Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/91/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200604
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7013200604.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu

JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu O.. U.. D. A., I. A. U., S. Č..
XX, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. č. 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/9088-42007/2013/5081 z 18.2.2013, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobou podanou v lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p. sa žalobca prostredníctvom

právnej zástupkyne domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.

1100303/1/9088-42007/2013/5081 z 18.2.2013, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa
potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800305/5/3367957/2012 z 19.11.2012,
ktorým správca dane uložil žalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) pokutu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001
vo výške 929,30 Eur.

2. Daňový úrad Košice prvostupňové rozhodnutie z 19.11.2012 odôvodnil nasledovne:

„Daňový úrad Košice V vykonal u daňového subjektu O.. U.. D. A., DIČ:1020640863, IČO 35513748,
S.Á. XX, A. U. proces určenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001 podľa pomôcok,

o výsledku ktorého vyhotovil protokol o určení dane podľa pomôcok, č.j. 709/320/29604/2006 zo dňa
04.09.2006.Nakoľkodaňovýsubjektneumožnilsprávcovidanevykonaťdaňovúkontroludanezpridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001, správca dane bol v zmysle ust. § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov oprávnený zistiť základ dane a určiť daň v zmysle ust. § 29 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, t.j. podľa pomôcok.Nazákladeprotokoluč.j.709/320/29604/2006zodňa04.09.2006správcadanevyhotovilplatobnývýmer
č.j. 709/230/36926/06/ZIM zo dňa 03.11.2006, ktorým určil daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001 v sume 196.483,-Sk t.j. 6 552,04 Eur. Platobný výmer bol

daňovému subjektu doručený dňa 24.11.2006.

Daňové riaditeľstvo SR Banská Bystrica rozhodnutím č.j. I/223/3970-77379/2007/991545-r zo dňa
12.10.2007 potvrdilo platobný výmer vydaný Daňovým úradom Košice V zo dňa 03.11.2006, ktorým
bol určený rozdiel dane na základe vykonanej daňovej kontroly. Predmetné rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 02.11.2007 a splatnosť dňa 19.11.2007. Daňový subjekt určený rozdiel dane uhradil
dňa 22.11.2007.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správca
dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej sadzby NBS/
ECB a dane podľa rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6 cit. zákona).

V zmysle § 35 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov sa pri ukladaní pokuty
uplatňuje základná úroková sadzba NBS/ECB platná v deň doručenia rozhodnutia. Pokuta sa podľa §

96 cit. zákona zaokrúhľuje na celé desiatky eurocentov nadol.

Podľa ustanovenia § 110h zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak do decembra 2008
nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 1 a 3 cit.
zákona), sankčného úroku (§ 35 ods. 1 a 6), úroku z odloženej sumy (§ 59 ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 3) po
31. decembri 2008 sa použije základná úroková sadzba podľa zákona účinného do 31. decembra 2008.

Všetky sumy uvedené v EUR boli prepočítané podľa stanoveného konverzného kurzu: 1 euro = 30.1260
Sk a zaokrúhlené v súlade s ustanovením § 20 ods. 2 Vyhlášky MF SR č. 75/2008 Z.z., ktorou sa
stanovujú pravidlá vykazovania, prepočtu a zaokrúhľovania peňažných súm v súvislosti s prechodom
na menu euro na účely účtovníctva, daní a colné účely.

Výpočet pokuty

3 x základná úroková sadzba NBS/ECB x rozdiel dane určenej správcom dane podľa pomôcok.

Pokuta = 3 x 4,75% x x 6 522,04 Eur = 929,39 Eur

Pokuta po zaokrúhlení: 929,30 Eur.

V zmysle § 96 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov sa zaokrúhľuje pokuta na celé
desiatky eurocentov nadol.“

3. Vo včas podanom riadnom opravnom prostriedku z 10.12.2012 žalobca argumentoval

obsahom nálezu Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS 118/2008 z 10.12.2009, ako aj judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z obdobia rokov 2011, 2012 právne reagujúcou na predmetný nález
Ústavného súdu SR, poukázal na znenie článkov 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia
§ 29 ods. 6, § 35 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1, § 4, § 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom prezentoval právny

názor, že správca dane nemal oprávnenie uložiť pokutu v súvislosti s rozdielom dane z pridanej hodnoty
určenej správcom podľa pomôcok platobným výmerom Daňového úradu Košice V č. 709/230/36926/06/
ZIM z 3.11.2006, keďže daňovú kontrolu uskutočnili zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne
príslušní zamestnanci správcu dane neboli z daňového konania vylúčení. Nerešpektovaním nálezuÚstavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 118/2008 z 10.12.2009, ako aj na neho sa vzťahujúcej
judikatúry Najvyššieho súdu SR podľa názoru žalobcu správca dane pochybil a rozhodol nezákonným
spôsobom.

4. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 18.2.2013, reagujúc na

odvolacie námietky žalobcu a právne hodnotiac zistený skutkový stav veci, okrem iného uviedol:

„Správca dane určil subjektu za zdaňovacie obdobia február až december 2001 daň podľa pomôcok,
o čom vyhotovil protokol č. 709/320/29604/2006 zo dňa 4.9.2006. Následne vydal správca dane
platobný výmer č. 709/230/36926/06/ZIM zo dňa 3.11.2006, ktorým určil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001 vo výške 196.483,-Sk, t.j. 6 552,04 eura. Rozdiel dane

bol určený na základe pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Platobný výmer o
určení dane podľa pomôcok nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2010 a to rozhodnutím odvolacieho
orgánu č. I/223/20205-126053/2010/991545-R zo dňa 13. decembra 2010. Na podklade právoplatného
platobného výmeru o určení dane podľa pomôcok vydal správca dane podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona
č. 511/1992 Zb. odvolaním napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 929,30 Eura.

V ustanovení § 35 zákona č. 511/1992 Zb. sú upravené správne delikty. Na účely zákona č.
511/1992 Zb. je správnym deliktom konanie daňového subjektu, spočívajúce v porušení povinností
uložených právnymi predpismi dotýkajúcimi sa oblasti daní. Nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy
vyplývajúcich zo zákona o správe daní a taktiež osobitných predpisov je dôvodom pre uloženie pokuty
správcom dane. Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. správca dane uloží pokutu

v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a
dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok. Správca dane má teda povinnosť
uložiť daňovému subjektu pokutu, ak zistí, že daň uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo
dodatočnom daňovom priznaní alebo dodatočnom hlásení je nižšia ako daň určená správcom dane na
základe pomôcok.

Správca dane už raz uložil daňovému subjektu pokutu za zdaňovacie obdobie jún 2001 pod
č. 695/231/88644/09 zo dňa 9. novembra 2009, ktoré odvolací orgán potvrdil rozhodnutím č.
I/223/7524-45094/2010/992517-r zo dňa 16. apríla 2010. Na základe podanej žaloby na Krajský súd v
Košiciach súd rozsudkom sp.zn. 6S/19685/2010-69 zo dňa 5. mája 2011 žalobu zamietol. Na základe
podaného odvolania NS SR rozsudkom sp.zn. 6Sžf/33/2011 zo dňa 25. apríla 2012 zmenil uvedený

rozsudok krajského súdu tak, že zrušil rozhodnutia žalovaného - odvolacieho orgánu, ako aj rozhodnutie
správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie. Na podklade zrušujúceho rozsudku NS SR správca dane
znovu vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie o pokute na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie jún 2001.

Daňový subjekt v podanom odvolaní poukazuje na uvedený rozsudok NS SR sp.zn. 6Sžf/33/2011 zo dňa

25. apríla 2012, ktorým NS SR zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/19685/2010-69
zo dňa 5. mája 2011 tak, že zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu č. I/223/7524-45094/2010/992517-
r zo dňa 16. apríla 2010, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/231/88644/09 zo dňa 9.
Novembra 2009, a vec vrátil na ďalšie konanie. NS SR zrušil rozhodnutia daňových orgánov z toho
dôvodu, že v čase rozhodovania o odvolaní proti rozhodnutiu o pokute, nebol platobný výmer o určení

dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie jún 2001 právoplatný. Ďalšími námietkami vo veci samej
sa už NS SR, ktorým NS SR zrušil obidve rozhodnutia daňových orgánov, ale mali prihliadať aj na nález
Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10.12.2009.

Odvolací orgán k tejto námietke uvádza, že v čase rozhodovania o odvolaní proti rozhodnutiu č.
695/231/88644/09 zo dňa 9. novembra 2009 o uložení pokuty za zdaňovacie obdobie jún 2001, tak

ako to uvádza aj daňový subjekt, nebol platobný výmer o určení dane podľa pomôcok za uvedené
zdaňovacie obdobie č. 709/230/36926/06/ZIM zo dňa 3.11.2006 právoplatný. Skutočnosť, že platobný
výmer č. 709/230/36926/06/ZIM zo dňa 3.11.2006 3 Sžf 118/2009 zo dňa 8. apríla 2010 rozhodnutieodvolacieho orgánu č. I/223/3970-77379/2007/991545-r zo dňa 12. októbra 2007, ktorým odvolací orgán
potvrdil platobný výmer o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie jún 2001 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Odvolací orgán o odvolaní proti platobnému výmeru č. 709/230/36926/06/ZIM zo

