Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/372/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708208107
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5708208107.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E., Ul. W. č. XX, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Mario Buksa, právne služby,
s.r.o., so sídlom Červenej armády č. 1, Martin, proti odporcom: 1/ D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q.,
Ul. M. I.. XX, 2/ Ing. E. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., Ul. M. I.. XX, odporkyne 1/, 2/ zastúpené Mgr.
Barborou Kleinovou - Bučkovou, advokátkou so sídlom v E., Ul. J. č. XX, 3/ D. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R., ul. M. č. XXX, 4/ R. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E., P. U. č. X, v súčasnosti na
neznámom mieste, zastúpenému Mestom Martin ako opatrovníkom, 5/ T. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom

S. č. XX, právni nástupcovia po H. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E., Ul. J. P. č. XX/XX, zomr.
XX.XX.XXXX: 6a/ R. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., J. P. XXX/XX, 6b/ C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Q., M. I. XXX, 6c/ O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. P., F. XXXX/XX, 6d/ E. M., nar. XX.XX.XXXX, trvalý
pobyt R., hlásený pobyt bezdomovca, zastúpenému Mestom Martin ako opatrovníkom, 6e/ Q. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. P., F. XXXX/XX, 6f/ L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., ul. M. XXX, 6g/ C. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R., ul. M. XXX, 6h/ J. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., ul. M. XXX, 7/ E. P.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. P., Ul. A. U. č. XX, 8/ W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., Ul. U. č. XXX,

9/ Q. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., Ul. B. č. X, 10/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., Ul. E. č. XX,
odporcovia v rade 7/, 8/, 9/, 10/ zastúpení JUDr. Antonom Slamkom, advokátom, so sídlom v C. P., Ul.
S.. XXXX/XX, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľa voči rozsudku Okresného
súdu Martin č. k. 7C/140/2008-456 zo dňa 22.10.2012 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Martin č. k. 7C/140/2008-609 zo dňa 15.11.2013 spolu s dopĺňacím uznesením Okresného súdu
Martin č. k. 7C/140/2008-630 zo dňa 03.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu č. k. 7C/140/2008-456 zo dňa 22.10.2012 v spojení s opravným uznesením
č. k. 7C/140/2008-609 zo dňa 15.11.2013 spolu s dopĺňacím uznesením č. k. 7C/140/2008-630 zo dňa

03.01.2014 p o t v r d z u j e .

Odporcom v rade 1/ až 10/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu. Zároveň rozhodol,
že navrhovateľ je povinný uhradiť na účet právneho zástupcu odporcov v rade 1/, 2/ vedený v Q. a. s., č.
ú.: XXXXXXXXXX/XXXX trovy konania odporcov v rade 1/ a 2/ v sume 742,23 eur a na účet právneho
zástupcu odporcov v rade 7/ až 10/ vedený vo R. a. s., pobočka C. P., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX
trovy konania odporcov v rade 7/ až 10/ v sume 1.055,88 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Dopĺňacím uznesením zo dňa 03.01.2014 odporcom v rade 3/, 4/, 5/, 6/ náhradu trov konania nepriznal

a navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 216,62 eur.Nárok navrhovateľa posudzoval okresný súd podľa § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že pri oprávnenej držbe musia byť súčasne splnené
tri náležitosti, a to faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so svojou a dobrá viera, že mu

vec patrí. Túto skutočnosť, či držiteľ vecí je dobromyseľný alebo nedobromyseľný, treba vždy hodnotiť
objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, ale aj z hľadiska osobného presvedčenia samotného
držiteľa.Trebamaťnazreteli,žedobromyseľnosťakovnútornýpsychickýstavnemožnopriamodokázať.
Možno o nej usudzovať iba z okolností, z ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Podľa
prvostupňového súdu základným rozlišovacím kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú

možnosozreteľomnaokolnostidanéhoprípadurozumneodnehopožadovať,moholalebonemoholmať
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. V danom prípade podľa názoru okresného súdu dobromyseľnosť
navrhovateľ nepreukázal. Táto sa musí odvíjať od nejakej skutočnosti, nejakého úkonu, na základe
čoho by nadobudol presvedčenie pri normálnej opatrnosti, že je vlastníkom veci. Ako správne poukázal
právny zástupca odporcov v rade 7/ až 10/, navrhovateľ nebol účastníkom kúpnej zmluvy z roku 1949.
Účastníkmi tejto kúpnej zmluvy boli jeho rodičia. Navrhovateľ podľa názoru okresného súdu si nemôže

odvodzovaťsvojevlastníckeprávo,dôjsťkpresvedčeniu,žemunehnuteľnostipatriazdarovacejzmluvy,
nakoľko predmetom darovacej zmluvy boli len stavby, čo je výslovne uvedené, nie pozemky. Taktiež
prvostupňový súd konštatoval, že si navrhovateľ nemôže odvodzovať, resp. nadobudnúť presvedčenie,
že je vlastníkom predmetných nehnuteľností ani z osvedčenia o dedičstve po svojej matke, lebo ani
toto osvedčenie o dedičstve nemôže v žiadnom prípade vyvolať u navrhovateľa presvedčenie, že je

vlastníkom nehnuteľností. Vzhľadom na takto zistený a vyhodnotený skutkový stav okresný súd návrh
navrhovateľa zamietol, lebo dospel k jednoznačnému záveru, že z listín, z ktorých odvodzoval svoje
právo navrhovateľ, nemohol nadobudnúť presvedčenie, že je vlastníkom, teda nebol dobromyseľný.
Prvostupňový súd sa taktiež stotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne odporkýň v rade 1/ a 2/,
ktorá uviedla, že ak by bolo pravdivé tvrdenie navrhovateľa, tak tento mal žiadať určenie, že predmetné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho rodičoch a následne by potom prípadne prichádzalo do úvahy
dodatočné prejednanie dedičstva, ktorého účastníkmi by boli aj ďalší dedičia, teda deti. Aj toto bol ďalší
dôvod na zamietnutie návrhu navrhovateľa.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., zaviazal navrhovateľa uhradiť
na účty právnych zástupcov náhrady trov konania odporcov v rade 1/ a 2/ a v rade 7/ až 10/, nakoľko títo

mali úspech vo veci. Na účet právneho zástupcu odporcov v rade 1/ a 2/ zaviazal navrhovateľa uhradiť
sumu 742,23 eur. V roku 2008 sa jednalo o dva úkony právneho zastupovania, a to prevzatie a prípravu
zastupovania odporcu v rade 1/ a odvolanie proti uzneseniu o predbežnom opatrení, teda 2 x po 48,63
eur a 2 x režijný paušál po 6,31 eur. V roku 2009 sa jednalo o 1 právny úkon, a to príprava a prevzatie
zastupovania odporcu v rade 2/ v sume 53,49 eur a režijný paušál 6,95 eur. V roku 2010 sa jednalo o 3

úkony, a to 2 x po 55,49 eur a 2 x režijný paušál po 14,42 eur za účasť na pojednávaniach a nahliadnutia
do spisu a jeden úkon podľa ust. § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 655/2004 Ministerstva spravodlivosti SR
v sume 88,78 eur a režijný paušál 14,42 eur. V roku 2012 sa jednalo o 4 úkony právneho zastupovania
po 58,69 eur a 4 x režijný paušál po 15,26 eur. Ďalej trovy ešte pozostávajú zo súdneho poplatku za
odvolanie proti predbežnému opatreniu v sume 33,19 eur.

Zároveň okresný súd zaviazal navrhovateľa uhradiť na účet právneho zástupcu odporcov v rade 7/ až
10/ trovy konania odporcov v sume 1.055,88 eur. V roku 2008 zastupoval 5 účastníkov a od roku 2009
štyroch účastníkov. Trovy pozostávajú z prípravy a prevzatia zastupovania 03.11.2008 v sume 194,52
eur a režijný paušál 6,31 eur. V roku 2010 sa jedná o 3 úkony právneho zastupovania po 110,98 eur a
3 x režijný paušál po 7,21 eur. Ďalej sa jedná o stratu času za účasť na pojednávaní dňa 13.09.2010

za tri polhodiny v sume 36,06 eur a náhrady cestovných výdavkov v sume 19,39 eur. V roku 2012 sa
jedná o dva úkony právneho zastupovania po 117,38 eur, 2 x režijný paušál po 7,63 eur + 20 % DPH.
Ďalej 2 x náhrady za stratu času, teda 2 x po 38,13 eur + 20 % DPH a 2 x náhrady cestovných výdavkov
po 22,30 eur a 20 % DPH.

Odporcom v rade 3/ až 6/ okresný súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si takéto právo na

náhradu trov konania neuplatnili, hoci okresný súd konštatoval v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. úspech
odporcov v rade 3/ až 6/. Zároveň rozhodol o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy štátu v sume 216,62
eur, keďže bol v konaní neúspešným účastníkom a znalcovi bola priznaná odmena vo výške 816,62 eur,
pričom 600,- eur bolo vyplatených zo zálohy zloženej navrhovateľom.Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Namietal, že navrhovateľ v konaní dostatočne preukázal od samého počiatku, že jeho
rodičia a následne aj on sám, a to od roku 1949, na základe kúpnej zmluvy č. 1156/49 z 31.05.1949

dobromyseľne užíva nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania. Tieto nadobudli ešte pred jeho
narodením a od jeho narodenia užíval predmetné nehnuteľnosti aj on spolu s rodičmi a následne už
len sám, pričom nikto nespochybňoval ich oprávnenú a dobromyseľnú držbu a tak nemal kedy a ako
nadobudnúť čo i len pochybnosť o tom, že mu tieto patria a je ich vlastníkom. Pretože poukázal na
to, že do jeho dobromyseľnej držby sa započítava aj dobromyseľná držba jeho právnych predchodcov

a do tejto bez pochybností plynule vstúpil a pokračoval v nej, nie je preto dôvod konštatovať, že
by navrhovateľ nesplnil podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria
predmet konania vydržaním. Okresný súd rozhodol nesprávne, keď na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym právnym záverom, ktoré nezodpovedajú výsledkom dokazovania. Preto navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že navrhovateľovi v celom rozsahu vyhovie.

Právny zástupca svojím podaním zo dňa 02.05.2013 doručil súdu vyjadrenie navrhovateľa k podanému

odvolaniu zo dňa 22.02.2013. Navrhovateľ v ňom napáda a spochybňuje správnosť jednotlivých
dedičských konaní na strane odporcov, na základe ktorých boli zapísaní na LV ako spoluvlastníci.
Ďalej napáda vykonanie ROEP v roku 2002 ohľadne výmery jednotlivých parciel napr. tým, že po
vykonanom ROEP-e je na LV č. XXX - EKN parc. č. 9 zapísaná vyššia výmera až o 270 m2. Namietal
okruh účastníkov v rade 7/ až 9/, keď poukázal na to, že v dedičskom konaní po odpredávateľovi

D. P. nemala byť zanechaná žiadna parcela, týkajúca sa sporných nehnuteľností (konanie sa viedlo
pod sp. zn. D 35/70), avšak v LV je uvedený ako domnelý dedič L. P., prípadne jeho nasledovníci.
Tiež poukázal na „prefíkané" komasačné hárky, že tieto boli vyhotovené výhradne na meno jeho
otca D. P. s manželkou P.. Zdôraznil, že sa stal jediným univerzálnym dedičom o matke, teda aj
nového, nezapísaného nehnuteľného majetku z I. PKN operátu a že má aktívnu legitimáciu na podanie

