Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Saz/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201097
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201097.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľa: U. A.

V., X.. XX.XX.XXXX Y. C., U., Š.V. J. U., U. X., U. R. V., Y. M. J., K., L. M. G. C. A. G. V., J. V. J. Y. F. J.Y. H.
F., H. Č. R. X, N.. H., L. L. S. Č. G., J. C., U., V.. Č.. J. XXX/XX, XXX XX Ž. - R., R. K. (Ď. Z. „.), zastúpený:
Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia
ČAS: MU-68-22/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-68-22/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014 v
časti o neudelení azylu.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-68-22/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014 odporca podľa ustanovenia §
13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a
a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca v odôvodnení uviedol, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie SR požiadal dňa
11.03.2014 pred príslušníkmi ÚPZC Sečovce o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany
na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru uviedol, že z krajiny

pôvodu vycestoval v decembri 2011 do R.. V R. býval u svojich príbuzných. Dňa 03.01.2014 sa z M.
letecky dopravil do F., následne do mesta S., odkiaľ na územie SR.

Navrhovateľ uviedol, že o azyl požiadal z dôvodu, že v U. vládne diktátorský režim, ktorý porušuje ľudské
práva, najmä právo na slobodu pohybu a právo na slobodu vierovyznania. Osobne s týmto režimom
nemal žiadne problémy, avšak proti svojej vôli a slobodnému rozhodnutiu musel narukovať do armády.
Z armády utiekol trikrát. V prípade návratu sa obával možného väzenia za svoju dezerciu z armády.

Odporcavodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiauviedol,ževšetkyskutočnostiuvedenénavrhovateľom
boli počas konania objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a žiadosť individuálne preskúmavaná
v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“

zo dňa 4.3.1996.Za účelom posúdenia tvrdení navrhovateľa o nepriaznivej situácii v U. si odporca zadovážil aktuálne
informácie o všeobecnej situácii v tejto krajine, ktoré v rozhodnutí stručne uviedol. Následne citoval
príslušné ustanovenia zákona o azyle.

Vychádzajúc z výpovede navrhovateľa odporca mal za to, že navrhovateľ nebol vládnucim autoritárskym
režimom priamo dotknutý tak, že by bol nútený krajinu pôvodu opustiť. U. navrhovateľ opustil
predovšetkým s cieľom vyhnúť sa dlhodobej a náročnej vojenskej službe, za čo už v minulosti bol podľa
platných zákonov potrestaný odňatím slobody. Podľa odporcu navrhovateľ v konaní ničím nepreukázal,
že by bol za dezerciu potrestaný z dôvodov uvedených v Ženevskej konvencii z r. 1951 a preto ho

nemožno považovať za utečenca.

Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil
podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia,
poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Odporca ďalej uviedol, že sa stotožnil so stanoviskom splnomocnenej právnej zástupkyne navrhovateľa,
ktorá uviedla, že vzhľadom na výpoveď navrhovateľa by mu mala byť poskytnutá určitá forma
medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle.

Na záver odporca menoval informácie z odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, ktoré boli
využité za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľa.

Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej
splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok, v ktorom žiadal rozhodnutie odporcu zrušiť v časti
o neudelenie azylu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svoj opravný prostriedok odôvodňoval tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci a rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľvosvojomopravnomprostriedkupredtým,akopristúpilkukonkretizáciidôvodovopravného
prostriedku, uviedol svoj stručný profil.

V opravnom prostriedku navrhovateľ po citovaní ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku a
kvalifikačnej smernice uviedol, že svoju azylovú žiadosť zakladal predovšetkým na prenasledovaní z
dôvodu:

- dezercie z povinnej vojenskej služby,

- úteku z väzenia,

- príslušnosti k cirkvi J.,

- požiadania o azyl v inej krajine.

Podľa navrhovateľa objektívnosť obáv bola riadne preukázaná správami o krajine pôvodu, ktoré odporca

založil do administratívneho spisu a informáciami uvedenými v opravnom prostriedku. Za tým účelom
navrhovateľ citoval zo správ:

- UNHCR Eligibility Guidelines for Assesing the International Protection Needs of Asylum-Seekers from
Eritrea, 20. apríl 2011, HCR/EG/ERT/11/01, dostupné na http://www.refworld.org/docid/4dafe0ec2.html,
str. 8, 15, 24-26- Freedom House, Freedom in the World 2014 - Eritrea, august 2014, dostupné na: http://
www.refworld.org/docid/53e0a20714.html

- UN Human Rights Council, Report of the Special Rapporteur on the situation of human rights in Eritrea,

13.05.2014, A/HRC/26/45, prístupné na: http://www.refworld.org/docid/53a028174.html, str. 6, 8,10

- Svetová správa Human Rights Watch, 2014; http://www.hrw.org/world-report/2014/country-chapters/
eritrea

