Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/141/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204658
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hanzlíková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2113204658.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, samosudkyňou JUDr. Janou Hanzlíkovou, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava , zastúp.: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky , Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že
žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v
sume 175 € a nemajetkovej ujmy v sume 221,28 eur príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, č. 2110046 dlžníkom /
povinným/ V. A., N.. XX. X. XXXX, kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 550/02/ v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby
rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175 € a z titulu

nemajetkovej ujmy sumu 165,96 € , všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi
aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe
registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v
pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom podľa ust. §
38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2110046 dlžníkom V. A. pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX

550/2002 a exekučný súd ho poveril vykonaním exekúcie. Žalobca pre obavy o právny a faktický
osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, podal exekučnému súdu návrh na zmenu
exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite, a teda,
že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 30 dní
od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k

posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase, ale až dňa 26. 1.2011. K rozhodnutiu o žiadosti o zmenu exekútora tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenejdoby/omeškanieviacako146dní/. Akodôkazoznačilpríslušnýspisexekučnéhosúdu,ktorý
obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti,. Uviedol, že popísanýpostup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods.
8 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý

vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Postup súdu považuje
ako nesprávny a v rozpore so zákonom, a to ust. § 44 ods. 8 EP a v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Žalobca pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery
k exekútorovi najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, nečinnosti musel prekrývať žalobca
svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a
ďalších účastných orgánov. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

uplatňuje náhradu majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o nej. Poškodený
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur, administráciu

listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 50 eur. Zároveň si uplatnil aj náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri určovaní primeranej nemajetkovej ujmy uviedol, že

túto si uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, pričom pre výpočet použil možnú analógiu z doktríny
prijatejústavnýmsúdom,podľaktorej,pokiaľideozbytočnéprieťahyvsúdnomkonaní,jespravodlivé,ak

sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.
Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 175 eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny

ústavného súdu 221,28 eur za rok. Uviedol ďalej, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu,

že dôkazné bremeno znáša sám, uviedla, že zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pričom má
za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že dňa 23.4.2012 boli

jej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012,
vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé ,
že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 - mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Uviedla, že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a
tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného
spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívané,

že po dôjdení žiadosti súd túto predloží pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie a vyčíslenie trov, ako
aj zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom postupu podľa § 44 ods. 9 EP. Novému
exekútorovi, ktorý bol po rozhodnutí o zmene poverený, vec postúpi spolu s pôvodným spisom. K
nedodržaniu 30-dňovej lehoty mohlo dôjsť v prípade, keď pôvodne poverený exekútor neposkytol
potrebnú súčinnosť. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok

nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu. Ak žalobca tento prostriedok nevyužil,
zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Obč. zák., keďže si nepočínal tak, aby
nedošlo ku škode na jeho majetku. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. Zn. I.ÚS 16/02, v
zmysle ktorého ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože sú rozhodujúce aj v týchto prípadoch všetky okolnosti danej veci. Nemusí

sa teda jednať o zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vzhľadom na povahu úkonu
zákonom ustanovenú lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp.
súčasne s rozhodnutím i iné úkony /výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a
rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora/ nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup. Podľa § 44 ods. 8, 9 EP pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania
až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia tohto rozhodnutia
pôvodnému exekútorovi, a teda nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.Uviedla, že podľa §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho

v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý
žalobách žalobcu, k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade
ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd

nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie nároku /
premlčacia lehota/ uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti o zmenu súdneho exekútora, vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania
tohto nároku ak došlo k uplynutiu 30 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora
pred dňom 23.4.2009. spojených so stretou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.

Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch zložky vyčíslenej sumy
uvádzasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancapomocouIS,udržiavanie
a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Poukázal na
ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré definuje skutočnú škodu ako trvalé zmenšenie majetku

poškodeného a ušlý zisk ako ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k

svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami
i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného , jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení . Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnickáosoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné

preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením čo z uvedených žalôb
nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytnúťjejnáhradavpeniazoch.Poukázalnaskutočnosť,žepodnikateľskáčinnosťžalobcupodnietila
zvýšenúpotrebuochranyprávspotrebiteľovnavšetkýchúrovniachštátnejmoci,pretožecelkovénáklady
úverov poskytovaných žalobcom, ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov sa javia byť vysoké v

niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od žalobcu a podľa
všeobecných podmienok dlžník je povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu
vo výške O,25 % denne, čiže až 91,25 % ročne, preto je žalobca vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nizkopríjmových osôb, preto nie
je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky

nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa a s prihliadnutím na popísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia

práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva
pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ,
v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu

spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým
skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,
ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným
cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“
Žalovaná uviedla, že na základ uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by

činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora po
uplynutí 30-dňovej lehoty, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v
ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti , pasivitou

pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im
bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v

rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívnesplneniepredpokladovvznikuzodpovednostištátuzaškodu,resp.zmarilmožnosťsplnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať , žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a ods. 2 O. s. p. /jedná sa o
drobný spor/, pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený /
bez nariadenia pojednávania/ v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení
rozsudku neboli prítomní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorý zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonomzaškodu,ktorábolaspôsobenáorgánmiverejnejmoci,okremtretejčastitohozákonaprivýkoneverejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci , zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku /ďalej len žiadosť/ s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. . 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Súd v danej veci zisťoval existenciu skutočnosti, ktorá zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za vznik
škody, v danom prípade vznik zbytočných prieťahov v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia.

Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Zb oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Pred rozhodnutím o zmene exekútora je v praxi nevyhnutné a obvyklé predložiť ju na vyjadrenie

poverenému exekútorovi a predovšetkým od neho vyžiadať vyčíslenie trov vrátane exekučného spisu a
až následne vec postúpiť novopoverenému exekútorovi.
Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Zb. a o zmene a doplnení ďalších zákonov oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučnéhokonania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu

oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním
exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom
súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky

pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.
7Er/571/2002, súd zistil, že oprávnený požiadal o zmenu exekútora dňa 2. 9. 2010, ktoré konanie bolo u
exekútoravedenépodsp.zn.EX550/02,pričomsúdhovyzval,abyoznámil,činažiadostitrvávzhľadom

na nález Ústaveného súdu SR č. k. III ÚS 322/2010-37 /zásielka sa súdu vrátila s tým, že spoločnosť
neexistuje/. Súd rozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora 26. 1. 2011.

Súd pri výkladu pojmu „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov osvojil pojem „práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv a definícií
pojmov nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý
judikoval: Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy /I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04/. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR /II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02/. Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého

súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bol možné kvalifikovať ako „zbytočné
prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR /I. ÚS 63/00/.

V danom prípade bolo rozhodnuté o žiadosti o zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty,
táto skutočnosť však nevykazuje znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by mal štát niesť zodpovednosť,

preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Nedodržanie lehoty na rozhodnutie
neznamená v zmysle platnej judikatúry automaticky zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
V časti náhrady skutočnej škody - náklady žalobcu tento nepreukázal žiadnym spôsobom výšku
skutočných nákladov, naviac nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil

povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady,
ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.
V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné
konštatovanie porušenie práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady v peniazoch a prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie ako aj na ust. § 17 ods. 3 cit. Zák., keď žalobca nepreukázal, že by povinný

subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím

v základnom konaní aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú
i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil
rozhodcovský /súkromnoprávny orgán/ pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.
Bez ohľadu na skutočnosť, že došlo k rozhodnutiu po zákonnej lehote, vzhľadom na uvedené s

prihliadnutím na objektívne dôvody, a to už spomenuté úkony, ktoré pred takýmto rozhodnutím treba zo
strany súdu vykonať, nemožno bez ďalšieho konštatovať, že by došlo k prieťahom v konaní /ktoré neboli
ani deklarované predsedom súdu či ÚS SR a tento práve naopak vo svojom rozhodnutí konštatuje, že
nie každé porušenie lehoty je prieťahom v konaní/, je potrebné prihliadnuť na kontinuitu exekučného
konania, nakoľko pôvodne poverený exekútor je povinný vykonávať svoju činnosť až do rozhodnutia o

zmene súdneho exekútora, a teda oprávnený nie je na svojich právach z tohto dôvodu ukrátený.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o zmene exekútora po uplynutí 30-dňovej

lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok,
nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z,. a preto je
návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.K námietke premlčania súd udáva nasledovné:
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody, zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/
rozhodnutia.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď

vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne
a nezávisle na subjektívnej okolnosti. Podľa § 102 OZ pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u
fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky, keď sa poškodený dozvie o
škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak

ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škody vznikla,
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví /§ 106 ods. 2 OZ/.

Žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v oneskorenom
rozhodnutí o zmene exekútora. Lehota na uplatnenie nároku začala plynúť momentom uplynutia 30-

dňovej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora bolo doručené oprávnenému 14. 2. 2011 /kedy sa
žalobca dozvedel o škode/, žaloba bola podaná 27. 9. 2012, k uplynutiu 30-dňovej lehoty došlo pred
dňom 23. 4. 2009 - t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Žaloba bola teda podaná po uplynutím zákonnej lehoty, a teda prípadný nárok
nie je premlčaný.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy
konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.