Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/260/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201084
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201084.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu

JUDr. Evy Branovej a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu N & E N s.r.o., Hlavná 204,
076 53 Boľ, IČO: 43967132, zast. advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, Moldavská cesta 21/A, 040
11 Košice, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. 1020503//1/396584-1054923/2012/13389 zo dňa 02.07.2012 jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 11.09.2012 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.09.2012 sa
žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020503//1/396584-1054923/2012/13389 zo dňa
2.7.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/29676/11/Bac zo dňa
02.12.2011. Prvostupňovým správnym rozhodnutím vydaným podľa § 46 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie júl 2010 v sume 21.067,20 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov

kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené
v protokole o kontrole č. I/332/16669-113565/2011/Vajd zo dňa 31.10.2011. Daňovú kontrolu vykonalo
Daňové riaditeľstvo SR.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry č. 160710/B od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. za nákup 30 8000 kusov drevených
kolíkov 3 x 5 x 110 (základ dane v sume 110.880,- eur, DPH v sume 21.067,20 eur). Správca dane

uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie
dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1,2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z., pretože nepreukázal
reálne uskutočnenie tohto obchodu a vznik daňovej povinnosti tak, ako bol deklarovaný vo faktúre.

Správca dane k dodávateľskej faktúre č. 160710/B uviedol, že spoločnosť BARAVIN s.r.o. nadobudla
drevené kolíky od spoločnosti JOMADO s.r.o. a táto spoločnosť od subjektu W. O. - O., pričom týmto
subjektom boli na základe vyjadrenia W. O. drevené kolíky vyrobené. Správca dane dospel k zisteniu,

že fyzická osoba W. O. - O. nemá žiadnych zamestnancov a nevlastní žiadne zariadenia na výrobu
drevených kolíkov. Obchodovanie s komoditou - drevené kolíky prebieha prostredníctvom tých istých
daňových subjektov, a to v spoločnostiach personálne prepojených osobou W. O., a to tak, že tovar
bez toho, aby opustil sklady, mení prostredníctvom vystavenia dokladov vlastníka, ktorým je spravidlaspoločnosť, v ktorej je konateľom W.Š. O., to znamená, že drevené kolíky boli použité výlučne ako
tovar za účelom jeho ďalšieho predaja. Svedčí o tom aj fakt, že W. O. - O. všetku guľatinu, nakúpenú
za účelom výroby drevených kolíkov predal, dokonca v kontrolovanom mesiaci júl predal viac guľatiny,

ako mal k dispozícii. Do zápisnice zo dňa 21.12.2010 konateľ žalobcu W. O. uviedol, že kolíky sú
umiestnené v Strede nad Bodrogom v skladovacích priestoroch spoločnosti DREVO SK, s.r.o., a tieto
sú premiestňované - prenášané strojom MANITOU v rámci areálu skladu. Správca dane ďalej zistil, že
žalobca - daňový subjekt nemá žiadnu organizačnú štruktúru, v kontrolovanom zdaňovacom období júl
nemal žiadnych zamestnancov, neevidoval žiadne náklady na pohonné látky, ako aj náklady na vodné,

stočné, plyn, elektrickú energiu a telekomunikačné poplatky. V daňových priznaniach k dani z príjmov
žalobca vykazoval ako hospodársky výsledok stratu. K výkonu daňovej kontroly žalobca nepredložil
žiadne ďalšie dôkazy a dokumenty, nepodal vysvetlenie preukazujúce uskutočnenie zdaniteľnej dodávky
a špecifikujúce predmet dodania. Čisto umelý charakter plnenia dokazuje aj právne, ekonomické a
personálne prepojenie medzi kontrolovanými spoločnosťami, ktorých jediným cieľom bolo zníženie
daňového zaťaženia a odčerpávanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Žalobca nepreukázal

splnenie zákonných podmienok potrebných na uplatnenie si práva na odpočítanie dane v zmysle § 51
ods. 1 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z..

