Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/154/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201417
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201417.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Majerníkovej a

členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: WERNER & Co., s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Stromová 54/A, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Andrej Werner,
konateľ a advokát, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného č.: SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 11.11.2010 vykonali inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len SOI) u žalobcu kontrolu
zameranú na prešetrenie podnetu spotrebiteľa a na dodržiavanie zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa), pričom bolo zistené,
že pri uzatváraní zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX postupoval žalobca v rozpore s
požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu
k poskytovanej službe. Z tohto dôvodu bolo voči žalobcovi začaté správne konanie pre porušenie § 7
ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa.

Prvostupňový správny orgán (Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej

inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj) vydal dňa 27.04.2011 rozhodnutie č.
P/0557/01/2010, ktorým uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa pokutu 3.000,-
eur a to pre porušenie zákazu použitia nekalých obchodných praktík realizáciou obchodnej praktiky,
ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje, alebo môže narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, keďže pri výkone kontroly dňa
11.11.2010 u žalobcu ako aj následným zabezpečením doplňujúcich podkladových materiálov bolo
zistené, že žalobca pri uzatváraní predmetnej zmluvy so spotrebiteľom (O. S.) postupoval v rozpore

s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa
vo vzťahu k poskytovanej službe, nakoľko postupom žalobcu bol zmluvný vzťah vyňatý spod
možnosti použitia noriem a ochrany spotrebiteľského práva. Neoprávneným zaškrtnutím kolónky „výkon
povolania“ a viditeľným vybielením kolónky „iný účel“ v origináli zmluvy majúceho svedčiť o poskytnutí
úveru na výkon povolania spotrebiteľa, bez jednoznačného preukázania a vyhodnotenia, že úver bol
v danom prípade poskytnutý na výkon povolania, žalobca ako poskytovateľ úveru nedodržal úroveň
osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásadedobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, keďže spotrebiteľ bol v čase podpisu zmluvy o
úvere v starobnom dôchodku a žiadnu činnosť majúcu charakter zamestnania, povolania či podnikania
nevykonával, čím došlo k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 písm. a/, b/

zákona o ochrane spotrebiteľa a k porušeniu § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodnutím č.:
SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011 tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II.

Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého
rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia s návrhom, aby ich súd zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie a to z dôvodu, že tieto sú v rozpore so správnym poriadkom, zákonom
o ochrane spotrebiteľa, zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o
spotrebiteľských úveroch) a zákonom č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach

ochrany spotrebiteľa (ďalej len zákon č. 128/2002 Z.z.). Podľa žalobcu boli rozhodnutia vydané na
základe zistenia skutkového stavu nedostačujúceho na posúdenie veci, skutkový stav je v rozpore s
obsahom spisov, v konaní pred správnymi orgánmi boli zistené vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutí a napadnuté rozhodnutie je navyše nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a samotné
právne posúdenie veci je nesprávne.

Žalobca v žalobe namietal:

1. Porušenie procesných práv.

Prvostupňový orgán v rozpore s § 18 a § 33 ods. 2 správneho poriadku neprípustne listinou z 28.02.2011
spojil oznámenie o začatí správneho konania s úplne iným procesným úkonom - splnením si povinnosti
dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa pred rozhodnutím k jeho podkladu i k spôsobu jeho

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Správny orgán teda začal konanie, vykonal dokazovanie a
až následne o tom upovedomil žalobcu. Dokazovanie teda vykonával v čase, keď ešte nebolo začaté
správne konanie.

2. Nedostatočné resp. chýbajúce vysporiadanie sa s predloženými a navrhovanými dôkazmi a
nepostačujúce zistenie skutkového stavu.

Poukázal na § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 správneho poriadku a zásadu materiálnej pravdy.
Pri vykonávaní dokazovania v správnom konaní nie je správny orgán viazaný len návrhmi účastníkov
konania, ale je aj sám povinný obstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie v záujme splnenia si
svojej povinnosti presne a úplne zistiť skutočný stav veci. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán
uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky, návrhy a vyjadrenia

účastníkov, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy. Postačujúce nie je, ak správny orgán v
odôvodnení rozhodnutia z dôkazov uvedie iba tie, ktoré výrok rozhodnutia podporujú a už neuvedie, z
akého dôvodu neprihliadol k dôkazom opačným. Ak účastník konania navrhol vykonanie konkrétnych
dôkazov, ktoré správny orgán nakoniec nevykonal, musí sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s
tým, prečo tieto dôkazy nevykonal. Rozvedenie úvah o hodnotení dôkazov nesmie byť všeobecné a

nekonkrétne,alenaopakpresnealogickyusporiadanétak,abybolovovzťahukriadnymamimoriadnym
opravným prostriedkom preskúmateľné. Absencia týchto úvah alebo ich všeobecná formulácia robírozhodnutie nepreskúmateľným. V tejto súvislosti poukázal na odbornú literatúru a rozsudok NSS ČR
zo dňa 27.10.2004 sp. zn. 5Azs 125/2004.

V danom prípade správny orgán vôbec nezisťoval okolnosti uzavierania dotknutej úverovej zmluvy

a nepreveril obdobie predchádzajúce uzavretiu zmluvy a konanie spotrebiteľa (ďalej aj tiež dlžníka)
a žalobcu v ňom a v tomto smere nevypočul ani jednu z osôb, ktoré osobne zmluvu uzavreli, t.j.
ani dlžníka ani mandatára žalobcu, ani žalobcu. Správny orgán teda nezistil, ako došlo k uzavretiu
zmluvy s dotknutým obsahom a aké informácie si zmluvné strany pred jej uzavretím poskytli. Správny
orgán sa uspokojil iba potvrdeniami z príslušných evidencií poberateľov dôchodku a platiteľov poistného

a neuviedol, prečo nevykonal výsluch štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý by objasnil procesy
uzatváraniazmlúvužalobcu,mandatáražalobcuasamotnéhodlžníka,ktoríbyobjasniliprocesuzavretia
zmluvy.

