Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 6, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 13C/196/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114221973

Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5114221973.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

13C/196/2014-328

5114221973

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci
navrhovateľa: F.. Z. N., nar. XX.X.XXXX, bytom E. I. XX, L., právne zastúpený Advokátska kancelária
avocat, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 12, Bratislava, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s.,
IČO:00678155,sosídlomPrievozská14,Bratislava,právnezastúpenýAdvokátskakanceláriaHAVLÁT
& Partners, so sídlom Rudnayovo nám. č. 1, Bratislava, v konaní o ochranu osobnosti, takto

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 666,- eur a náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 1.448,68 eur a tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

r o z h o d o l :

o d ô v o d n e n i e :Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 22.5.2008 domáhal uloženia povinnosti odporcovi bezplatne do 14 dní
od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku Nový Čas ospravedlnenie navrhovateľovi zvýrazneným
písmom v znením textu „Spoločnosť Ringier Slovakia, a.s. ako vydavateľ denníka Nový čas sa týmto

ospravedlňuje F.. Z. N. za uverejnenie článku s názvom „Stal sa bosom vykrádačov!“ na stranách č. 2
a 3 vo vydaní denníka NOVÝ ČAS zo dňa 17.03.2008 a za spájanie jeho osoby s osobami vykrádačov,
nakoľko uvedené spájanie je pravdu skresľujúce, spôsobilé negatívne sa dotknúť osoby F.. Z. N. a pre
jeho vykonanie a uverejnenie neboli žiadne preukázateľné a hodnoverné dôkazy. Uvedeným konaním
vydavateľ neoprávneným spôsobom zasiahol do zákonom chránených osobnostných práv F.. Z. N..“

Vo veci samej rozhodol prvostupňový súd rozsudkom tak, že uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi
sumu 20.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 14 dní od právoplatnosti rozsudku a návrh
vo zvyšku zamietol a konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi uverejniť v denníku Nový čas
ospravedlnenie zvýrazneným písmom a daného textu konanie zastavil a uložil odporcovi nahradiť
navrhovateľovi trovy konania. Krajský súd v Žiline v konaní 5Co/289/2009-261 rozsudok napadnutý
odvolaním odporcu potvrdil.

Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že v denníku NOVÝ ČAS zo dňa 17.03.2008, ktorého vydavateľom je
žalovaný, bol na stranách č. 2 a 3 uverejnený článok pod názvom „Stal sa bosom vykrádačov!", ktorého
autorom bol S. H.. V predmetnom článku autor uviedol pravdu skresľujúce údaje, ktoré sa nedovoleným
spôsobom dotýkajú cti a dobrej povesti navrhovateľa. Poukázal na titulok v článku, ktorý znel „Stal sa
bosom vykrádačov!" a je vytlačený výrazne veľkým písmom, pričom slovo „vykrádačov" je zdôraznené

červeným podfarbením a pokrýva veľkú časť plochy predmetnej dvojstránky. Pri prvom pohľade na
dvojstránku denníka sa automaticky javí, že bosom vykrádačov je podľa denníka „šéf SNS Z. N. (54)"
nakoľko tento odkaz vyplýva hneď z úvodného textu dvojstránky (v ľavom hornom rohu). Pri podrobnom
prečítaní článku (nie každý čitateľ však článok podrobne prečíta - často sa uspokojí s prečítaním titulku
článku a informácie vyplývajúcej z vizuálneho prevedenia článku) možno názov pochopiť tiež tak, že

„bosom vykrádačov" sa stal „tajomný kumpán z emigrácie", zrejme Z. Z. (zomr. 45). Či u konkrétneho
čitateľa článku preváži prvá alebo druhá alternatíva interpretácie titulku, článok v oboch prípadoch vrhá
negatívne svetlo aj na navrhovateľa, a to absolútne neodôvodnene.

Poukázal, že úlohou titulku je čitateľa upútať a nesie v sebe aj základnú spravodajskú informáciu, ktorá
však nemôže byť odlišná od materiálu v texte článku, ktorý uvádza. Titulok by mal odkazovať na kľúčový

faktvčlánku,musívystihnúťpodstatujehoobsahu,alepritomhonesmiezveličiťčiprekrútiť.Autorčlánku
použil slovné spojenie a formu titulku „Stal sa bosom vykrádačov!" účelovo a snažil sa navodiť v čitateľovi
dojem,ženavrhovateľmáspojitosťsozločineckouorganizáciou,pričomtútonepravdivúinformáciuautor
prezentoval ako fakt s cieľom zdiskreditovať navrhovateľa. Poukázal aj na samotné vizuálne prevedenie
článku, ktoré považoval taktiež za absolútne účelovo použité. Autor totiž v článku použil nevýraznú, malú

a čiernobielu fotografiu bývalého zločinca Z. Z. a vedľa zverejnil výraznú, niekoľkonásobne väčšiu a
farebnú fotografiu navrhovateľa. Zámerne spojil klamlivý výraz v titulku „Stal sa bosom vykrádačov!“ a
obraz vo forme veľkej fotografie navrhovateľa tak, aby názov bol ešte umocnený a podčiarknutý - aby
už na prvý pohľad vyvolal v čitateľovi dojem spojitosti medzi žalobcom a vykrádačmi.

Poukázal na skutočnosť, že obsah článku je vytlačený podstatne menšími písmenami ako výrazne

veľký a podfarbený zavádzajúci titulok a neobsahuje žiadne informácie, ktoré by odôvodňovali použitie
príslušného titulku. V predslove k článku, zvýraznenom väčším písmom, si autor kladie otázku, či
navrhovateľ vedel s kým sa na jar 1971 spolčil. Takýto predslov sa bežne používa v novinárskej praxi
s cieľom uvedenia článku a upútania pozornosti čitateľa obdobne ako nadpis s tým rozdielom, že
obsiahlejším spôsobom naznačuje čitateľovi o čom článok bude. Jeho účelom je nalákať čitateľa a

poskytnúť mu viac informácií, aby sa mohol rozhodnúť, či má venovať čas čítaniu celého článku a či ho
táto téma zaujíma. V tejto časti opätovne autor naznačuje spojitosť navrhovateľa so skupinou - bandou
„zlodejov, ktorá lúpila aj so zbraňami". Použitie výrazu „spolčil“ bolo pritom jednoznačne zámerné, aby
v čitateľovi evokovalo domnienku o spojitosť navrhovateľa s týmito osobami, autorom označovanými
ako kriminálnikmi. Odporca si zrejme bol vedomý malej príťažlivosti samotného textu o vykrádačoch

pre čitateľov, čo sa rozhodol prekonať absolútne nelogickým a iracionálnym spojením nezaujímavého
obsahu s osobou popredného politika, pričom sa neúspešne pokúšal o násilné premostenie a nájdeniesúvislosti, ktoré očividne absentujú, pretože v článku totiž nič nenaznačuje, že by sa navrhovateľ podieľal
na akomkoľvek trestnom čine, vrátane vykrádania objektov alebo že by mal akékoľvek vedomosti a
informácie o vykrádačoch, prípadne bol s nimi v kontakte. O to zarážajúcejšie je, že si autor okrem

neprípustnéhospájanianavrhovateľasvykrádačmidovolilvčitateľovinavodzovaťdojem,ženavrhovateľ
bymoholbyťdokoncasamotnýmbosomvykrádačov(pripravdepodobnejinterpretáciinadpisu).Včlánku
je uvedené, že z dvoch osôb, ktoré sa zúčastnili spolu so žalobcom prechodu hraníc v roku 1971
sa neskôr stali vykrádači objektov. Ako neskoršia trestná činnosť uvedených osôb súvisí s osobou
navrhovateľa, autor už neuvádza. Navrhovateľ sa s uvedenými osobami v uvedenej dobe ani neskôr

nikdy nestýkal a žiadnym spôsobom nekontaktoval a ich činnosť mu vôbec nebola známa, nemá o
nich žiadne informácie. Akékoľvek spájanie osoby navrhovateľa s uvedenými osobami alebo hľadanie
naznačovaných súvislostí je zámerne zavádzajúce v jeho neprospech a jednoznačne v rozpore so
zákonom.

Uverejnením tohto článku jeho publikovaním v denníku odporca neoprávnene zasiahol do osobnej
cti, ľudskej dôstojnosti a mena navrhovateľa v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a to tým, že

bezdôvodne a účelovo skreslil fakty, pretože spája navrhovateľa s kriminálnou činnosťou iných osôb,
na ktorej sa nikdy nijakým spôsobom nepodieľal ani o nej nemal žiadnu vedomosť, nebola spojitosť
s ňou preukázaná, tým bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa jedným z
najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti. Spájanie navrhovateľa s vykrádačmi malo vysoko
negatívny dopad na jeho politické postavenie a pôsobenie ako predsedu vládnej politickej strany i

na jeho ďalšie rozsiahle spoločenské aktivity. Takáto prezentácia skutočností môže závažne poškodiť
navrhovateľa tým, že niektorí čitatelia si osvoja nepravdivú a skresľujúcu informáciu obsiahnutú najmä
v titulku článku, hoci je zrejmé, že recipienti si podstatne lepšie a dlhšie pamätajú titulok ako obsah
nasledujúceho materiálu. Snahou odporcu nebolo poskytnúť svojim čitateľom objektívnu informáciu o
minulosti navrhovateľa, ale naopak, osobu navrhovateľa v očiach verejnosti diskreditovať. Navrhovateľ

sa snažil vyriešiť celú vec zmierne prostredníctvom žiadosti o uverejnenie opravy zo dňa 19.03.2008
podľa§19Zákonač.81/1966Zb.operiodickejtlačiaostatnýchhromadnýchinformačnýchprostriedkoch
avšak bezvýsledne.

Tiež poukázal na to, že neoprávneným konaním odporcu vo forme verejného publikovania článku boli
zasiahnuté jednotlivé zložky osobnosti navrhovateľa, a to najmä jeho občianska česť, dobré meno a

dobrá povesť. Vyslovil názor, že napriek chránenému právu médií Ústavou Slovenskej republiky podávať
informácie, ho právnej ochrany zbavujú nielen obsahové obmedzenia, ale aj forma, ktorou sa názory
navonokvyjadrujú.Akpodávanáinformáciavybočujezhranícvšeobecneuznávanýchpravidielslušnosti
v demokratickej spoločnosti, stráca tým charakter korektného úsudku a ocitá sa mimo priestoru právnej
ochrany, pričom poukázal na výrok nálezu Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 359/96 a skutočnosť, že v

predmetnom spore dochádza ku konkurencii, resp. stretu dvoch základných ústavných práv, a to práva
na ochranu osobnosti (prezentované na strane navrhovateľa) a práva na slobodu prejavu v spojení s
právom na informácie (prezentované na strane odporcu). Ide teda o stret záujmov jednotlivca s verejným
záujmom.Správomnainformáciesanajčastejšiestotožňujúmédiá,prostredníctvomktorýchsarealizuje
právo slobody prejavu a právo na informácie, ktoré médiá získavajú a sprostredkovávajú ich verejnosti.

Pri súbežnej realizácii oboch týchto ústavných práv musí dôjsť k obmedzeniu jedného z nich v prospech
zachovania druhého. Rozpor medzi právom na slobodu prejavu a na informácie a právom na ochranu
osobnosti nie je neprekonateľný. V praxi je možné nájsť taký súlad, aby sa zachovalo právo na ochranu
osobnosti bez toho, že by sa nadmerne obmedzilo právo na informácie a s ním súvisiaca sloboda
prejavu.Knaplneniuvyššieuvedenéhocieľajenevyhnutnéprivýkonetýchtoprávačinnostiautora,resp.

vydavateľa periodickej tlače zachovať dostatočnú mieru proporcionality (vyváženosti) medzi oboma
týmito právami. V prípade, že takáto miera proporcionality medzi oboma právami nie je zachovaná, je
úlohou súdu priznať výkonu jedného z nich väčšiu právnu ochranu pred výkonom druhého z nich s
poukazom za závery Ústavného súdu SR, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia
len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva či slobody. Uviedol, že podľa jeho názoru nebola zo strany
odporcu a autora článku zachovaná proporcionalita a že neprimeraným výkonom práva odporcu na
slobodu prejavu sa neoprávneným spôsobom zasiahlo do zákonom chránených osobnostných práv
navrhovateľa ako fyzickej osoby, čím navrhovateľovi nárok na relevantnú súdnu ochranu a v tejto
súvislosti poukázal na úpravu v čl. 17 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.Ďalej uviedol, že podmienky, za ktorých možno obmedziť právo slobody prejavu sú v zmysle čl. 10
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
zakotvenévÚstaveSlovenskejrepubliky,Občianskomzákonníkuavzákoneč.81/1999Zb.operiodickej

tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Porušenie týchto zákonných ustanovení
v spojení s ich relevantnými výkladmi v podobe znení záverov konštantnej judikatúry odporcom ako
vydavateľom periodickej tlače je teda neoprávneným konaním (v rozpore s právnymi predpismi),
ktorého následkom je neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a zakladá objektívnu
zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače za takéto porušenie predpisov a prekročenie spoločensky

tolerovanej miery zásahu do práv iných osôb (navrhovateľa).

V nadväznosti na vyššie uvedené navrhovateľ uvádzal, že predmetná publikácia článku odporcom
nemala za cieľ pravdivo, včasne a všestranne informovať verejnosť o skutočnostiach verejného
záujmu a poskytnúť im informácie s cieľom aplikovať v praxi ich ústavné právo na informácie, ale jej
skutočným cieľom a zámerom bolo za akúkoľvek cenu zaujať verejnosť a čitateľov denníka spôsobom,
ktorý by u nich vzbudil záujem o kúpu tohto periodika a tak zvýšil, resp. udržal jeho predajnosť a

zabezpečil finančný profit odporcovi ako vydavateľovi. Odporca si zrejme bol vedomý malej príťažlivosti
samotného textu o vykrádačoch pre čitateľov, čo sa rozhodol prekonať nelogickým a iracionálnym
spojením nezaujímavého obsahu s osobou navrhovateľa - popredného politika. Tento postup v spojení
s podprahovými prostriedkami komunikácie komerčných médií s čitateľmi (napr. vzbudzovanie rôznych
emócií čitateľov, dôraz na prvotný vizuálny vnem v podobe expresívnych nadpisov článkov a rubrík,

„vhodne" umiestnených a ich obsah „podporujúcich" fotografií) považuje za všeobecne známe a
jeho primárnym relevantným kritériom bola potencionalita ich obsahu a spracovania, s cieľom zaujať
čitateľov a tým komerčne naplniť plánovaný objem predaných výtlačkov. Správanie sa odporcu považuje
za obchodne pochopiteľné, ale z hľadiska zásahu do práv navrhovateľa za neprijateľné, v rozpore
s obsahom ústavného práva na slobodu prejavu, ktorý prekračuje mieru tolerovaného zásahu do

osobnostných práv navrhovateľa. Opäť poukázal na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. Ú S 359/96,
podľa ktorého ak vybočí publikovaný názor z medze v demokratickej spoločnosti uznávaných pravidiel
slušnosti, stráca charakter korektného úsudku (správy, komentára) a ako taký sa spravidla ocitá už mimo
medzí ústavnej ochrany.

Uviedol, že pri požiadavke na povinnosť navrhovateľa, ako verejne činnej osoby vo vyššej miere

tolerovať posun hranice ochrany osobnosti v jeho neprospech, najmä na niektoré čiastkové osobnostné
práva, najmä právo na meno, právo na ochranu podoby, právo na ochranu slovných prejavov, právo
na ochranu osobného súkromia, ustupujú do úzadia pri strete s oprávneným záujmom verejnosti, však
musí byť posun legálny, korektný a musí byť v medziach spoločnosťou akceptovanej slušnosti.