dňa 3.11.2006 nanovo rozhodol a odvolanie pre neodôvodnenosť zamietol, o čom vydal rozhodnutie č.
I/223/20205-126053/2010/991545-r zo dňa 13. decembra 2010. Týmto dňom nadobudol právoplatnosť
aj platobný výmer o určení dane podľa pomôcok č. 709/230/36926/06/ZIM zo dňa 3.11.2006. Na
podklade právoplatného platobného výmeru vydal správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutie
č. 9800305/5/3367957/2012 zo dňa 19.11.2012 o pokute za zdaňovacie obdobie jún 2001. Ako z

uvedeného vyplýva daňové orgány rešpektovali právny názor NS SR uvedený v rozsudku sp.zn.
6Sžf/33/2011zo dňa 25. apríla 2012. Nové rozhodnutie o uložení pokuty za zdaňovacie obdobie jún 2001
vydal správca dane až potom, čo platobný výmer o určení dane podľa pomôcok za uvedené zdaňovacie
obdobie nadobudol právoplatnosť. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací orgán námietku daňového
subjektu za neopodstatnenú.

K námietke týkajúcej sa nerešpektovania nálezu ÚS SR sp.zn. II.ÚS 118/2008 zo dňa 10.12.2009 a

z neho vyplývajúceho údajného nerešpektovania § 3 a § 15 zákona č. 511/1992 Zb. platného v čase
procesu určovania dane podľa pomôcok, odvolací orgán uvádza.

Aplikácia právnych záverov vyplývajúcich z nálezu ÚS SR sp.zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10.12.2009 a
z neho vyplývajúceho údajného nerešpektovania § 3 a § 15 zákona č. 511/1992 Zb. platného v čase
procesu určovania dane podľa pomôcok, odvolací orgán uvádza:

Aplikácia právnych záverov vyplývajúcich z nálezu ÚS SR sp.zn. 118/2008 zo dňa 10.12.2009 bola
predmetom posudzovania v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn.
6S/33/2011 o preskúmanie rozhodnutia č. I/223/20205-126053/2010/991545-r zo dňa 13. decembra
2010, ktorým odvolací orgán potvrdil platobný výmer správcu dane o určení dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2001 podľa pomôcok. Krajský súd v predmetnom súdnom konaní zrušil

rozhodnutie odvolacieho orgánu, ako aj rozhodnutie správcu dane. Na základe podaného odvolania
proti rozsudku krajského súdu NS SR rozsudkom sp.zn. 4Sžf/8/2012 zo dňa 26. júna 2012 rozhodol
tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/33/2011-84 zo dňa 10. novembra 2011 zmenil
tak, že žalobu zamietol. NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj skorší rozsudok
sp.zn. 5Sžo/101/2010 zo dňa 26. októbra 2010, v ktorom zaujal právny názor k otázke zloženia

kontrolnej skupiny. NS SR v rozsudku 5Sžo/1010/2010 uviedol: „ak podľa zákona č. 150/2001 Z.z. o
daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda
subjektom s plnou právnou subjektivitou a zároveň daňové orgány takouto plnou právnou subjektivitou
nedisponujú,potomjelogické,ževoblastištátnozamestnaneckýchvzťahovivzťahovpracovnoprávnych
je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci

vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet
riaditeľa Daňového úradu Košice V využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a
z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu Košice V
nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane.“ Proti tomuto rozsudku bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný súd

SR uznesením sp.zn. II.ÚS 159/2011-19 zo dňa 13.apríla 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd SR vo svojom uznesením sp.zn. II. ÚS 159/2011-19 zo dňa 13. apríla 2011 právny názor
Najvyššieho súdu SR ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení
kontrolnej skupiny nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný právny názor najvyššieho súdu
nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného

zákonného predpisu. V súlade s uvedeným právnym názorom postupoval Najvyšší súd SR aj pri
posudzovaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov pri určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie
obdobie jún 2001 a preto rozsudkom sp.zn. 4Sžf/8/2012 žalobu zamietol. Z uvedeného vyplýva, že NS
SR postup správcu dane pri určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie jún 2001 a na jeho
podklade vydané rozhodnutie, ako aj rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorý tento postup ako vecne

správny potvrdil, nehodnotil ako postup, ktorý by bol v rozpore so zákonom. Odvolací orgán preto nevidí
dôvody, aby pri rozhodovaní o odvolaní proti rozhodnutiu o uložení pokuty za zdaňovacie obdobie jún
2001, posudzoval aplikáciu nálezu ÚS SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 26. júna 2012. V kontexte s vyššie
uvedeným považuje odvolací orgán námietky daňového subjektu o porušení čl. 2, ods. 2 a čl. 20 ods.1,3 Ústavy SR, či nerešpektovanie ústavného aspektu, ako aj námietky o porušení § 3 a § 15 zákona
č. 511/1992 Zb. za neopodstatnené.

