Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 16, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/82/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113215709
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113215709.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: GENERAL
FACTORING, a. s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného advokátskou
kanceláriou HMG & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459,
proti odporkyni: T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., ul. T. č. XXXX/X, v konaní o zaplatenie 2.185,68 eur
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/326/2013-99
zo dňa 28. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výroku, ktorým odporkyni

náhradu trov konania nepriznal, p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 181,84 eur
spolu so 17,30 % ročným úrokom od 21.10.2010 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 22.12.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd návrh vo zvyšku zamietol.
Súd odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd aplikoval na danú vec ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 506, §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 2 ods. 2, 3, 4, 5 zákona č. 258/2001 Z. z., § 132 O.
s. p. a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.

Nazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevzniklaodporcoviakodlžníkovipovinnosťvrátiťistinu605,45

eur spolu s úrokom, ktorý si však navrhovateľ uplatnil len vo výške úrokov súčtu z amortizačných splátok
683,13 eur, teda zo sumy úrokov súd priznal navrhovateľovi nárok vo výške 625,40 eur po započítaní
čiastočných úrad splátok.

Podľa zmluvy navrhovateľovi vznikol nárok na úhradu poplatkov za vedenie úverového účtu vo výške
199,13 eur od októbra 2005 do júna 2006 vo výške 50,- Sk (mesačne, t. j. 9 x 50,- Sk = 450,- Sk = 14,94
eur, od júla 2006 do decembra 2008 vo výške 60,- Sk/mesačne, t. j. 30 x 60,- Sk = 1.800,- Sk = 59,75
eur, od januára 2009 do septembra 2010 vo výške 1,99 Sk/mesačne, t. j. 21 x 1,99 eur = 41,79 eur, v
októbri 2010 vo výške 2,99 eur/mesačne, t. j. 1 x 2,99 eur = 2,99 eur, spolu 119,47 eur a poplatky za

upomienky spolu vo výške 79,66 eur (zaslanie I. upomienky v sume 100,- Sk dňa 05.05.2006, t. j. 1 x
100,- Sk = 100,- Sk = 3,32 eur, poplatok za zaslanie I. upomienky v sume 200,- Sk, a to dňa 07.07.2006,05.10.2006, 07.11.2006, t. j. 3 x 200,- Sk = 600,- Sk = 19,92 eur, poplatok za zaslanie II. upomienky v
sume 500,- Sk, a to dňa 04.08.2006, 14.12.2006, t. j. 2 x 500 SK = 1.000,- Sk = 33,19 eur a poplatok za
zaslanie III. upomienky v sume 700,- Sk, a to dňa 21.02.007, t. j. 1 x 700,- Sk = 700,- Sk = 23,23 eur,

podľa sadzobníka poplatkov SLSP, a. s. platného ku dňu uskutočnenia spoplatňovaného úkonu).

Z dôvodu omeškania s úhradou peňažných plnení, a to jednak splatných splátok odporcovi vznikla aj
povinnosť úhrady úrokov z omeškania.

Nakoľko sa však jedná o nároky uplatnené voči spotrebiteľovi, súd musel prihliadať na ust. § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj
bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,

vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.

Nakoľko nárok bol uplatnený na súde dňa 15.05.2013, súd priznal však navrhovateľovi len nároky na
zaplatenie 6-tich splátok splatných od 15.05.2010 do 21.10.2010 vo výške 913,- Sk x 6 = 5.478,- Sk,

čo zodpovedá 181,84 eur. Zároveň z týchto splátok súd priznal navrhovateľovi aj úhradu zmluvného
úroku vo výške 17,30 % od splatnosti celej sumy úveru v zmluvne dohodnutej sadzbe a zároveň aj
úroku z omeškania podľa výške § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného od 15.01.2009 podľa
predpisov občianskeho práva ust. § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
od 22.12.2010 do zaplatenia od doby uvádzanej v návrhu. Súd skoršie úroky z omeškania od splatnosti

jednotlivých splátok nemohol priznať podľa návrhu, nakoľko tieto boli uplatnené súhrnnou sumou, avšak
z iných splátok, ktoré zahŕňali aj duplicitne uplatnené úroky z úrokov podľa čl. V zmluvných podmienok,
v ktorej časti úrokov zobral navrhovateľ návrh späť, avšak výšku úrokov z omeškania už neupravil.

