Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/17/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200392
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200392.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: P. U., B..
XX.XX.XXXX, Š. L. N., H. L. L. P. Z. T. O. XX/X, Y., L., N., X. S.É. J., toho času miesto pobytu Ú.
L.V. Z. L. S., X. XX, XXX XX U., zastúpený Martinom Škamlom, advokátom, Advokátska kancelária
Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej

polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, ul. Ľ. Štúra 1, Michalovce,
o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 19.03.2015 č. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-12-009/2015 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

O nároku navrhovateľa na trovy konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Štát n e m á právo na náhradu trov konania.

Krajský súd n a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie P. U., B.. XX.XX.XXXX, Š. L.Ť. N., zo zaistenia
z Ú. L. Z. L. S. P. U..

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015 účastníkovi
konania, zaisteného dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v konaní o administratívnom vyhostení, s cieľom

zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko
jeho úteku, predĺžil dobu zaistenia od 19.03.2015 do 19.03.2016 o 12 mesiacov, na čas nevyhnutne
potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov,
pričom účastník konania je zaistený dňom vydania tohto rozhodnutia a v zmysle § 88 ods. 5 zákona o
pobyte cudzincov dňom 19.03.2015 sa umiestňuje v Ú. L. Z. L. S. P. U. (Ď. I. „. P. U.).

Odporca v rozhodnutí konštatoval, že účastník konania bol dňa 03.07.2014 vrátený na územie

Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z územia P. X. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013. Toho istého dňa bolo Oddelením hraničnej kontroly Policajného
zboru Košice - letisko (ďalej len „OHK PZ Košice - letisko“) vydané rozhodnutie o zaistení účastníka
konania pod č. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014, s umiestnením do Ú. P. U.. Dňa 27.08.2014 bolo vydané
rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-215-15/PO-Ž-2014, vyhlásené dňa 17.09.2014, ktorým bola
žiadosť účastníka konania o udelenie azylu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená a jeho ďalší pobytsa považoval za neoprávnený, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov.

Účastníkovi konania bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu pobytu

pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014, ktorým mu bol zakázaný vstup na územie
SR po dobu piatich rokov. Účastník konania je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na
území SR neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a víza a preto správny orgán postupoval pri
výkone tohto rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte
cudzincov, ktorý zabezpečuje ÚPZC Sečovce.

Policajný útvar zaistil účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov

v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Riziko jeho úteku vyvodil odporca z minulosti účastníka konania na
území SR, kedy opakovane ako žiadateľ o azyl z azylového zariadenia opakovane svojvoľne ušiel. Jeho
totožnosť nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad a nie je možné, aby sám
legálnym spôsobom vycestoval z územia SR do krajiny pôvodu alebo do krajiny, ktorá ho prijme.

Správny orgán podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil dobu zaistenia účastníka
konania o 12 mesiacov, t. j. do 19.03.2016. Túto dobu považoval za nevyhnutnú na vykonanie ďalších
dostupných úkonov, smerujúcich k jeho vyhosteniu z územia SR - sú nimi potvrdenie totožnosti,
komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom,
zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia.

Odporca uviedol, že doba zaistenia sa môže skrátiť a nedá sa konkrétne určiť, nakoľko závisí
od viacerých neovplyvniteľných faktorov, najmä od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného
dokladu. Podľa doručených informácií z Ú. U. účastník konania opakovane nespolupracoval s orgánmi,
ktoré majú na starosti vybavenie náhradných cestovných dokladov a zavádzal príslušníkov polície
uvádzaním rozdielnych osobných údajov. Podľa informácií z Ú. U. a Veľvyslanectva N. G., preverovanie

totožnosti účastníka konania v N. môže trvať aj viac než jeden rok. Správny orgán preto pristúpil k 12-
mesačnej dobe zaistenia, keďže podľa praxe kratšia doba by bola neefektívna na vybavenie všetkých
náležitostí pri nespolupráci účastníka konania, no s povinnosťou správneho orgánu postupovať v zmysle
§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.

Odporca skúmal tiež podmienky ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov

a dospel k záveru, že nemôže uložiť takúto povinnosť, nakoľko účastník konania by túto povinnosť
nevedel reálne splniť, respektíve vykonať. Prihliadol na to, že už v minulosti opakovane svojvoľne opustil
pobytový tábor, čím prerušil azylovú procedúru a preto z jeho pohľadu je taká osoba nedôveryhodná.

