Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 24, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/624/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112207327
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1112207327.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci maloletého dieťaťa: F. F. V., nar. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo
W. republiky a E. republiky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny so sídlom Bratislava, Vazovova 7/A, pracovisko Bratislava II, dieťa rodičov: matky - E. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R., T. X, štátna občianka E. republiky, zastúpená Niku & partners, s.r.o., so sídlom
Prokopa Veľkého 51, Bratislava, a otca - F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. N. R. XX, U., W. republika,

štátny občan W. republiky, zastúpený JUDr. Jozef Herbulák, advokát, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín,
o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie otca proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I, č.k. 3P 21/2012-433 zo dňa 01.10.2012, jednohlasne (pomerom hlasov
3:0), takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 01.10.2012, č.k. 3P 21/2012-433 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 19.12.2012, č.k. 3P 21/2012-467 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 01.10.2012, č.k. 3P 21/2012-433 návrh otca o nariadenie
návratu maloletého F. F. V., nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny
jeho obvyklého pobytu do W. republiky zamietol. Štátu náhradu trov konania nepriznal, žiadnemu z
účastníkov právo náhradu trov konania nepriznal. Následným opravným uznesením z 19.12.2012, č.k.
3P 21/2012-467 podľa § 164 O.s.p. opravil výrok uvedený v písomnom vyhotovení uznesenia zhodne

s výrokom vyhláseným dňa 01.10.2012.

Svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 1, 3, 4 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980,
publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z.
( ďalej len Dohovor ) za použitia ustanovení Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o
súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností, týkajúcich sa opatrovníckeho práva ( ďalej len Nariadenie ), pričom s poukazom
na jednotlivé ustanovenia uvedených právnych predpisov, vykonané dokazovanie a zistený skutkový
stav dospel k záveru, že v danej veci nie je možné aplikovať Dohovor ani Nariadenie z dôvodu, že
maloletý obvyklý pobyt na území W. republiky nikdy nenadobudol, z ktorého dôvodu návrh otca zamietol.
Na ustálenie uvedeného právneho záveru, t.j. že maloletý F. na území W. republiky nenadobudol svoj
obvyklý pobyt súd prvého stupňa zameral svoje dokazovanie na zistenie obvyklého pobytu maloletého

v čase jeho premiestnenia. Zistil pritom, že maloletý v čase premiestnenia, resp. odchodu z W. mal 3
a pol mesiaca, teda vek dojčaťa, z ktorého dôvodu súd pri určení jeho obvyklého pobytu vychádzal z
judikatúry Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudku vo veci C-149/10 PPU, R. G. proti A. V.,
v ktorom Európsky súdny dvor k otázke obvyklého pobytu dojčaťa uzavrel, že dojča sa nevyhnutne
spoluzúčastňuje na sociálnom a rodinnom prostredí ľudí, od ktorých závisí. V dôsledku toho, ak je
dojča skutočne opatrované svojou matkou, treba posúdiť jej integráciu do jej sociálneho a rodinného

prostredia. V tejto súvislosti možno zohľadniť kritériá stanovené judikatúrou Súdneho dvora, ako súdôvody presťahovania matky dieťaťa do iného členského štátu, jej jazykové znalosti alebo tiež jej
geografický a rodinný pôvod. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pojem obvyklý pobyt v zmysle článkov
8 a 10 Nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že tento zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú

mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel a v prípade, keď o ide o
situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho
obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie,
pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania
matky do tohto štátu a na stranne druhej, najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod

matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte.
Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky skutkové
okolnosti každého jednotlivého prípadu. Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru súdu prvého stupňa v
danej veci je nesporné, že ide o prípad premiestenia dojčaťa, nakoľko maloletý F. v čase odchodu mal 3
a pol mesiaca, teda vek, ktorý lekárska veda nazýva vekom dojčaťa, pričom charakteristickým znakom
tohto veku je absolútna fyzická závislosť spravidla na osobe, s ktorou má prirodzeným spôsobom

