Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Saz/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200044
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:1015200044.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľa: Q. T.,

F.. XX.XX.XXXX R. E. I., H. U., L., Š. H. L., P. H. Q., P. R., Ž.L., T. B. C. I. O. C. Q., H. Q. H. R. P. H.
E. I., E. Č. J., T. Z. K. I. Č. C., H. U., L., toho času T. X, K. J., Ž., Slovenská republika (ďalej len „SR"),
zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia
ČAS: MU-272-17/PO-Ž-2014 zo dňa 08.12.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-272-17/PO-Ž-2014 zo dňa 08.12.2014 v
časti o neudelení azylu.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-272-17/PO-Ž-2014 zo dňa 08.12.2014 odporca podľa ustanovenia
§13ods.1zákonač.480/2002Z.z.oazyleaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a
a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

Navrhovateľ bol dňa 17.09.2014 v zmysle Dublinského dohovoru vrátený z územia Š. z dôvodu, že na
konanie o udelenie azylu je príslušná SR.

Odporca uviedol, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území SR dňa 28.12.2012. Z H.
Q. S. navrhovateľ dňa 11.02.2013 svojvoľne odišiel. Odporca z toho dôvodu zastavil konanie, vedené

pod ČAS: MU-896/PO-Ž-2012, podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle.

Navrhovateľ počas vstupného dohovoru uviedol, že o azyl požiadal z dôvodu, že v L. vládne diktátorský
režim a on osobne neznáša vládu, ktorá je v súčasnosti pri moci. Druhým dôvodom je, že v L. musí
každý dospelý človek po skončení školy nastúpiť na vojenskú službu. V armáde slúžil od roku 1998 do
roku 2002, pričom sa zúčastnil vojenského konfliktu s Etiópiou. V roku 2003 opätovne narukoval a slúžil
vo vojenskom objekte I. G. neďaleko I.. V roku 2007 zbil svojho nadriadeného a jeden a pol roka strávil
vo väzení Po prepustení naďalej slúžil v armáde, pričom sa viackrát pokúsil o útek z kasární domov.
Vždy ho však našli a vrátili späť do kasární. Ďalej uviedol, že ďalej už nechcel žiť takýto život a preto

sa rozhodol vycestovať do Európy. Osobne nebol členom, ani sympatizantom, žiadnej politickej strany,organizácie, či hnutia, nebol nikdy trestne stíhaný a nemal žiadne problémy s bezpečnostnými, či inými
zložkami štátu.

Odporcavodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiauviedol,ževšetkyskutočnostiuvedenénavrhovateľom

boli počas konania objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a žiadosť individuálne preskúmavaná
v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo
dňa 04.03.1996.

Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že posudzoval alternatívu prenasledovania v kontexte s jeho
výpoveďou v dvoch rovinách:

1. V L. je autoritársky režim pod kontrolou prezidenta O. I.. Prechodná vláda neumožnila vznik

demokratického systému. V tejto súvislosti odporca uviedol, že navrhovateľ nebol týmto režimom počas
jeho pobytu v krajine pôvodu nikdy nijakým spôsobom dotknutý tak, že by boli vážnym spôsobom
porušené jeho základné ľudské práva v tom zmysle, že by ich porušenie javilo známky prenasledovania.
Vychádzal pritom z výpovede navrhovateľa.

2. Vojenská služba sa vzťahuje na mužov vo veku od 18 rokov. Vláda požaduje registráciu mládeže na

vojenskú službu vo veku 17 rokov a zamieta im výjazdové povolenia na opustenie krajiny. Podľa odporcu
výkon vojenskej služby nespