Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Okresný súd Skalica
Spisová značka: 2C/45/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712208939
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Michaláčová
ECLI: ECLI:SK:OSSI:2014:2712208939.4

Uznesenie

Okresný súd Skalica v právnej veci žalobcu: Mgr. B. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., X. XXXX, štátny
občan SR, zastúpený advokátom: Mgr. Maroš Ožvald, AK so sídlom Grösslingová 6-8, 811 09 Bratislava,
proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951,
právne zast.: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853
186, o zaplatenie sumy 249,19 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd konanie z a s t a v u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške
246,61 €, a to do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca dňa 30.11.2012 podal na tunajšom súde prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu,
ktorým sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 249,19 € a náhrady trov konania za zaplatený súdny

poplatok a trovy právneho zastúpenia. V návrhu uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 4.5.2007
Zmluvu o poskytnutí úveru č. 99/807/07, na základe ktorej mu bol poskytnutý hypotekárny úver vo výške
49.790,88€sdobousplatnosti30rokovnanadobudnutienehnuteľnosti.Žalobcajevzmluvevpostavení
spotrebiteľa, zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
bola uzavretá ako štandardná zmluva žalovaného, bez možnosti individuálne ovplyvniť jej obsah zo
strany spotrebiteľa. Žalobca poukázal na nesprávny výpočet revizibilnej úrokovej sadzby po skončení

5-ročnej fixácie v rozpore so zmluvou, na základe čoho žalovaný stiahol inkasom z účtu žalobcu z titulu
mesačných splátok úveru v júni 2012 čiastku 264,56 € a v júli až novembri 2012 5 x čiastku 267,61 €,
spolu teda 1.602,61 €, pričom pri dodržaní zmluvy bol žalovaný oprávnený stiahnuť si sumu za obdobie
jún až november 2012 celkom čiastku 1.353,42 € (6 x 225,57 €). Žalovaný v rozpore s ustanoveniami
zmluvy a bez právneho dôvodu stiahol inkasom z účtu žalobcu spolu čiastku 249,19 €. Žalobca k návrhu
doložil Zmluvu o poskytnutí úveru č. 99/807/07 uzavretú medzi účastníkmi konania, dodatok k zmluve,

oznámenie žalovaného o zmene úrokovej sadzby, sťažnosti žalobcu adresované žalovanému ohľadom
určenia výšky úrokovej sadzby, vysvetlenie žalovaného k zmene úrokovej sadzby, tabuľka vývoja sadzby
Euribor, žiadosť o zmenu podmienok úveru č. 998077 zo dňa 3.5.2012, spôsob výpočtu skrátenia doby
splácania úveru po mimoriadnej splátke.

Žalovaný sa vyjadril k návrhu písomným podaním zo dňa 25.2.2013, v ktorom namietol nedostatok
právomoci všeobecného súdu na konanie. Žalovaný v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách v znení účinnom v čase podpisu zmluvy ponúkol žalobcovi v bode 14.3 zmluvy

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v nasledovnom znení: „Klient vyhlasuje, že
prijíma návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými
stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou
platnosťou v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk (ďalej len „rozhodcovskýsúd“).Zmluvnéstranysazároveňdohodli,žerozsudokrozhodcovskéhosúdubudezáväznýprezmluvné
strany, že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý
nie je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného zákona. Ak klient označí toto

políčko ? (pozn. žalobca políčko neoznačil) platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej
zmluvy s tým, že vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou
zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd.“ Z uvedeného vyplýva, že žalovaný
ponúkol žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, pričom žalobca tento návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy prijal. Spor, ktorý je predmetom tohto konania, sa týka údajných nárokov žalobcu

voči žalovanému zo úverovej zmluvy a keďže sa účastníci dohodli, že všetky spory v súvislosti so
zmluvou majú byť prejednané a rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, na prejednanie a rozhodnutie
tohto sporu nie je daná právomoc všeobecných súdov, predmetné konania by preto malo byť zastavené.
Žalovaný podal v zmysle ust. § 106 O.s.p. námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Skalica,
žiadal konanie zastaviť a zaviazať žalobcu povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania.

Žalobca nesúhlasil so vznesenou námietkou nedostatku právomoci tunajšieho súdu, poukázal na

ust. § 106 O.s.p., podľa ktorého všeobecný súd vec prejedná ak zistí, že rozhodcovská zmluva je
neplatná. Žalobca považuje rozhodcovskú zmluvu za neplatnú, preto vec môže prejednať a rozhodnúť
Okresný súd Skalica. Žalobca citoval ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, podľa ktorého sa za neprijateľnú
podmienku považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, súčasťou OZ sa toto

