Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 2T/95/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814010320
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Bielik

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3814010320.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prievidzi na hlavnom pojednávaní dňa 18. 11. 2014 v konaní pred samosudcom JUDr.

Pavlom Bielikom v trestnej veci proti obžalovanému T. U.

r o z h o d o l :

Obžalovaný T. U., nar. XX. XX. XXXX v W., okres U., trvale
bytom W., L. XXXX/XX, t. č. vo väzbe
v H. na výkon väzby I.

uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. 2T 95/2014 zo dňa 6. 8. 2014 v spojení s
uznesením Krajského súdu Trenčín č. 3To 74 /2014, zo dňa 16. 10. 2014 z prečinu nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. číslo 300/2005 Z. z. v znení zákona číslo 1/2014
Z. z. v spojení s § 138 písm. a) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., § 127 ods. 4 Tr. zák. na tom
skutkovom základe, že

dňa 03. 03. 2014 okolo 9:20 h v Handlovej, v byte číslo X na L. XX po predchádzajúcom slovnom
konflikte sa vyhrážal svojmu otcovi U. U. zabitím nožom a následne sa vyhrážal, že mu vystrelí mozog
z hlavy, pričom mieril krátkou ručnou expanznou zbraňou - samonabíjacou pištoľou, zn. V. N. L., kalibru

X mm P.A., ktorá je určená na vystreľovanie nábojok so stredovým zápalom laborovaných špeciálnou
látkou, poplašných nábojok a pyrotechnických zloží - ohňostrojov, na jeho hlavu, pritom bol agresívny a
rozzúrený a u poškodeného vzbudil obavu, že vyhrážky uskutoční, preto poškodený zavolal políciu

s a o d s u d z u j e

Podľa § 360 ods. 2, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 17 (sedemnásť)

mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. pre výkon trestu sa zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Krajského súdu Trenčín číslo 3To/74 /2014 zo dňa 16. 10. 2014 bol podľa § 321 ods. 1 písm.
b), c), d), ods. 3 Trestného poriadku zrušený rozsudok Okresného súdu Prievidza číslo 2T/95/2014 zo
dňa 6. 8. 2014 a to vo výroku o uloženom treste odňatia slobody, podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku

bola vec vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Zároveň
bolo rozhodnuté, že výrok o vine a uloženom treste prepadnutia veci zostáva nedotknutý. V odôvodnení
rozhodnutia, odvolací súd, okrem iného, vytýkal súdu 1. stupňa nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 2
ods. 12 Trestného poriadku (zásada voľného hodnotenia dôkazov). Uviedol, že odvolací súd nezistilskutočnosti, pre ktoré by vznikla dôvodná pochybnosť o správnosti záveru okresného súdu o absencii
nepríčetnosti obžalovaného v čase činu, aj napriek pozitívnej znalcami zistenej poruchy osobnosti
obžalovaného. Okolnosti prípadu tiež nenasvedčujú, že by u obžalovaného v čase činu boli vymiznuté

ovládacie schopnosti. Z uvedených dôvodov, odvolací súd považoval za správny záver okresného
súdu o absencii nepríčetnosti obžalovaného podľa § 23 Trestného zákona v čase činu, z ktorého
dôvodu je obžalovaný za tento čin trestne zodpovedný. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za
dôvodné odvolanie obžalovaného, v časti týkajúcej sa výroku napadnutého rozsudku o vine. Odvolací
súd však považoval za dôvodné odvolanie obžalovaného proti výrokom rozsudku okresného súdu

o uloženom treste odňatia slobody, z dôvodov odvolaním namietanej, prípadnej možnosti zníženej
príčetnosti obžalovaného v čase činu. Prípadná znížená príčetnosť nemá vplyv na trestnoprávnu
zodpovednosť páchateľa, môže mať však podstatný vplýva na uloženie trestu, posudzovanie príčetnosti
je právnou otázkou, ktorej posúdenie patrí súdu, na základe zistených skutočností. V predmetnej veci
znalcivypracovaliznaleckýposudokzaúčelomvyšetreniaduševnéhostavuobžalovaného,konštatovali,
že trpí poruchou osobnosti (odpoveď číslo 1), ktorou trpel aj v čase činu (odpoveď číslo 2), so záverom

