Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/263/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412210324
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:1412210324.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Schenker Italiana, S. p. A., so sídlom via F. Ili Bandiera 29, Peschiera Borromeo MI Taliansko, IČ DPH:
00916900152, právne zastúpeného Martin Pavle s.r.o., so sídlom Kupeckého 5, 821 08 Bratislava, IČO:
36 860 450, proti žalovanému: AGAMON, s.r.o., so sídlom Lipová 460/108, 951 93 Topoľčianky, IČO: 36
418 528, zastúpenému splnomocneným zástupcom Ing. Rudolfom Melišíkom, nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. M. XXX/XX, XXX XX O., v konaní o zaplatenie 13.156,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/113/2012-93 zo dňa 13. februára 2013 v spojení s

opravným uznesením č.k. 2Cb/113/2012-123 zo dňa 16.9.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/113/2012-93 zo dňa 13. februára 2013 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/113/2012-123 zo dňa 16.09.2013 p o t v
r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 13.156,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 23.04.2010 do zaplatenia, a to do 15
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II/ rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatne
osobitným uznesením do 30 po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § čl. 1 ods. 1 Dohovoru o prepravnej zmluve
v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), čl. 4 CMR, čl. 17 ods. 1CMR, čl. 20 ods. 1 CMR,
čl. 23 ods. 1, 4 CMR, čl. 27 ods. 1 CMR, čl. 32 ods. 1 písm. b) a ods. 2 CMR okresný súd žalobe
vyhovel. V rámci dokazovania sa okresný súd oboznámil s listinnými dôkazmi založenými v spise s
objednávkou prepravy - príkazom na prepravu zo dňa 15.4.2010 (č.l. 11-12 spisu), ktorým žalobca
zaslal žalovanému požiadavky na prepravu tovaru a cenu prepravy, s obsahom dokladu o prevzatí -
nakládke tovaru spoločnosťou TRES, s.r.l., so sídlom Via Gran Bretagna 8, 81055 S. Maria Capua

Vetere v prevádzke spoločnosti D.N.G., s.r.l. na adrese Via E. De Filipo 30, 84018 Dcafati, Taliansko
dňa 19.4.2010 (č.l. 14-17 spisu), s obsahom prepravného listu č. 858 zo dňa 19.4.2010 (č.l. 18-21
spisu), s obsahom e-mailovej komunikácie medzi zodpovednými pracovníkmi žalobcu a žalovaného
zo dňa 23.4.2010, kedy žalobca e-mailovou poštou uplatnil u žalovaného reklamáciu nedodaného
tovaru, ktorý bol podľa oznámenia zástupcu žalovaného (Ing. Patrik Kecera) pravdepodobne odcudzený
prepravcom, zo dňa 16.8. a 19.8.2010 (č.l. 22-28 spisu), s hodnotu prepravovaného tovaru (čl. 30-32
spisu), s faktúrou č. 336 zo dňa 23.6.2010, ktorou si spoločnosť Davia, s.r.l. uplatnila voči žalobcovináhradu škody vo výške 13.156,- Eur (č.l. 34-36 spisu), s obsahom listu žalobcu zo dňa 23.4.2010 o
uplatnení nároku na náhradu škody za nedodaný tovar, v ktorom bolo výslovne uvedené, že má účinky
úkonu, ktorý pozastavuje plynutie premlčacích lehôt (čl. 38-40 spisu), s výzvou právneho zástupcu

žalobcu zo dňa 21.9.2011 na náhradu škody (č.l. 42 spisu), s obsahom poistnej zmluvy žalovaného
uzavretej s poisťovňou Union (č.l. 74-78 spisu), s potvrdením poisťovne Union o uzavretí poistnej
zmluvy so žalovaným o poistení zodpovednosti medzinárodného cestného dopravcu (č.l. 79-81 spisu),
so zoznamom pohľadávok žalobcu voči spoločnosti Davia, s.r.l., ktoré zanikli započítaním s faktúrou
tejto spoločnosti č. 336 na sumu 13.1056,- Eur za nedoručenú zásielku (č.l. 88 spisu).

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd zvýraznil, že Dohovor CMR obsahuje komplexnú
úpravu zodpovednosti dopravcu za škodu vzniknutú úplnou, alebo čiastočnou stratou zásielky
prevzatej dopravcom na prepravu. Táto úprava zodpovednosti má prednosť pred všeobecnou úpravou
zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka. V zmysle uvedeného zodpovedá dopravca za
škodu spôsobenú v dôsledku straty zásielky, aj keď túto škodu dopravca nespôsobil, ale ju spôsobil
subdopravca. Reparačné plnenie, ktoré dopravca poskytuje oprávnenému (náhrada škody), je plnením

vlastnej povinnosti dopravcu voči oprávnenému.