Účelnosť zaistenia považoval odporca za jednoznačnú vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník
konania nachádza a v Ú. U. má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť a naplnenie životných potrieb na

primeranej úrovni, s obmedzením jeho protiprávnej činnosti.

Ďalej odporca uviedol, že vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v zmysle odseku
1 Článku 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008, s poukazom na
Článok 7 ods. 4. Odporca tiež uviedol, že pred vydaním rozhodnutia bola s účastníkom konania spísaná
Zápisnica o podaní vyjadrenia pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-008/2015, právny zástupca sa nevyjadril.

Napokon odporca považoval zaistenie účastníka konania v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd. Uvedený inštitút zaistenia v danom prípade slúži na zabezpečenie
vycestovania štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku,
a to na základe vykonateľného rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce
o administratívnom vyhostení, vedeného pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.12.2014.Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu,
domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia odporcu a žiadal vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie
s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa z Ú. U.. Žiadal tiež nahradiť trovy konania.

Považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu vedeného v § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p.,
teda že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Navrhovateľ namietal v opravnom prostriedku, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje ani jeden
z dvoch dôvodov predĺženia lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. V rozpore
s § 47 ods. 3 zákona č. 67/1971 Zb. (Správny poriadok) ani odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje

skutočnosti,ženavrhovateľdostatočnenespolupracujealebožemuzastupiteľskýúradnevydalcestovný
doklad, odporca odôvodnil len určenie dĺžky zaistenia.

Ďalej navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nezrozumiteľné v časti výroku, že
„predlžuje dobu zaistenia od 19.03.2015 do 19.03.2016 o 12 mesiacov“, nakoľko podľa jeho názoru
nemožno určiť, či odporca predlžuje dobu zaistenia, ktorá trvá od 19.03.2015 do 19.03.2016 o ďalších 12
mesiacov, ktoré začnú plynúť od 19.03.2016 alebo od 19.03.2015 do 19.03.2016, čo je o 12 mesiacov.

Napokon navrhovateľ namietal, že odporca odôvodňuje dĺžku stanovenej doby zaistenia s odkazom na
informácie z Ú. U. a Veľvyslanectva N. G., no z rozhodnutia nevyplýva, o aké konkrétne informácie
odporca svoje rozhodnutie opiera, nie sú označené spisovou značkou a nie je možné zistiť, bez uvedenia
dátumu získania týchto informácií, ani ich aktuálnosť.

V doplnení opravného prostriedku zo dňa 02.04.2015 navrhovateľ namietal nezákonnosť dĺžky lehoty

zaistenia v rozpore s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého celková
doba lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Navrhovateľ však bol zaistený rozhodnutím OHK
PZ Košice - letisko č. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov a bol
zaistený na dva mesiace a 19 dní, pričom bol štátnym príslušníkom tretej krajiny aj počas tohto zaistenia.
Rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 bol navrhovateľ zaistený

podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov do 19.03.2015, t.j. na 5 mesiacov a 25 dní a
napadnutým rozhodnutím na lehotu 12 mesiacov. Rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia považoval
za nezákonné, nakoľko navrhovateľ aj v čase vydania rozhodnutia OHK PZ Košice - letisko bol štátnym
príslušníkom tretej krajiny v zmysle ustanovenia § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a tak je celková
doba jeho zaistenia viac ako 18 mesiacov v rozpore s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

Z vyjadrenia odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 01.04.2015 vyplynulo, že odporca
zotrval na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, ktoré považoval za dôvodné. K odvolacej
námietke k lehote trvania zaistenia namietal nesprávnu citáciu právneho zástupcu, „... zaistenia
navrhovateľa od 19.03.2015 do 19.03.2015 o 12 mesiacov“.

K námietkam ohľadom výroku napadnutého rozhodnutia poukázal odporca na ustanovenie § 88 ods. 4

zákona o pobyte cudzincov a na § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V zmysle tohto výroku je nepochybné,
že doba zaistenia bola predĺžená podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a
neabsentuje ani dôvod zaistenia.

