Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. september 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 12Cpr/3/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206973
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812206973.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci navrhovateľa: P. P., nar.
XX.X.XXXX, bytom P., M. E. X/X, zast. JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi,
Hviezdoslavova č. 3, proti odporcovi: DIGI SLOVAKIA, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Rőntgenova č. 26,
IČO: 35701722, zast. JUDr. Máriou Sumkovou, nar. 3.6.1987, bytom 038 45 Malý Čepčín, č. d. 143, o
zaplatenie istiny 4.264,63 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Konanie sčasti o zaplatenie istiny vo výške 315,38 eur s 9,5 % - ným ročným úrokom z omeškania od
1.9.2011 do zaplatenia z a s t a v u j e.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.949,25 eur s 9,5 % - ným ročným úrokom z
omeškania od 1.9.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania
vo výške 1.337,10 eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 1.081,60 eur a z ostatných
trov vo výške 255,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným proti odporcovi dňa 20.4. 2012, domáhal zaplatenia sumy 4.264,63
eur s prísl. s odôvodnením, že bol zamestnaný u odporcu od 26.10. 2009 do 30.11. 2011 ako servisný
a montážny technik pre satelitnú a káblovú televíziu v jeho prevádzke v Prievidzi. Pri výkone svojej
práce u zamestnávateľa pri pracovných cestách so súhlasom odporcu používal vlastné motorové vozidlo
Mercedes A160 ev. č. P. XXXY.. Pri pracovných cestách v mesiacoch november až december 2009
najazdil 2640 km, v mesiacoch január až december 2010 najazdil 16815 km a v mesiacoch január
až máj 2011 najazdil 3849 km, teda spolu 23304 km, ktoré odjazdené kilometre zo strany odporcu
spochybnené neboli, avšak odporca mu vyplatil za odjazdené kilometre len náhradu za spotrebu PHM
a na jeho zákonný nárok na výplatu náhrady v súvislosti s používaním vlastného motorového vozidla
neprihliadal. Podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov,
patrí zamestnancovi, ak sa so zamestnávateľom dohodne, v prípade, že použije pri pracovnej ceste
cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, popri
náhrade za spotrebované pohonné látky, i základná náhrada, ktorá podľa opatrenia Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „MPSVaR SR“) č. 632/2008 Z.z., účinného od
1.1. 2009 je 0,183 eur za každý kilometer jazdy. Podľa prepočtu na celkový počet najazdených kilometrov
a sadzbe základnej náhrady, je ním požadovaná suma 4.264,63 eur (t. j. 23304 km x 0,183 eur/km).
Pretože si odporca dôsledne neplnil svoje povinnosti, podal na neho sťažnosť na Inšpektorát práce
Trenčín, pričom týmto kontrolným orgánom bolo zistené, že odporca, ako jeho zamestnávateľ, porušil
ustanovenie § 34 vyššie citovaného zákona, a to tým, že pri stanovení paušálnej náhrady neprihliadal

na jeho zákonný nárok a odporcom vykonaný výpočet paušálnej náhrady neprihliadol na jeho zákonné
nároky v súvislosti s používaním vlastného motorového vozidla pri pracovných cestách. Výzvou zo dňa
12.1. 2012 bol odporca vyzvaný na zaplatenie žalovanej sumy, na ktorú vôbec nereagoval. Pretože
odporca už od 1.9. 2011, t. j. od termínu, kedy už o svojom porušení zákona o cestných náhradách
vedel a nič mu nebránilo mu dlžnú čiastku zaplatiť, požaduje ročný úrok z omeškania vo výške 9,50 %
už od tohto dátumu.

Súd v predmetnej veci vydal platobný rozkaz č. k. 5Ro/123/2012-13 zo dňa 12.7. 2012, proti ktorému
podal v zákonnej lehote odporca odpor.