odvíjajúcim sa od prenatálneho veku vytvorené najužšie fyzické a citové väzby. Z okolnosti, že dieťa
pred narodením vyrastá v tele matky celkom prirodzene vyplýva, že práve k nej inklinuje najviac aj
bezprostredne po narodení, samozrejme za predpokladu, že matka po narodení starostlivosť o dieťa
vykonáva. Vprejednávanejvecistarostlivosťmatkyodieťaspornánebola,nakoľkomatka
od narodenia vykonávala celodennú osobnú starostlivosť o dieťa. V nadväznosti na uvedené súd prvého

stupňa uzavrel, že maloletý F. ako dieťa vo veku dojčaťa sleduje obvyklý pobyt matky, preto v otázke
určenia jeho obvyklého pobytu sa zaoberal určením obvyklého pobytu matky. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že matka počas vzťahu s otcom maloletého, kedy sa určitý čas zdržiavala na
území W., konkrétne v U., kde prebývala v byte otca nikdy neprerušila svoje sociálne a rodinné väzby
v E. republike. Jediným dôvodom jej pobytu bol práve vzťah s otcom, od ktorého bola na území W.

závislá, a to tak materiálne, ako aj sociálne. Matka sama vo W. nikdy nepracovala, nemala uzatvorené
zdravotné ani iné poistenie, nepoberala žiadne dávky, nemala evidovaný žiaden druh pobytu, navyše
nemala vo W. žiadne rodinné alebo iné sociálne väzby a ako vyplynulo z listinných dôkazov založených
v spise, ľudia s ktorými sa vo W. stretávala boli výlučne priatelia a známi otca maloletého, pričom ona
sama žiadne takéto väzby si nevytvorila. Naproti tomu v E. republike mala rodinné a sociálne zázemie,

rodičov, sestru, v ktorých domácnosti mala nepretržite evidovaný pobyt. Z uvedeného podľa názoru súdu
prvého stupňa možno spoľahlivo vyvodiť záver, že narušením vzťahu medzi matkou maloletého a otcom
maloletého, matka stratila akúkoľvek väzbu k W., nakoľko jedinou preukázanou väzbou bol ich vzťah.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa nezistil žiaden, či už výslovný alebo konkludentný prejav
vôle matky, ktorý by mal byť slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, smerujúci k rozhodnutiu matky trvalo

sa usadiť vo W. republike, presunúť svoje sociálne, materiálne a rodinné väzby do tohto členského štátu,
s cieľom dať im trvalý charakter, teda s úmyslom založiť obvyklý pobyt vo W. a vytvoriť tak rodinu s
otcom maloletého. Samotná skutočnosť, že dieťa sa narodilo v inom členskom štáte v akom mala matka
svoj obvyklý pobyt, podľa názoru súdu prvého stupňa nemôže založiť obvyklý pobyt dieťaťa. Navyše v
tomto prípade matka porodila vo W. na základe tej skutočnosti, preukázanej výpoveďami oboch rodičov,

že v tehotenstve matky nastali v januári 2011 komplikácie a hrozilo, že dieťa sa narodí predčasne, na
základe čoho lekár vo W. matke neodporučil návrat na E.. Dieťa sa narodilo pred plánovaným termínom
pôrodu na začiatku 38. týždňa (obvykle 40. týždeň), pričom z konania matky je zrejmé, že ako náhle
to zdravotný stav jej aj dieťaťa dovoľoval, vrátila sa s dieťaťom na E.. Podľa názoru súdu, skutočnosť,
že matka rešpektovala odporúčanie lekára a nechcela ohroziť zdravotný stav seba i nenarodeného

dieťaťa nemôže byť vyhodnotená v jej neprospech, naopak takéto konanie bolo v najlepšom záujme
ešte nenarodeného dieťaťa. Aplikujúc jednotlivé ustanovenia ako Dohovoru, tak aj Nariadenia týkajúce
sa opatrovníckeho práva, najmä práva určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa, súd prvého stupňa s
poukazom na vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danej veci nedošlo k
neoprávnenému premiesteniu maloletého dieťaťa na územie E. republiky, z ktorého dôvodu návrh otca

zamietol. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., o trovách konania rozhodol podľa § 146
ods. 1 písm. a/ O.s.p..

