Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/302/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204680
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204680.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.
Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova
ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom: Ministerstva spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o
zaplatenie istiny 2.332,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trnava, zo dňa 08. apríla 2014, č. k. 8C/153/2013-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala
zaplatenia majetkovej škody 1.944,06 eur a nemajetkovej ujmy 388,81 eur a žalovanej nepriznal náhradu
trov konania. Rozhodnutie je vo veci samej, o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom
postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/859/2010 s následným
vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 2, § 15 ods. 1,§16 ods. 1,§17 ods. 1,2, § 19 ods. 1 veta prvá, ods. 3 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, § 41 ods. 2 písm. i), § 44 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch v znení platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného
konania a vecne potom tým, že vo vyššie označenom konaní Okresného súdu Senica nešlo konštatovať
nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo
aj k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto
prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ
exekučný poriadok ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom a navyše pre
rozhodnutie o zmietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje.
Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody a nemajetkovej
ujmy. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania
vznikli.
Proti rozsudku podala v zákonom určenej lehote odvolanie žalobkyňa, navrhla rozsudok zrušiť, vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,
postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok treba na vzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa
v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke.
Predovšetkým, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa
na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne
jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať
sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť
zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť
nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať, práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad v
tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní či
tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.
Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie
rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo totožných
konaniach za účasti rovnakých účastníčok, v ktorých žalobkyňa z prejednávanej veci takmer identickými
žalobami aj na ne nadväzujúcimi podaniami bez preháňania zaplavuje súdy (čo sa inak týkalo
prakticky celého odvolania) muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i
záver str. 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a
účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.).
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo
aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,
pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo
účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v
primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že

podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre
rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora
o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.
Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá
zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti. Ak ich totiž neobsahoval, stále tu
bol priestor pre ich zadovažovanie a na vyššie naznačované účelové zamietnutie žiadosti o poverenie
by za takejto situácie šlo usudzovať len vtedy, ak by súd najskôr s udelením poverenia neodôvodnene
vyčkával a následne sa po uplynutí lehoty na udelenie poverenia pre zamietnutie žiadosti rozhodol bez
toho, aby či už on, alebo niekto iný v konaní niečo naviac vykonal.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (v znení opravného uznesenia) podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v
ktorom síce chýbalo vysvetlenie, prečo by v tomto prípade malo ísť o prípad hodný osobitného zreteľa
(podľa odvolacieho súdu sa táto vec ničím nevymykala uplatniteľnosti štandardného ustanovenia o

zodpovednosti za výsledok tzv. sporového konania, teda § 142 ods. 1 O. s. p.), keďže však plne úspešná
žalovaná proti rozsudku (v časti trov konania) nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na
náhradu prípadných jej vzniknutých trov konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než
nepriznanie náhrady žalovanej tu ani nebolo možným (nech aj v tomto prípade bolo namieste potvrdenie
rozsudku len podľa § 219 ods. 1 O. s. p.).

Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.