Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. júl 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/135/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204643
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113204643.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36
864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a .

Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 21.09.2012 doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal,

aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2180797 dlžníkom Q. D., narodenou XX.XX.XXXX, (ďalej len
„povinný“), v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 668,97 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 133,79 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že

žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej
miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
písomným podaním, a to postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere povinným, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX13585/2010. Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho

povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom
ustanovenejdobe.Exekučnýsúdnapriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernej
právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 17.03.2011. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 211 dní). Žalobca
ďalej uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,

konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
byumožňovalaexekučnémusúdupostupovaťnesústredeneasozbytočnýmiprieťahmitak,žekvydaniu
rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával voveci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej
veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková
škoda v celkovej výške 668,97 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti

dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere, nemôže preto tiež nastať
akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny s príslušenstvom zo strany exekučného súdu. Zároveň si
žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Uviedol, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania
žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedol,
že žalobca mohol, ak by došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia

bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho
hospodára. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za
konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu
svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných

nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v
spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jej
majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu
a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri
realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva,žekaždýmáprávonarozhodnutiepodľarelevantnejprávnejnormyarealizácia základnéhopráva
nasúdnuochranupredpokladá,žeúčastníkovi súdnehokonaniasa súdnaochranaposkytnevzákonom
predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práva a princípov právneho štátu.
Žalobca uviedol, že si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené

v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 133,79 eur
t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou). Žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo Vyjadrení k žalobe zo dňa 27.06.2013, doručenej súdu dňa 03.07.2013, uviedla, že
žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám, uviedla,
zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z

dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pričom má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu
alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Dňa 23.04.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti opredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 a vzhľadom na skutočnosť,
že už dňa 27.09.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, keď poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. sa môže

práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto
má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za

predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax ukázala, že
lehotanapoverenieexekútorajevýraznouprekážkoutoho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo
sa prejavilo veľkým počtom nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Zo
samej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie

rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, 15 dňová lehota sa týka prípadu,
keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu okrem exekučného titulu
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. K novelizovanému § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku je v dôvodovej správe uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada

SR a skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v

konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný

súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zo skutkových
okolností uvádzaných v niektorých žalobách žalobcu, k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v
období pred marcom 2009. V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty

od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k
uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom
23.4.2009. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré
spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených

so stratou času zamestnanca, pričom neuvádza, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk a
paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za
ušlý majetkový prospech. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok a žalobca nepreukázal jednak vznik škody a ani výšku škody. Vo vzťahu k nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a

fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia
„ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci, žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie

nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomatickynastáva
zvýšenérizikoohrozeniaaleboporušeniaprávaspotrebiteľa.Sprihliadnutímnapopísanúcharakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ sižalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí,
že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované

za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
voči štátu. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie

náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalovaná vo Vyjadrení k žalobe zo dňa 27.06.2013 doručenej súdu dňa 03.07.2013 uviedla, že žalovanej
bolo v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 bolo doručených 43.597 žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je

možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať. Žalovaná disponuje vlastnou databázu doručených žiadostí,
na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im
doručená bola, žalobca však neposkytol v rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť
potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a
vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z
uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23NcC/51/2012-14 zo dňa 12.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (jedná sa o drobný spor), pričom vykonal dokazovanie oboznámením sa s Návrhom zo dňa
21.9.2012, s Vyjadreniami žalovanej zo dňa 27.6.2013, s obsahom spisu Okresného súdu Senica
spisová značka 3Er/863/2010. Rozsudok bol verejne vyhlásený bez nariadenia pojednávania v zmysle §

156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené
na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku neboli
prítomní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 3Er/863/2010 súd zistil, že dňa 25.11.2010

bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného: žalobcu, proti povinnému, pre vymoženie pohľadávky 136,00 eur s príslušenstvom.
K žiadosti bola pripojená zápisnica spísaná exekútorom dňa 18.08.2010 a rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu č. SR 05868/10 zo dňa 19.07.2010. Okresný súd Senica uznesením z čl. 9 zo dňa
24.02.2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu, že exekučný titul bol v rozpore so zákonom

a následne uznesením č.l. 13 zo dňa 30.06.2011 exekučné konanie zastavil.

Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody v sume 668,97 eur a náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 133,79 eur.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu rozhodnutia
o udelení poverenia (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z.z.“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľaustanovenia§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným

orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa

poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., každý je povinný bezodplatne poskytnúť
súčinnosťpotrebnúprepredbežnéprerokovanienávrhupríslušnémuorgánuvlehoteurčenejpríslušným
orgánom.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí

za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení platnom a účinnom ku
dňu doručenia žiadosti o udelenia poverenia súdu), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení platnom a účinnom ku dňu
doručeniažiadostioudeleniapovereniasúdu),súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková

škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica vo vyššie uvedenom exekučnom konaní. Nesprávny úradný postup Okresného súdu Senica mal
podľa žalobcu spočívať v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
17.03.2011 (pozn. v skutočnosti rozhodol 24.02.2011). K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo podľa žalobcu po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 211 dní. Žalovaná
sa bránila v konaní tvrdením, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že

lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.
Ďalej žalovaná poukazovala na to, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní.

V rámci skutkového stavu v prejednávanej veci bolo zistené, že žalobca podal dňa 18.08.2010 súdnemu

exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému návrh na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti
povinnej, pre vymoženie pohľadávky 136,00 eur s príslušenstvom. Dňa 25.11.2010 bola okresnému
súdu doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie tejto exekúcie. Okresný súd uznesením
zo dňa 24.02.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora a uznesením zo dňa 30.06.2011 exekučné
konanie zastavil. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou žalovanej

dňa 25.09.2012 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej
v prejednávanej veci. Žalovaná na uvedenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody neodpovedala dôvodiac, že žalobca neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú
súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený. V čase rozhodovania súdu tak
uplynula šesťmesačná odo dňa prijatia žiadosti, preto žalobu nemohol súd považovať za predčasnú.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym
úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo
v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej

moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom

konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup
nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré
je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok navrhovateľa na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Dňa
25.11.2010 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorú žiadosť súd zamietol dňa 24.02.2011, teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na 91. deň od jej doručenia súdu, a nie s omeškaním viac ako 211 dní, ako
uvádza žalobca. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre
ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov,akoajexoffopreskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne resp. čiastočne zamietne,
pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená pätnásťdňová
lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (resp.
čiastočnom zamietnutí) zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej

veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd
lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal (vychádzajúc z
obsahu exekučného spisu). Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol
v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že doba od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí, viedla k strate

jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V
postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne, možno konštatovať,

že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé,
že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci a tento nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh
žalobcu považoval za neopodstatnený.

Čo sa týka materiálnej škody žalobca vyčíslil túto škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa
jeho názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Žalobca by však musel
preukázať v prvom rade, že by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od
dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a

v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená,
že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale
nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti,
atď.., preto má súd za to, že nemôže žalovaná niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu

škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody.
Nároky, ktoré si žalobca uplatňuje, je možné preto považovať za hypotetické. Určenie výšky škody
v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by
dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného

konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i
rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil

rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Žalobca v
žalobách neuvádza ani to, či predmetné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Súd však
nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani
nedošlo. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou

a konaním exekučného súdu.

Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnomkonaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba,
pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval
a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.

Požadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodloženánijakými
reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a

predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu spojené s touto podnikateľskou
činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu,
považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok k na náhradu
škodyvočištátu,keďžeuplatnenáškodamalažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva

žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalobca teda
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, súlad postupu žalobcu s
dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Podľa súdu sa žalobca snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia

vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 25.11.2010, a preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania nezaoberal.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej

škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote,
resp. vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne
úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že
by jej trovy konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Trnave.

Odvolanie musí obsahovať nasledovné náležitosti :

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak,
aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ďalej musí byť v odvolaní
uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.