o zachovaní rozpoznávacích (odpoveď číslo 3), ovládacích (odpoveď číslo 4) schopností obžalovaného
v čase činu, pričom podľa záverov znalcov, pozitívne zistená duševná porucha obžalovaného nemala
forenzne významný vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti. Odvolací súd ďalej poukázal
na to, že znalecký posudok nemá medzi dôkazmi v trestnom konaní privilegované postavenie a
podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku je súd, aj tento dôkaz povinný hodnotiť ako každý iný dôkaz,

jednotlivo a v súhrne. Podľa § 141 ods. 1 Trestného poriadku súd nie je oprávnený sám posudzovať
odborné otázky, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, môže však preverovať len správnosť skutkových
okolností, z ktorých znalec vychádza, či závery znalca majú oporu v správne zistených skutkových
okolnostiach, či sú závery znalca náležite odôvodnené, logické a úplné. Hoci súd nie je oprávnený sám
posudzovať odborné otázky, pri hodnotení tohto dôkazu, podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku nesmie

len mechanicky preberať závery znaleckého dokazovania. Treba dodať, že znalci majú povinnosť
podávať znalecké posudky spôsobom zrozumiteľným aj laikom. Podľa názoru odvolacieho súdu, pri
posudzovaní otázky príčetnosti sa podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd v prejednávanej veci
nedostatočne vysporiadal pri posudzovaní uvedenej otázky so všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli
najavo. Zo spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný od detstva trpí zdravotným postihnutím, ktorému

boli pri rôznych odborných vyšetreniach priradené diagnózy, vyjadrené kódmi podľa medzinárodnej
klasifikácie chorôb ako F 43.2, F 61, F 70.1, F 10, F 19, F 12. Keďže medzinárodná klasifikácia
chorôb obsahuje zoznam duševných porúch a porúch správania, z ktorých niektoré boli odborníkmi
zistené u obžalovaného a vychádzajúc z toho, že psychiatria sa zaoberá rozpoznávaním a liečením
duševných porúch, javí sa ako nedostatočne odôvodnený záver znalcov po tom, že obžalovaný netrpí

duševnou poruchou v pravom slova zmysle. Potom je nezodpovedaná otázka, čo považujú znalci za
poruchu v pravom slova zmysle, keď u obžalovaného boli zistené diagnózy, spadajúce do piatej kapitoly
medzinárodnej klasifikácie chorôb, ktoré by logicky nad rámec normy mali ovplyvňovať psychickú
stránku osobnosti obžalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu dokazovaním pred okresným súdom
nebola riadne objasnená diagnóza obžalovaného. Zo znaleckého posudku vyplýva, že znalci označili

diagnózu obžalovaného len kódom F 61 a zo znaleckého dokazovania nevyplýva ako sa znalci
vysporiadali so závermi iných odborníkov o pozitívnom zistení aj iných diagnóz, podľa piatej kapitoly
medzinárodnej klasifikácie chorôb u obžalovaného. V súvislosti so záverom znalcov o diagnóze F 61
absentujúzáverysakýmikonkrétnymifyziologickýmiporuchamialebokonkrétnymisomatickýmifaktormi
je spojená porucha osobnosti obžalovaného. Otázna je tiež správnosť záverov znaleckého dokazovania

