Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/243/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3214201911
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3214201911.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so IČO: 35 724 803
so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Q. Q., bytom M. č. XX,
štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 204,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2014, č.k. 4Er/391/2014-17

takto dňa 12. februára 2015

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14.04.2014. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52, § 53 ods. 1-5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 45 ods.

1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 23a ods.1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa ako aj ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie
zo dňa 14.04.2014 domáha vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp.zn. SR 04798/12, ktorý vydal dňa 16.01.2013 JUDr. Miroslav Rác,
rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý

rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 07.02.2013. Súd prvého stupňa zistil, že v predmetnej
exekučnej veci sa vymáha plnenie zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.06.2002 uzavretej medzi
spoločnosťou W. a.s., ktorá neskôr oprávnenému postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú
sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako
spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že Stály rozhodcovský

súd odvodil svoju právomoc rozhodovať vo veci na základe Dohody o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach uzavretej dňa 17.08.2010, v ktorej je obsiahnutá aj rozhodcovská doložka. Súd
prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa
podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou
všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu.

Ani rozhodcovská doložka obsiahnutá v Dohode o uznaní záväzku nebola individuálne dojednaná.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že povaha Dohody
je teda adhézna, a preto ju spotrebiteľ mohol buď prijať ako celok alebo odmietnuť, pričom obsah
rozhodcovskej doložky bol v Dohode oprávneným vopred pripravený. V tejto súvislosti súd prvého

stupňa bral na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice
(rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein-Westfalen). Rozhodcovská doložka v Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
uzavretej dňa 13.09.2010 je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného a je v rozpore s ust. § 52 nasl. Občianskeho

zákonníka, ako aj so Smernicou Rady 93/13/EHS a takto dojednaná rozhodcovská doložka je v rozpore
s dobrými mravmi a ako taká je v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka neplatná. S prihliadnutím na
všetky uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,

odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že
súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnený namietal,
že exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu
smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský

rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že
je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Dôvodil, že zo slovenského a ani
z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by
exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý

síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov
právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže
založiť zodpovednosť štátu za škodu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3MCdo

11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno
exekúciu vykonať, teda, či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa

považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b) cit. zák. alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania naplnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie podľa súdnej praxe umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných
zmluvných podmienok.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého
stupňa preto správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/
citovaného zákona, t.j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),

na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012,
sp.zn. 6Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo

230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že Zmluva č. XXXXXXXXXX zo
dňa 11.06.2002 je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom)
a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že
predložená zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o

ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne

vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa
postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

Na základe uvedenej spotrebiteľskej zmluvy bola dňa 17.08.2010 medzi oprávneným a povinným
uzatvorenáDohodaouznanízáväzkuaoúhradepohľadávkyvsplátkach.Odvolacísúdrovnakoakosúd
prvého stupňa konštatuje, že aj na túto dohodu sa vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
a povinnému musí byť zachovaná a poskytnutá ochrana, ktorú mu ako spotrebiteľovi poskytujú normy
spotrebiteľského práva. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak na vzťah účastníkov konania

aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. súd
prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 53 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice
Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel

k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a
povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku
upravenú v bode 4. Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach správne považoval
súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna
povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl.

1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá
zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že
spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok,
a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ vlastne

môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s
ktorýmpodnikateľdlhodobospolupracuje,poskytujemuzdrojpríjmu,vkonaníniejepotrebnénariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Dohody
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú predkladal oprávnený povinnému na vopred
pripravenom formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ

môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ (povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto
nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej

formulárovej zmluve, resp. v zmluvných ustanoveniach Dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom ale, ak by sa
podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky

je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj
v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ

ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp.zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolacísúduzatvára,ževdanomprípadetrebaprávneposúdiťpredmetnýrozhodcovskýrozsudokako
nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku a súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.