Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/196/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513210906
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2513210906.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 6. marca 2014 č.
k. 10C/260/2013-63 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolžalobužalobkyne,ktorousatátodomáhalaurčenia,
že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a zaplatenia jej náhrady
vo výške 125,- eur a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 1.274,20 eur vzniknutej žalobkyni nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Skalica ako exekučného súdu. Rozhodnutie odôvodnil použitím
ustanovení § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 a ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1,ods.2,§17ods.1až3,§19ods.1aods.3ZoZzŠ(zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnení), čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona č. 460/1992 Zb.), čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení - Exekučného poriadku), keď vzhľadom na zistené skutočnosti dospel k záveru, že
žaloba nebola podaná dôvodne. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že exekučný súd poverenie
nevydal, naopak žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie
zastavil. Exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Zákonná lehota 15 dní sa vzťahuje na

prípad, ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie a poverenie súdnemu exekútorovi vydá. V
prípade negatívneho rozhodnutia zákon takúto lehotu exekučnému súdu neukladá. V prejednávanej veci
preto nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty. Z
exekučného spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
nebolo napadnuté odvolaním a toto nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Žalobkyňa
nepodala v rámci exekučného konania riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia. Nepreukázala tiež vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej
ujmy. Svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody nijako nezdokladovala a určenie výšky majetkovej
škody v žalobe nie je dôkazom jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvého
stupňa dospel k záveru, že by postačovalo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú danédôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa teda nepreukázala v konaní
nesprávny úradný postup súdu ani nezákonné rozhodnutie súdu. O náhrade trov konania rozhodol súd
prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších

zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku), keď ju úspešnej žalovanej nepriznal, pretože si ich
neuplatnila, resp. nepreukázala, že by jej vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie a žiadala,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa

žalobkynejejbolapostupomsúduodňatámožnosťkonaťpredsúdom,súdprvéhostupňanesprávnevec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, tiež neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa preto vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobkyňa namietala skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na
základe (a s použitím) “inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoZzŠ,

pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právnehovzťahu.Súdbolprisvojomrozhodovaníviazanýustanovením§9ods.lZoZzŠvzneníúčinnom
pred prijatím zákona č. 412/2002 Z: z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9

ods. 2 ZoZzŠ v znení zákona č. 412/2002 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobkyňa uviedla,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobkyni objektívnym spôsobom preukázať

výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná nevyjadrila, ani sama odvolanie nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčkakonania(§201,204O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný

(§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§
214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 16. decembra 2014 (§ 156 ods. 1 O.
s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote

najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/260/2013 je určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume 125,-
eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.274,20 eur s príslušenstvom. Predmetom

odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola
žaloba žalobkyne zamietnutá vrátane výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesargumentácioupoužitousúdomprvéhostupňanapodporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne

a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa
na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s
námietkami žalobkyne dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu náhrady škody vo výške 125,- eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobkyne náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vi veci správny a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde v sume 15,- eur. Zároveň si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume
1.274,20 ako primeranej náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobkyňa uskutočnila výpočet

nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to
práve na základe aplikácie doktríny ústavného súdu 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur
za mesiac. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 E. p., žalobkyňa videla nesprávny úradný postup
exekučného súdu.

Z obsahu v prejednávanej veci odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 15. 6. 2009. Exekučným titulom tu bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 10383/08 z 21. 10. 2008 K vydaniu rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo 24. 3. 2011 s tým, že žiadosť súdneho exekútora bola

zamietnutá. Dňa 26. 4. 2011 bola exekúcia zastavená.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ ZoZzŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda

vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení§9
ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej
judikatúry,žeideotakýúradnýpostup,ktorýmávadu,ktorániejevsúladespríslušnouprávnouúpravou.
Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti,

teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným
postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti),
ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 E. p., keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15 dní. Exekučným
titulom tu bol rozhodcovský rozsudok.

Podľa § 44 ods. 2 E. p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ E. p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade

notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len v prípade exekučných titulov, ktoré nie sú obsiahnuté v ustanovení § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/. Odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa konštatuje, že exekučným titulom bol rozsudok
rozhodcovského súdu, jednalo sa teda o exekučný titul v zmysle citovaného ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d/ E. p., pre prípad ktorého s účinnosťou od 1. 6. 2010 zákonodarca neurčil lehotu na udelenie

poverenia súdnemu exekútorovi. Žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 7. 11. 2009, na preskúmavaný prípad sa teda nevzťahovalo ustanovenie § 44
ods. 2 E. p. účinné od 1. 6. 2010. Je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že poverenie na vykonanie exekúcie bolosúdnemu exekútorovi udelené po uplynutí 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Žalobkyňa však
nepreukázala, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom
všeobecnýsúdvkonaníonáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomtakýmtoorgánom

nie je.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci
splnená je. Nie je však splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej rozsah a
nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

Odvolací súd mal teda za to, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie
námietky žalobkyne považoval za nedôvodné a sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia §

9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., „inšpirovanej“ ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012
Z.z.odvolacísúduvádza,ženamietanúretroaktivituzodôvodnenianapadnutéhorozsudkuniejemožné
vyvodiť, súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z. Pokiaľ sa súd
prvého stupňa vo svojom odôvodnení zaoberá prípadnými prieťahmi v konaní, reaguje tak na návrh, v
ktorom žalobkyňa poukazuje aj na nesústredenosť exekučného súdu v konaní a na zbytočné prieťahy.

Správne súd prvého stupňa uvádza, že prípadné prieťahy v konaní môže konštatovať jedine ústavný
súd, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. Zmätočná je námietka žalobkyne, že súd prvého stupňa
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, keď takýto názor sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza. Zmätočný je aj poukaz na zamietnutie návrhu na
znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa, keďže takýto návrh žalobkyne z obsahu spisu nevyplýva.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácii
dĺžky súdnych konaní.

S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia
§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, preto jej neboli
odvolacím súdom priznané, zo spisu jej ani žiadne nevyplývajú.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.