takéhoto návrhu. Znalec vo svojom znaleckom posudku nesprávne identifikoval nosnú parcelu č. 9 a
vôbec nevykonal identifikáciu parcely č. 18, ktorá je jeho prístupom k rodinnému domu. Poukázal na
geometrické plány (GP 12/83, GP 5/78, GP 114-03/93, GP 500/93), kde konkrétne udáva, že GP 5/78
situačne geometricky správne rieši identifikáciu PKN parciel č. 145 a 146, avšak nerieši ich výmeru, a
preto nebol po proteste jeho matky zapísaný v katastri Martin, nakoľko z týchto PKN nebolo situačne

identifikovaných až 318 m2 a žiada odborne doriešiť túto vec. Súd sa dopustil chyby, keď nepripustil
návrh na zmenu žalobného návrhu o doplnenie parciel 19, 128, 330 a 1865/29, čím nedošlo k určeniu
vlastníckych vzťahov jeho osoby odporkýň v rade 1/, 2/ a odporcov 7/ až 10/. Má za to, že tieto parcely
sú jeho, nakoľko v dedičskom konaní po matke v D 228/99 pod pojmom „všetok jej nehnuteľný majetok,
ako aj práva" patria jemu a tým sú predmetom dedičského konania. Kancelária notára ich tam naschvál

nedala, lebo toto vlastníctvo bolo vedené v pozemkovej v I. operáte a nekryje sa s terajším III. operátom
LV a o ich prekrytí, identifikácii môže rozhodnúť len súd. Poukázal tiež na to, že proti rozhodnutiu
Obvodného pozemkového úradu v Martine sa odvolal, avšak Krajský pozemkový úrad Žilina ho zaslal
na Krajský súd v Žiline, ktorý ho vrátil späť na Krajský pozemkový úrad Žilina s tým, že tento po 24
mesiacov od platnosti ROEP, a teda vypršania zákonnej lehoty vybavil tak, že odvolanie zamietol.

Odporcovia v rade 1/, 2/ sa písomne vyjadrili k odvolaniu tak, že navrhovateľ svoju dobromyseľnosť
nepreukázal, nakoľko navrhovateľ nebol účastníkom kúpnej zmluvy z roku 1949, nemôže navrhovateľ
odvodzovať svoje vlastnícke právo z tejto kúpnej zmluvy, a to z toho dôvodu, že účastníkmi tejto
kúpnej zmluvy boli len rodičia navrhovateľa. Rovnako nemôže odvodzovať svoje vlastnícke právo ani z
darovacej zmluvy, nakoľko predmetom darovacej zmluvy boli len stavby. Taktiež osvedčenie o dedičstve

po jeho matke nemôže vyvolať u navrhovateľa presvedčenie, že navrhovateľ je vlastníkom predmetných
nehnuteľností.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)
napadnutý rozsudok postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len

vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, a to pozemkov
v k.ú. R.: parc. č. 9 o výmere 270 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 20 o výmere 159 m2

- zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 21 o výmere 30 m2 - zastavané plochy a nádvoria, ako aj
určenia, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom pozemku parc. č. 18 v k.ú. R. o výmere 690
m2 - zastavané plochy a nádvoria v podiele 1/3-iny. Uvedeného určenia sa domáhal na tom skutkovom
základe, že jeho rodičia užívali sporné nehnuteľnosti od 31.05.1949, kedy bola uzatvorená kúpna zmluva
Čd 1156/49, prípadne od 11.06.1949, kedy bolo vlastníctvo zapísané do pozemkovej knihy s poukazom

na uvedenú kúpno-predajnú zmluvu a zápis v pozemkovej knihe. Ďalej dôvodil, že do dobromyseľnej
držby vstúpil na základe osvedčenia o dedičstve po svojej matke sp. zn. D 228/1999, 1Dnot 68/1999
zo dňa 02.05.2005 a darovacej zmluvy N 406/97, NZ 414/97 zo dňa 30.12.1997. Prvostupňový súd
návrh navrhovateľa zamietol z toho dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal dobromyseľnosť držby, keďže
účastníkmi kúpnej zmluvy boli jeho rodičia a dobromyseľná držba nemôže byť odvodená ani od

osvedčenia o dedičstve po svojej matke, resp. darovacej zmluvy.

Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Jeho účelom je uviesť do
súladudlhodobýfaktickýstavoprávnenejnepretržitejdržbyoprávnenýmdržiteľom,ktorýjepostanovenú
dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Pri vydržaní ide o taký spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po

uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci, a tým aj skutočným držiteľom.

Základnou podmienkou vydržania je držba veci, pričom môže ísť len o oprávnenú držbu. Oprávnenosť
držby sa posudzuje so zreteľom na ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. držiteľ musí byť so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí (nestačí detencia, t.j. faktické nakladanie s
vecou). Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Držba nie je oprávnená, ak
držiteľ nie je v tomto zmysle dobromyseľný (dobromyseľnosť chýba, ak dôvodom držania veci je právny
titul, na základe ktorého je zrejmé, že nejde o držbu, ale len o detenciu).

Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je
jej vlastníkom, nemôže vychádzať len s posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa

musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú
možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď držiteľ je subjektívne presvedčený o
svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ sú mu, alebo musia byť
známeskutočnosti,zktorýchprizachovaníobvyklejopatrnostimuselspoznať,ženiejesubjektompráva,

o vydržanie ktorého ide.Dobrá viera držiteľa sa posudzuje objektívne, t. j. so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska
osobnéhopresvedčeniadržiteľa.Totopresvedčeniedržiteľovichýba,pokiaľjedetentoromveci(právnym
dôvodomdržbyjeexistenciaurčitéhozáväzkovéhovzťahu,napr.nájomnázmluva,atď.).Akjepochybné,

či je držba oprávnená, alebo nie, treba mať za to, že je oprávnená.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, ktorý konštatoval, že pri oprávnenej držbe
musia byť splnené tri náležitosti, a to: faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so svojou
a dobrá viera držiteľa, že mu vec patrí. V danom prípade aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľ
dobromyseľnosťnepreukázal,pretožetátosamusíodvíjaťodnejakejskutočnosti,resp.nejakéhoúkonu,

na základe ktorého by mohol držiteľ veci nadobudnúť presvedčenie pri normálnej opatrnosti, že je
vlastníkom veci. Na základe skutočností tvrdených v návrhu by si mohla vydržanie uplatniť osoba,
ktorá bola účastníkom kúpnej zmluvy, teda právni predchodcovia navrhovateľa. V tejto súvislosti treba
konštatovať, že oprávnená držba spočíva v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej
veci, alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa,
ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Omyl je

ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval obvyklou mierou opatrnosti,
ktorú možno na okolnosti prípadu od každého vyžadovať.

Navrhovateľ nebol účastníkom kúpnej zmluvy uzavretej jeho právnymi predchodcami. Rovnako nie je
možné odvodzovať svoje vlastnícke právo, resp. dôjsť k presvedčeniu, že mu patria nehnuteľnosti na
základe darovacej zmluvy, nakoľko predmetom darovacej zmluvy boli len stavby a nie pozemky. Okrem

toho odvolací súd konštatuje, že aj keď je držiteľ (navrhovateľ) subjektívne presvedčený o svojom
práve, nebol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pretože mu museli byť známe skutočnosti,
z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva o vydržanie
ktorého ide. Odvolací súd má predovšetkým na mysli, že počas dedičského konania po nebohej
matke síce navrhovateľ predložil kúpnu zmluvu po rodičoch, avšak táto nebola zahrnutá do dedičstva.

Odvolací súd vyhodnotil ako správny záver prvostupňového súdu, že odvodzovať, resp. nadobudnúť
presvedčenie, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe osvedčenia o dedičstve po
svojej matke nemohol, lebo ani toto osvedčenie nemôže vyvolať u navrhovateľa presvedčenie, že
je vlastníkom nehnuteľnosti. Predmetom dedičského konania po matke navrhovateľa neboli sporné
parcely, ktoré sú predmetom tohto konania. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ani skutočnosť,

že je univerzálnym dedičom po svojej matke, nemohla viesť k presvedčeniu navrhovateľa o tom, že
je vlastníkom predmetných nehnuteľností, a to z toho dôvodu, že tieto parcely nikdy neboli riadne
prevedené na právnu predchodkyňu navrhovateľa.