ustanovenie stalo od 1.1.2008, podľa § 879j OZ sa ním spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
1.1.2008. Výpočet neprijateľných podmienok v § 53 je iba exemplifikatívny a teda neuvedenie tohto
ustanovenia v čase podpisu zmluvy nemožno interpretovať tak, že by to v tom čase nebola neprijateľná
podmienka. Podľa žalobcu rozhodcovskú zmluvu nemožno považovať za individuálne dojednanú
vzhľadom na jej znenie, spôsob umiestnenia a okolnosti uzavretia. Rozhodcovská zmluva je umiestnená

na 14. strane 15-stranovej zmluvy, čo spotrebiteľovi výrazne znemožňuje výkon práva na voľbu, ako
to predpokladá § 93b zákona o bankách. Konštrukcia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
spôsobom, keď nekonaním spotrebiteľa má prísť k automatickej akceptácii rozhodcovskej zmluvy, je
v rozpore s dobrými mravmi, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a
spotrebiteľa a nemožno ho interpretovať ako prejavenie individuálnej vôle žalobcu. Aj podľa § 44 OZ

mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu na uzavretie zmluvy, to musí ešte
výraznejšie platiť v spotrebiteľskom vzťahu. Žalovaný splnenie podmienky individuálneho dojednania
netvrdil ani nepreukázal. O nedostatkoch odbornej starostlivosti žalovaného pri podpise zmluvy svedčí aj
skutočnosť,žeosobykonajúcezažalovanéhonezabezpečilianiuvedeniedátumunazmluvu,čoilustruje
okolnosti uzavretia zmluvy a mieru starostlivosti poskytnutej žalobcovi. Rozhodcovský súd označený

v článku 14. bod 14.3 Zmluvy v čase jej podpisu pod takýmto menom neexistoval, pod týmto menom
prestalexistovaťdňa1.3.2007,odkedysavoláStályrozhodcovskýsúdSlovenskejbankovejasociácie.V
prípadezastaveniakonaniazdôvodovpodľa§106O.s.p.žalovanýnemáprávonanáhradutrovkonania,
nakoľko vznik sporu spôsobil žalovaný svojou neochotou komunikovať so žalobcom a poskytnúť mu
zdôvodnenie svojho postupu pri určení výšky úroku a vysvetliť posúdenie zvýšenia rizika dlžníka.

Pred súdom žalobca vypovedal, že si presne nepamätá na okolnosti uzavretia zmluvy, svoju pozornosť
sústredil na podstatné náležitosti zmluvy, akými sú úrok, poplatky, splatnosť. Predpokladal, že sa banka
bude voči nemu chovať férovo a korektne a také ustanovenie, ktoré sa týka rozhodcovskej doložky
nepredpokladal.

Žalovaný k tvrdeniam žalobcu uviedol, že s názorom žalobcu o neplatnosti rozhodcovskej doložky v

celom rozsahu nesúhlasí. Rozhodcovská doložka predstavuje platné ujednanie zakladajúce právomoc
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie na riešenie všetkých vzájomných sporov
žalobcu a žalovaného v súvislosti so Zmluvou. Rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú
podmienku, pretože bola individuálne dojednaná, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, žalobca pri uzatváraní zmluvy nebol v postavení priemerného

spotrebiteľa a žalovaná mal zákonnú povinnosť ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Žalobca prijal
návrh rozhodcovskej doložky podpisom zmluvy a neoznačením políčka v tretej vete doložky, nepresnosť
v označení rozhodcovského súdu nespôsobuje bez ďalšieho neurčitosť a/alebo nezrozumiteľnosť tejto
časti doložky a základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosťzmluvy. Žalovaný súhlasil, že uzavretá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky v čase uzavretia zmluvy
boli upravené v § 53 OZ, vo vzťahu k rozhodcovskej doložke OZ mlčal. Neprijateľnou podmienkou

bola len taká podmienka, ktorá kumulatívne spĺňala nasledovné predpoklady: nebola individuálne
dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Pre posúdenie individuálnosti dojednania je rozhodujúce, či spotrebiteľ bol schopný (mal
možnosť) ovplyvniť podstatu podmienky a či túto možnosť aj reálne využil. Žalovaný v súlade so
zákonom o bankách ponúkol žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, pričom žalobca

mal možnosť ponúknutý návrh rozhodcovskej zmluvy neprijať jednoduchým prejavením nesúhlasu
formou označenia políčka v tvare štvorca, pri ktorom bolo zreteľne uvedené, že ak klient toto políčko
označí, neprijíma návrh rozhodcovskej zmluvy. Žalobca tak neurobil. Žalovaný v návrhu zmluvy umožnil
žalobcovi osobitne prijať/neprijať návrh rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby táto skutočnosť mala
vplyv na uzavretie zmluvy ako celku. Žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3 M Cdo
14/2011 zo dňa 22.11.2012, v ktorom najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora zrušil rozhodnutia nižších súdov z dôvodu, že sa nezaoberali možnosťou individuálneho
dojednania rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré
obsahovali oprávnenie spotrebiteľa odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa založenia
zmluvného vzťahu s danou bankou. Ak teda podľa názoru Najvyššieho súdu SR možno uvažovať o
individuálnomdojednanírozhodcovskejdoložkyvyššieuvedenýmspôsobom,otoviacsazaindividuálne