Správny orgán skutkový stav posúdil nesprávne, keď dal prednosť skutočnosti, že dlžník je poberateľom
starobného dôchodku a vôbec sa nevenoval rozporu s predloženou zmluvou o úvere a vyhláseniu
dlžníka v nej uvedenom v spojení s dodatočnými čestnými vyhláseniami dlžníka. Dlžník bol v čase

uzavretia zmluvy o úvere v starobnom dôchodku (vek 73 rokov), ktorý nevylučuje výkon povolania.
Potvrdenieopoberanístarobnéhodôchodkuapotvrdenieonenachádzanísavurčitejevidenciitedaešte
nepreukazuje, že by táto osoba nemohla vykonávať zárobkovú činnosť. Správny orgán pritom vôbec
nepreukázal existenciu nezákonného postupu zo strany žalobcu, keďže predmetné zmluvné vyhlásenie
vyplnil a podpísal dlžník a nijako nebolo preukázané, že by si žalobca jeho existenciu a obsah vynucoval

alebo ním uzavretie zmluvy podmieňoval. Žalobca poukázal na rozpor medzi dvoma verziami tej istej
zmluvy, ktorými disponuje žalobca a dlžník. V danom prípade správny orgán vykonal nedostatočné
skutkové zistenia, keďže vo verzii dlžníka je uvedený účel úveru v podobe iného účelu a vo verzii žalobcu
je účel úveru v podobe výkonu povolania so znakmi pozmenenia v spojitosti s iným účelom. Správny
orgán však sám uvádza, že v prípade verzie dlžníka skúmal iba predloženú kópiu, pričom v prípade

žalobcu skúmal originál zmluvy.

3. Nesprávne právne posúdenie veci.

V tomto bode žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie veci (§ 3 ods. 1, § 46 správneho
poriadku a § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a ďalej uviedol:

A/ Špeciálna právna úprava. Definícia spotrebiteľa.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy je spotrebiteľom
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania. Tento zákon predstavuje špeciálnu právnu úpravu, a preto je vylúčená akákoľvek
iná definícia spotrebiteľa, či už podľa zákona o ochrane spotrebiteľa alebo Občianskeho zákonníka.
Z uvedenej definície spotrebiteľa vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký

účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý a teda nie, na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky
dlžníkom následne použité. Ak bol úver na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý výlučne na účel
povolania (následne 2x dlžníkom potvrdeného), nepôjde o spotrebiteľský úver. Dlžník v zmluve o úvere
výslovne prehlásil, čo potvrdil aj svojim podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon
povolania. Ďalej vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy vrátane Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru. Rovnako vyhlásil, že informácie poskytnuté žalobcovi pred uzavretím zmluvy sú
pravdivé a tiež, že zmluvu uzatvoril slobodne, vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni, ani za nápadne
nevýhodných podmienok a že akékoľvek jeho tvrdenie v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s
podmienkami zmluvy, bude na jeho ťarchu. Dlžník z vlastnej vôle vstúpil do zmluvného vzťahu za účelom
poskytnutia peňažných prostriedkov a žalobca jeho vyhlásenia akceptoval a nijako ich nevynucoval.

Oblasť predmetu podnikania žalobcu je charakterizovaná ako „rýchle pôžičky“, kde nie je čas na
preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Zo zmluvy o úvere a z tvrdení žalobcu je
zrejmé, že poskytnutie úveru na účel výkonu povolania spôsobil výlučne dlžník a žalobcovi žiadne
pričinenie a osobitne postup v tomto smere nemožno pričítať. Právny vzťah žalobcu a dlžníka je tedaobchodnoprávnym vzťahom a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na
mieste. Žalobca tiež argumentoval svojou dobrou vierou, s ktorou do právneho vzťahu s dlžníkom
vstupoval a poukázal na judikatúru SD EÚ v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, podľa ktorej je

potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je
spotrebiteľom, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01).

Správny orgán nesprávne aplikoval zákon o ochrane spotrebiteľa, keďže zákon o spotrebiteľských
úveroch upravuje vlastnú definíciu pojmu spotrebiteľ a podľa tohto zákona je zrejmé, že pre určenie, či
ide alebo nejde o spotrebiteľa rozhoduje účel, na ktorý je úver poskytnutý a nie účel, na ktorý sa úver

v skutočnosti použije.

B/ Obchodná praktika

Správny orgán stanovil existenciu obchodnej praktiky v súvislosti s poskytovaním služby podľa § 2 písm.
p/ zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je však obchodnou praktikou konanie, opomenutie
konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu
predávajúceho, priamo spojená s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.

Je teda zrejmé, že obchodná praktika je spojená výlučne s výrobkom a nie službou.

V súvislosti s podmienkami pre existenciu nekalej obchodnej praktiky poukázal na to, že podľa § 7 ods.
2 zákona o ochrane spotrebiteľa musia byť splnené kumulatívne dve podmienky na to, aby mohla byť
určitá obchodná praktika považovaná za nekalú, a to a/ obchodná praktika je v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti a súčasne, b/ podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické

správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane, alebo
ktorému je adresovaná. Nemožno akceptovať právne posúdenie veci v tom, že dôsledkom splnenia
podmienky pod bodom a/ je automaticky splnená podmienka pod bodom b/.

