Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 19, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/272/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223622
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223622.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Amou Odalošovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní práv. zast. Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4 proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, takto

r o z h o d o l :

SúdnávrhnaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnejsťažnosti
navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd, z a m i e t a.

Súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu náhrady škody a nemajetkovej ujmy z a m
i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 2671,50
Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 534,30 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu v exekučnom
konaní Okresného súdu Banská Bystrica spis. zn. 2/Er/100/2011.

Odporca žiadal návrh zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučným spisom tunajšieho súdu spis.
zn. 2Er/100/2011 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých

úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného poriadku)
požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením záväzkov
vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
- rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosť o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií, o ktorej mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2 EP.Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom od 01.
06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov ako exekučných
titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Zákon č.

244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníneobsahujeslovnéspojenierozhodcovskákomisia,alespojenie
rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie,
resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými
komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. Exekučným
titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do úvahy ani výnimka

uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP, že 15-dňová lehota neplatí. Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
EP v konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 mal súd
zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie
všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

Exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote, ale zamietol žiadosť o udelenie poverenia, a to po tejto lehote, pričom veci ním prejednávané
nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti, ani si nevyžadovali spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá mala podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Ďalej uviedol, že zamietnutím žiadosti exekútora o udelenie poverenia konal exekučný súd spôsobom
odporujúcim zákonu vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď
súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, čím sa dostal do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci neprináležala a tak porušil základnú zásadu právneho štátu - zásadu legality. Exekučný

súd konal tak, že sám rozhodol vo veci uznesením, ktorým odmietol vydať poverenie na vykonanie
exekúcie, ale s účinkami pre účastníkov exekučného konania spočívajúcimi v zániku vykonania
práva. Táto právomoc by mu prináležala len vtedy, ak by si ju odvodzoval od ustanovenia § 40 a
nasledujúcich zákona 244/2002 Z. z. Exekučný súd však nekoná v zmysle § 40 a nasledujúcich
citovaného zákona, t. j. nekoná o zrušení tuzemského rozsudku. Ak nedôjde ku včasnému splneniu

formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ustanovení § 40, zanikne právomoc všeobecného
súdu meritórne rozhodovať o veci. Tým, že exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva žalobcu bez splnenia zákonných podmienok, keď stanovil, že exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu je materiálne nevykonateľný a pri tom nebolo možné zo strany žalobcu iniciovať
občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom,

nakoľko existovala prekážka veci právoplatne rozhodnutej, konal nelegálne.

Zdôvodovuvedenéhonesprávnehoúradnéhopostupupožadovalododporcunáhradumajetkovejškody
ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou v zmysle § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Odporca na žiadosť nereagoval.

Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Požadoval aj náhradu nemajetkovej ujmy, keď konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Tento bol následkom nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie
nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Došlo tým ku zmareniu legitímneho očakávania
navrhovateľa, že dôjde zákonným postupom súdu ku vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ, keby

bol exekučný súd rozhodol v zákonnej lehote včas, mohol efektívne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich ku zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Neexistuje zároveň
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Poukázal tiež na
pocit frustrácie úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo u členov riadiacich orgánov

spoločnosti navrhovateľa ako aj u jej majiteľov. Táto situácia mala vplyv aj na zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu a vytvorených plánov. Tiež spôsobil stratu zisku z realizovaného
obchodu. Výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy požadoval v rozsahu 20 % z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom.Navrhovateľ ďalej vzniesol námietku predpojatosti okresného súdu vzhľadom k tomu, že vecne aj
miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva

uplatňované touto žalobou.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na zmätočnosť návrhu, v ktorom nie sú uvedené spisové
značky príslušných exekučných konaní. Ďalej uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný

súd SR. Zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd však žalobca
podal ešte pred uplynutím tejto lehoty, keď v prvej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli mu
doručené dňa 23. 04. 2012. Navrhovateľ neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho návrhu na predbežné
prerokovanie nároku, keď nereagoval na výzvu na doplnenie týchto žiadostí. Z týchto dôvodov nárok

navrhovateľa odporca nepovažoval za predbežne prerokovaný.

Ku samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že predpokladá preukázanie nesprávneho úradného
postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi.

K nedodržaniu zákonnej 15-dňovej lehoty navrhovateľ uviedol, že prax ukázala, že zákonná lehota
na vydanie poverenia je prekážkou preto, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak
exekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudok.VzmyslerozsudkuSúdnehodvoraEÚAsturcomC-40/08,
sa nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany
súdov by mohlo viesť k veľkému počtu nezákonných exekúcií a zbytočnému vzniku trov exekučného

konania. Poukázal v tom smere práve na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01. 06. 2011, podľa ktorého táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), ktorý výslovne odkazuje na výnimku v prípadoch vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov, ktoré znenie je účinné od 01. 06. 2011 novelou zák. č. 102/2011
Z. z. Jednalo sa len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, keď takto sa správne aplikovalo citované

ustanovenie aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 01. 06. 2011. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu SR (I.ÚS 16/02).

