Decision was made at the court Krajský súd Trnava
Judgement was issued by JUDr. Martina Valentová
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/328/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212213113
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2212213113.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci navrhovateľa: CETELEM
Slovensko, a.s., so sídlom Bratislava, Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., so sídlom Bratislava, Ventúrska 16, IČO: 47 234
547 proti odporkyni: K. W., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXX, zastúpenej opatrovníkom: A. Y., pracovníčka
Okresného súdu Dunajská Streda, o zaplatenie 571,23 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 8.2.2013 č.k. 10C/364/2012-19 - v zamietajúcej
časti, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, včítane závislého výroku
o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
sumu vo výške 442,25 Eur spolu s 9,5 % - ným ročným úrokom z omeškania od 1.8.2011 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku návrh zamietol a odporkyňu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi trovy konania do rúk právneho zástupcu navrhovateľa v sume 79,02 Eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1,
§ 39, § 49a, § 517 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 3, § 2 ods. 1 písm. a), b), i), ods. 3 zák. č.
250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy účastníkov,
čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. a), b), c), čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 142 ods. 2 O.s.p. Vecne súd argumentoval
tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že medzi účastníkmi
konania bola dňa 10.9.2010 uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Na základe písomnej
žiadosti bol odporkyni poskytnutý úver vo výške 449 Eur. Odporkyňa by mala spornú istinu uhradiť v
36 mesačných splátkach vo výške 21,34 Eur mesačne. Splatnosť bola určená k 15. dňu v mesiaci,
RPMN 46,78 %. Odporkyňa svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnila. Navrhovateľ
v návrhu uviedol, že odporkyňa má neuhradené záväzky po lehote splatnosti vo výške 571,23 Eur.
(442,25 Eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny, 95,58 Eur z titulu dlžných úrokov z úveru, 33,40 Eur
z titulu dlžných zmluvných pokút za omeškanie so splácaním úveru a ďalších zmluvných poplatkov).
Dlžná suma bola navrhovateľom vyčíslená ku dňu 2.6.2011, tzn. ku dňu vstupu prípadu do právneho
vymáhania v informačnom systéme navrhovateľa. Okrem toho podľa udania navrhovateľa navrhovateľžiadal priznať úroky z dlžnej úverovej istiny vo výške 39 % ročne zo sumy 442,25 Eur od 3.6.2011
až do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 537,83 Eur od 1.8.2011 až do
zaplatenia. Poukazujúc na tú skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania
neobsahovala adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§
9 ods. 2 písm. c.) zák. č. 129/2010 Z.z.), ako aj výšku, počet a termíny splátok, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatením zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k.) cit. zák.) Súd
poukazujúc na § 11 cit. zák. zamietol časť návrhu navrhovateľa a zaviazal odporkyňu na zaplatenie
istiny vo výške 442,25 Eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka odporkyňu ďalej zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania
z tejto sumy vo výške 9,5 % ročne od 1.8.2011 do zaplatenia. Vzhľadom na čiastočný úspech oboch
účastníkov súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, že navrhovateľovi priznal náhradu trov
konania len v pomernej výške podľa miery jeho úspech a neúspechu. Navrhovateľ žiadal o zaplatenie
571,23 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a úrokom. To predstavuje 100 %. Úspešný bol v
sume 442,25 Eur. Predstavuje to 77,45 % z toho čo žiadal. Neúspešný tak bol vo výške 22,55 %. Pomer
jeho neúspechu a úspechu tak predstavuje 54,90 %. (77,45 % - 22,55 %). To je miera jeho úspechu
v tomto konaní. V takomto pomere má preto navrhovateľ právo na náhradu trov konania z účelne a
správne vypočítaných trov konania. Navrhovateľ si vyčíslil náhradu trov konania celkom v sume 143,94
Eur. Ide o súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia. Ako však už bolo uvedené, navrhovateľ mal
úspech vo výške 54,90 %. Z tohto dôvodu má preto nárok na náhradu trov konania len do výšky 54,90
%, z dôvodne a účelne vynaložených trov. Preto bola navrhovateľovi priznaná náhrada trov konania v
sume 79,02 Eur, ktorá zodpovedá vo výške 54,90 %.