V odpore podanom proti platobnému rozkazu odporca uviedol, že na presúvanie interných technikov k
miestam porúch a inštalácií mali technici k dispozícii viaceré služobné autá. V prípade, že sa jednalo o
urgentnú situáciu mohli technici používať na presun svoje súkromné autá. Viacerí technici a medzi nimi
aj navrhovateľ, ktorý bol ich zamestnancom od 26.10. 2009 do 30.11. 2011, túto situáciu zneužívali, aby
sa pomocou fiktívnych vyúčtovaní obohacovali na úkor odporcu. Navrhovateľ patril medzi problémových
zamestnancov, dennodenne prichádzal do konfliktu so svojimi nadriadenými, nerešpektoval pokyny
a príkazy od spoločnosti, na čo bol sústavne ústne a písomne upozorňovaný. Pracovný pomer
navrhovateľa u odporcu bol skončený dňa 30.11. 2011 z organizačných dôvodov. Vzhľadom na
skutočnosť, že sa veľkosť regiónov pre výjazdy interných technikov ohraničila na blízke okolie Prievidze
a zamestnanec mal k dispozícii aj služobné auto, ktoré mohol využívať, dňa 1.8. 2010 bola s
navrhovateľom uzatvorená Dohoda o použití súkromného motorového vozidla na služobné účely (ďalej
len „Dohoda“). Na základe tejto Dohody bola so súhlasom navrhovateľa stanovená paušalizovaná suma
cestovných náhrad a amortizácie v celkovej výške 150 eur mesačne. V Dohode bola paušalizovaná
výška aj kvôli tomu, že odporca chcel zamedziť, aby zamestnanci zneužívali používanie súkromných
áut na služobné účely navyšovaním počtu najazdených kilometrov a pripočítaním amortizácie a
týmto spôsobom chcel odporca zamestnancov prinútiť k primárnemu využívaniu služobných vozidiel.
Používanie motorového vozidla zamestnanca na pracovnú cestu bolo upravené aj vnútornou smernicou,
ktorou disponovala každá pobočka a taktiež bola zverejnená aj na interportáli spoločnosti a vedúci
zamestnanci s ňou oboznamovali svojich podriadených pri nástupe do práce. Zákon č. 283/2002 Z.z.
umožňuje paušalizáciu cestovných náhrad v rámci § 34. Navrhovateľ svojím konaním porušil Dohodu
a zároveň sústavne nerešpektoval pokyny zamestnávateľa, resp. osoby poverenej zamestnávateľom.
Poukázal tiež na to, že navrhovateľ ako zamestnanec si nechával preplácať pohonné látky a cestovné
náhrady aj za cestu z jeho bydliska do zamestnania, čo sa nepovažuje za pracovnú cestu. Takisto
navrhovateľ umelo navyšoval počet kilometrov pri uskutočňovaných trasách. Podľa § 3 zákona č.
283/2002 Z.z., zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej
nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. Majú
za to, že navrhovateľ nepreukázal hodnoverným a overiteľným spôsobom skutočnosť, že celkový počet
ním najazdených kilometrov bol najazdený na služobné účely, pretože nepredložil písomné cestovné
príkazy zamestnávateľa na vykonanie pracovných ciest a ani ďalšie dôkazy preukazujúce jeho nárok na
uvádzané obdobie. Bez predloženia týchto dokladov uplatňovaný nárok navrhovateľa nie je z ich strany
preskúmateľný a tým ho považujú za nedôvodný a nepreukázaný. Navrhovateľ bol nimi viackrát aj počas
trvania pracovného pomeru ústne aj písomne vyzvaný na riadne predloženie dokladov preukazujúcich
opodstatnenosť jeho nároku.

Dokazovaním vykonaným na pojednávaní vypočutím účastníkov, oboznámením s pracovnou zmluvou
navrhovateľa u odporcu (č. l. 4), výpisom z obchodného registra na odporcu, listom Inšpektorátu práce
Trenčín z 25.8. 2011 (č. l. 9), listom adresovaným navrhovateľom odporcovi z 12.1. 2012 (č. l. 11),
Dohodou o použití súkromného motorového vozidla zo dňa 1.8. 2010 (č. l. 18), Smernicou odporcu -
Použitie motorového vozidla zamestnanca na pracovnú cestu v období od 31.7. 2010 do 31.7. 2012
(č. l. 19), Prílohou č. 1 k Dohode o použití cestného motorového vozidla (č. l. 30), listom adresovaným
odporcom navrhovateľovi zo dňa 27.6. 2011 (č. l. 31), zoznamom inštalácií za jednotlivé mesiace,
vyúčtovaním pracovných ciest navrhovateľa odporcom (č. l. 67 - 91), Montážnym denníkom (č. l. 92 -
268), písomnosťami predloženými navrhovateľom odporcovi za jednotlivé sporné mesiace k vyúčtovaniu

pracovných ciest navrhovateľa (č. l. 269 - 402), prehľadom najazdených km v mesiaci december 2010 (č.
l. 409), výsledkami náhodných kontrol odporcom predložených najazdených km podľa aplikácie Google
maps, ktorej súčasťou sú aj náhodne vybraté pracovné cesty a k nim pripojené výstupy z Google maps
za r. 2010 a 2011 (č. l. 409), vyúčtovaním pracovných ciest navrhovateľa odporcom s prílohami (č. l. 453
- 489) a ďalšími dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, mal súd zistený tento skutkový stav veci:

Navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu od 26.10. 2009 do 30.11. 2011 ako servisný a montážny technik
pre satelitnú a káblovú televíziu v jeho prevádzke v Prievidzi. Pri výkone svojej práce u zamestnávateľa,
pri pracovných cestách, so súhlasom odporcu, používal vlastné motorové vozidlo Mercedes A160 ev.
č. P. XXXDG.

V priebehu konania, písomným podaním z 12.2. 2013, v spojení s podaním do zápisnice súdu na
pojednávaní dňa 9.9. 2013, vzal navrhovateľ podaný návrh sčasti, v žalovanej istine vo výške 315,38
eur aj so zákonnými úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1.9. 2011 do zaplatenia späť.

Akceptujúc dispozičné právo navrhovateľa s predmetom sporu, súd konanie podľa § 96 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.“) vo vyššie uvedenej časti zastavil.