dojednanú musí považovať predmetná rozhodcovská doložka, ktorý navyše bola obsiahnutá priamo
v zmluve a žalobca mal možnosť návrh rozhodcovskej doložky jednoducho neprijať. Žalobca mal
možnosť ovplyvniť existenciu rozhodcovskej doložky v zmluve, preto bola individuálne dojednaná a
nevzťahujú sa na ňu ust. 53 OZ v rozhodnom znení. Pre neprijateľnosť rozhodcovskej doložky sa
vyžaduje existencia kvalifikovanej značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa. Podľa žalovaného

rozhodcovská doložka nespôsobuje nerovnováhu v neprospech žalobcu, ale naopak, poskytuje mu
vo viacerých ohľadoch výhodu oproti žalovanému. V zmysle čl. 2 ods. 2 Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu platí, že „ak sa v rozhodcovskom konaní rozhoduje spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a je nariadené ústne pojednávanie, Rozhodcovský súd zabezpečí, aby ústne pojednávanie
prebehlo v územnom obvode samosprávneho kraja, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“ Z uvedenej

citácie je zjavné, že žalobcovi sa žiadnym spôsobom nesťažuje prístup k súdu. Ďalšiu ochranu
žalobcu v prípadnom rozhodcovskom konaní zabezpečujú podľa žalovaného ustanovenia Rokovacieho
poriadku, podľa ktorých je Rozhodcovský súd povinný použiť všeobecne záväzné právne predpisy na
ochranu práv spotrebiteľa a nemôže prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s
predpismi na ochranu spotrebiteľa. Žalobca sa ako spotrebiteľ môže domáhať zrušenia rozhodcovského

rozsudku, má teda jeden extra dôvod, pre ktorý môže žiadať zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Výhodami rozhodcovského konania sú rýchlosť, efektívnosť a nízka nákladovosť, pričom tieto výhody
by požíval primárne žalobca, Rozhodcovská zmluva nespôsobuje akúkoľvek nerovnováhu (vyžaduje
sa značná nerovnováha) v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. OZ v neskoršom
znení s účinnosťou od 1.1.2008 obsahuje odlišnosť v tom, že v ust. § 53 ods. 4 písm r/ OZ je

ako neprijateľná podmienka uvedené ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, to však nemá
na prejednávaný prípad akúkoľvek relevanciu, nakoľko platnosť rozhodcovskej doložky je potrebné
posudzovať výlučne podľa právnych predpisov účinných v čase jej uzatvorenia a skutočnosť, že
podmienkajeuvedenávdemonštratívnomvýpočteneprijateľnýchpodmienokvOZaleboSmernicisama

o sebe neznamená, že takéto ustanovenie je automaticky neplatné. Všeobecný zákaz rozhodcovských
doložiek v spotrebiteľských zmluvách nebol a nie je obsiahnutý ani v OZ, ani Smernici a ani v českom
právnom poriadku. Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky by mali byť brané do úvahy všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, a to najmä osobu žalobcu, ktorý pri uzatvorení zmluvy
nebol v postavení priemerného spotrebiteľa a zákonnú povinnosť žalovaného ponúknuť žalobcovi návrh

rozhodcovskej zmluvy. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana sa neposkytuje
každému spotrebiteľovi, ale len priemernému spotrebiteľovi. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a
v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalovaný
poukázal, že žalobca ukončil druhý stupeň vysokoškolského vzdelania v študijnom odbore právo, v roku
2005 bol zapísaný v zozname odborne spôsobilých osôb vedenom Úradom pre verejné obstarávanie,

čo svedčí o odborných znalostiach žalobcu. V čase uzatvorenia zmluvy žalobca nemal postavenie
priemerného spotrebiteľa, ktorý by nerozumel obsahu a významu ponúknutého návrhu rozhodcovskej
doložky a možnosti jej neprijatia. Ponúknutie rozhodcovskej doložky žalobcovi nebolo len prejavom
slobodného rozhodnutia žalovaného, ale predovšetkým plnením jeho zákonnej povinnosti v zmysle §v93b ods. 1 zákona o bankách, ktoré explicitne určuje povinnosť, aby návrh rozhodcovskej doložky
obsahovalurčeniekonkrétnehorozhodcovskéhosúduatedažalovanýprinávrhurozhodcovskejdoložky
nemohol ovplyvniť ani len výber rozhodcovského súdu. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že neoznačenie

políčka na neprijatie návrhu neznamená prejavenie súhlasu s návrhom rozhodcovskej doložky, žalovaný
uviedol, že formulácia rozhodcovskej doložky zodpovedala ust. § 93b ods. 1, 2 zákona o bankách v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Rozhodcovská doložka bola formulovaná jasne a zrozumiteľne,
bolo jasné, že neoznačením políčka a podpisom zmluvy žalobca prijme návrh rozhodcovskej doložky.
Z pohľadu prijatia návrhu rozhodcovskej doložky sa nevyžaduje, aby osoba akceptujúca návrh