K nekalej obchodnej praktike ešte uviedol, že požiadavka na odbornú starostlivosť (§ 7 ods. 2 písm.
a/ zákona o ochrane spotrebiteľa) v prípade poskytovania peňažných prostriedkov iným subjektom

ako bankou, nemôže byť vnímaná prehnane. Klientmi tzv. nebankových spoločností sú totiž osoby,
ktorým financovanie banka neposkytne. Financovanie zo strany nebankových spoločností prebieha
rýchlo a nie je v ňom na mieste podrobne preverovať tvrdenia klienta. Nebanková spoločnosť
berie na seba riziko, že na údaje od klienta sa spoľahne a vezme ich na vedomie bez ďalšieho
preverovania. Podrobné preverovanie každého vyhlásenia klienta by pre nebankové spoločnosti

prakticky znamenalo znemožnenie ich podnikateľskej činnosti. K podmienke podľa § 7 ods. 2 písm.
b/ zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že správny orgán nepreukázal existenciu nekalej obchodnej
praktiky, t.j. nepreukázal, že by k narušeniu ekonomického správania spotrebiteľa došlo, alebo mohlo
dôjsť, t.j. napríklad, že by dlžník zmluvu za iných okolností (napr. za vedomia, že zmluva na základe jeho
vyhlásenia nespadá pod režim spotrebiteľských úverov) neuzavrel, t.j. že by za tejto situácie konal inak.

C/ Použitie nesprávnych a neúčinných právnych noriem.

V tomto bode žalobca zopakoval, že pre určenie, či ide alebo nejde o spotrebiteľa, rozhoduje zákon o
spotrebiteľských úveroch.

D/ Nesprávny výklad pojmu povolanie

Podľa žalobcu je povolanie niečím iným ako podnikanie a zamestnanie. Povolanie nemá nič spoločné

s podnikateľskou činnosťou a ani pracovnoprávnymi a im obdobnými vzťahmi. Napríklad človek môže
byť zamestnaný ako vrátnik a pritom jeho skutočné povolanie môže byť architekt s tým, že toto
povolanie aktuálne nemusí vôbec vykonávať. Ani existencia starobného dôchodku teda ešte nevylučuje
poskytnutie peňažných prostriedkov na výkon povolania.4. Rozhodnutie je podpísané neoprávnenou osobou.

V tomto bode žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie podpísal zástupca vedúcej služobného úradu
a vedúci právneho odboru, pričom podľa § 3 ods. 3 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach

ochrany spotrebiteľa je na čele SOI ústredný riaditeľ. Vedúci služobného úradu a teda ani jeho zástupca
nie je oprávnený konať vo veci rozhodovania o právach a povinnostiach právnických osôb a ukladania
pokút za porušenie povinností stanovených zákonom. Napadnuté rozhodnutie teda nebolo podpísané
oprávnenou osobou, a preto ide o paakt.

5. Nie je splnená podmienka pre uloženie pokuty.

Žalobca poukázal na § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa s tým, že na vznik zodpovednosti je

potrebné porušenie minimálne dvoch povinností, ktoré však žalobca neporušil.

III.

Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, rešpektoval základné pravidlá správneho konania a skutkový stav veci zistil presne a úplne.

Keďže väčšina žalobných dôvodov bola obsiahnutá už v odvolaní žalobcu, poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa dôsledne vysporiadal s námietkami žalobcu.

K namietanému porušeniu procesných práv žalovaný uviedol, že § 33 ods. 2 správneho poriadku
ustanovuje povinnosť dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ako aj
navrhnúť doplnenie dokazovania, pričom túto povinnosť je potrebné splniť pred vydaním rozhodnutia.

Túto požiadavku prvostupňový správny orgán rešpektoval a dal žalobcovi túto možnosť ešte pred
vydaním rozhodnutia. Konanie o uložení pokuty sa neriadilo dispozičnou zásadou. Podanie podnetu
spotrebiteľa SOI využila v súlade s § 4 ods. 2 písm. f/ zákona č. 128/2002 Z.z.. Postup SOI sa pred
vydaním oznámenia o začatí správneho konania riadil týmto zákonom a k vydaniu oznámenia o začatí
konania došlo až po zistení skutočností, ktoré odôvodňovali začatie správneho konania z dôvodu

porušenia § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca bol v rámci začatia správneho konania
riadne oboznámený so všetkými existujúcimi dôkazmi a bola mu daná možnosť sa k nim vyjadriť.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľka (starobná dôchodkyňa žijúca v Domove
dôchodcov v Dunajskej Strede) uzavrela so žalobcom zmluvu o úvere na sumu XXX eur (XX XXX Sk),
ktorámalabyťsplatenáv1XmesačnýchsplátkachpoXXeur(XXXXSk)avoriginálizmluvypredloženej

žalobcom bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na „výkon povolania“, pričom kolónka ,,
iný účel“ bola viditeľne vybielená. V priebehu šetrenia podnetu ako aj celého správneho konania
žalobca jednoznačne nepreukázal, že by preveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že úver bol
poskytnutý na výkon povolania, hlavne „povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním
či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má“ (uznesenie Krajského súdu v

Trnave č.k. 10CoE/70/2010-42 z 31.05.2010). Z podkladov zaslaných spotrebiteľom mal správny orgán
za preukázané, že spotrebiteľ potvrdil svojim podpisom v zmluve poskytnutie finančných prostriedkov
na ,,iný účel“ a nie na výkon povolania, ako tvrdil žalobca. Taktiež nepreukázal existenciu skutočností,
ktoré by odôvodňovali stanovenie účelu použitia peňažných prostriedkov práve na výkon povolania.
Napriek tomu boli ako podklad pre rozhodnutie zabezpečené aj dôkazy preukazujúce, že spotrebiteľ

v čase podpísania zmluvy a ani v čase jej plnenia žiadne povolanie nevykonával. Žalobca síce
spochybňuje dostatočnosť zistenia skutkového stavu veci, avšak práve on zanedbal svoje povinnosti
pri poskytovaní úveru.Žalobca teda v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so spotrebiteľom nekonal v súlade s
požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k službe,
pričom žalobca v skutočnosti ani nemohol uzatvoriť takúto zmluvu na výkon povolania spotrebiteľa,

keďže to neumožňoval osobný status spotrebiteľa.