K odvolacej námietke ohľadom skutočností, týkajúcich sa nespolupráce navrhovateľa a vybavovania
náhradných cestovných dokladov, odporca zotrval na tom, že skutočnosti, že účastník konania

nespolupracuje, sú v spisovom materiáli podložené písomnými vyjadreniami z Ú. U., ktorý koná vo
veci výkonu administratívneho vyhostenia. Účastník konania vo svojom vyjadrení neuviedol námietky,
s ktorými by sa mal správny orgán vysporiadať v rozhodnutí a právny zástupca sa k tomuto
konaniu nevyjadril vôbec. V spisovom materiáli cudzinca sa v prílohe písomnosti č. PPZ-HCP-PO7-
ZVC-12-005/2015 nachádza úradný záznam z Ú.L. U. pod č. PPZ-HCP-SE1-2-042/2015 s uvedením

vyjadrenia pracovníkov N. H. o skutočnosti, že ak účastník konania nemá žiadne podporné doklady,musia preverovať jeho totožnosť v domovskej krajine, čo môže trvať rok, ale aj dlhšie, čo potvrdil aj
účastník konania pri pohovore s policajtkou z Ú. U., uvedeného v zázname.

Odporca navrhol potvrdiť napadnuté rozhodnutie a nepriznať právnemu zástupcovi náhradu trov

konania, a to aj s poukázaním na doterajší priebeh konania od vrátenia navrhovateľa z územia P. X. až
po predchádzajúce rozhodnutie odporcu z 22.09.2014, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach a Najvyššieho súdu SR, s právoplatnosťou 12.01.2015. Na záver uviedol výsledky previerky
na Národných ústredniach Interpolu v Bruseli, Manchestri a Paríži, ktoré svedčia o protizákonnej činnosti
a rôznych identitách navrhovateľa.

K doplneniu opravného prostriedku vo vyjadrení zo dňa 13.04.2015 odporca citoval ustanovenia §

88a ods. 2 a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Podľa jeho názoru zákon o pobyte cudzincov
rozoznáva dve situácie, a to že za akých okolností a na aký čas môže byť zaistený štátny príslušník
tretej krajiny a v druhom prípade za akých okolností a na aký čas môže byť zaistený žiadateľ o udelenie
azylu. Zákon nepripúšťa zrátavanie času zaistenia u štátneho príslušníka tretej krajiny a u žiadateľa o
udelenie azylu a z toho dôvodu čas zaistenia nepresiahol dobu 18 mesiacov. Aj v zmysle § 88 ods. 4

zákona o pobyte cudzincov je možné predĺžiť dobu zaistenia štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je
zaistený na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia, čiže doba zaistenia účastníka
konania ako žiadateľa o azyl, sa do tejto doby nezaráta, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR 1Sža/44/2014 zo dňa 27.11.2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3Sp/50/2014-24 zo dňa 15.10.2014, ktorý potvrdil rozhodnutie odporcu o zaistení č. PPZ-HCP-

PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014. Navrhol preto opravný prostriedok zamietnuť a rozhodnutie
prvostupňového orgánu potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania, výsluchu
navrhovateľa, splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa

s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru,
že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.03.2015,
ktorým odporca účastníkovi konania, zaisteného dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. podľa ustanovenia
§ 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, v konaní o administratívnom vyhostení, s
cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak

existuje riziko jeho úteku, predĺžil dobu zaistenia od 19.03.2015 do 19.03.2016 o 12 mesiacov na čas
nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania podľa § 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov s tým, že účastník konania je zaistený dňom vydania tohto rozhodnutia a navrhovateľ
bol dňom 19.03.2015 umiestnený v Ú. L.V. Z. L. S. P. U..

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel

vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka. Preto by malo byť riadne preukázané, že zaistenie navrhovateľa je potrebné
na výkon administratívneho vyhostenia, ale zároveň je potrebné preukázať aj d ô v o d n o s ť
zásadného zásahu do osobnej slobody účastníka správneho konania, v danom prípade navrhovateľa,
spočívajúceho v predĺžení lehoty jeho zaistenia.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného
zboru Michalovce č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014bol navrhovateľ administratívne vyhostený z územia SR na územie N. G. podľa § 77 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov a zároveň mu bol určený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu
piatich rokov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15.12.2014, pričom vo výroku tohto rozhodnutia

bol vylúčený podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu
a nebola určená doba na vycestovanie.

Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce č. PPZ-HCP-
PO7-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov
bol navrhovateľ zaistený dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. a umiestnený v Ú. L. Z. L. S. P. U. na čas

nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 180 dní - do 20.03.2015.
O odvolaní navrhovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Košiciach pod sp. zn.
3Sp/50/2014rozsudkomzodňa15.10.2014,ktorýmpotvrdilnapadnutérozhodnutieodporcu.Oodvolaní
proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 27.11.2014 pod
sp. zn. 1Sža/44/2014, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok.