Z písomných dôkazov založených do spisu účastníkmi, osobitne z vyúčtovania PHM a kníh jázd za
sporné obdobie, proti obsahu ktorých písomností nemal odporca žiadne výhrady, je preukázané, že
navrhovateľ v súvislosti s výkonom práce pre odporcu vlastným motorovým vozidlom vykonal pracovné
cesty, pri ktorých najazdil v mesiaci november 2009 1178,5 km, v decembri 2009 1384,2 km, v januári
2010 1000,6 km, vo februári 2010 1179,2 km, v marci 2010 1536 km, v apríli 2010 1274,3 km, v máji
2010 1501,4 km, v júni 2010 1674,9 km, v júli 2010 1260,9 km, v auguste 2010 1463 km, v septembri
2010 1262 km, v októbri 2010 1151 km, v novembri 2010 903 km, v januári 2011 942 km, v marci 2011
1084 km, v apríli 2011 508 km a v mesiaci máj 2011 479 km.

Pretože za mesiac december 2010 odporca neposkytol súdu do spisu žiadne podklady k overeniu
správnosti výpočtu odjazdených kilometrov, pri ich výpočte navrhovateľ vychádzal zo zoznamu inštalácií
z decembra 2010 (č. l. 54), ktorý zoznam si viedol sám v súlade s evidenciou vedenou odporcom. Na
základe porovnania jednotlivých inštalácií s nevyhnutným počtom prejdených kilometrov motorovým
vozidlom z databázy Google map za účelom návštevy zákazníkov do miesta inštalácií a následne späť
do pobočky odporcu v Prievidzi, si uplatnil voči odporcovi za mesiac december 2010 náhradu za 1401,1
km.

Napriek tvrdeniu odporcu, že v mesiaci február 2011 navrhovateľ používal len služobné motorové
vozidlo, domáhal sa navrhovateľ zaplatenia náhrady za použitie vlastného motorového vozidla v rozsahu
397,5 km. Tvrdil, že najmenej taký počet kilometrov vlastným motorovým vozidlom na pracovné cesty
pre odporcu vykonal, pretože odporca mu za tento mesiac vo výplate v mesiaci marec 2011 zaplatil
sumu 52 eur ako vyúčtovanie ním spotrebovaných PHM vlastným vozidlom. Tvrdil, že pri vtedajšej cene
benzínu 1,399 eur/liter a priemernej spotrebe 9,35 litra/100 km spotreboval 37,169 litrov a pri uvedenej
spotrebe prešiel vyššie uvádzaných 397,5 km. Ak vo vyššie uvedenom mesiaci používal pri pracovných
cestách aj služobné vozidlo, bolo to pri ostatných pracovných cestách.

Pokiaľ ide o mesiace december 2010 a február 2011, súd si osvojil vyššie uvedený výpočet navrhovateľa
ním najazdených km, pretože odporca ako bývalý zamestnávateľ navrhovateľa neposkytol súdu iné
relevantné písomností, z ktorých by sa dal počet najazdených km v týchto mesiacoch navrhovateľom
zistiť. Spolu tak navrhovateľ v spornom období pri pracovných cestách vlastným omv najazdil 21580,6
km.

Navrhovateľ tvrdil, že pokiaľ medzi ním udávaným počtom kilometrov v žalobe a počtom prejdených
kilometrov, ku ktorým dospel na základe predložených podkladov odporcu je rozdiel, tento rozdiel vyplýva
z toho, že nemal k dispozícii presné podklady a vychádzal pri svojom výpočte v žalobe len zo súm,

ktoré mu uviedol odporca do výplatných pások ako sumy „cestovné do limitu“, pričom pri týchto sumách
robila účtovníčka odporcu chyby, pretože niekedy pri stanovení tejto sumy do výplaty vychádzala z ním
predložených pokladničných dokladov o kúpe PHM, inokedy vychádzala zo spotrebovaných litrov PHM,
teda pomýlila si litre s výškou ceny preplácaných PHM, teda namiesto eur vyplatila litre, pričom údaje
podľa svojej úvahy ešte aj zaokrúhľovala.