Súd vzhľadom na premlčané nároky navrhovateľa návrh vo zvyšku zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p., nakoľko si však v prevažnom rozsahu

úspešný odporca nárok na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Vočicitovanémurozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca,atoprotivýroku,ktorýmsúdnávrh
vo zvyšku zamietol a proti výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodňuje ust. § 205 ods. 2 písm. b),
d) a f) O. s. p., majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, ako aj súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nesúhlasí s právnym posúdením,
že na spotrebiteľskú zmluvu, čo sa týka premlčania, je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Má za to, že aj keď má zmluva spotrebiteľskú povahu, zmluva si naďalej zachováva svoj
obchodnoprávny charakter. Uvedený právny záver vyslovili vo svojich rozhodnutiach viaceré krajské

súdy a dokonca aj Najvyšší súd SR. Je nepochybné, že ide o zmluvu o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahu účastníkov. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy, t. j. dňa 20.10.2005 Občiansky zákonník v
ust. § 52 ods. 1 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné

odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa ust. § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Z Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzatvorenia zmluvy bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod
spotrebiteľskou zmluvou nie je. Je však potrebné poukázať aj na to, že podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č.

634/1992 Zb. bol pojem spotrebiteľských zmlúv rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy
uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Spotrebiteľský úver však nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný
subtyp zmluvných typov. Nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka.
Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskehozákonníka, na daný vzťah nemajú žiadnu normatívnu oporu a priečia sa pravidlu lex specialis derogat
lex generalis. Žalobca poukazuje na názory viacerých právnických osobností JUDr. Jany Bajánkovej
(článok „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“), prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. uverejneného v Bulletine

slovenskej advokácie č. 12/2008. Profesor Vojčík uvádza, že pri uplatňovaní jednotlivých právnych
prostriedkovjeveľmidôležitéposúdiť,akéhocharakterujespotrebiteľskázmluva.Uvedenémaťzásadný
význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými
podmienkami je úprava jednotná a spoločná, bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde
o ostatné právne prostriedky, bude právne dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo

obchodnoprávnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto
kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výške úrokov z omeškania a pod.). Pokiaľ ide o otázku premlčania
nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy, žalobca uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna
obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Pre
zdôraznenie vyššie uvedených záverov poukazuje žalobca na českú právnu úpravu, a to ust. § 262 ods.
4 Obchodného zákonníka, ako aj poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

32Cdo 3337/2010. Záver o aplikácií obchodného zákonníka neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009. Žalobca žiada, aby sa na právny vzťah aplikoval právny režim
Obchodnéhozákonníka,pretožetentoprávnyrežimjepreúverovúzmluvuustanovenýpriamozákonom,
teda nie na základe dohodnutej zmluvnej podmienky. Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce
ochranu spotrebiteľa, a to ani ust. § 54 Občianskeho zákonníka nezakladá možnosť voľby, resp. výberu

toho právneho režimu, ktorý je pre spotrebiteľa v tom ktorom prípade, či momente priaznivejší. To,
čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky a nie právny režim
právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré vymenované bližšie špecifikované rozhodnutia
krajských súdov v Slovenskej republike, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6MCdo 4/2012, v
ktorom uznesení najvyšší súd výslovne uviedol, že v prípade úverovej zmluvy ako tzv. absolútneho

obchodu použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok
premlčania, keďže všeobecná úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ust.
§ 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov má žalobca za to, že súd prvého
stupňa mal na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní,
v dôsledku čoho nesprávne určil nepremlčanú časť nároku žalobcu. V prípade správneho právneho

posúdenia, t. j. podľa ustanovení Obchodného zákonníka záväzok žalobcu nie je premlčaný. Záväzok
žalovaných sa stal splatným konečnou splatnosťou úveru dňa 20.11.2011. Po tejto splatnosti úveru došlo
k úhrade zo strany odporkyne v sume 144,59 eur. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 323 ods. 2 v
spojení s ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok,
má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok

záväzku.