o mentálnej subnorme obžalovaného, čo by podľa znalcov malo byť pásmo medzi normálnou a ľahkou
mentálnou retardáciou (číslo listu 91, prvá otázka), keď podľa obsahu znaleckého posudku L.. K. (číslo
listu 83) a Nemocnice pre obvinených a odsúdených Trenčín v súvislosti s prijatím obžalovaného od 9.
4. 2014 (číslo listu 84) konštatovali u obžalovaného aj diagnózu F 70 - ľahká duševná zaostalosť. Podľa
názoru odvolacieho súdu, okresný súd si nekriticky osvojil záver znalcov, podľa ktorého obžalovaný

mohol svoje konanie ovládať (odpoveď na otázku číslo 4), i keď zo slovnej formulácie odpovede znalcov
na položenú otázku, nie je zrejmá konkrétna miera zachovania ovládacej schopnosti obžalovaného v
rozhodnej dobe (znalci konštatujú zachovanie ovládacej schopnosti, avšak bez výslovného vymedzenia
rozsahu). Podľa vyjadrenia znalcov, ako aj L.. K., obžalovaný mal zrejme v dôsledku svojej poruchy
nízky prah pre uvoľnenie agresie, má sklony k skratovému konaniu, mal by užívať lieky tlmiace túto

jeho impulzivitu a agresivitu. Ak teda na jednej strane je u obžalovaného odborníkmi diagnostikovaná
porucha osobnosti, označená podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb, ktorá porucha má byť spojená
s agresivitou a impulzivitou mimo normy zdravého človeka a ktorú je možné tlmiť liekmi, podľa názoru
senátu odvolacieho súdu sa zdá, že okresný súd pri existencii uvedených skutočností nedostatočneodôvodnil záver, podľa ktorého obžalovaný mal v čase činu, ktorý navonok vykazoval známky agresie zo
strany obžalovaného, úplne zachovanú aj ovládaciu schopnosť. Keďže prípadná znížená príčetnosť je
skutočnosťou, ktorá môže mať podstatný význam pre uloženie sankcie podľa Trestného zákona, pričom

aj ochranné opatrenie je podľa § 31 ods. 1 Trestného zákona takouto sankciou, odvolací súd dospel k
záveru, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami, významnými pre uloženie sankcie
podľa ustanovení Trestného zákona, vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení v súvislosti s
ukladaním sankcie obžalovanému a preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo
výrokoch o uloženom treste odňatia slobody a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol. Úlohou okresného súdu bude doplniť dokazovanie za účelom odstránenia
vyššie uvedených rozporov so zameraním sa na objasnenie vplyvu poruchy osobnosti obžalovaného a
s ňou spojenou impulzivitou a agresivitou na jeho konanie v čase činu, na objektívne možnosti tlmenia
impulzivity a agresivity liekmi (prípadná možnosť injekčnej liečby s dlhodobejším účinkom) a na možnosti
zabezpečenia dodržiavania liečebného režimu zo strany obžalovaného aj vo vzťahu k forme prípadného
ochranného liečenia. Až po objasnení týchto skutočností bude možné posúdiť, určenie akých sankcií

podľa § 31 ods. 1 Trestného zákona je spôsobilé zabezpečiť spravodlivé potrestanie obžalovaného
v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona aj s pohľadom na zabezpečenie ochrany
spoločnosti pred jeho správaním.
Prvostupňový súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie opätovným
výsluchom znalca MUDr. N. na hlavnom pojednávaní.

Znalec L.. N. okrem iného uviedol, že v rámci prípravy na hlavné pojednávanie sa oboznámil s
rozhodnutím odvolacieho súdu. Na otázku samosudcu, či po oboznámení sa s rozhodnutím odvolacieho
súdu chce niečo zmeniť na záveroch znaleckého posudku, znalec uviedol, že to konzultoval pred
pojednávaním s L.. W. a došli k záveru, že nemajú čo meniť na záveroch znaleckého posudku.
Nemajú čo meniť ani na odporučeniach, ktoré dali v záveroch znaleckého posudku pre orgány činné