Z listu Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 25.8. 2011 adresovaným navrhovateľovi, mal súd zistené, že
na podnet navrhovateľa vykonal inšpektorát inšpekciu práce u zamestnávateľa DIGI SLOVAKIA, s.r.o.,
ktorej predmetom bola kontrola zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych, mzdových predpisov a
predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pri ktorej bolo okrem iného zistené,
že navrhovateľ ako zamestnávateľ porušil ustanovenie § 34 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách, tým, že pri výpočte paušálnej sumy nevychádzal z priemerných podmienok rozhodujúcich
pre poskytovanie náhrad, pri zmene podmienok neskúma, neupravuje paušálnu sumu a neprihliada na
navrhovateľove zákonné nároky zamestnancov. Porušenie uvedeného ustanovenia spočíva v tom, že
navrhovateľove nároky v súvislosti s používaním osobného motorového vozidla (ďalej len „omv“) možno
paušalizovať, odporca tak aj urobil, avšak neprihliadol na navrhovateľove zákonné nároky. Odporca
ako zamestnávateľ navrhovateľovi stanovil paušálnu náhradu v sume 150 eur mesačne bez uvedenia
počtu odjazdených kilometrov, prípadne bez iného primeraného kritéria. Následne sú navrhovateľovi
preplácané len PHM, ktoré dokladuje odovzdanými blokmi z registračnej pokladnice čerpacej stanice.
Táto suma však nekorešponduje ani so spotrebovanými PHM podľa odjazdených kilometrov. Ako príklad
uviedli mesiac marec 2011, v ktorom navrhovateľ odjazdil 1084 km pri priemernej spotrebe ním uvedenej
9,35 litra na 100 km, celkovej spotrebe PHM 101,35 litra, priemernej cene PHM 1,42 eur za liter. Celková
spotreba PHM za odjazdené kilometre je 144 eur, pričom navrhovateľovi odporca preplatil 171 eur, suma
ktorá bola následne uvedená vo výplatnej páske navrhovateľa po položkou č. 791 s názvom „cestovné
do limitu“. Inšpektorát práce Trenčín súčasne upozornil, že v navrhovateľom predloženom osvedčení
číslo SF 635869 nie je uvedená spotreba paliva jeho vozidla. V uvedenej situácii, ak sa spotreba v
technickom preukaze nezhoduje so skutočnou spotrebou alebo sa spotreba v technickom preukaze
neuvádza, pre výpočet náhrady za spotrebované PHM sa použije spotreba podľa technického preukazu
omv rovnakého typu, s rovnakým objemom valcov motora a s rovnakým druhom pohonnej látky alebo
spotreba preukázaná dokladom vydaným osobou, ktorej bola udelená amortizácia podľa osobitného
predpisu, alebo doplňujúcich údajov výrobcu, dovozcu alebo predajcu preukazujúce spotrebu alebo inú
spotrebu.

Listom zo dňa 12.1. 2012 sa po vykonanej kontrole u odporcu Inšpektorátom práce Trenčín, pokúšal
navrhovateľ vyriešiť spor s odporcom mimosúdne, avšak neúspešne (list odporcu z 27.6. 2011 - č. l. 31).

Je pravda, že dňa 30.7. 2010 uzavreli účastníci Dohodu o použití súkromného motorového vozidla
podľa § 51 Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.8. 2010 do 31.7. 2011. Predmetom Dohody
bolo používanie omv zamestnanca na služobné účely pri vykonávaní práce zamestnanca. Podľa bodu
3 Dohody, zamestnanec mal používať na služobné účely pri výkone svojich pracovných povinností
svoje omv. Podľa bodu 6 predmetnej Dohody, za používanie omv na plnenie pracovných povinností
zamestnanca, zamestnávateľ (odporca) uhradí paušálne zamestnancovi 150 eur mesačne.

Je takisto preukázané, že na obdobie od 31.7. 2010 do 31.7. 2012 vydal odporca ako zamestnávateľ
smernicu „Použitie motorového vozidla zamestnanca na pracovnú cestu“. Podľa bodu 3 tejto smernice,
zamestnanci spoločnosti (odporca) používajú na pracovné cesty prednostne motorové vozidlá vo
vlastníctve zamestnávateľa. Zamestnanci môžu po dohode so zamestnávateľom použiť na pracovnú
cestu aj motorové vozidlo, ktoré nie je vozidlom zamestnávateľa. Podmienky pracovnej cesty určuje vždy
zamestnávateľ, ktorý sa môže so zamestnancom dohodnúť, že zamestnanec pri pracovnej ceste použije
vlastné omv. Podľa bodu 4 Dohody, sa za pracovnú cestu vlastným omv nepovažuje cesta z trvalého
bydliska zamestnanca na pracovisko. Je pravda, že v bode 5 Dohody sa uvádza, že zamestnávateľ
má právo určiť výšku náhrady za použitie omv, okrem cestného motorového vozidla zamestnávateľa,
zamestnancom na pracovnú cestu paušálnou sumou podľa § 34 zákona č. 283/2002 Z.z., pokiaľ
zamestnávateľ výšku náhrady za použitie vozidla neurčí paušálnou sumou podľa predchádzajúcej
vety, náhrada, ktorá sa poskytuje zamestnancovi pri použití omv na pracovnej ceste, je stanovená v

spoločnosti (odporca) podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. Podľa toho istého bodu tej istej smernice, len
ak zamestnávateľ (odporca) neurčil náhradu paušálnou sumou, patrí zamestnancovi základná náhrada
za 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky.