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podal
odvolanie otec maloletého, ktorý žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť v zmysle podaného
návrhu, t.j. nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu do W. republiky, alternatívne

žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje
odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam ( § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. ), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 psím. f/ O.s.p. ). Súdu prvého
stupňa v prvom rade vytkol procesné pochybenie, keď výrok rozhodnutia tak ako bol vyhlásený dňa

01.10.2012 ( súd návrh navrhovateľa zamieta ) nekorešponduje s výrokom písomného vyhotovenia
uznesenia ( súd návrh otca o nariadenie návratu maloletého F. F. V., nar. XX.XX.XXXX na územie a
pod jurisdikciu krajiny jeho obvyklého pobytu do W. republiky zamieta ). Súd prvého stupňa svojim
postupom spôsobil zmätočnosť konania, keďže za súčasného stavu nie je jasné, či platí výrok vyhlásený
na pojednávaní, alebo výrok uvedený v písomnom vyhotovení. Z vecného hľadiska sa súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia zaoberal iba otázkou ustálenia krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, ktorú otázku
vyhodnotil svojvoľne, nesprávne, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a v rozpore s
medzinárodnými zmluvami aplikujúcimi sa na danú vec. Súd prvého stupňa ignoroval jednoznačne
preukázané fakty, a to, že s matkou dieťaťa žili v partnerskom vzťahu od decembra 2009 v meste U.,
matka počas uvedenej doby prejavila záujem o svoju integráciu vo W., aktívne si hľadala prácu, mala
uzavreté vo W. zdravotné poistenie, na E. sa počas pobytu vo W. zo zdravotného poistenia odhlásila,

bola policajne prihlásená na pobyt v U., t.j. konanie matky jednoznačne smerovala k úmyslu trvale žiť
vo W.. Počas pobytu vo W.Ú. bola v opatere W. ženského lekára, počas niekoľkých mesiacov pred
narodením dieťaťa sa zdržiavala v spoločnej domácnosti v U., dieťa sa narodilo v U. a žilo s nimi
počas prvých mesiacov života v spoločnej domácnosti v U., dieťa od narodenia bolo v opatere W.
pediatra, kde absolvovalo všetky povinné prehliadky a očkovania, dieťa nadobudlo narodením štátne

občianstvo W. republiky, matke vo W. vznikol nárok na prídavky na dieťa vo výške XXX € mesačne,
opatrovnícke právo vo vzťahu k maloletému v čase jeho neoprávneného zadržania vykonávali obaja
spoločne. Vyhodnotením vyššie uvedených skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo nie je možné prísť
k inému skutkovému záveru, ako k tomu, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je W., a to na základe
konkludentnej dohody ich ako rodičov maloletého dieťaťa. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v

podstate uviedol, že nakoľko maloletý bol v čase premiestenia vo veku dojčaťa, mala matka právo
sama rozhodnúť o jeho presťahovaní z W.Ú. na E., čo súd odôvodnil prirodzenou fixáciou dojčaťa na
matku. Pokiaľ by takýto záver súdu prvého stupňa mal byť správny, znamenalo by to, že on ako otec
nemá absolútne žiadne právo podieľať sa na spolurozhodovaní v otázkach týkajúcich sa dieťaťa. Podľa
jeho názoru matka pokiaľ chcela trvalo opustiť W. proti jeho vôli, mala možnosť podať na príslušný

francúzsky súd návrh na vydanie súhlasu s vysťahovaním dieťaťa do cudziny, v ktorom konaní by súd
posúdil relevantnosť dôvodov na takúto zmenu. Súd prvého stupňa ďalej pochybil, keď pri ustálení
krajiny obvyklého pobytu nevychádzal z rozhodnutia Okresného súdu v U. zo dňa 19.06.2012, sp.zn.
2012/469 ktorý má právomoc a príslušnosť rozhodovať o právach a povinnostiach k dieťaťu. Súd vo
veci rozhodol, matka voči rozhodnutiu francúzskeho súdu podala odvolanie, ktoré však nemá odkladný