Proti tomuto rozsudku, výlučne v zamietajúcej časti podal prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v tejto časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody označil dôvody obsiahnuté
v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Poukázal na znenie ust. § 115a ods. 2 O.s.p. podľa ktorého
pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Súčasne poukazuje na tú skutočnosť,
že zákonodarca drobný spor vymedzil v ust. § 200ea ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sa jedná o
drobný spor vtedy, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- Eur. Predmetom
konania bolo zaplatenie sumy vo výške 571,23 Eur. Odvolateľ zároveň zdôraznil, že neposkytol súdu
v súlade s § 115a ods. 1 O.s.p. súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Z tohto
dôvodu podľa jeho názoru nedošlo k naplneniu zákonných podmienok, ktoré musia byť splnené na
to, aby mohol prvostupňový súd rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania vzhľadom k tomu, že
predmet konania nedosiahol sumu 1.000,- Eur a súčasne nebol súdu účastníkmi konania vyslovený
súhlas na takéto rozhodnutie. Súd prvého stupňa týmto mu odňal ako účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Takisto nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania neobsahovala adresu predávajúceho,
na ktoré by mohol spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Poukazuje na skutočnosť, že adresa
predávajúceho, kde mohol odporca uplatniť reklamáciu, prípadne sťažnosť, je uvedená na odtlačku
pečiatky predávajúceho, ktorý sa nachádza v pravom hornom roku lícovej strany predmetnej úverovej
zmluvy. Súčasne je toho názoru, že je potrebné prihliadať aj na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v
zmysle ktorého, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania dlhu, ak možno
usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa
nemôže stotožniť s rozhodnutím súdu, ktorým žalobe v zamietajúcej časti nevyhovel a je toho názoru, že
súd mu mal správne priznať uplatnený nárok v celom rozsahu. Súčasne si uplatňuje trovy odvolacieho
konania spolu vo výške 45,82 Eur.
Odporca, resp. jeho opatrovník odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa
písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(teda s výnimkou výroku o zrušení platobného rozkazu) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudkubol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2
O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli
(§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že hoci odvolanie navrhovateľa je sčasti dôvodné,
boli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody a
argumentáciu prvostupňového súdu v preskúmavanom rozsudku, je posúdiť, či boli splnené zákonné
podmienky na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania ako aj to či predmetnú úverovú zmluvu
uzavretú medzi účastníkmi je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1
písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s nárokom navrhovateľa len na nezaplatenú
úverovú istinu.
Podľa § 115a O.s.p. na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je
v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných
dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania
súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali. (ods. 1) Pojednávanie nie je
potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. (ods. 2)
Ustanovenie § 115a ods. 2 O.s.p., je vo vzťahu k prvému odseku citovaného ustanovenia špeciálnym
ustanovením, čo znamená, že súd v drobných sporoch môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
aj bez splnenia podmienok uvedených v prvom odseku, teda bez súhlasu účastníkov konania, čím sa
dosiahne hospodárnejší a efektívnejší postup v konaní.
Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 eur, od toho
okamihu ide o drobný spor.
Podľa § 29 ods. 6 O.s.p. za opatrovníka súd ustanoví osobu pôsobiacu v rodinnom, pracovnom,
kultúrnom, prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže za opatrovníka ustanoviť
aj obec. Súd nemôže ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, ktorý prejednáva vec; to neplatí vo
veciach, v ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje 1000 eur
(ďalej len "drobné spory").