rozhodcovskej doložky okrem podpisu hlavnej zmluvy osobitne podpisovala aj rozhodcovskú doložku,
pretože podpisom zmluvy podpisujúca osoba súhlasí so všetkými jej ustanoveniami. Z formulácie
rozhodcovskej doložky je zjavné, že žalobca podpisom zmluvy a neoznačením políčka v tretej vete
rozhodcovskej doložky prijal návrh rozhodcovskej doložky, akékoľvek výhrady žalobcu sú účelové a
nedôvodné. Vo vzťahu k nesprávnemu označeniu názvu Rozhodcovského súdu žalovaný poukázal na
existujúcu judikatúru, v zmysle ktorej nepresnosť v označení stáleho rozhodcovského súdu nespôsobuje

bez ďalšieho neurčitosť a nezrozumiteľnosť tejto časti rozhodcovskej doložky, v praxi sa akceptujú
aj závažnejšie nepresnosti, než len použitie neaktuálneho názvu. Špecifikácia rozhodcovského súdu
vyplývala priamo zo zákona o bankách, ktorý jednoznačne určuje konkrétny rozhodcovský súd, t.j.
stály rozhodcovský súd povinne zriadený záujmovým združením bánk a pobočiek zahraničných bánk
v zmysle § 67 zák. č. 510/2002 o platobnom styku. Podľa ust. § 35 OZ je potrebné vykladať právne

úkonypodľavôlekonajúcichstrán.Označenierozhodcovskéhosúduneaktuálnymnázvomjedostatočne
zrozumiteľné a určité, pretože aj bez použitia výkladových metód možno jednoznačne určiť konkrétny
rozhodcovský súd v zmysle vyššie uvedených právnych predpisov, čo potvrdzuje aj samotný žalobca,
keď uvádza: „Rozhodcovský súd pod týmto menom prestal existovať 1.3.2007, odkedy sa súd volá
Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie.“ Pri nespochybniteľnej vôli strán je nesprávne

označenie rozhodcovského súdu zjavne len chybou v písaní, ktorá podľa § 37 ods. 3 nespôsobuje
neplatnosť právneho úkonu. Záverom žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, v
zmyslektorejzákladnýmprincípomvýkladuzmlúvjeprioritavýkladu,ktorýnezakladáneplatnosťzmluvy.
Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou. Žalovaná má za to, že ak by súd zastavil konanie
z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky, tak by predmetná situácia spadala pod ust. § 146 ods. 2

veta prvá O.s.p., keďže zastavenie konania by zavinil žalobca podaním žaloby vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci všeobecných súdov.

Žalobca reagoval na podanie žalovaného vyjadrením zo dňa 4.8.2014, v ktorom opätovne poukázal,
že rozhodcovskú doložku nie je možné vzhľadom na jej znenie, spôsob umiestnenia v zmluve a
požadovaný spôsob voľby za individuálne dojednanú. Citoval pritom § 93b zákona o bankách, ktorý

požaduje formulovať rozhodcovskú doložku tak, že klient ju má osobitne prijať alebo neprijať, aktívnym
úkonom vykonaným zo strany klienta. Žalovaný formuloval rozhodcovskú doložku tak, že na neprijatie
sa vyžadoval aktívny úkon klienta, vykonaný na inej ako podpisovej strane, využívajúc všeobecne
platnú skutočnosť, že spotrebitelia nie sú dostatočne pozorní a v situácii, ktorá pre nich nie je bežná a
obvyklá a pod stresom si nevšimnú alebo neuvedomia určité aspekty uzatváraného zmluvného vzťahu,

napr. aj potrebu vykonať rozhodnutie o riešení budúcich sporov s bankou. Formulácia rozhodcovskej
doložky spôsobom, ktorý ťažko umožňuje overiť jej skutočné individuálne dojednanie s klientom, musí
byť vnímaná na ťarchu žalovaného ako profesionálneho dodávateľa a predkladateľa zmluvy. Úvaha
žalovaného o tom, že žalobca nie je priemerný spotrebiteľ, je popretím podstaty ochrany spotrebiteľa
a vyzýva k znevýhodňovaniu osôb na základe vzdelania alebo povolania. Interpretácia Súdneho dvora