v trestnom konaní. Myslí tým to, že nenavrhli ochranné liečenie ústavnou ani ambulantnou formou. Čo
sa týka možnosti ochrannej liečby, k tomu by sa spolu s kolegyňou, vyjadrili nasledovne. Obžalovaný
je dlhodobý pacient rôznych liečebných zariadení, v Prievidzi, taktiež v Handlovej. S obžalovaným bol
problém od detstva, bol hyperaktívny, bol ťažko usmerniteľný, opakovane bol liečený kvôli poruchám
už aj na detskom oddelení. Jednalo sa o psychiatrickú nemocnicu v Kremnici. Bol aj v Detskej

psychiatrickej liečebni Hrán, taktiež bol liečený kolegami v Martine. Nespočetnekrát absolvoval pobyt
na psychiatrickom oddelení Nemocnice v Bojniciach. Štyrikrát bol umiestnený, v súvislosti s väzbou
alebo výkonom trestu, na psychiatrickom oddelení väznice. V roku 2011 sa vyhrážal sestre a rodičom,
že podpáli dom. Pri prepustení z tohto liečenia v prepúšťacej správe psychiatrického oddelenia väznice
sa uvádza, že liečba u obžalovaného nezmení osobnostné vybavenie obžalovaného. Obžalovaný

potrebuje určité vedenie, usmerňovanie. Obžalovaného znalci poznajú dlhodobo po forenznej stránke.
V minulosti sa obžalovaný dopúšťal drobných krádeží v obchodných centrách. Vedel veľmi dobre,
čoho sa dopúšťa, neboli u neho zistené kvalitatívne zmeny myslenia. Taktiež neboli zistené kvalitatívne
zmeny vnímania. Boli plne zachované jeho schopnosti riešiť situáciu vo svoj prospech. Chce tým
poukázal na to, že okrem násilnej formy trestnej činnosti sa obžalovaný dopúšťal aj majetkovej trestnej

činnosti. Dlhodobé usmernenie zo strany rodiny nie je ideálne. Po každom prepustení z liečby mu
bolo odporučené pokračovať v ambulantnej forme liečby. Bolo mu odporučené aj pravidelné podávanie
injekcií. Umiestneniu na psychiatrickom oddelení, zväčša predchádzalo to, že obžalovaný vynechával
liečbu a dochádzalo ku zvyšovaniu agresivity a impulzivity u obžalovaného. Osobnosť obžalovaného
je, žiaľbohu, taká, že ani vykonaný trest obžalovaného nepoučí. Keby obžalovaný mal záujem liečiť

sa, zdravotníctvo poskytuje obžalovanému všetky možnosti na liečbu. Obžalovaný má toľko rozumu,
aby vedel svoje konanie ovládať, tiež vie rozpoznať, čo robí zle. V prípade, ak by sa chcel obžalovaný
dobrovoľne liečiť v nemocnici na psychiatrickom oddelení, v súčasnosti je to možné. Musel by sa
však podrobiť určitým pravidlám, ktoré tam platia, toto obžalovanému v plnej miere nevyhovuje. Jeho
predstava, že by sa rok liečil v Kremnici v psychiatrickej nemocnici, je mylná. Jeho osobnosť by sa

ani po tejto liečbe nezmenila. Jeho liečba je možná len prostredníctvom liekov, tieto jeho problémy
utlmia. Obžalovaný má možnosť liečiť sa aj na slobode. Má svojho ambulantného psychiatra, máme
psychiatrické zariadenia, kde je to možné. Za posledných 5 rokov bolo na obžalovaného vypracovaných
6 znaleckých posudkov, o ktorých on vie, možno boli aj ďalšie posudky o ktorých nevie. Na otázku
samosudcu, aký najdlhší pobyt psychiatrickom zariadení obžalovaný absolvoval, znalec uviedol, že