Publikáciou článku za opísaných okolností, v danom spracovaní a za uvedeným účelom však šlo

odporcovi jedine o lacnú senzáciu a propagáciu periodika pri jeho predaji čitateľom, pričom žalovaný si
vzhľadom na svoje skúsenosti v tejto oblasti musel byť vedomý, že jeho konanie je spôsobilé privodiť
ujmu na osobnostných právach navrhovateľa. Opätovne poukázal na názor, že z koncepcie článku je
jasne vyvoditeľný zámer autora účelovo pospájanými slovnými obrazovými informáciami podporenými
použitými zvýrazňujúcimi prostriedkami podsunúť verejnosti záver o napojení navrhovateľa na osoby v

minulosti trestne stíhané za závažnú trestnú činnosť či na jeho vlastnú domnelú kriminálnu minulosť.
Čitateľovi autor priamo v nadpise článku podsúva jeho domnienku o spojitosti navrhovateľa s trestnou
činnosťou iných osôb bez toho, aby mu poskytol priestor na vytvorenie vlastného hodnotiaceho úsudku.
Nie každý čitateľ sa článku venuje dôkladne a taktiež nie každý číta celý článok a pri rýchlom prebehnutí
očami iba nadpisu („Stal sa bosom vykrádačov!") v spojení s fotografiou navrhovateľa, dostáva čitateľ

skreslené informácie, ktoré sú spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa. Názor, ktorý si môžu takto tisíce čitateľov vytvoriť je v rozpore so skutočnosťou.

Ak by bolo úmyslom autora poskytnúť verejnosti namiesto skresľujúcich informácií pravdivý obraz,
mohol použiť akékoľvek iné, avšak adekvátne a pravde zodpovedajúce vyjadrenie článku (osobitne jeho
nadpisu) na upútanie čitateľovej pozornosti. Zníženie sa profesionálneho novinára k takýmto postupom

odporuje elementárnej slušnosti v spoločenských vzťahoch kultúrnej civilizovanej spoločnosti a je o to
zarážajúcejšie, že ide o tak závažnú skutočnosť akou je spojitosť politicky činnej osoby a poslancaNR SR s trestnou činnosťou. Výrazové prostriedky použité v nadpise článku nepovažuje za korektné
vystihnutie obsahu článku, ale len za neopodstatnený útok na osobu, navrhovateľa čím žalovaný
neoprávneným spôsobom zasiahol do jeho občianskej a profesionálnej cti.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku za zverejnenie ospravedlnenia považoval uvedené skutočnosti za
spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa, pričom pre vznik tohto nároku
zákon nevyžaduje ani len vyvolanie následkov, postačuje, že neoprávnený zásah je spôsobilý vyvolať
ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv fyzickej osoby. Určujúcim aspektom pri
posudzovaní neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv je defamujúci charakter napadnutých

tvrdení, pričom na naplnenie defamačnej povahy tvrdenia je postačujúce, ak takého tvrdenie môže
mať takýto účinok u určitej skupiny ľudí tvoriacich okolitý svet dotknutej osoby. Nie je teda nutné, aby
tvrdenie bolo vnímané ako defamujúce v celej spoločnosti ako takej. To či určité tvrdenie je defamujúce
je nutné posúdiť nie len podľa použitých výrazov, ale aj z celkového dojmu s prihliadnutím na všetky
okolnosti a súvislosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti
postačí zistenie, že neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené

ust. § 11 Občianskeho zákonníka a nevyžaduje sa samotné vyvolanie následkov. V tejto súvislosti
poukázal na záver Najvyššieho súdu ČSSR, Sv.III, str. 199-200 v Zborníku stanovísk, záverov, rozborov
a zhodnotení súdnej praxe, podľa ktorého o objektívnu spôsobilosť zásahom vyvolať následky tykajúce
sa osobnosti ide vždy vtedy, ak sa dostanú výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať.
Pre poskytnutie ochrany nepovažuje za rozhodujúce akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do

mravnej integrity občana, pretože ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ,,chránia navrhovateľa
proti rozširovaniu nepravdivých alebo znižujúcich tvrdení bez rozdielu, či k takýmto tvrdeniam došlo
písomne, tlačou, rozhlasom, televíziou a pod. Poukázal, že samo zverejnenie nepravdivého, resp.
pravdu skresľujúceho údaja, dotýkajúceho sa osobnosti navrhovateľa, spravidla zakladá neoprávnený
zásah do práva na ochranu osobnosti, odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia podľa

ust. § 13 Občianskeho zákonníka.

Zdôraznil, že konštantná judikatúra i súdna prax považuje ujmy vzniknuté prostredníctvom hromadných
informačných prostriedkov, ktoré majú široký vplyv na verejnosť i tvorbu verejnej mienky (široká publicita,
značne extenzívny a intenzívny zásah, možnosť opakovaného zásahu a pod.) a ktoré preukázateľne
v značnej miere znižujú dôstojnosť akejkoľvek fyzickej osoby a jej vážnosť v spoločnosti za ujmy,

ktorých reparáciu nie je možné dosiahnuť len poskytnutím morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods.
1) Občianskeho zákonníka, ale priznáva im aj náhradu v podobe materiálnej, peňažnej satisfakcie. K
neoprávnenému zásahu do osobnosti navrhovateľa nedošlo ojedinele a náhodne, ale naň nadväzoval
väčší počet zásahov do osobnostných práv navrhovateľa zo strany niekoľkých ďalších médií. Aj zo
strany odporcu boli publikované ničím nepodložené správy zo spisov ŠTB o údajnej kriminálnej minulosti

navrhovateľa, čo autor uviedol bez akéhokoľvek dôkazu o jeho pravdivosti a pridal sa k rozsiahlej
diskreditačnej kampani, na ktorej sa celým radom ďalších nepravdivých vyhlásení podieľali viaceré
slovenské médiá. Navrhovateľ poukázal, že je verejne činná a vážená osoba, ktorá okrem iného zastáva
funkciu predsedu jednej z koaličných politických strán a má za to, že uverejnenie článku za vyššie
uvedených okolností, v značnej miere znížilo dôstojnosť navrhovateľa a jeho vážnosť v spoločnosti, na

základe čoho došlo k obzvlášť závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, pričom
závažnosť zásahu znásobovala skutočnosť, že sa jedná o denník s celoslovenskou pôsobnosťou,
širokou publicitou, popularitou a dobrou dostupnosťou pre verejnosť na území Slovenskej republiky.
Samotný odporca o sebe uvádza, že NOVÝ ČAS je najčítanejší denník na Slovensku, ktorého témy a
spôsob ich spracovania mu prinášajú každý deň viac ako milión čitateľov.

V podaní zo dňa 16.3.2009, ktorým navrhovateľ žiadal pripustiť zmenu návrhu spočívajúcu v rozšírení
o uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 65.000,- eur uviedol, že článok nielenže bol spôsobilý vyvolať ujmu na žalobcových osobnostných
právach, ale túto ujmu aj skutočne vyvolal a to v takom rozsahu a intenzite, že zakladá nárok
navrhovateľa nielen na ospravedlnenie, ale i na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rámci

kvalifikácie vzniknutej ujmy je potrebné poukázať na stanovisko súdnej praxe, podľa ktorého „ak dôjde
k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti fyzickej osoby televíznym vysielaním, treba
vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu" Analogicky je potrebné posúdiť publikovanie článku v
jednom z dlhodobo najčítanejších denníkov na Slovensku a takýto zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšakprávoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej
osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že okrem účinkov, ktoré článok vyvolal v celoštátnom meradle

vo vzťahu k čitateľom, voličom navrhovateľa, resp. politickej strany, ktorej je predsedom a ďalším
externým osobám, zasiahli v značnom rozsahu i do rodinného života a okruhu najbližších priateľov.
Navrhovateľa sa hlboko dotýkali a stále dotýkajú nepríjemné otázky ohľadom jeho spojitosti s
osobami tzv. „vykrádačov" a pochybnosti, ktoré článok vyvolával v najbližšom okolí navrhovateľa,
či už na strane nebohých rodičov navrhovateľa, jeho manželky alebo najbližších kolegov v rámci

vnútrostraníckeho života. Publikované výroky absolútne zasiahli do osobného ako i spoločenského
a pracovného života navrhovateľa v negatívnom zmysle. Počas obdobia niekoľkých nasledujúcich
mesiacov po uverejnení článku odporcom sa navrhovateľ denne stretal s negatívnymi reakciami
okolia na jeho osobu podmienenými podozreniami, ktoré vyvolali publikované výroky. Dôkazom vplyvu
ich zverejnenia boli evidentné zmeny správania sa najbližších spolupracovníkov a príbuzných k
navrhovateľovi jednoznačne podmienené pochybnosťami o bezúhonnosti navrhovateľa. Denne bol

navrhovateľ vystavený podozrievavým pohľadom prípadne i priamym otázkam smerujúcim k jeho
údajnej kriminálnej minulosti. Osobne navrhovateľ uvedené zmeny v chovaní okolia citeľne vnímal a
odrazili sa i na jeho psychickom stave, psychickom stave jeho manželky a rodičov, ktorí boli ako jeho
najbližší, obdobne ako i on, vystavovaní otázkam okolia a neúnosnému psychickému tlaku, keďže boli
v očiach verejnosti spájaní s osobou navrhovateľa.

Publikovaním článku utrpel i spoločenský život navrhovateľa. Priatelia a známi sa mu začali vyhýbať,
určitý čas po uverejnení článku si udržiavali od navrhovateľa a jeho rodiny odstup, pri komunikácii s
nimi navrhovateľ zaregistroval neobvyklý odťažitý postoj, ktorý ako sa neskôr ukázalo, pramenil práve
z podozrenia rozšíreného publikovaním článku. Navrhovateľovi, ako aj jeho manželke, boli vyslovene
nepríjemné a urážali ich posmešné poznámky a otázky okolia, ktoré i v prípade, že boli myslené

položartom, vzhľadom k ich obsahu nepovažovali za vtipné. Urážky, nedôvera, pochybnosti, provokácie
a posmešky boli po zverejnení dotknutých výrokov takmer na dennom poriadku, a to niekoľko týždňov
až mesiacov. Obdobne aj na politickej scéne utrpela ujmu profesionálna povesť navrhovateľa a povesť
politickej strany, ktorej je navrhovateľ lídrom. I v politických kruhoch a pracovnej oblasti bol navrhovateľ
neustále atakovaný otázkami a podozreniami vyvolanými publikovaným článkom, a to aj zo strany

najbližších spolupracovníkov. Vzhľadom na postavenie navrhovateľa ako predsedu koaličnej Slovenskej
národnej strany a profesionálne pôsobenie navrhovateľa ako významného slovenského politika ho
uvedené výroky a spájanie s osobami vykrádačov jednoznačne politicky znevážili. Pritom minulosť
politika, jeho bezúhonnosť, je zásadnou otázkou, ktorá v demokratickej spoločnosti môže mať kľúčový
význam pri rozhodovaní voliča.

Podľa názoru navrhovateľa uverejnenie predmetného článku v značnej miere znížilo jeho dôstojnosť
a vážnosť v spoločnosti, čím došlo k obzvlášť závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa a k naplneniu predpokladov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Hoci jednou z foriem zadosťučinenia je v zmysle
vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka morálne plnenie, t.j. najmä ospravedlnenie,

ktoré môže byť kombinované s prostriedkami smerujúcimi k odstráneniu následkov neoprávneného
zásahu do práv na ochranu osobnosti predovšetkým s cieľom primerane a v určitej možnej miere
vyvážiť a zmierniť následky neoprávneného zásahu, ak sa však morálne zadosťučinenie ukazuje ako
nedostatočné predovšetkým preto, že neoprávneným zásahom do práv na ochranu osobnosti došlo k
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, má fyzická osoba právo

na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Pritom musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej
osoby, ktorú táto vzhľadom k intenzite i k trvaniu pociťuje ako závažnú. Poukázal na názor vyslovený
Najvyšším súdom SR, sp. zn. 4 Cdo 15/2003, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom
znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah
vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. V prípade osoby navrhovateľa je týchto

prostredí viacero a taktiež počet reakcií je znásobený počtom ľudí a subjektov, s ktorými je navrhovateľ
v akomkoľvek pracovnom, priateľskom alebo funkcionárskom vzťahu.Ohľadom závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy považoval na základe vyššie uvedeného za
preukázané, že z hľadiska intenzity, rozsahu zverejnenia, ohlasu, ako aj z hľadiska trvania zásahu
jednoznačne vyplýva, že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je v tomto

prípade postačujúce. Uviedol, že nemal možnosť a ani priestor nepravdivý a dehonestujúci zásah do
jeho práv na ochranu osobnosti odvrátiť, na možnosť uverejnenia článku nebol žiadnym spôsobom
upozornený a na jeho zverejnenie nebol od neho vyžiadaný súhlas. K okolnostiam, za ktorých k
porušeniuprávadošloupriamilpozornosťnaskutočnosť,žekneoprávnenémuzásahunedošloojedinele
a náhodne, ale v nadväznosti na väčší počet zásahov do osobnostných práv navrhovateľa. Odporca,

síce nepravidelne ale v zásade s rovnakým účelom a obdobným spôsobom (dehonestujúco) publikoval
informácie o osobe navrhovateľa, čím v značnej miere dlhodobo prekračuje hranice únosnosti a miery
tolerancie výkonu svojho práva na slobodu prejavu a získavanie informácií. Za účelom priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preto stačí preukázať k zásahu akej povahy došlo, do ktorého
z osobnostných práv navrhovateľa, s akým rozsahom a s akými následkami v nemateriálnej sfére
osobnosti navrhovateľa bolo zasiahnuté. Nie je relevantne možné skúmať, aká konkrétna nemajetková

ujma a v akej výške vznikla. Za daných okolností považuje navrhovateľ uplatnenie nemajetkovej ujmy
v sume 65.000,- eur za primerané a zodpovedajúce ujme, ktorá mu vznikla v dôsledku protiprávneho
konania odporcu.

Odporca vo svojom vyjadrení popieral, že by uverejnením vyššie uvedeného článku došlo k
neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Napriek tomu, v záujme

odstránenia, podľa názoru odporcu zbytočného sporu, dňa 31.12.2008 v denníku NOVÝ ČAS na
str. 3 uverejnil odporca ospravedlnenie vo vzťahu k predmetnému článku. Obsah uverejneného
ospravedlnenia reaguje na všetky výhrady a námietky navrhovateľa voči predmetnému článku, je
uverejnené na rovnakej strane, ako bol uverejnený namietaný článok a rovnako je farebne i graficky
oddelené od ostatného obsahu. Uverejnením ospravedlnenia, ak aj došlo k neoprávnenému zásahu do

práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, bolo navrhovateľovi poskytnuté primerané zadosťučinenie v
intenciách § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

Poukázal tiež na skutočnosť, že v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
dochádza k vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi pôvodcom neoprávneného zásahu
a dotknutou osobou. Obsahom tohto právneho vzťahu je aj právo dotknutej osoby domáhať sa

primeraného zadosťučinenia a tomu zodpovedajúca povinnosť pôvodcu zásahu pričom ak bolo právo
dotknutej osoby dobrovoľne uspokojené, povinnosť vyplývajúca zo vzniknutého zodpovednostného
vzťahu splnená, dotknutá osoba nemôže toto právo ďalej uplatňovať. Opačný záver by bol absurdný,
nakoľko dotknutá osoba by sa mohla domáhať svojho práva opakovane, druhýkrát, tretíkrát, stýkrát a
pod. čo by bolo v rozpore s atribútom primeranosti, ktoré zadosťučinenie musí spĺňať. Tiež poukázal na

skutočnosť, že z ustanovení § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemá odporca právo na uverejnenie
textu s určitým obsahom, ktorý navrhuje, ale na poskytnutie primeraného zadosťučinia ( rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 278/02 zo dňa 26.02.2003 ).

K vizuálnemu prevedeniu článku poukázal na skutočnosť, že sa môže javiť, že „bosom vykrádačov" je
navrhovateľ len pri veľmi povrchnom čítaní resp. len vtedy, ak si čitateľ neprečíta aj samotný článok. Pri

priemerne pozornom čítaní, ani z názvu článku nevyplýva, že sa navrhovateľ „stal" bosom vykrádačov.
Text sa podľa pravidiel slovenského jazyka číta zľava doprava, podľa príslušných riadkov. A prvý riadok
nadpisu znie : „Šéf SNS Z. N. (54) : Ako skončil jeho tajomný kumpán z emigrácie ?" a druhý riadok
znie : „Z. V. (57) Stal sa bosom vykrádačov !". Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že veta „Stal sa
bosom vykrádačov" sa vzťahuje k „tajomnému kumpánovi" navrhovateľa - k Z., a nie k navrhovateľovi.

Neobstojí teda tvrdenie, že z názvu a z vizuálneho prevedenia namietaného článku sa javí, že „bosom
vykrádačov" je navrhovateľ.

Poukázal aj na predslov a obsah samotného článku, z ktorého je jednoznačné, že ako o bossovi
vykrádačov sa hovorí o Z. V., a nie o Z. N.. Poukázal, že všetko to potvrdzuje aj navrhovateľ. Taktiež
upriamil pozornosť aj na okolnosti článku, ktorý pojednáva o minulosti predsedu SNS a poslanca

Národnej rady SR, ktorý súčasne patrí medzi najznámejšie verejne známe osobnosti, a to aj v
spoločenskomresp.vpolitickomživote,oktoromjeverejneznáme,žesámaleboprostredníctvomtretíchosôb vlastní značný majetok. Samotná predstava, že by sa navrhovateľ, predseda SNS a poslanec NR
SR, stal bosom vykrádačov, je natoľko neuveriteľná a fantastická, že jej nikto nemohol uveriť. Názov
článku mohol nanajvýš vzbudiť záujem o jeho samotný obsah, ktorý jednoznačne vyvracia akékoľvek

pochybnosti na danú tému. Takisto uviedol, že pri skúmaní otázky, či došlo k neoprávnenému zásahu do
práva na ochranu osobnosti uverejnením určitého článku v periodickej tlači, sa nemožno obmedziť len na
jednu časť článku, ale je potrebné skúmať vec komplexne, a to vo vzájomných súvislostiach, so zreteľom
navšetkyčastičlánku,načlánokakocelok,akoajsozreteľomnavšetkyrelevantnéskutočnosti.Uviedol,
žepokiaľbynavrhovateľneopomínalobsahsamotnéhočlánku,rovnakoakovšetkyrelevantnéokolnosti,

nemohol by dospieť k takým neopodstatneným a prehnaným záverom, na akých založil návrh na začatie
konania.

Za základný predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka považoval, že pôvodca zásahu konal protiprávne t.j. v rozpore so svojimi povinnosťami.
Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo, pretože v takom prípade
nemohol konať protiprávne. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak

neoprávnenosti zásahu je teda skutočnosť, či pôvodca zásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie.
Znakom právneho poriadku v súlade s princípom právnej istoty musí byť totiž jeho jednota, vnútorná
bezrozpornosť ako celku a vnútorná bezrozpornosť všeobecne záväzných právnych predpisov ( nález
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.PL.ÚS30/95).Zuvedenéhovyplýva,ževprávnomštátejenepredstaviteľné
a s princípom právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje

subjektívne právo priznané a chránené právnym poriadkom. To platí najmä vtedy, ak osoba využíva
svoje základné právo a slobodu, nakoľko podľa 51. 12 ods. 4 Ústavy SR nikomu nemôže byť spôsobená
ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Tieto princípy sú platné aj pre
výklad a aplikáciu právnych predpisov, nakoľko aj tieto musia spĺňať princíp právnej istoty ( rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/95, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/1998).

Vyslovil názor, opretý o závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. PL. ÚS 7/96,
že zákon neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody sa
však chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k
neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a
súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného

práva. Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný.
Kolíziu chránených hodnôt ( slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti ) treba riešiť nastolením
spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami. S poukazom na názor vyslovený v náleze Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. 1. ÚS 156/99 konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru
( intenzitu ) tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou

prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu vyplýva, že slobody prejavu
sa môže dovolávať predovšetkým vydavateľ ( napr. rozsudky vo veciach Observer a Guardian proti
Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Prager a Oberschlickproti Rakúsku z roku 1995 ), ktorý sa rovnako
môže dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu

podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane základných slobôd, a to z dôvodu, že Slovenská republika potvrdila
svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia
práva alebo slobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu
uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná" (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
28/96 z 12.05.1997 ). Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95

alebo II. ÚS 48/97 pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda
právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov,
ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky štátu.
Podľa 51. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods.
2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice
štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa
môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR
zaručuje osobitná ochrana. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
( ďalej len „Dohovor" ) každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na
hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolenia rozhlasovým a televíznym
alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť,
môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanoví zákon a

ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, ochrany poriadku a predchádzaniu zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti iných, zabránení úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a
nestrannosti súdnej moci. Európsky súd vo viacerých prípadoch k rozsahu a obsahu slobody prejavu
zaujal nasledovné názor, že sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s
obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré

sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale
aj na také informácie alebo myšlienky, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú. Sloboda prejavu tak,
ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré je treba vykladať zúžené a nevyhnutnosť
každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná. Tieto princípy sú osobitne dôležité, ak ide o tlač.
I keď nesmie prekročiť hranice stanovené inter alia v záujme štátnej bezpečnosti alebo udržania autority

súdu, prislúcha mu napriek tomu šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich obdržať;
keby tomu bolo inak, potom by tlač nemohla hrať úlohu verejného strážcu. Adjektívum ,nevyhnutné'
uvedené v článku 10 ods. 2 Dohovoru predpokladá existenciu „naliehavej potreby“. Zmluvné štáty
majú určitý rozsah voľnej úvahy pri posúdení, či takáto potreba existuje, avšak táto úvaha súčasne
podlieha európskej kontrole zahŕňajúcej ako zákony, tak aj opatrenia k ich aplikácii, a to aj tie, ktoré

boli prijaté nezávislými súdmi. Súd je tak oprávnený vydať konečné rozhodnutie, či obmedzenia sú
zlučiteľné so slobodou prejavu v zmysle čl. 10. Úlohou súdu nie je pri výkone jeho kontrolnej jurisdikcie
zaujímať miesto príslušných vnútroštátnych orgánov, ale skôr na základe čl. 10 revidovať ich rozhodnutia
vydané na základe ich oprávnenia k voľnej úvahe. To však neznamená, že táto kontrola je limitovaná na
konštatovanie, či daný štát aplikoval svoje diskrečné právo rozumne a v dobrej viere. Súd musí posúdiť

zásah, proti ktorému smeruje sťažnosť vo svetle prípadu ako celku a určiť, či bol primeraný sledovanému
účelu, a či dôvody uvedené vnútroštátnymi súdmi na jeho ospravedlnenie boli relevantné a dostatočné
(odkaz na roho Európsky súd vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991,
Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995,
Door a Dublin Well Woman proti írsku z roku 1992). Európsky súd zdôraznil, že článok 10 nechráni iba

podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované.
Ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu,
tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť (odkaz na
rozsudok vo veci Lehideux a Isorniproti Francúzsku z roku 1998 ). Európsky súd s odvolaním sa na
rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996; Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku

1999 dospel k záveru, že „poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu
o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné
a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že ak
majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach
legitímneho verejného záujmu, musí sa Európsky súd pozorne zaoberať ich primeranosťou" ( rozsudok

vo veci Jersildproti Dánsku z roku 1994 ).

Právna teória i súdna prax rozlišuje skupiny osôb verejného záujmu a súkromné osoby. Poukázal
na judikatúru Európskeho súdu, podľa ktorej osoby verejného záujmu môžu podliehať širším a
intenzívnejším zásahom do sféry svojej osobnosti, ako súkromné osoby. Osoba verejného záujmu sa
nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej

verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, ak je predmetom informovania v tlači (rozsudky
Európskeho súdu vo veciach Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Vereinigung demokratischer
Soldaten Österreichs a Gubi proti Rakúsku z roku 1994, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1997 ).
V týchto súvislostiach poukázal aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu ČR I. ÚS 453/03 podľa
ktorého vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom

živote, t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tietofunkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo
na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované a možno
všeobecne konštatovať, že osoby verejne činné, teda politici, verejní činitelia, mediálne hviezdy a iní

musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky ako iní občania. Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na
informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné či bezvýznamné, ale aj na
tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú; tak tomu chce pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez
ktorej nie je demokratická spoločnosť. Predmetom článku bola informácia o minulosti Z., konkrétne o
skutočnosti, že v roku 1971 neoprávnene opustil územie vtedy Československej socialistickej republiky

spolu s Z. V., ktorý bol neskôr právoplatne odsúdený za spáchanie závažnej trestnej činnosti. Tieto
informácie sú pravdivé, čo nakoniec navrhovateľ ani nenamieta. Navrhovateľa považuje za osobu
verejného záujmu. Predmetom legitímneho verejného záujmu je aj minulosť politikov, a to zvlášť tých
politikov, ktorí sa podieľajú na výkone verejnej moci. Minulosť politikov je osobitne zaujímavá v prípade,
ak ide o konanie a minulosť politikov v čase komunistického režimu spred roku 1989, ktorí sa aktuálne
podieľajú na výkone verejnej moci v demokratickom štáte. Inými slovami povedané, novinári sú nielen

oprávnení verejnosti sprostredkúvať takéto informácie, ale naopak verejnosť ich má právo aj obdržať.
Preto prinášanie informácií o politikoch, ako o osobách verejného záujmu, pričom ide o informácie
legitímneho verejného záujmu, je výkonom slobody prejavu a práva na informácie, ktoré sú chránené a
garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Ak ide o výkon práva, dokonca ústavne garantovaného
práva, nemôže dôjsť k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti.

Uvedené platí tým viac, ak odporca verejnosti sprostredkoval informácie sprístupnené štátnym orgánom,
Ústavom pamäti národa, ktorý ich sprístupnil podľa zákona č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov
o činností bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení
niektorých zákonov práve za účelom, aby sa s nimi mala možnosť oboznámiť verejnosť, čo je účelom
a zmyslom zákona.

K námietkam navrhovateľa uviedol, že pokiaľ navrhovateľ namieta proti údajne účelovému použitiu jeho
fotografieajejveľkosti,považujetozaabsurdné.Článokjeonavrhovateľovi,anieoZ.Z..Verejnečinnou
osobou je navrhovateľ, nie Z. Z., ktorého úloha je z hľadiska obsahu článku okrajová. Pomer veľkostí
fotografií je teda plne pochopiteľný. Čo sa týka osoby Z. V., jeho aktuálna podobizeň nie je známa, a
preto ani žiadna fotografia uverejnená nebola. Pokiaľ navrhovateľ namieta voči jeho spájaniu s bandou

„zlodejov, ktorá lúpila so zbraňami“, ušlo zrejme pozornosti navrhovateľa, že autor v článku netvrdí, že
bol spojený so skupinou páchateľov a ani to, že sa na ich trestnej činnosti podieľal alebo o nej vedel, že
by sa s nimi stýkal a pod. V článku sa tvrdí jedine to, že navrhovateľ sa spolčil s Jánom V. za účelom
neoprávneného opustenia územia štátu, čo je fakt, ktorý nikto nespochybňuje. Je preto nepodložené
tvrdenie navrhovateľa, že odporca podsúva verejnosti záver o napojení navrhovateľa na osoby v

minulosti trestne stíhané a odsúdené za závažnú trestnú činnosť. Za ťažiskovú tému článku nepovažuje
činnosť skupiny páchateľov Z. V. a spol., ale minulosť navrhovateľa a jeho činnosť počas komunistického
režimu. Domnienka navrhovateľa o tom, že odporca si bol údajne vedomý malej príťažlivosti článku o
skupine Z. V. a preto sa rozhodol nelogickým a neracionálnym spôsobom spojiť nezaujímavý článok s
osobou známeho politika, je teda úplne mylná. Iracionálne považuje aj úvahy navrhovateľa o tom, že

skutočným cieľom a zámerom článku bolo za akúkoľvek cenu zaujať verejnosť a čitateľov spôsobom,
ktorý by u nich vzbudil záujem o kúpu periodika a tak zvýšil, resp. udržal jeho predajnosť a zabezpečil
finančný profit tým, že nelogickým a neracionálnym spôsobom spojil nezaujímavý článok s osobou
známeho politika. Zaujať čitateľa a motivovať ho, aby si kúpil vydanie periodickej tlače, je celkom
logickým, legitímnym a najmä zákonom reprobovaným spávaním. Má za to, že minulosť a konanie

samotného navrhovateľa pravdivo opísané v článku totiž boli pre verejnosť dostatočne zaujímavé, preto
nemuselvytváraťžiadnulacnúsenzáciučipropagáciuvlastnéhoperiodika.Verejnostilensprostredkoval
informáciu o navrhovateľovi, ktorá jej dovtedy nebola známa a ktorá bola pre verejnosť zaujímavá. Za
nelogické a účelové považuje aj úvahy navrhovateľa o podsúvaní domnienky o spojitosti navrhovateľa
s trestnou činnosťou iných osôb bez toho, aby mu poskytol priestor na vytvorenie si vlastného úsudku.

Z článku, posudzujúc ho ako celok, totiž žiadna spojitosť navrhovateľa s trestnou činnosťou skupiny
páchateľov JC. a spol. nevyplýva.

Na pojednávaní navrhovateľ uviedol, že väčšina uvádzaných judikátov Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veľkej časti nesúvisí s prejednávanou vecou a namietal správnosť výkladu ich záverov
prezentovaného odporcom. Zotrval na tvrdeniach, že odporca v uverejnených výrokoch spojil osobu

navrhovateľa s konkrétnou, dokonca opakovanou a organizovanou trestnou činnosťou, pričom uvedenénepravdivé tvrdenia verejne prezentoval v jednom z najčítanejších denníkov na Slovensku, čím
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa jedným z najtvrdších možných a najviac
dehonestujúcich spôsobov.

Zdôraznil, že pri hodnotení skutkového základu žaloby neexistuje konkrétne rozhodnutie, ktoré by
sa zaoberalo prípadom s rovnakými špecifikami, sa preto možno na judikatúru Európskeho súdu
obrátiť iba obmedzene, resp. použitím analógie. Dohovor pripúšťa obmedzenie slobody prejavu len
ak sú kumulatívne splnené tri podmienky, a to 1/ zásah je stanovený v zákone, 2/ cieľom zásahu
je ochrana jedného alebo viacerých z určených záujmov alebo hodnôt, medzi ktoré patrí aj ochrana

morálky, povesti a práv iných, 3/ zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, čo je v právnom
systéme SR prenesené do Ústavy Slovenskej republiky, Občianskeho zákonníka ako aj zákona
č. 81/1999 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Tieto
zákonné obmedzenia spolu s konštantnou judikatúrou národných súdov a Európskeho súdu vymedzujú
spoločenskytolerovanú-oprávnenúmieruzásahovmédiídoosobnostnýchprávfyzickýchosôb.Znalosť
týchto obmedzení, ako súčasti platného právneho poriadku Slovenskej republiky, sa preto predpokladá u

každého jednotlivca. U vydavateľa v postavení odporcu s dlhoročnými skúsenosťami s vydávaním tlače
možno zároveň legitímne očakávať i predvídateľnosť reakcií verejnosti, vrátane osoby priamo dotknutej
článkom, na zverejnenie článku. Poukázal, že je presvedčený o tom, že žalovaný si bol vedomý toho,
že vydaním článku zasiahne do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a riskuje podanie žaloby,
avšak v záujme zvýšenia príťažlivosti článku a predajnosti svojho denníka použil formu vyjadrenia, ktorá

absolútne skresľovala informácie, z ktorých článok pôvodne vychádzal. Európsky súd spochybnil zásahy
vnútroštátnych súdov do slobody prejavu v prípadoch, kedy sa jednalo o ochranu povesti a práv verejne
činných osôb - politikov, najmä z dôvodu potreby zachovania možnosti slobodnej politickej diskusie o
otázkach verejného záujmu v demokratickej spoločnosti (napr. Schwabe vs. Rakúsko, Dichand a Krone
Verlag vs. Rakúsko), pričom v danom prípade uverejnený článok obsahujúci zavádzajúce informácie

o politikovej minulosti nerešpektuje zásady korektnej politickej diskusie a novinárskej etiky a autor
článku nemôže brániť ani omylom pri použití nesprávnych informácií v dobrej viere a presvedčení o ich
pravdivosti.