Pokiaľ došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote,
jedná sa o rozhodnutie, voči ktorému je prípustné odvolanie, nie o nesprávny úradný postup. Poukázal

na rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004. Uplatnenie si nároku z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 6
ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. v danom prípade neprichádza do úvahy.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal svojho nároku z dôvodu vykonania úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, keď súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc v tejto súvislosti uviedol

odporca, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03. 03. 2011 č. IV.ÚS 60/2011 a NS
SR 3Cdo/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky vydanej bez
účasti spotrebiteľa a preskúmať rozhodcovské konanie na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Odporca ďalej uviedol, že nemožno aplikovať 15-dňovú lehotu upravenú v ustanovení § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na prípady, ak súd exekútora nepoverí a návrh na udelenie poverenia zamietne.

Vzniesol námietku premlčania nároku.

Vo vzťahu ku požadovanej materiálnej škode poprel tvrdenie navrhovateľa, že nie je možné vymôcť
pohľadávky od dlžníkov a tiež, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul podaním
návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe
namieta. Pokiaľ by aj pohľadávky boli nevymožiteľné, nepreukázal, že sú nevymožiteľné v dôsledku

pochybenia okresného súdu.
Kritériá pre výšku nemajetkovej ujmy sú uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu ku zániku jeho
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho ďalšiepodnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať len k fyzickým
osobám, nie k právnickým osobám (viď rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Podľa tvrdenia odporcu
navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala poskytnúť

v peniazoch. Konania, u ktorých malo dôjsť ku nesprávnemu úradnému postupu, sa týkali výkonu
rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch zo spotrebiteľských úverov. Európska komisia
v liste adresovanom predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii poukázala na sťažnosti
spotrebiteľov na praktiky navrhovateľa. V takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať
podania navrhovateľa, najmä v prípade návrhov na vykonanie exekúcie. Konanie navrhovateľa potom

predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už
samotné konštatovanie práv musí byť považované za dostačujúce.

Z uvedených dôvodov žiadal návrh zamietnuť.

K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

v znení účinnom od 01. 01. 2013, keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že sa sudca
dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal v

predmetných exekučných konaniach sťažnosti alebo že by existovalo takéto právoplatné rozhodnutie
v disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by konštatovalo porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov mal odporca za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený

navrhovateľom v návrhu.

Súd vytýčil pojednávanie na deň 19. 03. 2014. Predvolanie na tento termín prevzal zástupca
navrhovateľa dňa 17. 02. 2014. Dňa 13. 03. 2014 požiadal zástupca navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o

jeho ústavnej sťažnosti o porušení jeho práva na zákonného sudcu v danej veci. K žiadosti pripojil kópiu
tejto sťažnosti, v ktorej absentuje dátum, kedy bola spísaná, ako aj doklad, či a kedy bola doručená
Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený prebiehajúcim
konaním o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sudcov tunajšieho súdu konať vo veciach žalobcu ako

navrhovateľa.

Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu

oznámiť dôvod na odročenie bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel.

Hoci z pripojenej žiadosti nevyplýva, kedy mal navrhovateľ mať vedomosť o dôvode pre odročenie
pojednávania, z iných konaní tunajšieho súdu v obdobných veciach má súd vedomosť o tom, že túto
sťažnosť spísal navrhovateľ dňa 10. 01. 2013, pričom z pripojenej sťažnosti k tomuto konaniu je zjavné,

že dátum tejto sťažnosti bol prekrytý a následne tento dokument bol prefotený a doložený do spisu.

Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd za dôvod pre odročenie
pojednávania, keďže sa nejednalo ani o dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP.
Súd ďalej poukazuje aj na znenie ustanovenia § 119 ods. 2 OSP, podľa ktorého účastník, ktorý navrhuje

odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie musí obsahovať okrem uvedenia dôvodu aj deň,
keď sa účastník o dôvode dozvedel, ktorý údaj sa v návrhu nenachádzal. Súd potom nevyhovel žiadosti
navrhovateľa na odročenie pojednávania a konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101

ods. 2 OSP.

K návrhu na prerušenie konania pripojil navrhovateľ Ústavnému súdu Slovenskej republiky adresovanú
nedatovanú sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd.Zo sťažnosti nevyplýva, že ju právny zástupca navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky
skutočne podal a právny zástupca navrhovateľa o jej podaní nepredložil súdu nijaký dôkaz, neuviedol

ani spisovú značku .