Žalobca zároveň namieta aplikáciu námietky premlčania ex offo v zmysle ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa,nakoľkoideoretroaktívnepoužitievprávnomštáteneprípustné.Vtejtosúvislostipoukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sž 10/2010 zo dňa 20.10.2010, ktorý vyslovil právny
záver, že vzhľadom na to, že všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení

právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli
za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho
právnehopredpisunaďalejspravujúprávnympredpisom,zaúčinnostiktoréhovznikli,akneskoršíprávny
predpis neustanovuje inak. Zároveň poukazujú na znesenie § 29b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý
predstavuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2014. Toto ustanovenie možno

považovať za zakotvenie nepravej retroaktivity vo vzťahu k taxatívne vymenovaným ustanoveniam.
Medzi týmito ustanoveniami sa však § 5b nenachádza. Z uvedeného potom vyplýva, že spôsob
prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je vôbec upravený. K imanentným znakom
právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov
v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach

demokratického štátu pôsobia právne predpisy iba do budúcnosti a nie do minulosti. Vzhľadom na
to, že zákon č. 102/2014 Z. z. bol s účinnosťou od 1. mája 2014 zmenený a doplnený zákon č.
250/2007 Z. z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré špecifické právne inštitúty, ale
neriešili aplikáciu zákona č. 250/2007 Z. z. ako celku, je potrebné na aplikáciu § 5b použiť všeobecné
pravidlo, ktoré vyplýva z vyššie uvedeného princípu právnej istoty. Toto všeobecne platné pravidlo pri

zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým určuje, že právne
vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnostineskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak
neskorší právny predpis neupravuje inak. Má tiež za to, že sa nejedná o normu procesnoprávnej povahy.
Inštitút premlčania je hmotnoprávny inštitút, čo bolo právnou vedou, ako aj súdnou praxou viackrát

potvrdené. Na podporu uvedeného slúži aj rozsudok Najvyššieho súd ČR sp. zn. 28Cdo 2893/2005
zo dňa 27.06.2006. Uvedené napokon vyplýva aj z § 5 zákona č. 99/1963 Zb., podľa ktorého súdy
majú poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k procesným právam a povinnostiam, nie k hmotnoprávnym.
Postupom súdu dochádza k zásahu do ústavných práv navrhovateľa.

Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu druhého výroku zrušil a vrátil vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhuje, aby žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania. V prípade, že by odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, navrhuje, aby
zároveň v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie o odvolacej
otázke: Potreba aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na zmluvu o úvere uzatvorenej v zmysle
ust. § 497 až § 507 Obchodného zákonníka ako tzv. absolútneho obchodu. Rozhodnutie o tejto otázke
považujú za rozhodnutie zásadného významu.

Odporkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozsudok odvolacieho súdu
nedotýka odvolaním nenapadnutého výroku, ktorým okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 181,84 eur spolu so 17,30 % ročným úrokom od 21.10.2010 do zaplatenia a s 9

% ročným úrokom z omeškania od 22.12.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku)
a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3
O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v zmysle
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.

Odvolanie navrhovateľa obsahuje v zásade dve odvolacie námietky. Navrhovateľ nesúhlasí s aplikáciou
ust.§101Občianskehozákonníkanadanúvec,majúczato,ženasúdenúvecbolopotrebnéaplikovať4-
ročnúpremlčaciudobuupravenúvust.§397Obchodnéhozákonníka.Navrhovateľsaďalejnestotožňuje

saplikáciou§5bZákonaoochranespotrebiteľavstaveúčinnomod01.05.2014,majúczato,žeaplikácia
tohto ustanovenia neprichádza v súdenej veci do úvahy.

Odvolacie námietky nie sú dôvodné.

Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o
premlčaní.

Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa

na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo

prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

Z dôvodu, že prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľskú zmluvu aj v prípade
úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu už bolo nielen v aplikačnej praxi, ale aj v legislatívnej rovine
vyriešené a uvedený postup súdu má oporu aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej
republiky, nie je dôvodné pripustiť na vyriešenie tejto otázky dovolanie.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného

od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie
má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č.
102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci

rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o
trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142

ods. 1 O. s. p. Odporkyňa bola v konaní úspešná, trovy konania si však neuplatnila a z obsahu spisu jej
trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto jej ich odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.