Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/782/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112208267
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112208267.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudcov JUDr.

Stanislavy Markovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľky: P. W., nar. XX.XX.XXXX,
občianka SR, bytom F. N. M., W. S.. XXXX/XX, práv. zast. Mgr. Tomášom Balážom, advokátom so sídlom
v Žiline, Štúrova č. 1, proti odporcovi: V. A., nar. XX.X.XXXX, občan SR, bytom D., D.K. I. XXX/X, v
konaní o zaplatenie 7.000,- Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 26. júna 2013 č.k. 14C/204/2012-78 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p o
t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľke 3.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti
návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala zaplatenia
7.000,- Eur zo strany odporcu a náhrady trov konania. Uviedla, že postupne v rokoch 2009 - 2010
požičiavala odporcovi po čiastkach peňažné prostriedky z čoho 1.100,- Eur malo byť na zaplatenie
hypotéky, 800,- Eur na daň z príjmu a zvyšok na jeho výdavky, ktorých výška dosiahla 3.000,- Eur, o
čom navrhovateľka s odporcom uzatvorili dohodu o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010. Uviedla, že jej vrátil

v septembri 2011 len sumu 20,- Eur, čo nepovažuje za splátku istiny, ale len za dohodnutý úrok. V roku
2009 mu požičala ďalšie sumy, v celkovej výške 4.000,- Eur, ktoré mu poslala na 3x na jeho účet. Tieto
peniaze požičala ona niekedy v roku 2009, v celkovej sume cca 4.200,- Eur a poslala ich odporcovi, za
účelom úhrady pokuty za ilegálne napálené CD a na zaplatenie DPH za auto, pričom z týchto súm jej
nevrátil odporca ani len časť napriek jej výzvam. Odporca uznal pohľadávku za opodstatnenú len do
výšky 500,- Eur a zvyšok neuznal ani čo do dôvodu ani čo do výšky, s odôvodnením, že išlo o finančné
prostriedky, ktoré boli použité na spoločné výdavky počas ich spolužitia v spoločnej domácnosti.

Poprel tiež, že si požičal sumu 3.000,- Eur, a dohodu o uznaní dlhu podpísal len preto, lebo mu tento
doklad podstrčila navrhovateľka a on ho podpísal z dôvodu zachovania ich vzťahu. Účet, na ktorý mu
navrhovateľka poslala 4.000,- Eur je jeho, avšak nešlo o pôžičku, ale o peniaze určené na splatenie
DPH za auto dovezené zo zahraničia, poplatky na kontrolu originality, STK a ďalšie poplatky súvisiace
s týmto autom. S navrhovateľkou uzatvorili ústnu dohodu o tom, že ona prispeje na tieto výdavky a on
bude splácať leasing na ich spoločné auto, avšak v žiadnom prípade sa s navrhovateľkou nedohodli na
tom, že jej 4.000,- Eur vráti.Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že navrhovateľka a odporca uzatvorili písomne dňa
23.11.2010 dohodu o uznaní dlhu, v ktorej odporca ako dlžník uznal dlh voči navrhovateľke ako veriteľke
v sume 3.000,- Eur spolu s 5% úrokom ročne z tejto sumy od 1.10.2011 do zaplatenia titulom pôžičky.

Dlžník sa zaviazal dlh uhradiť v splátkach po 300,- Eur mesačne, počnúc dňom 30.12.2010, avšak
tento neuhradil. Navrhovateľka zo svojho účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX poslala na účet odporcu č.
XXXXXXXXXX/XXXX nasledovné sumy : dňa 7.7.2009 sumu 1.000,- Eur, dňa 8.7.2009 sumu 1.000,-
Eur a dňa 8.7.2009 sumu 2.000,- Eur. Tvrdila, že titulom pôžičky.