Rovnako za neopodstatnenú považuje odvolací orgán námietku daňového subjektu o tom, že Finančné

riaditeľstvo SR, ako i Daňový úrad Košice úmyselne a vedome tvrdia nepravdy, že zákonné podmienky
pre určenie dane podľa pomôcok boli dodržané, pretože uvádzajú úmyselne iba to, že správca dane
postupoval v súlade so zákonom, úmyselne a vedome neoddeľujú jednotlivé časové obdobia, t.j. kto
určil daň podľa pomôcok, kto vyrubil daň. V tejto súvislosti odvolací orgán poukazuje na to, že v už
spomínanom rozsudku NS SR sp.zn. 4Sžf/8/2012 súd zaujal právny názor aj k procesu určenia dane

podľa pomôcok a uviedol: „...žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona
o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver vyplývajúci zo zrušeného rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/118/2009 z 08. apríla 2010 dostatočne vysporiadal s otázkou
dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona
o správe daní a poplatkov.“ Rozsudok NS SR sp.zn. 4Sžf/8/2012 bol daňovému subjektu doručený a
možno preto predpokladať, že s jeho obsahom je oboznámený. Napriek tomu opakovane požaduje

zaujímať stanovisko k otázkam, ktoré už boli predmetom posúdenia. Aj bez ohľadu na vyššie uvedený
rozsudok NS SR odvolací orgán zdôrazňuje, že v odvolacom konaní proti rozhodnutiu o uložení pokuty,
nemôže preskúmavať vecnú správnosť skôr vydaného rozhodnutia o určení dane podľa pomôcok, ktoré
je právoplatné a je podkladom pre uloženie pokuty.

K otázkam, ktoré daňový subjekt uvádza v závere svojho odvolania, odvolací orgán uvádza. Daňový

subjekt sa v zdaňovacom období jún 2001 dopustil správneho deliktu tým, že v daňovom priznaní za
uvedené zdaňovacie obdobie nesprávne uviedol daň, v dôsledku čoho mu bol v procese určenia dane
podľa pomôcok vyčíslený rozdiel dane. V zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 511/1992 Zb. bol správca
dane povinný uložiť pokutu vždy, keď zistil porušenie povinnosti nepeňažnej povahy. Správca dane
nanovo uložil pokutu na základe rozsudku NS SR sp.zn. 6Sžf/33/2011 zo dňa 25. apríla 2012, ktorý skôr

vydané rozhodnutie o pokute zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Správca dane a odvolací orgán boli
v ďalšom konaní týmto rozsudkom viazaní. Tvrdenie daňového subjektu, že správca dane úmyselne,
vedome a nepravdivo tvrdí, že daňovú kontrolu, resp. vyhotovenie protokolu o určení dane podľa
pomôcok a dokazovanie vykonal miestne príslušný správca dane, je nepravdivé a zavádzajúce. V celom
procese od začatia daňovej kontroly až po určenie dane podľa pomôcok vo vzťahu k daňovému subjektu

formálne konal v tom čase miestne príslušný daňový úrad daňového subjektu, a to Daňový úrad Košice
V. Táto otázka vo všetkých vyššie popísaných súdnych konaniach, ako aj súdnych konaniach týkajúcich
sa iných zdaňovacích období, nikdy nebola sporná. Preto, keď správca dane v odôvodnení rozhodnutia
o uložení pokuty uviedol, že Daňový úrad Košice V vykonal u daňového subjektu proces určenia dane
podľapomôcok,tototvrdeniezodpovedávšetkýmvydanýmpísomnostiam,ktorébolidaňovémusubjektu

vsúvislostisprocesomurčeniadanepodľapomôcokdoručované.Všetkypísomnostibolivydanévmene
Daňového úradu Košice V, čo bolo v súlade s v tom čase platným zákonom č. 511/1992 Zb., teda aj
protokol o určení dane podľa pomôcok bol vyhotovený v mene Daňového úradu Košice V. Skutočnosť,
že protokol fyzicky vyhotovili zamestnanci, ktorí boli preradení na výkon štátnej služby na Daňovom
úrade Prešov I, takisto nikdy nebola sporná a vzhľadom na závery obsiahnuté v rozsudku NS SR sp.zn.

4Sžf/8/2012 zo dňa 26. júna 2012, zloženie kontrolnej skupiny nemá vplyv na zákonnosť postupu pri
určení dane podľa pomôcok, a tým ani na zákonnosť následne vydaných rozhodnutí.

Odvolací orgán po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty konštatuje, že
rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou.“

II.

1. V žalobe z 2.5.2013 žalobca argumentoval nasledovne:

„Postupom správnych orgánov a nimi vydanými rozhodnutiami bolo porušené právo žalobcu domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorému
zodpovedápovinnosťorgánovverejnejmocikonaťvsúladesčlánkom2ods.2ÚstavySR,podľaktoréhoštátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.