účinok. Súd prvého stupňa svoj skutkový záver oprel o rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci
R. G. proti A. V., sp.zn. C-497/10 PPU ( v odôvodnení nesprávne uvedená sp.zn. C-149/10 PPU ). Súdu
prvého stupňa však uniklo pozornosti, že citovaný judikát nie je možné aplikovať na prejednávanú vec
z dôvodu, že v uvedenej veci išlo tiež o prípad dojčaťa, avšak s tým podstatným rozdielom, že v čase
neoprávneného premiestenia obaja rodičia spoločne nevykonávali opatrovnícke právo, keďže týždeň

po narodení dieťaťa sa rodičia odlúčili. V danej veci týkajúcej sa maloletého F. je nesporné, že v čase
premiestnenia žili v spoločnej domácnosti, opatrovnícke právo vykonávali spoločne. Pokiaľ teda dieťa
hoci i vo veku dojčaťa bolo v spoločnej starostlivosti oboch rodičov, je úvaha súdu o tom, že matka
mohla sama rozhodnúť o jeho premiestnení nesprávna a hrubo poškodzujúca jeho rodičovské práva a
povinnosti. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia v časti

ustálenia krajiny obvyklého pobytu, z ktorého nie je možné zistiť k akému záveru súd vlastne dospel, t.j.
či mal za to, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa bolo už od narodenia ( 16.03.2011 ) E. a matka sa teda
iba vrátila späť, čím neporušila Dohovor, alebo, či dieťa narodením a pobytom po dobu 3 a pol mesiaca
v spoločnej domácnosti s ním vo W. síce nadobudlo obvyklý pobyt vo W., avšak následne vzhľadom
na prirodzenú fixáciu dojčaťa na matku mala matka právo v júli 2011 bez jeho súhlasu zmeniť krajinu

obvyklého pobytu z W. republiky na E. republiku. Odhliadnuc od toho, že ani jeden z vyššie uvedených
záverov nie je správny, súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil, čím mu znemožnil proti nemu účinne argumentovať v odvolacom konaní. Z
vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa v otázke určenia krajiny obvyklého pobytu maloletého
dieťaťa hrubo pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a vec po právnej stránke nesprávne posúdil, keď sa dôsledne neriadil ustanoveniami Dohovoru a
Nariadenia Brusel II bis, v dôsledku tohto pochybenia sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec
nevysporiadal s ďalšími podstatnými otázkami, ktoré by inak musel riešiť, ak by bol dospel k správnemu
záveru, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je W., t.j. či došlo k neoprávnenému zadržaniu, či ide oprípad podľa článku 13 písm. b/ Dohovoru a či je potrebné skúmať vykonanie tzv. primeraných opatrení
podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia Brusel II bis, ktoré v konaní iniciatívne navrhol. Keďže sa súd týmito
dôležitými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal, odňal mu svojim postupom

možnosť konať pred súdom, čo je vada, pre ktorú navrhuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu otca prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu sa vyjadrila matka maloletého, ktorá
navrhla uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne právne potvrdiť. Obranu otca vytýkajúcu súdu
prvého stupňa procesné pochybenie považovala za účelovú, nakoľko obsah výroku, ako aj jeho právny

následok vyhlásený na pojednávaní dňa 01.10.2012 je totožný s výrokom, ktorý obsahuje písomné
vyhotovenie uznesenia. Obidva výroky bez ohľadu na to, že výrok v písomnom vyhotovení uznesenia
je iba exaktnejšie formulovaný, spôsobuje presne ten istý právny dôsledok ako výrok vyhlásený na
pojednávaní. S argumentáciou otca uvedenou v odvolaní v časti v ktorej označil ustálenie krajiny
obvyklého pobytu dieťaťa súdom prvého stupňa za hodnotenie svojvoľné, nesprávne, v rozpore s
výsledkami vykonaného dokazovania a odporujúce medzinárodným zmluvám sa rovnako nestotožnila.