Z vykonaného dokazovania okresným súdom vyplynulo, že žalobca zaslal žalovanému prepravné
inštrukcie v zmysle predchádzajúceho telefonického dohovoru na zabezpečenie prepravy tovaru od
spoločnosti D.N.G., s.r.l. na adrese Via E. De Filipo 30, 84018 Dcafati, Taliansko dňa 19.4.2010,
ktorého vykládka sa mala realizovať do 22.4.2010 do 9.00 hod. na adrese Davia Poland SP Z.O.O.

Centrum Logistycnem D.M.T. SP, Pruszow, ul. Parzniewska 4. Z konania zodpovedného pracovníka
žalovaného Ing. Keceru však vyplývalo, že žalovaný si na zabezpečenie prepravy objednal spoločnosť
TRES, s.r.l., so sídlom Via Gran Bretagna 8, 81055 S. Maria Capua Vetere, ktorá dňa 19.4.2010 aj
prevzala predmetnú zásielku na prepravu, ktorá skutočnosť vyplývala z nákladného listu (čl. 15 spisu).
Spoločnosť TRES, s.r.l. však zásielku neodovzdala v stanovenom termíne na dohodnutom mieste

vykládky. Žalobca už nasledujúci deň po dni doručenia zásielky (23.4.2010) kontaktoval žalovaného
ohľadom nedodanej zásielky, a to e-mailovou korešpondenciou, kde výslovne aj uviedol a zdôraznil
zodpovednosť žalovaného ako dopravcu za stratu zásielky a vyčíslením škody na zásielke vo výške
13.156,- Eur a na doprave vo výške 1.620,- Eur. Zároveň poukázal aj na pozastavenie plynutia
premlčacej doby (č.l. 28 a 40 spisu). Žalovaný cestou zodpovedného pracovníka Ing. Keceru (konateľa

žalovaného) reagoval tak, že žalobcovi oznámil správu od polície, že zásielka bola pravdepodobne
ukradnutá prepravcom a zároveň v tej súvislosti zaslal žalobcovi aj poistnú zmluvu žalovaného
pre tento prípad. Žalovaný v tejto korešpondencii nenamietal uzavretie zmluvy o preprave, ale
ani samotnú zodpovednosť za stratu zásielky, prepravu ktorej realizovala spoločnosť TRES, s.r.l.
Naopak všetky úkony zo strany žalovaného boli robené tak, že si žalovaný - zodpovedný pracovník

plne uvedomoval zodpovednosť vyplývajúcu z prepravnej zmluvy a jeho kroky aj tomu zodpovedali.
Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu prvý krát namietal uzavretie prepravnej zmluvy
medzi žalobcom a žalovaným a vzniesol aj námietku premlčania v zmysle čl. 32 ods. 1 písm. b)
CMR voči nároku uplatnenému žalobcom v tomto súdnom konaní. Následne v písomnom vyjadrení
zo dňa 22.1.2013 pripustil uzavretie zmluvy zasielateľskej medzi žalobcom a žalovaným, a to na

základe úkonov jeho pracovníka Ing. Keceru. V tejto súvislosti taktiež vzniesol námietku premlčania,
zvýraznil jednoročnú premlčaciu dobu a tiež skutočnosť, že celý tento právny vzťah by sa mal riadiť
ustanoveniami Obchodného zákonníka toho štátu, podľa ktorého sa tento zmluvný záväzok posudzoval.
S ohľadom na obsah listín, ktoré v tomto konaní predložil žalobca a ktoré sa nachádzali v spise v
čase rozhodovania, okresný súd hodnotil tvrdenia žalovaného ohľadom uzavretia zasielateľskej zmluvy

za účelové a to z hľadiska premlčania uplatneného nároku žalobcu. Okresný súd dospel z záveru,
že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu prepravnej zmluvy v zmysle CMR, čo dokazovalo
aj samotné správanie sa žalovaného bezprostredne po uplatnení nároku žalobcu na náhradu škody
dňa 23.4.2010, čo bolo deň potom, ako mala byť zásielka dodania na miesto určenia. Žalobca teda
včas uplatnil reklamáciu nedodania a straty prepravovanej zásielky u žalovaného, čím sa zastavilo

plynutie premlčacej doby v zmysle čl. 32 ods. 1 písm. b) a ods. 2 CMR. Žaloba bola okresným súdom
vyhodnotená ako opodstatnená, a to aj s príslušenstvom - úrokom v zmysle čl. 27 ods. 1 CMR priznaným
od zaslania písomnej reklamácie žalovanému, t.j. 23.4.2010 do zaplatenia. O trovách konania okresný
súdnerozhodolavsúlades§151ods.3OSPa§155ods.1OSP,stýmžeonichrozhodnesamostatným
uznesením.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s
napadnutým rozsudkom okresného súdu, pretože bol podľa neho daný odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. a) OSP v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l OSP, podľa § 221 ods. l