priemerná dĺžka pobytu obžalovaného v zariadení bola 19 až 21 dní. Niekedy tie pobyty, z rozhodnutia
rodičov alebo samotného obžalovaného, boli kratšie. Ak boli nejaké dlhšie pobyty, napríklad v Kremnici
alebo inom zariadení, bolo to vtedy, keď bol maloletý. Naďalej uvádza, ako je uvedené v znaleckom
posudku, rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obžalovaného v čase skutku boli zachované. Na otázkusamosudcu, aby sa vyjadril k tomu, čo odvolací súd uviedol v odôvodnení zrušujúceho uznesenia, že
u obžalovaného boli zistené rôzne diagnózy podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb a oni uviedli v
znaleckom posudku len diagnózu F 61 a prečo nezohľadnili pri znaleckom posudku aj ďalšie diagnózy,

znalec uviedol, že obžalovaný je psychiatrickým pacientom od detstva, v prípade detských pacientov sa
neuvádza porucha osobnosti, uvádza sa narušený vývoj osobnosti, obžalovanému nepriznali mentálnu
retardáciu. Jeho rozumové schopnosti nie sú také, ktoré by odôvodňovali priznanie mentálnej retardácie
u obžalovaného. Základná diagnóza u obžalovaného je F 61. Obžalovaný netrpí duševnou chorobou,
trpí osobnostnou odchýlkou. R. F XX vyjadruje v podstate všetky ďalšie diagnózy, ktoré uviedol odvolací

súd v zrušujúcom uznesení. Tá diagnóza sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Behom krátkej doby prešiel
obžalovaný od toho, pri vyšetrení, že plakal a krátko na to sa vyhrážal, čo komu urobí, s kým prišiel do
styku. Počas dňa sa mení jeho správanie podľa toho, aké podnety dostáva. Obžalovaný má pocit, že
všetci sú proti nemu. Na otázku, aby vysvetlil, v zmysle pokynu odvolacieho súdu, čo je duševná porucha
vpravomslovazmysle,uviedol,ževedadelíduševnéporuchyaduševnéchorobyvpravomslovazmysle
ako sú napríklad schizofrénia, paranoidné psychózy, maniodepresívne poruchy, parafrénie, bipolárne

afektívne poruchy. Ostatné ochorenia veda zaraďovala medzi poruchy. V deväťdesiatych rokoch do
psychiatrie bolo prevzaté americké názvoslovie. V súčasnosti teda namiesto choroby sa uvádza podľa
amerického názvoslovia porucha. V prípade, ak by bolo narušené vynímanie a ovládanie jednalo by sa
o duševnú poruchu v pravom slova zmysle. Do budúcnosti nevylučuje, že zdravotný stav obžalovaného
sa vyvinie takým spôsobom, že bude trpieť duševnou chorobou. Je potrebné, aby sa obžalovaný radil

so svojím psychiatrom, bral predpísané lieky. Má predpísané lieky, ktoré by mali stabilizovať jeho
náladu. Samozrejme lieky, ktoré pacienti psychiatricky berú, majú aj vedľajšie účinky a pacienti potom
tie vedľajšie účinky pociťujú, lieky potom vynechávajú, neberú ich. Na otázku samosudcu, aby sa znalec
vyjadril k úvahám odvolacieho súdu o možnej zníženej príčetnosti obžalovaného, uviedol, že príčetnosť
obžalovaného forenzne významne znížená nebola. Bola znížená nevýznamne. V tejto súvislosti chce

poukázať na to, že rodina obžalovaného, keď videla v predvečer skutku ako sa obžalovaný správa,
mohli zavolať rýchlu zdravotnú pomoc. Následne mohla byť urobená zrýchlená krátkodobá terapia. Na
otázku prokurátorky, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že znalci jednoznačne neuviedli v
akom rozsahu bola zachovaná ovládacia schopnosť obžalovaného, či teda bola ovládacia schopnosť
obžalovaného zachovaná v plnom rozsahu, alebo bola čiastočne znížená, znalec uviedol, že podľa ich

