Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 1, 2014

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 7C/394/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216645
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2014:4312216645.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra, sudkyňou JUDr. Soňou Vackovou, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovanej súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd Levice dňa 28.09.2012 domáhal voči žalovanej zaplatenia

majetkovej škody v sume 1.129,85 eura, nemajetkovej ujmy v sume 225,97 eura a trov konania. V
žalobe uviedol, že pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere dlžníkom (povinným) navrhol vykonať exekúciu podaním návrhu súdnemu exekútorovi. Súdny
exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a v

zákonom ustanovenej dobe do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že
vec nevykazovala prvky nadmernej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia až dňa 30.01.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
respektíve v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody

a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu) spôsobom
odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď
súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom, ktorej zrealizoval úplný
judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a
interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa

postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky). Všeobecnýsúd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo veriteľa. Ak tak všeobecný súd pozícii exekučného súdu koná, uskutočňuje

činnosť ktorá by mu náležala len vtedy, aby konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju
právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2012 Z.z. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal
opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných

podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom
vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Na jednej strane totiž neexistuje
právne relevantný exekučný titul, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na
druhej strane, nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je
vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú

je súd povinný prihliadať ex offo. Opísaný postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore zo
zákonom. Neexistuje okolnosť, ktorá by mu umožňovala postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav
zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Z

dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej
škody vo výške 1.129,85 eura predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom
proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na

súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
okresného súdu, ktorý je dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k

zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote a
včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho
zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných

práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje sumu 225,97 eura, t.j. 20 %
z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Zároveň žiadal, aby nadriadený súd rozhodol po prikázaní
veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne príslušného Okresného súdu Levice sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania.

Krajský súd v Nitre svojím uznesením zo dňa 22.10.2012 č.k. 25NcC/534/2012-10 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Levice sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde
Levice pod sp.zn. 16C/104/2012 a vec prikázal na rozhodnutie Okresnému súdu Nitra. Okresný súd
Levice vec postúpil tunajšiemu súdu dňa 06.12.2012.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30.09.2013 uviedla, že žiada žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. V prvom rade mala zato, že návrh je zmätočný, keďže žalobca síce uviedol dôkazy na
preukázanie svojho nároku, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Nie je jasný ani titul nároku na

náhradu škody. Mala zato, že žalobný návrh je podaný predčasne, nakoľko neuplynula šesťmesačná
lehota na predbežné prerokovanie nároku, pričom žalobca na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí neposkytol žiadnu súčinnosť, preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Tiež
poukázala na to, že pre vznik zodpovednosti nie sú splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné
rozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím respektíve nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. K nesprávnemu úradnému
postupu poukázala na to, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok. Poukázala na ustanovenia exekučného poriadku, účinné od 01.06.2011 (zákonč. 102/2011 Z.z.), z ktorých vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského rozsudku ako exekučnom titule, čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci
z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v exekučných konaniach

začatých po 01.06.2011 nemá oporu v zákone. Poukázala na znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm.
d) pred 01.06.2011 a uviedla, že z dôvodovej správy k novelizovanému ustanoveniu vyplýva, že slová
„rozhodnutí rozhodcovských súdov“ sa do formulácie vložili, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
ustanovenia, preto je § 41 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku správne aplikovať na rozhodcovské
rozsudky aj pred 01.06.2011. Ďalej uviedla, že posúdenie veci a vyjadrenia právneho názoru súdu

vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Poukázala na ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 a uviedla, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo
zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie

je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Už zo samotnej dikcie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí

exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Poukázala na uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 3. marca 2011 IV. ÚS 60/2011, Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 13. októbra 2011 sp.zn. 3Cdo 146/2011, z 26. septembra 2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010,
z 29. marca 2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010, v zmysle ktorých vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V súdnom konaní
môže konajúci súd vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli
konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, v
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pri každom uplatnenom nároku,
pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred
dňom 23.04.2009 uplatnila námietku premlčania. Žalovaná ďalej namietala vyčíslenie materiálnej škody,
keď mala za to, že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka, existenciu právoplatného rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicata pre uplatnenie
nároku žalobcu na súde. Poukázala na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou (uznesenie Krajského
súdu v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo
dňa 11.07.2012 sp.zn. 20CoE 94/2012). Zároveň žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody. K

nemajetkovej ujme uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný. Keďže si náhradu nemajetkovej škody uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba, pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné,
na čo poukazuje aj judikatúra. Žalobcom uvádzané skutočnosti ako „zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov“ nie sú bližšie konkretizované. Rovnako žalobca nespresnil, v čom a ako

situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu". Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 20 % z istiny nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou.
Takýto spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaná za krajne nesprávny. Žalobca
zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatované porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca nepreukázal tak vznik

nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Upozornila na
potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2
a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorýchmalo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.
Na postupy žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom poukázala aj Európska komisia, Generálne riaditeľstvo

pre spravodlivosť, v liste adresovanom stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii.
Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie,
súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť
žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci.
Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a

právne povedomie nízkopríjmových osôb. V takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať
akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, keď v prípade žalobcu
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Žalovaná má zato, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj porušenie práva. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky
príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že

žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy.

Žalobca vo svojom písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovanej zo dňa 06.11.2013 uviedol, že žalovaná

sa snaží ospravedlniť svoj nesprávny úradný postup tým, že prenáša zodpovednosť zaň na žalobcu,
ktorý sa podľa jej mienenia nedostatočne sťažoval na nečinnosť. Takáto premisia je právnom štáte
neprípustná. Štátny orgán vybavený právomocou na rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd,
musí vo veci konať aj bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia objektívne
prekážky. Navyše platí základné právo každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto

je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj pre nečinnosť súdu, irelevantné zaoberať sa
typom a počtom urgencií a sťažností. Napriek tomu žalobca vyvinul enormné úsilie, ktoré od neho
ani nebolo možné spravodlivo očakávať, aby docielil vecný postup v exekučnom konaní a najmä
primäl súd k vydaniu rozhodnutia, a to nielen a výlučne vo vzťahu v tejto exekučnej veci, ale aj

vo vzťahu k iným skutkovo a právne porovnateľným stagnujúcim exekučným veciam, a to podal
opakované žiadosti o informáciu o stave konania a napokon podal sťažnosť Ústavnému súdu SR. V
danom konaní všeobecný súd nerozhoduje o porušení základného práva sťažovateľa, ale o náhrade
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Preto postupy ústavného súdu používané k objasňovaniu
porušenia základného práva nemôžu byť podstatné a ich štúdium v konaní nemá žiadny význam. V

tomto prípade exekučný súd konal zo zbytočnými prieťahmi, skutočné rozhodnutie vydal a doručil ho
po uplynutí primeranej doby, jeho činnosť tak bola nesústredená a neefektívna. Neexistuje rozumný
argument, ktorý by odôvodnil nevydanie rozhodnutia potom, čo súd dospel k záveru, ako je potrebné
vo veci rozhodnúť. Ak by sme aj akceptovali, že súd má lehotu na písomné vyhotovenie uznesenia 30
dní, súd v prejednávanej veci nedodržal ani túto zákonnú lehotu. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie

je úplne iný právny titul ako rozsudok rozhodcovského súdu. Okrem nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v zbytočných prieťahov v konaní, nerozhodnutie o návrhu v zákonom predpokladanom
čase, sa žalobca domáha priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy na podklade nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho vo vykonaní úradného postupu bez plnenia za podmienok. V čom
spočíva tento nesprávny úradný postup, žalobca podrobne uviedol v žalobe. Pri dovolávaní sa žalovanej

rozhodnutí Súdneho dvora EÚ má žalobca zásadné výhrady. Dôsledkom nesprávneho úradného
postupu je faktické zneplatnenie exekučného titulu zákonom nepredpokladaným a nedovoleným
spôsobom. Žalobca sa už so svojím nárokom nemôže obrátiť na všeobecný súd. Exekučný súd
tak nesprávnym úradným postupom spôsobil situáciu, kedy nie je možné vykonať rozhodcovský
rozsudok, ale zároveň tento rozhodcovský rozsudok zostáva v platnosti a bráni uplatneniu, či vymoženiu

príslušného nároku. Na preukázanie skutočností, že predmetný postup exekučného súdu je nesprávny,
nechal žalobca spracovať znalecký posudok v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetví - európske
právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS.
Nesprávnosť postupu exekučného súdu vyplýva aj z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18Coe
641/2011. Uznesenia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázala žalovaná, neboli