Uviedol, že sám uznáva, že v jeho prípade, ako verejne činnej osoby, niektoré čiastkové osobnostné
práva ustupujú do úzadia pri strete s oprávneným záujmom verejnosti na tieto „informácie verejného

záujmu" v zmysle rozhodnutí Európskeho súdu a musí vo vyššej miere strpieť zásahy do jeho
osobnostných práv, najmä práva na meno, práva na ochranu podoby, práva na ochranu slovných
prejavov, práva na ochranu osobného súkromia, ako bežný občan, tento posun však musí byť legálny,
korektný a musí byť v medziach spoločnosťou akceptovanej slušnosti. Skutočnosť, že minulosť politika
môže byť za určitých okolností otázkou legitímneho verejného záujmu, navrhovateľ nepopiera. Táto

skutočnosť však v spojení s ďalšími rozhodnutiami Európskeho súdu (napr. Fressoz a Roire vs.
Francúzke- z roku 1999, Oberschlick vs. Rakúsko z roku 1997) v danom prípade nie je podstatnou.
Obdobne nie je podstatnou skutočnosťou ani pravdivosť informácií, z ktorých autor článku pri jeho tvorbe
vychádzal. Navrhovateľ má za to, že z celkovej koncepcie a úpravy článku je jednoznačné, že snahou
odporcu nebolo poskytnúť svojim čitateľom objektívnu informáciu o minulosti navrhovateľa. Naopak,

účelom článku bolo osobu navrhovateľa v očiach verejnosti diskreditovať a poškodiť i za cenu, že
informácie, ktoré si čitatelia po prvotnom oboznámení sa s článkom odnesú budú nepravdivé.

Poukázal aj na konštatovania Európskeho súdu pre ľudské práva, že konkrétny zásah do práva na
slobodu tlače a práva na informácie je potrebné vždy posudzovať vo svetle prípadu ako celku a pri
posudzovaní miery zásahu určiť, či bol zásah primeraný sledovanému účelu. Predmetom ochrany

podľa čl. 10 Dohovoru nie je len podstata vyjadrených myšlienok ale i forma, prostredníctvom ktorej
sú rozširované. Judikatúra Európskeho súdu požaduje na národných súdoch posudzovať prípad
ako celok. Zároveň priznáva ochranu a slobodu novinárom nie len, čo sa týka obsahu vyjadrených
myšlienok ale i formy, akou sú prezentované. (Oberschlick vs. Rakúsko z roku 1991, Lehideux a
Isorni vs. Francúzko z roku 1998. Pokiaľ forma požíva rovnakú ochranu ako obsah je možné od

nej požadovať splnenie rovnakých kritérií, ako je tomu pri obsahu. Bolo by v rozpore so zmyslom
vytýčených pravidiel neprípustných zásahov do práva na ochranu osobnosti, ak by spoločnosť
regulujúca obsah zverejňovaných informácií, akceptovala ľubovoľnú formu ich prezentácie, vrátane
prezentácie absolútne skresľujúcej obsah zverejňovanej informácie. . Vyššia ochrana novinárov nazáklade čl. 10 je podmienená konaním v dobrej viere, za účelom poskytovania dôveryhodných a
presných informácií pri dodržiavaní novinárskej etiky.

Vyslovil názor, že právna prax pri skúmaní zásahu do práv na ochranu osobnosti zdôrazňuje nutnosť,

že každé tvrdenie posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj podľa celkového dojmu, s
prihliadnutím ku všetkým okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu dochádza, t.j. napr. pri článku v časopise je
potrebné prihliadať nielen na doslovné znenie, ale aj k umiestneniu, nadpisu, medzititulkom, poprípade k
ostatnej grafickej úprave, podľa komentáru v publikácii Švestka, Jehlička, Pavlík, Plecitý, Knap: Ochrana
osobnosti, Linde Praha, a.s., 1996, str. 267.

K argumentácii odporcu zdôraznil, že na jednej strane tvrdí, že zverejnená podobizeň navrhovateľa,

ako súčasť predmetného článku, bola prezentovaná daným spôsobom z dôvodu, že článok je
o navrhovateľovi a preto jeho vyobrazenie na ploche predstavujúcej približne štvrtinu článku je
opodstatnené, na druhej strane ďalším najvýraznejším prvkom článku je obrovský nadpis s textom: „Stal
sa bossom vykrádačov!“, ktorý už podľa odporcu so žalobcom nesúvisí, ale týka sa inej osoby Z. Z.,
ktorého úloha však bola podľa odporcu z hľadiska obsahu článku „okrajová".

Rovnako na pojednávaniach odporca zotrval na svojich vyjadreniach a uviedol, že navrhovateľ
ignoruje súvislosti celku a kontextu celého článku. Podľa jeho názoru samotné prezentovanie dôvodov
vyjadrených navrhovateľom by muselo viesť k zamietnutiu žaloby. Článok nie je potrebné nejakým
spôsobom osobitne analyticky alebo podrobne skúmať, jednoducho pokiaľ je čitateľ článku zákonným
spôsobom gramotným, tak článok nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že bolo jeho účelom a čo

bolo základnou správou, ktorú tento článok mal verejnosti priniesť. Každý výrok je potrebné skúmať
nielen s ohľadom na jeho gramatické vyjadrenie, ale vzhľadom na celý kontext. Poukázal na skutočnosť,
že navrhovateľ nepreukázal úroveň čítanosti denníka NOVÝ ČAS na Slovensku ani to, aké množstvo
čitateľov predmetný denník číta. Považoval za potrebné zdôrazniť, že nikde v článku sa netvrdí, že
Z. N. je bosom vykrádačov, nikde sa netvrdí to, že by s touto skupinou mal nejakú spojitosť, netvrdí

sa, že by sa mal na trestnej činnosti tejto organizovanej skupiny nejakým spôsobom podieľať. Medze
ochrany slobody slova sú široké a v danom prípade nedošlo nejako k vybočeniu medzi slobodou
prejavu a práva na informácie v takom rozsahu, ako sú garantované európskym dohovorom alebo
Ústavou SR. Sledovanie zvýšenia predajnosti periodika považuje podľa rozsudkov ESLP a z hľadiska
článku 10 Dohovoru úplne akceptovateľný legitímny záujem. Sám navrhovateľ akceptuje legitimitu

práva poukazovať na kriminálnu minulosť politikov a iných osôb verejného záujmu opierajúc sa napr.
o rozhodnutie Prager a Oberschlick
c/a Rakúsko a poukazovať na kontakty Z. N. s Z. V., ktorý bol odsúdený za závažné majetkové trestné
činy je relevantné a je predmetom legitímneho záujmu zo strany verejnosti. Navrhovateľ mal možnosť
sa k týmto otázkam vyjadriť, mal možnosť uviesť svoje stanovisko a to jednak pred uverejnením článku

a v podstate po uverejnení článku, čo však nevyužil. Podľa jeho názoru nemožno preceňovať nadpisy
alebo titulky, podtitulky predmetných článkov, ktoré pre limitovaný priestor sú skratkovité a nie je
možné podať v podstate úplné informácie o tom, čo je obsahom predmetného článku. Ich úloha je
upútať čitateľa, upútať jeho pozornosť na to, aby si prečítal celý článok. Článok 10 Dohovoru priznáva
novinárom ochranu ak postupujú v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôverné informácie v súlade

snovinárskouetikou,čobolosplnené.Snahyodiskreditáciinavrhovateľascieľomhopoškodiť,považuje
za špekulatívne, čo vyvrátil vo svojej výpovedi aj svedok G., ktorého výpoveď považuje za relevantnú a
nespochybnenúnarozdielodvýpovedeĽW.jaJUDr.V.K.zdôvoduabsencieichnestrannosti.Výpovede
oboch svedkov považoval za všeobecné, bez poskytnutia konkrétnych informácií a jediné čo objasnili, je
skutočnosť, že článok vyvolal určitú pozornosť vo verejnosti, čo je účelom tlače. Svedectvá nepotvrdili,

že by u navrhovateľa došlo ku komplikáciám alebo nejakému závažnému zásahu a ako manželka
činného politika, člena predsedu strany, ktorý je členom vládnej koalície, musela byť pripravená na
pozornosť médií. Opísané reakcie môžu byť odrazom toho, že informácia nebola predtým verejnosti
známa. Považoval za rozporné tvrdenia navrhovateľa, ktorý na jednej strane tvrdí, že došlo k zníženiu
vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, na druhej strane tvrdí, že je stabilne druhým najdôveryhodnejším

politikom v SR. Požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú a v rozpore s
princípmi právnych záverov ESLP a judikatúrou ÚS ČR na ktorú poukázali v ich vyjadrení. Uverejnenie
ospravedlnenia v denníku NOVÝ ČAS 31.12.2008 bolo postačujúce pre nápravu prípadných zásahov.
Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 89/1997 podľa ktorého z ust. § 13 vyplýva, že ak môže byťvzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z
foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Inštitút
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je intenzívnym zásahom do slobody prejavu a práva

na informácie a podľa judikatúry NS SR ho možno aplikovať iba vo výnimočných prípadoch. Poukázal
na právne závery vyslovené v rozsudku NS SR 4Cdo 171/2005 podľa ktorých súd musí brať zreteľ na
prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie
nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať citeľnú sumu aj
vtedy ak pôvodca neoprávneného zásahu mal úmysel či dokonca zlý úmysel škandalizovať, ohovoriť

určitú osobu alebo zámerne si takýmto spôsobom pomôcť k určitému prospechu. Nemožno priznávať
neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému
obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti
s odškodňovaním zásahu do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných
základných právach napr. ujmy na zdraví či dokonca živote bagatelizovať, ako napríklad sú náhrady
priznávané podľa zákona 215/2006 Z.z. obetiam násilných trestných činov, kde smrť dotknutej osoby

sa odškodňuje sumou vo výške 50 násobku minimálnej mzdy, ako aj priznávaných náhrad za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa zák. 437/2004 Z.z.. Z uvedených dôvodov žiadal žalobu v
celom rozsahu zamietnuť.

Prvostupňový súd pri svojom prvom rozhodnutí rozsudkom č.k. 14C/112/2008-180 zo dňa 11.6.2009
vychádzal zo zistených skutočností a vyslovil názor, že text článku, jeho zvýraznenie v spojení s veľkou

fotografiou navrhovateľa bol použitý zámerne na zvýšenie záujmu o článok bez legitímneho dôvodu
spočívajúceho vo vyjadrení a šírení obsiahnutej informácie. Pri prvotnom pohľade na článok čitateľ
získava dojem, že informácia sa vzťahuje k navrhovateľovi. Pri veľkosti písma článku, veľkosti písma
nadpisuaodovzdávanejinformácie,ktorámácharakterrozkazovacejvety,čitateľpojmeobsahnadpisuv
spojitosti s obsahom v pravej časti článku, ktorá v smere čítania prechádza do fotografie navrhovateľa je

takáto úvaha logická a vychádza z pravidiel čítania a spojenia ilustrácií s obsahom. Logicky každý čitateľ
spája nadpis článku s dominujúcou fotografiou, v tomto prípade s fotografiou navrhovateľa. Teda čitateľ
si logicky pri prečítaní nadpisu vytvorí predstavu o odhalení skutočností, že navrhovateľ sa stal bosom
vykrádačov alebo aspoň vyšli informácie, ktoré by to mohli potvrdzovať. Nemožno zo strany sudcu
opomenúť viacero všeobecne známych poznatkov z daného obdobia, teda že v období bezprostredne

predchádzajúcemu vydaniu článku, žurnalista A. A. zistil v archívoch ŠTB údaje o navrhovateľovi, najmä
o jeho emigrácii, spolčení pri prechode hranice s osobami Z. a V. a okolnosti, že niektoré z takýchto
osôb v Rakúsku mali kradnúť automobily ako aj skutočnosť, že sa polemizovalo o príčinách návratu
navrhovateľa po úspešnej emigrácii a často sa spájali so spáchaním trestnej činnosti. Teda je logické,
že čitateľ periodika, ktoré je označované ako bulvárny denník, prijal v snahe absorbovať a vyhľadávať

nové informácie, predstavu podsunutú štylizáciou autora a v obsahu článku len hľadal odpoveď. Táto sa
v podstate podsúva aj v obsahu článku ako možné riešenie „pri čítaní medzi riadkami“, keď je opísaná
rozsiahla závažná trestná činnosť ostatných dvoch spomenutých osôb aj s dohadmi spájajúcimi osoby
z článku s jednou z najväčších vlakových lúpeží. V určitom rozsahu je možné chápanie článku len ako
návod na vyvodenie záverov z nadpisu v mysli čitateľa. Súd pri prvom čítaní článku získal pocit, akoby

sa jednalo o skutočnosti, ktoré navrhovateľa spájajú s myšlienkou uvedenou v nadpise, ale nemožno
ju za daného stavu preukázať a spojitosť si má vyvodiť čitateľ. Dôležité je aj formulovanie obdobia 70-
tych a 80-tych rokov, čo predstavuje obdobie od 1960 do 1980, teda obdobie ohraničujúce rok emigrácie
1971 desať rokov pred a desať rokov po emigrácii. Pritom podľa názoru súdu neexistuje logický súvis
pri snahe poukázať na minulosť navrhovateľa v spojení s poukazom na trestnú činnosť oboch osôb, s

ktorými navrhovateľ emigroval. Snaha o „senzáciu“ je o to adresnejšia, že osoba navrhovateľa spájaná
s nadobudnutím značného majetku je opradená rúškom dohad, špekulácií a tajomstiev na ktoré sa
pomerne často poukazuje. Preto súd je názoru, že samotnou formou článku, vizualizáciou s využitím
psychologických zákonitostí, podprahových metód vnímania (zafixovaná sila prvého dojmu, spojenie
s fotografiou) s hladom čitateľov po nových informáciách pri vtedy aktuálnej téme o navrhovateľovi

plnej otáznikov, došlo zo strany odporcu k zneužitiu slobody slova a zásahu do osobnostných sfér
navrhovateľa. Podľa názoru súdu na strane odporcu nebol daný legitímny ciel zdieľania informácie,
ktorú je autor v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva oprávnený aj zveličiť a prehnať
tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého spoločenského problému.
Verejnosť má právo byť informovaná o minulosti politika, o jeho stykoch s určitým okruhom osôb a

podobne. Informácia však musí byť adresná a nesmie vyvolávať mylné predstavy. Informácie o minulosti
nesmú byť bez iných relevantných súvislostí podávané ako informácie zo súčasného obdobia, nesmúbyť vytrhnuté s kontextu a musia umožňovať nezávislé vyvodenie záveru. Ak je hlavnou témou minulosť
politika, tak nie je možné, aby sa jeho minulosť opísala minulosťou iných osôb, s ktorými je spojený len
nepriamo a údaje z jeho minulosti boli obmedzené len na konštatovanie spoločnej emigrácie. Pritom

obsah nadpisu a grafické prevedenie článku v spojení s obrazovými materiálmi by malo zodpovedať
odovzdávanej informácii alebo legitímnemu záujmu riešenia verejnej otázky. V danom prípade bol
navrhovateľ v obsahu článku spomenutý len okrajovo, to len vo vzťahu ku skutočnosti, že spoločne
s osobami Z. a JQ., ktorí mali kriminálnu minulosť emigroval. Žiadna iná informácia z obsahu článku
zrejmá nebola. Pritom však titulka zadeľovala informáciu o trestnej minulosti a spolu s nadúvodníkom

a článkom sa vizuálne viazala na navrhovateľa.