Na danú vec súd prvého stupňa aplikoval ustanovenia § 34, § 35 ods. 1-3, § 37 ods. 1, § 40 ods. 3, § 558
Občianskeho zákonníka s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že povinnosťou

navrhovateľky v konaní bolo uniesť dôkazné bremeno, a preukázať existenciu konkrétnych pôžičiek
poskytnutých odporcovi na celkovú ňou tvrdenú sumu 7.000,- Eur, s tým, že odporcovi tieto peniaze
v takejto výške aj reálne odovzdala a že odporca sa zaviazal tieto peniaze vrátiť. Len časť pôžičiek
bola krytá dohodou o uznaní dlhu, pričom je nepochybné, že peniaze, ktoré si mal odporca požičať v
sume 3.000,- Eur v rokoch 2009-2010 aj skutočne od navrhovateľky obdržal, o čom svedčí výpis z účtu

navrhovateľky, že v dňoch 7.7. až 8.7.2009 mu poslala na účet na sumu 4.000,- Eur. Odporca nepoprel,
že tieto peniaze mu na účet prišli, avšak popieral, že by boli z pôžičky od navrhovateľky. Účel, na ktorý
mali byť peniaze použité sa menil tak zo strany navrhovateľky ako aj odporcu, pričom odporca tvrdil, že
4.000,- Eur malo byť použité na splatenie DPH za auto dovezené zo zahraničia, poplatky na kontrolu
originality, STK a ďalšie poplatky súvisiace s týmto autom, ktoré tvrdenia odporcu pokiaľ ide o účel

použitia vyvrátila svedkyňa P. A., ktorá uviedla, že auto zo zahraničia v skutočnosti doviezla ona ako
živnostníčka a sama platila všetky poplatky s dovozom spojené, pričom účastníci ho iba užívali a až
keď bolo auto splatené, toto svedkyňa prepísala na odporcu. Súd dospel k záveru, že navrhovateľka
uniesla dôkazné bremeno ohľadne uzavretia zmlúv o pôžičkách na celkovú sumu 3.000,- Eur, pričom
peniaze boli nepochybne odporcovi odovzdané prevodom na jeho účet v roku 2009. Dohoda o uznaní

dlhu uľahčila dôkazné bremeno navrhovateľke v tom smere, že povinnosť preukázať, že dlh v takejto
výške nevznikol zaťažila odporcu. Tvrdenie odporcu, že dlh v tejto výške neexistuje a zmluvu podpísal
len z dôvodu zachovania ich vzťahu nebolo ničím podložené a jeho svedectvo, že navrhovateľke nič
nedlhuje mal súd za nevierohodné. Nepravdivo tvrdil účel použitia sumy 4.000,- Eur a neskôr uznával,
že navrhovateľke dlhuje len 500,- Eur. Na základe vyššie uvedeného súd priznal navrhovateľke nárok na

zaplatenie pôžičky v sume 3.000,- Eur krytej dohodou o uznaní dlhu a vo zvyšku návrh ako nedôvodný
zamietol, pretože existencia ústnej zmluvy o pôžičke na ďalšiu sumu 4.000,- Eur, ktorú by mal odporca
vrátiť, nebola ničím preukázaná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pretože žiaden z nich nemal vo veci
plný úspech.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla navrhovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to v časti, ktorou nad rámec rozhodnutia, ktorým súd
prvého stupňa jej nároku vyhovel a zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 3.000,- Eur v zostávajúcej
časti jej návrh zamietol a tiež v časti rozhodnutia týkajúcej sa náhrady trov konania s odôvodnením,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

čím uplatnila dôvod odvolania uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a z dôvodu, že
súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnila dôvod odvolania
uvedený v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., a žiadala odvolací súd o zmenu tohto rozhodnutia
v napadnutej časti tak, že odporca bude zaviazaný zaplatiť navrhovateľke z titulu nesplatenej pôžičky
ešte sumu 4.000,- Eur, teda celkovo s vyhovujúcou časťou sumu 7.000,- Eur a taktiež jej nahradiť

trovy konania, ktoré jej vznikli z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 1.225,21 Eur. Dôvodila, že v
konaní preukázala výpisom z účtu v banke prevod sumy 4.000,- Eur na bankový účet odporcu, pričom
nebolo jej povinnosťou skúmať načo takto požičané peniaze odporca použil, preto aj keď uviedla na
pojednávaní iný účel pôžičky ako odporca, nemôže takýto rozpor brániť úspechu ňou uplatňovaného
nároku. Namietala tiež záver súdu v tom, že v uznaní dlhu vo výške 3.000,- Eur má byť premietnutý