Pokuta vyrubená napadnutým rozhodnutím bola prvostupňovým správnym orgánom vyrubená a

právnym predchodcom žalovaného potvrdená opakovane.

Rozhodnutím Daňového úradu Košice I sp.zn. 695/231/98087/09 zo dňa 18.12.2009 bola žalobcovi
vyrubená pokuta za to isté zdaňovacie obdobie a na jeho odvolanie bolo toto rozhodnutie potvrdené
rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR sp.zn. I/223/7524-45094/2010/992517-r zo dňa 16.4.2010.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/33/2011 zo dňa 25.4.2012, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 25.5.2012, boli obidve tieto rozhodnutia zrušené a vec bola vrátená

žalovanému na ďalšie konanie.

Napriek tomu, že na to žalobca vo svojom odvolaní poukazoval, žalovaný ani prvostupňový správny
orgán sa nijakým spôsobom nevysporiadali s otázkou postupu, ktorý predchádzal vyrúbeniu dane a
následne aj vydaniu rozhodnutí, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Napriek tomu, že žalobca opakovane
poukazoval na skutočnosť, že ÚS SR nálezom sp.zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10.12.2009 konštatoval

porušenie práv žalobcu v daňovej kontrole, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutí napadnutých touto
žalobou, žalovaný ani prvostupňový správny orgán vyslovenie porušenia práva žalobcu citovaným
nálezom nebral nijakým spôsobom do úvahy. Preto je potrebné dať do pozornosti súdu, že z citovaného
nálezu ÚS SR nepochybne vyplýva, že výkon daňovej kontroly u žalobcu zasiahol do práva žalobcu
na konanie zákonom ustanoveným postupom pred iným orgánom SR, ktorému zodpovedá povinnosť

orgánov verejnej moci zakotvená v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať len
na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z ustanovenia § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním
vyplýva - Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie
konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec

znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného
súdu.

Vo veci žalobcu teda nastala bezprecedentná situácia, keď napriek vyslovenia porušenia žalobcovho
práva výkonom daňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane, správne orgán
na základe takéhoto postupu teda výkonu takejto nezákonnej kontroly a s ňou súvisiacim údajným

určením dane podľa pomôcok, ukladajú žalobcovi povinnosti. Žalobca nedokáže porozumieť a ani dať
do súvislosti s ustanovením žiadneho právneho predpisu a ani nájsť taký spôsob výkladu, ktorý by
umožnil, aby správne orgány vo svojej činnosti úplne ignorovali skutočnosť, že orgán ochrany ústavnosti
konštatoval, že postup pri daňovej kontrole, ktorá predchádzala vydaniu napadnutých rozhodnutí, je
postupom, ktorý porušuje základné práva žalobcu.

Vzhľadom na žalobcovi ťažko zrozumiteľnú „nevšímavosť“ voči konštatovaniu porušenia práva
sťažovateľa v priebehu daňovej kontroly, žalobca považuje za potrebné opätovne dať do pozornosti
relevantné časti nálezu ÚS SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009: „Ústavný súd považuje
za potrebné predovšetkým konštatovať, že skutkové okolnosti daného prípadu sú medzi účastníkmi
konania nesporné. Riaditeľ daňového úradu poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných

zamestnancov, ale zamestnancov Daňového úradu P. Ako to vyplýva z rozhodnutia daňového
riaditeľstva sp.zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005, urobil tak preto, že sťažovateľ
predtým spochybnil nezaujatosť zamestnancov miestne príslušného daňového úradu. K takémuto
postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa zamestnancov
Daňového úradu P.„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v
rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu
ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v

tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.“ (I.
ÚS 26/94).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na
inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho
veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o

správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených
v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj
prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že
zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo.

V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní
prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej
príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov.

Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa
prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich

nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového
konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so
súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe daní
spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy

možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre
takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých
zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento
postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky
vylúčia z konania, a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu

istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a §
24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov
správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní

zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v
rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o
správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného
práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).“

Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane judikoval, že rozhodnutie vydané v správnom
konaní, ktoré je výsledkom postupu (daňovej kontroly, ktorá bola vykonávaná v rozpore so zákonom)
nemôže byť považované za nezákonné. V prípade žalobcu je situácia zreteľnejšia, keďže v žalobcovom
prípade bolo orgánom, ktorého právomoci je rozhodnúť o porušení základných práv žalobcu
konštatované, že k takémuto porušeniu došlo. Žalobca nepovažuje za akceptovateľné, aby dôsledky

takéhoto konštatovania boli v ďalšej činnosti správnych orgánov eliminované výkladom správnych
orgánov, ktorého cieľom je vyhnúť sa aplikácii takéhoto konštatovania.“Žalobca preto navrhol zrušiť rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie.