publikované a preto nejde o rozhodnutie zásadného právneho významu. Nesprávny úradný postup teda
žalobca vidí aj v porušení práva EÚ zo strany exekučného súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný
postup, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky bez toho, aby upozornil
spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, ako ajbez toho, aby vo svojom závere a zámere spotrebiteľa v rámci zásady kontradiktórnosti a zásady
rovnosti zbraní informoval oprávneného a umožnil mu vyjadriť sa cieľom ovplyvniť výsledok konania.
Rozhodnutie vydané v rozpore s právom EÚ, ktoré porušuje právo účastníkov na spravodlivý súdny

proces a právo na súdnu ochranu, musí byť v právnom štáte zrušené a nie ako v tomto prípade,
spôsobiť zastavenie exekúcie a založenie prekážky veci rozhodnutej. K otázke procedúry predbežného
prerokovania uviedol, že k naplneniu pojmu predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde
už samotným podaním žiadosti o predbežné prerokovanie, ktorá v danom prípade bola jednoznačne
podaná. Nakoľko z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že žalobcom uplatnený nárok popiera, nie je možné

očakávať že by predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody prinieslo požadovaný efekt v podobe
úhrady požadovanej náhrady škody. Žalobca popiera, že by akokoľvek maril predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, nakoľko reagoval na každý podnet žalovanej obšírnym stanoviskom. Nie
je možné súhlasiť s názorom žalovanej, že súd v konaní neskúma okolnosti označované justičnej
praxi Ústavného súdu SR zbytočnými prieťahmi. Takýto výklad je ústavne nekonformný a neprípustný.
Žalobca preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu,

pričom nie je možné predpokladať, že nesprávny úradný postup nemá na majetok a aktivity žalobcu
žiaden vplyv. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov žalobcu (práca
navyše) a v administratívnych postupoch žalobcu (úkony navyše) a to v sume zvýšenia objemu prác
a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov. Dôsledkom je
zníženie majetku žalobcu. V tomto konaní sa žalobca nedomáha náhrady majetkovej škody, ktorá by

predstavovala znížený výťažok z exekúcie, ale uplatňuje si náklady, ktorému vznikli v priamej príčinnej
súvislosti s nekonaním exekučného súdu. Poukázal na ustanovenie § 136 OSP, podľa ktorého ak
možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo, ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju
súd podľa svojej úvahy, a uviedol, že aby boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o výške nároku zadal
spracovanie znaleckého posudku a žiada, aby súd tento dôkaz vykonal. K nemajetkovej ujme tvrdil, že

ustálená rozhodovacia prax Ústavného súdu je akceptovateľným ukazovateľom hodnoty pri stanovovaní
výšky nemajetkovej ujmy. Predložil súdu doplňujúcu právnu argumentáciu v súvislosti so záväznou
interpretáciou smernice Rady 93/13/EHS.

Žalobcovi bol termín pojednávania oznámený cestou právneho zástupcu, na pojednávanie sa nedostavil
ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, preto súd vec prejednal v jeho neprítomnosti.

Žalovaná mala doručenie riadne vykázané, na pojednávanie sa nedostavila ani nepožiadala z dôležitého
dôvodu o odročenie, preto súd vec prejednal v jej neprítomnosti.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami predloženými v spise, a na základe
vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav a dospel k takémuto právneho záveru.

Žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie vo forme spísania zápisnice pred JUDr. Rudolfom Krutým,
súdnym exekútorom, dňa 08.03.2010. Súdny exekútor podal dňa 28.04.2010 na Okresný súd Levice
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vec bola vedená na Okresnom súde Levice
pod sp.zn. 16Er/334/2010. Exekučný súd vyzval žalobcu v procesnom postavení oprávneného na

predloženie podkladov pre vydanie exekučného titulu (zmluvy o úvere). Žalobca listom doručeným
exekučnému súdu dňa 14.05.2010 oznámil, že zmluvu o úvere nepredloží. Exekučný súd opätovne
vyzvalžalobcuvprocesnompostaveníoprávnenéhona predloženiepodkladovprevydanieexekučného
titulu (zmluvy o úvere). Žalobca listom doručeným exekučnému súdu dňa 16.09.2010 požadované
podklady exekučnému súdu doručil. Exekučný súd svojim uznesením zo dňa 21.10.2010 č.k.

16Er/334/2010-18 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Odvolací súd svojim
uznesením zo dňa 21.01.2011 č.k. 15CoE/532/2010-35 uznesenie exekučného súdu zo dňa 21.10.2010
č.k. 16Er/334/2010-18 potvrdil. Následne exekučný súd svojim uznesením zo dňa 21.07.2011 č.k.
16Er/334/2010-45 exekúciu zastavil.

Žalobca sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 25.09.2012.Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), právo na náhradu škody

sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok) (účinný do 31.05.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Režim zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, spočíva
na princípe objektívnej zodpovednosti. Zodpovednosť za škodu vznikne, ak sú splnené zákonom
stanovené predpoklady (podmienky), a to protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny nexus). Dôkazné bremeno preukázania základných
predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci má poškodený. To znamená, že

poškodený musí preukázať, že mu vznikla škoda, že táto škoda bola spôsobná protiprávnym konaním
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a napokon, že medzi vznikom škody a protiprávnym
konaním existuje príčinná súvislosť. Škodou je majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení reálne
existujúceho majetku, vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody. Súčasťou škody sú
aj „márne vynaložené náklady“. Protiprávne konanie orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci môže

spočívať v nezákonnom rozhodnutí alebo v nesprávnom úradnom postupe, ktorý môže tiež spočívať v
nesprávnom konaní alebo v konaní bez splnenia zákonných podmienok, ale aj v nekonaní (nečinnosti),
či v porušení povinnosti uskutočniť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote, prípadne
nevydanie rozhodnutia vôbec, ako i v nezákonnom zásahu do práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Pri ktoromkoľvek z vyššie popísaných postupov ide o porušenie právnej

povinnosti, teda povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu. Z hľadiska príčinnej súvislosti je potrebné
preukázať, že vznik určitej škody je bezprostredným (priamym) následkom reálneho protiprávneho
konania (opomenutia) určitého konkrétneho orgánu verejnej moci. Príčinná súvislosť predpokladá, že
ide o také účinky protiprávneho konania (opomenutia), ktoré výlučne vyvolávajú vznik škody.

Právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci umožňuje poškodenému
domáhať sa svojho nároku na súde v prípade, že príslušný orgán neuspokojí jeho nárok alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bod 1.
zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3

ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Na základe vyššie uvedeného súd v prvom rade skúmal, či nárok na náhradu škody nebol na súde
uplatnený predčasne, to znamená, či sa žalobca obrátil so svojim nárokom na náhradu škody na

príslušný orgán pred podaním žalobného návrhu. Nakoľko v danej veci žalobca uplatnil nárok na
náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu, je orgánom príslušným na predbežné
prerokovanie tohto nároku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Súd mal zo zoznamu podaní, ktorý je uložený na správe súdu pod Spr/1001/2012, preukázané, že

žalobca sa obrátil na príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) so žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25.09.2012. Z toho vyplýva, že žalobca uplatnil svoj nárok
na súde pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti, keď žalobný návrh
bol doručený Okresnému súdu Levice dňa 28.09.2012.

Následne súd skúmal či v danej veci sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, a to
protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

Žalobca sa žalobným návrhom domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 1.129,85 eura a

nemajetkovej ujmy v sume 225,97 eura z dôvodu, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, respektíve v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonal úradný
postup bez splnenia zákonných podmienok podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
keď preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie aexekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu, čím bez legálnych
predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom, ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahrňujúci
zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych

noriem na skutkový stav na meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci verenej
právomocí ako exekučnému súdu neprináleží. Ide teda o nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
neprávnym úradným postupom súdu, ako orgánu verejnej moci.

Nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci môže mať za následok vznik
zodpovednostipodľazákonač.514/2003Z.z.vprípadeporušeniapovinnostiorgánuverejnejmociurobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, v prípade nečinnosti orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, v prípade zbytočných prieťahov v konaní a v prípade iného nezákonného
zásahu do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Súd poukazuje na to, že v danej veci bolo exekučné konanie je začaté spísaním zápisnice pred
súdnym exekútorom, ktorého si oprávnený vybral, dňa 08.03.2010. V zmysle ustanovení Exekučného
poriadku je na uvedenú vec potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.05.2010.

Vo vzťahu k porušeniu povinnosti exekučného súdu písomne poveriť súdneho exekútora vykonaním
exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti mal súd vykonaným dokazovaním fotokópiou spisu Okresného
súdu Levice sp.zn. 16Er/334/2010 (č.l. 79 až 126) preukázané, že medzi podaním žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28.04.2010 (č.l. 79) a rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia dňa 21.10.2010 (č.l. 96), síce uplynula pomerne dlhá
doba, počas uvedenej doby však exekučný súd nebol nečinný, keď dokonca opakovane vyzval žalobcu
v procesnom postavení oprávneného na predloženie podkladov pre vydanie exekučného titulu (č.l. 88 a
č.l. 91). Následne skúmal formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý
vdanejvecibolexekučnýmtitulom,akeďdospelkzáveru,žetentotrpínedostatkami,nazákladektorých

ju nie je možné považovať za materiálne vykonateľný exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia
zamietol.