Navrhovateľ počas celého konania na podanom návrhu trval. Podľa neho, podstata sporu nespočíva
vo vznesených pochybnostiach odporcu ohľadne počtu ním najazdených km pri výkone práce, pretože
o počte najazdených km počas výkonu práce bol odporca z jeho strany písomne informovaný, obdržal
každý mesiac od neho písomné vyúčtovanie spotrebovaných PHM a počtu najazdených km, pričom
k počtu najazdených km odporca nevzniesol žiadnu výhradu. Na pracovné cesty ho vysielal sám
odporca a priebežne ho kontroloval tým, že mal od neho k dispozícii písomné zápisy od každého
jedného klienta, ktorého navštívil za účelom poskytnutia služieb, servisu, montáže, vrátane uvedenia
miesta výkonu práce. Podstata sporu je podľa neho v tom, či odporca mal právnu povinnosť napriek
Dohode, v ktorej je uvedená aj paušálna náhrada určená odporcom, dodržať ustanovenie § 34
zákona o cestovných náhradách, teda pri výpočte paušálnej sumy vychádzať z priemerných podmienok
rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancom. Podľa neho odporca takúto povinnosť mal, a mal
povinnosť v zmysle tohto ustanovenia upraviť paušálnu sumu náhrad tak, aby zodpovedala priemerným
podmienkam rozhodujúcim na poskytnutie náhrad. Odporca pri výpočte paušálnej sumy mal právnu
povinnosť prihliadať na jeho zákonné nároky. Jeho zákonným nárokom bol popri nároku na náhradu
za spotrebované PHM aj nárok na náhradu za opotrebenie omv, ktorého nároku sa voči odporcovi
nikdy nevzdal, pretože v ním určenej paušálnej náhrade nebol takýto nárok špecifikovaný. Odporca
zneužíval svoje postavenie zamestnávateľa na to, aby v podstate okrádal svojich zamestnancov o
ich zákonný nárok na náhradu amortizácie vlastných omv. Zastával stanovisko, že zákonná možnosť
paušalizovať náhrady nedáva zamestnávateľovi právo ukracovať zamestnanca na týchto náhradách,
podstata paušalizácie spočíva len v zjednodušení preukazovania nárokov a ich likvidácie. Považoval za
absurdné, aby sa prisvedčilo názoru odporcu, že má preukazovať v súčasnosti, že najazdil taký počet km
ako uvádza, keď odporca ním deklarovaný počet km nikdy nespochybnil a akceptoval ho. Jeho námietky
sú účelové v snahe vyhnúť sa svojej zodpovednosti zaplatiť mu aspoň primerané cestovné náhrady pri
použití vlastného omv, ktorého používanie odporca odsúhlasil. Odporca mu cestovné v spornom období
platil na základe jeho vyúčtovania spotreby PHM. Nepamätá sa, že by niekedy minul na spotrebe PHM v
tom ktorom mesiaci nižšiu sumu, než bol odporcom deklarovaný paušál náhrady. U odporcu začal jazdiť
len preto, že mu sľubovali, že po zaškolení mu po 3 mesiacoch dajú služobné auto, čo sa však nestalo.
Žiadnu sumu okrem tej, ktorú si vyúčtoval titulom spotreby PHM mu odporca neuhradil. V decembri sa
vždy jazdilo viac a za tieto mesiace mu odporca určite nezaplatil ani náhradu za spotrebované PHM.
Dohodu zo dňa 30.7. 2010 podpísal, avšak so spätným dátumom a pod hrozbou výpovede z pracovného
pomeru. Žiadnu inú Dohodu na 131 eur mesačne nepodpísal. Vždy po mesiaci predkladal potvrdenie
o počte najazdených km za predchádzajúci mesiac podľa pokynov zamestnávateľa. K písomnostiam,
ktoré mal k dispozícii odporca, doložil doklady o spotrebe PHM a doklady o tom, kde všade počas
pracovnej cesty bol a koľko km pritom najazdil. Keď mal k dispozícii služobné auto, spotrebu PHM
nezapisoval, vždy to napísal do knihy jázd firemného auta. PHM mu boli vyplatené vždy. Pokiaľ ide o
písomné cestovné príkazy, nenašiel sa u odporcu nikto, kto by mu ich pred pracovnou cestou vystavil.
Vždy bol upovedomený o tom, že uzavrel Dohodu. Každý mesiac si robil samostatne vyúčtovanie,
ktoré jeho zamestnávateľ akceptoval. Z výplatnej pásky bolo zrejmé, akú sumu za ten ktorý mesiac
za spotrebované PHM obdržal. Odporca ho na pracovné cesty vysielal sám, limit 150 eur mesačne sa
dodržať nedal . Je pravda, že niekedy na pracovné cesty cestoval z miesta svojho bydliska, preto si
pracovnú cestu takto účtoval. Býva od miesta výkonu svojej práce u odporcu asi 1 km.

Odporca v priebehu celého konania žiadal návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť. Predložil na
preukázanie svojich tvrdení do spisu aj vyúčtovanie PHM a Knihu jázd za obdobie január až november
2010 a za obdobie január až máj 2011, s tým, že týmito dokladmi za mesiace november a december
2009 a december 2010 nedisponuje a tieto sa pri presúvaní ich archívu asi stratili. Poukazoval na to,
že navrhovateľ bol problémovým zamestnancom odporcu, s ktorým po nástupe do zamestnania bola
uzavretá ústna dohoda, na základe zákona o cestovných náhradách, kde bola takisto paušalizovaná
suma cestovných náhrad. Výšku mal určiť vedúci zamestnanec na základe rozhodnutia zamestnávateľa
a táto výška mala pokrývať sumu za prejazdené PHM a amortizáciu. Na pojednávaní dňa 7.1. 2013
túto sumu definovať zástupca odporcu nevedel. Tým, že bola uzavretá Dohoda, zamestnanec bol
informovaný o sume, ktorá mala pokrývať spotrebu jeho PHM a amortizáciu vozidla. Takisto mal odporca
služobné vozidlá, ktoré mohol zamestnanec využívať a takisto existujú aj alternatívne spôsoby prepravy.

