Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. september 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/417/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240573
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112240573.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so

sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpené: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösllingova 4, p r o t i žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

Vylučuje na samostatné konanie veci pôvodne vedené na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn.
18C 194/2012, 18C 195/2012, 18C 196/2012 a 18C 197/2012.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 27.9.2012 domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu v Humennom), ktorý rozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty a nerozhodol v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Mal za to, že v danom prípade neexistovala okolnosť,
ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia pristupuje až po veľmi dlhej dobe, hoci prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej

právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
kompletnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca uviedol, že mu
vznikla majetková škoda vo výške 125 Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného

systému sumu 40 Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15 Eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri
rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca
zároveň uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Zároveň

si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za to, že nesprávny úradný
postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia

účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku jeho insolvencie, keď neexistoval akýkoľvek
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov žalobcu ako aj u jej
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.

Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil s poukazom na doktrínu prijatú Ústavným súdom
pričom poukázal na nálezy Ústavného súdu III. US 203/06-25, III. US 235/04-3, III. US 347/05, III. US
142/06-28, III. US 118/06-40, III. US 110/04-55, III. US 125/04-44, III. US 229/04-52, III. US 21/05-30,
III. US 190/05-36, III. US 301/05-38 a III. US 82/03-25. Žalobca mal za to, že na každý rok poznačený

prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 55 Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V prvom rade namietal procesné pochybenia zo strany žalobcu, ktorý
v žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné

údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody
a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä odkazom na exekučné spisy,
v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša

sám. Tvrdenie žalobcu o tom, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných
konaniach sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pričom
neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosti
žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu napr. pod sp. zn. II. US

211/2012, IV. US 366/2012 a IV. US 374/2012.

Podľa názoru žalovaného nie je splnená ani základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu,
po neúspešnosti, ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že žaloby
boli doručené súdu 20.9.2012, vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej
lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva,
že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na
súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je

zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie
s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2CZ 38/76. Preto má za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok. Navyše žalobca podal žiadosti o predbežné prerokovanie daných nárokov,
avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu
exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy kedy sa žalobca dozvedel

o škode vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočnosti podstatné pre
prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri tomto predbežnom prerokovaní a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody.

Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.US 16/2002, z odôvodnenia ktorého

vyplýva, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené

v zákone.

Žalovaný poukázal aj na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Takémutoskúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe
ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody rozhodovať na základe prieťahu v
súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v
disciplinárnomkonaní,vktoromsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorý
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej ústavný súd SR

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalovaný ďalej uviedol, že ak mala žalobcovi vzniknúť škoda v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej
lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov uplynula pri každom takomto nároku osobitne po troch
rokoch odo dňa kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. po troch rokoch od momentu zamietnutia žiadosti

na udelenie poverenia. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom
nároku, pri ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia ako spôsobu rozhodnutia uviedol, že nemôže byť chápané

ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nie sú splnené ani
zákonné podmienky pre posúdenie zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Poukázal pritom na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorých súd musí ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Zdôraznil, že napokon z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.

K vyčíslenej škode a nemajetkovej ujme vyjadril žalovaný názor, že uplatnená suma titulom náhrady
škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu škody, pričom

zjavne nejde o škodu skutočnú a nemajetková ujma je vyčíslená na základe nesprávnej právnej úvahy.

Záverom žalovaný poukázal na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v neprospech
žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči
dlžníkom žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a negatívne

vnímanie žalobcu verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa, či zo strany
štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie
efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Toto
negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov zo strany

žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými právami.
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či
poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom a preto žalobca nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom

súdu.