Odvolacie námietky navrhovateľa konštatované v dodatočnom vyjadrení k odvolaniu, nedotýkajú sa v
prevažnejmieredôvodov,prektoréokresnýsúdžalobuzamietol.Vtejtosúvislostikrajskýsúdpoukazuje,

že tieto odvolacie dôvody uvádzané v dodatočnom vyjadrení navrhovateľa k odvolaniu v prevažnej
miere nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími

dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ v dodatočnom vyjadrení k odvolaniu rezignoval na
akúkoľvekkonkrétnuúvahuvovzťahukvecnýmdôvodom,ktoréokresnýsúdviedlikzamietnutiunávrhu.
Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že nesúhlasí s rozhodnutím okresného súdu a z
opravného prostriedku možno vyvodiť, že s právnym názorom súdu prvého stupňa polemizuje, ale sa s
ním nestotožňuje, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmať rozhodnutie na základe iných, než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacie
námietky, spočívajúce v spochybňovaní správnosti jednotlivých dedičských konaní na strane odporcov,

v nesprávnosti vykonania ROEP-u ohľadne výmery jednotlivých parciel, komasačných hárkov, akoaj záverov znaleckého posudku, nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na
ktorýchjezaloženénapadnutérozhodnutie.Odvolacísúdpretonemáprávnydôvod,respektívemožnosť
zaoberaťsatýmitonámietkami,nakoľkonemápodkladvnapadnutomrozhodnutí.Takétozáveryokresný

súd neurobil a ide o zjavné pochybenie navrhovateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Pokiaľ navrhovateľ nadväzne vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že súd sa dopustil chyby, keď nepripustil
návrh na zmenu žalobného návrhu o doplnenie parciel č. 19, 128, 330 a 1865/29, čím nedošlo k určeniu
vlastníckych vzťahov jeho osoby a odporkýň v rade 1/, 2/ a odporcov v rade 7/ až 10/, odvolací súd
konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná, keďže je v dispozícii navrhovateľa, ako a koho označí za

účastníka konania, pričom v priebehu konania je len na konajúcom súde rozhodnutie, či takúto zmenu
návrhu pripustí, alebo nie.

Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy,
ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil,
pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno

považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal všetky právne
relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo
vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce

rozhodnutie,nepredložilrelevantnú,respektíveakúkoľvekprotiargumentáciu.Nakoľkoodvolaciedôvody
navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré
odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci
samej), tento potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Pokiaľ ide o predbežné opatrenie okresného súdu sp. zn. 7C/140/2008 zo dňa 04.11.2008, ktorý súd

uložil odporcom v rade 1/ až 3/ povinnosť, aby do právoplatného skončenia vo veci samej umožnili
navrhovateľovi nerušený priechod cez pozemok - parc. č. 18 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
694m2, zapísaný na LV č. XXX, v k.ú. R. k nehnuteľnosti - rodinnému domu patriacemu navrhovateľovi
súp. č. XX postavenom na parc. č. 9 na ul. Z. v R., a ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu
Žilina č.k. 5Co/171/2009-99 zo dňa 29.05.2009, odvolací súd konštatuje, že účinky tohto rozhodnutia

zaniknú právoplatnosťou vo veci samej.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane závislých výrokov o
trovách prvostupňového konania, ako aj o trovách štátu, ktoré taktiež vykazujú vecnú správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v
spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporcovia boli v odvolacom konaní úspešní, preto by im patrila

náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti navrhovateľovi, ktorá vo
veci úspech nemal. Vzhľadom na to, že odporcovia si náhradu trov konania neuplatnili a ani ich náhrada
nevyplýva zo spisového materiálu, odvolací súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.