Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. február 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/19/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410206463
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8410206463.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom, Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: F. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
XXX XX S. XXX, štátny občan SR, o vymoženie 91,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č.k. 8Er/1119/2010-31 zo dňa 30.10.2012, zhodou hlasov

členov senátu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na výkon exekúcie pod sp. zn. Ex
1776/11.

Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal dňa 13.10.2010 na Exekútorskom úrade JUDr. Rudofa
Krutého so sídlom v Bratislave návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie pohľadávky
vo výške 91,78 eur s prísl. priznanej právoplatným a vykonateľným rozsudkom rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. sp. zn. EP 80381/10 zo dňa 27.7.2010. Pri
právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t. j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia,

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal z vnútroštátnych
právnych noriem, ako aj z noriem európskeho práva. Súd prvého stupňa zistil, že v prejednávanej veci
je v článku XI., písm. p/ obchodných podmienok pôžičky dojednaná rozhodcovská doložka, ktorá od
spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
je toho názoru, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa
podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom
(rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Uvedené
závery potvrdzujú aj názory Krajského súdu v Prešove vyslovené v podobných prípadoch napr. v
uzneseniach sp. zn. 3CoE/29/2010 zo dňa 5.5.2010, sp. zn. 4CoE/42/2010 zo dňa 6.10.2010. Vzhľadom
na skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, dospel súd k záveru, že v danom

prípade by uznanie a výkon vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku bolo v rozpore s právnymi
predpismi na ochranu spotrebiteľa Exekučný súd je toho názoru, že vyššie uvedená rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa
neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti exekučný súd podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod okrem
iného uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok

všeobecného súdu v SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne
záväzným a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľným. Účelom exekučného konania je nútený
výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo
inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd. Nie je vecne
príslušný konať vo veci ako

súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje
rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom
prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Pokiaľ ide
o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, pri výklade tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že
exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušným na meritórny hmotnoprávny prieskum
exekučného titulu, ale len skúma vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto

prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie
exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v
rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by
ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie). Existencia, resp. neexistencia
takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského

rozsudku. To potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009 sp. zn.
33 Cdo 2675/2007 týkajúceho sa výkladu pojmu „nedovolené“ plnenie. Odvolateľ ďalej poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 bod 37, kde sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva
a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne
rozhodnutia,ktorésastalikonečnýmipovyčerpanídostupnýchopravnýchprostriedkovalebopouplynutí

lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej
autonómie nemôže vyžadovať ... aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného
charakteruspotrebiteľa,ktorýnepoznásvojepráva,...ataktiež,abyexekučnýsúdúplnenahradilcelkovú
pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní
a nepodá žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Z toho vyplýva, že ak by ustanovenie § 45

ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní sa vykladalo tak, že ukladá
exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez
toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená
rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného
rozkazu, čomu tak nie je. Zároveň dáva súdu do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali

ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné
zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských
úveroch. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a
neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 OZ). Pokiaľ

predo dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva
a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy, posudzovať podľa § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy
zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) ObZ bez ohľadu
na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o
spotrebiteľskom úvere (lex specialis), práva a

povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone, tak Obchodný zákonník a podľa § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka Občiansky zákonník. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované
len podľa predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo
výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto

ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej
doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie
iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná

za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej
doložky. Poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011,
z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie
správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a
vrátil vec na ďalšie konanie.

Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec pridelená na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel
a v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. postúpil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania a preto
tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri

preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimku však tvoria vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovská doložka, uvedená v zmluve o úvere zo dňa 21.11.2005, nebola individuálne dojednaná,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná.

V zmluve o poskytnutí pôžičky zo dňa 21.11.2005, podpísanej oboma zmluvnými stranami, zmluvné
strany vyhlásili, že zmluvu o pôžičke, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné
podmienky pôžičky (ďalej len „VOPP“), prečítali, bola uzatvorená slobodne, vážne a po vzájomnom
prerokovaní, je výrazom ich vôle, jej obsahu riadne

porozumeli a na dôkaz týchto skutočností pripájajú svoje podpisy. V rozhodcovskej doložke, ktorá je
obsiahnutá v článku XI. VOPP, sa dohodli, že všetky spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní
pred rozhodcovským súdom Stálej hospodárskej komory.

Vzhľadom k tomu, že úverová zmluva a rozhodcovská doložka sú súčasťou toho

istéhodokumentupodpísanéhoobomazmluvnýmistranami,bolasplnenápísomnáformarozhodcovskej
doložky predpísaná v § 4 ods. 2 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 21.11.2005, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného
a povinným, je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka
spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je
však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa,
musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tieto zákony je

lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva
a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch, či
Zákonom o ochrane spotrebiteľa. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004
do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré
otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona číslo 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto
osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo VOPP - článok XI. písm. p/ sa musí posudzovať tak podľa
ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa
ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 21.11.2005.

Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 21.11.2005 účastníkmi tohto konania neobsahoval ani Zákon o ochrane
spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník
ustanovenia,nazákladektorýchbybolomožnéposudzovaťprimeranosťzmluvnýchdojednaníriešiacich
právomoc iného subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až súčinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm.
r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/
Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou. Podobne až od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva
o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná
je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti
s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice

„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať

na inej zmluvnej strane.“

Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje
komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil

Európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa
rozsudkuEurópskehosúdnehodvoraC-106/89voveciMarleasingS.A.protiLaComercialInternationale
de Alimentation S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v
čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený
v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba
v kontexte Európskej únie a nie práva národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výlučná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve,
ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorého
sídlo nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa (§84, § 85 ods. 1 O.s.p.), neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Konanie pred rozhodcovským súdom voči spotrebiteľovi sa môže odchýliť od
procesných práv a povinností priznávaných spotrebiteľovi Občianskym súdnym poriadkom týkajúcich

sa miesta konania rozhodcovského konania len v prospech spotrebiteľa. Pokiaľ rozdiel v procesných
právach a povinnostiach, či v rokovacom poriadku rozhodcovského súdu v porovnaní s Občianskym
súdnym poriadkom, v konaní proti spotrebiteľovi, týkajúcich sa sídla rozhodcu, je výrazne v neprospech
spotrebiteľa, je treba považovať individuálne nedohodnutú rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa
tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6
Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej

doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch

na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s

existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona
číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov,
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc

rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.