písm. h) prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne právne predpisy a
nedostatočne zistil skutkový stav prejednávanej veci § 205 ods. 2 písm. c) OSP, neúplne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností § 205 ods.
2 písm. d) OSP dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam § 205
ods. 2 písm. f) OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa v priebehu konania riadne nezaoberal „otázkou k
uzatvoreniu akého záväzkového vzťahu“ došlo medzi žalobcom a žalovaným a či vôbec vznikol nejaký
záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Prvostupňový súd riadne nezistil k uzatvoreniu akej
zmluvy smerovala vôľa účastníkov v rámci žalobcom tvrdeného zmluvného základu žalovanej peňažnej
pohľadávky s príslušenstvom. Prvostupňový súd preto predčasne dospel k záveru, že medzi účastníkmi
došlo k uzatvoreniu prepravnej zmluvy a že na prejednávanú vec sa vzťahuje Dohovor o prepravnej

zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplývalo, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní dostatočne nezaoberal, ale ani nevyhodnotil
tvrdenia žalovaného, ktorý namietal uzatvorenie zmluvy o preprave v zmysle ustanovení CMR, a to
minimálne v tom smere, že samotné faxové zaslanie písomnej objednávky na prepravu žalobcom
žalovanému, ešte nemôže žalovaného zmluvne zaviazať, keď aj zo samotnej objednávky vyplývalo, že

žalobca požadoval od žalovaného, aby prijatie objednávky potvrdil podpisom a zaslal ju takto potvrdenú
späť žalobcovi. Žalobca však okresnému súdu nedokladoval potvrdenie žalovaného o prijatí návrhu
zmluvy o preprave zaslaného formou objednávky. Rovnako ani z medzinárodného nákladného listu
predloženého žalobcom do súdneho spisu nevyplývalo, že žalovaný je zmluvnou stranou zmluvy o
preprave na strane dopravcu.

V odvolaní žalovaný zvýraznil, že okresný súd opieral svoje právne zdôvodnenie existencie zmluvy o
preprave medzi žalobcom a žalovaným len o mailovú komunikáciu medzi žalobcom a Ing. Patrikom
Kecerom - konateľom žalovaného a o jeho zaslanie poistnej zmluvy žalobcovi, t.j. o úkony zo strany
zodpovedného pracovníka žalovaného. Podľa žalovaného však okresný súd mal pripustiť ako dôkaz,
a to za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci, výsluch Ing. Patrika Keceru, navrhovaný

právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní dňa 23.01.2013 a zároveň mal v odôvodnení rozsudku
náležite vyhodnotiť vyjadrenia žalovaného ohľadom poistných zmlúv predložených žalobcom, ktorými
vyjadreniami žalovaný namietal predmetné poistné zmluvy ako dôkaz uzatvorenia prepravnej zmluvy.
Okresný súd sa však týmito skutočnosťami v napadnutom rozsudku nezaoberal, ani neuviedol, prečo
nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch Ing. Patrika Keceru. Podľa žalovaného okresný súd rovnako

predčasne vyhodnotil ako účelové tvrdenie žalovaného, že úkonom poskytnutia kontaktu žalobcovi
Ing. Patrikom Kecerom - konateľom žalovaného na prepravnú spoločnosť TRES, s.r.l. mohlo dôjsť
k uzatvoreniu zmluvy zasielateľskej, pretože je to pre žalovaného výhodné z hľadiska premlčania
uplatneného nároku žalobcu. Žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku
žalobcu a okresný súd mal preto v konaní zisťovať, či takáto zasielateľská zmluva mohla byť uzatvorená.

Zásadný význam pre posúdenie, o aký druh zmluvy ide, je to, či sa žalovaný zaviazal poskytnutím vyššie
uvedeného kontaktu na iného dopravcu k obstaraniu (sprostredkovaniu prepravy) alebo či ide o samotný
záväzok vykonania (uskutočnenia) prepravy. Pre posúdenie tejto otázky by však musel okresný súd
ustáliť, a to vzhľadom na medzinárodný právny charakter veci, pretože obaja účastníci konania majú
svoje sídlo v štátoch, ktoré sú členmi Európskej únie, podľa ktorého z príslušných nariadení a dohovorov