EÚ, že spotrebiteľská ochrana sa neposkytuje každému spotrebiteľovi, nie je žalobcovi známa. Úmysel
žalovaného vylúčiť jej uplatnenie na žalobcu z dôvodu vzdelania a profesionálneho pôsobenia v
oblasti verejného obstarávania je popretím základného ľudského práva na rovnosť všetkých osôb. Tu
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 61/2012, podľa ktorého princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Demonštratívny katalóg

neprijateľných podmienok v § 53 ods. 4 OZ obsahuje ustanovenia, ktoré zákonodarca samé o sebe
považuje za neprijateľné, nemá preto význam skúmať, či konkrétna rozhodcovská doložka v zmluve
prikazujúca riešiť spor výlučne v rozhodcovskom konaní spôsobí žalobcovi nejakú nevýhodu, keďže
takto znejúce rozh. doložky sú neprijateľné. Aktuálny vývoj spotrebiteľskej legislatívy smeruje k tomu,
že formulovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, „pri ktorých sa vyžaduje úkon spotrebiteľa

smerujúci k ich odmietnutiu“ nevyvoláva pre spotrebiteľa účinky (§4a zákona č. 250/2007 Z.z.). Vo
vzťahu k argumentu, že podľa rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu by sa prípadné ústnepojednávaniekonalovúzemnomobvodesamosprávnehokraja,vktorommábydliskožalobca,podotkol,
že žalovaný má v územnom obvode Trnavského samosprávneho kraja 8 pobočiek, takže to nie je žiadna
výhoda, rozhodcovské konanie je navyše ako pravidlo písomné. Neprejednaním žaloby na všeobecnom

súde stráca žalobca možnosť podať opravné prostriedky voči prípadnému nepriaznivému rozhodnutiu.
Formulácia rozhodcovskej doložky spôsobom, ktorý zabraňuje spotrebiteľovi obrátiť sa na všeobecné
súdy, je neprípustná a neplatná.

Podľa § 106 ods. 1 O.s.p., len čo súd k námietke odporcu uplatnenej najneskôr pri prvom jeho úkone
vo veci samej zistí, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať v rozhodcovskom konaní, nemôže

vec ďalej prejednávať a konanie zastaví; vec však prejedná, ak účastníci vyhlásia, že na zmluve
netrvajú alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté.
Súd prejedná vec aj vtedy, ak zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená
rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná, prípadne že vôbec neexistuje alebo
že jej prejednanie v rozhodcovskom konaní presahuje rámec právomoci priznanej im zmluvou, alebo že
rozhodcovský súd odmietol vecou sa zaoberať.

Podľa § 93b ods. 1, 2 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy88j) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)]
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona, 88k) a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na

uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia
navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

(2) Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné
predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá

rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z
obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.88l)

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o
tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo

v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z., rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

(2) Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 52 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,

(1) Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy.(2) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

(3) Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 Občianskeho zákonníka,

(1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

(3) Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa

spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,

e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,

f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,

h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,

i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia.

(4) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Občianskeho zákonníka,

(1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

(2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

V konaní mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá Zmluva o poskytnutí úveru
č. 99/807/07, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500.000,- Sk (po prepočte
konverzným kurzom 49.790,88 €) za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorý sa žalobca zaviazal
splácať za podmienok dohodnutých v predmetnej zmluve (ďalej len „zmluva“). Žalobca sa návrhom
domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia, keď žalovaný mal inkasovať z bežného účtužalobcu titulom splatných úrokov z úveru sumu vyššiu, než na akú mal nárok, a to následkom aplikácie
nesprávnej výšky úrokovej sadzby určenej bankou v rozpore so zmluvou po skončení doby platnosti
fixnej sadzby. Žalovaný pri jeho prvom úkone vo veci samej, ktorý mu v danom konaní patrí (po prevzatí

návrhu na začatie konania s výzvou na vyjadrenie sa k návrhu) vzniesol námietku nedostatku právomoci
tunajšieho súdu v zmysle § 106 Občianskeho súdneho poriadku, keď poukázal, že žalobca ponúkol
žalovanému v bode 14.3 zmluvy návrh rozhodcovskej zmluvy, ktorý žalobca prijal.

Súd zistil, že v článku 14. Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/807/07 označenom ako Záverečné
ustanovenia, konkrétne v bode 14.3. je obsiahnutá rozhodcovská doložka nasledovného znenia:

„Klient vyhlasuje, že prijíma návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré

by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a
rozhodnúť s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk
(ďalej len „rozhodcovský súd“). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského
súdu bude záväzný pre zmluvné strany, že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v
rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného

zákona. Ak klient označí toto políčko ? (pozn. súdu: políčko v zmluve nie je označené) platí, že neprijíma
vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými
stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd.“

Vzhľadom na vznesenú námietku nedostatku právomoci tunajšieho súdu, súd sa v prvom rade zaoberal
skutočnosťou, či nie je vylúčená jeho právomoc rozhodovať spor účastníkov vyplývajúci z uzavretej