Predložením čestných prehlásení spotrebiteľa žalobca len demonštroval svoj postup, pri ktorom
zneužíva nedostatok vedomostí a skúseností spotrebiteľov v oblasti poskytovania úverov.

Podľa žalovaného je nepochybné, že pre určenie, či bol veriteľom poskytnutý spotrebiteľský úver, je
rozhodujúca definícia spotrebiteľa podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo veci
bol aj aplikovaný. Poskytnutie úveru na výkon povolania či podnikania však predpokladá, že takúto

činnosť žiadateľ o úver aj v skutočnosti vykonáva. Pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na
ktorý bol úver poskytnutý, čo je v súlade aj s názorom Európskej komisie deklarovanom v liste zo dňa
10.06.2011, zn. JUST/A3/RM/ij D (2011) 622421. Keďže v danom prípade bolo ustálené, že ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, na túto sa vzťahujú aj ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a
nasl.Občianskehozákonníkaatedadefiníciaspotrebiteľapodľa§52ods.4OZjeaplikovateľná.Zákono

spotrebiteľskýchúverochpritomneobsahujeúpravunekalýchobchodnýchpraktíkvoblastiposkytovania
úverov spotrebiteľom, a preto boli použité ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa vrátane definície
spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a/ tohto zákona.

Podpis spotrebiteľa sa vzťahuje len k zaškrtnutiu kolónky „iný účel“, čo vyplýva z podkladov rozhodnutia.

Žalovaný k úprave nekalých obchodných praktík v zákone o ochrane spotrebiteľa uviedol, že vzhľadom

na oblasť podnikania žalobcu je od neho dôvodné očakávať vyššiu mieru starostlivosti, kvalifikovanosti
a informovania vo vzťahu k spotrebiteľovi a to vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy, ktorú
je potrebné prednostne aplikovať v prípade, ak na strane dlžníka je spotrebiteľ. Žalobca bol v danom
prípade pred podpisom zmluvy v osobnom kontakte s osobou vo veku 73 rokov žijúcou v Domove
dôchodcov, pri ktorej musel rozumne predpokladať, že vyžaduje vyššiu mieru informovania, starostlivosti

ale aj obozretnosti. K vylúčeniu z režimu spotrebiteľských úverov a k následnej aplikácii Obchodného
zákonníka, ktorého úprava je pre spotrebiteľa oveľa nepriaznivejšia ako ochrana poskytnutá zákonom o
spotrebiteľských úveroch a Občianskym zákonníkom, malo dôjsť až po zistení skutočností, ktoré majú
vplyv na rozhodnutie o tom, že úver nespadá pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch.

Rozsudky SD EÚ C-464/01 a C-243/08 nemožno aplikovať v prospech žalobcu z dôvodu odlišných

skutkových okolností prípadu.

V súvislosti s namietanou aplikáciou úpravy nekalých obchodných praktík na oblasť služieb žalovaný
uviedol, že vychádzal z § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, z ktorého je zrejmá možnosť použitia
obchodných praktík aj na oblasť služieb a z cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/
ES. K cieľom, ktoré uvedená smernica sleduje žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ.

V súvislosti so splnením dvoch kumulatívnych požiadaviek žalovaný poukázal na existenciu nedostatku
odbornej starostlivosti u žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľovi ako aj skutočnosť, že zmluva bola v dôsledku
vyňatia z ochrany spotrebiteľského práva uzatvorená za nevýhodných podmienok majúcich negatívne
dôsledky predovšetkým na majetkovú sféru spotrebiteľa. Spotrebiteľ pri dojednávaní úveru vystupoval
v znevýhodnenom postavení v porovnaní s poskytovateľom úveru, ktorý mu bol povinný poskytnúť

informácie a usmernenie minimálne v zmysle požiadaviek zákona a nie „zabezpečiť“, aby mu úver
bol poskytnutý na účel mimo rámca ochrany spotrebiteľského práva bez ohľadu na jeho súlad so
skutočnosťou. Žalobca ako nebanková spoločnosť je povinný rešpektovať úpravu spotrebiteľských
úverov rovnako ako banka poskytujúca úvery spotrebiteľom. Určenie adekvátneho spôsobu preverenia
skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver spĺňa definíciu spotrebiteľa, je v možnostiach

žalobcu. Správny orgán vyčíslil rozdiely medzi výškou priemernej RPMN ako aj regulovanej odplatyza poskytnutie spotrebiteľského úveru a výškou údajov vypočítaných zo zmluvy, z ktorých vyplýva,
že poskytnutý úver bol pre spotrebiteľa oveľa nevýhodnejší, ako by bol spotrebiteľský úver, ktorý v
skutočnosti mal byť poskytnutý. Ekonomický záujem spotrebiteľa bol teda nielen ohrozený konaním

žalobcu, ale aj priamo narušený v nie zanedbateľnej miere.

K podpísaniu druhostupňového rozhodnutia uviedol, že ústredného riaditeľa v čase jeho neprítomnosti
zastupuje Q.. X. W. ako vedúci právneho odboru, pričom napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní
o rozklade a žalovaný nie je ústredným orgánom štátnej správy.

Žalovanému bol zverený dozor aj nad dodržiavaním povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľom
spotrebiteľské úvery podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom mu nie je známe, že by iný

nebankový subjekt pôsobiaci na slovenskom trhu podobným spôsobom, ako žalobca obchádzal úpravu
spotrebiteľského práva pri poskytovaní úverov spotrebiteľom. Záverom poukázal na viaceré rozsudky
súdov, ktoré vo veci zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom konštatovali okrem iného nedostatok aktivity
žalobcu v otázke preukázania nespotrebiteľského charakteru zmluvy. Poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co 84/2011 zo dňa 26.05.2011, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie

o nariadení predbežného opatrenia žalobcovi o uložení mu povinnosti zdržať sa takého konania, ktorým
presviedča, navádza, alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru
vyznačil účel zamestnanie, povolanie alebo podnikanie.