Súd pojednával v neprítomnosti oboch účastníkov, ktorým predvolania boli doručené riadne a včas,
napriek tomu, že žalobca žiadal o odročenie pojednávania pre kolíziu termínov. Súd mal totiž za to, že
neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O.s.p.“). Žalobca a jeho právny zástupca prevzali predvolanie dňa 16.6.2014, bez zbytočného
odkladu však právny zástupca žalobcu neoznámil súdu dôvod pre odročenie, nepredložil ani doklad o
kolidujúcom termíne iného pojednávania a dokonca neuviedol ani spisovú značku kolidujúcich konaní.
Návrh na odročenie neobsahuje údaje podľa § 119 ods. 2 O.s.p. najmä deň, keď sa žalobca dozvedel o
dôvode pre odročenie. Žiadosť o odročenie pojednávania zaslal právny zástupca žalobcu elektronicky

len deň dokonca podvečer pred pojednávaním. Navyše je potrebné poukázať na to, že žalobca, ktorý
podal množstvo takýchto žalôb (okolo 44.000) v rámci SR, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú
vytyčované pojednávania na rôznych súdoch a teda mal si pre tento prípad zabezpečiť substitúcie.
V tejto súvislosti možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR I.US 68/1998 zo dňa 13.1.1999,podľa ktorého kolízia pojednávaní nie je relevantná, ak sa právny zástupca o tejto kolízii dozvedel
v dostatočnom časovom predstihu a nie je akceptovateľným predpokladom existencie dôležitého
dôvodu na odročenie pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v

prítomnosti účastníkov nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania,
ale pojednávanie môže odročiť len z dôležitého dôvodu.

Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, spismi Okresného súdu v Humennom 5Er
1048/09, 5Er 619/09, 21Er 1047/09, 10Er 907/09, 10Er 1155/09 a zistil tento skutkový stav:

Predmetom tohto konania sú spojené veci, ktoré pôvodne napadli na Okresný súd v Humennom pod sp.
zn. 18C 188/2012 až 18C 197/2012. Uvedené veci sa týkali nasledovných exekučných konaní vedených
na Okresnom súde v Humennom:
5Er 1048/09 (EX 11724/09) proti povinnej T. Ď. napadla na súd žiadosť exekútora JUDr. Krutého o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.11.2009. Súd hneď 26.11.2009 vyzval oprávneného

na predloženie úverovej zmluvy, na čo oprávnený reagoval negatívne dňa 21.12.2009. Súd potom dňa
17.2.2010 vyzval rozhodcovský súd na predloženie úverovej zmluvy a dňa 5.10.2010 aj na predloženie
návrhu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Uznesením zo dňa 4.7.2011 súd potom zamietol žiadosť
exekútora na vydanie poverenia z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Rozhodnutie sa stalo
právoplatným 9.8.2011.

5Er 619/2009 (EX 4379/09) proti povinnej S. D. podal exekútor žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na súd dňa 23.7.2009. Dňa 4.8.2009 súd žiadal oprávneného o predloženie
úverovej zmluvy. Na to oprávnený nereagoval a preto súd dňa 17.2.2010 uvedenú zmluvu vyžiadal od
rozhodcovského súdu. Následne žiadal 5.10.2010 aj o predloženie návrhu na vydanie rozhodcovského
rozsudku, čo bolo splnené 2.11.2010. Nasledovalo uznesenie súdu zo dňa 4.7.2011 o zamietnutí žiadosti

exekútora o udelenie poverenia, rozhodnutie sa stalo právoplatným 9.8.2011.
21Er 1047/09 (EX 11080/09) proti povinnej R. T. bola podaná žiadosť exekútora na vydanie poverenia
dňa 23.11.2009. Hneď nasledujúci deň súd vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy,
oznámenie výšky reálne poskytnutého úveru a zaplatenej sumy. Oprávnený reagoval negatívne
14.12.2009, následne súd 24.2.2010 vyzval rozhodcovský súd o zaslanie príslušného spisu, čo bolo

zrealizované 29.3.2010. Súd potom 2.6.2010 uznesením žiadosť o udelenie poverenia zamietol,
rozhodnutie sa stalo právoplatným 25.6.2010.
18Er 498/09 (EX 10379/09) proti povinnému S. K. bolo začaté na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia zo dňa 4.11.2009. Dňa 10.11.2009 súd vyzval oprávneného na predloženie
úverovej zmluvy a VOP a urgoval o splnenie tejto výzvy 9.12.2009. Výzva bola splnená 21.12.2009.

Uznesením zo dňa 3.3.2010 súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia pre nedostatočné odôvodnenie
rozhodcovského rozsudku v súvislosti s priznaním aj právom nedovoleného plnenia. Nasledovalo
odvolanie oprávneného zo dňa 31.3.2010 a zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove 2CoE
54/10 zo dňa 30.9.2010. Súd potom dňa 25.3.2011 vyzval účastníkov na ozrejmenie účelu úveru, ktorý
bol poskytnutý na výkon povolania a následne uznesením zo dňa 21.6.2011 žiadosť exekútora na

vydanie poverenia pre neplatnú rozhodcovskú doložku zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
13.7.2011.
10Er 907/09 (EX 8991/09) proti povinnej M. G. napadla na súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia
dňa 15.10.2009. Súd dňa 20.10.2009 vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy a 13.1.2010
aj rozhodcovský súd o zaslanie príslušného spisu. Uznesením zo dňa 18.11.2010 bola zamietnutá

žiadosť o vydanie poverenia v časti úroku z omeškania 0,25% denne, keďže priznané plnenie bolo v
rozpore so zákonom. Toto rozhodnutie sa stalo právoplatným 21.12.2010 a následne v tejto časti bola
exekúcia zastavená uznesením zo dňa 29.3.2011, ktoré sa stalo právoplatným 29.4.2011. Nasledovalo
uznesenie zo dňa 6.6.2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť aj vo zvyšku exekúcie. Právoplatnosť
nadobudlo rozhodnutie 8.7.2011.

10Er 1155/09 (EX 12881/09) proti povinnému S. N.. Exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia dňa
29.12.2009, pričom súd vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy a VOP dňa 13.1.2010.
Uznesením zo dňa 18.11.2010 bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia v časti úrokov z omeškania,
a po právoplatnosti rozhodnutia 20.1.2011 súd zastavil exekúcie v danej časti uznesením zo dňa
25.3.2011,ktorésastaloprávoplatným22.4.2011.Následneuznesenímzodňa6.6.2011bolazamietnutá

žiadosť vo zvyšku exekúcie, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8.7.2011.

Žalobca vo všetkých vyššie uvedených spojených veciach požadoval náhradu škody vo výške 125 Eur
a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú vypočítal osobitne v každej veci podľa počtu mesiacov omeškanias rozhodnutím o poverení. V exekučnej veci proti povinnej T. Ď. tvrdil, že konanie bolo začaté 7.11.2009
a o žiadosti bolo rozhodnuté 2.8.2011, žiadal preto o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.167,25
Eur za omeškanie viac ako 633 dní. V exekučnej veci proti povinnej S. D. tvrdil, že konanie bolo

začaté 25.6.2009 a rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia bolo 2.8.2011. Za omeškania viac
ako 768 dní žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1416,19 Eur. V exekučnej veci proti
povinnej R. T. uvádzal, že konanie bolo začaté 31.10.2009 a rozhodnuté o zamietnutí žiadosti 16.8.2010.
Za omeškanie v trvaní 289 dní žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 532,92 Eur. V
exekučnej veci proti povinnej S. K. uvádzal, že konanie bolo začaté 14.10.2009 a rozhodnuté o žiadosti

dňa 16.8.2010. Za omeškania v trvaní viac ako 306 dní žiadal priznať náhradu nemajetkovú ujmu vo
výške 564,26 Eur. V exekučnej veci proti povinnej M. G. uviedol, že konanie bolo začaté 26.8.2009 a
rozhodnuté o žiadosti 6.7.2011. Za omeškanie v trvaní viac ako 679 dní žiadal priznať nemajetkovú
ujmu vo výške 1.252,08 Eur. V exekučnej veci proti povinnému S. N. uviedol, že konanie bolo začaté
21.11.2009 a o žiadosti rozhodnuté 6.7.2011. Za omeškanie viac ako 592 dní žiadal priznať nemajetkovú
ujmu vo výške 1091,65 Eur.