- Ireland: Refugee Documentation Centre, The Researcher, April 2014, 1 April 2014, Volume 9 Issue
1, prístupné na:

http://www.refworld.org/docid/53708fbb4.html

- United Kingdom: Home Office, Operational Guidance Note: Eritrea, February 2014, v14.0, dostupné
na: http://www.refworld.org/docid/53020fce4.html, str. 45

- UK Border Agency: Country Specific Asylum Policy OGNs: Operational Guidance Note Eritrea, august
2012

Mal za preukázané, že dezertéri predstavujú rizikovú skupinu, ktorej by mala byť poskytnutá

medzinárodná ochrana vo forme azylu. Považoval za nepochybné, že v krajine pôvodu sú členovia cirkvi
J. prenasledovaní.

Navrhovateľ sa nechce a nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, pretože je považovaný za dezertéra a
osobu, vyhýbajúcu sa vojenskej službe. Za prejav politickej opozície voči vláde sú považované osoby,
ktoré nelegálne prekročili eritrejské hranice. Navrhovateľ poukázal na správne zistenie odporcu, že

navrhovateľovi, ako neúspešnému žiadateľovi o azyl, v prípade návratu do krajiny pôvodu by hrozilo
uväznenie a teda aj mučenie, ktoré je pravidlom v eritrejských väzniciach.

Navrhovateľ mal za to, že odporca zle situáciu vyhodnotil a zle právne posúdil, keď obavy navrhovateľa
subsumoval iba pod dôvody napĺňajúce hrozby vážneho bezprávia.

Odporca svojim podaním zo dňa 13.10.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa.

Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu dospel k názoru, že navrhovateľovi
sa nepodarilo opodstatniť svoje obavy z perzekúcie v prípade jeho návratu do Eritrey. Odporca navrhol
rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa
ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len

„O.s.p.") ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14
zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia
ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v

čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorýa) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina

základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika
viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.

Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu
v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o
udelenie azylu zo dňa 01.04.2014 skutočnosťou „že v Eritrei vládne diktátorský režim, ktorý porušuje

ľudské práva, najmä právo na voľný pohyb, právo na slobodu vierovyznania.“. Ďalej uviedol, že bol
nútený proti svojej vôli a slobodnému rozhodnutiu slúžiť v armáde, je hľadaný armádou a chcel by viesť
riadny, pokojný a zmysluplný život v nejakej bezpečnej krajine, ktorá zaručuje ľudské práva a slobody,
bez stresu a tlaku a byť sám sebou. Týmto skutočnostiam odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal
dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č. l. 55-66 a 70-75

administratívnehospisu),ktorýchpodstatnúčasťvrozhodnutísuvedenímzdrojovajuviedol.Krajskýsúd
pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď
navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených

v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon
o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov
(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe -
navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba
za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu,

teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.
Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského
dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli
splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v
zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa
zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych
orgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Navrhovateľ
nebol nikdy vo väzení, nemal problémy s políciou, príp. inými štátnymi orgánmi. Navrhovateľ síce

v opravnom prostriedku poukázal na povinnú vojenskú službu v krajine pôvodu a s tým súvisiacu
problematiku dezertérov, ale tak, ako to vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 - Kritériá a
postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o
postavení utečencov (bod 167 a nasl.), za utečencov nemožno považovať osoby, ak jediným motívom
pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z

boja. Na druhej strane UNHCR uznáva, že pokiaľ by si výkon vojenskej služby vyžiadal účasť vo
vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským alebo morálnym
presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie sa
vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské
operácie (činy) podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodnéhospoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Trest hroziaci žiadateľovi o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa
vojenskej službe je možné považovať za prenasledovanie, až po splnení týchto ostatných predpokladov
definície.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu
javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako
neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie
azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa
nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Sám navrhovateľ

uviedol, že okrem uvedených problémov súvisiacich s výkonom povinnej vojenskej služby a jeho
uväznenia za dezerciu iné problémy so štátnymi orgánmi nemal.

K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa opomenutia skúmania postavenia príslušníkov náboženstva
J., krajský súd dodáva, že navrhovateľ v rámci správneho konania neuviedol skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by bol prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k tejto cirkvi. V Dotazníku žiadateľa
o udelenie azylu zo dňa 01.04.2014 uviedol len, že „vláda v Eritrei od roku 2002 uzatvorila všetky kostoly

cirkvi J. a prenasleduje všetkých kňazov tejto cirkvi a uväzňuje ich“.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o
postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom
prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď
v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.

Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadne nedostatočného
zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci za dôvodné. Námietky navrhovateľa

nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
došiel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil
skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov
pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona

o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne
výhrady, a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne
potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p..

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s .p. v spojení s ustanovením

§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemali
preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky

prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.