IV.

Dňa 19.01.2012 bolo súdu doručené oznámenie o vstupe Združenia na ochranu občana spotrebiteľa

HOOSdokonaniavpozíciivedľajšiehoúčastníkanastranežalovaného.Uznesenímč.k.1S154/2011-89
zo dňa 29.05.2013 súd zamietol návrh na vstup tohto združenia do konania.

V.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného

Žalobca zopakoval definíciu nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa,

podľa ktorého musia byť splnené kumulatívne obe podmienky, t.j. rozpor s požiadavkami odbornej
starostlivosti a súčasne spôsobilosť podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa.
Poukázal na výrok prvostupňového rozhodnutia, podľa ktorého žalobca postupoval v rozpore s
požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa....
Podmienky nemôžu byť postavené do pozície hypotéza (predpoklad) - dispozícia (následok), t.j. ak A,

potom B.

Žalobca uviedol, že ak je zmluva o úvere podľa žalovaného zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom
pre určenie, či ide o takúto zmluvu, nie je rozhodujúca dohoda zmluvných strán ale znenie zákona o
spotrebiteľskýchúverochakeďžetátozmluvaneobsahujeuvedenieRPMN,jetedapodľa§4ods.3tohto
zákona síce platná, avšak úver na jej základe poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov. Ekonomické

správanie spotrebiteľa teda narušené nebolo. V nadväznosti na chýbajúcu RPMN ani nebol preukázaný
negatívny dôsledok a naopak spotrebiteľ mohol profitovať z poskytnutia bezúročného úveru.

VI.Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté
rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože
rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská

republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými
sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je
ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny

inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej
správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny
orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako
ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská
republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je
zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho

právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti
okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho
štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka

nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podliehaochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).
Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana

súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie
ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa
24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

Podľa názoru súdu je teda aj v tejto veci podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny
formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu

v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou
ideouspravodlivosti,resp.vsúladesprirodzeno-právnymiprincípmi.Súdnemôžetolerovaťformalistický
prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať
priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych
predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k
spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická

aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť
absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad
v duchu zákona.

V danom prípade správne orgány dodržali zákon, postupovali v súlade s princípmi materiálneho
právneho štátu, správne ustálili, že žalobca porušil zákaz nekalých obchodných praktík, keď jeho cieľom

bolo profitovať z toho, že zmluvný vzťah nebude v ochrannom režime spotrebiteľského práva, ale bude
v režime Obchodného zákonníka, t.j. v režime pre spotrebiteľa nevýhodnejšom.

Jednotlivé námietky žalobcu súd vyhodnotil nasledovne:

1. Procesné práva žalobcu porušené neboli. Je zrejmé, že § 33 ods. 2 správneho poriadku ustanovuje
povinnosť dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ako aj navrhnúť

doplnenie dokazovania, pričom túto povinnosť je potrebné splniť pred vydaním rozhodnutia, čo bolo v
danom prípade rešpektované (žalobca mal túto možnosť ešte pred vydaním rozhodnutia). Konanie o
uložení pokuty sa neriadilo dispozičnou zásadou, ale podnet spotrebiteľa SOI využila v súlade s § 4 ods.
2 písm. f/ zákona č. 128/2002 Z.z.. Postup SOI sa pred vydaním oznámenia o začatí správneho konania
riadil týmto zákonom a k vydaniu oznámenia o začatí konania došlo až po zistení skutočností, ktoré

odôvodňovali začatie správneho konania z dôvodu porušenia § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobca bol v rámci začatia správneho konania riadne oboznámený so všetkými existujúcimi dôkazmi
a bola mu daná možnosť sa k nim vyjadriť.

2. S teoretickými úvahami žalobcu uvedenými v bode II/2 súd súhlasí, avšak odmieta jeho tvrdenie
o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pre porušenie § 47 ods.

3 správneho poriadku a že by zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce, resp. že by zistený
skutkový stav bol v rozpore s obsahom spisov. Naopak, obidve preskúmavané rozhodnutia spĺňajú
požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďže sú presvedčivo odôvodnené,
pričom žalovaný sa náležite vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli

predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Je zrejmé, že žalovaný
sa vecou starostlivo zaoberal a svoj názor aj logicky odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie je teda
riadne odôvodnené, čo svedčí o tom, že žalovaný sa vecou riadne zaoberal, zvážil všetky relevantné
skutočnosti veci a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu s ohľadom na zmysel a účel záujmu
chráneného vyššie citovanými právnymi normami na ochranu spotrebiteľov. Je všeobecne známe, čo je

zmyslom a účelom právnych predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľov, pričom žalovanému bol nesporne
zverený dozor aj nad dodržiavaním povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľom spotrebiteľské
úvery, či už podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch alebo podľa neskoršieho zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania

a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Pri vykonávaní dokazovania nie je správny orgán viazaný výlučne len návrhmi účastníkov konania, ale
je povinný si aj sám obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie v záujme presného a úplného zistenia
skutočného stavu veci. Z obsahu napadnutého rozhodnutia celkom jednoznačne vyplýva, že správne
orgány spoľahlivo zistili skutkový stav veci, pričom prvostupňový orgán za účelom presného a úplného

zistenia skutočného stavu veci sám zabezpečil dôkazy potrebné pre posúdenie veci, ktoré spolu s
podnetom na výkon kontroly a podkladov doručených spotrebiteľom nesporne preukázali, že spotrebiteľ
bol v relevantnom čase v starobnom dôchodku, počas ktorého nepracoval a nepodnikal. Prvostupňový
orgán zabezpečil k veci listinné dôkazy vymenované v rozhodnutí a správne zistil, v akom období bol
spotrebiteľ v starobnom dôchodku, že nikdy nebol SZČO. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány

nezistili, aký vplyv na možnosť vykonávania povolania, má poberanie starobného dôchodku, súd k
tomuto dodáva, že tieto námietky sú absolútne nepodstatné, keďže nijako nemôžu ovplyvniť skutočnosť,
ževpredmetnejzmluveoúvereboloobchodnýmzástupcomžalobcuvyznačené,žefinančnéprostriedky
sa poskytujú na výkon povolania (po vybielení kolónky „iný účel“), ktoré však reálne neexistovalo.
Žalobca totiž v tejto súvislosti žiadnym spôsobom nepreveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že

úver bol poskytnutý práve na výkon povolania.