Z príslušných exekučných spisov je evidentné, že ani v jednom prípade exekučný súd nevydal poverenie
na vykonanie exekúcie, ale žiadosť buď zamietol hneď v celom rozsahu alebo v niektorých prípadoch
najprv v časti a následne vo zvyšku. Ani v jednom prípade však nesedia dátumy týchto rozhodnutí,
preto súdu vôbec nie je zrejmé akým spôsobom právny zástupca žalobcu spracoval žaloby a z akých

podkladov vychádzal. Navyše vo všetkých príslušných exekučných konaniach súd hneď v priebehu
niekoľkých dní po doručení žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyzýval oprávneného,
prípadne rozhodcovský súd o súčinnosť. Vo všetkých rozhodnutiach o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia súd vyhodnocoval rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou formulárovej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom a jeho dlžníkom (povinným) a dospel k záveru o jej neplatnosti z dôvodu, že je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V prípadoch, keď najprv bola čiastočne zamietnutá žiadosť,
zaoberal sa priznaným plnením žalobcovi príslušným rozhodcovským rozsudkom v časti príslušenstva
pohľadávky tvoriacim exekučný titul a vyslovil názor, že ním žalobcovi bolo priznané plnenie v rozpore
s dobrými mravmi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v
občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku

alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

V konkrétnom prípade žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol
v 15 dňovej lehote o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uznesenie je prípustné odvolanie.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia je zrejmé, že zákon ukladá súdu
rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd
nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie
poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Je preto
logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí

vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie
zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný
titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne
skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania
a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie

poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným
titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa

osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise
b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) aleboc) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010

exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto
pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí

predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve konkrétne okolnosti
tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecne
známe obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali
súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou
žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu
predložil na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval
vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské
konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch
súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých

obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať
nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito
podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto je veľmi obťiažne konať
tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon,
ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie

rozhodcovskej doložky a pod.) s čím sa súd musel dôsledne vyporiadať, nemožno považovať za
zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých
mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery

Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu
v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo
dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Pre súd je zarážajúca argumentácia žalobcu ohľadom posúdenia samotného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti exekútora o vydanie poverenia ako nesprávneho úradného postupu. Je predsa logické, že
výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo ju
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia
činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie

Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr
nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však neboli splnené
zákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a žalobca ani v jednom prípade voči danému
uzneseniu nepodal ani riadny opravný prostriedok). Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu o prekážke

právoplatne rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom. Súdy totiž v rozhodnutiach
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky,
dôsledkom toho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi
preto nič nebránilo podať žalobu na súd.Súd teda dospel k záveru, že tým, že súd zamietol žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie,
hoci aj po 15 dňovej lehote sa nedopustil nesprávneho úradného postupu a rozhodne nepredstavuje

porušenie práva na žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca však nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody, ktorá
je chápaná ako skutočná majetková ujma. Nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je potrebné poznamenať, že

nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v
príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému
nesplnil.

Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie v
zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné.

Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie
je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v
tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich
podnikateľských aktivít. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť

žalobcu, o ktorej sa súd už zmienil. Súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca
si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu mala vzniknúť pri
negatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu,ktoroubolanútenásazaoberaťajEurópskakomisia,
ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov súd preto
žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého nárok na náhradu
trov konania by prináležal len úspešnému žalovanému, ten však si tento nárok podľa § 151 ods. 1 O.s.p.
neuplatnil.

Veci pôvodne vedené na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 18C 194/2012 až 18C 197/2012 sa
týkajú iného skutkového a právneho zdôvodnenia, navyše súd nemá k dispozícii všetky exekučné spisy
a preto súd tieto nároky vylúčil na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní s výnimkou výroku o vylúčení veci na

samostatné konanie a to odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.