Opätovnezdôraznila,žesotcomnežilivpartnerskomvzťahu,svojepobytyvoW.vnímalaahodnotilaako
krátkodobejšie pobyty, nebola tam zaevidovaná, sociálne poistená, pred narodením dieťaťa nepoberala
žiadnu mzdu ani dávky v nezamestnanosti. Ak otec tvrdí, že dôkazom jej úmyslu sa natrvalo zdržiavať
vo W. je hľadanie práce, toto tvrdenie považovala za účelové, pretože to bol práve otec, ktorý ju v
snahe o integráciu do sociálneho systému aj napriek jej nesúhlasu nútil vyplniť dotazník záujemcu o

prácu. Pravdou je však, že prácu si nikdy aktívne nehľadala a aj ňou na podnet otca vyplnený formulár
nebol ňou ani podpísaný a zostal nezaevidovaný. Svoj predchádzajúci citový vzťah k otcovi nepoprela,
svoj príchod do W. tri mesiace pred plánovaným pôrodom v konaní dostatočne vysvetlila. Vzhľadom
na otcove vyhrážky sa iba podvolila, pretože odmietla žiť s predstavou, že jej dieťa nebude mať otca.
Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa bola riadne preukázaná okolnosť jej opatery ženského

lekára vo W.. Ženského lekára vyhľadal pre ňu otec iba z dôvodu, že začala mať vážne zdravotné
ťažkosti, ktoré si vyžiadali jej ošetrenie a jej stav neumožňoval bez ohrozenia života a zdravia dieťaťa
cestovanie na E.. Dieťa sa vo W. narodilo neplánovane, z jej hodnotenia predčasne, jej pôvodný zámer
bol priviesť dieťa na území E. republiky. Keďže sa dieťa narodilo vo W., je pravda, že vstupné prehliadky
absolvovalo u francúzskej pediatra, tieto však absolvovalo v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas do

doby, kedy zdravotný stav jej ako aj dieťaťa umožnil návrat na E.. Je pravdou, že narodením dieťaťa jej
vo W. vznikol nárok na prídavok na dieťa vo výške XXX € mesačne, v tejto súvislosti zdôraznila, že to bol
jedine otec, ktorý mal na tom záujem, a ktorý jej počas pobytu v pôrodnici odňal občiansky preukaz a bez
jej súhlasu a bez jej vedomia, avšak v jej mene požiadal o priznanie tohto príspevku. Uvedená čiastka
po dobu troch mesiacov bola jedinou, z ktorej až do odchodu na E. živila seba i dieťa, nakoľko otec jej

peniaze nedával, potreby dieťaťa nehradil. Poprela tvrdenia otca, že vykonávali spoločne opatrovnícke
právo o dieťa, o dieťa sa starala výlučne sama. Samotný fakt, že žila v byte otca spolu s maloletým nie
je dôkazom o výkone spoločných opatrovníckych práv. Opätovne zdôraznila, že k žiadnej dohode, ani
konkludentnej o obvyklom pobyte maloletého vo W. medzi nimi nedošlo. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil, že maloletý v jeho útlom veku pri prirodzenej fixácii na ňu ako matku sleduje jej obvyklý

pobyt, t.j. krajinu, v ktorej mala a má sociálne, rodinné, majetkové, citové, jazykové a ďalšie väzby.
Ak otec poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu v U. a jeho predbežnú vykonateľnosť, zdôraznila,
že rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho vyriešenia otázky obvyklého pobytu maloletého
a možnosti jej ako matky sa vyjadriť k návrhu na začatie konania a uviesť okolnosti, o ktorých súd
vedomosť nemal, a preto ich absencia mohla spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci. Do W. sa bojí