Ohľadne pojmu „povolanie“ je potrebné poukázať na § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa ods. 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Definícia spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch, avšak v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného

postavenia je však dokonca ešte prísnejšou. Kým z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch vyplýva, že za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver
na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario, čiže opakom
plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za
spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v Občianskom zákonníku možno dospieť k tomu,

že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje
konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pri povolaní je situácia
na posúdenie komplikovanejšia, pretože povolania patria k činnostiam, ktoré môžu byť vykonávané buď
ako samostatné zárobkové činnosti (napr. tzv. slobodné povolania) ale aj v pomeroch obdobných tým
zamestnaneckým (napr. sudcovia). Práve nepochybná priraditeľnosť toho - ktorého povolania k jednej

či druhej skupine potom môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by síce nemuselo (nemalo) ísť
o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť ešte pochybnosti o tom, či tu nejde (ide) o
zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané
v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy čijej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potencionálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci
pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku. Úprava normami spotrebiteľského práva
pritom nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť

celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom
na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone, napr. v zákone o spotrebiteľských úveroch.
Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho (lex specialis - zákon o spotrebiteľských úveroch)
pred predpisom všeobecným (lex generalis - Občiansky zákonník) tu totiž zmysel úpravy kladie princíp
subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo

prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo
z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň
uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah.

Správne orgány jednoznačne správne zistili skutočný stav veci, pričom žalobca ničím nepreukázal
existenciu akýchkoľvek skutočností odôvodňujúcich stanovenie účelu použitia peňažných prostriedkov
práve na výkon povolania. Spotrebiteľ totiž v relevantnom čase žiadne povolanie nevykonával a teda

ani takúto zmluvu na výkon povolania nemohol uzatvoriť. Nič na tom nemenia ani celkom účelovo
vyhotovené kvázi čestné vyhlásenia spotrebiteľa, ktoré mu nechal žalobca podpísať.

Súdu je známe z úradnej činnosti a napokon je to aj verejne známa skutočnosť, že žalobca si
opakovane počína tak, že pri uzatváraní zmlúv o úvere postupuje tým spôsobom, aby boli vylúčené
normy tzv. spotrebiteľského práva, ktoré boli prijaté práve na ochranu spotrebiteľov. Treba dodať, že

dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za
tzv. iný - nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku. V
prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a existujúce pochybnosti sa odstraňujú

dokazovaním, ktoré správne orgány vykonali, pričom nebolo nutné vypočúvať či už spotrebiteľa alebo
zástupcu žalobcu, ktorý úver dojednával a ani samotného žalobcu. Záverom k tejto otázke súd dodáva,
že bezpečným preukázaním určite nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí
úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa
(prijímateľa úveru) a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec

uzavretie príslušnej zmluvy má. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania“ v spojení
s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalobcu (v smere preukazovania nespotrebiteľského charakteru
zmluvy) má asi taký vplyv, ako keby v zmluve nebol účel úveru vymedzený vôbec.

Akékoľvek ďalšie dokazovanie ohľadne „povolania“ spotrebiteľa by bolo celkom nadbytočné a celkom
zrejme neefektívne. Spotrebiteľ je v danom prípade jednoznačne starobný dôchodca žijúci v Domove

dôchodcov a v čase uzavretia zmluvy mal 73 rokov.

Z podkladov rozhodnutia nesporne vyplýva, že žalobca v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so
spotrebiteľom nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie
spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe, pričom so všetkými zadováženými dôkazmi sa správne
orgány dostatočne zaoberali v odôvodnení svojich rozhodnutí.

K námietkam žalobcu týkajúcich sa vykonávania dôkazov je potrebné okrem toho, že vykonávanie
ďalších dôkazov by neviedlo k lepšiemu zisteniu skutočného stavu veci, uviesť, že súdom a už aj
verejnosti je známe konanie žalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s
cieľom dosiahnuť, aby sa účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t.j. aby
bol tento úver v režime obchodného práva a nie práva spotrebiteľského. Žalovaný predložil uznesenie

súdu preukazujúce, že súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.
uložil povinnosť zdržať sa takéhoto konania. Súdy teda mali osvedčenú potrebu prerušiť aktivity žalobcu
smerujúce k cieľu, aby sa vyznačoval ako účel úveru účel, ktorý nie je pravdivý a ktorý je proti záujmom
spotrebiteľov.Tvrdenie, že by v prípade dotknutého spotrebiteľa mohlo ísť o dôchodcu, ktorý si privyrába, t.j. vykonáva
zárobkovú činnosť, je čisto hypotetická a žalobca ju ničím nepreukázal. Naopak, všetky podklady
zadovážené prvostupňovým orgánom k rozhodnutiu potvrdzujú opak. Je tiež všeobecne známe, že

zmluvné vyhlásenie síce spotrebiteľ ako dlžník podpisuje, avšak všetky dokumenty pripravuje a vypĺňa
zástupca žalobcu, čo je bežnou praxou. Spotrebiteľ bol celkom zrejme uvedený do omylu, avšak tento
omyl sám o sebe nemôže zhojiť nezákonný postup žalobcu.

