Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. apríl 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/106/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203860
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Zdenka Zamecová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113203860.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou Zdenkou Zamecovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:

35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36
864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že žalovaná je
zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume 125 eur
a nemajetkovej ujmy v sume 495 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil
medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) Y. M., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 7013/10 v zákonom stanovenej
lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody

sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 495 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.

Žalobca vo svojom návrhu súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 24NcC/54/2012-15 zo dňa 14.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 21.2.2013.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a ods. 2 O. s. p. (jedná sa o
drobný spor), pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený
(beznariadeniapojednávania)vzmysle§156ods.3O.s.p.Miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku

bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na
verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č.l. 1-4,
vyjadrením žalovanej č.l. 24-29, oznámením žalovanej č.l. 22-23, podstatným obsahom exekučného
spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 11Er/539/2010 a zistil tento skutkový stav veci:

Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom
(povinným) Y. M., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor

pridelil exekučnej veci číslo EX 7013/10. Nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia tejto žiadosti,
keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej
komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,

ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 14.12.2010 a to rozhodnutím
o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac
ako 9 mesiacov). Ako dôkaz označil žalobca príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky
podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného

súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až
po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa
dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie.

Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období

na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur, administratívne a iné poplatky 15 eur. Celkovo
vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v tomto období sumu 125 eur. Zároveň
si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu

s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako
spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv a uviedol aj
ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek
účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný
zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia

strateného času, vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti,
- úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jej
majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu
a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri
realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva,žekaždýmáprávonarozhodnutiepodľarelevantnejprávnejnormyarealizácia základnéhopráva
nasúdnuochranupredpokladá,žeúčastníkovi súdnehokonaniasa súdnaochranaposkytnevzákonom

predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práva a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje

satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného
zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 660 eur za
celých 12 mesiacov. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660 eur
za rok. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 279 dní.

Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mala za to,
že návrh je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, najmä
odkazuje na exekučný spis, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Žalobca v skutočnosti prenáša celú
dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zmätočne je označený aj
povinný, najmä je odlišne uvedený dátum narodenia. Zo žaloby nie je jasný ani titul nároku na náhradu

škody. Jednak si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov,
na druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov v konaní
žalobca v žalobe neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol ani
po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku, či využil možnosť podania sťažnosti
na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná

má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu

doručené žaloby, je zrejmé , že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde. Uviedla, že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných

žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že lehota na poverenie exekútora je výraznou

prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k.
IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 vyplýva, že súd do
15 dní od doručenie žiadosti písomne poverí exekútora a táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), teda vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských

komisii a zmierov nimi schválených. Nárok je teda v tejto časti neopodstatnený. V dôvodovej správe
je k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým
výkladom aj Národná rada SR.Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má

napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

Žalovaná uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu vyplýva, že k
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala žalobcovi

vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania
tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje sú
hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré

spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených
so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej
sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS,
udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.
Žalobca nekonkretizoval, či si predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Naviac žalobca
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je

potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by
mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a preskúmanie predmetného nároku je
znemožnené. Žalovaná ma za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Od povinnosti
riadnepreukázaťvznikavýškuškodyžalobcuneodbremeňujeanimnožstvopodanýchžalôb,ťažkostipri
jejvyčísleníapreukázaní,aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstva,čidôvernýchinformácii.

K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné
a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádza aj z významu sporu pre žalobcu aj toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa

vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Uviedla, že vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj nazánikpodnikateľskýchaktivítaplánov,aletietoniesúbližšiekonkretizované,ataktiežžalobcanespresnil
v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je

dostačujúcimzadosťučinením,čozuvedenýchžalôbnevyplýva,pretožalovanánemázapreukázanýtak
vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti
nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu
spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho

riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich

zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa....“. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť

práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí,
že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Žalovaná uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani

výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení exekútora po
uplynutí 15-dňovej lehoty, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v
ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri
obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej

škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im

bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím

bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23.4.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 11Er/539/2010 súd zistil, že súdny exekútor
dňa 15.7.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo
u exekútora vedené pod sp. zn. EX 7013/10. Dňa 14.12.2010 Okresný súd Senica udelil súdnemu
exekútorovi poverenia na vykonanie exekúcie č. 5205*055624.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom

súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 1.1.2013 Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku
na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a
pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady
škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo

jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia

neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa§17ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak

je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti

do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2011

podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému

a doručeným dňa 23.4.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či
došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu
na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok
je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by
takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský
rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2011 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia
na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad
neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred
účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na
základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.

d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z
19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v
dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia
navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní
s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských

rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania žiadosti o udelenie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala, zákon určoval lehotu na vydanie poverenia len na základe iných exekučných titulov. Z
uvedenéhovyplýva,žeexekučnýsúdsanedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuzdôvodunevydaniarozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže na vydanie rozhodnutia (udelenie poverenia) zákonom
stanovená lehota neexistovala.

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd
opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné

súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresný
súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v

konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Žalobca tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 279 dní, o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 14.12.2010 (omeškanie viac ako 9 mesiacov). Súd
zistil,žesúdnyexekútordňa15.7.2010doručilsúdužiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
a exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14.12.2010, teda po
138 dňoch od doručenia žiadosti, čo je 5 mesiacov. Údaje žalobcu sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva

z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o
údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť
podľa súdu nárok žalobcu vyvracia.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať

existenciu škody a jej výšku. Žalobca nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si
uplatňuje sú hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako
podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje, poštovné. Žalobca mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť
dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v
obdobípredspornýmiexekúciamiiponich.Požadovanépaušálnesumyzaspomínanéveľmivšeobecne

uvedené činnosti nie súd skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný
nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd
potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Súd má za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik a
ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi

vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide
o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí

automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by
dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňujeuplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i
rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil
rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Vznik

nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom
žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a
taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.
Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo.

Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo
strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý
rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobcu a aj z
toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je
neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda

súd nemal možnosť zjednať nápravu. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Skutočnosť,
že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je

možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť,
a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu s touto
podnikateľskoučinnosťouvytvorené.Sprihliadnutímnapopísanúcharakteristikupodnikateľskejčinnosti
žalobcu, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na
náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne

vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia
právažalobcuužsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažovanézadostačujúceavylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalobca teda
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, súlad postupu žalobcu s
dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Podľa súdu sa žalobca snaží

predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.

Na námietku premlčania súd uvádza, že žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote.

Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola súdu doručená 15.7.2010, pričom dňa 30.7.2010
žalobcovi začala plynúť 3 ročná lehota na uplatnenie tohto nároku. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012
pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nárok nie je premlčaný.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v

namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd vydal poverenie po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie
základných zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné
zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej trovy

konania vznikli.Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.