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 02.12.2011. Zosumarizoval skutkový stav zistený správcom dane na základe daňovej

kontroly. Konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie nákupu už uvedenej komodity -
drevené kolíky od dodávateľa BARAVIN s.r.o.. Žalovaný konštatoval, že splnenie podmienok pre
uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. preukazuje
daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Ťažisko dôkazného bremena v daňovom konaní
je na daňovom subjekte. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľného

obchodumedzinímaspoločnosťouBARAVIN,s.r.o..Žalobcapočasvýkonudaňovejkontrolynepredložil
dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovali dodávku tovaru, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich
tvrdení o realizovaní obchodu v spoločnostiach prepojených osobou W.F. O..

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorého, ťažiskovým a vlastne jediným
dôkazom, na základe ktorého daňový úrad určil žalobcovi daňovú povinnosť, je totožnosť osoby jeho
spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia
v kombinácii s neprimeraným zaťažením tejto osoby a z toho vyplývajúceho znevýhodnenia oproti

daňovému orgánu. Žalovaný konštatoval, že W. O. st. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností (a zároveň podniká ako fyzická osoba), ktoré medzi sebou ako platitelia dane z
pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Správca dane z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia
skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k zisteniam, že p. W. O. st. bol oprávnený
konaťzadodávateľskéakoajodberateľskéspoločnosti.Priuzatváranídodávateľskýchaodberateľských

zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou W. O. st. vystupoval menovaný ako
oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v
hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti a zmenil iba
vlastníka, t.j. k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených osobou W. O. st.. Menovaný
v týchto spoločnostiach vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-

výrobnými aktivitami týchto spoločností. Bol podľa jeho vlastného vyjadrenia v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole.

Žalovaný konštatoval, že daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových

subjektoch prepojených osobou W.Á. O., nepostupovali v rozpore s právnymi predpismi. Cieľom
tohto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie daňové orgány vytvorili tento stav ako
to tvrdí žalobca, ale žalobca sám tým, že zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo
spoločností prepojených jeho osobou) úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov,
služieb, služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou,

mohli poskytnúť informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im
prislúchali. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov
taktopersonálneprepojenýchosobouW.O.st.vychádzalazpotrebypreukázaniareálnostiuskutočnenia
obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorýchbol p. W. O. st. konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú
spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento
reťazec spoločností. Tento postup bol v súlade so zásadou proporcionality, a preto tvrdenie žalobcu

o nadmernom zaťažení súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov, ktoré sú
prepojené personálne osobou konateľa, považuje za neopodstatnenú. Dospieť k cieľu sledovanému
daňovými orgánmi - zistiť oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu daňovému subjektu
zo štátneho rozpočtu bolo možné len súbežným výkonom kontrolou v reťazci obchodných spoločností
personálne prepojených osobou W. O. st., ale nie samostatnými a izolovanými daňovými kontrolami

jednotlivých obchodných spoločností.

Žalobca nebol počas daňovej kontroly zaťažovaný viac , ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon
daňovej kontroly. S konateľom žalobcu boli vykonané ústne pojednávania dňa 04.11.2010, 21.12.2010
a 30.11.2011 a boli mu zaslané výzvy zo dňa 12.01.2011, 10.03.2011 a 06.06.2011, pričom žalobca na
výzvy nereagoval a nepredložil dôkazy a vysvetlenia, ktoré by preukázali oprávnenosť uplatneného

odpočítania dane.

Žalovaný ďalej uviedol, že platiteľ dane pri uplatnení svojho nároku na odpočítanie dane musí
jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od
konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, to znamená, že je preukázaná existencia

obojstranného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom tovaru. Túto
skutočnosť nemožno preukázať iba predložením faktúry.

Žalovaný reagoval aj na odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie § 71 ods. 6 zákona o
dani z pridanej hodnoty a na námietku, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne

dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne
dávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Správa dane
konštatoval, že podľa článku 203 Smernice Rady 206/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento
článok je premietnutý aj do zákona o dani z pridanej hodnoty v ustanovení § 71 ods. 6. V tomto prípade

žalobcovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu
platiteľ bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.
Žalobca vystavil odberateľské faktúry, na ktorých bez toho, aby dodal fakturovaný tovar, uviedol daň
z pridanej hodnoty, tieto odovzdal odberateľom, ktorým umožnil uplatniť si odpočítanie dane z týchto
faktúr. Správca dane by teda v zmysle citovaného rozsudku mohol daňovým subjektom priznanú daň z

pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t.j.
do uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým
by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie

dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu bolo dosahovanie zisku.
Spoločnosti personálne prepojené osobou W. O. st. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru
(vystavením faktúry bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri
posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej

štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu (celková hodnota nákupu
prevyšovala hodnotu predaja).