Na pojednávaní Krajského súdu v Košiciach, nariadenom na deň 15.04.2015, navrhovateľ uviedol, že

prvýkrát bolo vydané rozhodnutie o zaistení na tri mesiace, potom opätovne na tri mesiace a teraz na
rok, trestný čin nespáchal. Spolupracoval, išiel aj na N. H., kde povedal, že nemá podporné doklady o
totožnosti, s nikým v N. nie je v kontakte a preto mu bolo povedané, že v takom prípade nemôžu vydať
pre neho žiaden doklad. Bolo mu povedané v rámci procesu vyhostenia, že mu bude vydaný biely pas,
no na N. H. mu telefonicky povedali, že to nie je možné a napriek tomu bol tri mesiace v zaistení v

rámci azylového konania a teraz 10 mesiacov. Z N. je preč 10 rokov a v žiadnej krajine nebol zavretý
bez preukázania trestnej činnosti a on tiež musí žiť svoj život. Cestoval cez prevádzača a na ambasáde
mu povedali, že na pas môže čakať aj 10 rokov a nebudú mu ho môcť vydať. Predlženie zaistenia na
12 mesiacov znamená, že spolu so zaistením v azylovom konaní je zaistený 21 mesiacov, hoci podľa
zákona môže byť zaistený najviac 18 mesiacov. Ani za trestný čin sa nesedí tak dlho, pričom má kožné

problémy, nedostal lieky a zobrali mu aj 50 Eur. Tvrdil, že všetko, čo uvádzal, je pravda.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že trvá na podanom odvolaní a navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporcovi na nové konanie z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku.
Z nich poukázal predovšetkým na dôvod, že vo výroku absentuje konkrétny dôvod predĺženia zaistenia o
12 mesiacov bez jeho odôvodnenia v odôvodnení rozhodnutia, v ktorom je odôvodnená doba zaistenia,

ale nie dôvody predĺženia doby zaistenia. Stručne je uvedené iba to, že navrhovateľ nespolupracoval s
odporcom pri vydávaní náhradného cestovného dokladu, avšak nie je zrejmé, kedy a ako navrhovateľ
takto nepostupoval. Z úradného záznamu odporcu, na ktoré poukazuje vo vyjadrení, je iba uvedené,
že veľvyslanectvo N. konalo ohľadom vybavovania dokladov, avšak nie je tu zmienka o nespolupráci
navrhovateľa, ktorý namietal, že spolupracoval podľa svojich síl. Uviedol, že trovy konania vyčísli v

zákonnej lehote.

Zástupca odporcu trval na správnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť
štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho
vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť
mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho
príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno
predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
štátneho príslušníka tretej krajiny, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny

dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad
vlehotepodľaprvejvety,môžepolicajnýútvarrozhodnúť,atoajopakovane,opredĺženílehotyzaistenia,
pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia
nemožno predĺžiťak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania
rozhodnutia o zaistení. (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)

V zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí

výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení neurčil dobu na vycestovanie a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože
nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno
osobupozbaviťosobnejslobody,pokiaľsatakstanevsúladeskonanímustanovenýmzákonomajvtedy,
ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému

vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle
ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo
zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Zo znenia citovaného ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že rozhodnúť o
predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov možno iba za predpokladu, že napriek v y k o n a n ý

m ú k o n o m, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny,
sa tento výkon predĺži z dvoch zákonných d ô v o d o v, a to, že:

1. štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo

2. mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote 6 mesiacov.

Pri preskúmaní týchto dôvodov predĺženia lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov krajský súd dospel k

záveru, že návrh navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, je dôvodný.

K odvolacej námietke, že vo výroku rozsudku, ani v jeho odôvodnení, nie je uvedený dôvod predĺženia
lehoty zaistenia, krajský súd uvádza, že vo výroku rozhodnutia odporcu je citované ustanovenie §
88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktoré okrem zákonnej lehoty predĺženia zaistenia obsahuje aj
dôvody takého postupu. V odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že podľa doručených informácií

z Ú. U. účastník konania opakovane nespolupracoval s orgánmi, ktoré majú na starosti vybavenie
náhradného cestovného dokladu a uvádzal rozdielne osobné údaje. Z výroku je tiež zrejmé, že sa jedná
o účastníka konania, ktorý bol zaistený dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. a doba zaistenia sa mu predlžuje
od 19.03.2015 do 19.03.2016 o 12 mesiacov.