aj bezhotovostný prevod sumy 4.000,- Eur, pretože podľa jej názoru to nekorešponduje so skutkovým
stavom. Poukázala na svoje predchádzajúce tvrdenia spočívajúce v tom, že medzi navrhovateľkou
a odporcom existovali v minulosti viaceré právne úkony a to zmluvy o pôžičkách, v zmysle ktorých
postupne požičiavala rôzne nižšie sumy odporcovi až do celkovej výšky 3.000,- Eur, čo pokrýva
dohoda o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010, ktorá nesúvisí s pôžičkou v sume 4.000,- Eur zrealizovanoumedzibankovým prevodom na účet odporcu. K týmto prevodom v celkovej výške 4.000,- Eur podľa jej
názoru nepotrebovala vyhotovovať písomný záznam formou uznania dlhu, nakoľko mala za to, že táto
pôžička je nespochybniteľne preukázateľná práve výpisom z bankového účtu . Podľa jej názoru sa súd

v tomto smere nevysporiadal s nelogickou skutočnosťou, prečo by v prípade bankových prevodov vo
výške 4.000,- Eur navrhovateľka v uznaní dlhu žiadala uznať len sumu 3.000,- Eur, pokiaľ by jej odporca
s výnimkou nepodstatnej časti úrokov vo výške 20,- Eur nič neuhradil.

Odporca nevyužil svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote
na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj

náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v napadnutej časti a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi
odvolania vymedzenými navrhovateľkou a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1
O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu navrhovateľkou podaného odvolania bez

nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa §
211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie
je dôvodné a rozsudok v napadnutej časti, je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, zaoberal sa v dostatočnom rozsahu tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, tieto
vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
správny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka v napadnutej
časti návrh navrhovateľky zamietol a o trovách konania rozhodol za použitia § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že
s poukazom na čiastočný úspech oboch účastníkov v konaní im právo na náhradu trov prvostupňového

konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa zodpovedajúcim spôsobom aj odôvodnil.

Zmluva o pôžičke, je upravená v ust. § 657 OZ. Jej podstata spočíva v tom, že na základe
nej, prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí, na voľné
nakladanie, resp. spotrebovanie. Ďalším charakteristickým znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu
(nielen konsenzuálnu) povahu. Na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje

sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi, t.j. že bez reálneho odovzdania veci dlžníkovi, nedôjde k vzniku
právneho vzťahu pôžičky. Pôžička teda predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky. Veriteľ môže s úspechom uplatniť návrhom vrátenie pôžičky, ak vie svoj nárok preukázať.
Dôkaznébremenospočívanažalujúcomveriteľovi(aktori incubatprobátio).Vsporeovráteniepožičanej
sumy, má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu

poskytol finančné prostriedky a že tento dlžník nezaplatil dlh riadne a včas. Ak sú tieto skutočnosti
preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno, teda zaviazanie dlžníka na plnenie súdom, závisí
od úspechu dokazovania.

V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala zaplatenia
sumy 7.000,- Eur zo strany odporcu s odôvodnením, že postupne v rokoch 2009 - 2010 požičiavala

odporcovi po čiastkach peňažné prostriedky, výška ktorých požičaných prostriedkov dosiahla 3.000,-
Eur, existenciu ktorého dlhu mal uznať odporca vzájomne uzatvorenou dohodou o uznaní dlhu zo
dňa 23.11.2010 a tiež, že v roku 2009 mu požičala sumu 4.000,- Eur, ktoré mu poukázala na trikrát
bezhotovostným bankovým prevodom. S poukazom teda na jej tvrdenie, že vo vzťahu k odporcovi
je v postavení veriteľa, spočívalo v konaní na jej strane dôkazné bremeno obsahom ktorého

bolo preukázať, že skutočne so žalovaným odporcom ako dlžníkom, uzatvorila ňou tvrdené zmluvy
o pôžičkách a poskytla mu finančné prostriedky v ňou tvrdenej výške, pričom odporca ako dlžník
tieto riadne a včas nevrátil. Záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno
len ohľadne uzatvorenia zmlúv o pôžičkách na celkovú sumu 3.000,- Eur a vo zvyšnej časti si svojudôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 O.s.p. nesplnila, považuje aj odvolací súd za v celom rozsahu
správny. V sporových konaniach, ako je tomu aj v danej veci , sa nesplnenie dôkaznej povinnosti
prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol.

Dôkazné bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v
konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet konania,
teda to čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností ohľadom ktorých má účastník konania
dôkazné bremeno slúži dôkaz realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností,

ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať, závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej
sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného
bremena. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda, ako bolo vyššie uvedené, veriteľ bremeno
tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky v
ním tvrdenej výške a že tieto mu dlžník riadne a včas nevrátil. Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom
závisí od úspechu dokazovania. Navrhovateľka síce v podanom návrhu, ako aj v priebehu konania

tvrdila existenciu viacerých zmlúv o pôžičkách, na základe ktorých mala poskytnúť odporcovi celkovo
finančné prostriedky v objeme 7.000,- Eur, nevedela však špecifikovať tieto zmluvy, ani čo do ich
počtu, času kedy mali byť uzatvorené, koľko finančných prostriedkov tou ktorou zmluvou malo byť
odporcovi ako pôžička poskytnuté, za akých podmienok, teda skutočnosti, napĺňajúce pojmové znaky
hmotnoprávneho vzťahu, ku ktorého založeniu by došlo v prípade preukázania existencie tvrdených

zmlúv o pôžičkách. Jeden z dvoch dôkazov, ktoré v konaní vyprodukovala, bol výpis z jej bankového
účtu, z ktorého vyplynulo, že bezhotovostným prevodom na účet odporcu bolo v dňoch 07.07.2009 a
08.07.2009 poukázaných z jej strany celkovo 4.000,- Eur, na reálne odovzdanie ďalšej ňou tvrdenej
požičanej sumy 3000,- Eur dôkaz nevyprodukovala žiaden. Avšak samotná táto skutočnosť, bez
preukázania navrhovateľkou tvrdeného právneho dôvodu poukázania týchto finančných prostriedkov

na účet odporcu, automaticky nemôže mať za následok záver súdu o existencii nesplateného dlhu na
strane odporcu vyplývajúceho z ňou tvrdených zmlúv o pôžičkách. Až navrhovateľkou predložený dôkaz
a to písomne uzatvorená dohoda o uznaní dlhu zo dňa 23.11.2010 podpísaná účastníkmi konania, z
obsahu ktorej vyplýva, že odporca ako dlžník uznáva svoj dlh z viacerých pôžičiek v celkovej sume
3.000,- Eur spolu s 5 % ročným úrokom z tejto sumy od 01.10. do zaplatenia a zaväzuje sa ho splácať v

300,- Eur mesačných splátkach, počnúc dňom 30.10.2010, je dôkazom spôsobilým preukázať tvrdenie
navrhovateľky o existencii zmlúv o pôžičkách poskytnutých odporcovi, avšak len v celkovej výške 3.000,-
Eur, v ktorej časti aj súd prvého stupňa mal návrh navrhovateľky za opodstatnený a čo do tejto časti mu
aj vyhovel. Pokiaľ ide o zvyšnú časť uplatneného nároku, navrhovateľka opodstatnenosť jeho uplatnenia
v konaní nepreukázala. Jej tvrdenie, že dohoda o uznaní dlhu spísaná s odporcom dňa 23.11.2010

pokrýva len tie zmluvy o pôžičkách a finančné prostriedky nimi poskytnuté v celkovej výške 3.000,- Eur
presahujúce rámec pôžičky poskytnutej mu v roku 2009 bezhotovostným prevodom vo výške 4.000,-
Eur, považuje odvolací súd za účelové. Odporuje totiž princípu právnej logiky, na čo poukázal aj
súd prvého stupňa i keď v súvislosti s obranou odporcu, naviac za stavu, že samotná navrhovateľka
nebola v priebehu konania schopná jednotlivé ňou tvrdené pôžičky vôbec špecifikovať nie tieto ešte