2. Obsahom písomného vyjadrenia žalovaného zo 14.6.2013 bola nasledovná právna

argumentácia vzťahujúca sa na obsah podanej žaloby:

„Žalobca v podanej žalobe uvádza, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa nijakým spôsobom
nevysporiadali s otázkou postupu, ktorý predchádzal vyrubeniu dane a následne aj vydaniu rozhodnutí,
ktoré sú predmetom tejto žaloby. Žalobca opakovane poukazoval na skutočnosť, že ÚS SR nálezom
sp.zn. ÚS 118/2008 zo dňa 10.12.2009 konštatoval porušenie práv žalobcu v daňovej kontrole, ktorá
predchádzala vydaniu rozhodnutí napadnutých touto žalobou, žalovaný ani prvostupňový správny

orgán vyslovenie porušenia práva žalobcu citovaným nálezom nebrali nijakým spôsobom do úvahy.
Vo veci žalobcu nastala bezprecedentná situácia, keď napriek vysloveniu porušenia žalobcovho práva
výkonom daňovej kontroly zamestnancami miestne príslušného správcu dane, správne orgány na
základe takéhoto postupu, teda výkonu takejto nezákonnej kontroly a s ňou súvisiacim údajným určením
dane podľa pomôcok, ukladajú žalobcovi povinnosti. Ďalej žalobca navrhuje rozhodnutie žalovaného,

ako aj správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
správcu dane o uložení pokuty na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001 (dôkazy
č. 6 a 8). Pokuta je sankčným postihom za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil v zdaňovacom
období jún 2001). Podkladom pre vydanie rozhodnutia o pokute je právoplatné rozhodnutie o určení

rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2001. Rozhodnutie o určení rozdielu
dane za zdaňovacie obdobie jún 2001 (dôkaz č. 1 a 3) bolo, ako je už uvedené, predmetom
súdneho preskúmania. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 4Sžf/8/2012 zo dňa 26. júna 2012 zmenil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/33/2011-84 zo dňa 10. Novembra 2011 tak, že
žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR zaujal stanovisko aj k aplikácii

nálezu kontrolnej skupiny. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd SR uviedol: „Na margo žalobcom
namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti neskoršie
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. II. ÚS 159/11-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžo/101/2010 z
26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky

zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil
rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-
r z 27. júna a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný
nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane
(predstaveného - riaditeľa Daňového úradu Košice V). Ústavný súd Slovenskej republiky obsiahnutý v

preskúmavanom rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010.“ V rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Sžf/8/2012 sa ďalej uvádza: „Právny názor NS SR vyslovený v rozsudku 5Sžo/101/2010
vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových
kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon
štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov
daňovýchúradovvjehopôsobnosti,bolÚstavnýmsúdomSlovenskejrepublikyvjehouzneseniachč.k.I.
ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008, č.k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č.k. II. ÚS 137/2010-28 z 24.
marca 2010 a č.k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci
znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V súvislosti s namietanou nezákonnosťou

daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu
ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tomto ohľade a s
prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru
vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za

ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky“. Vyššie
citované právne závery uviedol NS SR aj v ďalších svojich rozsudkoch, ktorými rozhodoval v právnej veci
žalobcu O.. U.. D. A. proti Finančnému riaditeľstvu SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o určenídane podľa pomôcok a uložení pokút - konkrétne sú to rozsudky: 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012,
4Sžf/8/2012 zo dňa 26. júna 2012, 8Sžf/46/2011 zo dňa 28. júna 2012, 4Sžf/15/2012 zo dňa 26. júna
2012, 5Sžf/23/2012 zo dňa 31. januára 2013, 8Sžf/57/2011 zo dňa 27. septembra 2012, 5Sžf/21/2011

zo dňa 26. januára 2011, 5Sžf/23/2011 zo dňa 26. januára 2011, 2Sžf/61/2011 zo dňa 4. júla 2012,
8Sžf/58/2011 zo dňa 27. septembra 2012, 5Sžf/43/2011 zo dňa 23. februára 2012.

Ak Najvyšší súd SR pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil platobný výmer
správcu dane o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie jún 2001 nezistil nezákonnosť v
zložení kontrolnej skupiny a postupu správcu dane a tým ani nezákonnosť v rozhodnutí žalovaného,

potom žalovaný nevidí dôvody, pre ktoré by mal pri rozhodovaní o pokute postupovať inak a hodnotiť
zloženie kontrolnej skupiny a aplikáciu nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.
decembra 2009 inak, než ju hodnotí na základe ustálenej judikatúry Najvyšší súd SR. Z uvedených
dôvodov žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane o uloženej pokute za zdaňovacie obdobie jún 2001
č. 9800305/5/3367957/2012 ako vecne správne.