Uviedol, že naozaj v súčasnosti pri výplate cestovných náhrad postupuje odporca inak ako predtým.
Neuzatvárajú sa dohody o použití súkromného motorového vozidla, ale odporca si vzal do nájmu
motorové vozidlá, ktoré využívajú ich zamestnanci. Je pravda, že navrhovateľ odporcovi dokladoval,
akú prácu v konkrétnom mesiaci pre odporcu vykonal a kde sa nachádzal. Dokladoval to vyúčtovaním
PHM, knihou jázd a takisto montážnymi denníkmi, ktoré mal navrhovateľ po podpise vedúcej upraviť v
posledných mesiacoch trvania jeho pracovného pomeru u odporcu. Nárok na amortizáciu v tom rozsahu
ako si ju navrhovateľ v spore uplatnil, nebol nikdy z ich strany uznaný, svoje záväzky voči navrhovateľovi
považovali v celom rozsahu za uhradené pokiaľ ide o spotrebu PHM a takisto o amortizáciu. Poukázal
na to, že inšpektorát práce im neuložil konkrétnu povinnosť zaplatiť niečo navrhovateľovi a navrhovateľ
nepreukázal ani svoje pracovné cesty v spornom období tak, ako je ich povinný podľa smernice
preukázať. V rámci právnej istoty, aj keď popierajú základ nároku navrhovateľom v spore uplatnený, z
použitej Google map zistili, že trasy sú zo strany navrhovateľa nadhodnotené, rovnako ako aj spotreba
PHM. Z technického preukazu omv nie je zrejmá spotreba vozidla, pričom u obdobného vozidla je
spotreba v rozmedzí 4,9 - 7,5 litra na 100 km. Potvrdil, že ich prepočty z dôvodu chyby v počítaní boli
nepresné. Uviedol, že je toho názoru, že navrhovateľ upravoval výsledky ponúkaných aplikácií vo svoj
prospech a výška amortizácie, ktorú navrhovateľ žiada, výrazne prevyšuje trhovú hodnotu vozidla v
čase, keď bola s navrhovateľom uzavretá zmluva.

Vzhľadom na výhrady odporcu k počtu najazdených km navrhovateľom pri pracovných cestách v
spornom období, ktorú skutočnosť spochybnil aj vlastným prepočtom metódou prepočtu km pomocou
Google map a podľa ktorých výpočtov mu vyšiel rozdiel najazdených km asi 7730, keď pri tomto výpočte
vychádzal z montážneho denníka a z knihy jázd, pričom vždy zohľadnili adresu konkrétneho užívateľa,
ku ktorému sa mal navrhovateľ dostaviť v súvislosti s montážou, vychádzajúc aj z toho, že vždy sa mal
dostaviť na pobočku v Prievidzi a odtiaľ išiel na ďalšiu pracovnú cestu, navrhovateľ uviedol, že pred
pracovnou cestou dostal vždy od odporcu tabuľku so zoznamom klientov, kde boli uvedené aj časy,
ktoré mal na toho ktorého klienta, na ktorú hodinu bol klient naplánovaný. Pretože odporca mal zlú
logistiku, musel ísť cez tú ktorú obec aj opakovane, dokonca aj cez to isté miesto, riadiac sa pokynmi
odporcu. Za mesiac december 2010 nemal od odporcu k dispozícii žiadne písomné podklady, pokiaľ ide
o samotné km, aj za december 2010 k výslednému číslu dospel podľa Google map, pričom vždy počítal
s najkratšou možnou trasou a neprihliadal ani na to, že dvakrát šiel po tej istej ceste rovnakým miestom
cez konkrétnu obec. V mesiaci máj 2011 vypočítal najazdené km takisto podľa výplatnej pásky, pretože
mu neboli odporcom poskytnuté žiadne podklady.