Podstatnou okolnosťou pre identifikáciu, či ide o drobný spor, je okolnosť, že hodnota predmetu konania
v priebehu konania dosiahne sumu 1 000,- Eur. Je pravdou, že v zákone formulovaný predpoklad
na posúdenie, kedy ide o drobný spor vyvoláva určité nejasnosti, medzi ktoré patrí aj namietanie
navrhovateľom, že predmet konania nedosiahol 1 000,- Eur, keďže predmetom konania bolo zaplatenie
sumy vo výške 571,23 Eur. Polemiku tak môže skutočne vyvolávať použité slovné vyjadrenie „dosiahne“,
avšak vychádzajúc z logického a teleologickeho výkladu, t.j. výkladu podľa účelu a zmyslu cit. zák. ust.
§ 200ae ods. 1 O.s.p. tu aj v spojení s § 29 Ods. 6 O.s.p., ktorý v súvislosti s drobným sporom hovorí
o pohľadávke neprevyšujúcej sumu 1 000,- Eur možno uzavrieť, že pohľadávky nízkej hodnoty sú tie,
ktoré neprevyšujú, resp. nedosiahnu, nepresiahnu hodnotu 1 000,- Eur, čo je aj daný prípad.
Nebolo medzi účastníkmi sporné a prvostupňový súd správne uzavrel, že právny vzťah medzi
navrhovateľom ako veriteľom a dodávateľom, resp. predávajúcim a odporcom ako dlžníkom a
spotrebiteľom, ktorý vznikol na základe predmetnej úverovej zmluvy zo dňa 10.9.2010, na základe
ktorej navrhovateľ poskytol odporkyni úver vo výške 449,- Eur, je zmluvou spotrebiteľskou a preto sa
nevyhnutne spravuje dotknutými normami na ochranu spotrebiteľa, najmä zákonom č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ktorý súd prvého stupňa
na vec správne aplikoval.
Podľa § 9 ods. 1 tohto zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Podľa ods.
2 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti: podľa písm. c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť. Podľa § 11 ods. 1 zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.
1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.Prvostupňový súd zamietnutie návrhu odôvodnil tým, že v zmluve absentuje údaj - adresa
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Odvolateľ s týmto
nesúhlasil a protiargumentoval tým, že adresa je uvedená na odtlačku pečiatky predávajúceho, ktorý sa
nachádza v pravom hornom rohu lícovej strany predmetnej úverovej zmluvy.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje
údaj, ktorý vyžaduje zákon v § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 129/2010 Z.z. a to adresa predávajúceho, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
V zmysle § 2 ods. 1 písm. b) zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa predávajúcim je podnikateľ,
ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky, alebo poskytuje služby.
Keďže s poukazom na vyššie uvedené navrhovateľ ako veriteľ poskytol pri uzavretí predmetnej
úverovej zmluvy odporcovi ako spotrebiteľovi finančné služby, je potrebné ho považovať zároveň i za
predávajúceho.
V zmysle § 2 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Zákon o spotrebiteľských úverov v § 9 ods.