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom,

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania /podaného v súlade s § 42 ods. 1 O. s. p./,
tak že návrh na prerušenie konania zamietol, nakoľko z obsahu návrhu navrhovateľa súd nezistil dôvody
na prerušenie konania v súlade s § 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) O. s. p. O námietke zaujatosti
bolo rozhodnuté rozhodnutím súdu, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Právny zástupca navrhovateľa žiadal o prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti, kópiu ktorej pripojil. Pripojená „sťažnosť“ je
nedatovaná a absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že bola skutočne podaná, a že Ústavný súd Slovenskej
republiky o nej koná. Okresný súd zistil, že Ústavný súd SR o obdobných sťažnostiach navrhovateľa

rozhodoval a rozhodol tak, že sťažnosti navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie (I. ÚS 293/2013 z 29.5.2013, II. ÚS
651/2013 z 11.12.2013....).

Súd ďalej prejednal uplatnený nárok.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá

bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Odporca je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona ods. 1 písm. a).

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného, porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným

nárokom.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.V zmysle ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov.

Vo veci sa jednalo o nárok vyplývajúci z postupu tunajšieho súdu v konaní 2Er/100/2011. Žiadosť
o vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 20. 01. 2011, pričom exekučným titulom bol rozsudok
rozhodcovského súdu. Súd vyzval oprávneného výzvou zo dňa 25. 01. 2011, aby oznámil, o aký
charakter vzťahu sa malo jednať a predložil zmluvu o úvere. Oprávnený doručil zmluvu o úvere súdu
17. 02. 2011. Rozhodnutím zo dňa 24. 02. 2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Oprávnený odvolanie voči rozhodnutiu nepodal.

Vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu 3-ročná premlčacia lehota mohla začať
plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený dozvedel o rozhodnutí exekučného súdu, ktorým bol návrh na
vydanie poverenia exekútorovi zamietnutý. Rozhodnutie v danej exekučnej veci bolo vydané dňa 24. 02.
2011. Návrh na tunajší súd došiel dňa 27. 09. 2012, t. j. v rámci tejto 3-ročnej lehoty. Námietka

premlčania teda nebola vznesená zo strany odporcu dôvodne.

Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku na náhradu škody zo strany navrhovateľa.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci nesprávnym úradným postupom v zmysle špeciálnej právne úpravy zákona 514/2003 Z. z. je
preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu a to:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúce v nesprávnom úradnom postupe,
2. preukázanie vzniku škody,
3. preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

V danom prípade nie je potrebné preukazovať zavinenie, keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť
za škodu.

K prvému predpokladu vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu, t.j. k porušeniu povinnosti

spočívajúcemu v nesprávnom úradnom postupe, podľa tvrdenia navrhovateľa došlo z dvoch dôvodov:

1. nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote
15 dní od doručenia žiadosti, resp. rozhodnutím zamietajúcim žiadosť po uplynutí tejto lehoty a tým
nedodržanie zákonnej lehoty uvedenej v ustanovení § 44 ods. 2 exekučného poriadku,

2. vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok vydaním uznesenia, ktorým bolo
odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s účinkami spočívajúcimi v zániku vykonania
práva, ktorá činnosť by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho
svoju právomoc od ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z. z.

Lehota 15 dní na vydanie poverenia uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP je procesnou a zákonnou
lehotou.Zámeromtejtolehotybolozefektívnenieexekučnéhokonaniaasnahadosiahnuť,abypoverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Exekučný poriadok však
neuvádza sankciu za jej prekročenie, a preto ju treba považovať za poriadkovú lehotu.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že v danom prípade súd nevydal poverenie, ale návrh na vydanie
poverenia zamietol.

Ustanovenie § 44 Exekučného poriadku prešlo viacerými novelizáciami.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 20. 01. 2011, kedy došla
súdu žiadosť na vydanie poverenia vo veci 2Er/100/2011, bolo novelizované zákonom účinným od
01. 06. 2010 novelou číslo 144/2010. Zákonodarca v tomto ustanovení uviedol, že lehota 15 dní pre
vydanie poverenia neplatí, ak sa jedná o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d) Exekučného poriadku. Podľa tvrdenia navrhovateľa v tomto období znenie ustanovenia § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku malo na mysli rozhodnutia rozhodcovských komisií v pracovných sporoch
vydaných v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky 42/1975 Zb.
Rozhodnutia rozhodcovských komisií a rozhodcovských súdov považoval za 2 úplne odlišné pojmy. Nadruhej strane odporca poukazoval na znenie dôvodovej správy k novelizovanému zneniu citovaného
ustanovenia, podľa ktorej sa dotknuté ustanovenie aplikuje aj na rozhodcovský rozsudok.

Podľa§44a§41ods.2písm.c)adExekučnéhoporiadku/účinnéhovrozhodnomčase/. Súdpreskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.

c) a d) - c) notárskych zápisníc, ...d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených/.

Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Predmetné ustanovenie obsahuje lehotu 15 dní od doručenia žiadosti na písomne poverenie exekútora,
nie na iné rozhodnutie, t.j. napr. zamietnutie.

Podľa prílohy k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru NR SR č. 820 z 23.02.2010 bola potreba prijatia

novely(144/2010Z.z.)odôvodnenátak,že„praxukázala,želehotanapoverenieexekútoravprípadoch,
ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom
počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý

rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v
exekučnom konaní. Negatívny dopad na štátny rozpočet to malo aj v súvislosti s podanými žiadosťami o
náhraduškody,zdôvodužesavsúdnejexekúciivymohliplneniazneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,
najmä neprimeraných sankcií. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej
zmluvy.“

Na základe uvedeného potom mal súd za to, že úmyslom zákonodarcu bolo neaplikovať 15 dňovú lehotu
pri poverení exekútora aj v prípadoch, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, aj keď to
nebolo výslovne v Exekučnom poriadku upravené.

V tomto smere súd poukazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/07, podľa ktorého v prípade
výkladu právneho predpisu platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikácii právnej
normy. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu. Súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo
závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý

z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku.
Vyššie uvedený zámer zákonodarcu nemožno nahrádzať neautentickým výkladom v odbornej literatúre.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup
tunajšieho exekučného súdu spočívajúci v rozhodnutí po zákonom stanovenej lehote.

Čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu odmietnutím vydania poverenia na vykonanie
exekúcie, nemohlo sa jednať o nesprávny úradný postup, ale len o nezákonné rozhodnutie a to v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. Za nesprávny úradný postup nemožno považovať taký
postup, ktorý našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom

nemôže byť samotný spôsob rozhodnutia, prípadne právne posúdenie veci (porovnaj rozhodnutie NS
SR 4Cdo/24/04).

Navrhovateľ však netvrdil, že by vydanie rozhodnutia o odmietnutí vydania poverenia pre exekútora na
vykonanie exekúcie malo byť nezákonným rozhodnutím. Podľa názoru súdu takéto rozhodnutie, ktorým

bolo odmietnuté vydať poverenie na vykonanie exekúcie exekútorovi, nebolo ani nesprávnym úradným
postupom v zmysle § 9 ods. 1 ani sa nejednalo o nezákonné rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej moci
prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. a to z týchto dôvodov:Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia v exekučnej veci bola nezákonnosť exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo
spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,

či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Porovnaj rozhodnutie NS SR 1Cdo/144/2012,
rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 5CoE/47/13, v ktorom je citovaný nález Ústavného súdu SR č.
II.ÚS 545/2010 z 10. 12. 2010, tiež rozhodnutie NS ČR 23Cdo/1201/2009, ako aj rozhodnutie NS SR
5Cdo/212/2012 z 27. 02. 2013. Vo všetkých týchto rozhodnutiach je uvedené, že exekučný súd je
oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť

na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii
exekučného súdu skúmať tak formálnu ako aj materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu na strane odporcu ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v zmysle

zákona 514/2003 Z. z.

Čo sa týka tvrdenej majetkovej škody predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, navrhovateľ
nepreukázal jej vznik, t. j. z akého dôvodu sa nemôže domáhať plnenia od povinného na základe
žaloby pred všeobecným súdom. Zastavením exekučného konania exekučný súd prelomil materiálnu

právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zanikla zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného
zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res
iudicatae na uplatnenie práva na súde. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie
je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch. O takýto prípad ide aj v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré v odseku 2 dáva nielen možnosť, ale ukladá

povinnosť zastaviť exekúciu pre výkon rozhodcovského rozsudku, alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. d) alebo c). Jedná sa teda
o výslovnú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nie je v rozpore s právom Európskej únie (porovnaj
rozhodnutie KS Prešov 6CoE/69/2011).

K tvrdeniu navrhovateľa, že rozhodnutie súdu bolo následkom nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa, súd k tomu
poznamenáva, že exekučný súd nekonal v neprimerane dlhej dobe. Naopak k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia pre vykonanie exekúcie došlo v krátkej
dobeihneďpopreverenírelevantnýchskutočností,pričomnáslednedošlokuzastaveniuexekúcie.Danú

procesnú situáciu si zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý rozhodcovskú doložku sám sformuloval vo
svojich zmluvných podmienkach spôsobom, ktorý spôsobil jej neprijateľnosť.

Nebol potom daný nárok navrhovateľa ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013 (že navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti na prieťahy,
resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP či Ústavného súdu SR), toto
ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť aplikované
na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu

škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešná žalovaná si uplatnila
náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslila. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z
týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo
vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozsudku smeruje, kto ho robí, v
akom rozsahu odvolateľ napáda rozsudok, v čom je rozsudok alebo postup okresného súdu nesprávny,
čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba
predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., ak
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené,
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.