Európskej únie bude v danom prípade postupovať a potom aké hmotné právo je potrebné aplikovať.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní dostatočne nezaoberal
otázkou, či žalobca v konaní dostatočne preukázal splnenie podmienok pre zákonné a dôvodné
uplatnenie si nároku na náhradu škody voči žalovanému. Podľa žalovaného žalobca nebol legitimovaný
na podanie žaloby o náhradu škody dňa 20.07.2012, pretože žalobca v konaní nepreukázal vznik

skutočnej škody ako majetkovej ujmy. Predloženie zoznamu pohľadávok žalobcu voči spoločnosti Davia,
s.r.l., ktoré mali zaniknúť započítaním s faktúrou spoločnosti DAVIA, s.r.l. č. 336 na sumu 13.156,-
Eur vystavenej žalobcovi, považoval žalovaný za irelevantný a účelový dôkaz, „kde suma vyúčtovaná
vo faktúre č. 336 sa presne zhoduje s výškou tzv. pohľadávok žalobcu voči spoločnosti DAVIA, s.r.l.
Žalobca riadne nedokladoval existenciu týchto pohľadávok, ich výšku a splatnosť tak, aby súd mohol

riadne zistiť, či boli splnené podmienky pre započítanie ku dňu 21.12.2012. Žalobca súdu predložil lennezrozumiteľný zoznam nazvaný „výstup z účtovníctva". Žalobca, ktorý bol ako dopravca zodpovedný
voči spoločnosti DAVIA, s.r.l. za prepravu tovaru podľa žalobného návrhu, zároveň nedokladoval súdu, či
urobil potrebné kroky k nahláseniu poistnej udalosti a v akej výške voči svojej poisťovni v Taliansku.“ Čo

sa týkalo preukazovania výšky uplatňovanej náhrady škody, žalovaný namietal, že žalobca okresnému
súdu dostatočne nepreukázal zákonný rozsah uplatňovanej náhrady škody, pretože podľa žalovaného,
na dokladovanie hodnoty prepravovaného tovaru nemohla postačovať len faktúra č. 336 na sumu
13.156,- Eur vystavená spoločnosťou DAVIA, s.r.l. žalobcovi, keď hodnota tovaru nebola uvedená vo
faxovej objednávke zaslanej žalobcom žalovanému, ani v medzinárodnom nákladnom liste a ani v

prepravnom dokumente č. 858 zo dňa 19.04.2010. Napadnutý rozsudok bol teda podľa žalovaného
nepreskúmateľný. Žalovaný v odvolaní navrhol Krajskému súdu v Žiline, aby napadnutý rozsudok
Okresného súdu v Námestove zo dňa 13.02.2013, sp.zn. 2Cb/113/2012 zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní právneho zástupcu, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 13.02.2013 v súlade s § 219 OSP ako

vecne správny potvrdil. Pokiaľ žalovaný v odvolaní opätovne namietal neexistenciu záväzkového vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého vyplýval nárok uplatnený v konaní, tak uvedená, podľa žalobcu
účelová argumentácia žalovaného bola vyvrátená dôkazmi predloženými žalobcom a vykonanými
prvostupňovým súdom, a to objednávkou prepravy (príkazom na prepravu zo dňa 15.04.2010) a
emailovou komunikáciou medzi žalobcom a žalovaným. Z predmetných dôkazov vyplývalo uzatvorenie

zmluvy o preprave medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej vznikol nárok žalobcu uplatnený v
konaní. Žalovaný zároveň v odvolaní namietal, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol
na základe zasielateľskej zmluvy. Žalobca rozporoval toto tvrdenie žalovaného, nakoľko nemalo oporu v
skutkovom stave ani v predložených dôkazoch. Žalobca trval na skutočnosti, že jeho nárok uplatnený v
konaní vyplýval zo zmluvy o preprave. Žalobca súčasne poukázal na zmätočnosť vyjadrení žalovaného

vo vzťahu k námietke neexistencie záväzkového vzťahu, nakoľko žalovaný na jednej strane odmietal
existenciuakéhokoľvekzáväzkovéhovzťahusožalobcomanadruhejstranevpriebehukonaniapripustil
existenciu záväzkového vzťahu so žalobcom v podobe zasielateľskej zmluvy. Špekulatívnosť použitej
argumentácie žalovaného podľa žalobcu potvrdzovala aj skutočnosť, že v priebehu prvostupňového
konania„vzniesoldvenámietkypremlčaniaatovzhľadomnazmluvuopreprave(vodporežalovanéhozo

dňa 06.09.2012) a vzhľadom na domnelú zasielateľskú zmluvu (na pojednávaní dňa 23.01.2013). Tieto
námietky považujeme za bezpredmetné, nakoľko premlčacia lehota nároku uplatneného v tunajšom
konaní je zastavená, čo žalobca riadne doložil a preukázal dôkazmi - písomnou reklamáciou doručenou
poštou (dôkaz č. 9 priložený k návrhu na začatie tunajšieho konania) a v elektronickej podobe (dôkaz
č. 6 priložený k návrhu na začatie tunajšieho konania).“