Súčasne predložil navrhovateľ do spisu rozpis najazdených km za mesiac december 2010. Z tabuľky
vyplýva súčet km najazdený v jednotlivých dňoch ako aj celkový počet km v mesiaci december 2010.
V ďalších navrhovateľom pripojených prílohách (č. l. 409) je zadokumentovaný z aplikácie Google map
rozpis jednotlivých ciest vlastným omv k zákazníkom podľa pokynov odporcu. Pokiaľ v niektorých trasách
nie je uvedená koncová adresa zákazníka, je adresa nahradená obcou, v ktorej zákazník býval, z
dôvodu, že aplikácia v niektorých prípadoch nedokázala dohľadať presnú adresu zákazníka. Odporcom
predložený súhrn km z jeho pracovných ciest spracovaný podľa aplikácie Google map považoval za
nepresný, len orientačný, čo samotná aplikácia charakterizuje tak, že trasy podľa nej sú určené len na
plánovanie ciest a teda skutočne najazdené km môžu byť odlišné od výsledkov na mape. Zotrval preto
na upravenom výpočte najazdených km dokumentovaných podľa knihy jázd a akceptovaných odporcom
vo všetkých jednotlivých mesiacoch tým, že mu boli preplatené PHM a odsúhlasené jednotlivé knihy
jázd. Ak odporca relevantným spôsobom a prostredníctvom zodpovedného zamestnanca odsúhlasil
vykonané pracovné cesty, je ich súčasné spochybňovanie len s poukazom na výstupy z aplikácie Google
map účelové, vedené snahou znížiť už prv uznaný nárok. Napriek tomu, preverujúc správnosť výpočtov
odporcu, zistil, že ani jedna pracovná cesta sa nezhoduje z dôvodu, že odporca zadával pri zistení
najazdených km najkratšie trasy, nezadával adresy zákazníkov, ale len názvy obcí, a preto sú výsledné
km nepresné, bez potrebného počtu km k vyhľadaniu zákazníka. Takisto výstupy odporcu nezohľadňujú
skutočný priebeh pracovných ciest, ale iba teoreticky najoptimálnejšie vykonanie. Skutočnosť však bola
taká, že zákazníka musel vždy vyhľadať, častokrát jazdiť autom v obci, meste, aby zákazníka našiel,
pričom sa stávalo, že zákazník objednal zákazku z inej adresy než z miesta montáže alebo poruchy, čo
si vyžadovalo najazdiť ďalšie km. Poukázal tiež na počítacie chyby odporcu v tabuľkách predložených
súdu na pojednávaní. Z vyššie uvedeného podľa navrhovateľa vyplýva, že podklady, z ktorých robil
výpočty odporca sú nepresné, resp. odporca nepresne spočítaval jednotlivé km v jednotlivých dňoch a
mesiacoch, zle odpisoval ním uvádzané skutočne najazdené km a preto celý výpočet odporcu nemôže

slúžiť ako dôveryhodný podklad pre posúdenie rozsahu a opodstatnenosti uplatneného nároku. Trval na
tom, aby z týchto dôvodov posudzoval súd jeho nárok z podkladov odporcom odsúhlasených kníh jázd za
posudzované obdobie a priznal mu nárok tak, ako bol spresnený podľa údajov z kníh jázd predložených
súdu i jemu odporcom a je kvantifikovaný v jeho podaní zo dňa 11.2. 2013 na sumu 3.949,25 eur.
Spotreba PHM ako i najazdené km mu boli zo strany odporcu 2 roky akceptované. Takisto ho kontrolovala
zamestnankyňa odporcu, Katarína Vetráková, ktorá mu nikdy nič nespochybnila a montážne denníky a
knihu jázd mu vždy podpísala.

Podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ak sa
zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové
vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná
náhrada za každý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky.

Základná náhrada podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
(ďalej len „MPSVaR SR“) č. 632/2008 Z.z., účinného od 1.1. 2009 je 0,183 eur za každý kilometer jazdy.

Podľa § 34 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, náhrady
podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy zamestnávateľ vychádza
z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine
zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je zamestnávateľ povinný
túto sumu preskúmať a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný prihliadať na
zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené nároky.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je po
jeho čiastočnom späťvzatí dôvodný a preto mu súd vyhovel.

V konaní mal súd jednoznačne preukázané, že navrhovateľ bol bývalý zamestnanec odporcu, ktorý
v rámci plnenia si svojich pracovných úloh sa zúčastnil v spornom období aj pracovných ciest, ktoré
uskutočnil na základe Dohody s odporcom, v prevažnej časti svojím omv. Súd v žiadnom prípade
nespochybňuje existenciu tejto Dohody, ani možnosť odporcu paušalizovať výšku cestovných náhrad
odporcom podľa citovaného ustanovenia § 34 zákona č. 283/2002 Z.z., táto paušalizácia však musí byť
v súlade s právnymi predpismi.

Aj podľa právneho názoru súdu, podstata sporu nespočívala vo vznesených pochybnostiach odporcu
ohľadne počtu navrhovateľom najazdených km v spornom období pri výkone práce, pretože o počte
najazdených km počas výkonu práce bol odporca z jeho strany vždy písomne informovaný, obdržal
každý mesiac od neho písomné vyúčtovanie spotrebovaných PHM a počtu najazdených km, pričom k
počtu najazdených km odporca nikdy nevzniesol žiadnu výhradu. Na pracovné cesty ho vysielal sám
odporca a priebežne ho kontroloval tým, že mal od neho k dispozícii písomné zápisy od každého jedného
klienta, ktorého navštívil za účelom poskytnutia služieb, servisu, montáže, vrátane uvedenia miesta
výkonu práce.

Podľa právneho názoru súdu, aj napriek údajnej ústnej a neskôr písomne uzavretej Dohode, v ktorej je
uvedená aj paušálna náhrada určená odporcom, nepostupoval odporca dôsledne podľa § 34 zákona
o cestovných náhradách, pretože pri výpočte paušálnej sumy nevychádzal z priemerných podmienok
rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancom. Podľa súdu, odporca takúto povinnosť mal, a
teda jednoznačne mal povinnosť v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona upraviť paušálnu

sumu náhrad tak, aby zodpovedala priemerným podmienkam rozhodujúcim na poskytnutie náhrad.
Odporca teda pri výpočte paušálnej sumy mal právnu povinnosť prihliadať riadne na všetky zákonné
nároky navrhovateľa, ktorými okrem nároku na náhradu za spotrebované PHM bol aj nárok na náhradu
za opotrebenie omv, ktorého nároku sa navrhovateľ voči odporcovi nikdy nevzdal, a tento nárok
ani nebol v paušálnej náhrade nijako konkretizovaný. Z vykonaného dokazovania, zo samotných
výpovedí účastníkov konania a z písomností založených nimi do spisu, mal súd jednoznačne zistené,
že po vykonaných pracovných cestách odporca následne preplácal navrhovateľovi náklady týkajúce sa
skutočnej spotreby PHM.

