Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. september 2014

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 8C/228/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214618
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Pagáč

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2014:5712214618.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so

sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
IČO: 36 864 421 so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej: Slovenskej republike,
konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 27.9.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia náhrady

majetkovej škody vo výške 175,- eur a sumy 940,44 € z titulu nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov
konania.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe
registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt , veriteľ zo zmluvy o úvere
v žalobe uvedeného čísla navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa §

38 a nasledujúcich Zák.č.233/1995 Z.z. (ďalej len Exekučný poriadok) súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhoval vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere dlžníkom (povinným) M. Q., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č.Ex 287/2007. Súdny
exekútor podľa § 44 ods.1 Exekučného poriadku predložil návrh na vykonanie exekúcie exekučnému

súdu Okresnému súdu Martin, ktorý exekútora poveril vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie pod
registrovým číslom uvedeným v žalobe. Žalobca pre obavy a právny a faktický osud pohľadávky nútenej
vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie
spísal a podal postupom podľa § 44 ods.8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu
exekútora.

Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom

predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a
materiálne podmienky, stanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p.. Žalobca následne poukázal na
ustanovenia§44ods.7Exekučnéhoporiadkuplatnéhood1.9.2005,zktoréhovyplývalo,žesúdozmeneexekútora rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Tiež poukázal
na ustanovenia § 44 ods.8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006, z ktorého vyplýva opäť, že
súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Týmito ustanovenia exekučného poriadku je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora. Exekučný súd však napriek tomu, že vec s ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu návrhu a rozhodnutiu, nerozhodol o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Na dôkaz tejto skutočnosti žalobca
žiadal, aby sa súd oboznámil s príslušným exekučným spisom. Opísaný postup exekučného súdu bol
nesprávny, bol v rozpore s vyššie uvádzanými ustanoveniami Exekučného poriadku.

Žalobca sa dozvedel o všetkých skutočnostiach v priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia
jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 27.04.2012 o

zmene súdneho exekútora. V dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca
uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody ale aj nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žalobcovi vznikla
majetková škoda, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou,
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, keď v tomto období žalobca

vynaložil 70,-€ na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému, sumu 40,-€, ktorú žalobca vynaložil na udržiavanie a správu informačného
systému, a sumu 50,-€, ktorú žalobca vynaložil na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom. Ďalej si uplatnil sumu 15,-€, ktorú vynaložil na administratívne spracovanie textov
urgencií, adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na

poštovné a telekomunikačné výdaje, spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde. Celovo takto žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvomnesústredenejčinnostiexekučnéhosúdumárnesumu175,-€.Tátosumabyžalobcunezaťažila,
ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal

zákonom stanovenú dobu.

Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na skutočnosť, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky, predpokladané
ustanovením § 44 ods.8 Exekučného poriadku a nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil
oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám a to tým, že neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora nastane riziko zániku povinného. Ďalej nastalo riziko zmarenia účelu konania

pre stratu kontaktu s povinným a tiež nastalo riziko insolventnosti povinného. Náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov,
definovaných zákonom stanovenou lehotou, danou k rozhodnutiu a základných práv. S poukazom na
v žalobe uvedené nálezy Ústavného súdu SR si žalobca uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania

za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav, predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík, ohrozujúcich konečné
vymoženiepohľadávkysumu940,44€.Žalobcaustálilvýpočetnárokualikvotnýmpomerom55,32eurza
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvádzanej
doktriny Ústavného súdu, ktorý v žalobe uvádzaných nálezoch priznával náhradu nemajetkovej ujmy

približne vo výške 663,88 eur za rok, čiže 55,32 eur za mesiac. V danej veci bol exekučný súd
bezdôvodne nečinný viac ako 526 dní.

Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,

ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin. Žalovaný však do podania
žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať
spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu na náhradu škody apotvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a potvrdenie o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Vpriebehuďalšiehokonaniažalobcanazákladeopakovanýchvýzievsúduvšakdospisunepripojilkópiu
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom
na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch Okresného súdu
Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných M. W., P. G., N. Q. a A. Y. pripojil
potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody.

Lustráciou v týchto spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu žalobcom.

Kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na výzvu súdu nepredložil ani
žalovaný, pričom žalovaná súdu oznámila, že Ministerstvu spravodlivosti SR bolo doručených niekoľko

desiatok tisíc žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo
spravodlivosti neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť. Žalovaný riešil osobitne jednotným
postupom objem žiadostí, doručených spoločne k tomu istému dňu. Vzhľadom k tomu nebolo možné
predložiť súdu kópie konkrétnych žiadostí o predbežné prerokovanie. Žalobca však neposkytol v
rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím

bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi, bola MS SR doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol
ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu uznesenia o
zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady, preukazujúce vyčíslenú

majetkovúškodu,čiuviesťskutočnosti,čibolipodávanésťažnostipredsedovisúdunaprieťahy,prípadne
ústavné sťažnosti a podobne.
S ohľadom na uvedené MS SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods.1 písm.a/ zák.č.514/2003 Z.z.
nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný a pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny
uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaný zdôraznil, že

dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a
nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý nemôže jednoznačne potvrdiť, či jednotlivé uplatnené nároky boli
aj predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Až po nariadení pojednávania súd dostal písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 12.02.2014, ktoré podľa

jeho záverečných ustanovení bolo relevantné pre všetky konania vo veciach spoločnosti Pohotovosť
s.r.o. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti žalovanej.

V tomto všeobecnom vyjadrení žalovaná uviedla, že žalobca vo svojich žalobách sa domáha náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Martin, ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach
alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol
o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po 15.dňovej lehote.

K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť
podania žalobcu, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne uvedené ich dátumy narodenia.
Žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú
relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej

veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti
žalovaná namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu
predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných

konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám
žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými značkamidotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si žalovaná dovolila konajúcemu súdu navrhnúť
aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p..

Žalovaná poukázala, že z jednotlivých žalôb nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca
jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by
sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je

jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keď v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé,
či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu,
pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by

smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného
súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu, alebo Ústavný súd SR.

Žaloba z 17.09.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej zákonnej lehoty. V rámci predbežného
prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobca navyše žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť.
Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v tomto smere nesie žalobca. S

poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu,
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
žalovaná namietala, že zo strany žalobcu ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaná vyslovila
právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotno-právnou
podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola podaná, resp. bola podaná,

ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie takéhoto nároku zo strany
príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-právna podmienka pre podanie
žaloby a takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a predčasne podaná zamietnutá.

Žalovanásosvojomvyjadreníďalejuviedla,žezákonč.514/2003Z.z.ustanovujevšeobecnépodmienky,

pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci,
ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný model,
v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie
príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu z

ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Žalovaná pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny
exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu, ako oprávneného

na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného
súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného
súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd nekonal
o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu,

proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s
ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy
nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho žalovaná v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom
ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať, resp.
súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaná zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi
z čoho vyplýva, že v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej

materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň žalovaná namietla, že podľa
prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný poriadok
nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora.

K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po
15.dňovej lehote žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý

rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva

skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu
ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred
dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo
všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z

ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je
rozhodnutieatozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,nemôžebyťnesprávnymúradnýmpostupom,
pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže

byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť
ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť
štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená.
Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto
zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo

zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003
ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné

rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku,
podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je
možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo

291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskejzmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote
žalovaná uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová lehota
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd
exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí .

V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, žalovaná
poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a
konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z

uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v
existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Následne vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným
postupomatoprikaždomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15.dňovejlehotyoddoručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom,

kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné
vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003
Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody

musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca
je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,

resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na
správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej
uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej

vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide
o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť,
že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný exekučný
titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a
svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto

právožalobcauplatnilnovýmnávrhom,muselbypreukázaťvprvomrade,žebymusúdbezakýchkoľvek
pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej, čo
nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu,
došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca nepreukázal jednak vznik

a ani výšku škody.

K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3
zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súdrozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z
paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,

pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách
označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov

riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré

bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.
Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala

príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby
z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania,
ktoré však nevyčíslila.

Po nariadení pojednávania na deň 19.09.2014 žalujúca strana zaslala súdu podanie z 11.09.2014,
ktorým navrhla zrušiť nariadené pojednávanie a súčasne predložila návrh na doplnenie dokazovania, z
ktorého vyplynulo, že žalobca zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku
vzniknutejškodyvdôsledkuvžalobeopísanýchskutočností,zaktorézodpovedážalovaná.Vypracovaný

znalecký posudok po jeho vyhotovení chce predložiť súdu a žiadal, aby obsah tohto znaleckého posudku
bol predmetom doplneného dokazovania, vykonaného v konaní. V prípadoch, že žalobca podal žalobu
označenú ako agenda Istina RS, na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny
a v rozpore so zákonom, nechal žalobca spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000-právne
vzťahy k cudzine, odvetvia 330300 - európske právo, ktorý zodpovie na otázky, týkajúce sa interpretácie

aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 v nádväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru
súdneho dvora Európskej únie. Tento znalecký posudok žalobca považoval za dôkaz so zásadnou
povahou a žiadal, aby bol súdom po spracovaní vykonaný.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19.09.2014 súd návrh žalobcu na dokazovanie znaleckým

posudkom, obsahom ktorého mala byť interpretácia aplikácie smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993, zamietol, pretože je vecou samotného súdu, aby túto smernicu správne na daný prípad
vyložil a aplikoval. Navyše takýto znalecký posudok v čase rozhodovania súdu neexistoval.

Súčasne v tomto podaní žalobca uviedol, že mu ku dňu spracovania tohto podania nebolo doručené

rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Martin a trvá, aby
mu bolo doručené, pretože má záujem sa proti rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými
prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd, pretože týmto postupom dôjde k
porušeniu jeho základných práv a slobôd. Žalobca totiž už v podanom návrhu na začatie občianskeho
súdneho konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca vzhľadom na ustanovenie § 15

ods.1 prvá veta a štvrtá z O.s.p.. Žalobcom označené skutočnosti v žalobe sú totiž takého charakteru, že
predpokladajúvylúčenievšetkýchsudcovokresnéhosúduzprejednávaniaarozhodnutiaveci.Žalobcovi
zatiaľ neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu a súdu, ktoré by boli základom pre
spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu a ustanovenia nestranného zákonného sudcu
a preto navrhol, aby Okresný súd Martin nariadené pojednávanie zrušil až do právoplatného rozhodnutia

o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a v prejednávaní veci nepokračoval, pretože v konaní
možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.S týmto návrhom žalobcu sa súd nestotožnil a pojednávanie nariadené na 19.09.2014 vykonal v
neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol rovnako ako žalovaná strana
na pojednávanie riadne a včas predvolaný.

Konajúci súd sa domnieval, že z podania žalobcu zo dňa 14.12.2012 vyplýva jeho námietka zaujatosti
voči sudcom Okresného súdu Martin, a z týchto dôvodov sudca vec predložil na rozhodnutie krajskému
súdu o námietke zaujatosti. Krajský súd svojim podaním zo dňa 15.04.2013 ( č.l. 43 spisu ) vec
vrátil bez rozhodnutia a uviedol, že žalobca v rámci odvolacieho konania proti uzneseniu o vyrubení

súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti výslovne uviedol, že nepodal námietku zaujatosti
v zmysle § 15a O.s.p. a spoplatňovanie fiktívneho návrhu je za tejto procesnej situácie podľa neho
bezpredmetné. Ak účastník, v tomto prípade žalobca, jednoznačne deklaroval, že námietku zaujatosti
nepodáva, nie je možné ani posudzovať jeho podanie podľa obsahu ( § 41 ods. 2 O.s.p. ), t.j. proti
vôli samotného účastníka vyvodzovať, že sa jedná o ním vznesenú námietku zaujatosti. Odvolací súd
záverom konštatoval, že nie sú dané dôvody pre jeho konanie, pretože rešpektujúc ustanovenie článku

2. odsek 2 Ústavy SR, nie je v aktuálnej veci oprávnený konať a rozhodovať.

Podľa § 15a O.s.p., účastník môže uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať
a rozhodnúť, najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do
15 dní odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Právo účastníka uplatniť

námietku zaujatosti patrí medzi jeho procesné práva, ktorého základ pramení priamo z Ústavy SR,
pretože každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde. S cieľom zamedziť zneužívanie námietok zaujatosti, ktoré môžu viesť k neúmernému
predlžovaniu procesu, zákon účastníkom stanovil lehotu, v ktorej môžu konkrétne námietku uplatniť.
Účastník je povinný námietku uplatniť najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého

vylúčenie ide. Najneskôr však do 15 dní odvtedy, odkedy sa o námietke dozvedel. Ako vyplýva z
predchádzajúcich podaní žalobcu, domnelé dôvody pre vylúčenie sudcov Okresného súdu Martin z
prejednania a rozhodovania v tejto veci mu boli už známe.