vycestovať, keďže otec na ňu podal niekoľko trestných oznámení a na území W. je stíhaná. Jej zadržanie
francúzskymi orgánmi by ju vylúčilo z výkonu rodičovských práv, čo by mohlo mať za dôsledok vážne
ohrozenie života a zdravia maloletého dieťaťa. Do pozornosti dala tiež tú skutočnosť, že rozhodnutie
Okresného súdu v U. z dôvodu podania odvolania doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Mala za to, že
súd prvého stupňa vec správne posúdil aj s prihliadnutím na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo

veci R. G. proti A. V.. Účelová interpretácia skutkového stavu otcom by obstála iba za predpokladu, ak
by bolo preukázané, že k dieťaťu opatrovnícke práva vykonávali spoločne. V tejto súvislosti opätovne
zdôraznila, že o dieťa sa starala výlučne sama, aj keď v byte otca, keďže otec uprednostňoval svoje
pracovné a spoločenské záujmy pred čímkoľvek ostatným. Rovnako neobstojí ani námietka otca o
nepreskúmateľnosti a nezrozumeteľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti ustálenia krajiny

obvyklého pobytu. Keďže súd prvého stupňa v predmetnom konaní ustálil, že maloleté dieťa obvyklý
pobytvoW.nenadobudlo,nebolopotrebnéaniskúmaťvykonanietzv.primeranýchopatrenípodľačlánku11 ods. 4 Nariadenia Brusel II bis. Takýto postu bol súd povinný zvoliť iba v prípade, ak by mal predbežne
vyriešenú otázku krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorou by bolo W.. Z uvedených dôvodov
výhrada otca voči postupu súdu aj v tomto smere je nedôvodná.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel
k záveru, že odvolanie otca je dôvodné.

Pokiaľ ide o otcom namietané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, keď výrok vyhláseného
uznesenia zo dňa 01.10.2012 sa nezhoduje s výrokom písomného vyhotovenia uznesenia, toto po
vráteníveciodvolacímsúdomsúdprvéhostupňanapravilvydanímopravenéhouzneseniaz19.12.2012,

č.k. 3P 21/2012-467.

Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej tým, že predmetnom konania v danej veci je žiadosť otca
o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v zmysle Dohovoru o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25.10.1980 ( ďalej len
Dohovor ), súd prvého stupňa správne v konaní v prvom rade zameral svoje dokazovanie na zistenie,

kde malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestením v zmysle článku 1, 3, 4 Dohovoru.
So záverom ku ktorému dospel, t.j. že maloletý F. nikdy na území Francúzskej republiky svoj obvyklý
pobyt nenadobudol sa však odvolací súd nestotožnil. Súd prvého stupňa svoju úvahu a svoj právny
záver aj vzhľadom k tomu, že maloletý F. v čase jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky
mal 3 a pol mesiaca, oprel o judikatúru Európskeho súdneho dvora, konkrétne o rozsudok vo veci

C-149/10 PPU, R. G. proti A. V., ( správne rozsudok C-497/2010 PPU ). Uvedené rozhodnutie však
podľa názoru odvolacieho nebolo možné aplikovať na danú prejednávanú vec, vzhľadom na rozdielne
skutkovéokolnosti,keďževoveciG.rodičiaprednarodenímdieťaťaužspolunežili,otecopustilspoločnú
domácnosť tým narodení dieťaťa sa odlúčili, z ktorého dôvodu bolo nesporné, že opatrovnícke práva
po dobu dvoch mesiacov pred premiestením dieťaťa na územie iného štátu vykonávala iba matka. V