úverovej zmluvy. Ustanovenie § 106 ods. 1 O.s.p. výslovne hovorí, že všeobecný súd nemôže vec
prejednávať a je povinný konanie zastaviť v prípade, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať
v rozhodcovskom konaní. Táto podmienka však neplatí bezvýhradne, nakoľko citované ustanovenie
ďalej ukladá, kedy vec napriek vyššie uvedenému prejedná všeobecný súd, t.j. vtedy, ak účastníci na
rozhodcovskej zmluve netrvajú, ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej

republike odopreté, vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej
zmluve, rozhodcovská zmluva je neplatná, rozhodcovská zmluva vôbec neexistuje, prejednanie veci v
rozhodcovskom konaní presahuje rámec právomoci priznanej im zmluvou alebo ak sa rozhodcovský
súd odmietol vecou zaoberať. Súd po preskúmaní obsahu zmluvy a vyjadrení účastníkov dospel k
záveru, že predmetná vec môže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej zmluve

(§ 1 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), pričom nezistil žiadnu
vyššie uvedenú okolnosť, ktorá by zakladala právomoc tunajšieho súdu ako súdu všeobecného napriek
existencii rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) uzavretej medzi účastníkmi konania.

Žalobca s námietkou nedostatku právomoci všeobecného súdu nesúhlasil. Argumentoval, že
rozhodcovská zmluva je neplatná, pretože sa jedná o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53

Občianskeho zákonníka, ktorá nebola so žalovaným individuálne dojednaná, čo možno usudzovať zo
znenia rozhodcovskej doložky, spôsobu jej umiestnenia a okolností uzavretia zmluvy. Podľa názoru
žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, ak nekonanie žalobcu viedlo k automatickej akceptácii
rozhodcovskej zmluvy, uvedené nie je prejavom individuálnej vôle žalobcu a spôsobuje nerovnováhu v
právachapovinnostiachzmluvnýchstrán.Napokonzástupcažalobcupoukázalnanesprávneoznačenie

rozhodcovského súdu v rozhodcovskej zmluve. Súd zvážil vyššie uvedené argumenty žalovaného a
dospel k záveru, že sa s nimi nestotožňuje. V konaní nebolo sporné, že úverová zmluva uzavretá
medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a to v zmysle § 23a ods. 1 zák.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (podľa tvrdenia
žalobcu tento zmluvu podpísal dňa 5.7.2007), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy

uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vzhľadom na uvedené, aj keď zmluva o úvere
patrí medzi absolútne obchody, ktoré sa spravujú obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov zmluvy, predmetná zmluva o poskytnutí úveru nie je vyňatá spod režimu ochrany spotrebiteľa

a žalobcovi ako dlžníkovi z úverovej zmluvy patrí zákonom garantovaná všeobecná ochrana. V súlade
s uvedeným sa súd zaoberal námietkou neplatnosti rozhodcovskej zmluvy vznesenou žalobcom titulomneprijateľnosti tohto zmluvného dojednania v zmysle § 53 a nasl. OZ. V čase uzavretia úverovej
zmluvy vtedy platný Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 3 v rámci exemplifikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok neuvádzal zmluvné ustanovenie, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa riešiť spory

s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní (toto bolo do príkladného výpočtu neprijateľných
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách zavedené až od 1.1.2008), to však neznamená, že
nemožno judikovať neprijateľnosť zmluvného dojednania v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53
ods. 1 OZ, ktorá zakazovala uvádzať v spotrebiteľských zmluvách ustanovenia spôsobujúce značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň je však

potrebné skúmať, či konkrétna zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
(porov. § 52 ods. 1 OZ „...spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred
pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.“), a to aj vo svetle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá v § 3 ods. 1 označuje za nekalú
takú podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá a napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Pre záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky musia byť teda kumulatívne splnené dva predpoklady,
a to 1. podmienka nebola individuálne dojednaná, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Súdrozhodcovskúdoložkupodrobilkontrolez
hľadiska súladnosti tohto dojednania s vyššie citovanými podmienkami neprijateľnosti a dospel k záveru,
že uzavretá rozhodcovská zmluva nie je neplatná. Vzhľadom na spôsob formulácie rozhodcovskej

zmluvy umožňujúcej neprijať návrh rozhodcovskej zmluvy súd dospel k záveru, že bola dojednaná
individuálne, a to aj s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a osobu žalobcu. Rozhodcovská zmluva
bola nakoncipovaná jednoznačne a zrozumiteľne, tým skôr pre žalobcu ako osobu právne vzdelanú. Pre
posúdenie individuálnosti zmluvného dojednania je rozhodujúce, či spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť
podstatu podmienky (bez ohľadu na to, či túto možnosť aj reálne využije). Hoci v danom prípade

rozhodcovská zmluva bola vopred naformulovaná veriteľom tak, že klient návrh rozhodcovskej zmluvy
prijíma, spotrebiteľ v skutočnosti bol schopný ovplyvniť jej existenciu v zmluve, resp. jej aplikáciu v
praxi, inými slovami mohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu
na uzavretie zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ). Zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že žalobca mohol
jednoduchým spôsobom prejaviť svoju vôľu zveriť rozhodovanie prípadných sporov v súvislosti s

úverovou zmluvou všeobecnému súdu, a to označením na to určeného políčka. Žalobca teda mohol
negovať prijatie návrhu rozhodcovskej zmluvy. V celej úverovej zmluve sa nachádza jediné takéto
prázdne políčko, čo už na prvý pohľad nabáda k zvýšenej pozornosti a evokuje dojem, že účastníkovi
zmluvy je pri tomto zmluvnom dojednaní ponúkané právo výberu. Pokiaľ žalobca nepristúpil k neprijatiu
návrhu rozhodcovskej zmluvy, je potrebné tento jeho prejav vôle vykladať tak, že s rozhodcovskou

doložkou súhlasil, čo potvrdil podpisom zmluvy. Dojednaním rozhodcovskej doložky žalobcovi nebola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje platná právna úprava. Právne na platnej právnej úprave (zák.
č. 244/2002 Z.z., zák. č. 483/2001 Z.z.) je založená rozhodcovská doložka. Netreba opomenúť ani
skutočnosť, že po skončení rozhodcovského konania žalobca má zákonnú možnosť domáhať sa
žalobou na súde zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zák. č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka sa týka žalobcu i žalovaného a podľa
názoru súd nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalobcu. Pod výlučným riešením v rozhodcovskom konaní nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje
spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými
prostriedkami uvedenými v zákone o rozhodcovskom konaní. Podľa článku 4 ods. 1 Smernice Rady

93/13/EHS, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na
ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Pri posudzovaní
konkrétnych okolností prípadu a potreby aplikácie predpisov spotrebiteľského práva je potrebné brať
do úvahy aj konkrétnu osobu spotrebiteľa z hľadiska, či sa jedná o priemerného spotrebiteľa. V tomto

ohľade možno prisvedčiť žalovanému, že žalobca vzhľadom na svoje vysokoškolské vzdelanie v odbore
právo a argumentačné schopnosti nebol pri podpisovaní zmluvy v jednoznačne nevýhodnom postavení
v porovnaní so žalovaným ako dodávateľom. Zo znenia rozhodcovskej doložky muselo byť žalobcovi
zrejmé, že jej dôsledkom bude vylúčenie právomoci všeobecného súdu prejednať a rozhodnúť spory
vyplývajúce zo zmluvy a že tieto spory prejedná rozhodcovský súd. V tejto súvislosti súd poukazuje

na názor prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2009, v zmysle ktorého
aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Preto ani nie je na mieste obrana žalobcu, že pri uzatváraní zmluvy
sústredil pozornosť na podstatné náležitosti zmluvy a nepredpokladal ustanovenie o rozhodcovskejdoložke. V prvom rade súd zdôrazňuje, že ponuka návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je
možnosťou banky, ale jej zákonnou povinnosťou podľa § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetná rozhodcovská zmluva bola koncipovaná tak,

že v súlade s citovaným ustanovením dávala žalobcovi možnosť voľby, či prijme alebo neprijme
predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Okrem toho súd má za to, že bolo v záujme
žalobcu (ostatne ako je v záujme každého dlžníka z úverovej zmluvy), aby si pred podpisom slobodne
a podrobne preštudoval všetky ustanovenia uzatváranej zmluvy, nie len jej podstatné náležitosti, o
to viac sa to dá očakávať od žalobcu, ktorý nie je v postavení typického priemerného spotrebiteľa.

Návrh rozhodcovskej zmluvy nie je žiadnym skrytým ustanovením, nie je písaný evidentne menším
písmom ani iným spôsobom nevzbudzuje dojem nižšej dôležitosti v porovnaní s ostatnými zmluvnými
dojednaniami. Pokiaľ by súd za týchto okolností prijal argumentáciu žalobcu, mohlo by to znamenať, že
dlžník podľa vlastného uváženia potvrdí individuálne dojednanie len niektorých zmluvných ustanovení,
napr. tých, ktoré mu vyhovujú z hľadiska ich prospešnosti pre dlžníka. V neposlednom rade súd
upriamuje pozornosť na listinné prílohy návrhu na začatie konania, a to sťažnosti žalobcu adresované

žalovanému (v spise založené na č.l. 19 až 22), ktoré boli napísané priamo žalovaným (bez zastúpenia
advokátom alebo iným kvalifikovaným zástupcom znalým veci), v závere ktorých žalobca načrtol svoj
ďalší postup v prípade zamietnutia žiadosti zo strany banky, a to okrem iného aj „podaním podnetu
na Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“. Z uvedeného preukázateľne vyplýva, že žalobca bol
uzrozumený s dojednaním rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, keď počítal aj s možnosťou brániť

svoje práva pred menovaným rozhodcovským súdom. Navyše, rozsiahla a určitá argumentácia žalobcu
v predmetných sťažnostiach len umocňuje záver o vysokej miere informovanosti žalobcu a znalosti
zmluvných dojednaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a to existenciu rozhodcovskej doložky, ktorá nebola súdom
vyhodnotená ako neplatná, a to ani z pohľadu ochrany spotrebiteľa, a vznesenú námietku žalovaného