Dôvody, pre ktoré bola žalobcovi uložená pokuta za zdaňovacie obdobie jún 2001 možno zhrnúť

nasledovne:

- platobný výmer o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie apríl 2001 je právoplatný

- podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov bol správca dane povinný uložiť
pokutu vždy, keď zistil rozdiel dane podľa pomôcok

- nález ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 118/08-61 v rozsudkoch NS SR, ktoré sa týkali zákonnosti
postupu daňových orgánov pri určení dane podľa pomôcok a následného ukladania pokút žalobcovi, bol
posudzovaný ako ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ÚS SR a námietky žalobcu
týkajúce sa zloženia kontrolnej skupiny neboli vzaté do úvahy

- v neposlednom rade za zdaňovacie obdobia (február, marec, máj, august, september, november,

december 2001 a december 2000 NS SR potvrdil rozsudky Krajského súdu v Košiciach, ktorými boli
zamietnuté žaloby o preskúmanie rozhodnutí žalovaného, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia správcu
dane o uložení pokút. Všetky pokuty boli uložené na rovnakom skutkovom a právnom základe, preto
mal správca dane, ako aj žalovaný za to, aby bol postup pri ukladaní pokút na dani z pridanej hodnoty
u žalobcu za všetky zdaňovacie obdobia rovnaký.“

Žalovaný preto navrhol žalobu zamietnuť a nepriznať žalobcovi právo na náhradu trov konania.

III.

Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O.s.p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O.
s. p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správcu dane a žalovaného a dospel k záveru,

že žaloba nie je dôvodná.

Pri splnení právnych podmienok podľa § 250f O.s.p. súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

Ako to vyplýva z obsahu žaloby a riadneho opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu
správcu dane z 19.11.2012 o uložení pokuty žalobcovi z rozdielu dane z pridanej hodnoty určenej
správcom dane podľa pomôcok platobným výmerom z 3.11.2006 na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie jún 2001, zásadnou a v podstate jedinou žalobnou námietkou žalobcu v
preskúmavanej veci je tvrdenie žalobcu, že správca dane a žalovaný nerešpektovali v preskúmavanýchrozhodnutiach nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 118/08 z 10.12.2009 a judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na predmetný nález ÚS SR, na základe čoho je
postup daňových orgánov pri určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie jún 2001 a uložení

pokuty podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. za dané zdaňovacie obdobie nezákonný.
VzhľadomnadanúprávnuargumentáciusúdpoukazujenazásadnýprávnyobratvjudikatúreÚstavného
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcej sa na posudzovanie
otázky miestnej príslušnosti pre správu dani, pri riešení konkrétnej právnej otázky - zloženia kontrolných
skupín pri výkone daňovej kontroly a zhodne s obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia,

ako aj písomného vyjadrenia žalovaného zo 14.6.2013 citovaného v článku II. bod 2 tohto rozsudku dáva
do pozornosti účastníkov konania nasledovnú právnu argumentáciu Najvyššieho súdu SR obsiahnutú
v rozsudku č.k. 5Sžf/35/2012 z 31.1.2013:

„V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava") Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 107 ods. 4 OSP, ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej
právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou zamestnanec

správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 2 in fine zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú

kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe
je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa
odsekov 10 až 13 s výnimkou odseku 11 písm. g/ a h/; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky,
ktoré použil.Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo:

a/ na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,

d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g/ nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k

zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v

písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a

umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinnom ku dňu určenia dane podľa pomôcok),
ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných
povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku

5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému
predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa
§ 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k
dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť
najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky,

výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych
orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého
daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých

sa rozhodovalo.

Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do
šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú
v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov,
a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa

osobitného zákona najviac o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods.
16, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu vydania žalobou napadnutého
druhostupňového správneho rozhodnutia, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto spôsobu určenia
dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a

postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z. z.") orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012 sa zrušuje

zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o
správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší sa
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") preskúmajúc napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým

žalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie podmienok na určenie dane podľa
pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutým do
enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.

Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná
medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci

odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10.12.2009, ato konkrétne pri posudzovaní splnenia
podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej
kontroly.

Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona

v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní
kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za
zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť
začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca
taktiež poukazuje na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol

povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu
daňovej povinnosti na DPH.

Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 z dôvodu neexistencie
skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej

daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti
v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom
miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie
legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24.03.2010.Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do
pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 159/2011-19 z
13.04.2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5Sžo/l01/2010 z 26.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom
Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005
z 22.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 1/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30.05.2005 proti

postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného - riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci
určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010: „ V
doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane -
Daňového úradu Košice V, podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.

Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe

daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý
nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č.
150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou
osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou

subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví
štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR
reagovalonapodnetriaditeľaDaňovéhoúraduK.využitímoprávnení,ktorémuplynúzozákonaoštátnej
službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K.

nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti postupu
zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe
posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom

na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané.
Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane
o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal
z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a §
24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov

správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne príslušní
zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení". Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na
to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly
(zamestnancov DU Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony

daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu
osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom
sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § la písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v
znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisovéhomateriálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o
vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1
OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice Vo poverení

zamestnancov výkonom daňovej kontroly. "

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/l01/2010 z
26.10.2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej
skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II.ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011
nespochybnil,banaopakvyjadril,žepredmetnýnázornajvyššiehosúdunevykazujenedostatkyvzásade

popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu
riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej
daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku
správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v

jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27
z 04.06.2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24.03.2010 a č. k.
II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej
svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie

základnéhoprávažalobcunainúprávnuochranunainomorgáneSlovenskejrepublikyanapreskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61

z 10.12.2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky.

V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového rozhodnutia Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/120/2009 z 13.05.2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/132/2007-120 z 30.07.2009 zmenil tento rozsudok tak,

že zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/223/3970-77376/2007/991545-r z 12.10.2007, ktorým žalovaný
zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č.
709/230/36923/06/ZIM z 03.11.2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie
marec 2001.

V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej

republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 okrem iného konštatoval, že „správca
dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v
zmysle § 24 ods. 5 zákona Č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením
zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu
vykonajú pracovníci iného daňového úradu", pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou

žalovaného vadu konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a z obsahu
vyjadreniažalovanéhokžalobe,žalovanýsavrozsahuvyplývajúcomzustanovenia§48ods.4zákonao
správedaníapoplatkovavnadväznostinazávervyplývajúcizozrušujúcehorozsudkuNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/120/2009 z 13.05.2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania

zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe
daní a poplatkov.

Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok
neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie
existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a

vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového
úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako tovyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010
(ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky bola odmietnutá
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011).

Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania žalovaného o
námietkežalobcuzodňa30.05.2005protipostupuzamestnancasprávcudane-DaňovéhoúraduKošice
V.

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžf/9/2007 z 19.04.2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej

daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na
výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady
proporcionality medzi právami štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné
dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu používa na
obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej dane z

pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi),
nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už
nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane. Avšak v kontexte:

- so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu zo správcom dane vyplývajúcou

z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

- s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi
z ustanovenia § 15 ods. 6 citovaného zákona,

- ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného
zákona,

nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to predovšetkým s

prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti žalobcu s orgánmi
daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť
odvolania žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za
zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd dáva do
pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/74/2008 zo 04.12.2008, sp.
zn. 3Sžf/l/2009 a 3Sžf/2/2009 oba z 29.01.2009, sp. zn. 5Sžf 68/2008 z 29.09.2009 asp. zn. 5Sžf/3/2009
z 03.11.2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty
podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový

subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú
preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom
na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej
kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred určením dane podľa

pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový
subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho
zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a
vykonávať dokazovanie.

V súvislosti s vyššie uvedeným odôvodnením preskúmavanej veci najvyšší súd dáva do pozornosti svoje

skoršie rozhodnutie týkajúce sa súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a správneho postupu pri
rovnakej právnej a skutkovej otázke vo veci určenia dane z pridanej hodnoty žalobcu podľa pomôcok za
zdaňovacie obdobie mesiaca február 2001, o ktorej bolo zhodne s touto vecou rozhodnuté rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/68/2011 z 23.02.2012. Tento rozsudok najvyššieho
súdu žalobca z dôvodu ním namietaného porušenia jeho práva na právnu ochranu na inom orgáne
Slovenskej republiky a práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy napadol ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý
uznesením č. III. ÚS 266/2012-28 z 19.06.2012 túto sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že po citácii
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v právnej argumentácii zhodného s vyššie
uvedeným odôvodnením v tejto veci, toto ústavný súd presvedčilo, že „najvyšší súd sa námietkami

sťažovateľa (uvedenými v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného z 18.11.2011) zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu." Ďalej okrem iného ústavný súd uviedol, že „dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp.
zn. 5 Sžf/68/2011 z 23.02.2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných procesných noriem."

Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku ako aj ďalšej judikatúre poskytol zásadné právne odpovede

na námietky nastolené žalobcom aj v preskúmavanej právnej veci. Súd preto poukazujúc predovšetkým
na obsah citovaného rozsudku NS SR v právnej veci rovnakých účastníkov konania konštatoval
nedôvodnosť vznesených žalobných námietok a preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v
konaní nebol úspešný nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č.
757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie

musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

Vodvolanísamápoprivšeobecných náležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.