Jednoznačne možno tvrdiť, ako uviedol aj právny zástupca navrhovateľa, že zákonná možnosť
paušalizovať náhrady nedáva zamestnávateľovi právo ukracovať zamestnanca na týchto náhradách, a
samotná podstata paušalizácie spočíva len v zjednodušení preukazovania nárokov a ich likvidácie.

Je aj podľa názoru súdu nelogické a absurdné tvrdenie odporcu, že je to navrhovateľ, kto má
preukazovať s odstupom času, že najazdil taký počet km ako uvádza, keď odporca ním deklarovaný
počet km v minulosti nikdy nespochybnil, naopak akceptoval ho. Jeho výhrady k najazdeným km
v spornom období považoval súd za účelové v snahe vyhnúť sa svojej zodpovednosti zaplatiť
navrhovateľovi zákonné cestovné náhrady pri použití vlastného omv, na používanie ktorého pri
pracovných cestách dal odporca súhlas.

Ako už bolo uvedené, odporca navrhovateľovi cestovné v spornom období na základe jeho vyúčtovania
spotreby PHM vyplatil a teda ani navrhovateľom odjazdené km pri pracovných cestách v spornom období
jeho omv spochybnené neboli, pričom odporca pri cestovných náhradách na výplatu náhrady v súvislosti
s používaním omv navrhovateľa zjavne neprihliadal, keďže vyúčtovanie pracovných ciest navrhovateľom
pokrývalo len spotrebu PHM (okrem iného to vyplýva aj z protokolu Inšpektorátu práce Trenčín).

Základná náhrada za amortizáciu teda podľa právneho názoru súdu navrhovateľovi odporcom v
spornom období podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z., zaplatená nebola, táto v spornom období podľa
Opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. účinného od 1.1. 2009 predstavovala 0,183 eur za každý km
jazdy, čo pri odjazdených 21.580,6 km navrhovateľom v spornom období predstavuje sumu 3.949,25
eur, a preto súd uložil odporcovi povinnosť vyššie uvedenú sumu navrhovateľovi zaplatiť.

Vzhľadom k tomu, že si odporca svoje povinnosti riadne a včas nesplnil, dostal sa do omeškania a
preto si navrhovateľ od odporcu dôvodne uplatňoval aj zaplatenia úroku z omeškania v súlade s § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vo výške 9,5 % ročne zo sumy 3949,25
eur od 1.9. 2011 (kedy sa odporca prvýkrát dozvedel o nesprávne vyplácaných cestovných náhradách
navrhovateľovi - list Inšpektorátu práce Trenčín adresovaný navrhovateľovi z 25.8. 2011) do zaplatenia.
Preto súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi aj zákonné úroky z omeškania uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku. Základ nároku, navrhovateľom v spore uplatnený, bol v konaní preukázaný. Samotnú
výšku nároku z dôvodu absencie niektorých písomných dokladov zo strany odporcu bolo ťažké vypočítať
a až po doplnení dokazovania vo veci vzal navrhovateľ sčasti ním podaný návrh na začatie konania
späť. Z týchto dôvodov priznal súd navrhovateľovi voči odporcovi plnú náhradu trov konania, ktoré mu
v spore vznikli. Navrhovateľove trovy pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 255,50
eur a z trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za štyri úkony právnej služby po
151,05 eur vychádzajúc z hodnoty uplatneného nároku vo výške 4.264,63 eur (prevzatie a príprava
zastupovania dňa 18.4. 2012, vyhotovenie žaloby 19.4. 2012, písomné vyjadrenie k odporu 19.10. 2012,

zastupovanie na pojednávaní 7.1. 2013) a za tri úkony právnej služby po 141,09 eur vychádzajúc z
hodnoty upraveného nároku v konaní po jeho čiastočnom späťvzatí na sumu 3.949,25 eur podaním zo
dňa 12.2. 2013 (zastupovanie na pojednávaní dňa 15.4. 2013, 20.5. 2013 a 9.9. 2013) + 3 x režijný paušál
po 7,63 eur + 4 x režijný paušál po 7,81 eur, t. j. trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.081,60 eur.
Navrhovateľ si v konaní nesprávne uplatnil za 1 úkon právnej služby, za účasť na pojednávaní dňa 15.4.
2013, sumu 151,05 eur, pričom mu za tento úkon právnej služby po čiastočnom späťvzatí návrhu patrila
suma 141,09 eur, preto súd navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia o sumu 9,96 eur skrátil.

O povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania v celkovej výške 1.337,10 eur k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa, rozhodol súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, čoho sa
odvolaním domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno zdôvodniť len skutočnosťami
uvedenými v § 205 ods. 2 O.s.p..

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie, podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia /§ 251 O.s.p./.