preukázať, aby v čase, keď bola predmetná dohoda o uznaní dlhu účastníkmi konania spísaná a
podpísaná, teda v čase keď už všetky pôžičky tvrdené navrhovateľkou mali byť odporcovi poskytnuté
a to vrátane ňou tvrdenej sumy 4.000,- Eur ktorá mala byť poskytnutá v roku 2009, aby neboli tieto
komplexne a v celom rozsahu z hľadiska právnej istoty navrhovateľky ako veriteľky, pre prípad neplnenia
podmienok dohody odporcom, do tejto dohody zahrnuté, keďže nepochybne jej existencia predstavuje

zvýhodnenie z hľadiska unesenia dôkazného premena v konaní o jej postavení veriteľky a existencii
uplatneného nároku ako aj tvrdeného právneho dôvodu, od ktorého jeho opodstatnenosť odvodzuje.
Jej tvrdenie, že do tejto dohody nebola zahrnutá suma pôžičky z roku 2009 vo výške 4.000,- Eur s
odôvodnením, že za dostatočný dôkaz v tomto smere považovala výpis z jej bankového účtu svedčiaci
o uskutočnených prevodoch neobstojí, pretože ako už bolo vyššie uvedené, samotná skutočnosť, že

na účet odporcu previedla finančné prostriedky, bez preukázania existencie ňou tvrdeného právneho
dôvodu ich poskytnutia, nemôže viesť k záveru o existencii zmluvy o pôžičke v uvedenej výške,
ktorá ako tvrdila mala byť poskytnutá nad rámec sumy, ktorú ako pôžičku uznal odporca v dohode,
ktorá časovo nasledovala až za ňou. Nie je vecou súdu v tomto konaní suplovať dôkaznú povinnosť
navrhovateľky preukázať ňou tvrdené skutočnosti a rovnako tak ani skúmať, či finančné prostriedky,

ktoré poukázala odporcovi prostredníctvom uvádzaných bankových prevodov slúžili na uspokojenie
ich spoločných potrieb ako tvrdil odporca, keďže v rozhodnom období spolu s navrhovateľkou žili v
spoločnej domácnosti a boli teda počas ich spolužitia nimi spotrebované, prípadne na aký iný účel a
kým z nich tieto finančné prostriedky boli použité. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo posúdiť, činavrhovateľkauniesladôkaznébremenospočívajúcenajejstranevpovinnostipreukázaťexistenciuňou
tvrdeného právneho dôvodu od ktorého odvodzuje opodstatnenosť uplatneného nároku, teda konkrétne,
že odporcovi skutočne požičala finančné prostriedky v celkovom objeme 7.000,- Eur tak, ako v konaní

tvrdila,keďžeodporcajejtvrdeniarozporoval.Zdôkazovktorévyprodukovalanavrhovateľkabolomožné
zapreukázanépovažovať,takakouviedolajsúdprvéhostupňa,lenposkytnutiepôžičkyvovýške3.000,-
Eur v tomto rozsahu krytej účastníkmi uzatvorenou dohodou o uznaní dlhu, z obsahu ktorej existencia
pôžičiek v tejto výške poskytnutej odporcovi vyplynula. Pokiaľ nad rámec uvedeného súd prvého stupňa
nárok navrhovateľky s poukazom na neunesenie dôkazného bremena zamietol, odvolací súd sa s jeho

záverom v celom rozsahu stotožňuje a s poukazom na čiastočný úspech účastníkov v konaní považuje
za správne aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania, ktorý aplikujúc ustanovenie
§ 142 ods. 2 O.s.p. žiadnemu z účastníkov náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa za
použitia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní podľa §

224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý v odvolacom konaní bol
úspešný napriek tomu, že mu vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní prináležalo právo na náhradu
trov konania tieto nepriznal, pretože tento si trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu
žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .