Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/76/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110204517
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:2110204517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu Mgr. B. A., bytom T. XXX,
proti žalovanej Trnavskej univerzite v Trnave, Hornopotočná 23, Trnava, IČO: 31 825 249, v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k.
2C/128/2010-265 zo dňa 20.11.2013 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, ktorou sa domáhal zaplatenia
18 245,10 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 25.6.2007 do zaplatenia. Uložil žalobcovi

povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 808,32 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení poukázal na obsah spisu, výsledky vykonaného dokazovania, stanovisko účastníkov
konania,obsahpripojenýchlistinnýchdôkazov,citovalust.§11,§13Občianskehozákonníka,§100ods.
1,2a§101Občianskehozákonníkaauviedol,žeObčianskyzákonníkvust.§11priznávakaždejfyzickej
osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia svojho mena a prejavu osobnej povahy. Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých zložiek
osobnosti fyzickej osoby a rozmanitých životných situácií, v ktorých sa fyzická osoba môže nachádzať,
zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva,

ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti
(objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu
a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv).

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sžo 38/2007 zo dňa 23.1.2008, bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/96/2003-124, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovanej č. Pr-TU/69/2003 zo dňa 9.5.2003, ktorým
žalovaná potvrdila rozhodnutie dekana Právnickej fakulty Trnavskej univerzity zo dňa 10.3.2003 č.
ŠO: 34/2003-LK o vylúčení žalobcu zo štúdia. Týmto nezákonným rozhodnutím žalovanej bol žalobca

vylúčený zo štúdia v 3.ročníku právnickej fakulty. Bol nútený opätovne si podať prihlášku na štúdium
na vysokej škole a vykonať prijímacie skúšky. Po ich úspešnom absolvovaní a započítaní vykonaných
skúšok, žalobca opätovne nastúpil do 3.ročníka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorú úspešne
ukončil v júni 2007. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žaloba vylúčenie zo štúdia znášal veľmiťažko. Malo to negatívny dopad na jeho zdravie, najmä na jeho psychiku. Ťažko to prežívali aj jeho
rodičia. Znížila sa jeho vážnosť medzi spolužiakmi, ako aj v jeho blízkom okolí bydliska. Žalobca danú
skutočnosť považoval za veľkú nespravodlivosť, potvrdili to výpovede jeho rodičov, ako aj spolužiaka.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j. materiálnej satisfakcie je vždy
v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, identitu zásahu, jeho trvania alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Súd
bol za to, že neoprávnený zásah žalovanej do práva žalobcu študovať, resp. pokračovať v štúdiu

na vysokej škole, ktorému bolo znemožnené nesprávnym rozhodnutím žalovanej, znížil vážnosť a
dôstojnosť žalobcu medzi jeho spolužiakmi a v spoločnosti. Konanie žalovanej vykazuje teda znaky
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré objektívne spôsobilo privodiť žalobcovi
ujmu.Súdvšakvzhľadomnanáslednékonaniežalovanej,ktorápoopätovnomprijatížalobcunaštúdium
do 3.ročníka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, uznala žalobcovi výsledky zimných semestrov, ako
aj z absolvovaných skúšok, pričom mu boli priznané aj absolvované skúšky, ktoré prospel s horším

prospechom, keď v súčasnosti sa už neuznávajú skúšky absolvované horšie ako na stupeň C, taktiež
po potvrdení rozhodnutia súdu zrušila rozhodnutie o vylúčení žalobcu zo štúdia, považoval takéto
konanie za primerané a postačujúce na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle ust. § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tvrdené skutočnosti žalobcom o nepriaznivom zdravotnom stave sú
irelevantné vo vzťahu k posudzovaniu dôvodnosti, aká výška náhrady za zásah do osobnosti práv je vo

vzťahu k nemu primeraná. Vzhľadom na to, že žalobca študoval súbežne na dvoch fakultách, nemožno
hovoriť o nepriaznivom zdravotnom fyzickom, či psychickom stave žalobcu. Podľa názoru súdu nebolo
ohrozené ani postavenie žalobcu v spoločnosti, ktorý v súčasnej dobe aj úspešne zložil advokátsku
skúšku a pracuje ako advokát. Z uvedených dôvodov, preto súd nepovažoval za potrebné vypracovať
vo veci znalecký posudok za účelom zistenia, aký dopad malo nesprávne rozhodnutie žalovanej na

zdravotný stav žalobcu.

Súd prisvedčil žalovanej, že pokiaľ žalobca rozšíril náhradu nemajetkovej ujmy o sumu 3 319,39 Eur
s prísl., na pojednávaní konanom dňa 2.10.2013, došlo tak až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty,
kedy právo sa mohlo uplatniť po prvýkrát, t. j. 7.3.2008. Návrh žalobcu o uložení povinnosti žalovanej
ospravedlniť sa mu prostredníctvom denníka SME, súd považoval za neadekvátnu tomu, v akom

rozsahu došlo k zásahu do práva žalobcu, nakoľko o skutočnosti, že došlo k jeho vylúčeniu zo štúdia,
vedeli len jeho spolužiaci, rodina, príp. obyvatelia obce, kde žalobca býva. Z uvedených dôvodov, súd
žalobu ohľadne priznania ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj ospravedlnenia v denníku SME
zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že úspešnej

žalovanej priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z náhrady cestovného, stravného, ubytovania
v dňoch 23.1.2011 - 24.1.2011 v sume 94,18 Eur, v dňoch 1.- 2. 5. 2011 v sume 95,64 Eur, v dňoch
27. -28.11.2011 v sume 89,62 Eur, v dňoch 26. - 27.2.2013 v sume 91,30 Eur, v dňoch 23. -24. 6. 2013
v sume 88,26 Eur, v dňoch 1.10. -2.10. 2013 v sume 89,26 Eur a v dňoch 19. - 20. 11. 2013 v sume
94,56 Eur. Zároveň bola priznaná náhrada za zaplatený súdny poplatok za odvolanie v sume 165,50

Eur. Celkom bola priznaná náhrada trov konania v sume 808,32 Eur, k zaplateniu ktorých bol zaviazaný
žalobca, ktorý úspešný v konaní nebol.

Podaním zo dňa 12.2.2014 žalovaná podala návrh na opravu rozsudku týkajúcu sa označenia univerzity,
kde v odôvodnení rozhodnutia je uvedené Právnickej fakulty Technickej univerzity, ktorá má správne
znieť Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, ako aj zároveň žiadali o opravu poučenia

napadnutého rozhodnutia, v ktorom je uvedené, že je prípustné odvolanie proti uzneseniu a nie proti
rozsudku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že z odôvodnenia nevyplýva, čo viedlo súd k tomu, že rozhodol
o zamietnutí žaloby. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku. Poukázal na

skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania, ako aj na negatívny dopad na jeho zdravotný stavvsúvislostisrozhodnutímovylúčenízoštúdia.Ďalejnesúhlasilsposúdenímnámietkypremlčaniavčasti
rozšírenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že podaním žaloby nastáva prerušenie
plynutia hmotnoprávnych lehôt a v danom prípade nešlo o uplatnený nový nárok, ale len o navýšenie

uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
akých k porušeniu práva došlo. Nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania žalovanej, a preto
navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne zrušiť napadnutý
rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti

odôvodnenia rozsudku, nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti. Súhlasili s právnym
posúdením uplatneného nároku, ako aj s posúdením primeraného zadosťučinenia, ktoré nastalo zo
strany žalovanej, t. j. jej postup pri rozhodovaní o uznaní skúšok žalobcovi s poukazom aj na tú
skutočnosť,žetakétouznanienebolonárokovateľné,pričomboližalobcoviuznanézostranyžalovanejaj
také skúšky, u ktorých prospel v skoršom štúdiu s horším výsledkom a v neposlednom rade je rozhodná
aj tá skutočnosť, že predmetné rozhodnutie o uznaní skúšok zo dňa 27.9.2004 bolo preukázateľne

vydané v čase, keď konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. PR - TU 69/2003
zo dňa 9.5.2003, nebolo právoplatne skončené v správnom súdnictve s poukazom a prihliadnutím na
prezumpciu správnosti rozhodnutia. Predmetné konanie bolo skončené až dňa 6.3.2008, čo je potrebné
považovať za podstatnú skutočnosť, že i napriek uvedenému rozhodnutiu o uznaní skúšok dekanom
právnickej fakulty žalovanej zo dňa 27.9.2004 a o zaradení žalobcu do 3.ročníka na právnickej fakulte

žalovanej, bol ako výraz a prejav ústretovosti a primeraného zadosťučinenia zo strany žalovanej vydané.
Ďalej poukázali na to, že aj bezodkladné konanie žalovanej, t. j. vydanie rozhodnutia rektorom žalovanej
sp. zn. R - 230/2008 zo dňa 17.3.2008, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prodekanky Právnickej fakulty
Trnavskej univerzity v Trnave zo dňa 10.3.2003, č. 34/2003- LK, o vylúčení zo štúdia podľa § 66 ods.
1 písm. c/ zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov v spojení s čl. 6 ods. 2 študijného poriadku právnickej fakulty žalovanej v
zmysle § 59 ods. 2 Zákona o správnom konaní v celom rozsahu, je možné považovať za primerané
zadosťučinenie, ako to predpokladá ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázali
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. týkajúce sa veci Scott vs. Španielsko z
18.12.1996, VanRaalte vs. Holandsko zo dňa 21.2.1997, vo veci Niderost-Hubert vs. Švajčiarsko zo

dňa 18.2.1997. K otázke premlčania rozšírenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázali
na svoje vyjadrenie zo dňa 14.10.2013. Uviedli, že hmotnoprávne účinky zmenenej žaloby nastávajú
dňom jej doručenia súdu, preto uplatnené dôvody v podanom odvolaní považovali za irelevantné. K
výroku o trovách konania uviedli, že rozhodnutie o trovách konania je v súlade s ust. § 142 ods. 1
Občianskehosúdnehoporiadku,nazákladečohosúdsprávnerozhodol.Vovzťahukuplatnenémuúroku

z omeškania poukázali na rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23C 113/1999 zo dňa 12.4.2000,
z ktorého vyplýva, že fyzická osoba domáhajúca sa práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže požadovať úroky z omeškania, lebo sa nejedná o
záväzkoprávny vzťah. Taktiež poukázali aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo 15/97 zo dňa 24.6.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č.45/2000, ktorý judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až
uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania, lebo uloženie tejto povinnosti
právoplatným rozhodnutím súdu má konštutívny charakter. Z tohto dôvodu navrhli potvrdiť napadnutý
rozsudok. Uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.

Opravným uznesením č. k. 2C/128/2010-294 zo dňa 20.2.2014, súd prvého stupňa opravil rozsudok
Okresného súdu Svidník č. k. 2C/128/2010-265 zo dňa 20.11.2013 v časti odôvodnenia, kde súd uvádzal
„Právnickej fakulty Technickej univerzity“ na „Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave“, ako aj
v časti poučenia namiesto slova „uznesenia“ nahradil „rozsudku“. Opravné uznesenie bolo vydané v
súlade s ust. § 164 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bolo oznámené na úradnej tabuli súdu,ako aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého

stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako
aj vec správne právne posúdil.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,

odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne v zhode s vysloveným právnym názorom v uznesení
Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/55/2012-209 zo dňa 20.3.2013, postupoval.

K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietaná nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, resp. jeho
arbitrárnosť nebola opodstatnená. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, je jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Súd prvého

stupňa zhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj správne právne
vec posúdil. Hodnotenie dôkazov je vždy vecou súdu, nie je porušením práva účastníka na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská

republika viazaná, iného hodnotenie vykonaných dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz
navrhol vykonať alebo ho predložil.

K namietanej arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza, že ani judikatúra súdov, vrátane
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III., rozsudok Hinggisová a ďalší proti Francúzsku z 19.2.1998,
sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 - I., uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23.6.2004).

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že nezákonné rozhodnutie žalovanej o vylúčení žalobcu zo štúdia
v 3.ročníku Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave č. ŠO: 34/2003-LK zo dňa 10.3.2003, bolo

rozhodnutím v nadväznosti na rozhodnutie PR - TU - 69/2003 zo dňa 9.5.2003, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie dekana Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, bolo spôsobilé objektívne
zasiahnuť do osobnej integrity a osobnostných práv žalobcu, najmä vo vzťahu medzi žalobcom a jeho
spolužiakmi, v rodine, ako aj v mieste trvalého bydliska žalobcu.

V zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka, predpokladom úspešného práva na ochranu osobnosti je

jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho
vznikla ujma na právach chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré obidva predpoklady musia
byť splnené. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva ust. § 11 Občianskeho
zákonníka. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu v danom prípade v konaní sporný nebol.

Sporná bola otázka satisfakcie, t. j. morálneho zadosťučinenia, ako aj uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy žalobcom a následne požadované ospravedlnenie v denníku SME.

Ospravedlnenie ako satisfakčný prostriedok, ktorý zahŕňa vyjadrenie subjektívnej požiadavky
poškodeného na prejav vôle uznať chybu nie je ani konštatovaním porušenia práva ani náhradou
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade, ak poškodený uplatní nárok na poskytnutie zadosťučinenia

popri požiadavke na ospravedlnenie aj morálnymi alebo peňažnými prostriedkami, je na individuálnomposúdení súdu, či na účely naplnenia zásady primeranosti je popri ospravedlnení potrebné napr. aj
konštatovať porušenie práva alebo poskytnúť tiež popri ospravedlnení primerané zadosťučinenie v
peniazoch.

K otázke navrhovaného ospravedlnenia sa žalobcom v denníku SME na základe pripustenej zmeny
petitu, o ktorú požiadal žalobca v priebehu konania podaním zo dňa 21.6.2013, ktorú súd prvého stupňa
pripustil procesným uznesením na pojednávaní dňa 2.10.2013 (v spise na č. l. 239 - 240), odvolací
súd uvádza, že súd prvého stupňa navrhovanú formu ospravedlnenia správne posúdil. Navrhované
ospravedlnenie v denníku SME s celoslovenskou pôsobnosťou nemožno považovať za adekvátnu

formu zadosťučinenia primeranú tomu, v akom rozsahu došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu
vzhľadom k tomu, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou a konanie týkajúce sa vylúčenia žalobcu zo
štúdia sa týkalo internej záležitosti účastníkov konania, ktorá skutočnosť bola známa minimálne medzi
spolužiakmi v ročníku, príp. medzi zamestnancami žalovanej. V tejto časti preto súd prvého stupňa
správne žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vovzťahuknamietanémunesprávnemuposúdeniuvznesenejnámietkypremlčania,včastiuplatneného

nároku o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 319,39 Eur, podaním zo dňa 21.6.2013, odvolací
súd uvádza, že nesúhlasí s uplatnenou námietkou, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je
nepremlčateľné. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že uplatnenie práva na
náhradu nemajetkovej ujmy je právom premlčateľným s tým, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej lehoty podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, v ktorom došlo

k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. To znamená, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Pôvodne sa žalobca domáhal náhrady z titulu náhrady
majetkovej ujmy vo výške 14 925,71 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 319,39 Eur, a to
žalobou zo dňa 5.3.2010. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade majetkovej ujmy bol rozsudok súdu č. k.

2C/128/2010-153zodňa28.11.2011potvrdenývzamietavomvýrokuvprevyšujúcejčasti,ktorásatýkala
uplatnenej náhrady majetkovej ujmy, t. j. náhrady škody v súvislosti s nezákonným vylúčením žalobcu
zo štúdia na Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a následného ukončenia štúdia v júni
2007. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že došlo len k rozšíreniu výšky uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy. Pre posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúce uplatnenie

výšky v čase podania žaloby. Súd prvého stupňa sa dôvodne zaoberal vznesenou námietkou premlčania
žalovanou v súlade s ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého na premlčanie
súd prihliada len na námietku dlžníka, ak sa dlžník premlčania domáha, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať. V danom prípade všeobecná trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy začala plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, a

to rozsudku č. k. 14S/96/2013-124 zo dňa 18.1.2007, ktoré preskúmavalo rozhodnutie žalovanej sp. zn.
PR - TI 69/2003 zo dňa 9.5.2003, ktoré bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následne
bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/96/2003-124 zo dňa 18.1.2007, potvrdený rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 38/2007 zo dňa 23.1.2008. Rozšírenie uplatnenej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy podaním zo dňa 21.6.2013, bolo uplatnené oneskorene po uplynutí

všeobecnej premlčacej lehoty, čo súd prvého stupňa správne poukázal. Ani táto namietaná skutočnosť
nebola dôvodná.

Vo vzťahu k aplikácii ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa, odvolací súd
uvádza, určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, a preto súd musí
v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať

o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Len za zachovanie uvedených predpokladov možno vytvoriť
záruky, že určením výšky priznaného finančného zadosťučinenia dôjde k zákonom požadovanému
primeranému zmierneniu vzniknutej závažnej nemajetkovej ujmy. Ako samotné morálne zadosťučinenie
môže podľa okolností prípadu slúžiť aj aktívne prejavená snaha toho, kto zasiahol do práva na
ochranu osobnosti, mimosúdne zabezpečiť poškodenému konkrétnu satisfakciu (napr. poskytnutie

finančných prostriedkov ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokusom zmierniť následky
zásahu formou súčinnosti s poškodeným, prejavom ľútosti a pod.). Aj takéto morálne zadosťučinenie,
ak by bolo poskytnuté, treba náležite overiť a zhodnotiť. Z uvedeného vyplýva, že pri určení peňažnej
satisfakcie podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, treba prihliadať na zadosťučinenie, ktorépoškodený dostal, príp. má dostať, podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo forme morálneho
zadosťučinenia, t. j. vo forme nemajetkovej morálnej satisfakcie.

Súd prvého stupňa v zhode s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení

odvolacieho súdu č. k. 3Co/55/2012-209 zo dňa 20.3.2013, pri posudzovaní dôvodnosti uplatnenej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom, uložil súdu prvého stupňa zohľadňovať okolnosti, za
ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj, či následné skutočnosti, ktoré nastali po potvrdení
rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemožno považovať za okolnosti, ktoré boli
postačujúce ako primerané zadosťučinenie, lebo samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením tejto
časti napadnutého rozhodnutia súdom prvého stupňa, ktorý poukázal na následné konanie žalovanej
vo vzťahu k žalobcovi, ktoré spočívalo v opätovnom prijatí žalobcu na štúdium do 3.ročníka Právnickej
fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, uznanie výsledkov z iných semestrov, ako aj absolvovaných
skúšok, ktoré boli absolvované i s horším prospechom ako na stupeň C, ďalej , že žalovaná po potvrdení

rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušila rozhodnutie o vylúčení žalobcu zo štúdia,
a to rozhodnutím rektora Trnavskej univerzity v Trnave, sp. zn. R 230/2008 zo dňa 17.3.2008, ktorý
zrušil rozhodnutie prodekanky Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave č. ŠO: 34/2003-LK zo
dňa 10.3.2003, o vylúčení žalobcu zo štúdia. Zároveň zohľadnil na strane žalobcu, že žalobca i napriek
tvrdenému negatívnemu dopadu na jeho zdravotný stav študoval na dvoch fakultách súbežne, čo

vylučuje jeho tvrdenie o nepriaznivom zdravotnom stave, o negatívnom dopade na jeho psychický stav a
pod.. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby a uplatňuje
sa v situáciách, v ktorých by morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce. V danom prípade otázku tohto
vzťahu, t. j. satisfakčnej a reparačnej funkcie morálneho zadosťučinenia s náhradou nemajetkovej ujmy

súd prvého stupňa správne posúdil. Ani táto namietaná skutočnosť nebola dôvodne namietaná.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. §
219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej bola priznaná náhrada trov

odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods1 Občianskeho súdneho poriadku).

Z obsahu spisu žalovanej iné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, žalovaná nebola zastúpená
právnym zástupcom, ktorý by predložil vyúčtovanie náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom
konaní, a preto odvolací súd postupom podľa § 151 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol
tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. V danom prípade súd nebol viazaný následne

rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozhodnutí o vyhlásení rozhodnutia z dôvodu, že
návrh na priznanie náhrady trov konania žalovanou bol podaný, t. j. zákonná procesná podmienka bola
splnená(§151ods.1Občianskehosúdnehoporiadku).Následnevšaknedošlokvyúčtovaniuuplatnenej
náhrady trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd aplikoval postup vyplývajúci z ust. § 151 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.