2 jednoznačne odlišuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa písm. b), teda
obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa ak ide o právnickú osobu a podľa písm. c) adresu
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Z citovaných ustanovení
teda vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať obe uvedené náležitosti. Pokiaľ
teda v predmetnej úverovej zmluve je v záhlaví uvedené obchodné meno, sídlo a IČO veriteľa, ide o
údaje identifikujúce veriteľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) citovaného zákona. V zmluve sa ale ani s
prihliadnutím na odvolanie navrhovateľa nenachádza špecifická obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. c) citovaného zákona a to označenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť rozhodne nemôže byť nahradená identifikačnými údajmi
veriteľa ako zmluvnej strany, ktoré sa musia nachádzať v akejkoľvek zmluve. Nie je pritom rozhodné či za
predávajúceho v zmysle vyššie citovaných nejednoznačných terminologicky nejednotných ustanovení
je v danom prípade potrebné považovať veriteľa, ktorý poskytol finančnú službu (navrhovateľ), alebo
priamo predávajúceho E. Q. (inak nie úplne čitateľne identifikovateľného v zmluve ďalšími údajmi -
obchodné meno, IČO, sídlo), ktorý spotrebiteľovi predal tovar (tento v zmluve nie je špecifikovaný), ktorý
bol predmetom financovania, keďže adresa na reklamáciu alebo sťažnosť ani jedného z nich nie je v
zmluveobsiahnutá.Prvostupňovýsúdpretosprávneuzavrel,žetentoúdajvpredmetnejúverovejzmluve
chýba. V dôsledku toho je potom potrebné s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona
považovať daný úver za bezúročný a bez poplatkov. Keďže v konaní si navrhovateľ okrem nesplatenej
istiny úveru uplatnil aj dlžné úroky, zmluvné pokuty a iné poplatky, v tejto časti súd prvého stupňa návrh
zamietol a priznal navrhovateľovi len uplatnenú úverovú istinu 442,25 Eur s príslušenstvom (inak súd
prvého stupňa vôbec nezisťoval akú sumu vôbec odporkyňa na úver plnila, vychádzal len z tvrdení
navrhovateľa o dlžnej úverovej istine vo výške mu priznaných 442,50 Eur, bez potreby zaoberania sa
hodnovernosťou tohto tvrdenia a samotnej konkretizácie navrhovateľom ako došlo k ustáleniu tejto sumy
ako dlžnej istiny úveru - v konaní táto skutočnosť nebola napádaná, nebola napádaná ani v odvolacom
konaní, tu samozrejme odporkyňou, ktorá sa proti vyhovujúcej časti rozsudku neodvolala, táto sa tak
stala právoplatnou - poznámka odvolacieho súdu).
Navyše súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že v predmetnej zmluve
o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č.
129/2010 Z.z. a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ktorý záver vyslovený súdom prvého stupňa odvolateľ
v podanom odvolaní nespochybnil, preto už len z uvedeného nenamietaného dôvodu, bolo potrebné
predmetnú zmluvu o úvere podľa citovaného zákona považovať za bezúročnú a bez poplatkov.
Napokon pokiaľ išlo o namietané uznanie zvyšku záväzku odporkyňou jej čiastočným plnením s
odkazom odvolateľa na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, odvolací súd poukazuje na to, že keďže
ide o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa prednostne vzťahujú ustanovenia právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa, ktoré sú lex specialis oproti lex generalis ustanoveniam Obchodného zákonníka, čím vdanom prípade je potrebné aplikovať na predmetný zmluvný vzťah práve priaznivejšie ustanovenia
Občianskeho zákonníka (pozri § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré stanovujú prísne podmienky
na uznanie práva (navyše úprava je kogentná), ktoré sa musí urobiť predovšetkým v písomnej forme (§
40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a musí sa týkať ako jeho dôvodu, tak aj jeho výšky, pričom prejav
vôle o uznaní práva musí byť určitý a zrozumiteľný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), preto možno
uzavrieť, že čiastočné plnenie dlžníkom nemožno považovať za uznanie zvyšku dlhu, pretože k uznaniu
dlhu odporkyňou spôsobom uvedeným vyššie nedošlo. Odvolací súd týmto nijako nepopiera úver ako
absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že
prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy
v oblasti spotrebiteľského práva.
Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných
pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,
ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5 MCdo 20/09).
Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje odvolací súd aj argument, že rovnaká
právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Odvolací súd poznamenáva, že aj právna
úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod.. Nemožno
prehliadnuťpritomfakt,žesútopredovšetkýmdodávatelia,ktoríuplatňujúvecinasúde.Sporyiniciované
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.
S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní odvolacích dôvodov, potom odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bol návrh zamietnutý, včítane závislého výroku o náhrade trov
konania (inak odvolaním osobitne nenamietanej), ako vo výroku vecne správny s použitím ust. § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.
I v odvolacom konaní bol plne úspešný odporca a preto jemu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. §
224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému navrhovateľovi.
Keďže ale odporca si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil
(podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevznikli), odvolací súd odporcovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.