Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/21/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200471
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013200471.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu ST OMEGA, s.r.o., Nám. gen. Štefánika č. 3, Stará
Ľubovňa, IČO: 31 702 791, DIČ: 2020525848, IČ pre DPH: SK2020525848, právne zastúpeného
JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, Advokátska kancelária, Horná č. 27, Banská Bystrica,
proti žalovanému Daňovému úradu Prešov, Hviezdoslavova č. 7, Prešov, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného č. 9712402/5/1015928/2013/Bar zo dňa 18.marca 2013 na základe

žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Súd konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
a žiadal, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. z dôvodu, že ustanovenie § 61
ods. 1 písm. b/ v časti „alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu“ je v
rozpore s ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a postúpil návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska.

Vo veci samej navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie
a žiadal priznať náhradu trov konania.

V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nulitné nevyvolávajúce žiadne právne účinky,
pretože bolo vydané niekým, kto neexistuje, s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 Daňového poriadku,

podľa ktorého správcom dane je daňový úrad, colný úrad a obec a § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009
Z.z. daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon neustanovuje inak a
podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo
osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom trvalého pobytu a u právnickej osoby jej
sídlom. Poukázal na to, že podľa § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z. na zabezpečenie výkonu činnosti
daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky

daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje
prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu
a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu.

V súvislosti s vyššie citovanými ustanoveniami konštatoval, že žalobca má sídlo v E. F., ktorá je súčasťou
D. kraja a na základe uvedených ustanovení potom príslušným správcom dane je Daňový úrad Prešov,

Hviezdoslavova 7, Prešov. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že správcom dane nemôže byť niekto
označenýakoDaňovýúradPrešov,pobočkaPoprad,Štefánikova3651/13,Poprad,pretožeorganizačnázložka nemá právnu subjektivitu ani rozhodovaciu kompetenciu a taktiež nemá kompetenciu vystupovať
navonok ako verejný orgán.

Žalobca poukázal na priebeh konania a to, že na základe oznámenia Daňového úradu Prešov, pobočka
Poprad (rovnako nulitného z dôvodov uvedených vyššie) zo dňa 06.02.2012 č. 9712402/1/47062/2012
o vykonaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie december 2011 začala dňa 16.02.2012 daňová kontrola a to spísaním zápisnice
z toho istého dňa č. 9712402/1/129556/2012 a pri začatí daňovej kontroly boli daňovým kontrolórom

odovzdané všetky požadované doklady, čo bolo vyznačené v uvedenej zápisnici o ústnom pojednávaní.
Uviedol, že následne bolo vykonané ústne pojednávanie dňa 12.03.2012, o čom bola spísaná zápisnica
č. 9712402/1/247769/2012, kde žalobca bol požiadaný o vyhotovenie účtovných dokladov, ktoré už
raz správca dane mal a tieto fotokópie boli správcovi odovzdané. Po viac ako troch mesiacoch bez
akejkoľvek možnosti komunikácie so správcom dane dňa 16.06.2012 žiadal žalobca o nahliadnutie do
spisu, ktoré bolo najprv protiprávne odopreté a zo strany daňových kontrolórov boli dané nezákonné

podmienky a nahliadnutie do spisu bolo umožnené až 19.06.2012, o čom bola spísaná zápisnica.
Pri nahliadnutí do spisu bolo zistené, že správca dane bez akejkoľvek vedomosti žalobcu vykonávať
dokazovanie a to medzinárodnými dožiadaniami do Maďarskej republiky v počte 7 a dožiadaniami v
tuzemsku v počte 2 a tieto dožiadania boli vydané dňa 18.04.2012.

Žalobca poukázal na to, že následne dňa 06.07.2012 bolo doručené rozhodnutie Daňového úradu
Prešov, pobočka Poprad č. 9712402/5/1229235/2012/Bar o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu
daňových informácií na preverenie nadobudnutia tovaru. Žalobca v tejto súvislosti akcentoval, že toto
rozhodnutie bolo tiež nezákonné a účelovo zneužívajúce inštitút prerušenia konania, pretože žiadosti

o medzinárodné dožiadanie boli už odoslané v priebehu mesiaca marec a apríl 2012 a súčasne s tým
bolo vykonávané i ďalšie dokazovanie, o čom svedčia i odpovede na tuzemské dožiadania zápisnicami
o miestnom zisťovaní z 04.05.2012 a 10.05.2012, z čoho vyplýva, že vôbec nebolo potrebné prerušiť
daňovú kontrolu a správca dane mohol vykonávať i iné potrebné dôkazy.

Žalobca uviedol, že správca dane právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22.11.2012 č.
9712402/5/3392229/2012/Bar z 19.11.2012 oznámil, že dňa 02.11.2012 pominuli dôvody na prerušenie
daňovej kontroly s tým, že správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Žalobca ďalej uviedol, že
napriek uvedenému 20.03.2013 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené napadnuté rozhodnutie,
ktorým daňový úrad opätovne prerušil kontrolu z dôvodu, že sa vykonáva dokazovanie medzinárodným

dožiadaním na preverenie prepravy tovaru zahraničným prepravcom do iného členského štátu, z čoho
vyplýva a je podľa názoru žalobcu nepochybné, že správca dane účelovo prerušuje daňovú kontrolu
s cieľom oddialiť jej ukončenie a tým oddialiť, resp. znemožniť vrátenie nadmerného odpočtu. V tejto
súvislosti žalobca uviedol, že Daňový poriadok v § 61 ods. 1 písm. b/ upravuje, že správca dane daňové
konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia,

alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a podľa § 46 ods. 10 druhá
veta Daňového poriadku na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.

V súvislosti s týmto rozhodnutím žalobca uviedol, že toto ustanovenie umožňuje správcovi dane
prerušiť daňovú kontrolu, je však iba fakultatívnou možnosťou prerušiť daňovú kontrolu. Použitie tohto

ustanovenia o prerušení kontroly však nemožno chápať ako oprávnenie správcu dane kedykoľvek
prerušiť daňovú kontrolu bez závažného dôvodu na takéto rozhodnutie, pretože v opačnom prípade by
išlo o zjavný prejav svojvôle zo strany správcu dane. Prerušenie daňovej kontroly je totiž významným
zásahom do subjektívnych práv daňového subjektu v tom, že prerušením daňovej kontroly sa prerušuje
plynutie všetkých lehôt a správca dane nemôže vykonávať iné úkony, čo v podstate znamená zastavenie

činnosti správcu dane v čase prerušenia daňovej kontroly. Prerušenie má následný vplyv na základné
práva daňového subjektu, ktoré spočívajú v tom, že sa oddiaľuje výsledok daňovej kontroly, čím sa
daňový subjekt dostáva do právnej neistoty nadmieru primeranú. Naviac pri kontrole oprávnenosti
vrátenia nadmerného odpočtu DPH sa týmto postupom oddiaľuje vrátenie nadmerného odpočtu
daňovému subjektu a tým je zasiahnuté do práva daňového subjektu na vybavenie veci bez zbytočných

prieťahov tak, ako to určuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom predlžovaním výkonu
daňovej kontroly sa značne zasiahne i do samotného výkonu podnikateľskej činnosti daňového subjektu
tým, že musí byť k dispozícii správcovi dane a poskytovať mu súčinnosť. Rovnako je zasiahnuté dovlastníckych práv daňového subjektu tým, že nemôže disponovať prostriedkami nadmerného odpočtu,
ktoré mu správca dane zadržuje a oddiaľuje jeho vyplatenie zbytočným predlžovaním daňovej kontroly.

Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že správca dane nemôže prerušiť daňovú kontrolu vždy, resp. v
ktoromkoľvek prípade, keď uzná za vhodné získať informácie medzinárodným dožiadaním. Nestačí, že
správcadanemámožnosťprerušiťdaňovúkontrolu,tedaoprávnenienatakýúkon,alevyužitieapoužitie
tohto inštitútu môže byť vykonané len v súlade s prihliadnutím na ďalšie podmienky vyplývajúce z ústavy
alebo zákona. V tomto prípade podľa názoru žalobcu vôbec nebolo potrebné prerušiť daňovú kontrolu,

keďže daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nadmerného odpočtu za december 2011 začala dňa
16.02.2012 a všetky skutočnosti, ktoré správca dane ako podklad na ďalšie konanie potreboval, sa
dozvedel najneskôr 18.02.2012, keď vrátil všetky podklady potrebné na výkon tejto kontroly, a teda
bol mu známy v celom rozsahu skutkový stav. Od tohto času teda mal dostatok časového priestoru,
aby vykonal dokazovanie vykonaním medzinárodného dožiadania, ak to považoval za nevyhnutné.
Pretože správca dane opakovane prerušil daňovú kontrolu až odo dňa doručenia, t.j. od 20.03.2013, je

zjavné, že vykonáva dokazovanie nesústredene a neefektívne a zbytočne spôsobuje prieťahy v konaní,
keď za obdobie viac ako jedného roka mal dostatočný priestor na vykonanie dôkazu medzinárodným
dožiadaním.

V súvislosti s medzinárodným dožiadaním žalobca konštatoval, že nie je mu známe, z akého dôvodu

správca dane vykonáva toto dožiadanie, zisťuje skutočnosti u spoločností, s ktorými žalobca nemá nič
spoločné, keďže prepravu tovaru vôbec žalobca nezabezpečoval, ani o nej neúčtoval a nikdy v súvislosti
s prepravou nič netvrdil ani nepriznal okrem toho, že prepravu vykonávali iné daňové subjekty bez
akejkoľvek účasti žalobcu a takýto postup pri výkone obchodov je v tejto oblasti úplne bežný.

Žalobca poukázal na ustanovenie § 24 Daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno podľa
tohto ustanovenia vo vzťahu k daňovému subjektu nie je absolútne ale je obmedzené, tak rozsahom
nevyhnutnosti dokazovania, ako i presunom dôkazného bremena na správcu dane. Toto ustanovenie
nedáva správcovi dane oprávnenie na vykonávanie dokazovania čohokoľvek, ale je obmedzené
na preukázanie skutočností, čo sám daňový subjekt tvrdí alebo uviedol v povinných evidenciách.

Nerešpektovanie tohto rozsahu kompetencie správcom dane voči daňovému subjektu, teda rozšírenie
dôkazného bremena je neprípustným vybočením, resp. excesom správcu dane, ktoré predstavuje
zásah do ústavou vymedzenej autonómnej sféry jednotlivca, a teda i porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, čl.
2 ods. 2, čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Takéto obmedzenie vyplýva i z právnej úpravy
v Daňovom poriadku a to základných zásad správy dane podľa § 3 ods. 1, 2,t.j. zásady zákonnosti a

zásady primeranosti a proporcionality, ako i z ustanovenia § 44 ods. 1 druhá veta, podľa ktorého daňová
kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Žalobca zdôraznil, že z ním uvedených skutočností vyplýva, že správca dane prerušil účelovo daňovú
kontrolu v snahe zakryť svoj nezákonný postup, ktorý spočíva v zbytočných prieťahoch. Neprofesionalitu

a lajdáckosť činnosti štátu, ktorý vykonáva prostredníctvom štátnych zamestnancov, nie je možné
preniesť v neprospech občana - daňového subjektu a štát si musí následky takejto nezákonnosti
činnosti znášať sám. Žalobca ďalej uviedol, že v súvislosti s medzinárodnými dožiadaniami poukazuje,
že Nariadenie Rady č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
DPH stanovuje, že medzinárodné dožiadanie musí byť vybavené maximálne v trojmesačnej lehote, s

poukazom na čl. 10 v spojení s bodom 25 úvodných ustanovení nariadenia. Predĺženie tejto lehoty je
možné len z dôvodov taxatívne vymenovaných v tomto nariadení.

Konštatoval, že pri sústredenom a efektívnom vykonávaní dôkazov správcom dane žiadané
medzinárodné dožiadanie už mohlo a malo byť dávno vybavené a nebolo potrebné prerušovať daňovú

kontrolu. Preto žalobca tvrdí, že prerušenie daňovej kontroly nebolo potrebné aj z toho dôvodu, že
medzinárodné dožiadanie je vykonanie dôkazu, ako ktoréhokoľvek iného dôkazu, a nie je takou vážnou
prekážkou v postupe správcu dane, ktorá by nevyhnutne musela viesť k prerušeniu daňovej kontroly.
Týmto preukazuje účelnosť prerušenia daňovej kontroly zneužitím tohto inštitútu, čo znamená zneužitie
práva a zneužitie práva je nezákonné.

Žalobca zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré podlieha preskúmavaniu jeho
zákonnosti súdom, lebo všeobecný súd pri výkone svojej kompetencie preskúmania zákonnosti
rozhodnutiaorgánuverejnejsprávyjepovinnýskúmaťokreminého,činapadnutýmrozhodnutímnedošlok porušeniu konkrétneho ustanovenia ústavy alebo ústavnoprocesných princípov v správnom konaní.
Na posúdenie otázky, či je v právomoci všeobecného súdu preskúmavanie rozhodnutia verejného
orgánu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve, je súd

povinný postupovať v súlade s ustanovením § 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti
na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s ústavou. Táto povinnosť
všeobecného súdu vyplýva z ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
SlovenskejrepublikyavšeobecnýsúdjepovinnýpriaplikovaníObčianskehosúdnehoporiadkuvspojení

s čl. 46 ods. 2 posledná veta Ústavy Slovenskej republiky zisťovať, či rozhodnutie verejného orgánu,
ktoré je predmetom súdneho preskúmavania, je obsahovo takého charakteru, že môže zasahovať alebo
sa týkať základných práv alebo slobôd. Takýto postup sa uplatní i v prípade rozhodnutí uvedených
v § 248 Občianskeho súdneho poriadku. Ak z obsahu takéhoto rozhodnutia vyplýva, že môže sa
týkať i základných ľudských práv a slobôd, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené z preskúmania
súdom. Základné právo priznané čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky si vyžaduje od všeobecného

súdu taký postup, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia, ktoré je predmetom
preskúmania zákonnosti ale aj to, či z obsahu tohto rozhodnutia nevyplýva, že sa dotýka niektorého zo
základných práv alebo slobôd účastníka konania. Ak súd nedodrží tento postup, následkom je porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca v tejto súvislosti akcentoval, že napadnuté rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je práve
takým rozhodnutím, ktoré zasahuje, resp. týka sa základného práva účastníka konania žalobcu a to
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Žalobca opätovne zdôraznil, že prerušením daňovej kontroly dochádza k zbytočným prieťahom vo veci

s poukázaním už na uvedené skutočnosti neplynutia lehôt, nevykonávania iných dôkazov s tým, že
prerušením daňovej kontroly pri vrátení nadmerného odpočtu DPH dochádza k oddialeniu vrátenia
nadmerného odpočtu DPH v lehotách upravených v § 79 ods. 1, 2, 5 a 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty, kde správca dane vráti nadmerný odpočet daňovému subjektu do desiatich dní
od skončenia daňovej kontroly, ak nezistí rozdiel medzi priznanou a zistenou daňou. Týmto oddialením

vrátenia nadmerného odpočtu, ktorý je v tomto prípade 76.400,68 EUR, dochádza i k nemožnosti
využívať vlastníctvo k finančným prostriedkom pre podnikateľskú činnosť žalobcu, čím dochádza k
neoprávnenému porušeniu čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca poukázal na to, že vyššie uvedenými súvislosťami preukazuje, že v predmetnej veci je vydanie

rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly prejavom svojvôle a arbitrárnosti správcu dane, ktoré spočíva
v zneužívaní inštitútu prerušenia daňového konania, čo je nevyhnutné kvalifikovať ako nezákonnosť. V
opačnom prípade, ak by daňový subjekt nemal možnosť brániť sa proti rozhodnutiu o prerušení daňovej
kontroly, by znamenalo, že správca dane môže daňovú kontrolu prerušiť kedykoľvek podľa svojho
uváženia na akúkoľvek neobmedzenú dobu a toto tvrdenie preukazuje žalobca tým, že v prípade, ak by

na medzinárodné dožiadanie nebola daná správcovi dane odpoveď nikdy, prerušenie daňovej kontroly
by trvalo večne. Poukazuje na vlastné skúsenosti, keď v inom konaní týkajúcom sa vrátenia nadmerného
odpočtu DPH za marec 2011 je daňová kontrola prerušená už viac ako 2 roky, pričom správca dane
stále nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k ukončeniu prerušenia daňovej kontroly a takáto svojvôľa
správcu dane nemôže byť ponechaná bez akejkoľvek možnej ochrany daňového subjektu.

V ďalšej časti žaloby žalobca zdôvodňoval svoj návrh na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku s tým, že ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku v
časti „alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu“ v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky ako i Listinou základných práv a slobôd. Uviedol, že výkon daňovej kontroly je

výrazným zásahom do činnosti každého daňového subjektu. Okrem jeho obvyklých povinností mu
začatím výkonu daňovej kontroly pribúdajú aj povinnosti voči správcovi dane, ktorých plnenie nemožno
s ohľadom na možné dopady do majetkovej sféry daňového subjektu podceniť. Vykonávanie daňovej
kontrolyjepredaňovýsubjektiadministratívnou,psychickouavkonečnomdôsledkuifinančnouzáťažou
a z tohto pohľadu je potom dôležité posudzovať dĺžku trvania daňovej kontroly. Aj keď právna úprava

v ustanovení § 46 ods. 10 Daňového poriadku stanovuje maximálnu jednoročnú lehotu na vykonanie
daňovej kontroly, neznamená to, že správca dane má túto lehotu bez obmedzení vždy využiť. Ide o
lehotu maximálnu, pričom z iných ustanovení, najmä článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
ako súčasti Ústavného poriadku Slovenskej republiky, ale i čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vspojení s ustanovením § 3 ods. 1, 2 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane má ďalšie obmedzenia
a to, že musí konať bez zbytočných prieťahov. Citované ustanovenia ústavných predpisov, ako i zákona,
stanovujú konať priebežne, efektívne a čo najúčelnejšie.

Žalobca ďalej argumentoval tým, že v kontexte s vyššie uvedenými ústavnoprávnymi normami je treba
v súlade s ustanovením čl. 152 ods. 4 vykladať i prijatie iných konkrétnych ustanovení zákona. Takýmto
ustanovením je i ustanovenie § 46 ods. 10 druhá veta, podľa ktorého na prerušenie daňovej kontroly
sa primerane použije § 61. Daňový poriadok v § 61 ods. 1 písm. b/ upravuje, že správca dane daňové

konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia
alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Znenie ustanovenia § 61
ods. 1 písm. b/ v časti „alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu“ je v
rozpore s citovanými ustanoveniami ústavných predpisov a to čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti žalobca uviedol, že daňové orgány za získanie informácie spôsobom podľa
osobitného predpisu považujú aj získanie informácie z medzinárodnej výmeny daňových informácií
(tzv. medzinárodné dožiadanie), čo je podľa názoru žalobcu v úplnom rozpore so zmyslom uvedených
ústavných ustanovení. Medzinárodné dožiadanie, t.j. vyžiadanie si informácie od správcu dane v inom
členskom štáte Európskej únie, je dôkazným prostriedkom, ako ktorýkoľvek iný a jeho obstaranie a

zadováženie nemôže byť dôvodom na prerušenie daňovej kontroly.

Prerušenie konania (i daňovej kontroly) je takým vážnym zásahom do plynulosti ukončenia daňovej
kontroly, pre ktorý musí byť i vopred ospravedlniteľný dôvod na takéto prerušenie. Prerušením daňovej
kontroly dochádza i k vážnemu zásahu do práv daňového subjektu, a to najmä práva na bezprieťahové

konanie a vybavenie veci, ako i zásady procesnej ekonómie, spočívajúcich v tom, že správca dane musí
postupovať tak, aby nikomu nevznikli zbytočné výdavky. Správca dane teda musí postupovať tak, aby
to bolo nevyhnutné obmedzenie a len v nutnej miere.

Medzinárodné dožiadanie však takýmto nevyhnutným obmedzením nie je, naopak, ide o bežný postup

získania dôkazu, ktorý nemôže mať vplyv na plynulosť daňovej kontroly. Ak totiž z tohto dôvodu
správca dane preruší konanie, nastáva situácia, že vo veci správca dane nemôže konať, t.j. napr.
priebežnevykonávaťinédôkazyadochádzakprerušeniuplynutialehôt,čímjedaňovýsubjektvystavený
zbytočnej záťaži, a to napr. ako v tomto prípade, oddialením výplaty nadmerného odpočtu. Plynulosť
vykonávania daňovej kontroly vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej činnosti ESD, podľa ktorej členské

štáty musia vytvoriť také podmienky na vrátenie DPH, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných
podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa
uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko (Komisia/
Taliansko, body 32 až 34 a E., bod 17).

Zároveň Súdny dvor v bode 46 svojho rozsudku Molenheide a i. rozhodol, že členské štáty musia v
súlade so zásadou proporcionality, legislatívne vyjadrený v poslednej vete čl. 5 Zmluvy o založení ES
(„Žiadna činnosť Spoločenstva nesmie presiahnuť medze toho, čo je potrebné na dosiahnutie účelu
tejto Zmluvy“), použiť také prostriedky, ktoré okrem toho, že umožnia účinne dosiahnuť cieľ sledovaný

vnútroštátnym právom, v čo najmenšej miere zasahujú do cieľov a zásad stanovených právnou úpravou
Spoločenstva, akou je základná zásada práva na odpočet DPH (pozri rozsudky Molenheide a.i.,
C-286/94, C-340/95, C-401/95, boddy 46 a 47; Teleos a i., C-409/04, body 52 a 53; Netto Supermarkt,
C-271/06, body 19 a 20; E., C-25/07, bod 15).

Podľa názoru ESD je so zásadou proporcionality v rozpore aj taký postup daňových orgánov, resp. taká
vnútroštátna úprava, ktorá na účely vykonávania daňových kontrol umožňuje vrátiť nadmerný odpočet
ažvlehote180dníodpodaniadaňovéhopriznanianaDPH.UvedenýnázorvyslovilESDvrozhodnutívo
veci E., C-25/07. Ak by žalobca pripustil, že v rámci vykonávania daňovej kontroly oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu je možné túto daňovú kontrolu prerušiť za účelom medzinárodného

dožiadania, zásadným spôsobom by bol narušený hore uvedený princíp proporcionality.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a
postupužalovanéhozastavil,nepriznalžalobcovináhradutrovkonania.Vprípade,akbysúdžalobuprijalna konanie a preskúmaval napadnuté rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, navrhol, aby žalobu zamietol a náhradu trov konania žalobcovi
nepriznal.

Poukázal na to, že organizačný poriadok Finančného riaditeľstva SR predložený prezidentom finančnej
správy schválil podpredseda vlády a minister financií SR a dňa 01.01.2013 nadobudol účinnosť, ktorý je
záväzný pre všetkých zamestnancov finančného riaditeľstva. Poukázal na to, že podľa ustanovenia § 4
ods. 3 písm. a/ zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva

v znení neskorších právnych predpisov, finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy: riadi a kontroluje daňové
úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy.

Organizačný poriadok daňových úradov schválený prezidentom finančnej správy (štatutárnym orgánom
Finančného riaditeľstva SR) v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ustanovuje vnútorné
organizačné členenie daňových úradov a daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, rozsah

oprávnení a zodpovednosti vedúcich zamestnancov, náplň činností jednotlivých organizačných útvarov
a ich vzájomné vzťahy. Podľa čl. 2 Organizačného poriadku daňových úradov organizačnými zložkami
daňového úradu sú pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňových úradov. Pobočka daňového
úradu zabezpečuje činnosti podateľne, má zriadené oddelenie správy daní, ktoré zabezpečuje činnosti
registra, správy daní a ostatné činnosti správy daní a môže mať zriadené aj oddelenie daňovej kontroly.

Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad č.k.
9712402/5/1015928/2013/Bar zo dňa 18.3.2013 bolo vydané v súlade s citovanými ustanoveniami a
obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, je opatrené pečiatkou správcu dane - Daňového úradu
Prešov, pobočka Poprad a je tiež podpísané povereným pracovníkom správcu dane.

Žalovaný uviedol, že rovnakú námietku žalobca uviedol vo svojom podaní aj v konaní vedenom na
Krajskom súde v Prešove sp. zn. 3S/83/2012, ktorý v rozhodnutí (zo dňa 19.4.2013) poukázal na
ustanovenia zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov v znení
platnom a účinnom ku dňu vydania oznámenia, podľa ktorých Daňový úrad Prešov mohol mať zriadenú

pobočku Poprad ako svoju organizačnú zložku, a preto nešlo o oznámenie vydané neexistujúcim
subjektom. Takýmto spôsobom vykonávajú činnosť daňové úrady na celom území Slovenskej republiky
a nie je to žiadne špecifikum Daňového úradu Prešov. Žalobca v žalobe uvádza, že organizačná zložka
označenáakoDaňovýúradPrešov,pobočkaPopradnemáprávnusubjektivitu.Právnusubjektivitunemá
ani Daňový úrad Prešov, takže ak by prijali nezmyselné a účelové tvrdenie právneho zástupcu žalobcu,

tak každé rozhodnutie Daňového úradu Prešov (alebo akéhokoľvek iného daňového úradu) je nulitné
a nevyvolávajúcu žiadne právne účinky.

Podľa ustanovenia § 248 O.s.p. súdy nepreskúmavajú
a/ rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia

konania,
b/ rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického
stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo
podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,
c/ rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým

osobám, ak samy osobe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,
d/ rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmavanie vylučujú osobitné zákony.

Podľa ustálenej praxe súdov za predbežné rozhodnutia je možné označiť rozhodnutia, ktorými sa
správne konanie vo veci nekončí, teda rozhodnutia, ktoré pre žalobcu vo vzťahu k posudzovanej činnosti

nezakladajú žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, t.j. nie sú spôsobilé ukrátiť žalobcu
na jeho právach, ani na základných právach a slobodách, a to svojím obsahom. Hlavným znakom
pre určenie možnosti súdneho prieskumu nie je hmotná alebo procesná povaha rozhodnutia, ale jeho
konkrétny prejav v právnej sfére daňového subjektu.

Daný úrad poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž-o-KS 33/2006 zo dňa
01.01.2008 „rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo konanie prerušené je rozhodnutím
o predbežnej otázke a uplatní sa vtedy, keď sa v konaní vyskytne prekážka, v dôsledku čoho určitý čas
nemožno v konaní pokračovať. Jedná sa o rozhodnutie procesnej povahy a je vecou vedenia konania,preto s odkazom na ustanovenie § 248 písm. a/ O.s.p. súdy takéto rozhodnutia nepreskúmavajú a to aj
napriek poučeniu zo strany správneho orgánu. Takéto poučenie nemá vplyv na správnosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu." Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

zakotvuje „právo na súd", ktorého jedným z aspektov je oprávnenie zahájiť konanie pred súdom v
občianskoprávnych záležitostiach. V judikatúre k tomuto ustanoveniu sa uvádza, že toto právo je možné
vzťahovať len na „spory" a „občianske práva a záväzky" tak, že čl. 6 ods. 1 sa vzťahuje na všetky
konania, ktorého výsledok je rozhodujúci pre súkromné práva a povinnosti aj v prípade, že konanie
sa týka sporu medzi jednotlivcom a orgánom verejnej správy pri výkone jeho zvrchovanej právomoci.

Charakter právnej úpravy, ktorá sa na vec vzťahuje a orgán, ktorý je na konanie príslušný je v zmysle
judikatúry súdov nepodstatný, dôležité je, aby výsledok mal vplyv na súkromné práva a povinnosti.

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2 Sžo 121/2008 zo dňa 08.07.2009 uviedol: „v preskúmavanej
veci teda nejde o konečné rozhodnutie druhostupňového orgánu verejnej správy v zmysle § 247 ods.
2 O.s.p., a nakoľko nebolo meritórne rozhodnuté, nemohlo ešte dôjsť ani k založeniu, zmene alebo

zrušeniu oprávnení a povinností účastníkov v administratívnom konaní v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p. a v
dôsledku toho žiadny z účastníkov konania nie je na týchto právach ani v zmysle § 247 O.s.p. ukrátený. "

Na základe uvedených rozhodnutí sa žalovaný domnieva, že nie je možné, aby žaloba bola preskúmaná
súdom v občianskoprávnom konaní, pretože sa jedná o rozhodnutie procesnej povahy, ktoré zákon

výslovne v ustanovení § 248 písm. a/ O.s.p. z preskúmavania vylučuje.

Taktiež poukázali v tomto stanovisku na to, že zákonne vykonávaná kontrola sa stane prípadným
zrušením rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly protizákonnou, pretože zákonom stanovená lehota
pre vykonávanie daňovej kontroly bude porušená. Aj z tohto dôvodu sa domnieva, že nie je možné,

aby súd preskúmaval procesné rozhodnutia (Občianskym súdnym poriadkom výslovne vylúčené z
preskúmavania), pretože jeho rozhodnutie môže spôsobiť nezákonnosť vykonávanej daňovej kontroly a
teda orgán, ktorý je na základe Ústavy SR garantom zákonnosti, nemôže svojimi rozhodnutiami vytvárať
protizákonný stav. Správca dane pri výkone daňovej kontroly využíva prostriedky a oprávnenia, ktoré mu
výslovne dáva zákon, teda koná len to čo mu zákon ukladá a spôsobom akým mu to zákon umožňuje.

Ak by súd z akéhokoľvek dôvodu nepostupoval v zmysle uvedených ustanovení a vyhovel by žalobe
žalobcu, tak reálne zabráni akémukoľvek správcovi dane, aby vykonával riadnu daňovú kontrolu.
Daňová kontrola neznamená skontrolovanie čísel v účtovníctve (to je štatistika a nie kontrola), ale
preverenie či skutočne došlo k obchodným transakciám, ktoré daňový subjekt vykazuje vo svojom

účtovníctve.

Podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv musí mať každý, koho práva a slobody priznané
týmto Dohovorom boli porušené, účinné opravné prostriedky pred národnými orgánmi, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Toto právo bolo inkorporované do úpravy

občianskeho súdneho poriadku (piata časť O.s.p.). Žalovaný nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by
sa rozhodovalo o právach, alebo právom chránených záujmoch žalobcu. Rozhodnutie žalovaného je
procesnej povahy a podľa ustanovenia § 248 písm. a/ O.s.p. je takéto rozhodnutie z preskúmavania
vylúčené.

Dôvodom pre prerušenie je preverenie skutočností, ktoré uviedol žalobca v podanom daňovom
priznaní. Súčasne žalovaný musí postupovať mimoriadne opatrne, pretože žalobca je vyšetrovaný
národnou kriminálnou agentúrou (ČVS: PPZ-220/NKA-PK-VY-2012) pre zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovenia § 296 T.z. za organizátorstvo pokračovacieho
zločinuneodvedeniadaneapoistnéhopodľaustanovenia§21ods.1písm.a/k§277ods.1,ods.2písm.

a/ods.4T.z.azaorganizátorstvozločinudaňovýpodvodpodľaustanovenia§21ods.1písm.a/k§277a
ods.1, ods. 2 písm. b/ T.z.. Jedná sa o veľmi vážne obvinenia a nadmerné odpočty uplatnené v daňových
priznaniach žalobcom predstavujú obrovské čiastky, a preto správca dane musí zákonným spôsobom
preveriť všetky zákonom stanovené podmienky pre oslobodenie tovaru od DPH. Zločinecké skupiny,
ktoré takýmto spôsobom získavajú peňažné prostriedky zo štátnej pokladnice, majú všetky doklady

v najlepšom poriadku a spĺňajú všetky náležitosti, jediné čo správca dane musí extrémne dôkladne
prešetriťjefyzickédodanietovaruaodberateľovtakéhototovaru.Tútodôležitúaveľmizávažnúokolnosť
žalobca zabudol uviesť a práve táto skutočnosť vytvára dôvodné podozrenie o reálnom uskutočnení
intrakomunitárneho dodania tovaru. Žalobca obchoduje s daňovými subjektmi, ktoré nekomunikujú sosprávcom dane, nepodávajú daňové priznania, no aj napriek tomu nemá žiadne relevantné dôkazy,
ktoré by skutočne bez akýchkoľvek pochybností preukázali skutočné dodanie tovaru v rámci územia
spoločenstva. Práve v tom spočíva celý dôvod podania žaloby, pretože žalobca si je vedomý skutočnosti,

že nepreukáže splnenie zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie dodania tovaru od DPH a z
toho dôvodu sa snaží takýmto spôsobom ukončiť daňové kontroly.

Zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorým bolo prebraté
nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 bol prijatý preto, že členské štáty si uvedomujú, že len reálnym

preverením obchodných transakcií je možné odhaliť subjekty, ktoré páchajú trestnú činnosť súvisiacu
s DPH. Najdôležitejším prvkom spolupráce medzi členskými štátmi je inštitút Medzinárodnej výmeny
informácii.MVIjemedzinárodnedohodnutýmaakceptovanýmprostriedkom,ktorýnespochybňujeprávo
na nadmerný odpočet daňového subjektu. Tento a obdobné zákony prijaté členskými štátmi majú len
jediný účel: ochrana verejného záujmu a štátnych rozpočtov jednotlivých členských štátov.

Žalovaný konštatoval, že podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
právnych predpisov, je dôkazné bremeno na daňovom subjekte a práve ten musí preukázať, že tovar
opustil územie Slovenskej republiky, a teda skutočne došlo k dodaniu tovaru do Maďarskej republiky.
Tútoskutočnosťžalobcažiadnymrelevantnýmspôsobomnepreukázalajnapriektomu,ževjehoprípade
v daňových kontrolách sa zistilo, že často obchoduje so subjektmi, ktoré si neplnia svoje zákonom

stanovené povinnosti a nepodávajú daňové priznania, nekomunikujú s príslušným správcom dane a
podobne. Tieto skutočnosti nie sú utajené a daňový subjekt (žalobca) o nich nepochybne vie, no aj
napriek tomu neurobil nikdy žiadne opatrenie k tomu, aby si zabezpečil relevantné dôkazy, ktoré by
skutočne preukazovali ním tvrdené skutočnosti v daňovom priznaní.

Daňový úrad uviedol, že pri vykonávaní dokazovania sa prejavuje zásada, podľa ktorej nesie dôkazné
bremeno k preukázaní určitej skutočnosti ten, kto túto skutočnosť tvrdí. Táto zásada v modifikovanej
podobe je zachovaná v daňovom konaní, pretože na rozdiel od iných konaní, v ktorých je ponechané na
slobodnú vôľu jednotlivca, či určité skutočnosti tvrdí a uvádza alebo nie, v daňovom konaní je daňový
subjekt zaťažený povinnosťou tvrdenia - v podobe daňového priznania. V daňovom konaní sa vzťahuje

dôkazné bremeno iba k preukázaniu skutočnosti tvrdených daňovým subjektom v daňovom priznaní,
teda skutočností viažucich sa výlučne k daňovej povinnosti subjektu.

Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené na zásade vyšetrovacej, ale na prioritnej povinnosti
daňového subjektu dokázať všetko čo tvrdí, teda dôkazné bremeno nesie daňový subjekt a jeho

neunesenie znamená nesplnenie si zákonom uloženej dôkaznej povinnosti. Daňový subjekt preukazuje
iba tie skutočnosti, ktoré sám uviedol vo svojom daňovom priznaní a správca dane nie je oprávnený
ho vyzývať k preukazovaniu čohokoľvek, ale iba toho, čo daňový subjekt sám tvrdí. Dôkazná povinnosť
má v zmysle ustálenej judikatúry súdov dva rozmery a to rozmer druhový a rozmer časový. Rozmer
druhový znamená, že sa dôkazná povinnosť viaže vždy ku konkrétnej dani. Časový rozmer sa viaže

na ustanovenia zákona, ktoré správcovi dane stanovujú lehoty, v ktorých má správca dane právo daň
zistiť a dorubiť. Len v tomto časovom a druhovo vymedzenom priestore je možné od daňového subjektu
požadovať nesenie dôkazného bremena v daňovom konaní.

Dôkazné bremeno v daňovom konaní primárne zaťažuje daňový subjekt, ktorý zahajuje konanie tým, že

podá daňové priznanie, v ktorom tvrdí určité skutočnosti. V prípade, ak je správcom dane vyzvaný, je
jehozákonomstanovenoupovinnosťoupredložiťdôkaznéprostriedky,nazákladektorýchvyplnildaňové
priznanie. V prípade DPH je z judikatúry súdov (vrátane Európskeho súdneho dvora) rozhodujúce to, že
pre preukázania nároku na odpočet DPH preukáže splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok
a nie je preukazujúce to, že daňový subjekt preukazuje túto skutočnosť formálne bezchybným daňovým

dokladom. Dôkazné bremeno v prípade dane z pridanej hodnoty má svoje špecifiká, ktoré boli stanovené
Európskym súdnym dvorom a ktoré boli následne prevzaté aj našim Najvyšším súdom, a ktoré sa týkajú
účasti na podvodnom jednaní a jeho vzťahu k nároku na odpočet DPH.

Najvyšší správny súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8 Afs 14/2010 veľmi správne uviedol, že

„ak preukazuje daňový subjekt nárok na oslobodenie od DPH formálne bezchybnými písomnými
prehláseniami a daňovými dokladmi, ale zároveň existujú pochybností o faktickom stave, je súčasťou
dôkazného bremena daňového subjektu preukázať existenciu podmienok, za ktorých dochádza k
oslobodeniu zdaniteľného plnenia od DPH. Doklady o uskutočnení zdaniteľného plnenia, aj keďobsahujú zákonom stanovené náležitosti, nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na oslobodenie
od DPH, ak nie je súčasne preukázané, že k uskutočneniu podmienok podmieňujúcich oslobodenie
zdaniteľného plnenia od dane z pridanej hodnoty fakticky došlo." Najvyšší správny súd uviedol, že

je absolútne nepochybné, že súčasťou dôkazného bremena subjektu obecne je aj preukázanie, že k
uskutočneniu oslobodeného plnenia skutočne došlo.

Najvyšší správny súd ČR správne vo svojom rozhodnutí uviedol, že písomné prehlásenie o preprave
tovaru do iného členského štátu je relevantným dôkazom, ale žalobca sa mýli, pokiaľ ho považuje za

dôkaz jediný a absolútny. Písomné prehlásenie nestačí k tomu, aby preukázal svoju dobrú vieru, ktorá by
vo svojom dôsledku znamenala, že súčasťou dôkazného bremena daňového subjektu nie je poskytnutie
dôkazov o faktickom uskutočnení prepravy (dôkazy prima facie). Najvyšší správny súd ČR tak ako
aj správca dane musel pri rozhodovaní prihliadnuť na skutočnosť, že v rámci intrakomunitárneho
obchodu v Európskej únii nie je priamo monitorovaný prechod tovaru cez hranice medzi jednotlivými
štátmi a z toho dôvodu nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov. Daňový subjekt, ktorý nesie

dôkazné bremeno, musí svoje obchodné aktivity prispôsobiť konkrétnym podmienkam tohto rizika a
pri obchodovaní (a mimoriadne v prípade väčších finančných transakcií) využiť inštitúty a dôkazné
prostriedky, ktoré budú schopné bezpečne preukázať faktické dodanie tovaru.

Žalovaný dôvodil, že Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutia jasne uvádza, že daňový subjekt je

povinný získať relevantné dôkazy o tom, že tovar bol skutočne prepravený do iného členského štátu,
aby preukázal splnenie zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie dodávky od dane z pridanej
hodnoty. Takýto postup je bežne využívaný správcami dane v iných členských štátoch Európskej únie.
V daňovom konaní je vždy najdôležitejší faktický stav, preto akékoľvek doklady je možné akceptovať
len v tom prípade, ak nie sú žiadne pochybnosti, že plnenie na nich uvedené bolo uskutočnené. V

tomto prípade daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil správcovi dane dôkazy, ktoré
by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb preukázali, že tovar opustil územie Slovenskej republiky.
Správca dane pri svojich záveroch musí vychádzať z istoty a nie z pravdepodobnosti, teda v prípade
skutkových pochybností sa musí aplikovať zásada non limet - nie je preukázané.

Európsky súdny dvor v rozsudku vo veci C-273/11 konštatoval, že v súvislosti s dodaním v rámci územia
spoločenstva smernica o DPH umožňuje, aby členské štáty odmietli priznať predávajúcemu nárok na
oslobodenie od DPH, v prípade ak nesplní svoje dôkazné povinnosti. Európsky súdny dvor v tomto
rozhodnutí konštatoval, že nie je v rozpore s právom Európskej únie žiadať od daňového subjektu aby
konal v dobrej viere a prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať na uistenie

sa, že plnenie, ktoré uskutočňuje, nepovedie k jeho účasti na daňovom podvode (zhodne aj v prípade
rozsudku ESD sp. zn. C-409/04 zo dňa 27.9.2007- Teleos).

V súvislosti s námietkami žalobcu, že dochádza k oddeleniu vrátenia odpočtu DPH žalovaný uviedol,
že žalobca k dňu vypracovanie vyjadrenia, teda k 20.05.2013 dostatočne nepreukázal vzhľadom na

uvedené dôvodné pochybnosti, aj vzhľadom na podozrenie zo založenia zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny, všetky zákonom stanovené podmienky pre oslobodenie od DPH, je tvrdenie žalobcu
predčasné, pretože žalovaný sa snaží vlastnou činnosťou zistiť skutočné splnenie týchto podmienok
a dokázať to, čo mal dokázať žalobca. Až po kompletnom preverení všetkých rozhodných skutočností
bude možné sa k tomuto nároku vyjadriť. Zatiaľ je táto suma len v hypotetickej rovine, a preto žalovaný

nemôžežiadnymspôsobomznemožňovaťžalobcovivovyužívaníjehohypotetickéhovlastníckehopráva
k finančným prostriedkom.

V ďalšej časti žalovaný poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu zo dňa 23.08.2012 sp.zn.: 2S/25/2012
s tým, že (citácia): „Aj súd dáva za pravdu navrhovateľovi, ako to uvádza navrhovateľ v návrhu, že

podľa čl. 8 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej
hodnoty žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné,
najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Z článku 10 tohto nariadenia však vyplýva, že pokiaľ
žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje
žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvádza, kedy podľa neho bude pravdepodobne

schopný odpovedať. Ak žiadajúci orgán požiadaný odporcom v danom prípade nepostupoval podľa
tohto nariadenia, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporcovi a vytýkať mu porušenie právnej
povinnosti. "Daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie december 2011 u žalobcu v zmysle ustanovenia § 44 a nasl. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní v znení neskorších právnych predpisov, vykonávajú zamestnanci finančného riaditeľstva - kontrolóri

Mgr. H. Y. a Bc. M. R..

Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 začala v zmysle ustanovenia §46 ods. 2 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní dňa 16.02.2012 - deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9712402/1/47062/2012 zo dňa
06.02.2012, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 09.02.2012. Zamestnanci žalovaného začali
daňovú kontrolu na základe Poverenia na výkon daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu č. 9712402/5/47047/2012 zo dňa 06.02.2012.

V rámci zistenia pôvodu nadobudnutia tovaru v obchodnom reťazci, správca dane (žalovaný) preveroval

nadobudnutie tovaru z iného členského štátu - z Českej republiky od spoločnosti NOMI, s.r.o., a Agro
Korektima, a.s., a z tohto dôvodu zaslal medzinárodné dožiadanie dňa 25.06.2012. Z uvedeného dôvodu
bolo dňa 28.06.2012 vydané rozhodnutie o prerušení kontroly č. 9712402/5/1229235/2012/Bar až do
doručenia odpovede z českej daňovej správy.

Dňa 2.11.2012 boli žalovanému doručené odpovede z českej daňovej správy, preto správca daní
zaslal daňovému subjektu oznámenie č. 9712402/573392229/2012/Bar, v ktorom uvádza, že pominuli
dôvody prerušenia daňovej kontroly. Nie je pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že zamestnanci
správcu dane Mgr. Y. a Bc. R. v deň nahliadnutia do spisu (21.01.2013) uviedli, že kontrolu je možné
už ukončiť. Správca dane v tomto období nedisponoval odpoveďami z medzinárodných dožiadaní

zaslanými maďarskej daňovej správe, ktoré mali preveriť u maďarských odberateľov nadobudnutie
tovaru od žalobcu. S týmito skutočnosťami bol daňový subjekt oboznámený v zápisnici o ústnom
pojednávaní pri nahliadnutí do spisu dňa 19.06.2012.

V priebehu kontroly žalovaný vychádza nielen z predložených daňových dokladov žalobcu, ale skúma,

či v nich neabsentuje materiálny podklad. Toto šetrenie je vykonávané za tým účelom, aby sa
nespochybnila samotná existencia predmetného tovaru. Žalovaný nespochybňuje predložené listinné
doklady, na ktorých je presne uvedené meno dodávateľa a odberateľa, presný názov a množstvo
dodaného tovaru. V prípade, ak faktúra má požadované náležitosti, to ešte neznamená, že údaje
v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dokladmi,

na základe ktorých sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, t. j. dodaniu tovaru
tak, ako je uvedené na faktúre, slúžia ďalšie doklady (napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave
a pod.). V tomto prípade žalovaný šetrením preveruje (prostredníctvom tuzemských a zahraničných
dožiadaní), či skutočne tovar existoval a bol odberateľovi dodaný, kto vykonal prepravu predmetného
tovaru a či preprava bola skutočne vykonaná. Žalovaný vyzval žalobcu, aby mu predložil doklady

týkajúce sa preverenia prepravy tovaru a to konkrétne vážne lístky, príjemky na sklad, zoznam vozidiel
vykonávajúcich dopravu, originály CMR a ďalšie doklady. Žalobca na túto výzvu reagoval tak, že ju
doručil s tým, že bola vydaná niekým neexistujúcim a žiadne doklady nepredložil ani na opakovanú
výzvu. V prípade ak daňový subjekt nespolupracuje so správcom dane, nie je možné iným spôsobom
ako medzinárodným dožiadaním informácie o doprave overiť. Správca dane (žalovaný) vydal dňa

18.03.2013 rozhodnutie o prerušení kontroly č. 9712402/5/1015928/2013/Bar z dôvodu, že zaslal dňa
11.03.2013 medzinárodné dožiadania na prepravcov vykonávajúcich prepravu tovaru od žalobcu pre
maďarských odberateľov a to:
TÓTH-SPED IKRÉNY KFT. , 9141 Ikrény. József A. u 38. , Adószám: 23295070-2-08, objednávateľom
prepravy mal byť odberateľ tovaru DK Hungary Kft., HU14909050.

"CSATI 97" Fuvaozó Kereskedelmi és Szolgáltató Bt, Adószám: 21322587-2-05, objednávateľom
prepravy mal byť odberateľ tovaru - GOLD CEREAL HUNGARY KFT., HU23023404
FOG-ADÁS BT., 2367 Újhartyán, Hernádi ut. 2, Asz: 20929590-2-13, objednávateľom prepravy mal byť
odberateľ tovaru - BOVAR AUDIT KFT , HU14630837
GIGI-TRANS Kereskedelmi és Szolgáltató Kft., Adószám: 13513155-2-09, objednávateľom prepravy

mal byť odberateľ tovaru Márkus Eurokamion Kft, HU14986080
Keeskés Gusztáv, Teherfuvarozó, objednávateľom prepravy mal byť odberateľ tovaru - Arany Holding
Kft,HU23398565MAKRAI TRANS KFT., 3572 Sojólád, Dózsa Gy.u. 152, Adószám: 14864296-2-05, objednávateľom
prepravy mal byť odberateľ tovaru -BOVAR AUDIT KFT., HU 14630837
Szendi Sándor közúti teherszaállitó, 6050 Lajsomizse, Damjanich 14, Adószám: 43708873-2-23,

objednávateľom prepravy mal byť odberateľ tovaru - GOLD CEREAL HUNGARY Kft, HU23023404
VIPA-CONTO KORLÁTOLT FELELÓSSÉGÚ TÁRSASÁG, HU13862655, objednávateľom prepravy mal
byť odberateľ tovaru DK Hungary Kft., HU14909050

Odpovede na tieto medzinárodné dožiadania správcovi dane (žalovanému) doposiaľ neboli doručené.

Z predložených dokladov žalobcu (sú súčasťou spisu predloženého Krajskému súdu v Prešove) bol
uvedený ilustračný príklad „podnikania" dodávateľa žalobcu - spoločnosti AGRIS TRADE, s.r.o. so
sídlom Bulharská 70, Bratislava, IČO 44 450 621, aby krajský súd videl, že kontroly sú skutočne
oprávnené, a že žalovaný nimi chráni záujmy štátu a podnikateľské prostredie na území Slovenskej
republiky. Spoločnosť AGRIS TRADE, s.r.o. je spoločnosť, ktorej celý majetok tvorí stôl, stolička a

kancelárske potreby. Táto spoločnosť nakúpi tonu repky (faktúra č. 1120327 zo dňa 01.12.2011) za
460,-- EUR a následne túto repku predá žalobcovi (spoločnosti ST OMEGA s.r.o., faktúra č. 2011433 zo
dňa 02.12.2011) za cenu 430,-- EUR a súčasne uhradí náklady na dopravu vo výške 990,09 EUR. Strata
na jednej dodávke tovaru (73,34 ton) predstavuje čiastku 3190,29 EUR (všetky sumy sú uvádzané bez
DPH). Teda na jednom obchode spoločnosť AGRIS TRADE, s.r.o. vytvorí stratu desaťnásobne vyššiu

než je hodnota celého majetku spoločnosti. Sprostredkovanie dvoch takýchto obchodov by pre takúto
spoločnosť znamenal bankrot, ale takéto obchody podľa faktúr fungujú už roky, čo je absolútny nezmysel
a ináč ako podvod (nie v trestnoprávnom zmysle, pretože toto je úlohou orgánov činných v trestnom
konaní,ktoréužajvtejtovecikonajú)satakétopodnikanienazvaťaninedá.Podnikanieječinnosť,ktorej
jediným a hlavným účelom a zmyslom je vytvorenie zisku. Bez zisku sa nič nedodáva, nič nepredáva

dlhodobo. Hlavný a jediný účel takéhoto podnikania je získanie daňovej výhody a takéto konanie
musí žalovaný preverovať, odhaľovať a následne podávať informácie aj orgánom činným v trestnom
konaní, aby sa tým zaoberali a prípadne vyvodili trestnoprávnu zodpovednosť voči zodpovedným
osobám. Podľa ustanovenia § 642 Obchodného zákonníka zmluvou o sprostredkovaní sa
sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť

uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu
(províziu). Citované ustanovenia uvádza definičné znaky sprostredkovateľskej zmluvy, kde sa výslovne
uvádza, že sprostredkovateľ svoju činnosť vykonáva za účelom odplaty. Strata na jednom obchode vo
výške 3190,29 EUR bez DPH rozhodne odplatou nie je.

Z uvedeného je absolútne zrejmé, že dôvodom žaloby nie je nesystematický, prípadne ináč žalobcom
označený postup žalovaného, ale je ním jedine to, aby kontroly boli urýchlene ukončené, aby správca
dane nemohol pre orgány činné v trestnom konaní komplexne a podrobne zadokumentovať činnosť
žalobcu.

Z predložených dokladov na základe dožiadania adresovaného Daňovému úradu
Bratislava ohľadne daňového subjektu AGRIS TRADE, s.r.o., získaných pri miestnom zisťovaní,
(spísaná aj zápisnica o miestnom zisťovaní č. 9102404/1/283886/2012/Bír zo dňa 10.05.2012), bolo
z priložených dodacích listov zistené, že spoločnosť AGRIS TRADE, s.r.o., nedodala spoločnosti ST
OMEGA s.r.o. (žalobcovi) tovar tak ako to deklarovala spoločnosť ST OMEGA, s.r.o., (žalobca), ale tovar

bol spoločnosťou ST OMEGA, s.r.o., (žalobcom) prevzatý priamo na území Českej republiky. Spoločnosť
ST OMEGA, s.r.o., (žalobca) bola vopred známa českým spoločnostiam ako odberateľ a obchodný
reťazec, v ktorom bola zakomponovaná spoločnosť AGRIS TRADE, s.r.o., bol vytvorený len a len za
účelom získania daňovej výhody (rozhodnutie ESD sp. zn. C-255/02 zo dňa 21.06.2006- Halifax).

Daňová kontrola je vykonávaná v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podstatou tohto zisťovania a preverovania nie je iba formálna kontrola dokladov predložených ku
kontrole, to znamená formálna kontrola údajov uvedených v dokladoch, ich zaúčtovanie a kontrola
vedenia povinných záznamov bez overenia skutočností preukazujúcich reálne dodanie, resp. prijatie
tovarov a služieb. Kontrolór v procese daňovej kontroly posudzuje všetky zistené skutočnosti vo

vzájomnej súvislosti a skúma aj reálne možnosti uskutočnenia preverovaných obchodných transakcií s
prihliadnutím aj na personálne, materiálne a finančné zabezpečenie kontrolovaného daňového subjektu.Žalovaný poukázal na to, že podľa ustanovenia § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu,

ktorý je nevyhnutný na dosiahnutie jej účelu. Skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane je
potrebné nielen zistiť, ale aj reálne preveriť a to je niekedy potrebné prostredníctvom MVI. Žalobca
obchoduje s poľnohospodárskymi komoditami v rozsiahlom množstve a hodnote. Jedná sa o komodity,
teda tovar, ktorý je určený druhovo a nie individuálne. Z tohto dôvodu nemusí byť zrejmé, či predmetný
tovar je tvrdeného pôvodu a či skutočne pochádza od dodávateľa deklarovaného na faktúrach. V

takýchto prípadoch nie je absolútne postačujúce predložiť iba formálne správne daňové doklady,
ale je nevyhnutné preukázať skutočnú realizáciu obchodných transakcií, čo zahŕňa aj preverenie
dodávateľov, odberateľov a dopravcov. Overovanie prebiehalo nielen v prípade tuzemských odberateľov
a dodávateľov, ale bolo potrebné preveriť aj zahraničných obchodných partnerov žalobcu. Takéto
preverovanie je povinný vykonať každý zamestnanec správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Nevykonanie takéhoto komplexného

zisťovania by bolo hrubým porušením povinnosti kontrolóra pri vykonávaní a hodnotení dôkazov v
priebehu daňovej kontroly. Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 8 Ans 10/2011 zo
dňa 31.05.2011 výsluch vodičov dopravných prostriedkov je pri výkone daňovej kontroly nevyhnutný
a tento dôkazný prostriedok spĺňa kritérium účelnosti a rozumnosti a nie je možné vykonávanie tohto
dôkazu považovať za neefektívne konanie správcu dane pri vykonávaní dokazovania.

Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
právnych predpisov, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z
tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak
nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa ustanovenia § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
právnych predpisov, platiteľ dane je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane
podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou
faktúry, a

ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou
ním poverenou,
ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že

tovar prepravil do iného členského štátu,
inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za
tovar.

Skutočnosť, že nadobúdateľ (žalobca) predložil vyhlásenie, môže byť len doplňujúcim dôkazom na účely

preukázania, že tovar skutočne opustil územie členského štátu (Slovenskú republiku). S ohľadom na
minimálnu „obtiažnosť" vyhotovenia takéhoto dôkazu, nie je možné ho považovať za určujúci pre účely
oslobodenia, a preto správca dane požiadal prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií o reálne
preverenie tejto skutočnosti.

Európskysúdnydvorvrozhodnutísp.zn.C-409/04(Teleos)uviedol,žejenevyhnutné,abysakvalifikácia
dodávky alebo nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva uskutočnila na základe objektívnych dôkazov,
ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi. V rámci prechodného režimu
nadobudnutia a dodávok tovaru v rámci spoločenstva je na účely riadneho výberu DPH nevyhnutné,
aby príslušné orgány overili, a to jedni nezávisle od druhých, či došlo k splneniu podmienok jednak

nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva, ako aj oslobodenia zodpovedajúcej dodávky. Preto, hoci
predloženie daňového vyhlásenia týkajúceho sa nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva kupujúcim,
môže byť indíciou toho, že skutočne došlo k preprave tovaru mimo členského štátu dodania, takéto
vyhlásenie napriek tomu nemá určujúci význam na účely preukázania, že ide o dodávku v rámci
Spoločenstva, ktorá je oslobodená od dane. Vyhlásenie predstavuje len konštatovanie stavu, ktorý je

povinnosťou v priebehu kontroly aj reálne preveriť.Podľa ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní lehota na vykonanie daňovej
kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije
§ 61.

V súvislosti s námietkou žalobcu, že: „ Použitie tohto ustanovenia (ustanovenia § 61 ods.1 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní) o prerušení kontroly však nemožno chápať ako oprávnenie správcu dane
kedykoľvek prerušiť daňovú kontrolu, bez závažného dôvodu na takéto rozhodnutie", žalovaný uviedol,
že v tomto prípade je dôvodom skutočnosť, ktorú zákon výslovne v predmetnom ustanovení pripúšťa, a

tedasprávcadanekonaltak,akomutozákonvýslovneumožňuje.Využitietejtoprávomocizasúčasného
splnenia zákonom stanovených podmienok nemôže byť chápané ako protizákonné.

Podľa ustanovenia § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní správca dane daňové konanie
preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je

potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, (ako osobitný predpis sa uvádza
zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ)
č. 904/2010).

Rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu č. 9712402/5/1015928/2013/Bar zo dňa 18.03.2013 bol dňom doručenia rozhodnutia výkon
daňovej kontroly prerušený z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia. Správca dane v zmysle článku 7 Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií,
týkajúce sa preverenia dodania tovaru do iného členského štátu a preverenia dodania tovaru z iného

členského štátu. Správca dane vydal toto rozhodnutie v súlade s ustanoveniami zákona o správe daní.

Žalovaný využil ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní z dôvodu, že
potreboval preveriť skutočnosti, bez ktorých nie je možné správne skontrolovať reálnosť dane uplatnenej
žalovaným v daňovom priznaní.

Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. M-Sž doV 1/00 uviedol: „Skutočnosť, že daňové orgány
majúpovinnosťdbaťnazachovávanieprávapravomchránenýchzáujmovdaňovýchsubjektovaďalších
osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako

príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri
vyrubenídaneibaprávneprostriedky,ktorépriamoustanovujezákonaleboktoréuplatniadaňovéorgány
v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní
je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré
sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR. Slovenská

republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je
princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl.
1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z
vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp
právnejistotyspočívaajvtom,ževšetkysubjektyprávamôžuodôvodneneočakávať,žepríslušnéštátne

orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať
a aplikovať." Správca dane pri vydávaní rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly postupoval podľa
zákonných ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní, ktoré ho k takémuto postupu oprávňujú.
Správca dane nie je oprávnený posudzovať súlad uvedených zákonných ustanovení s Ústavou SR,
prípadne s medzinárodnými zmluvami a jeho jedinou povinnosťou je postupovať v zmysle platných a

účinných zákonov.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe konštatoval, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Pre princípy právneho štátu je nevyhnutné, aby štátne orgány postupovali s rešpektom k procesným

pravidlám, zásadám a vykonávali svoje právomoci v súlade s právnymi predpismi a brali pri tom ohľad
na práva dotknutých subjektov, pretože tento postup je nevyhnutný preto, že len takýmto spôsobom
je možné dospieť k zákonnému a súčasne ústavnému výsledku - rozhodnutiu. Z uvedeného dôvodu
je nevyhnutné, aby správca dane postupoval výlučne v zmysle ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní. Správca dane pri vydávaní rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu postupoval v zmysle platnej a účinnej právnej
úpravy, ktorá sa vzťahuje na inštitút prerušenia daňovej kontroly. Jedným z hlavných účelov viazanosti

správcu dane postupom v zmysle ustanovení zákona o správe daní je zabezpečiť predvídateľnosť
a absenciu svojvôle v postupe štátneho orgánu. Tento účel môže byť splnený len v prípade, ak
konajúci orgán dodržuje princíp striktnej viazanosti štátnych orgánov platným právom. V takomto
prípade je možné hovoriť o tom, že fyzické a právnické osoby ako bezprostrední adresáti realizácie
činnosti správneho orgánu požívajú ochranu vo svojich nárokoch a očakávaniach na právnu istotu,

predvídateľnosť a absenciu svojvôle v postupoch správneho orgánu.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní pri správe daní sa postupuje
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ustanovenia
§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní správca dane vedie dokazovanie,
pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie

je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V zmysle citovaného ustanovenia je jasné, že
dokazovanie vykonáva správca dane a nie žalobca ako daňový subjekt. Správca dane dokazovanie
vedie, zabezpečuje jeho výkon a určuje rozsah dokazovania aj spôsob vykonania jednotlivých dôkazov.
Je na uvážení správcu dane, či považuje niektorú skutočnosť za preukázanú, alebo navrhne vykonať
ďalšie dokazovanie.

Za predbežnú otázku je možné označiť otázku, ktorej riešenie neprináleží orgánu, ktorý vo veci
rozhoduje, ale táto otázka má pre prebiehajúce daňové konanie samostatný význam, pretože bez jej
vyriešenia nemôže správca dane v daňovom konaní bez všetkého rozhodnúť.

Podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré
nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových
subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim.

Mechanizmy podvodov vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty sa vyznačujú tým, že obchody majú
medzinárodný rozmer - sú uskutočňované na území viacerých členských štátov. Na podvode obvykle
participuje niekoľko zainteresovaných strán. Tieto podvodné obchody sú často špecifické tým, že

dochádzakrýchlejzmenedodávateľovakupujúcichakobehutovarovvkruhuspríslušnýmtokomnajmä
hotovostných platieb. Daňové subjekty (nepochybne aj žalobca) majú veľmi dobré znalosti v oblasti
hmotnej a procesnej legislatívy a jej aplikácie v praxi, čo v praxi znamená, že preukázanie podozrivých
obchodných operácii je extrémne náročné a vyžaduje si komplexné posúdenie kontrolórom všetkých
okolnosti jednotlivých obchodných vzťahov.

Procesná úprava inštitútu medzinárodného dožiadania kontrolórovi ukladá najprv čo najkomplexnejšie
zistiť všetky skutočnosti týkajúce sa kontrolovaného subjektu, ohľadom jeho odberateľských vzťahov
a v dožiadaní uviesť všetky zistené skutočnosti, aby dožiadaný orgán vedel čo najlepšie preveriť
skutočnosti dôležité pre daňovú kontrolu. Z toho dôvodu každý kontrolór postupuje tak, že najprv sám

vykoná dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre účel daňovej kontroly, prípadne požiada iný miestne príslušný
daňový orgán, aby v rámci dožiadania vykonal nejaký dôkaz a až po vyhodnotení týchto dôkazov
pristúpi k medzinárodným dožiadaniam. Ak by konajúci kontrolór tento postup nedodržal, tak by odpoveď
na medzinárodné dožiadanie bola absolútne nepoužiteľná pre účely daňovej kontroly. Taktiež v tejto
súvislosti je treba poukázať na ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, podľa

ktorého správca dane vedie dokazovanie a nie daňový subjekt.

Žalovaný poukázal na to, že ak žalobca v žalobe uvádza, že podľa jeho názoru je ustanovenie § 61
ods. 1 písm. b/ v časti alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu vrozpore s Ústavou SR, ako i Listinou základných práv a slobôd, podľa ustanovenia čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu
ani náboženstvo. Slovenská republika v súlade s týmto článkom nie je iba právny štát, ale je aj

demokratickým štátom. V súčasnej Európe sa za súčasť demokratickej formy vlády často pokladá aj
právo jednotlivcov vyvolať konanie, v ktorom ústavný súd preskúma, či všeobecne záväzný právny
predpis neodporuje ústave. Fyzické a právnické osoby sú v jedenástich štátoch aktívne legitimované
podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom daného štátu.
Čl. 30 Ústavy SR občanom zaručuje právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí, pričom toto

základné právo neslúži iba na zabezpečenie účasti na verejnej správe. Účelom tohto ustanovenia je
zabezpečiť účasť občana na politickom živote štátu, správe štátu a na správe verejných záležitosti.
K takto vymedzenej správe verejných vecí je možné zahrnúť aj účasť občanov na zabezpečovaní
ústavnosti právneho poriadku. Ústavný súd SR svojou rozhodovacou činnosťou vylúčil možnosť konania
o súlade právneho poriadku na základe sťažnosti. Z uvedeného dôvodu predstavuje jediný prostriedok,
akým občan môže uplatniť základné právo priznané ustanovením čl. 30 ods. 1 Ústavy SR vo sfére

ochrany ústavnosti právneho poriadku, predloženie návrhu adresovaného všeobecnému súdu, aby
prerušil konanie a podal na ústavný súd návrh, ktorým sa občan bráni proti uplatneniu s ústavou
nesúladného prameňa práva vo svojej veci. Ústavný súd vytvoril podmienku presvedčenia súdu o
nesúlade'', ako podmienky, ktorá musí byť splnená pri predložení návrhu všeobecným súdom na začatie
konania o súlade právneho poriadku.

V žalobe žalobca neuplatnil iba všeobecnú námietku nesúladu právneho predpisu bez toho, aby ju
odôvodnil, ale vo svojom podaní uvádza ústavnú argumentáciu o nesúlade ustanovenia § 61 ods. 1
písm. b/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní sústavou, a preto konajúci súd by uplatnil kompetenciu
rozhodnúť o merite ústavného sporu, ktorú mu zákon nedáva, ak by rozhodoval o tom, či argumenty

žalobcu obstoja. V takom prípade by mal súd vyhovieť návrhu účastníka konania a uplatniť svoju
povinnosť stanovenú v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Správca dane ako správny orgán nie je oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu s Ústavou SR
a medzinárodnými zmluvami, ale je povinný postupovať v zmysle ustanovení zákona. Správcovi dane

Ústava SR ani zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších právnych predpisov, nepriznáva oprávnenie
podať návrh na ústavný súd na začatie konania o súlade právneho poriadku. Z toho dôvodu sa žiadnym
spôsobom nevyjadruje k súladu ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní s ústavou.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších právnych
predpisov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa
záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb. Zásada vyjadrená v tomto ustanovení patrí medzi základné zásady, ktorými

sa každý správca dane riadi pri správe daní. Základné zásady uvedené v ustanovení § 3 citovaného
zákona sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je nutné vychádzať pri realizácii a aplikácii
jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý správca dane je povinný
ich rešpektovať a dodržiavať. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších právnych predpisov, upravoval základné zásady

daňového konania, čo pri jeho aplikácii viedlo k výkladovým problémom vzhľadom na definíciu daňového
konania. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní tieto možné interpretačné nezrovnalosti odstránil tým, že
rozšíril jednoznačne základné zásady na správu daní a neobmedzil sa len na daňové konanie. Zásada
uvedená v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní zodpovedá čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V daňovom konaní sa táto základná zásada zákonnosti uplatňuje
predovšetkým tým, že v konaní je správca dane povinný postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Súčasne je správca dane povinný
chrániť záujmy štátu a obcí a dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb.

Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metódprávneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k
zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z
ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne

súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred
doslovným gramatickým jazykovým výkladom.

Daňový úrad zdôraznil nebezpečnosť dôsledkov kriminálnych aktivít v oblasti ekonomiky, nápadnú
podobnosť ich technologických postupov s bežnými ekonomickými činnosťami a vďaka tejto podobnosti

obtiažnosť a komplikovanosť spojenú s ich zadokumentovaním pre úspešné trestné stíhanie. Pre
ekonomickú kriminalitu je viac než pre iné druhy kriminality charakteristické zložité určenie hranice medzi
neetickým správaním sa - konaním, ktoré využíva všetky možnosti na úplnej hrane platnej legislatívy a
konaním, ktoré už presahuje hranice práva. Ekonomická kriminalita má extrémny sociálny a ekonomický
dopad na vnútornú stabilitu štátu. Okrem iného má zásadný vplyv na príjmové zložky štátu (dane, clá,

poplatky), ktorých ohrozenie spochybňuje dlhodobé a kvalitné fungovanie štátneho mechanizmu.

Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu začatá v zmysle
ustanovenia § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní dňa 16.02.2012 (deň uvedený v
oznámení o daňovej kontrole) u žalobcu bude ukončená v lehote ustanovenej v ustanovení § 46 ods.

10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Predmetná daňová kontrola nebola doposiaľ ukončená.
Tvrdenia daňového subjektu o vykonávaní nezmyselných dôkazov sú účelové a zavádzajúce. Správca
daneprihodnotenídôkazovpostupujevzmysleustanovenia§3ods.3zákonač.563/2009Z.z.ospráve
daní. Pri preverovaní skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane pri dodržiavaní osobitných
predpisov berie žalovaný do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, ten však zistí len reálnymi dôkazmi

preukázanými aj prostredníctvom MVI.

Žalovaný konštatoval, že v tomto prípade si žalobca uplatnil v podanom daňovom priznaní na DPH
za zdaňovacie obdobie december 2011 nadmerný odpočet vo výške 76400,68 EUR. Správca dane
postupuje v režime ustanovenia § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších právnych predpisov, ktorý určuje postup správcu dane v súvislosti s podaným daňovým
priznaním, pričom tento postup je potrebné uskutočniť v rámci zákonom stanovenej lehoty. V zmysle
právnej úpravy je žalovaný povinný uplatnený nadmerný odpočet v zákonnej lehote vrátiť alebo v
nadväznosti na zákonom stanovenú povinnosť chrániť záujmy štátu (s ohľadom na práva a právom
chránené záujmy daňového subjektu) začať v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu kontrolu na

zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu.

Uvedenú skutočnosť musí konajúci súd vziať do úvahy, pretože v prípade ak by z akéhokoľvek (len
nie zákonného, pretože zákon žiadnu výnimku z ustanovenia § 248 písm. a/ O.s.p. nepozná) dôvodu
sa rozhodol preskúmavať rozhodnutie žalovaného, môže ohroziť celú daňovú kontrolu a všetky dôkazy

získané žalovaným.

S ohľadom na hore uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu
nedôvodná, pretože žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, Štefánikova
3651, Poprad dňa 18.03.2013 pod č. 9712402/5/1015928/2013/Bar vydal rozhodnutie o prerušení
kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na základe zákona č.333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších
predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní

(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa
§ 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní... prerušil kontrolu dane z pridanej hodnoty na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie
december 2011 u daňového subjektu ST OMEGA, s.r.o.... z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Ďalej vo výroku uviedol, že kontrola na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2011 sa prerušuje odo dňa
doručenia tohto rozhodnutia až do vyriešenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t.j.
do obdŕžania odpovede na MVI týkajúcej sa preverenia prepravy tovaru zahraničným prepravcom do
iného členského štátu. Správca dane bude v kontrole pokračovať, len čo pominú dôvody, pre ktoré
sa kontrola prerušila. Počas prerušenia kontroly lehoty podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní
(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neplynú.

Citovaný výrok rozhodnutia bol odôvodnený tým, že Daňový úrad Poprad dňa 16.02.2012 začal
kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2011 u daňového subjektu ST OMEGA, s.r.o., Námestie gen. Štefánika
3, Stará Ľubovňa... . Správca dane podal žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácii za

účelom preverenia prepravy tovaru zahraničným prepravcom do iného členského štátu. Keďže nie je
predpoklad, že do lehoty na ukončenie kontroly správca dane obdrží odpoveď, prerušuje kontrolu na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2011 do obdŕžania odpovede na MVI. Uviedol, že podľa § 61 ods. 1 Daňového
poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej

navydanierozhodnutiaalebojepotrebnézískaťinformáciespôsobompodľaosobitnéhopredpisu.Podľa
§ 46 ods. 10 Daňového poriadku na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo.

Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a

ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p.
- rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v § 247 ods. 1 tak, že podľa ustanovení tejto hlavy sa

postupujevprípadoch,vktorýchfyzickáaleboprávnickáosobatvrdí,žebolanasvojichprávachukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a
postupu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 247 ods. 3 O.s.p. -

predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti
ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Pretože Daňový poriadok v ustanovení § 61 ods. 3 tretia veta upravuje, že proti tomuto rozhodnutiu
(o prerušení daňového konania v spojení s § 46 ods. 10 druhá veta Daňového poriadku) nemožno

podľa odvolanie za splnenia iných zákonných podmienok, rozhodnutie vydané žalovaným by mohlo byť
predmetom preskúmania.Primárnou otázkou v predmetnej veci je posúdenie otázky, či rozhodnutie žalovaného o prerušení
daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b/ je rozhodnutím, ktoré podlieha preskúmaniu súdom, aj s
prihliadnutím na ustanovenie § 248 písm. a/ O.s.p., podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia

správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Toto ustanovenie predstavuje tzv. negatívnu enumerácia, ktorá je prielomom do všeobecného princípu
tzv. generálnej klauzuly a v ustanovení § 248 O.s.p. sú subsumované skupiny správnych rozhodnutí,
ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu na základe žalôb. Ustanovenie § 248 písm. a/ upravuje akty,

ktoré nemajú povahu individuálneho správneho aktu, ktorý by bezprostredne zasahoval do právnej sféry
fyzických alebo právnických osôb.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 upravuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 2 tohto článku - kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky upravuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

V súvislosti s posúdením charakteru žalobou napadnutého rozhodnutia súd poukazuje na právny názor
NS SR, na charakter rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly uvedený v odôvodnení rozhodnutia zo
dňa 10.01.2013 sp. zn.: 8Sžz 4/2011.

Rozhodnutie napadnuté žalobou je aj podľa názoru súdu zhodne s názorom žalovaného, je rozhodnutím
procesnej povahy a vyplýva z procesnoprávnej úpravy zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní
(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnuté
rozhodnutie je takým procesným rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania a týmto rozhodnutím
nejde o intenzívny zásah do subjektívnych práv žalobcu, žaby súd mal toto rozhodnutie posúdiť ako

také, ktoré nemožno ako samostatné vylúčiť zo súdneho prieskumu.

Z Ústavy Slovenskej republiky a to čl. 42 ods. 1 vyplýva, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej správy,
ak tak ustanoví zákon.

Ak žalobca tvrdí, že ide o základné ľudské práva a slobodu na verejné prerokovanie jeho veci a za
zásah do jeho vlastníctva, súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v konaní podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. súd preskúmava nielen zákonnosť samotného rozhodnutia vydaného po skončení daňovej
kontroly,aleajzákonnosťjehopostupu,atedavtomtokonaníjepovinnýpreskúmaťajotázkuzákonnosti

postupu správneho orgánu, a teda aj zákonnosť rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly.

Súd tak koná aj bez námietky žalobcu ex offo, lebo podľa ustanovenia § 250i ods. 3 O.s.p., podľa ktorého
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Ustanovenie § 250d ods. 3 O.s.p. upravuje, že súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetompreskúmavaniasúdom,akžalobcaneodstránilvadyžaloby,ktorýchodstráneniesúdnariadil,
a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, alebo ak

žaloba bola vzatá späť ( § 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.Pretože žalobca sa žalobou domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, ktoré
rozhodnutie je samostatne z preskúmania rozhodnutia súdom vylúčené podľa § 248 písm. a/ O.s.p., súd
podľa § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil.

Ak súd vo veci samej konanie zastavil, potom je aj nedôvodný návrh žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c O.s.p., podľa ktorého súd konanie
preruší,akrozhodnutiezávisíodotázky,ktorúniejevtomtokonaníoprávnenýriešiť.Rovnakopostupuje,
ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná, v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Z citovaného ustanovenia
teda vyplýva, že súd musí dospieť k záveru, že ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b/ v spojení s §
48 ods. 10 druhá veta zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňového poriadku) je v rozpore s namietanými
článkami Ústavy Slovenskej republiky. K takémuto záveru však súd nemohol dospieť a to aj vzhľadom
na tú skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 10.02.2010 sp. zn.: I.ÚS

53/2010 k povinnosti všeobecného súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. judikoval,
že (citácia): „K porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
rozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný postup
(neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) dosiahne takú intenzitu, ktorá
ovplyvní rozhodnutie vo veci samej.“

Neprerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ nemôže ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, pretože
tak, ako súd uviedol vyššie, postup správcu dane pri vydaní rozhodnutia vo vyrubovacom konaní je
preskúmateľné súdom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p..

Z uvedeného dôvodu preto súd návrh na prerušenie konania zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením §246c O.s.p.,
lebo žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo
zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.