Priskúmaníintenzityzásahudoosobnostnýchsférnavrhovateľa,súdvychádzalztoho,žebolavznačnej
miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti, pretože mal z výpovede svedkov a
to manželky navrhovateľa Y. N. a podpredsedu SNS JUDr. V. Púčika preukázané, že článok mal veľkú
publicitu a bol adresný v takej miere, že u širšieho okolia vyvolal dohady a pochybnosti. N. nie je názoru,
že prevažná väčšina adresátov - čitateľov, by bezbreho uverila titulke a nadobudla presvedčenie o

kriminálnej minulosti navrhovateľa a o tom, že sa stal ich „bosom“ pri páchaní trestnej činnosti. Logicky
však prerástla snaha adresátov spojiť navrhovateľa spojením s ďalšími zverejnenými osobami nie len
z dôvodu emigrácie, ale aj v súvislosti s páchaním trestnej činnosti touto skupinkou. Takéto chápanie
navrhovateľa bolo prijaté viac u ľudí s ambivalentným postojom k navrhovateľovi, u ľudí s negatívnym
postojom mohla byť informácia podvedome prijatá v snahe umocnenia negatívneho chápania osoby

navrhovateľa a vytvorenia zodpovedajúceho prednastaveného profilu. U ľudí s kladným postojom mohol
článok zanechal len možné pochybnosti prípadne a priori odmietanie článku a uvedených údajov.
Takéto skutkové okolnosti súd zisti z výpovedí Y. N. a Z.. V. K., teda súd má za to, že aj okolie
navrhovateľa prijalo predostreté informácie a podrobovalo keď nie navrhovateľa, tak minimálne jemu
blízky okruh určitému ataku na preverenie a vyvrátenie takýchto informácií. Tieto osoby museli vyvracať

klamlivé a nepotvrdené informácie o osobe navrhovateľa. Vo vzťahu k namietanej nedôveryhodnosti
výpovedí svedkov pre ich blízky vzťah k navrhovateľovi, súd výpovede oboch svedkov nepovažoval za
nedôveryhodné. Vnímanie dopadu článku u týchto svedkov mohlo byť v určitom rozsahu ovplyvnené
predsudkom o úmyselnom útočení a diskreditácii osoby navrhovateľa, resp. obranným postojom blízkej
osoby. Jednoznačne však obaja svedkovia opísali odozvy iných osôb na článok, ktoré logicky súvisia s

prijatím jeho obsahu, resp. zdelenej informácie. Zníženie vážnosti osoby sa nemusí prejaviť tým, že celé
okolie bezbreho prevezme informáciu, teda celej informácii uverí, ale tým, že v okolí vzniknú značné
pochybnosti o poškodenej osobe alebo snaha prijať závery z informácie. Súd je názoru, že formulácia
článku skutočne bola spôsobilá zasiahnuť v takomto smere do osobnostných sfér navrhovateľa ako
tieto skutočnosti opísali vo výpovedi vypočutí svedkovia. Práve dotazy a uštipačné poznámky, ktoré

pociťovalo blízke okolie navrhovateľa v súvislosti s zverejnením článku (do ktorého nepochybne patrí
manželka navrhovateľa a podpredseda strany, v ktorej navrhovateľ vykonáva predsedu) sú prejavom
pôsobenia článku a zverejnenej nosnej informácie. Účinky dopadu a pôsobenia nepravdivého odkazu
- „Stal sa bosom vykrádačov!“ sa znásobujú skutočnosťou, že denník NOVÝ ČAS bol v roku 2008
prezentovaný ako najčítanejší denník s celoštátnou pôsobnosťou ako aj celkovou vtedajšou situáciou,

kedy boli zverejnené dovtedy neznáme udalosti so života a minulosti navrhovateľa. Skupina okolo
navrhovateľa bola spájaná s vykrádaním nielen áut a páchaním inej trestnej činnosti v Rakúsku, ale aj
v bývalej ČSSR.

Súd bol názoru, že dôkaz o zásahu do osobnostných práv a zníženia vážnosti v spoločnosti je v danej
veci obtiažne preukázať výsluchom iných osôb ako osôb blízkych navrhovateľovi alebo samotného

navrhovateľa. Zverejnenie informácie masovokomunikačnými prostriedkami sa neprejaví len v úzkom
okruhu osôb okolo nositeľa informácie alebo osoby, ktorej sa týka informácia, ale má dopad na široký
okruh ľudí, ktorých poškodená osoba často ani nepozná, nemá možnosť kontaktovať, vysvetliť alebo im
uviesť na pravú mieru podanú informáciu alebo im aspoň zdeliť svoj názor. Zároveň poškodený nemôže
poznať názory jednotlivých osôb, najmä ak mu svoj názor nepovedia priamo a logicky takéto osoby

nemôže označiť a navrhnúť ich výsluch. Pokiaľ by súd mal zistiť celkový dopad zverejnenia informácie,
bolo by nevyhnutné vykonať širší prieskum minimálne reprezentatívnej vzorky spoločnosti, poprípade
by súd musel na zistenie daných otázok vypočuť určitú náhodne vybranú reprezentatívnu skupinu osôb,
čo je reálne nemožné. Zásah do osobnostných práv navrhovateľa podľa názoru súdu taktiež nemusí
trvať až do rozhodnutia súdu o jeho dôvodnosti či nedôvodnosti žaloby a postačuje aj ujma v znížení

dôstojnosti osoby navrhovateľa a jeho vážnosti v spoločnosti trvala v určitom časovom rozsahu pozverejnení nepravdivej informácie, čo súd s poukazom na vyššie konštatované skutkové okolnosti mal
preukázané.

Súd obranu odporcu o farebnom prepojení obsahu nadpisu s fantómom predstavujúcim osobu Z. V.

považoval za logické, avšak reálne ťažko predstaviteľné. Vychádzal pritom zo záverov, že pokiaľ čitateľ
neberie článok ako logickú úlohu (hádanku), len ťažko spojí obsah s neznámou osobou v ľavom hornom
rohu, ktorej meno je popri označení navrhovateľa zverejnené pomerne nevýrazne, ale obyčajne tak
ako v iných prípadoch, spojí informáciu s bezprostredne nasledujúcou fotografiou, obdobne ako je to v
iných spravodajských článkoch, encyklopédiách a pod.. Skoro pravidelne fotografia (ilustrácia) dotvára

obsah a súvisí s hlavnou témou. Vo vzťahu k legitímnemu právu informovať verejnosť a právu médií
priniesť informácie zo života „verejných“ osôb, súd zastáva názor, že prioritou nebola snaha poskytnúť
informácie o spojení s Z. V. a Z. Z., ktoré už boli vtedy publikované, ale snaha o určitú senzáciu na úkor
navrhovateľa. Súd postráca v článku líniu informácií o týchto dvoch osobách lebo líniu informácií o tom,
s kým navrhovateľ emigroval a opise ďalších osudov všetkých osôb. V tomto prípade boli poskytnuté
údaje len o Z. Z. a V., ale nie navrhovateľovi, teda osud navrhovateľa, hoci by mal byť hlavnou osobou

predávanej informácie, nebol uvedený a teda mohol byť automaticky subsumovaný pod zverejnený osud
ďalších osôb. Ak by aj bolo cieľom autora článku poskytnúť takéto informácie pre verejnosť, značne
nevhodne boli zvolené prostriedky na ich predanie najmä preto, pretože mimoriadne ľahko mohli vyvolať
klamlivú predstavu o osobe navrhovateľa, teda pri obvyklej pozornosti si takúto skutočnosť musel autor
a zodpovedný šéfredaktor všimnúť.

Preto súd zastával názor, že forma a obsah článku nezodpovedajú podaniu informácii o tom, s ktorými
osobami bol v priateľkom vzťahu alebo spojení navrhovateľ, informáciách o vtedajšom osude a pôsobení
navrhovateľa (nadpis s týmito zdeleniami nesúvisí). Ak by sa nadpis mal viazať na osobu Z. V. (prípadne
Z. Z.), tak značná fotografia odporcu v spojení s obsahom článku bola použitá bez legitímneho cieľa
poskytnúť informáciu a cieľom mohlo byť len zvýšenie záujmu novou predostretou informáciou ktoré

nebola pravdivá a neopierala sa o legitímny zdroj informácií, ktorú pri upútavke bežný čitateľ musel
spojiť s navrhovateľom. Teda legitímny záujem na poskytnutí informácie absentuje a jedná sa o exces
zo strany odporcu. Súd poukazuje v tejto veci aj na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR 3Cdo 61/2000 podľa ktorého absencia dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to
čitateľovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok, vychádzajúci z pravdivých skutočností a tieto čitateľovi

neznáme okolnosti môžu mať vplyv na právo chránené ustanovením § 11 a nasl. OZ, majú za následok,
že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé.

Pri skúmaní rozsahu spôsobenej ujmy a skutočnosti či mohlo alebo nemohlo dôjsť k zhoršeniu
povesti navrhovateľa v spoločnosti alebo jeho vážnosti v spoločnosti nemohol akceptovať názor
odporcu, že vzhľadom na excesy samotného navrhovateľa pri jeho prejavoch a vyjadreniach k tomu

nemohlo dôjsť. Hoci niektoré výroky navrhovateľa sú za hranicou slušnosti a môžu vykazovať známky
vyjadrení v stave opitosti, na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do osobnostných sfér má právo
každá osoba, teda aj tá, ktorej česť by nepožívala spoločenskú úctu. Je si potrebné uvedomiť, že
zverejnenie nepravdivých údajov môže postoj verejnosti ešte zhoršiť a poškodený môže byť nedôvodne
vnímaný vo väčšom stupni negativity. Dôležité je to aj u osobnosti navrhovateľa, ktorý síce bol druhý

najdôveryhodnejší politik, sa vnímanie jeho osoby pohybuje v diametrálnom postavení, keď vysokej
podpore zodpovedá aj pomerne vysoká nedôvera bez širokého základu ambivalencie. Práve časť
spektra ktorá nedôveruje navrhovateľovi alebo k jeho osobe nemá vyhradený názor, je značne vnímavá
na tento typ informácií a má snahu takýto obsah ľahšie absorbovať. U ostatných osôb takáto informácia,
keďže je publikovaná verejne pre široký okruh adresátov masovokomunikačnými prostriedkami, je

spôsobilá vyvolať minimálne pochybnosti, pretože každý respondent dôvodne predpokladá existenciu
dôkazov a dôveryhodnosť zdrojov zverejnenej informácie. Preto publikovanie takýchto informácií, musí
vyústiť do vyvodenia záveru alebo zastávania názoru, že nejaký dôvod pre zverejnenie musí existovať
(bez vetra sa ani lístok nepohne). Tieto následky súd zistil z výpovedí svedkov.

Pri rozhodovaní súd nezistil dôvodnosť obrany odporcu ani v spojitosti s článkom 10 Dohovoru a

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Skutočne súd nezistil, že by Európsky súd pre ľudské
práva sa zaoberal a rozhodol v skutkovo a právne obdobnej veci. Podľa právnych názorov vyslovenýchvo veciach ochrany práv podľa čl. 10 Dohovoru sa priznáva novinárom a celkovo médiám zvýšená
ochrana, avšak pre šírenie legitímnych názorov, ktoré v snahe upriamiť pozornosť môžu mať za určitých
okolností aj pejoratívnu povahu (Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Prager

a Oberschlickproti Rakúsku z roku 1995), môžu šokovať a v určitom rozsahu aj urážať. Podľa ratio
detidendi rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje
pozornej kontrole svojich činov a gest tak zo strany novinárov, ako aj zo strany občanov, preto musí
prejaviť väčšiu toleranciu, najmä vtedy, keď sám sa dopúšťa konania, ktoré môže byť terčom kritiky.
Aj on má samozrejme právo na ochranu povesti, a to aj mimo rámca súkromného života, avšak táto

ochrana musí byť v rovnováhe so záujmami slobodnej diskusie politických otázok, pričom výnimky z
práva na slobodu prejavu musia byť interpretované užšie ako obvykle. Vo veci Castells proti Španielsku
z 23.4.1992, bol vyslovený názor, že hranice kritiky vlády a verejne činných osôb sú širšie ako hranice
prípustnej kritiky súkromných osôb. Ďalej zo strany ESĽP bolo konštatované, že aj keď tlač nesmie
prekročiť pevne vymedzené hranice, najmä na ochranu cti tretích osôb, náleží jej oznamovať informácie
a myšlienky verejného záujmu a s touto funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať informácie.

Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy,
nežiaduce javy a podobne. (rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson proti Isladu, Jersild proti Dánsku z
23. septembra 1994, rozsudku Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z 27. marca 1996). Z judikatúry
vyvodil závery, že Európsky súd pre ľudské práva považuje slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10 Dohovoru
za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok

pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku Dohovoru platí nielen
pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie
informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu
otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti. (Rozsudok vo veci Incal
proti Turecku z 9.6.1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúsku z 23.9.1998, Open door a Dublin

Well Woman proti Irsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).