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal,
že žalobca nepreukázal vznik škody, tak žalobca rozporoval toto tvrdenie žalovaného, nakoľko vznik
škody riadne preukázal písomným dôkazom - potvrdenie o započítaní, ktoré predložil okresnému súdu
na pojednávaní dňa 23.01.2013. Vo veci výšky škody a spôsobu jej vzniku sa žalobca pridŕžal svojho
vyjadrenia zo dňa 10.12.2012. Žalobca poukázal na „celkovú nejednotnosť až protichodnosť tvrdení

žalovaného uvedených doterajšom priebehu tunajšieho konania, nakoľko žalovaný namietal premlčanie,
neexistenciu záväzkového vzťahu, existenciu iného záväzkového vzťahu z akého vychádza nárok
uplatnený v tunajšom konaní, nepreukázanie vzniku a výšky škody a nesprávnu aplikáciu rozhodného
práva. Uvedené tvrdenia žalovaný nielen nepodložil žiadnym dôkazom, ale naopak tieto boli vyvrátené
dôkazmi doloženými žalobcom a vykonanými súdom. Žalovaný ako dôkaz navrhol len vypočutie Ing.

Keceru.“ Nakoľko skutočnosti, ktoré mali byť zistené výsluchom Ing. Keceru boli ustálené z listinných
dôkazov, súd prvého stupňa v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlostí konania správne vyhodnotil,
že vykonanie tohto dôkazu nebolo potrebné. Výsluch Ing. Keceru by sám o sebe v ničom nezmenil
skutkový stav ustálený z listinných dôkazov. Žalobca mal za to, že navrhnutie výsluchu Ing. Keceru
zo strany žalovaného na záver pojednávania uskutočneného dňa 23.01.2013 bezprostredne pred

ukončením dokazovania malo za účel spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní. Vierohodnosť výpovede
Ing. Keceru v konaní pritom významne spochybňovala skutočnosť, že táto osoba je spoločníkom a
konateľom žalovaného. Žalobca mal za to, že nekoherentnosť procesnej obrany žalovaného zakladala
vážnu pochybnosť o pravdivosti jeho tvrdení predložených v konaní a preukazovala odôvodnenosť
nároku uplatneného žalobcom v konaní.Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením

okresnéhosúdupotvrdilpodľa§219ods.1OSPakovovýroku vecnesprávnerozhodnutie.Rozhodnutie
bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na
základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/263/2013-130 zo dňa 04.12.2014 v zákonnej

lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského
súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 04.12.2014 na č.l. 131 spisu.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v

prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom

vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného

súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,

že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 13.156,- Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Žalovaný v odvolaní tvrdil, že bol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, v konaní došlo k
vadámuvedenýmv§221ods.lOSP,podľa§221ods.lpísm.h)prvostupňovýsúdnesprávnevecprávne
posúdil tým, že nepoužil správne právne predpisy a nedostatočne zistil skutkový stav prejednávanej veci

§ 205 ods. 2 písm. c) OSP, neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností § 205 ods. 2 písm. d) OSP dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam § 205 ods. 2 písm. f) OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného, krajský súd uvádza, že žalovaný teda vytýkal okresnému

súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom
vo vecno-právnej rovine napádal vady tak v skutkovej rovine ako aj v rovine hmotnoprávneho
posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie

dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho
právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace
prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušný právnu normu alebo aplikoval
nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval
nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
20.12.2013 (č.l. 105 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa v konaní dostatočne nezaoberal otázkou, k uzatvoreniu
„akého záväzkového vzťahu došlo medzi účastníkmi“, a tiež, že predčasne dospel k záveru, že medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu prepravnej zmluvy a že sa na tento vzťah vzťahuje CMR ako i vyhodnotenie
mailovej komunikácie žalobcu a žalovaného okresným súdom, nevypočutie svedka Ing. Patrika Keceru,
ako i nedokladovanie potvrdenia prijatia objednávky žalovaným. V rozsahu celej tejto argumentácie

žalovaného použitej v odvolaní odvolací súd poukazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd na základe vykonaného dokazovania stotožnil cez
úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Okresný súd bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne dospel k záveru
o uzavretí zmluvného vzťahu medzi účastníkmi a to prepravnej zmluvy v režime CMR, ktorý záver
žalovaný v odvolaní spochybňoval. Základom rozhodnutia okresného súdu boli skutočnosti vyplývajúce

z dokazovania a to, že žalobca zaslal žalovanému prepravné inštrukcie v zmysle predchádzajúceho
telefonického dohovoru na zabezpečenie prepravy tovaru od spoločnosti D.N.G., s.r.l. na adrese Via
E. De Filipo 30, 84018 Dcafati, Taliansko dňa 19.4.2010, ktorého vykládka sa mala realizovať do
22.4.2010do9.00hod.naadreseDaviaPolandSPZ.O.O.CentrumLogistycnemD.M.T.SP,Pruszow,ul.
Parzniewska 4.Z konania zodpovedného pracovníka žalovaného Ing. Keceru tiež vyplývalo, že žalovaný

