Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. máj 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/14/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709201166
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2709201166.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova
25, Bratislava, proti povinnému: F. W., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/XX, X., za účasti súdneho
exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o zastavení exekúcie, o
odvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduSkalicač.k.2Er/238/2009-37zodňa10.októbra

2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a
oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 39,50 eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r), § 53 ods. 5 § 54 ods. 1,2 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1,3 čl. 6 Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj § 14 ods. 1,2 Vyhlášky MS SR
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších právnych predpisov.

Súd prvého stupňa ma základe poverenia č. 5206 006329 * zo dňa 27.05.2009 poveril súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného

a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. v Bratislave č. k. SR 11379/08 zo dňa 21.11.2008. Súdu prvého stupňa
bola zároveň doručená zmluva o úvere č. 2360227, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi exekučného
konania dňa 27.3.2008 ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou predmetnej zmluvy
o úvere.

Následne súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu aj Všeobecné obchodné podmienky

pričom zistil, že v bode 17 dojednanej zmluvy je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu medzi
štátnym a rozhodcovským rozsudkom žalujúcej strane. Tento výber je však daný tomu účastníkovi, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak teda dôjde k výberu rozhodcovského súdu
žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)

Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že predmetný rozhodcovský rozsudok je síce v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku exekučným titulom, avšak na základe tohto predmetného rozsudku nie je podľa§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúcia prípustná z dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle citovaného ustanovenia vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 203 Exekučného poriadku tak, že oprávneného
zaviazal, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekučného konania vo výške 39,50 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní okrem
iného uviedol, že z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli
na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej

žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným
súdom. Nemožno sa teda stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci
rozhodcovského súdu. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že tzv. alternatívne doložky sú právne prípustné,
a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Taktiež poukazuje na smernicu
č. 93/13/EHS, ktorú podľa jeho názoru má len nepriamu záväznosť a slovenské súdy ju nemôže
používať ako prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného na území

Slovenskej republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“: Oprávnený zároveň nesúhlasí
s výrokom, ktorým konajúci súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Na podklade vyššie
uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie

spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo
prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa

kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť,
či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b)
zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský
rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,

musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný
súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu v zmysle
§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné
poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť
len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania

exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z predmetnej zmluvy ako
spotrebiteľský (aj oprávnený v odvolaní uviedol, že predmetná zmluva má spotrebiteľský charakter),
nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným
ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného

zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Odvolací súd
sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné podmienky posúdené súdom prvéhostupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za neprijateľné, pretože tieto zmluvné dojednania
neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných zmluvných podmienok, povinný ich
mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol keď vyhlásil exekúciu za neplatnú a zároveň
rozhodol o zastavení exekúcie.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou sa javí aj samotná rozhodcovská doložka,
ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá

žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a táto spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je
neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko
táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. K tvrdeniu oprávneného, že smernica
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach má len nepriamu súvislosť a slovenské súdy ju
nemôže používať ako prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného

na území Slovenskej republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, odvolací súd
konštatuje nasledovné: článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21.
4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo,
za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo
alebomubrániťvuplatňovaníprávapodaťžalobualebopodať akýkoľvekinýopravnýprostriedok,najmä

vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by
podľapráva,ktorýmsariadizmluvnývzťah,malospočívaťnainejzmluvnejstrane“.Smernicaakoprávny
akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom síce nemá priamu právnu záväznosť, ale
všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal

vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do
vnútroštátnych noriem inkorporované. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd tvrdenie navrhovateľa
o nemožnosti aplikácie predmetnej smernice považuje za irelevantné.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej

hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o
daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 14 ods. 1, 2 vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení neskorších predpisov ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu
súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za

jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon
exekučnej činnosti je 3,32 eura.

Odvolací súd preskúmal zákonnú požiadavku súdneho exekútora na priznanie fakturovaných súm a
zistil, že jednotlivé položky zodpovedajú všetkým skutočne vykonaným úkonom a boli uplatnené v
súlade s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení

neskorších predpisov.

Súdnemu exekútorovi teda prislúcha paušálna odmena za úkony - odmena za spísanie návrhu na
vykonanie exekúcie do zápisnice (16,60 eur). žiadosť o udelenie poverenia, upovedomenie o začatí
exekúcie, doručenie exekučného príkazu (6 x 3,32 eura). Odmena exekútora teda predstavuje v sumu
v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky sumu 33,19 eur a nakoľko exekútor je platiteľom DPH, jeho odmena sa

v zmysle § 196 Exekučného poriadku zvyšuje o 19 % DPH, teda o 6,31 eur. Súdnemu exekútorovi teda
prináleží odmena a náhrada trov exekučného konania v celkovej výšky 39,50 eur, t. j. v takej výške v
akej mu boli priznané súdom prvého stupňa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40 eur, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako
vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol
úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.