Rozhodovacia činnosť súdu je proces, v ktorom vecne a miestne príslušný súd rozhoduje o právach a
právom chránených záujmoch účastníkov konania. Úlohou súdu je vydať zákonné a zároveň spravodlivé

rozhodnutie. Pre takéto rozhodnutie súdu je potrebné, aby bolo vydané na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu. Pokiaľ je zákonodarcom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia súdu, je ňou súd
viazaný a je povinný ju dodržať. Táto povinnosť však nemôže byť bezvýhradná, bez ohľadu na okolnosti
každého jednotlivého prípadu.

Ako už bolo uvedené vyššie konajúci súd, ako orgán štátnej moci, musí vydať v prvom rade rozhodnutie
zákonné a spravodlivé, na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. To znamená, že súd musí
mať pre svoje rozhodnutie všetky potrebné podklady. Podľa názoru súdu akákoľvek lehota, ktorú zákon
stanovuje na rozhodnutie súdu, nemôže začať objektívne plynúť skôr, ako má súd oprávnený vo veci
rozhodnúť k dispozícii všetky pre rozhodnutie relevantné podklady. Opačný výklad by znamenal, že súd

by mal povinnosť rozhodnúť napriek tomu, že nemá pre rozhodnutie potrebné podklady, čo je v rozpore
s požiadavkou, aby súdy rozhodovali zákonne a spravodlivo a aby ich rozhodnutia boli preskúmateľné
z hľadiska dôvodov.

Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že nesprávny úradný postup exekučného súdu v

dôsledku porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, či v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, nezistil.
Postup exekučného súdu bol v súlade so zákonom, keď rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa
21.10.2010 bezprostredne po doručení podkladov potrebných pre rozhodnutie. Nakoľko v danej veci
bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, je uvedená lehota primeraná, vzhľadom na

zložitosť veci a závažnosť rozhodnutia exekučného súdu.Čo sa týka žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, spočívajúci preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie
pohľadávky, súd poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je

exekučný súd ex offo povinný skúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, či sú v súlade so zákonom. Pri posudzovaní súladu exekučného
titulu so zákonom je exekučný súd povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Prípade, ak exekučný titul vydal
orgán, ktorý na to právomoc nemal, je takéto rozhodnutie ničotné (nulitné) a teda z právneho hľadiska

neexistujúce a nezaväzujúce. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal,
tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rozhodnutej veci.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať, či nie sú dôvody

neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú
ustanovenia § 45 zákona v rozhodcovskom konaní, najmä existenciu a platnosť rozhodcovskej zmluvy a
skutočnosti, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade ich zistenia súd
musí žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.

Povinnosť exekučného súdu, rozhodujúceho o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku
vydaného bez účasti spotrebiteľa, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve a, ak ide o neprimeranú doložku, vyvodiť z toho závery podľa vnútroštátneho
práva, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08. Takúto interpretáciu

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní a ustanovení exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
princípu ochrany spotrebiteľa, ktorým je odstránenie nerovnováhy v právach a v povinnostiach
založenýchspotrebiteľskouzmluvounaťarchuspotrebiteľa.Tentovýklad vyplývatiežzpovinnostisúdov
rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok

uplatňovaný.

Povinnosť súdu skúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska súladu so zákonom, znamená skúmať, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti,
či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a, či sú splnené
všeobecné podmienky konania podľa § 103 OSP. V tomto štádiu skúmania exekučný súd nevykonáva
dokazovanie, ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP, nakoľko by
to bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Dokazovanie vyžadujúce nariadenie
pojednávania v možnosti účasti oprávneného a povinného v tejto časti exekučného konania neprichádza

do úvahy z dôvodu, že by sa tým zmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný dozvedieť až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie. K rovnakému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 29.04.2013 sp.zn. 5MCdo 11/2012.

Na základe vyššie uvedeného súd rovnako konštatuje, že nesprávny úradný postup exekučného súdu v

dôsledku vykonania úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, spočívajúci preskúmavaní
práva žalobcu na zaplatenie pohľadávky, nezistil. Postup exekučného súdu, výsledkom ktorého bolo
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, bol v súlade so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku). V konečnom dôsledku o správnosti rozhodnutia exekučného súdu svedčí aj
skutočnosť, že odvolací súd rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zvyššieuvedenýchdôvodov súdneprihliadalnalistinnýdôkazpredloženýžalobcom(Znaleckýposudok
1/2013 na č.l. 53) ani na jeho závery, podľa ktorých pramene práva EÚ neobsahujú výslovný zákaz
rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch.