3. Napadnuté rozhodnutie je v súlade s § 3 ods. 1 a § 46 správneho poriadku, pričom správne orgány
vec aj správne právne posúdili.

K bodu II/3A súd uvádza, že zákon o spotrebiteľských úveroch je síce špeciálnou právnou úpravou

voči Občianskemu zákonníku, avšak ako už súd vyššie uviedol, normy spotrebiteľského práva
nevykazujú znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom
vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ, pričom nad princíp
uprednostnenia špeciálneho predpisu pred všeobecným predpisom tu zmysel právnej úpravy kladie
princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv

alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná právna úprava problém nerieši vôbec, resp.
neúplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom
nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah.

V danom prípade správne orgány definovali spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom poskytnutie úveru na výkon povolania či podnikania predpokladá, že takúto činnosť

žiadateľoúverajvskutočnostivykonáva.Ajsúdjenázoru,žepreposúdenievecijerozhodujúciskutočný
účel, na ktorý bol úver poskytnutý, čo je v súlade aj s názorom Európskej komisie prezentovanom v jej
oznámení zo dňa 10.06.2011 (značka JUST/A3/RM/ij D (2011) 622421).

Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že v skutočnosti ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá
sa spravuje jednak režimom zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak na túto zmluvu sa vzťahujú

aj všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 52 a nasl. OZ. Keďže zákon o
spotrebiteľských úveroch neobsahuje samostatnú úpravu problematiky nekalých obchodných praktík
v oblasti poskytovania úverov spotrebiteľom, správne boli použité ustanovenia zákona o ochrane
spotrebiteľa.

Spotrebiteľ (dlžník) síce v danom prípade podpísal zmluvu o úvere a to s obsahom, ktorý ho

celkom jednoznačne znevýhodnil, avšak ani jeho vyhlásenia, na ktoré poukazuje žalobca tvrdiac, že
poskytnutieúverunaúčelvýkonupovolaniaspôsobilvýlučnetentospotrebiteľ,nemôžezhojiťnezákonný
postup žalobcu, ktorý jednoznačne postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
a zároveň podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe,
nakoľko postupom žalobcu mal byť zmluvný vzťah vyradený spod možnosti použitia noriem a ochrany

spotrebiteľského práva. Zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon
povolania, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa vôbec uzavretie tejto zmluvy má, žalobca jednoznačne
nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi či
všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Je zrejmé, že zmluva umožňuje aj

iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na iný účel, avšak žalobca celkom cielene smeroval
svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod Obchodný zákonník. Tvrdenia žalobcu smerujúce k
tomu, že vlastne spotrebiteľ je ten, kto ho uviedol do omylu a celý problém spôsobil, je čistá fabulácia. Je
síce nesporné, že dlžník vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobcom z vlastnej vôle a keby aj bolo pravdivé
tvrdenie, že sám uviedol účel úveru na povolanie, čo napokon aj podpísal, nijako by sa to nedotklo toho,

že žalobca nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne narušil, alebo mohol
narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa, čiže porušil zákaz nekalých obchodných praktík. Súd už
totiž vyššie uviedol, že vymedzenie úveru na účel výkonu povolania v spojení s nedostatkom akejkoľvek
ďalšej aktivity žalobcu v smere preukazovania nespotrebiteľského charakteru zmluvy má rovnaký vplyv,
ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec. Nespotrebiteľský charakter zmluvy totiž musí

byť preukázaný bezpečne, t.j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Súd zopakuje, žebezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon
povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s
takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V danom

prípade je nesporné, že žalobca sa pri uzavretí zmluvy so spotrebiteľom týmto vôbec nezaoberal a takto
formulovanú povinnosť si nesplnil, pričom ani to, že poskytuje „rýchle pôžičky“ nemôže znamenať, že
by bol oprávnený k poskytovaniu úverov akejkoľvek kategórii žiadateľov o úver za podmienok oveľa
nevýhodnejších, ako vyžaduje úprava noriem spotrebiteľského práva.

Žalobca sa nemôže dovolávať ani ochrany jeho dobrej viery s poukazom na judikatúru SD EÚ, pričom

obidva spomínané rozsudky Súdneho dvora sa týkajú odlišných skutkových okolností, keďže nebol to v
žiadnom prípade spotrebiteľ, ktorý by uviedol žalobcu do omylu, resp. ktorý by tento omyl cielene vyvolal.
Spotrebiteľ logicky nemohol mať žiaden záujem na takomto tvrdení, ktoré ho značne znevýhodňovalo
oproti tomu, ak by dostal riadny spotrebiteľský úver. Žalobca navyše, ako už súd uviedol, nevyvinul
žiadnu aktivitu v smere preukázania nespotrebiteľského charakteru zmluvy, t.j. nezaoberal sa tým, aké
je povolanie dlžníka a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním uzavretie zmluvy vôbec má.

K námietkam uvedeným v bode II/3B žaloby súd poukazuje na § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa,
podľa ktorého sú nekalé obchodné praktiky zakázané.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a/ je
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b/ podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa

dostane, alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Žalovaný správne zohľadnil charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej
v tejto oblasti, ako aj úroveň informovanosti, vedomosti a obozretnosti priemerného spotrebiteľa cieľovej
skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované. Správne tiež prihliadol k spôsobu, akým žalobca

realizuje uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi.

Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že obchodná praktika je spojená výlučne s výrobkom a nie
aj so službou, keďže z aplikovaného § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmá možnosť
použitia obchodných praktík aj na oblasť služieb a je z neho tiež zrejmá vôľa zákonodarcu pri preberaní
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES ale aj cieľov, ktoré táto smernica sleduje. Je

celkom zrejmé, že aj súd je povolaný interpretovať právnu normu v čo najväčšej možnej miere vo svetle
znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Cieľom smernice je nepochybne
ochrana spotrebiteľov a to nielen pri výrobkoch ale celkom zrejme aj pri službách.

Súd je v zhode s názorom žalobcu, že zákon o ochrane spotrebiteľa v § 7 ods. 2 stanovuje, že
musia byť kumulatívne splnené obe podmienky uvedené pod písm. a/ a b/. Musí teda ísť o obchodnú

praktiku v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorá súčasne podstatne narušuje, alebo
môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa... Prvostupňový správny orgán
podľa názoru súdu preukázal existenciu absolútneho nedostatku odbornej starostlivosti u žalobcu vo
vzťahu k spotrebiteľovi, ako aj skutočnosť, že išlo o priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej
službe a zároveň preukázal skutočnosť, že zmluva bola v dôsledku vyňatia z ochrany spotrebiteľského

právauzatvorenázanevýhodnýchpodmienokmajúcichnegatívnedôsledkypredovšetkýmnamajetkovú
sféru spotrebiteľa. Pravdou je, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia mal správny orgán text výroku
formulovať tak, aby nevyznieval, že jedna podmienka má za následok splnenie druhej podmienky (slovo
„čím“), ale mal použiť spojku „a“, avšak toto formálne pochybenie nepredstavuje takú vadu, ktorá by
mala za následok nezákonnosť výroku (a napokon aj celého rozhodnutia), ktorý je inak formulovaný

jednoznačne konkrétne a nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, ako správny orgán vo veci rozhodol.K ďalším námietkam súd dodáva, že spotrebiteľ v danom prípade bol celkom zrejme v znevýhodnenom
postavení v porovnaní s poskytovateľom úveru, ktorý mu bol povinný poskytnúť informácie v zmysle
zákona a nie docieliť poskytnutie úveru na účel mimo rámca ochrany spotrebiteľského práva bez

ohľadu na skutočnosť. To, že žalobca je nebankovou spoločnosťou ešte neznamená, že nie je povinný
rešpektovať úpravu spotrebiteľských úverov tak, ako napr. banka poskytujúca tiež úvery spotrebiteľom.
Určenie adekvátneho spôsobu preverenia skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver
spĺňa definíciu spotrebiteľa nepochybne je v možnostiach žalobcu. To, že predmetná obchodná praktika
mohla podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa, je celkom zrejmé. Prvostupňový správny

orgán vyčíslil rozdiely medzi výškou priemernej RPMN ako aj regulovanej odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru a výškou údajov vypočítaných zo zmluvy o úvere, z ktorých vyplýva, že
poskytnutý úver bol pre spotrebiteľa oveľa nevýhodnejší, ako by bol spotrebiteľský úver, ktorý mu mal byť
v skutočnosti poskytnutý. Ekonomický záujem spotrebiteľa bol nielen porušený, ale tento utrpel konaním
žalobcu aj reálnu ujmu.

K bodu II/3C žaloby - použitie nesprávnych a neúčinných právnych noriem, súd poukazuje na vyššie

uvedené úvahy, ktoré na tomto mieste už nebude opakovať.

K bodu II/3D žaloby ohľadne výkladu pojmu „povolanie“, ktorý podľa žalobcu žalovaný vyložil nesprávne,
súd opätovne poukazuje na to, že práve povolania sú radené k činnostiam, ktoré môžu byť vykonávané
ako samostatné zárobkové činnosti, t.j. slobodné povolania, ale aj v pomeroch obdobných tým
zamestnaneckým (napr. sudcovia). Práve nepochybná priraditeľnosť toho - ktorého povolania k jednej či

druhej skupine potom môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by síce nemuselo ísť o spotrebiteľský
úver, napriek tomu však môžu vzniknúť pochybnosti o tom, či tu nejde o zmluvu spadajúcu aj pod
úpravuspotrebiteľskýchzmlúv.Lenvtedy,akideopovolanievykonávanévrežimeobdobnomobchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním
odberateľa, ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Odpoveď na otázku, čo je

povolaním a čo jeho výkonom teda nemusí byť celkom jednoznačná, avšak v danom prípade bolo
nesporne preukázané, že spotrebiteľ žiadne povolanie nevykonával. Samotná existencia starobného,
resp. invalidného dôchodku by sama o sebe samozrejme ešte nevylučovala možnosť poskytnutia
peňažných prostriedkov na výkon povolania, avšak v tejto veci o taký prípad nejde.

4. K námietke týkajúcej sa nepodpísania napadnutého rozhodnutia oprávnenou osobou treba uviesť,

že na čele SOI je v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z.z. ústredný riaditeľ, ktorého v čase jeho
neprítomnosti zastupuje vedúci právneho odboru, ktorým bol v relevantnom čase Q.. X. W., ktorý aj
napadnuté rozhodnutie podpísal. Žalobcom spomenutá judikatúra sa týka ústredného orgánu štátnej
správy, čo však žalovaný nie je a napadnuté rozhodnutie ani nebolo vydané v konaní o rozklade, ale
na základe odvolania žalobcu.

5. Pri námietke uvedenej v bode II/4 žaloby je potrebné vychádzať z § 24 ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa, podľa ktorého za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom uloží orgán dozoru
výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do
2.000.000,- Sk. Na vznik zodpovednosti a možnosť uloženia sankcie za protiprávne konanie však v
žiadnom prípade netreba porušiť minimálne dve povinnosti ustanovené týmto zákonom tak, ako sa to

domnieva žalobca vychádzajúc zrejme zo slova „povinností“, keďže pod týmto slovom sa rozumejú
všetky povinnosti ustanovené týmto zákonom, pričom sankcionovať možno každé jednotlivé porušenie
povinnosti.

Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky

žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu
v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto
prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom
súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.