Preto s poukazom na jeho vyššie uvedené závery je názoru, že článkom v denníku NOVÝ ČAS
nešlo ani tak o predanie informácie, ktoré tu nepochybne obsiahnutá bola, ale aj o využitie určitej
vtedajšej senzácie okolo osoby navrhovateľa s cieľom vyvodiť určitú fantáziu a tým zvýšiť náklad a
predajnosť periodika. Prvotnou a nosnou informáciou bol prezentovaný fakt, že navrhovateľ je alebo

minimálne môže byť určitým organizátorom alebo vodcom skupiny ľudí, s ktorými emigroval (logicky
sa teda v čase emigrácie poznal a mali vybudovaný určitý stupeň dôvery, tak ako to uviedol odporca).
Jednalo sa aj o určité lacné a jednoduché predostretie témy a riešenia, ktoré určité spektrum odporcov
navrhovateľa by rado privítalo. Takýto záver však si čitateľ nemal možnosť urobiť po prečítaní článku,
porovnaní jednotlivých faktov o opisovaných osobách (fakty o navrhovateľovi, najmä o jeho ďalšom

osude chýbali) prípadne v polemizácii s hodnotiacim úsudkom autora, ale záver bol podsunutý hneď v
nadpise a čitateľ si ho prečítaním článku mal vyvrátiť. Ak by dôvodne opierajúc sa o informácie získané
z archívov ŠTB odporca poskytol spojenie navrhovateľa s ďalšou činnosťou osôb, ktoré páchali trestnú
činnosť, mohol použiť aj takýto výraz, hoci by zo strany navrhovateľa nemuselo ísť o vedúce postavenie
v určitej zločineckej skupine. Súd však z navrhnutých a vykonaných dôkazov takéto skutočnosti a

súvislosti nezistil. Článok stručne informoval o spojení navrhovateľa s ostatnými osobami pri emigrácii,
ale vo zvyšku pojednával o činnosti iných osôb ako navrhovateľa, avšak význam nadpisu sa bez
podrobného skúmania (ktoré je dôvodné len pri snahe vyvrátiť sprostredkovanú informáciu) spájal
vizuálne predanú informáciu s navrhovateľom (označenie mena navrhovateľa vľavo nad fantómom s
otáznikom, zvýraznený text nadpisu a veľká fotografia navrhovateľa). Preto súd v konaní odporcu nezistil

legitímny záujem odporcu ako vydavateľa periodika zverejniť informáciu v danej podobe. V konaní
sa nejednalo ani o predanie oficiálnych správ (Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku), pri ktorých
by sa mal odporca právo spoliehať na uverejnené informácie bez toho, aby bol povinný vykonávať
nezávislý prieskum, pretože zverejnené informácie zo zväzkov informácií evidovaných ŠTB sa netýkali
navrhovateľa a spojitosti vyvodenej v nadpise článku. Určitú paralelu vzhliadol s prípadom Caroline

von Hannover proti Nemecku z 24.6.2004, a to len z dôvodu, že bola neadekvátne zvolená fotografia
navrhovateľa, ktorá najmä v spojení s nadpismi, úvodníkmi evokovala prenos informácie na osobu
navrhovateľa. Pritom aj politik má právo, aby jeho osobné podobizne boli zverejňované (čo musí strpieť)
primeraným spôsobom len tam, kde je na takéto zverejnenie dôvod a legitímny záujem verejnosti a
žurnalistu. Preto vyslovil názor, že zo strany odporcu došlo k prekročeniu práv priznaných mu právnym

poriadkom SR, ktorého konaním sa zasiahlo do chránených práv navrhovateľa. Súd dospel aj k názoru,
že sú naplnené dôvody pre priznanie práva navrhovateľovi na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.Hoci odporca zverejnil aj ospravedlnenie navrhovateľovi, toto bolo zverejnené so značným časovým
odstupom, dokonca v „Silvestrovskom vydaní“ a nebolo spôsobilé odstrániť nežiadúce následky, ktoré
dovtedy pretrvávali a zanikali aj samotným plynutím času a stratou záujmu verejnosti o danú tému.

Určitému obmedzenie následkov mohlo dôjsť, ak by odporca reagoval včas na žiadosť navrhovateľa na
opravunepravdivýchúdajovhneďpozverejneníinformácie,čovšakodmietol.Následkyzadanéhostavu
publikovaných informácií, by boli podľa názoru súdu rovnaké, aj keby v článku bola podaná informácia
navrhovateľa, ktorou by vyslovil nesúhlasné stanovisko s jeho obsahom alebo sa k obsahu vyjadril.
Súd ani z výpovede a podaní odporcu nezistil, že by autor (šéfredaktor), mal v úmysle zmeniť celý

koncept článku. Z uvedeného dôvodu sú zamietol návrh na výsluch N., nakoľko nemal pochybnosti
o tom, že sa snažila skontaktovať s hovorkyňou SNS a určitý rozhovor s ňou podľa výpisu hovorov
skutočne uskutočnila. Pri skúmaní výšky pre priznanie morálneho zadosťučinenia navrhovateľovi súd
bral zreteľ aj na rozhodnutia v iných konaniach, v ktorých sa ochrany domáhali ostatné verejne známe
osobnosti. Súd pritom prihliadal aj na judikatúru vzťahujúcu sa k jeho rozhodovacej činnosti, najmä
rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 15/2003; 4 Cdo 69/99; 1Co 15/97, 1Cdo 89/97. Súd

pritom prihliadal na skutočnosť, že k zásahu došlo v období, kedy došlo k zverejneniu informácií o
emigrácii navrhovateľa v roku 1971 o čom sa verejnosť dozvedela zo zväzkov Štátnej bezpečnosti
ČSSR sprístupnených Ústavom pamäti národa. Hoci zverejnenie tejto informácie je legálne, zverejnenie
podsunutej nepravdivej informácie zo strany odporcu malo intenzívnejší dopad z dôvodu „hladu po
senzáciách“ zo strany verejnosti a súvisiacemu automatickému prijímaniu (preberaniu) každej novej

informácie. Zverejnenie informácie bolo v najčítanejšom denníku (NOVÝ ČAS bol za najčítanejší denník
označovaný po celý čas roku 2008, čo je bežne známou skutočnosťou) v rubrike téma dňa. Iba málo
prijímateľov informácie, ktorým je určená má snahu dozvedieť sa „skutočnú“ pravdu a zvážiť všetky
okolnosti a snaží sa o výklad obsahu článku a zaujatie adekvátneho stanoviska. Nemožno pritom vylúčiť
ani skutočnosť, že „nápor“ takýchto informácií sa prejavil aj na zhoršení duševného zdravia rodičov

navrhovateľa. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na to, aby predstavovala
určitú satisfakciu za spôsobené krivdy neadekvátnym zásahom, avšak nespôsobila ani takú ujmu na
strane odporcu, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila
odradzujúcu pred zverejnením iných legitímnych informácií. Pritom súd prihliadal aj na priznané výšky
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochvinýchprípadoch,kdebolinavrhovateliaúspešníatakýtonárok

im bol priznaný, či už zo strany všeobecných súdov alebo Ústavného súdu SR. Súd preto stanovil výšku
priznanejnáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvlastnouúvahouvovýške20.000,-eur,čopredstavuje
približne 1 príjmu z ročného platu poslanca, pričom súd takúto čiastku považuje za primeranú. Nakoľko
zverejnenie informácie preukázateľne nemalo trvalý dopad v osobnostnej sfére odporcu, neznemožnilo
mu ďalšiu činnosť aktívneho politika, výrazne nespôsobilo ani rozvrat pracovných a rodinných vzťahov,

teda účinok sa skôr prejavil v širšej verejnosti, nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo zvyšku zamietol.
Súd k námietkam odporcu o porovnanie priznávanej sumy so sumami priznávanými za odškodnenie
obetiam násilných trestných činov podľa zák. č. 215/2006 Z.z. alebo s náhradami priznávanými podľa
zákona 437/2004 Z.z. ako náhradami za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia musí uviesť, že ani
jedným spomenutým predpisom sa neodškodňuje zásah do osobnostných práv poškodenej osoby. Štát

pri odškodnení obetí násilných trestných činov poskytuje jednorazové finančné odškodnenie, ktorého
poskytnutím však nezaniká právo na náhradu škodu voči poškodenému, dokonca priznáva sa len vtedy,
ak nemožno uplatniť takúto náhradu škody proti páchateľovi trestného činu. Zákon predpokladá len
úhradu súm vzniknutej škody, nie však odškodnenie zásahu do osobnostných práv. Obdobne je to
pri náhrade škody za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré je potrebné odlišovať od

zásahov do osobnostnej sféry. V tomto smere súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a
niektoré zo súčastných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, kde náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva
aj po uspokojení poškodenej osoby titulom bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
(4Cdo 160/2007). Žiadna zo zložiek stanovenej výšky odškodnenia citovanými právnymi predpismi
však nemôže viesť k stanoveniam hranice pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do

osobnostných práv.

KrajskýsúdvŽilinerozsudkomč.k.5Co/289/2009-261zodňa8.12.2009odvolanímnapadnutýrozsudok
Okresného súdu v Žiline č.k. 14C/112/2008 zo dňa 11.6.2009 v plnom rozsahu potvrdil.

Na základe sťažnosti odporcu na Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. IV. ÚS 448/2012-54
rozhodol, že boli porušené základné práva obchodnej spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra
2009 a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Nález odôvodnil tým, že v posudzovanej veci je sťažovateľka - odporca vydavateľkou denníka Nový čas,
vktorombolnamietanýčlánokuverejnený.Sťažovateľkabolatedavdanomprípade„nositeľkou“slobody
prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom,
resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov
primeraným spôsobom zohľadniť. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých

témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky
osobnosti adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“
občanov. V posudzovanom prípade namietaný článok obsahoval informácie týkajúce aktívneho politika
(v čase jeho zverejnenia, pozn.), t. j. nesporne osoby verejného záujmu. Obsahom namietaného článku
boli, ako už bolo uvedené, nepochybne veci verejného záujmu - odkrývanie minulosti politika, konkrétne
jeho väzieb s osobou (resp. osobami) právoplatne odsúdenou (odsúdenými) za trestnú činnosť, čo

môže vyvolať polemiku, resp. pochybnosti, pokiaľ ide o jeho morálnu spôsobilosť zastávať funkciu
vo verejnom živote, resp. pôsobiť vo verejnom živote. Otázky spôsobu konania politikov v minulosti
alebo súčasnosti, ktoré verejnosti napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a charaktere zväčša
nimi volených funkcionárov, možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného záujmu.
Ústavný súd už v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nesporne šíriť informácie a myšlienky o

otázkach verejného záujmu, pričom je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie
prijímať [dostávať; (I. ÚS 352/2011)]. Aj ESĽP poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne
zdôrazňujúc úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom na
ochranu povesti a práv iných, resp. nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií, prislúcha jej oznamovať
(pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti) informácie a myšlienky nielen o všetkých

politických otázkach, ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu (Fressoz a Roire proti Francúzsku,
rozsudok z 21. januára 1999, De Haes a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. februára 1997, Bladet
Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999). V rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. júna
1992 ESĽP uviedol: «Hoci tlač nesmie prekročiť hranice stanovené, medzi iným, za účelom „ochrany
povesti iných“, je napriek tomu jej povinnosťou poskytovať informácie a myšlienky o veciach verejného

záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale aj verejnosť má právo tieto
informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná plniť svoju kľúčovú úlohu „verejného
strážneho psa“. V posudzovanom prípade je zjavné, že namietaný článok sa týka navrhovateľa,
keďže v ňom bol identifikovaný výslovným uvedením jeho mena a priezviska, ako aj uverejnením jeho
fotografie. Nie je taktiež sporné, že v čase uverejnenia namietaného článku bol navrhovateľ významným

politikom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada) a predsedom jednej
z koaličných strán (a na tom základe aj členom koaličnej rady). Túto skutočnosť v zásade reflektoval aj
okresný súd, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že „Podľa ratio detidendi rozsudkov Európskeho súdu
pre ľudské práva politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov a gest tak zo
strany novinárov, ako aj zo strany občanov, preto musí prejaviť väčšiu toleranciu, najmä vtedy, keď sám

sa dopúšťa konania, ktoré môže byť terčom kritiky. Aj on má samozrejme právo na ochranu povesti, a
to aj mimo rámca súkromného života, avšak táto ochrana musí byť v rovnováhe so záujmami slobodnej
diskusie politických otázok, pričom výnimky z práva na slobodu prejavu musia byť interpretované užšie
akoobvykle.VoveciCastellsprotiŠpanielskuz23.4.1992bolvyslovenýnázor,žehranicekritikyvládya
verejnečinnýchosôbsúširšieakohraniceprípustnejkritikysúkromnýchosôb.ĎalejzostranyESĽPbolo

konštatované, že aj keď tlač nesmie prekročiť pevne vymedzené hranice, najmä na ochranu cti tretích
osôb, náleží jej oznamovať informácie a myšlienky verejného záujmu a s touto funkciou je spojené právo
verejnosti získať a obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu
a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson
proti Islandu, Jersild proti Dánsku z 23. septembra 1994, rozsudku Goodwin proti Spojenému kráľovstvu

z 27. marca 1996).

Európsky súd pre ľudské práva považuje slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10 Dohovoru za jeden z
hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a
rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku Dohovoru platí nielen pre informácie
alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré

šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez
ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti. (Rozsudok vo veci Incal proti Turecku z9. 6. 1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúzsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well
Woman proti Írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).“. Na druhej strane podľa názoru okresného súdu
však na strane sťažovateľky ako vydavateľky denníka Nový čas „nebol daný legitímny cieľ zdieľania

informácie, ktorú je autor v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva oprávnený aj zveličiť
a prehnať tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého spoločenského
problému. Verejnosť má právo byť informovaná o minulosti politika, o jeho stykoch s určitým okruhom
osôb a podobne. Informácia však musí byť adresná a nesmie vyvolávať mylné predstavy. Informácie o
minulosti nesmú byť bez iných relevantných súvislostí podávané ako informácie zo súčasného obdobia,

nesmú byť vytrhnuté s kontextu a musia umožňovať nezávislé vyvodenie záveru. Ak je hlavnou témou
minulosť politika, tak nie je možné, aby sa jeho minulosť opísala minulosťou iných osôb, s ktorými
je spojený len nepriamo a údaje z jeho minulosti boli obmedzené len na konštatovanie spoločnej
emigrácie. Pritom obsah nadpisu a grafické prevedenie článku v spojení s obrazovými materiálmi by
malo zodpovedať odovzdávanej informácii alebo legitímnemu záujmu riešenia verejnej otázky. V danom
prípade bol navrhovateľ v obsahu článku spomenutý len okrajovo, to len vo vzťahu ku skutočnosti, že

spoločne s osobami J. J. a J. R., ktorí mali kriminálnu minulosť, emigroval. Žiadna iná informácia z
obsahu článku zrejmá nebola. Pritom však titulka zadeľovala informáciu o trestnej minulosti a spolu
s nadúvodníkom a článkom sa vizuálne viazala na navrhovateľa.“. Skutočnosť, že navrhovateľ bol v
čase zverejnenia namietaného článku verejne činnou osobou, bola v danej veci vyhodnotená de facto
v neprospech sťažovateľky, keď okresný súd síce nespochybnil oprávnenie novinárov sprostredkovať

verejnosti informácie o minulosti politikov, avšak na druhej strane v protiklade s tým dospel k záveru,
že konkrétne vo vzťahu k osobe navrhovateľa nebol na strane sťažovateľky legitímny cieľ „zdieľania
informácie“ týkajúcej sa navrhovateľa s verejnosťou, v neposlednom rade poukazujúc na nevhodnosť a
účelovosť spôsobu, akým bola táto informácia čitateľom podaná. Sťažovateľka podľa názoru ústavného
súdu, ako už bolo konštatované, v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli s verejným

životom, t. j. informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu, a preto v tejto súvislosti oprávnene
namieta, že „prinášanie informácií o politikoch, ako osobách verejného záujmu, pričom ide o informácie
legitímneho verejného záujmu, je výkonom slobody prejavu a práva na informácie, ktoré sú chránené
a garantované čl. 26 Ústavy a čl. 10 Dohovoru. Ak ide o výkon práva, dokonca ústavne garantovaného
práva, nemôže dôjsť k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti.

Uvedené platí tým viac, ak sťažovateľ verejnosti sprostredkoval informácie sprístupnené štátnym
orgánom (Ústavom pamäti národa), ktorý ich sprístupnil podľa zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení
dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939-1989 a o založení Ústavu pamäti národa a
o doplnení niektorých zákonov... práve za účelom, aby sa s nimi mala možnosť oboznámiť verejnosť,
čo je nakoniec účelom a zmyslom tohto zákona.“. Podľa názoru vysloveného Ústavným súdom Českej

republiky je vecou verejnou nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb
pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov
či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a
ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne
posudzované (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Otázkou verejného

záujmu je teda nesporne aj minulosť významného politika, poslanca zastupiteľského zboru a predsedu
jednej z koaličných strán, pričom v spojitosti s tým nemožno súhlasiť s názorom všeobecných súdov, že
neexistuje logický súvis pri snahe poukázať na minulosť navrhovateľa v spojení s poukazom na trestnú
činnosťďalšíchvňomuvedenýchosôb,sktorýminavrhovateľemigroval. Vnadväznostinavšeobecnými
súdmi pripisovaný podstatný význam nadpisu namietaného článku („Stal sa bosom vykrádačov!“),

jeho grafickému prevedeniu v spojení s obrazovými materiálmi ústavný súd považoval za potrebné
zdôrazniť, že v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či informácie (tvrdenia)
uverejnenévprintovýchmédiách(vdanomprípadevdennejtlači)mohlipredstavovaťneprípustnýzásah
do osobnostných práv navrhovateľa, nekorešponduje s požiadavkou objektívneho a spravodlivého
posúdenia skutkových okolností sporu, ak vo veci rozhodujúci súd nezohľadní, resp. nedostatočne

zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku, jeho grafickým prevedením v
spojení s obrazovými materiálmi a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru ústavného súdu bolo
treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis) v printových médiách plní.
Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe
si ozrejmil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie

titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a
tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a
to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho charakteru, ku ktorým denník N. v zásade možno zaradiť
(m. m. II. ÚS 340/09). Ústavný súd v súvislosti s uvedeným súhlasí so sťažovateľkou, pokiaľ v sťažnostiuviedla, že „snaha zvýšiť záujem o článok je sama osebe legitímna. A legitímne bolo aj použitie fotografie
navrhovateľa, pretože predsa ten bol ústrednou postavou témy - išlo predsa o jeho minulosť. Ako
totiž vyplýva z rozsudku Európskeho súdu vo veci Karhuvaara a Iltalehti pri Fínsku z roku 2004, je

pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri
podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalosti, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie
určitej spoločenskej otázky (rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 55/2008 zo dňa 25. 02.
2009).“. V posudzovanom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku uvedenú legitímnu snahu (zvýšiť
záujem o článok) pri svojom rozhodovaní zjavne nezohľadnil, keď sa stotožnil so závermi okresného

súdu,podľaktorých„textčlánku,jehozvýraznenievspojenísveľkoufotografiounavrhovateľabolpoužitý
zámerne na zvýšenie záujmu o článok bez legitímneho dôvodu spočívajúceho vo vyjadrení a šírení
obsiahnutej informácie. Pri prvotnom pohľade na článok čitateľ získava dojem, že informácia sa vzťahuje
knavrhovateľovi.Priveľkostipísmačlánku,veľkostipísmanadpisuaodovzdávajúcejinformácie...čitateľ
pojme obsah nadpisu v spojitosti s obsahom pravej časti článku, ktorá v smere čítania prechádza
do fotografie navrhovateľa je takáto úvaha logická a vychádza z pravidiel čítania a spojenia ilustrácií

s obsahom. Logicky každý čitateľ spája nadpis článku s dominujúcou fotografiou, v tomto prípade
s fotografiou navrhovateľa. Teda čitateľ si po prečítaní nadpisu logicky vytvorí predstavu o odhalení
skutočností, že navrhovateľ sa stal bossom vykrádačov alebo aspoň vyšli informácie, ktoré by to mohli
potvrdzovať.“. Vychádzajúc z citovaných častí rozsudku okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa
krajskýsúdpodľa§219ods.2OSPvcelomrozsahustotožnil,konfrontovanýchsobsahomnamietaného

článku sa námietka sťažovateľky, že «závery tvrdené navrhovateľom, s ktorými sa nekriticky stotožnili
aj súdy, t. j. že z názvu a vizuálneho prevedenia článku sa javí, že „bosom vykrádačov“ je navrhovateľ
prichádzajú do úvahy iba pri veľmi povrchnom čítaní... a pri obmedzení sa len na vetu „Stal sa bosom
vykrádačov!“, resp. len vtedy, ak si čitateľ neprečíta samotný článok. To však na to, aby bol zásah
posúdený ako neoprávnený, nepostačuje.», javí ako celkom opodstatnená a zároveň spochybňujúca

presvedčivosť argumentácie krajského súdu. V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria ústavný súd
opätovne zdôrazňuje, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie
a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti
takéto informácie prijímať (dostávať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace
s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom

živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Sťažovateľka v článku prezentovala informácie
zo spisov Štátnej bezpečnosti (sprístupnených Ústavom pamäti národa) týkajúcich sa zločineckej
skupiny, v ktorej mal mať vedúce postavenie spoločník navrhovateľa (J. R.), s ktorým navrhovateľ
emigrovalvroku1971doR.Sprístupnenieminulostivýznamnéhopolitikajepodľaústavnéhosúduvecou

verejného záujmu, najmä ak môže podnietiť diskusiu, pokiaľ ide o jeho pôsobenie v ním zastávanej
politickej funkcii. Ústavný súd navyše uviedol, že v namietanom článku navrhovateľ vystupoval nielen
ako verejný činiteľ, ale aj ako mediálne známa osoba, čo má tiež istý vplyv na jeho klasifikáciu [k
tomu pozri rozsudky ESĽP Wirtschafts-Trend Zeitschriften-Verlagsgesellschaft m. b. H. (č. 3) v. Austria,
sťažnosti č. 15653/02 a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH

& Co. KG v. Austria, sťažnosť č. 34315/96, rozsudok z 26. februára 2002, § 37], ale rovnako tak
na posudzovanie predmetnej veci. Skutočnosť, že navrhovateľ je mediálne známou osobou dlhodobo
pôsobiacou v politike, sa premietla aj do sporného titulku a celkovej vizuálnej realizácie namietaného
článku, čo bolo vo svojej expresívnej podobe spôsobilé efektívne splniť funkciu upútavky na článok.
Sporný titulok „Stal sa bosom vykrádačov!“ a grafickú realizáciu článku v spojení s fotografiou

navrhovateľa je potrebné podľa názoru ústavného súdu považovať za integrálnu súčasť namietaného
článku, pričom je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva popis žiadnej takej činnosti navrhovateľa, z
ktorej by sa dalo vyvodiť, že sa stal bosom vykrádačov, ale naopak, je z neho zrejmé, že informuje
výlučne o jeho niekdajších kontaktoch s osobami, ktoré sa v minulom režime dopustili závažnej
trestnej činnosti. Ide teda o informáciu o veci verejného záujmu, o ktorej verejnosť mala právo byť

informovaná, pričom tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 ústavy. Prospešným
kritériom pri posudzovaní namietaného zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia
problematických výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým
vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený v denníku Nový čas, ktorý bol podľa
odôvodnenia rozsudku okresného súdu „v roku 2008 prezentovaný ako najčítanejší denník s celoštátnou

pôsobnosťou“.Kritériummiestazazneniaspornýchvýrokovjevšakpotrebnévnímaťvspojenískritériom
ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje
kritérium miesta ich zaznenia (m. m. IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 416/2011). Navrhovateľ v konaní pred
všeobecnými súdmi poukázal na skutočnosť, že namietaný článok bol uverejnený v čase, keď zastávalfunkciu predsedu jednej z koaličných strán a zároveň bol poslancom národnej rady. Podľa prieskumov
verejnej mienky bol v tom čase druhým najdôveryhodnejším politikom v štáte, avšak je tiež potrebné
uviesť, že zároveň bol značnou časťou verejnosti vnímaný skôr v negatívnom svetle. Ústavný súd v

tejto súvislosti opakovane vyslovuje názor, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda aj denníka Nový
čas, bezprostredne potom, ako investigatívny novinár získal v archívoch Štátnej bezpečnosti materiály
a údaje o problematike, ktorá tvorí obsah namietaného článku, čitateľskú verejnosť o tom informovať.
Ústavný súd v poukaze na zistenia z rozsudku okresného súdu č. k. 14 C/112/2008-180 z 11. júna
2009, z ktorých vyplýva, že namietaný článok bol uverejnený v denníku N. 17. marca 2008 v rubrike

„TÉMA DŇA“ s tým, «že na stránke dominuje nadpis „Stal sa bosom vykrádačov!“, v ktorého pravej
časti sa nachádza fotografia navrhovateľa. Písmo je vysoké 44 mm v časti „Stal sa bosom“, ktorá je
označená bielou farbou na čiernom podklade a 50 mm vysoké v časti „vykrádačov“, ktoré je označené
červenou farbou. Fotografia navrhovateľa je vysoká 190 mm a dominuje v pravej časti článku, vytlačená
je farebne. Zaberá 1/3 rozlohy strany č. 3. Nadúvodník s textom „šéf... J. S. (54)“ s pokračovaním
„Ako skončil tajomný kumpán z emigrácie?“, nachádzajúci sa nad nadpisom, je v pravej časti čiernym

písmom na bielom podklade v čiernom rámčeku a vo zvyšku bielym písmom na čiernom podklade, o
veľkosti písma 10 mm. Nadpis s nadúvodníkom spolu so siluetou postavy v červenom štvorci vo vnútri
s otáznikom a fotografiou navrhovateľa v pravej časti predstavuje približne 1/2 objemu článku. Vizuálne
je nadpis prepojený s fotografiou odporcu, do ktorej zasahuje a vyúsťuje. V ľavej časti článku na strane
2 v spodnej časti sa nachádza úvodník zvýrazneným písmom a samotný text článku. V ľavej hornej

časti sa nachádza pri siluete aj krátky článok k J. R. a v pravej časti na strane 3 krátky článok o J.
J. pri jeho malej 5 cm fotografii a článok o navrhovateľovi.». ako aj vo vzťahu k legitímnemu právu
informovať verejnosť a k právu médií priniesť informácie zo života „verejných osôb“ „snaha poskytnúť
informácie o spojení s J. R. a J. J., ktoré už boli vtedy publikované, ale snaha o určitú senzáciu na úkor
navrhovateľa. Súd postráda v článku líniu informácií o tom, s kým navrhovateľ emigroval a opise ďalších

osudov všetkých osôb. V tomto prípade boli poskytnuté údaje len o J. J. a R., ale nie o navrhovateľovi,
teda osud navrhovateľa, hoci by mal byť hlavnou osobou predávanej informácie, nebol uvedený, a
teda mohol byť automaticky subsumovaný pod zverejnený osud ďalších osôb. Ak by aj bolo cieľom
autora článku poskytnúť takéto informácie pre verejnosť, značne nevhodne boli zvolené prostriedky
na ich podanie najmä preto, pretože mimoriadne ľahko mohli vyvolať klamlivú predstavu o osobe

navrhovateľa, teda pri obvyklej pozornosti si takúto skutočnosť musel autor a zodpovedný šéfredaktor
všimnúť.“. Uviedol, že v čase uverejnenia článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval Ústav
pamäti národa ako verejnoprávna ustanovizeň, ktorej hlavnými úlohami sú okrem iného systematické
zhromažďovanie a odborné dokumentačné spracovávanie všetkých druhov informácií, dokladov a
dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody, ako aj poskytovanie výsledkov svojej činnosti

verejnosti, hlavne zverejňovanie a sprístupňovanie informácií a iných dokladov o dobe neslobody 1939
- 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov [§ 8 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení
dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa
a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov]. Sťažovateľka
tieto informácie sprostredkovala verejnosti, v súvislosti s čím ústavný súd poukázal aj na jeho judikatúru,

podľa ktorej je informácia pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so
stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03), pričom verejnosť má (aj podľa názoru okresného súdu v
spojení s názorom krajského súdu) „právo byť informovaná o minulosti politika o jeho stykoch s určitým
okruhom osôb a podobne“. Pokiaľ Ústav pamäti národa sprístupní novinárovi informácie týkajúce sa
minulosti politika, verejnosť ich má právo dostať; úlohou novinárov (vydavateľa) je potom verejnosti

tieto informácie sprostredkovať. Vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy síce nespochybnili
právo verejnosti dostať informácie o minulosti politika a o jeho stykoch s určitými osobami, avšak na
druhej strane vyjadrili názor, že v posudzovanej veci krajský súd (obdobne ako okresný súd) vychádzal
z názoru, že zo strany sťažovateľky došlo „k zneužitiu slobody slova a zásahu do osobnostných sfér
navrhovateľa“, a to „samotnou formou článku, vizualizáciou s využitím psychologických zákonitostí,

podprahových metód vnímania (zafixovaná sila prvého dojmu, spojenie s fotografiou) s hladom čitateľov
po nových informáciách, pri vtedy aktuálnej téme o navrhovateľovi plnej otáznikov“. Takáto myšlienková
konštrukcia podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje s už spomínanou judikatúrou ESĽP a ani
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a predstavuje zásah do slobody prejavu garantovanej čl. 10
dohovoru aj čl. 26 ústavy. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy v prvom rade zvýraznený nadpis,

ale aj text namietaného článku a v neposlednom rade v spojení s dominujúcou fotografiou navrhovateľa
posúdili v kontexte jeho celkového vizuálneho vyznenia ako „informáciu“ umožňujúcu bežnému čitateľovi
aj vyvodenie záveru, že navrhovateľ je (resp. môže byť) vedúcou osobnosťou skupiny ľudí, s ktorými
v minulosti emigroval a ktorí neskôr páchali rozsiahlu závažnú majetkovú trestnú činnosť. Tým došlozo strany sťažovateľky podľa všeobecných súdov k zneužitiu slobody slova a zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa. Ústavný súd už uviedol (pozri úvahy v častiach II.2.2 a II.2.3 tohto nálezu), že
nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní

organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Je pritom potrebné
prisvedčiť sťažovateľke, že „v článku sa nenachádzala ani zmienka o tom, že členom alebo dokonca
vodcom skupiny mal byť Ján Slota.“, a tiež, že „z článku posudzujúc ho ako celok... žiadna spojitosť
navrhovateľa s trestnou činnosťou skupiny páchateľov J. R. a spol. nevyplýva“. Ak všeobecné súdy
dospeli k iným záverom, ich výklad sa javí byť ústavne neakceptovateľný, pretože popiera základné

východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu prejavu, a to zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám,
ktorým je v tejto sfére poskytnuté privilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitého
zjednodušenia, či dokonca nepresnosti pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie uverejnených
informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr.
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99).