Otázku nesprávneho úradného postupu súd riešil vyššie. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že súd
postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd konštatuje, že prípadné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi. Vo vzťahu k namietanémupostupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobcu postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd poukazuje
na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je oprávnený

skúmať len Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd pritom vychádza z platnej právnej úpravy, podľa
ktorej existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa čl.
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky skúma porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä podľa troch základných kritérií, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu

(I. ÚS 41/12). Postup súdu z hľadiska zbytočných prieťahov, teda súdne konanie, nie je oprávnený
preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný
súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo viacero orgánov oprávnených v tom istom čase
preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by všeobecný
súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska zbytočných prieťahov,

znamenalo by to, že všeobecný súd by preskúmaval postup iného všeobecného súdu, pričom zároveň
by mohlo dôjsť k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, keď vecne príslušné na prejednanie a
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú okresné súdy, ale súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a
právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa,
napr. krajské súdy, alebo aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Všeobecný súd môže priznať náhradu

škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len v prípade, že o existencii zbytočných prieťahov bolo
rozhodnuté na to oprávneným orgánom, ktorým je Ústavný súd Slovenskej republiky.

V danej veci je nesporné, že žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného súdu v
exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov sa neviedlo, preto sa súd otázkou porušenia práva

žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezaoberal.

Ako už bolo uvedené základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Protiprávny úkon (ktorý

spočíva v konaní alebo opomenutí) súd nezistil, keď uzavrel, že postup exekučného súdu bol v súlade
so zákonom, ktorý rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v primeranej
lehote, pričom jeho postup, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, bol v súlade so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Vo vzťahu k zbytočným
prieťahom súd konštatoval, že tieto z pozície všeobecného súdu nie je oprávnený skúmať, keď

uvedenéoprávnenieprináležílenÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky,pričomvkonanínebolosporné,
že žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného súdu v exekučnom konaní z
hľadiska zbytočných prieťahov sa neviedlo. Pokiaľ nie je preukázané splnenie prvého, základného
predpokladu zodpovednosti za škodu, a to protiprávny úkon, nie je, podľa názoru súdu, potrebné
skúmať ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda vznik škody a príčinnú súvislosť medzi

protiprávnym konaním a vznikom škody, nakoľko vznik škody, ako zmenšenie majetku poškodeného
je predpokladom zodpovednosti len ak škoda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená výlučne
konaním (opomenutím), ktoré bolo vo vzťahu k zmenšeniu majetku poškodeného rozhodujúce, to
znamená, že ak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, majetok žalobcu sa nemohol zmenšiť.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu uplatnený podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003
Z.z. súd uvádza, že nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu k porušeniu práva,
ale predpokladá objektívne zistenie, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V

nadväznosti na vyššie uvedené, pokiaľ súd konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu
nezistil a rovnako ani vznik škody na strane žalobcu v konaní preukázaný nebol, nebolo dôvodné,
aby sa nezaoberal uplatneným nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď pre
rozhodnutie o priznaní práva na nemajetkovú ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Na základe vyššie uvedených skutkových okolnosti a ich právneho vyhodnotenia súd, dospel k záveru,
že žalobný návrh nie je dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.Obranu žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že žaloba je podaná predčasne, nakoľko neuplynula

šesťmesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku, pričom žalobca na predbežné prerokovanie
podaných žiadostí neposkytol žiadnu súčinnosť, súd nepovažoval za dôvodnú. Ako už bolo vyššie
konštatované žalobca sa obrátil na príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25.09.2012, čoho vyplýva, že žalobca uplatnil
svoj nárok na súde síce pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti, keď

žalobný návrh bol doručený Okresnému súdu Levice dňa 28.09.2012, ale žalobný návrh nebol podaný
predčasne, nakoľko počas súdneho konania šesťmesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti
uplynula a v konaní nebolo sporné, že žalovaná nárok popiera.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP)

z dôvodu, že žalovaná mala v konaní plný úspech, ale nepriznal jej náhradu trov konania, pretože si
žiadne neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Nitra.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§205 ods.1 OSP)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie . (§205 ods. 3 OSP)