pri jeho prvom úkone týkajúcu sa nedostatku právomoci všeobecného súdu, súd uzavrel, že vec nemôže
ďalej prejednávať a konanie podľa § 106 ods. 1 O.s.p. zastavil.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2, veta prvá O.s.p.. V prípade zastavenia konania vo
všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, avšak z tejto zásady

existujú dve výnimky ustanovené v § 146 ods. 2 O.s.p., a jednou z nich je existencia zavinenia niektorej
procesnej strany na zastavení konania. Len ak nie je dôvod na priznanie náhrady trov konania podľa
výnimiek v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p., platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Otázka zavinenia sa hodnotí iba podľa procesného hľadiska. Na strane navrhovateľa zavinenie
existuje okrem iného aj vtedy, ak podal návrh vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu. Súd uzavrel, že

zastavenie konania v danom prípade procesne zavinil žalobca, keď napriek existujúcej rozhodcovskej
doložke podal návrh vo veci samej na všeobecný súd, a preto je povinný znášať trovy konania.

Zástupca žalovaného vyčíslil trovy konania sumou 266,02 €, pričom tieto pozostávajú z trov právneho
zastúpenia, a to odmena 103,58 € vrátane DPH (4 úkony právnej služby po 21,58 €), režijné paušály
celkom v sume 31,47 € (3 x 7,81 € + 1 x 8,04 €), cestovné výdavky 50,30 € spotreba 17,36 €, amortizácia

32,94 €), strata času 53,60 € (4 polhodiny), DPH z náhrad 27,07 €. Súd priznal žalovanému právo
na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny za 3 úkony právnej služby á 21,58 €
vychádzajúc z tarifnej hodnoty 249,19 € (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie zo dňa 25.2.2013,
vyjadrenie zo dňa 29.7.2013) podľa § 14 ods. 1 písm. a/, b/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení
účinnom do 30.6.2013 a § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky v platnom znení, pričom za účasť na pojednávaní

dňa 17.6.2014 patrí zástupcovi žalovaného odmena len vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnejodmeny podľa § 13a ods. 4 platnej vyhlášky vo výške 5,40 €, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez
prejednania veci. Ďalej trovy právneho zastúpenia predstavujú tri režijné paušály po 7,81 € (k úkonom
vykonaným v roku 2013) a 1 režijný paušál v sume 8,04 € (k úkonu vykonanému v roku 2014) uplatnené

v zmysle § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky. V súvislosti s účasťou právneho zástupcu žalovaného na
pojednávaní Okresného súdu Skalica zástupca žalobcu má právo na náhradu cestovných výdavkov.
Pokiaľ ide o spotrebu použitého motorového vozidla, súd pri výpočte aplikoval spotrebu motorového
vozidla zistenú z osvedčenia o evidencii vozidla, ktorá je vo výške 6,4 litra na 100 km. Cesta z Bratislavy
(sídlo advokátskej kancelárie) do Skalice a späť predstavuje vzdialenosť 180 km (2 x 90 km) v trvaní 1

hod./jednosmerná cesta. Priemerná cena za jeden liter benzínu zistená z údajov Štatistického registra
SR bola ku dňu 17.6.2014 vo výške 1,507 €. Pri vzdialenosti 180 km priemerná spotreba paliva na cestu
tam aj späť predstavuje objem 11,52 l (0,064l x 180km). Vzhľadom na uvedené zástupcovi žalovaného
patrí náhrada za spotrebované pohonné látky v sume 17,36 € (11,52 l x 1,507 €). V súlade s § 7 ods. 2
zák. č. 283/2002 Z.z. a § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri

pracovných cestách má nárok aj na základnú náhradu za každý kilometer jazdy, a to vo výške 32,94
€ (180 km x 0,183 eura), celkom tak cestovné náhrady predstavujú sumu 50,30 €. Vzhľadom k tomu,
zástupcažalovanéhovykonávalúkonyprávnejslužbyvmieste,ktoréniejejehosídlom,patrímunáhradu
za stratu času v zmysle § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., a to za čas strávený na ceste do tohto
miesta a späť vo výške 13,40 eura za každú aj len začatú polhodinu, čo pri dvoch hodinách cesty činí

nárok na náhradu za stratu času v sume 53,60 € (štyri začaté polhodiny). Nakoľko je advokát žalovaného
platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena a náhrady hotových výdavkov sa zvyšujú o 20 % DPH v
sume 41,10 € (20 % z 205,51 €). Celkom tak trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 246,61 €
(odmena 70,14 €, hotové výdavky 81,77 €, strata času 53,60 € DPH 41,10 €).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia, cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trnave, v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods.1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať

označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach (§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205 a )f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.2
O.s.p. )

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§251 ods. 1 O.s.p.)