si na zabezpečenie prepravy objednal spoločnosť TRES, s.r.l., so sídlom Via Gran Bretagna 8, 81055 S.
Maria Capua Vetere, ktorá dňa 19.4.2010 aj prevzala predmetnú zásielku na prepravu, ktorá skutočnosť
vyplývala z nákladného listu (č.l. 15 spisu). Žalovaný v odvolaní nenamietol skutočnosť telefonického
rozhovoru Ing. Kereca a v konečnom dôsledku ani okresným súdom ustálený tento skutkový stav veci.
Ak odvolací súd vyhodnocoval obranu žalovaného uplatnenú pred súdom prvého stupňa, tak nemohla

zostať nepovšimnutou rozdielnosť časti dôvodov ním uvádzaných už v konaní pred súdom prvého
stupňa( odpor proti platobnému rozkazu, vyjadrenia, ústne pojednávanie) a potom následne i v odvolaní,
ktorá rozdielnosť sa nevyhnutne prejavila nielen v skutkom stave uvádzanom žalovaným, ale i v jeho
nadväzujúcej právnej argumentácii, čo potom nemohlo viesť odvolací súd k inému záveru, než o celkovej
nepresvedčivosti tejto obrany žalovaného. Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil
a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

Ak žalovaný vyčítal okresnému súdu, že nevypočul ním navrhovaného svedka Ing. Patrika Keceru,
tak krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu nemôže konštatovať nesprávnosť uvedeného
postupu okresného súdu, ktorý primárne vychádzal z listinných dôkazov, ktoré boli produkované
sporovými stranami v priebehu celého prvostupňového konania. Ak krajský súd vzhľadom na námietky

žalovanéhovyhodnocovalpredmetnúmailovúkomunikáciumedziúčastníkmikonania,takanizdôvodov
uvádzaných žalovaným, nebolo možné dospieť k iným záverom, než k akým dospel okresný súd. Ak
právna zástupkyňa v odvolaní poukázala na argumentáciu na pojednávaní pred okresným súdom dňa
23.01.2013 a následne i v odvolaní pokiaľ ide o vyhodnotenie poistných zmlúv predložených žalobcom,
ktoré mali okrem iného slúžiť i ako dôkaz o uzavretej prepravnej zmluve, tak podľa krajského súdu
nebolo možné stotožniť sa s touto argumentáciou právnej zástupkyne žalovaného. Bolo nevyhnutné

práve v rovine tejto argumentácie žalovaného podľa odvolacieho súdu poukázať nato, že ak aj žalovaný
na pojednávaní pred okresným súdom dňa 23.1.2013 uviedol, že „Uvedený úkon Ing. Patrika Keceru
však nepovažujeme za potvrdenie návrhu a uzatvorenie zmluvy o preprave. V podstate ju možno
charakterizovať na poskytnutie ústretovosti vzhľadom na dlhodobé obchodné vzťahy so žalobcom“, tak
krajský súd zvýrazňuje, že uvedenú argumentáciu žalovaného síce vníma, no napriek tomu s dôrazom

práve na vykonané listinné dôkazy, primárne mailovú korešpondenciu účastníkov ju nemohol vyhodnotiť
ako relevantnú. Je podľa odvolacieho súdu bez akejkoľvek logickej súvislosti, aby žalovaný, pokiaľ by
aj išlo len o ním tvrdenú ústretovosť, by sa aj napriek ohľadom na dlhodobé obchodné vzťahy žiadnym
spôsobom nebol bránil proti skutočnostiam uvádzaným žalobcom v mailovej korešpondencii, ktorou
okresný súd vykonal dokazovanie, ba práve naopak, nemohlo zostať nepovšimnutým, že sám žalovaný

v nej uviedol „...včera sme to zvládli -polícia nám volala, že je veľmi pravdepodobné, že prepravca
ukradoltovarsodchodomTaliansko81-doWaršavy posielamVámnašupoistkupreloženúdotaliančiny.
Dúfame, že to dopadne dobre -chcem Vás požiadať o pomoc - toto sa mi ešte nestalo...nechápem
ako môže niekto sfalšovať celú dokumentáciu.“ (č.l. 28 rub spisu). Podľa odvolacieho súdu sa len
pre úplnosť žiada dodať, že pokiaľ by žalovaný nebol zmluvnou stranou a z jeho strany by išlo len

