Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. február 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8Er/324/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109218959
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michaela Ondrejičková
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2109218959.3

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, 811 09
Bratislava, JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému O. W., S..
XX.XX.XXXX, M. XX, XXX XX M., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý so sídlom
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie zmenkového úroku vo výške 497,92 EUR a trov

exekúcie takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 098042 zo dňa 18.12.2009 bol súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu
- vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská

rozhodcovská a.s., č.k. SR 02542/09 zo dňa 27.05.2009.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Primárny

právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 2290400 uzatvorenej dňa
14.07.2008 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Popreštudovaníspisovéhomateriálumásúdzato,ževtomtoexekučnomkonaníexistujetakýdôvodpre
zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s
ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí

takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie
by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,
ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva
povinného.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský

úver.Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších

predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31.12.2008 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z predmetnej zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná

o spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona, pretože nie sú naplnené zákonné znaky
spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto
právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Dlžník totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že
finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon povolania, čo verifikoval aj jeho podpisom.

Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008, nakoľko lex generalis
spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere. V záujme
ochrany spotrebiteľa teda tunajší súd primárne aplikuje lex gerenalis oproti lex specialis, nakoľko má

za to, že jedine zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon povolania“ nezakladá
obchodnoprávny vzťah a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel
sa má zmluva v rámci aktivít v povolaní použiť, čo je pri absolútne obchodných vzťahoch viac než
neštandardné.Sohľadomnaskutočnosť,žesamotnázmluvaoúverejekoncipovanáveľmineprehľadne
a pokiaľ ide o samotný účel úveru aj veľmi stručne a nejednoznačne, pre spotrebiteľa sú nepochybne

jej ustanovenia veľmi zmätočné a ľahko si ich môže nesprávne vyložiť.

Odhliadnuc od uvedeného, aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,
s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,
majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva
o úvere nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej
rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky

je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. 0,25 % denný
úrok z omeškania, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len
oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, vynímajúc vysoké úroky i neprimeraná odplata...atď.)

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008 je spotrebiteľom fyzická osoba,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti legálnej definícii
tohto subjektu v lex specialis - konkrétne v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.Nakoľko nebolo preukázané, že povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (čo nemožno rozhodne zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), je možné

vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah za vzťah spotrebiteľský v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom ho aj podriadiť právnemu režimu noriem osobitne
upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako

spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre
fyzické osoby - nepodnikateľa. Pokiaľ bol dlžník označený (v zmluve o úvere je identifikovaný menom,
priezviskom, bydliskom, rodným číslom) ako fyzická osoba - nepodnikateľ, je zrejmé, že ide o fyzickú
osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na
to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.10.2008, spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, t.j. aj zmluva
o úvere. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.10.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka sa za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ

sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len “zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva

v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.

a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie
aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti
rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebovzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a

materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená. Ústavný súd SR obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom
konštatoval, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť.“ Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to

oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok
Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones SL).

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod
17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky

medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené cestou
príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej
z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných podmienkach je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008.
Predmetné ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo medzi neprijateľné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve zavedené s účinnosťou od 01.01.2008. Doplnenie výpočtu zákonodarcom
je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie, pričom k spresneniu

výpočtu došlo už na základe smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len “smernica“).

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné

podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal

súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a

vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle zmluvných podmienok si však spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť
inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach,
t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca oprávnený rozhodnúť,

a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv.
Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na
konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska. Rozhodcovská doložka je jednou zo
zmluvnýchpodmienokzapracovanýchdoVšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúverubeztoho,abybola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo
brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne

neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná (v zmysle a contrario § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka v znení platnom do
31.10.2008) a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy

ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,

ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorájedohodnutávrámcizmluvnýchpodmienokakovštandardnejformulárovejspotrebiteľskejzmluve,
resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc

súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) a § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008, a je teda absolútne neplatná.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského

konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súduvyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť
počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda

nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti

rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15
dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu

vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a
opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).