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že bol vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a

podanie vysvetlení v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo väzbe
a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených p. W. O. boli zaistené orgánmi činnými v
trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli
zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a daňový subjekt do
dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je úkonom

trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať
všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola
prítomná p. F. Y., ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo, ale podľa jej udania jej nebola
odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgányodmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom
proti bývalému konateľovi žalobcu p. W. O..

Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie
zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár
a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do
dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli
vydané odovzdané podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1,3 a § 46 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu
odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.
zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy
právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v
zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým
subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť

žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa
žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. W. O. boli aj stovky
výziev,miestnezisťovanieústnychpojednávaní,kdedaňovéorgányvyžadovaliúčasťp.W.O.akoosoby
nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto

skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo p. W. O. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej
kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa
u subjektov personálne prepojených p. W. O. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je

totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo bez
ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. P. W. O. v súlade s článkom 2 ods. 3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné

ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že p. W. O. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s
postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za

fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže p. W. O. riadil

ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto
spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne
ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto
podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je

možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca uviedol,
že žalovaný dospel k rovnakému záveru, ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom
predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu

možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že p. W. O. ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou p. W. O. sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom
ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej

činnosti spoločnosti personálne prepojených p. W. O., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu
sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu
dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril p. W. O. podmienky, na základe ktorých získal

neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem
realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o
účtovnústratu(spôsobenúnapr.podpisminadobudnutéhomajetku). Napokonžalobcavytýkalsprávcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 21.03.2013 navrhol žalobu zamietnuť. Konštatoval, že daňová
kontrola bola u žalobcu začatá 26.10.2010 a ukončená 10.11.2011. Žalobca v rámci kontroly nepredložil
všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly, ako aj v zmysle výziev
na predloženie dokladov a podanie písomného vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré boli obsahom už
uvedených výziev. Na splnenie tejto povinnosti mal v priebehu daňovej kontroly žalobca dostatočný

časový priestor, pretože konateľ žalobcu W. O. bol vzatý do väzby 01.03.2011 a prvá výzva bola
žalobcovi doručená 31.01.2011, t.j. pred jeho vzatím do väzby. Okrem toho vzatie W. O. do väzby nie
je dôvodom, aby nemohol reagovať na výzvy kontrolnej skupiny a podávať požadované vyjadrenia
a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaných obchodov. Daňové orgány nezodpovedajú za porušenie
povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu uzatvorených medzi žalobcom a advokátskou kanceláriou

Kolesár a partner, s.r.o. a tiež za postup orgánov činných v trestnom konaní. Tieto skutočnosti nemajú
vplyv na plnenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich pre neho zo zákona č. 222/2004 Z.z. a zákona č.
511/1992 Zb.

Žalovaný ako nedôvodnú hodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej žalovaný pri svojom rozhodovaní

nerešpektoval ustanovenie § 30 ods. 3 a § 408 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného
zodpovedalo ustanoveniu § 30 ods. 3 citovaného zákona, pričom žalovaný ako odvolací orgán sa
vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní tak, ako tomu ukladá ustanovenie § 48 ods.
6 citovaného zákona.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej došlo v daňovom konaní k porušeniu
princípu proporcionality a k neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu žalobcu. Jednou z foriem
realizácie úloh orgánov daňovej správy je aj výkon daňovej kontroly upravený v ustanovení § 15 zákona
č. 511/1992 Zb. U platiteľov dane z pridanej hodnoty je jedným z dôvodov na vykonanie daňovej
kontroly aj vykazovanie vysokých nadmerných odpočtov v daňových priznaniach. Spoločnosti majetkovo

a personálne prepojených osobou W.F. O. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný
odpočet (správca dane bol povinný tento nadmerný odpočet daňovému subjektu vrátiť), preto u týchto
spoločností správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu. Vzhľadom na skutočnosť, že p. W. O. bol konateľom, prípadne splnomocneným
zástupcomvoviacerýchspoločnostiach(viacako50),pričomzakaždúspoločnosťkonalsám,atonielen

ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v rámci celého reťazca, pre splnenie
účelu kontroly v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane vykonal súbežne viaceré kontroly.
Pri výkone týchto kontrol správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 15 citovaného zákona
a umožnil v rámci kontroly uplatniť práva žalobcu upravené v odstavci 5 tohto ustanovenia. Žalobcovi
bola daná možnosť plniť si svoje dôkazné povinnosti vyplývajúce pre neho z ustanovenia § 15

ods. 6 citovaného zákona. Nebolo zámerom správcu dane zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne
prepojené osobou p. W. O. vyžadovaním veľkého počtu dokladov, ale zámerom správcu dane ako aj
jeho povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, boli
zistenéčonajúplnejšie.Dosituácie,naktorúžalobcapoukazujevžalobe(maximálnezaťaženiežalobcu)
sa daňový subjekt dostal sám založením väčšieho množstva spoločností, pričom v každej z týchto

spoločností bol konateľom a z titulu tohto postavenia prevzal na seba aj povinnosť predkladať dôkazné
prostriedky za jednotlivé spoločnosti ako aj vykonávať všetky procesné úkony voči správcovi dane.
Daňové orgány neupierajú daňovému subjektu možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť touto formou,
ale pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnouúčtovnou jednotkou, si tieto povinnosti aj plnila. W. O. mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak,
aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť inštitút splnomocneného zástupcu.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom
správca dane postavil svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v
spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Z odôvodnenia dodatočného
platobného výmeru ako aj z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že kontrolná skupina v rámci kontroly
vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania drevených kolíkov od spoločnosti

BARAVIN, s.r.o.. V tomto prípade to bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepredložil
požadované doklady v zmysle už uvedených výziev, obsahom ktorých bola požiadavka o predloženie
dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť fakturovaných obchodov ako aj písomné vysvetlenie k
uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr. Išlo pritom o konkrétne skutočnosti,
ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených na sporných faktúrach (výroba,
dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s obchodnými komoditami). Existencia samotnej faktúry

ešte nedeklaruje, že došlo k dodávke tovaru, ktorý bol jej predmetom.

Žalovaný reagoval aj na žalobné námietky, podľa ktorých daňový subjekt nemusí za určité
zdaňovacieobdobie dosiahnuťzákoniteakohospodárskyvýsledokzisk,neúčtovanierežijnýchnákladov
neznamená, že daňový subjekt žiadnu činnosť reálne nevykonáva. Žalovaný uviedol, že zistenia z

vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených osobou p. W. O. preukázali, že účelom
obchodných transakcií realizovaných medzi týmito spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku v zmysle § 2
ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca ako aj jeho obchodný partneri v kontrolovanom zdaňovacom
období ako aj v ostatných rokoch v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazovali len
nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnických osôb straty, hoci ich tržby rástli. Žalobcovi v súvislosti s

deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali (odpoveď dodávateľov energie,
vody, plynu, nezamestnávanie zamestnancov, neexistencia mzdových nákladov).

Súdvkonanípodľa§247anasl.O.s.p.beznariadeniapojednávania(zasplneniapodmienokuvedených
v § 250f ods. 2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi

spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 si žalobca
uplatnilodpočítaniedanevsume21.067,20eur.Právonaodpočítaniedanezpridanejhodnotysižalobca
uplatnil z dodávateľskej faktúry č. 160710/B, od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. za dodávku 30 800 kusov

drevených kolíkov.