názoru, názoru znalcov, ovládacia schopnosť obžalovaného bola zachovaná v plnom rozsahu. Na ďalšiu
otázku prokurátorky ako sa znalci vysporiadali s diagnózami podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb,
ktoréuvádzalvosvojomrozhodnutíodvolacísúd,uviedol,ževprípadetohtoskutkunebolozistené,žeby
sa tieto diagnózy prejavili pri páchaní trestnej činnosti obžalovaného v tomto skutku. Uvedené diagnózy,
s výnimkou F 61, sa prejavili v súvislosti s páchaním trestnej činnosti v predchádzajúcich prípadoch.

Keď je obžalovaný na slobode, navštevuje psychiatrickú ambulanciou MUDr. K., ktorá mu predpisuje
lieky. Na otázku, prečo sa prestal obžalovaný podrobovať liečbe liekmi, uviedol, že predpokladá, že
obžalovaný prestal pociťovať potrebu tieto lieky užívať. Je možné, že mu vadili vedľajšie účinky liekov.
Na otázku obhajcu, že ráno, v čase skutku vyvrcholil konflikt obžalovaného s rodičmi a či v čase skutku
boli plne zachované ovládacie schopnosti obžalovaného, znalec uviedol, že podľa jeho názoru ovládacie

schopnosti obžalovaného boli zachované. Na ďalšiu otázku, či v tom momente znalec vylučuje zníženú
ovládaciu schopnosť obžalovaného, uviedol, že nie forenzne významne sa zmenila jeho schopnosť
ovládať sa. Na otázku obhajcu, že či z hľadiska získania určitých návykov predsa len neodporúča
uloženie ochrannej liečby obžalovanému uviedol, že keď bol obžalovaný v minulosti vo väzbe, prípadne
výkone trestu lieky bral; nie je možné v každom prípade riešiť psychické problémy formou ochrannej

liečby. Je potrebné, aby obžalovaný využíval liečbu formou liekov, prípadne injekcii a aby využíval tie
možnosti, ktoré mu poskytuje naše zdravotníctvo. V tejto súvislosti poukazuje na to, že ako už uviedol
predtým, obžalovaný trpí ochorením, ktoré nie je vyliečiteľné. Diagnóza F 61 je medzi diagnózami, ktoré
nie sú vyliečiteľné.
Po doplnení dokazovania podrobným výsluchom znalca L.. N. k otázkam, ktoré nastolil odvolací súd

vo svojom zrušujúcom uznesení a to najmä k otázke možnej zníženej príčetnosti obžalovaného v
čase spáchania trestnej činnosti a otázke uloženia určitej formy ochrannej liečby a tiež vysvetlenia
určitých skutočnosti, ktoré žiadal odvolací súd bližšie od znalca ozrejmiť (ďalšie diagnózy obžalovaného
podľa medzinárodnej klasifikácia chorôb, čo je duševná choroba v pravom slova zmysle), dospel
súd k záveru, že znalec dostatočne vysvetlil všetky skutočnosti, ktoré žiadal odvolací súd v rámci

doplnenia dokazovania ozrejmiť. Znalec, ktorý sa pred hlavným pojednávaním oboznámil so zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu, po konzultácii s kolegyňou, s ktorou znalecký posudok nachádzajúci sa
vo vyšetrovacom spise vypracoval, naďalej trval na svojom závere, že obžalovaný mal v čase skutku
plne zachované rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, pripustil len forenzné nevýznamne zníženúovládaciu schopnosť. Podľa názoru súdu, vzhľadom na výpoveď znalca, nie je možné konštatovať
zníženú príčetnosť obžalovaného v čase spáchania trestnej činnosti. V prípade možného uloženia určitej
formy ochrannej liečby obžalovanému, znalec naďalej zotrval na tom, že spolu s kolegyňou, tak ako