Z písomných podaní navrhovateľa vyplýva, že jeho predchádzajúce úkony nie je možné považovať za

námietku zaujatosti, a z toho dôvodu podal aj odvolanie voči uzneseniu Okresného súdu Martin č.k.
8C/228/2012-25 zo dňa 01.02.2013, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku
zaujatosti vo výške 66€. V odvolaní voči tomuto rozhodnutiu navrhovateľ jednoznačne uviedol, že obsah
jeho podania nie je možné vysvetľovať tak, že sa jedná o námietku zaujatosti podľa § 15a O.s.p..
Krajskú súd uznesením č.k. 11Co/10/2013-41 zo dňa 15.04.2013 napadnuté uznesenie okresného súdu

o uložení povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66,- € zrušil a
vyslovil názor, že spoplatňovanie fiktívneho návrhu o námietke zaujatosti je bezpredmetné, pretože
pokiaľ žalobca jednoznačne deklaruje, že námietku zaujatosti nepodáva, nie je možné túto námietku
posudzovať ani podľa jej obsahu a to podľa § 41 ods. 2 O.s.p. a proti vôli samotného účastníka
vyvodzovať, že sa jedná o ním vznesenú námietku zaujatosti.

V rozpore s doterajším jednoznačným vyjadrením žalobcu, že jeho doterajšie podania nie je možné
považovať za námietku zaujatosti, podaním zo dňa 11.09.2014 žalobca opätovne podal námietku
zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Martin. To znamená, že pokiaľ žalobca v žalobe, ktorá bola súdu
doručená dňa 27.09.2012 uviedol, že okresný súd ako štátny orgán je v tomto spore škodcom, tak je

vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor. Neskôr žalobca v konaní o uložení
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti jednoznačne tvrdil, že toto jeho stanovisko nie
je možné považovať za námietku zaujatosti. Pokiaľ si to žalobca rozmyslel a opätovne podaním zo dňa
11.09.2014 podával námietku zaujatosti voči sudcom konajúceho súdu, na túto námietku nebolo možné
prihliadnuť, pretože žalobca ju podal po zákonnej lehote 15 dní. Jedná sa o očividné zneužívanie práva

žalobcu podať námietky zaujatosti voči konajúcim sudcom. Nie je možné akceptovať vrtošivé konanie
žalobcu, ktorý raz namieta zaujatosť sudcov okresného súdu, potom tvrdí, že na námietke zaujatosti
netrvá a o rok neskôr opätovne podá námietku zaujatosti z toho istého dôvodu.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania žalobca hodnoverne nepreukázal

podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej strane pred dňom
podania žaloby na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamom podaných žiadostí,
ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch žalobcu. Na opakovanú výzvu
súdu ho nepredložila ani žalovaná strana.Z exekučného spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er 1081/2007 (EX 287/07 súdnej exekútorky M..
M. C. so sídlom v Považskej Bystrici, Námestie A.Hlinku 36/9) súd zistil, že na exekútorskom úrade

M.. M. C. dňa 27.03.2007 žalobca v procesnej pozícií oprávneného podal návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnému M. Q., nar. XX.XX.XXXX na vymoženie pohľadávky, priznanej exekučným titulom a to
rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 15.12.2006 sp.zn. 6614/06, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 37. Dňa 03.04.2007 podala zvolená
súdna exekútorka na Okresný súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie tejto exekúcie.

Dňa 12.04.2007 sudca Okresného súdu Martin poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Dňa 22.11.2010
oprávnený podal na Okresný súd Martin návrh na zmenu súdneho exekútora. Z návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora vyplynulo, že žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie Exekútorský
úrad B.. P. C., so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 a to v zmysle § 44 ods.8 Exekučného poriadku.
Výzvou zo dňa 10.04.2012 vyzval súd právneho zástupcu oprávneného, aby do spisu v tejto exekučnej
veci pripojil v lehote 30 dní zmluvu o úvere, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal exekučný titul.

Podaním zo dňa 10.04.2012 súd vyzval konajúcu súdnu exekútorku B.. M. C., aby sa vyjadrila k žiadosti
oprávneného o zmenu súdneho exekútora a požiadal ju o vyčíslenie trov exekúcie. Podaním zo dňa
20.03.2012 žalobca podal sťažnosť na postup súdu v exekučnej veci, ale súdom požadovanú úverovú
zmluvu nepredložil. Podaním zo dňa 13.04.2012 predseda súdu vyzval žalobcu, aby súdu predložil

zmluvu o úvere, na základe ktorej bolo vydané poverenie na začatie exekúcie. Žalobcovi oznámil, že
po doručení tejto zmluvy a po doručení odpovede žalobcu na návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, bude vo veci pokračovať. Uznesením č.k. 17Er/1081/2007-18 zo dňa 27.04.2012 súd na
základe žiadosti oprávneného rozhodol o zmene súdneho exekútora, a namiesto B.. M. C. poveril
výkonom exekúcie exekútora B.. P. C.. Žalobca na základe opakovaných výziev na doručenie úverovej

zmluvy spornú úverovú zmluvu predložil v prílohe svojho listu zo dňa 09.05.2012.

Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák.č.514/2003 Z.z. v znení účinnom
ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 1.1.2013.

Podľa § 3 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím ,

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a/citovanéhozákona,užvzneníúčinnompo1.1.2013vovecináhradyškody,ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia,

vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012štát zodpovedá za škodu, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

V zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1 zákona účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods.2 cit.zákona v znení účinnom do 1.1.2013 v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods.3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na po

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods.5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku
úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa premlčí

za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa

§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne
štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu

v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobca aj v iných konaniach pripojil do spisu
zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti SR a zo strany Ministerstva spravodlivosti
nebolo súdu signalizované, že by v tejto konkrétnej veci žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal
súd predbežné prerokovanie nároku (aj vzhľadom na prezentovaný názor Krajského súdu v Žiline
v obdobných konaniach vyslovený v rozhodnutiach, ktorými krajský súd rozhodoval o odvolaniach

žalobcu proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými konanie pre nepredloženie rovnopisu žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zastavil), za preukázané a nerozporované a teda
túto podmienku vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona za splnenú.Z exekučného spisu mal súd nepochybne preukázané, že síce Okresný súd Martin nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia takéhoto návrhu, teda nerozhodol v lehote,
ktorú predpokladalo ustanovenie § 44 ods.8 Exekučného poriadku, platného od 1.12.2006, ale nekonal

svojvoľne. Následne Okresný súd Martin s cieľom skúmať, či exekučným titulom priznané plnenie
oprávnenémuniejeplnenímpriznanýmzospotrebiteľskejzmluvy,vyžadovalsúčinnosťodoprávneného.
( v tomto spore žalobcu ) a listom zo dňa 10.04.2012 ho žiadal o predloženie úverovej zmluvy. Tejto
výzve vyhovel oprávnený ( žalobca ) až na základe opakovanej výzvy predsedu súdu zo dňa 13.04.2012.
Požadovanú úverovú zmluvu dourčil súdu až v prílohe listom zo dňa 09.05.2012. Je možné súhlasiť

so žalobcom, že Okresný súd Martin nekonal celkom plynule a aj keď oprávnený neposkytol včas
požadovanú súčinnosť, dopustil sa prieťahov v konaní a nesprávne úradne postupoval. Nesprávny
úradný postup však nie je jedinou podmienkou pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, spôsobenej
orgánom verejnej moci a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Ďalším predpokladom pre
priznanie takéhoto nároku je vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou ako protiprávnym následkom.

Súd konštatuje, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody a ani nemajetkovú ujmu. Žalobca
predovšetkým v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia.

Pokiaľ žalobca predložil návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého vyplynulo, že zadal objednávku

na spracovanie znaleckého posudku, ktorým chce vyčísliť výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe
opísaných skutočností, súd takýto dôkaz nepripustil. Predovšetkým žalobca takýto dôkaz mal predložiť
súdu v čase, keď začalo konanie. Žalobca vo svojom podaní nepreukázal, neuviedol, komu zadal
vypracovanie takéhoto znaleckého posudku, v akom časovom horizonte by mal byť vypracovaný a
predložený súdu, a teda že jeho tvrdenia o takomto dôkaze nie sú len účelovými tvrdeniami, a že by

súd vyčkávaním na takýto dôkaz nespôsobil v konaní ďalšie prieťahy, ktoré žalobca Okresnému súdu
Martin ako exekučnému súdu v tejto a v podobných žalobách vyčíta. Preto súd takýto dôkaz nepripustil
a návrh na doplnenie dokazovania týmto znaleckým posudkom zamietol.

Žalobca podľa presvedčenia súdu nepreukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oba

v žalobe uplatnené nároky. Za takýchto okolností súd nároky žalobcu, či už na náhradu majetkovej
škody, či už na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nepreukázané a z týchto dôvodov žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p.. Žalovaná bola v konaní
plne úspešná a preto by jej v zmysle predmetného zákonného ustanovenia patrila náhrada účelne
vynaložených trov konania; keďže však žalovaná v konaní vznik trov nepreukázala, súd o trovách
rozhodol tak, že sa jej proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať

výkonom rozhodnutia.