Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/120/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412207358
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8412207358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
21C/419/2012 - 53 zo dňa 25.11.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalobu zamietol. II. Žalovanej náhradu trov konania

nepriznal.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa článkom 46 ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ustanovením § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1,2, 4, § 15 ods. 1, § 16
ods. 4, § 17 ods.1,2,3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škody spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 44 ods. 1,2 a 8, §
41 ods. 2 písm. c), d), § 243 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
( Exekučný poriadok ) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení ďalších predpisov.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s

nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Kežmarok.

Žalobca namietal nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v exekučnom konaní, kde bol
oprávneným, nerozhodol súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote.

Súd prvého stupňa konštatoval, že nemá vedomosť o tom, že by ohľadne žalobcom tvrdených prieťahov
v predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania a riešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a
ani že by rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Európsky súd pre ľudské práva, pričom
konštatovanie porušenia práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je v kompetencii
Ústavného súdu SR. Prvostupňový súd v tejto súvislosti poukázal aj na znenie ustanovenia § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. účinné od 01.01.2013.Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie existencie nesprávneho úradného
postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Okrem
nepreukázania nesprávneho úradného postupu žalobca nepreukázal ani vzniknutú škodu (neuniesol

dôkazné bremeno jej preukázania, pretože na to nestačí len samotné tvrdenie žalobcu, že mu
náklady vznikli ) a nepreukázal ani nemajetkovú ujmu pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku
povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii povinného. Ide iba o
hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Výšku uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu sa súd prvého stupňa
nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.

Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným prvostupňový súd konštatoval, že právo žalobcu
domáhať sa náhrady škody premlčané nebolo, pretože k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora

došlo až po dni 23.04.2009 (žalovanej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
dňa 23.04.2012). V tejto súvislosti ale konštatoval aj to, že žaloba bola podaná predčasne, pretože bola
podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, čo zakladá samostatný
dôvod na zamietnutie žaloby.

Prvostupňový súd však žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre

priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Výrok o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si ich neuplatnila.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou

obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa

nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom
rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd prvého stupňa len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody zamietol znalecké dokazovanie. Znemožnil tak žalobcovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania
neboli žiadne udržateľné dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je
výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Žalobca pred

súdom uviedol, že zadal vypracovanie znaleckého posudku a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy
o ekonomickej podstate veci. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však

ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú

a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Na základe toho navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., vo veci
bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia, kedy čas a miesto verejného vyhlásenia rozhodnutia

bolo na úradnej tabuli súdu oznámené dňa 23.03.2015 a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní v
prejednávanej veci postupoval správne. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,
správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani
po podaní odvolania žalobcom nebolo zistené, že by prvostupňový súd vo svojom konaní a rozhodovaní
pochybil. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého

stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z výsledkov vykonaného dokazovania, konkrétne z výpisov zo spisov Okresného súdu Kežmarok
vyplýva, že vo veci

1/ 1Er/83/2006 žiadosť o zmenu exekútora bola doručená súdu 06.10.2010, exekučné konanie bolo
zastavené uznesením zo dňa 11.01.2012 bez zmeny exekútora,

2/ 4Er/417/2003 žiadosť o zmenu exekútora bola doručená súdu 21.11.2010, súd o žiadosti rozhodol
uznesením zo dňa 02.04.2012,

a vo veci

3/ 4Er/12/2006 žiadosť o zmenu exekútora bola doručená súdu 06.10.2010, súd o žiadosti rozhodol
uznesením z 02.04.2012.

Podľa ust. § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( Exekučný
poriadok ) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právnevzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona

zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v

tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať,
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných
exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je možné konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k

disciplinárnemu postihu sudcu alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi priamo aplikáciou § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom
znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy.

Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 63/2000, v zmysle
ktorého aj prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup súdu
so zbytočnými prieťahmi, pretože pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojmom
autonómnym, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V tejto súvislosti je potrebné brať do úvahy okolnosti, na ktoré správne prvostupňový súd upriamil
pozornosť, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať viaceré procesné
úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi,
vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu
novému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné súhlasiť aj s názorom,

že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote nie je možné
považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu, pretože
vyššie uvedené sprievodné procesné úkony je potrebné vykonať a až na ich základe rozhodnúť o návrhu
na zmenu exekútora.

Rovnako je potrebné stotožniť sa s tvrdením o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu

pri preukazovaní vzniku škody. V konaní neboli predložené právne významné dôkazy dokumentujúce
skutočnú výšku škody a preto poukaz žalobcu na ním zadané vypracovanie znaleckého posudku je
právne bezvýznamný, ak takýto dôkaz v konaní predložený nebol. Od začatia konania pritom ubehla
dostatočne dlhá doba, počas ktorej tento dôkaz žalobca predložiť mohol. Okrem toho v žalobách
spojených na spoločné konanie žalobca presne vyčíslil svoje nároky na náhradu škody a teda už v tom

čase musel mať dostatok podkladov, z ktorých pri vyčíslení výšky škody vychádzal.

Žalobca taktiež nepreukázal existenciu dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako
dôvod pre takéto priznanie nemožno akceptovať to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu

vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Tieto dôvody sám žalobca uvádza len ako možné riziká bez
ich dostatočného podloženia a preukázania.Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného

vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal.
Keďže ide o návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol
rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.