Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/211/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201628
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8413201628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinová 25, Bratislava, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok č.k. 4C/44/2013-64 zo dňa 25.03.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalobu zamietol.

II. Ďalším výrokom vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1, 2; 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1, 2; 16 ods. 1; 17 ods. 1
až 3; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, § 44 ods. 7 Exekučného poriadku.

V danej veci exekučné konanie, v ktorom tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu

v období od 22. 11. 2010 do 27. 10. 2011 mala byť žalobkyni spôsobená škoda, začalo 4. 11. 2005.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy účinnej v čase podania návrhu oprávnenej na zmenu súdneho
exekútora v predmetnom exekučnom konaní (22. 11. 2010) zákon teda upravoval lehotu 30 dní na
rozhodnutie o takomto návrhu. V konaní súd nepovažoval za sporné, že exekučný súd v tejto lehote o
návrhu nerozhodol. Preto možno prisvedčiť tvrdeniam žalobkyne, že exekučný súd o žiadosti o zmenu
súdneho exekútora v danej veci nerozhodol v zákonnej lehote.

Podľa citovanej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej všeobecne platí, že vzhľadom

k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľaktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd

je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda
splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je

napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu

nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo

veci v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je tiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce
došlo k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o

sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

V danej veci však súd prvého stupňa za najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti
úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov
exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval
stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad

žalobca ako oprávnený v roku 2010 podal na tento súd 344 návrhov na zmenu exekútora. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 520/2012 - 39 z
10.07.2013 vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobcom ako sťažovateľom.

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom jeho rozhodovanie o návrhu na

zmenu exekútora trvalo cca 11 mesiacov, v celom rozsahu poukazujúc na argumentáciu ÚS SR v
uvedenom náleze súd v danej veci prijal záver, že exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval
nesprávne.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môževychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom. Preto dal do pozornosti citáciu ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako
bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové znenie ust. §

9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. účinnou od 01.01.2013. Avšak aj za
predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný postup
z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 01.01.2013, žalobca v konaní
ani v tomto smere neuniesol povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o
prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných

v ust. 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013. Aj v prípade záveru, že by sa vo
veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny
úradný postup sám osebe ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
O majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z. z. pôjde iba vtedy, ak by mal
takýto nesprávny úradný postup dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý
zisk (§ 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením

v Občianskom zákonníku, a najmä s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonníka sám
definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah zákona č.514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníka je vzťahom
špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej
aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky,
pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov, správa informačného
systému) v období, ktoré podľa jeho tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho nemožno považovať za skutočnú škodu. Súd sa stotožňuje
s argumentáciou žalovanej, že žalobca ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania

(poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladal a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok,
vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s
touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady
na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme mu vznikali v súvislosti s jeho podnikaním na
trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná

informačným systémom len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobcu pritom nie je vôbec zrejmé, či
a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná,
či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného systému žalobcu v prípade
neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké
náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov

v exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia, a
teda ani dôkaznú povinnosť ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov
v exekučnom konaní. Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia, a teda rovnako ani dôkaznú
povinnosť ani ohľadne skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho
informačného systému. Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na

administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobca
vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané
v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, v zásade platí, že nárok,

ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť pre
premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol
bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd
považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. V súvislosti s tým poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré je

osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so
všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného

postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane
poškodeného.Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom žalobcu, ktoré podľa

jeho tvrdení žalobca hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila 23. 4. 2012, v lehote 6
mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobca neposkytol súčinnosť pri prerokovaní
nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú považoval doterajšiu
judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o zodpovědnosti za škodu
způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem, ktorá je podľa

názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa tejto judikatúry
niet pochýb, že predbežné prerokovanie nároku nie je hmotnoprávnou podmienkou úspešnosti žaloby
a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Konštatoval, že žalovanej, ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov

požiadala, prislúcha právo na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže
žalovaná trovy tohto konania v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a
zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú (§ 151 ods. 2), súd žalovanej náhradu trov tohto konania
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca.

Právne odôvodnil svoje odvolanie tak, že došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Namietal,
že postupom súdu bola mu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. v spojení
s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.), zároveň, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdenie,

že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods.1
písm.h/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.). Zároveň, že nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.§ 205
ods.2 písm.c/ O.s.p.) a napokon, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p.).

Namietal, že súd prvého stupňa nebol oprávnený o uplatnenom nároku rozhodnúť podľa ust. § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom po 01.01.2013. V právnom štáte a osobitne v
spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré

sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, a to potom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Podľa názoru žalobcu, súd založil svoje rozhodnutie
na neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok nesprávnosť
súdneho rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že súd vôbec nevysvetlil prečo nevznikol účastníkom stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V

danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
tak trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že úlohou súdu nie je polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Bolo povinnosťou súdu aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de

lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Zdôraznil, že Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr.
rozsah nevybavenej súdnej agendy. Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej

univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to
v posudku určenej výške. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s
predloženým znaleckým posudkom. Mal za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na náhradu škody. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 03.12.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správnyprávnyzáver.Anivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniach
nič nezmenilo.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone

verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a/zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu, štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom

spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 ak oprávnený môže kedykoľvek

vpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností

vyvodil správny právny záver. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným
v rozsudku súdu prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že uplatnená námietka aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 v znení účinnom od 01.01.2013 nebola v danom prípade opodstatnená, lebo súd prvého
stupňa na uplatnený nárok novelizované ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013 na danú vec
neaplikoval vôbec. Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 v
znení účinnom do 31.12.2012, čo pravdepodobne ušlo pozornosti žalobcu pri vypracúvaní hromadných

podaní.

V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj
preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie

dôkazného bremena. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že v danom prípade žalobca nepreukázal
zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Súd vychádzal z konkrétnych okolností exekučného konania, v ktorom exekučný súd - Okresný súd
Poprad mal nesprávnym úradným postupom spôsobiť žalobcovi škodu, pričom správne poukázal na
to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 15Er/362/2005, ktoré začalo po

01.09.2005 nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Prvostupňový súd správne poukázal na
to, že pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote cca 11
mesiacov po podaní návrhu, takýto postup nemožno charakterizovať ako nesústredenú činnosť súdu,
pri ktorej by mohlo dôjsť ku škode či nemajetkovej ujme na strane žalobcu. V exekučnom konaní
bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané a úlohou pôvodne povereného súdneho exekútora

bolo vymáhať pohľadávku voči povinnej. Okrem iného pri hromadne podaných žiadostiach žalobcu v
exekučných konaniach o zmenu súdneho exekútora bolo potrebné prihliadať aj na rozsah technicko-
administratívneho spracovania týchto žiadostí, plynutie času a následné rozhodnutie o žiadosti. Isté
oneskorené rozhodnutie exekučným súdom pri konkrétnom posúdení skutkových okolností veci, ako ajcharaktere podaní a počte podaní, času potrebného na ich spracovanie, nemožno hodnotiť za zbytočné
prieťahy spôsobené exekučným súdom, a teda táto okolnosť nezakladá dôvodnosť uplatneného nároku
na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu.

K námietke stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že ani žalobcom tvrdené skutočnosti o právnej
neistote v súvislosti s vymáhaním pohľadávky nemožno považovať za dôvodné. Ústavný súd opakovane
vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo vždy skúma, ako sa v

okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a ani návrh na prerušenie
konania, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, neboli v predmetnom konaní predložené, odvolací
súd sa odvolacími námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a návrhu na prerušenie konania
nezaoberal.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa ust.§ 219 ods.1
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Keďže ide o návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám
nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.