danej prejednávanej veci podľa obsahu spisu sa maloletý narodil dňa XX.XX.XXXX vo W. v meste
U., má W. aj slovenské štátne občianstvo, od narodenia do odchodu matky s maloletým na E. dňa
05.07.2011, žili matka, otec a dieťa v byte otca, spoločne zabezpečovali potreby dieťaťa, spoločne
vykonávali opatrovnícke práva k maloletému, matka prevažne osobnou starostlivosťou o dieťa, keďže
išlo o dieťa útleho veku - dojča, otec najmä finančným zabezpečením rodiny. Obranu matky, že iba

ona sama vykonávala opatrovnícke práva k maloletému za situácie, keď žila s otcom v spoločnej
domácnosti nie je možné prijať. Odvolací súd sa rovnako nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že samotná skutočnosť, že dieťa sa narodilo v inom členskom štáte v akom mala matka svoj obvyklý
pobyt nemôže založiť obvyklý pobyt dieťaťa za situácie, keď po narodení dieťaťa rodičia žili spolu a
vykonávalispoločnekdieťaťuopatrovníckepráva.MatkoutvrdenýúmyselneporodiťdieťavoW.rovnako

spochybňuje skutočnosť, že gravidita matky bola zistená vo W., na E. mala síce gynekológa, ktorý
jej vystavil tehotenskú knižku, na kontroly však podľa vyjadrenia matky k nemu nechodila, rovnako
nemala dohodnuté ani zdravotnícke zariadenie, v ktorom mala dieťa porodiť, resp. tieto skutočnosti v
konaní nepreukázala. Do W. sa vrátila na Silvestra 2010, potom ako strávila Vianoce 2010 u rodičov
na E., t.j. vo vysokom štádiu tehotenstva. Podľa správy o priebehu pôrodu, nešlo o predčasný pôrod,

dieťa pri narodení malo váhu X.XXX g, výška XX cm, išlo o prirodzený pôrod. Po narodení dieťa podľa
lekárskych správ chodilo na pravidelné vyšetrenia, a to 29.03.2011, 08.04.2011, 12.05.2011, 07.06.2011,
30.06.2011, vyšetrenia boli zamerané na sledovanie vývoja dieťaťa, t.j. dieťaťu na základe zdravotného
poistenia odvodeného od otca bola poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, rovnako ako aj
matke pred a po pôrode podľa dokladov predložených otcom dňa 05.11.2010, 06.01.2011, 24.01.2011,

14.03.2011, 19.04.2011. Rodičom na účet matky bol pri narodení dieťa poskytnutý príspevok vo výške
XXX,XX €, matka až do odchodu na E. poberala na dieťa rodičovský príspevok vo výške XXX €.

S poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel v otázke ustálenia obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, keď dieťa nesporne po
narodení žilo spolu s rodičmi v spoločnej domácnosti v byte otca vo W., ktorí spoločne vykonávali

opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil, keď sa neriadil príslušnými ustanoveniami ako Dohovoru, tak aj NariadeniaRady ( ES ) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Odvolací súd preto uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude ustáliť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu
maloletého dieťaťa, resp. zadržaniu maloletého dieťaťa na území E. republiky od 31.07.2011, v prípade
kladného zistenia vysporiadať sa s obranou matky smerujúcou k aplikácii článku 13 písm. b/ Dohovoru
a návrhom otca na vykonanie primeraných opatrení podľa článku 11 ods. 4 Nariadenia.

Záverom odvolací súd pokiaľ ide o ustálenie obvyklého pobytu matky dáva súdu prvého stupňa do
pozornosti, že jeho záver na základe doposiaľ vykonaného dokazovania sa javí ako predčasný. Aj

v tomto smere bude potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k tvrdenému úmyslu matky žiť trvalo
iba na území E. republiky okrem rodinných väzieb a prihláseniu k trvalému pobytu, aj vo vzťahu k
ďalším skutočnostiam preukazujúcim úmysel matky žiť trvale na E., konkrétne vo vzťahu k zamestnaniu,
zdravotnému poisteniu, návštev lekára a pod..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.