o „ústretovosť“, tak potom nebol predsa dôvod, aby ho kontaktovala polícia v predmetnej veci. Z
mailovej korešpondencie, ktorú okresný súd v rámci vykonaného dokazovania vyhodnocoval, podľa
odvolacieho súdu, nepochybne bolo možné dotvrdiť žalobcom tvrdenú existenciu zmluvného vzťahu.
Nemožno prehliadnuť, že samotný žalovaný napriek tomu, že síce popieral existenciu prepravnej
zmluvy, avšak zároveň pripustil existenciu zmluvného vzťahu no v podobe zasielateľskej zmluvy. K

uvedenej argumentácii v rovine existencie zasielateľskej zmluvy však neposkytol bližšie skutočnosti,
pričom ju ale zvýraznil a to práve vo väzbe na vznesenú námietku premlčania. Ak za tohto stavu
túto argumentáciu žalovaného okresný súd vyhodnotil ako účelovú argumentáciu, tak podľa krajského
súdu nebol priestor, aby sa odvolací súd vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z konania pred súdom
prvého stupňa a vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného, od týchto logických záverov okresného

súd v tejto rovine odklonil. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby
sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia
dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a
povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má

to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia
vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Krajský súd tiež zvýrazňuje, že
„Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech
v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k
neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa

pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkovjepovinnýstanovenýokruhskutočnostípreukázať.“(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).Aktedažalovanývtomto smereneposkytolsúduprvéhostupňa,aleaniodvolaciemusúdužiadneďalšie
dôkazy (samozrejme za rešpektovania § 120 ods. 4 OSP) tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom
v rámci odvolacieho konania vyhodnotené tak, že boli splnené podmienky pre uzavretie zasielateľskej

zmluvy, tak potom ani táto námietka žalovaného nemohla byť vzhľadom na dôkazný stav v skutkovej
rovine, ktorý sa premietol i do právneho, vyhodnotená ako relevantná. Ďalej krajský súd poukazuje aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritomstarostlivoprihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čouviedliúčastníci(§132

O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd
slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu
má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz
listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je

povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto
spôsobom postupoval, dôsledne i keď stručne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných
dôkazov a jeho odôvodnenie bolo v konečnom dôsledku presvedčivé.

Žalovaný v odvolaní namietal i záver okresného súdu v rovine právneho hodnotenia, v zmysle ktorého
ustálil, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu prepravnej zmluvy, s ktorým záverom sa odvolací súd po

vykonaní odvolacieho prieskumu ako s vecne správnym stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Je
nesporné, že v danej veci postupoval súd prvého stupňa správne, keď na posúdenie nároku žalobcu
vychádzal z ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave
(ďalej len „CMR“). „Podľa čl. 1 bod 1 CMR sa tento dohovor vzťahuje na každú zmluvu o preprave
zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania,

ako sa uvádza v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto
Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán“. (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Obo 19/2011 zo dňa 31. mája 2012).

K nevykonaniu navrhnutého dôkazu výsluchom svedka Ing. Patrika Kacera krajský súd uvádza, že
je plne v kompetencii súdu, či navrhnutý dôkaz vykonaná, ktorý záver je súladný s konštantnou

judikatúrou. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup,
ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala
možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol
uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol

riadne doručený, odvolanie. „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009 sp.zn. 3 Co 5/2009,
3 Cdo 80/2009). K nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalovaným len pre úplnosť krajský súd uvádza,
že tento postup prvostupňového súdu, ktorým nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu
výsluchomsvedkaIng.PatrikaKacerabolvsúladeajsNálezomÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS350/08,
podľa ktorého ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania,

avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súdneakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom, nemôže sama osebe viesť k
záveru o porušení jeho práv“.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu napriek námietke žalovaného o nepreskúmatelnosti napadnutého

rozsudku okresného súdu, krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine
odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď
na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme
limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v
odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil

podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd na tomto mieste pripomína, že „Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody ako majetkovej ujmy,
pretože predloženie zoznamu pohľadávok žalobcu voči spoločnosti Davia, s.r.l., ktoré mali zaniknúť
započítaním s faktúrou spoločnosti DAVIA, s.r.l. č. 336 na sumu 13.156,- Eur vystavenej žalobcovi,
považoval žalovaný za irelevantný a účelový dôkaz, „kde suma vyúčtovaná vo faktúre č. 336 sa presne

zhoduje s výškou tzv. pohľadávok žalobcu voči spoločnosti DAVIA, s.r.l. Žalobca riadne nedokladoval
existenciu týchto pohľadávok, ich výšku a splatnosť tak, aby súd mohol riadne zistiť, či boli splnené
podmienky pre započítanie ku dňu 21.12.2012. Žalobca súdu predložil len nezrozumiteľný zoznam
nazvaný „výstup z účtovníctva". Žalobca, ktorý bol ako dopravca zodpovedný voči spoločnosti DAVIA,
s.r.l. za prepravu tovaru podľa žalobného návrhu, zároveň nedokladoval súdu, či urobil potrebné