V posudzovanom prípade izolovaným posúdením sporného titulku namietaného článku krajský súd

(a pred ním aj okresný súd) dospel k záveru, že „zadeľovala informáciu o trestnej činnosti spolu s
nadúvodníkom a článkom sa vizuálne viazala na navrhovateľa“. Pokiaľ si krajský súd takýto záver
okresného súdu osvojil, ide o účelové (zámerne zjednodušené) vyvodzovanie kľúčových záverov na
potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu, čo podľa názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý
rozsudok ako celok. Zo samotného obsahu článku totiž žiadne relevantné difamujúce skutkové tvrdenia

ani hodnotiace úsudky vo vzťahu k navrhovateľovi - a už vôbec nie skutočnosť, že by sa mal stať
bosom vykrádačov - nevyplynuli, čo zjavne potvrdzuje aj samotný okresný súd vo svojom rozsudku
konštatujúc, že „v danom prípade bol navrhovateľ v obsahu článku spomenutý len okrajovo, to len vo
vzťahu ku skutočnosti, že spoločne s osobami J. J. a J. R., ktorí mali kriminálnu minulosť, emigroval.
Žiadna iná informácia z obsahu článku zrejmá nebola (str. 18).“. Krajský súd fakticky uznal, že do

dobrej povesti navrhovateľa zasiahla sťažovateľka údajmi, ktoré nebolo možné vykladať jednoznačne,
a to bez toho, aby vyhodnotil, či takýto význam slov bol zamýšľaný aj autorom článku, pričom navyše
samotný súd prvého stupňa tvrdí, že nie je toho názoru, že väčšina čitateľov by bezbreho uverila
titulku a nadobudla presvedčenie o kriminálnej minulosti navrhovateľa. V tejto súvislosti ústavný
súd poukázal na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS

357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca
nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších
zásad demokratickej spoločnosti. Podľa názoru ústavného súdu bolo žiaduce aj zo strany vo veci
sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov považovať sporný titulok „Stal sa bosom vykrádačov!“ za

integrálnu súčasť namietaného článku (v kontexte jeho grafického prevedenia a v spojení s obrazovými
materiálmi) a až na tomto základe vyvodzovať vo vzťahu k nemu príslušné právne závery. Preto
Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej veci sťažovateľky,
ktorá má ako vydavateľka denníka Nový čas pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i
ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie o veciach verejného

záujmu (týkajúce sa minulosti prominentného politika) získané prostredníctvom Ústavu pamäti národa
z archívov bývalej Štátnej bezpečnosti, ktoré nemožno v zásade považovať za nepravdivé ani vykladať
jednoznačne v neprospech navrhovateľa. Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovať záver krajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodujúc o
odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C/112/2008-180 z 11. júna 2009, ktorým

jej bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 € z titulu
neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať
a rozširovať informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia,
uprednostnil jednostranne ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol 1/
napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd pri

rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu), 2/ napriek
tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase významným koaličným politikom, poslancom národnej rady a
predsedom druhej najväčšej koaličnej strany, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť
vyššiu (najvyššiu) mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami, 3/ posudzujúc izolovane titulok
namietaného článku, jeho formu a vizualizáciu bez komplexného zohľadnenia väzby na jeho obsah a

na základe toho formuloval právne závery,- napriek tomu, že namietaný článok sa dotýkal vecí verejného záujmu (minulosť politika), o ktorých
sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať, a 4/ napriek tomu, že namietaný
článok bol formulovaný na základe skutkových tvrdení autora (i keď zveličených a nadnesených),

avšak nie nepravdivých. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka uverejnením namietaného článku
neprekročila jej ústavou a dohovorom garantovanú slobodu prejavu, a preto ani nemohla neprípustným
spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Krajský súd uznesením č.k. 5Co/25/2014-294 zo dňa 25.2.2014 rozsudok prvého stupňa po doručení
nálezu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že pri rozhodovacej činnosti v štádiu

odvolacieho konania mal rovnaký právny názor ako prvostupňový súd a preto musí rozhodnúť súd
prvého stupňa, pričom mu uložil povinnosť rešpektovať závery Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú

vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy
sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké
a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však
nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa§13ods.1Občianskehozákonníkafyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustilood

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bezzasahovaniaštátnychorgánovabezohľadunahranice.Tentočlánoknebráništátom,abyvyžadovali

udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme
národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov, oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný
skutkový stav:

Svedkyňa Y., manželka navrhovateľa uviedla, že v deň, keď vyšiel článok, tak jej volala kamarátka,

ktorá jej prečítala nadpis a spýtala sa jej, či sa o tom dozvedela. Po prečítaní článku mala veľmi
nepríjemný pocit, až pocit stiesnenosti, obsahu nechcela veriť nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť.Navrhovateľ sa ju snažil ukľudniť, opísal jej skutočnosti z jeho mladosti a z toho vyplynulo, že článok
je nezmysel. Reakcie okolia boli veľmi zmietané, vo veľkej časti boli urážlivé aj posmešné. Pochybnosti
mali aj jej rodičia, ktorí sa dotazovali na minulosť navrhovateľa. Znechutený a nešťastný všetkým, čo

sa okolo nich deje bol aj navrhovateľ. Všetko to zasiahlo celú rodinu, vrátane detí a rodičov, najmä
rodičov navrhovateľa. Zmeny pocítila aj v bežnom živote, pretože má malé dieťa, chodí s kočíkom na
pieskovisko, po uliciach Žiliny, veľmi dobrí známi sa jej veľakrát pýtali čo to má znamenať a čo je na
tom pravdy, neustále vysvetľovanie pre každého je nepríjemné. Pre ňu bol výstup z tohto článku úplný
nezmysel, pretože pozná svojho manžela. Z obsahu článku pociťuje obvinenia a podozrievania, pomaly

podozrievania z trestnej činnosti.

Svedok Z.. V. K., uviedol, že bol telefonicky upozornený viacerými členmi SNS, ktorí mu volali v
doobedňajších hodinách, aby si kúpil NOVÝ ČAS, prečítal si ho a povedal im svoj názor. Obracali sa
naňho najmä z dôvodu, že je podpredseda SNS a aj predseda Krajskej rady SNS v Bratislavskom
kraji. Bola to preňho nepríjemná situácia. Reakcie ľudí sa líšili podľa úrovne dosiahnutého vzdelania, u
členov s stredoškolským a nižším vzdelaním vycítil hlboké sklamanie a rozpaky a v tej druhej skupine

vysokoškolsky vzdelaných členov, zistil rozčúlenie a znechutenie a správali sa akoby boli podvedení a
oľutovali svoj vstup do SNS. Snažil sa všetkých ukľudniť a vyvrátiť opísané fámy. Keď si článok a titulok
prečítal, tak predpokladal, že sa niečo také čo nevedel, prevalilo z minulosti Z.. Bol veľmi rozčúlený, lebo
po úspešných voľbách cítil ohrozenie SNS ako vládnej a parlamentnej strany. Keby vedeli tú skutočnosť,
že čo uvádza NOVÝ ČAS, určite by nebol navrhovateľ zvolený za predsedu SNS. Prvé reakcie boli veľmi

nepriaznivé. Navrhovateľa ako predsedu SNS si vážil, do SNS kvôli politickému programu, ktorý hlásal.
Určité podozrenia po tomto článku v ňom ostali Viacerí členovia sa držia hesla, bez vetra sa ani lístok
nepohne.

Svedok Z. G., šéfredaktor odporcu uviedol, že článok vznikol tak, že redaktor S. H. spracoval podklady
z ktorých bolo možné vyvodiť záver, že pán Z. V. z K. bol v ČSSR odsúdený za viaceré vykrádačky a

lúpeže, pričom práve pán V. bol podľa informácii z Ústavu pamäti národa jedným zo spoluemigrantov
Z. N. v roku 1971 do Rakúska. Logicky vychádzali z toho, že človek v postavení navrhovateľa, ktorý
ovplyvňuje verejný život na Slovensku a spolu rozhoduje o množstve vecí, ak mal blízky vzťah s
právoplatne odsúdeným kriminálnikom a v podstate recidivistom, tak verejnosť má minimálne právo a
tomu je zodpovedajúca povinnosť médií zistiť, či s týmto pánom udržiava nejaké kontakty a do akej

miery boli priatelia, má právo vedieť aké boli ich spoločné aktivity a v akom období sa stýkali. Poukázal
na skutočnosť, že súčasťou každého článku uverejneného v novinách, sú nejaké obrazové materiály a
textové podklady. Článok sa člení na titulky, a samotné telo správy, a rôzne informačné bloky. V spornom
článku bola téma „Šéf SNS Z. N.“ a jeho minulosť, čo považujú za legitímnu otázku, aby ľudia vedeli
o všetkých jeho minulých a súčasných kontaktoch. Téma o N. prechádza cez ďalšiu postavu, hlavnú

postavu, ktorou je Z. V., a preto sa pýtali, ako skončil tajomný kumpán z emigrácie, čím vysvetlili o čom je
článok, pričom samotný titulok odpovedá na rečnícku otázku, že tento tajomný kumpán z emigrácie stal
sa bosom vykrádačov. Článok je doplnený infoblokmi o troch ľuďoch, zľava doprava Z. V., Z. Z. a Z. N..
Vzhľadom na to, že iba pán N. je verejne činná osoba, a boli logicky dostupné iba jeho fotografie, tak sme
ostatných dvoch účastníkov tohto článku museli lustrovať siluetou (fantómom) v prípade Z. V. a technicky

málo kvalitnou fotografiou Z. Z., pričom použili aj ako obrazové materiály, lustráciou zo stránky Ústavu
pamäti národa zo spisov ŠTB a vyšetrovací spis o lúpežiach V. s Z.. Zvyšok je doplnený textom, ktorý
podobne popisuje kontakty pána N. s V.. Spojitosť nadpisu s osobou Z. V. bola zvýraznená aj farebne,
červenou farbou. Fotografia navrhovateľa bola najväčšia z dôvodu, že hlavnou témou bol navrhovateľ a
jeho minulosť. K článku sa pokúšala N. S. získať vyjadrenia hovorkyne SNS p. G., telefonát sa uskutočnil

16.3.2008 o 14.09 hod. a trval presne minútu a päť sekúnd. Po prečítaní článku je každému jasné, že
nadpis sa vzťahoval k osobe Z. V. a nie navrhovateľovi. V žiadnom prípade nepripúšťal, že by úmyslom
článku mohla byť diskreditácia navrhovateľa.

Súd zamietol návrh na výsluch svedkyne N. S. a svedka A. A. z dôvodu, že skutkové okolnosti, ktoré by
mohol zistiť z ich výpovedí nepovažoval za podstatné pre svoje rozhodnutie, svedkyňa by mohla objasniť

len okolnosti rozhovoru s hovorkyňou SNS a A. A. by mohol podať svedectvo len o skutočnostiach,
ktoré sa dozvedel zo sprístupnených údajov Ústavu pamäti národa. Súd zamietol aj návrh navrhovateľa
na výsluch bližšie neurčeného okruhu osôb z dôvodu, že sa nejedná o dôkazy, ktoré vyšli najavo poprvom pojednávaní, ktoré by nemohol bez svojej viny včas uviesť alebo ktorými má byť spochybnená
vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov.

Súd z fotokópie strany č. 2 a 3 vydania denníka NOVÝ ČAS zo dňa 17.3.2008 označených ako TÉMA

DŇA zistil, že na stránke dominuje nadpis „Stal sa bosom vykrádačov!“ v ktorého pravej časti sa
nachádza fotografia navrhovateľa. Písmo je vysoké 44 mm v časti „Stal sa bosom“, ktorá je označená
bielou farbou na čiernom podklade a 50 mm vysoké v časti „vykrádačov“ ktoré je označené červenou
farbou. Fotografia navrhovateľa je vysoká 190 mm a dominuje v pravej časti článku, vytlačená je farebne.
Zaberá 1/3 rozlohy strany č. 3. Nadúvodník s textom „Šéf SNS JC. (54)“ s pokračovaním „Ako skončil

tajomný kumpán z emigrácie?“, nachádzajúci sa nad nadpisom, je v pravej časti čiernym písmom na
bielom podklade v čiernom rámčeku a vo zvyšku bielym písmom na čiernom podklade, o veľkosti písma
10 mm. Nadpis s nadúvodníkom spolu so siluetou postavy v červenom štvorci vo vnútri s otáznikom
a fotografiou navrhovateľa v pravej časti predstavuje približne 1 objemu článku. Vizuálne je nadpis
prepojený s fotografiou odporcu do ktorej zasahuje a vyúsťuje. V ľavej časti článku, na strane 2 v
spodnej časti sa nachádza úvodník zvýrazneným písmom a samotný text článku. V ľavej hornej časti

sa nachádza pri siluete aj krátky článok k Z. a v pravej časti na strane 3 krátky článok o Z. Z. pri jeho
malej 5 cm fotografii a článok o navrhovateľovi.

Nakoľko je prvostupňový súd viazaný právnym záverom odvolacieho súdu ako aj rozhodnutím
ústavného súdu ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd (§ 135 ods. 1 O.s.p.), teda
rozhodnutím, že odporkyňa neporušila základné práva navrhovateľa a nezasiahla do jeho práv, plne

odkazuje na odôvodnenie Ústavného súdu v citovanom náleze, ako aj odôvodnenie odvolacieho súdu.

Nakoľko odporkyňa zverejnením údajov o navrhovateľovi v článku „Stal sa bosom vykrádačov“ konala
v rámci jeho oprávnení informovať verejnosť čo prevážilo nad právom navrhovateľa na nezasahovanie
do súkromného života, návrh v plnom rozsahu zamietol.

Odporca si uplatnil náhradu trov konania vo výške 666,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 1.448,68 EUR.

Súd priznal odporcovi trovy právneho zastúpenia priznal za úkony právnych služieb:

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. prevzatie a príprava zastúpenia 41,49 EUR + režijný
paušál 6,95 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. písomné podanie na súd (vyjadrenie k žalobe zo dňa

12.01.2009) 41,49 EUR + režijný paušál 6,95 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. rokovanie s protistranou o uzatvorení mimosúdnej
dohody (2009) 41,49 EUR + režijný paušál 6,95 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. účasť na pojednávaní (pojednávanie dňa 23.04.2009)
41,49 EUR + režijný paušál 6,95 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. účasť na pojednávaní (pojednávanie dňa 11.06.2009)
91,29 EUR + režijný paušál 6,95 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. písomné podanie na súd (odvolanie zo dňa
17.07.2009) 91,29 EUR + režijný paušál 6,95 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,

podľa § 14C ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. účasť na pojednávaní (pojednávanie dňa 06.11.2014)

91,29 EUR + režijný paušál 8,04 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., spolu náhradu trov
právneho zastúpenia 489,57 EUR.

Výšku náhrady trov konania súd určil podľa § 14b ods. 3 písm. a) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009, podľa ktorej
základná sadzba tarifnej odmeny vo veciach ochrany osobnosti, vo veciach ochrany pred uverejňovaníminformácií, ktoré sú zneužitím slobody prejavu podľa právnych predpisov o hromadných informačných
prostriedkoch, a vo veciach vyplývajúcich z uplatňovania práv a povinností podľa predpisov o ochrane
osobných údajov je 663, 88 eura, ak sa požaduje náhrada nemajetkovej ujmy. Výška tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby tak predstavuje 41,49 EUR.

Výšku úkonov právnej služby od 1.6.2009 určil podľa vyhl. č. č. 655/2004 Z.z., účinná od 1.6.2009 v
znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. podľa § 10 ods. 8, podľa ktorého, vo veciach ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,
vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je

tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy, teda výška tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby tak predstavuje 91,29 EUR.

Súd zároveň priznal odporcovi náhradu straty času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri
úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou
do tohto miesta a späť vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu
za cestu Bratislava - Žilina a späť Žilina - Bratislava 2 x 5 polhodín,

pojednávanie dňa 23.04.2009 - 11,59 EUR x 10 polhodín = 115,90 EUR

pojednávanie dňa 11.06.2009 - 11,59 EUR x 10 polhodín = 115,90 EUR

pojednávanie dňa 06.11.2014 - 13,40 EUR x 10 polhodín = 134,00 EUR

Spolu náhrada za stratu času 365,80 EUR.

Z cesty na pojednávanie a späť priznal súd odporcovi aj náhradu cestovných výdavkom pri základnej

náhrade za 1 km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlo vo výške 0,183 EUR na 1 km a náhrade
PHM pre motorové vozidlo zn. MERCEDES-BENZ S 400 CDI pri priemernej spotrebe 9,6 1/100 km,
cene NM 23.04.2009 ) 1,058 EUR/liter, 11.06.2009 1,091 EUR/liter, 06.11.2014 1.292 EUR/liter.

Zastupovanie na pojednávaní pred súdom (23.04.2009) základná náhrada 73,20 Eur a náhrada PHM
40,62 EUR, zastupovanie na pojednávaní pred súdom (11.06.2009) základná náhrada 73,20 Eur a

náhrada PHM 41,89 EUR, zastupovanie na pojednávaní pred súdom (06.11.2014) základná náhrada
73,20 Eur a náhrada PHM 49,76 EUR, spolu 219,60 EUR + 132,27 EUR.

Náhrada trov právneho zastúpenia je vo výške 1.207,24 EUR.

Súd zároveň podľa § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal odporcovi aj náhradu DPH zo sumy
trov právneho zastúpenia vo výške 20%, spolu 241,45 EUR.

Spolu súd priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 1.448,68 EUR.

Súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p. priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 666,- eur a náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 1.448,68 EUR a zviazal odporcu nahradiť trovy konania na účet
právneho zástupcu odporcu vedený vo Sberbank Slovensko, a.s. č. ú. 4000761502/3100, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné

dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované

dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).