Za nedôvodnú považuje krajský súd odvolaciu námietku v doplnení opravného prostriedku zo dňa

02.04.2015, v zmysle ktorej je navrhovateľ štátnym príslušníkom tretej krajiny v zmysle definície § 2
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a vzhľadom na zaistenie navrhovateľa rozhodnutím OHK PZ Košice
- letisko zo dňa 22.09.2014 bol navrhovateľ zaistený 2 mesiace a 19 dní podľa § 88 zákona o pobyte
cudzincov, čo spolu so zaistením podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je celková
doba zaistenia navrhovateľa ako štátneho príslušníka tretej krajiny viac ako 18 mesiacov. Krajský súd

k tomu dodáva, že pri zaistení podľa § 88a a § 88 zákona o pobyte cudzincov sa zaisťuje štátny
príslušník tretej krajiny, v danom prípade konkrétna osoba toho istého navrhovateľa, ale z rozdielnych
dôvodov zaistenia a v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov sa jedná o zaistenie žiadateľa o
udelenie azylu, ako to namietal odporca vo svojom vyjadrení. Už v predchádzajúcom konaní vo veci
tohto navrhovateľa Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sža/44/2014 zo dňa 27.11.2014, ktorým potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/50/2014-24 zo dňa 15.10.2014, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014, uviedol, že „navrhovateľ
bol zaistený podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ako štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého
sa uplatnilo ustanovenie § 88 ods. 4 citovaného zákona a preto v tomto smere nemožno rozhodnutiu
odporcu vyčítať, že nezohľadnil predchádzajúcu dobu zaistenia navrhovateľa, v tom čase v postavení

žiadateľa o udelenie azylu, stanovenú v súlade s účelom § 88a ods. 2 citovaného zákona“.Za dôvodnú však považuje krajský súd odvolaciu námietku, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva,
o aké konkrétne informácie z Ú. U. a z Veľvyslanectva N. G. svoje rozhodnutie opiera, nie sú označené
spisovou značkou a nie je možné zistiť ani ich aktuálnosť, nakoľko odporca ani neuvádza dátum získania

týchto informácií. Až vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 01.04.2015 odporca poukázal na
previerky na Národných ústredniach Interpolu v Bruseli, Manchestri a v Paríži, ktoré svedčia o rôznych
identitách navrhovateľa.

Povinnosťou odporcu bolo priamo v napadnutom rozhodnutí v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku
v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol

vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov a s ich vyjadreniami k
podkladom rozhodnutia.

Z administratívneho spisu odporcu krajský súd zistil, že sa v ňom nachádza vyjadrenie ÚPZC Sečovce
zo dňa 20.02.2015 k žiadosti o predĺženie lehoty zaistenia s podrobným popisom úkonov, smerujúcich
k vybaveniu náhradného cestovného dokladu. ÚPZC Sečovce už dňa 22.09.2014 požiadalo ÚPZC

Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu, ako aj Interpol Bratislava dňa 23.09.2014 o
vykonanie lustrácie totožnosti v domovskej krajine s podrobným uvedením správ od Interpolu Paríž,
BruselaManchester,ktorésvedčiaorôznychidentitáchnavrhovateľa.N.J.oznámil,ženemákdispozícii
národné údaje odtlačkov prstov pre potreby identifikácie, ale požiadavka bola zaslaná na centrálny
úrad pre odtlačky prstov. ÚPZC Sečovce dňa 06.10.2014 pre NÚ Interpol Bratislava zaslalo doplňujúcu

informáciu k žiadosti o lustráciu v domovskej krajine a všetky správy od NÚ Interpol Bratislava boli ÚPZC
Sečovce odoslané ÚPZC Medveďov ako doplnenie k spisovému materiálu k žiadosti o náhradných
cestovný doklad. Ďalej je uvedené, že dňa 14.11.2014 bol s navrhovateľom vykonaný pohovor na P.
N. G. P. X., kde navrhovateľ vypísal žiadosť o náhradný cestovný doklad, ktorú odmietol vypísať pri
vstupnom pohovore, kedy uviedol, že sa nechce vrátiť do N.. Navrhovateľ uviedol, že pri pohovore od