uviedli v znaleckom posudku, nenavrhujú obžalovanému uložiť žiadnu formu ochrannej liečby, pretože
podľa ich názoru zdravotné problémy obžalovaného nie sú vyliečiteľné, žiadna forma ochrannej liečby by
v prípade zdravotných problémov obžalovaného nepomohla; po absolvovaní ochrannej liečby, v prípade
nepokračovania v liečbe formou liekov, prípadne injekcií, by sa zdravotné problémy obžalovaného
opätovne prejavili. Tiež vyslovil názor, že aj keď zdravotné problémy obžalovaného vyliečiteľné nie

sú, je možné v prípade spolupráce obžalovaného so svojím psychiatrom tieto zdravotné problémy
utlmiť, v takom prípade by obžalovaný nebol nebezpečný pre svoje okolie ako je to v súčasnosti, keď
sa liečbe vyhýba. V súvislosti s tým, súd poukazuje na ustanovenie § 73 ods. 3 Trestného zákona,
podľa ktorého sa ochranné liečenie neuloží, ak je vzhľadom na osobu páchateľa zrejmé, že jeho účel
nemožno dosiahnuť; čo je prípad obžalovaného. Znalec tiež dostatočne vysvetlil, že diagnózy uvádzané
v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, sú diagnózy, s výnimkou diagnózy F 61, ktoré odborníci zistili

u obžalovaného pri predchádzajúcich odsúdeniach a to nielen pri násilnej forme trestnej činnosti, ale
aj majetkovej trestnej činnosti obžalovaného. Znalec tiež dostatočne vysvetlil otázku, čo je duševná
choroba v pravom slova zmysle a duševná porucha. Po prevedenom dokazovaní sa súd stotožnil so
záverom znalcov, že v prípade obžalovaného nie je možné, aj vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 3
Trestného zákona, uložiť obžalovanému ochranné liečenie, pretože vzhľadom na osobu obžalovaného,

nie je možné jeho účel dosiahnuť, keďže trpí zdravotnými problémami, ktoré nie sú vyliečiteľné, sú len
liečiteľné a bude potrebné, aby do budúcna sa obžalovaný podroboval medikamentóznej a injekčnej
liečbe podľa pokynov lekárov, ináč sa vystaví riziku, že aj v budúcnosti sa bude dopúšťať obdobnej
formy trestnej činnosti ako v prejednávanom prípade. Súd tiež poukazuje na tú skutočnosť, že štát
a zdravotníctvo nemôže vynakladať značné finančné prostriedky na liečbu v prípade a v prípadoch,

keď pacient dostatočne nespolupracuje a neprejavuje snahu riadnym spôsobom sa podrobovať liečbe.
Všetky vyššie uvedené skutočnosti viedli súd k záveru, že obžalovaný pri páchaní trestnej činnosti
nekonal v stave zmenšenej príčetnosti a nie je dôvod, na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods.
2 písm. c) Trestného zákona a tiež nie je dôvod na uloženie ochranného liečenia, na základe tých
skutočností, ktoré sú uvedené vyššie.

Pri ukladaní trestu sa súd riadil ustanovením § 34 ods. 4 Trestného zákona a vzhľadom na
existenciu jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, uložil obžalovanému
nepodmienečný trest v trvaní 17 mesiacov, pričom pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia, keďže v posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu za úmyselnú
trestnú činnosť. Podľa názoru súdu, iný druh trestu ako nepodmienečný, v prípade obžalovaného

neprichádza do úvahy, obžalovaný sa opakovane už po niekoľkýkrát dopustil úmyselnej trestnej činnosti
rovnakého druhu a preto je potrebné na neho vplývať nepodmienečným trestom v trvaní 17 mesiacov,
ktorý považuje súd za primeraný a potrebný na ochranu spoločnosti pred páchaním obdobnej trestnej
činnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia, cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trenčíne.