kroky k nahláseniu poistnej udalosti a v akej výške voči svojej poisťovni v Taliansku.“ Čo sa týkalo
preukazovania výšky uplatňovanej náhrady škody, žalovaný namietal, že žalobca okresnému súdu
dostatočne nepreukázal zákonný rozsah uplatňovanej náhrady škody, pretože podľa žalovaného, na
dokladovanie hodnoty prepravovaného tovaru nemohla postačovať len faktúra č. 336 na sumu 13.156,-
Eur vystavená spoločnosťou DAVIA, s.r.l. žalobcovi. V rovine týchto odvolacích námietok považuje

krajský súd za podstatné zvýrazniť, že pre posúdenie ich relevancie bolo podľa odvolacieho súdu
nevyhnutné primárne sa oboznámiť s aplikovanou obranou žalovaného pred súdom prvého stupňa
v rovinách týchto námietok. Tak ako už odvolací súd konštatoval v tomto rozhodnutí, nebolo možné
stotožniť celú túto uvedenú obranu žalovaného v odvolaní s jeho obranou pred súdom prvého stupňa,
majúc na zreteli § 120 ods. 4 OSP. Pokiaľ však došlo odvolacím súdom k stotožneniu obrany žalovaného

v odvolaní s obranou žalovaného pred súdom prvého stupňa v niektorých jej častiach, tak ani napriek
tomu nebolo možné konštatovať jej relevanciu. Krajský súd pritom zvýrazňuje, že pokiaľ žalovaný
spochybňoval výšku rozsahu uplatňovanej náhrady škody žalobcom, tak uvedená námietka zostala len
vo všeobecnej rovine, pričom odvolací súd poukazuje na časť tejto odvolacej námietky žalovaného,
že „suma vyúčtovaná vo faktúre č. 336 sa presne zhoduje s výškou tzv. pohľadávok žalobcu voči

spoločnosti DAVIA, s.r.l.“. Je podľa odvolacieho súdu na mieste pripomenúť, že účastník konania má
nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkaznú povinnosť, ktorá povinnosť žalovaným rozhodne splnená nebola
na rozdiel od žalobcu, ktorý tieto skutočnosti dostatočne preukázal listinnými dôkazmi. Ak žalovaný
spochybňoval v odvolaní „Žalobca riadne nedokladoval existenciu týchto pohľadávok, ich výšku a
splatnosť tak, aby súd mohol riadne zistiť, či boli splnené podmienky pre započítanie ku dňu 21.12.2012.

Žalobca súdu predložil len nezrozumiteľný zoznam nazvaný „výstup z účtovníctva“, tak odvolací v tomtosmere poukazuje na celý obsah spisového materiálu, žalovaným použitú obranu pred súdom prvého
stupňa a akcentuje všetky listinné dôkazy doložené žalobcom pred súdom prvého stupňa s osobitným
dôrazom na listinný dôkaz na č.l. 87 spisu, ktorý žalovaný nenamietal a ani osobitne nespochybnil. Ak za

tohtostavuokresnýsúdbezakýchkoľvekpochybnostiustálilrozsahškodyuplatnenejžalobcomžalobou,
tak potom nebol vytvorený priestor pre krajský súd na odklon od týchto záverov okresného súdu. Je
však namieste podľa odvolacieho súdu opätovne pripomenúť, že tieto námietky žalovaného, tak pred
súdom prvého stupňa, ako i v konaní o odvolaní zostali len vo všeobecnej rovine, pričom žalobca svoj
nárok odvodzoval primárne od listinných dôkazov, ktorými okresný súd vykonal dokazovanie v súlade

s § 129 ods. 1 OSP.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, či žalobca urobil kroky k nahláseniu poistnej udalosti
a v akej výške voči svojej poisťovni v Taliansku, že žalobca riadne nedokladoval existenciu týchto
pohľadávok ich výšku a splatnosť a po dôslednom oboznámení s obsahom spisového materiálu,
však krajský súd nemôže konštatovať ich zhodnosť s použitou obranou žalovaného pred súdom
prvého stupňa. Krajský súd k týmto odvolacím námietkam uvádza, že ide o novo tvrdené dôvody

použité žalovaným až v podanom odvolaní, pre ktoré neboli preukázané žiadne z taxatívnych dôvodov
vyplývajúcich z § 205a ods. 1 OSP, preto ani na tieto nemohol krajský súd v odvolacom konaní
prihliadať, keďže v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tieto odvolacie dôvody
nemohli stať relevantnými odvolacími dôvodmi práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej
zásady pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého

stupňa, ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd primerane a podporne poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak
súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď
neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,

ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa,
vyplýva z § 224 ods. 4 OSP, podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo
veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).