neho požadovali doklady totožnosti, ktoré on k dispozícii nemá a pracovník veľvyslanectva mu oznámil,
že v takomto prípade musia preverovať jeho totožnosť v N., čo môže trvať rok, ale aj dlhšie. ÚPZC
Medveďov zaslalo ÚPZC Sečovce potvrdenú doplňujúcu žiadosť o náhradný cestovný doklad, ktorá bola
odovzdaná Veľvyslanectvu N. G., ako aj úradný záznam pracovníka ÚPZC Medveďov, že navrhovateľ
neprejavuje záujem o návrat do krajiny pôvodu a teda proces vybavovania môže potrvať i po dobu

jedného roka. Dňa 25.11.2014 bol navrhovateľ vrátený z ÚPZC Medveďov do ÚPZC Sečovce. Dňa
28.01.2015 pri pohovore za prítomnosti tlmočníka navrhovateľ vypísal žiadosť o náhradný cestovný
doklad, kde uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX, teda iný, ako pri zaistení a táto informácia bola dňa
28.01.2015 zaslaná ÚPZC Medveďov v predchádzajúcej žiadosti o vydanie náhradného cestovného
dokladu. Ďalej z úradného záznamu Ú. U. zo dňa 23.09.2014 vyplýva vyhlásenie navrhovateľa, že sa

v žiadnom prípade nechce vrátiť do N..

V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 18.03.2015, na ktorú poukazuje odporca vo
svojom rozhodnutí, ale bližšie údaje z nej neuvádza a nehodnotí, navrhovateľ uviedol, že sa narodil
dňa XX.XX.XXXX. Tvrdil, že nikdy nikomu neodmietol vypísať Dotazník alebo žiadosť a snažil sa
spolupracovať. Na záver sa vyjadril, že je ochotný dobrovoľne opustiť územie SR a čím skôr sa chce

vrátiť domov.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zistiteľný postup príslušných orgánov na zabezpečenie
náhradného cestovného dokladu. Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou navrhovateľa, že
skutočnosť, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, musí byť náležite odôvodnená
vykonanými úkonmi, potrebnými na výkon administratívneho vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia

odporcu tieto skutočnosti nevyplývajú a nie je zistiteľné, či vôbec a kedy bol kontaktovaný za účelom
vydania náhradného cestovného dokladu príslušný zastupiteľský úrad, v čom spočívali doterajšie
prekážky jeho vydania a aká spolupráca zo strany navrhovateľa je k tomu nevyhnutne potrebná. Fakt,
že tieto skutočnosti sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu, nespĺňa požiadavku náležitého
odôvodnenia nedostatočnej spolupráce zo strany navrhovateľa, čo vyvracajú skutočnosti uvedené

v citovanej správe od ÚPZC Sečovce. Rovnako žiadnymi dôkazmi v odôvodnení rozhodnutia nie
sú odôvodnené dôvody nevydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom v lehotepodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou, že z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť aktuálnosť informácií, nakoľko odporca
neuviedol vo svojom rozhodnutí dátum získania týchto informácií. Odporca preto nerešpektoval

požiadavky Správneho poriadku na náležité odôvodnenie svojho rozhodnutia. Krajský súd dospel k
záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle
§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

Vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným
dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom

presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať
svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali
byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej
právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej
zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

Krajský súd tiež zistil, že v azylovom konaní navrhovateľa bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 5Saz/44/2014 zo dňa 18.11.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-215-15/
PO-Ž-2014 zo dňa 27.08.2014, ktorým zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie
doplnkovej ochrany ako zjavne neopodstatnenú potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sža/2/2015 zo dňa 10.03.2015.

Krajský súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami, v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p., z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a) napadnuté
rozhodnutieodporcuč.PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015zodňa19.03.2015zrušilavecvrátilodporcovi
na ďalšie konanie.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením §
250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, uplatnil si však právo na ich náhradu s tým, že

výškutrovvzmyslezákonadodatočnevyčíslidotrochdníodvyhláseniarozsudkuapretootomtonároku
krajský súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Odporcovi náhrada trov
konania nepatrí.

V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods.
2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie

(§ 18), platí štát.

V zmysle § 250sa ods. 7 O. s. p. nariadil bezodkladné prepustenie osoby navrhovateľa zo zaistenia.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.