Výzvamizodňa12.11.2011,10.03.2011a06.06.2011,ktorébolodoručenéžalobcovivdňochuvedených
v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 02.12.2011, bol žalobca
vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a podanie

vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal žiadne
vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ Košice v
liste č. ČVS: PPZ-152/BPK-V-2010 z 23.12.2011 oznámilo konateľke žalobcu X. Z., že v dňoch

01.03.2011 a 02.03.2011 boli vykonané domové prehliadky v spoločnostiach, ktorých konateľom bol W.
O.. Na uvedených prehliadkach boli prítomní zamestnanci spoločnosti, ktorí podpisovali zápisnice z
vykonaných prehliadok a kópie týchto zápisníc prevzali. Zápisnice boli taktiež odovzdané obvinenému
W. O., a v tom čase zvoleným obhajcom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).V zmysle § 71 ods. 1,6 zákona č. 222/2001 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
prezdaniteľnúosobuapreprávnickúosobu,ktorániejezdaniteľnouosobou,jeplatiteľpovinnývyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný

platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty v zdaňovacom období júl 2010 v sume 21.067,20 eur na základe dodávateľskej

faktúry od dodávateľa BARAVIN, s.r.o..

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba dodávateľskou
faktúrou a pokladničným dokladom, pričom faktúru ako aj pokladničný doklad vystavoval p. W. O.
st., ktorý bol konateľom žalobcu ako aj dodávateľa. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a

žalovaného, že posudzované plnenia a transakcie týkajúce sa komodity uvedenej v spornej faktúre
nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných
prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov

a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne prepojených osobou p. W. O. boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 bola začatá 26.10.2010. Vtedajší konateľ žalobcu p. W. O.
st. bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do dňa vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do väzby mal
žalobca dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov.
Konateľ žalobcu bol výzvou zo dňa 12.1.2011, doručenou pred jeho vzatím do väzby, vyzývaný na
predloženie dôkazov a podanie vysvetlení sporného zdaniteľného obchodu. Na túto výzvu kontrolného

orgánu realizujúceho výkon daňovej kontroly žalobca nereagoval, preto možno súhlasiť s konštatovaním
žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol ukrátený na svojich právach uvedených
v ustanovení § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

Nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods. 6 písm.e/

zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s
poukázaním na nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim
zastupovaním v daňovom konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri,
s.r.o., Púpavová 61, Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo

nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným
daňovým subjektom (žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normu verejného práva.

Kžalobnejnámietketýkajúcejsa nerešpektovaniaustanovenív§58zákonač.301/2005Z.z.vsúvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že v tomto

konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom
domovej prehliadky. Naviac, už z uvedeného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 23.12.2011
vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti, obvinenému
W. O. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi
polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, pretože

terajšia konateľka žalobcu žiadala o poskytnutie tejto informácie už po ukončení daňovej kontroly
(daňová kontrola bola ukončená dňom 10.11.2011).Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods. 1,3 zákona č.
511/1992 Zb.. Rozhodnutie žalovaného obsahuje podrobné konštatovanie skutkového stavu zisteného

vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa žalovaný podrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol W. O. st., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť

požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2ods.2zákonač.511/2992Zb.,ktorápatrímedzizákladnéprincípyprávnehoštátupodľačlánku1ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom ( účelom) sledovaným

štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj

Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;

použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že W. O. st. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.

Vtedajší konateľ žalobcu W. O. st. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme

najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol W. O. st. bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere
správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi

daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené
osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených osobou W. O. st. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili.
Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci
spoločnosti, v ktorých W. O. st. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto
bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v

ktorej je W. O. st. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie
tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným

výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou W. O. st., ale nie
samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

W. O. st. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť

uplatnených nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto
daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. W. O. st. Veľkému počtu spoločností

personálne a majetkovo prepojených osobou W. O. st. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že p. W. O. st. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť W. O.
st. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali

veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca
neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito
zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,

ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. W. O.
st. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného mohol

žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných plnení.
Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu
neadekvátna, pretože konateľ žalobcu W.Á. O. st. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne
musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že p. W. O. st. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných
obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne
odôvodnené za situácie, keď p. W. O. st., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváralobchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom, dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a
prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s
podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi,

ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne p. W. O. st..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a
nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou

W. O. st. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou p. O. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločností nevznikali režijné náklady.

Pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd
žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.

1 O.s.p.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní

sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.