Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/56/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214674
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214674.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 8C/237/2012-185 zo dňa 30.09.2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške
10.963,61 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.192,72 eur zamietol, odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Návrh navrhovateľa posudzoval v zmysle ust. § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 4,
§ 17 ods. 1, 2, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného do 31.12.2012.
Prvostupňový súd konštatoval, že navrhovateľ vo svojej žalobe dôvodil, že mu mala vzniknúť škoda,
predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, ktorý
v exekučnom konaní nebol akceptovaný ako exekučný titul, keď súd vykonal opätovné posúdenie práva
navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup
a vyvolal stav, ktorým založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným a súčasne súd zamietol žiadosť o vydanie poverenia po uplynutí
zákonnej lehoty, resp. po veľmi dlhej dobe, teda postupe nesústredene a so zbytočnými prieťahmi.
Takéto tvrdenia navrhovateľa v konaní preukázané neboli.
Z exekučného spisu mal okresný súd za preukázané, že po tom, čo dňa 29.12.2009 okresný súd
prijal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po tom, čo mu rozhodcovský súd doručil
na základe opakovanej žiadosti zo dňa 03.03.2010 rozhodcovský spis, rozhodol dňa 04.08.2010 o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe
odvolania oprávneného krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o
vykonanie exekúcie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a to rozhodnutím zo
dňa 17.03.2011. Potom, čo bol okresnému súdu doručený rozhodcovský spis, vydal dňa 15.08.2011
poverenie na vykonanie exekúcie. V takomto konaní okresného súdu o návrhu na vykonanie exekúcie
nie je možné vidieť zbytočné prieťahy, pretože na posúdenie žiadosti bol potrebný spis rozhodcovského

súdu, ktorý si okresný súd musel vyžiadať. V danej veci pri posudzovaní návrhu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bolo potrebné vykonať súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
predložený ako exekučný titul. Na vykonanie takejto súdnej kontroly je objektívne potrebný dlhší čas ako
15 dní. Nadväzujúce konanie o odvolaní oprávneného voči rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí
návrhu na vykonanie exekúcie prebehlo podľa názoru okresného súdu takisto bez zbytočných prieťahov
a následne exekučný súd po doručení spisu rozhodcovského súdu vydal v auguste poverenie na
vykonanie exekúcie. V takomto konaní okresného súdu nie je možné vidieť zbytočné prieťahy.
Podľa presvedčenia okresného súdu škoda, ak vôbec navrhovateľovi vznikla, nemohla vzniknúť v
príčinnej súvislosti s takýmto nesprávnym úradným postupom, teda s postupom súdu, ktorý predchádzal
rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia. Takáto škoda podľa presvedčenia
okresného súdu (ak mala vzniknúť nevymožiteľnosťou pohľadávky navrhovateľa) mohla vzniknúť v
príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím, z čoho vyplýva, že logicky mohla vzniknúť ako následok
rozhodnutia súdu. V tejto súvislosti však okresný súd poznamenal, že navrhovateľ síce napadol
predmetné rozhodnutie odvolaním, avšak v odvolacom konaní riadne nepokračoval, odvolanie zobral
späť, v dôsledku čoho došlo k zastaveniu odvolacieho konania a k nadobudnutiu právoplatnosti
predmetného uznesenia a následne aj k zastaveniu exekúcie. Navrhovateľ neprodukoval dôkaz,
že by k zrušeniu predmetného rozhodnutia došlo na základe iného opravného prostriedku a ak
navrhovateľ chcel v konaní predložiť znalecký posudok, ktorý by reagoval na daný postup súdu z
pohľadu medzinárodného práva, najmä európskeho práva, a smernice Rady 93/13 EHS, mal tak
urobiť v exekučnom konaní v rámci odvolacieho konania a nie v tomto konaní. Keďže v tomto konaní
opätovné preskúmavanie postupu exekučného súdu a výsledku úvah súdu, teda vyššie uvádzaného
uznesenia súdu, by znamenalo neprípustné porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania a
preskúmavanie právoplatného rozhodnutia mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré
zákon pripúšťa. Podľa okresného súdu, ak teda navrhovateľ bol nespokojný s rozhodnutím súdu o
žiadosti exekútora na vydanie poverenia vo veci, kde vystupoval ako oprávnený, mal sa snažiť o
dosiahnutie zrušenia takéhoto, pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi
prostriedkami. Voči predmetnému uzneseniu bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol navrhovateľ riadne
poučený v predmetnom uznesení.
V súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z odboru
právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, okresný súd poznamenal, že právne záväzné akty,
ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej
únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako nariadenia, smernice
a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora), sú v zmysle ustanovenia § 121 O.s.p. skutočnosti,
ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia. Vzhľadom na túto
zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto predpisy pozná a vie
ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky, týkajúce sa interpretácie
a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho
dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by
súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle ustanovenia § 127 O.s.p.
Okresnému súdu vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh navrhovateľa o predložení takéhoto
znaleckého posudku, sa javil byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný
pre právne posúdenie nároku navrhovateľa. Okresný súd preto takýto dôkazný návrh zamietol a takýto
dôkaz nevykonal. Navyše z vyjadrenia navrhovateľa nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni
takýto znalecký posudok súdu predložiť, a teda, či by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli
v konaní spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych konaniach
vyčíta.
Majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými
ustanoveniami, okresný súd žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol, nakoľko neboli splnené
predpoklady, vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia nezákonného
rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi
mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v
konaní plne úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo,
odporcovi v tomto štádiu konania proti navrhovateľovi preukázateľné trovy nevznikli.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval

vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.
§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave,
Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva navrhovateľa
na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil
navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ ďalej namieta, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Ak
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle
ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.
s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám,
ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Súd ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
bolo odôvodnené. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za to dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Navrhovateľa nepoučil
podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože
aj po podaní žaloby škoda narastá. Tieto dôkazy nemohol navrhovateľ predložiť, pretože nebol súdom
poučený a informovaný.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd v rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Namietal tiež, že navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok
č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav ekonomickej univerzity v Bratislave a z ktorého má za
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny dopad a spôsobil zníženie jeho
majetku objektívne a vo výške určenej v posudku. Prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, nakoľko zo znaleckého posudku vyplýva, ktoré
náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to,
že znalecký posudok je vypracovaný dôkladne, a to s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov,
a preto jeho vypracovanie trvalo viac ako rok.
Zároveň namietal k otázke návrhu na prerušenie konania, že ak bol súdu doručený návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu, bol prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu rozhodnúť.
Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Rovnako je zmätočná námietka odvolateľa, ktorá sa týka odvolania voči výroku o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania, keďže takýto návrh na prerušenie konania nebol podaný a ani
prvostupňový súd konanie neprerušil.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, neumožnil mu navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.
Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať
za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke, že navrhovateľovi doposiaľ
nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu
Martin, hoci navrhovateľ v priebehu konania výslovne uviedol, že námietku zaujatosti nepodáva.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenie v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ktoré sa realizuje spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Na pojednávaní
došlo tiež k oboznámeniu vyjadrenia protistrany, ktoré pre jeho doručenie súdu bezprostredne pred
pojednávaním nebolo účelné doručovať navrhovateľovi poštou.

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
23Er/832/2009, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Okresný súd si splnil poučovaciu povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď toto poučenie bolo
navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi doručené spolu s predvolaním na prvé pojednávanie.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca (hoci v odvolaní nesprávne navrhovateľ udáva, že vo veci rozhodol krajský súd, v súdenej
veci však rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti neexistuje). V súdenej veci však neboli
zákonným sudcom oznámené skutočnosti v zmysle ust. § 15 ods. 1 O. s. p., pre ktoré by bol vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Hoci navrhovateľ poukazuje na svoje tvrdenia uvedené v návrhu
týkajúce sa dôvodov, pre ktoré podľa jeho názoru príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
navrhovateľ explicitne vylúčil podanie námietky zaujatosti, keď na výzvu súdu uviedol, že námietku

zaujatosti nepodáva. Nebol teda daný dôvod na rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení či nevylúčení
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ
aj neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský
súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na
ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Dušana Pagáča z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“, ktoré sú len opakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je
prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka, spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,
respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.
Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky
nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno skúmať. Rovnako

odvolacia námietka, spočívajúca v tvrdení, že súd zamietol žalobný návrh v časti náhrady škody z
dôvodu jej nedôvodnosti, a to aj k nemajetkovej ujme, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak, okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.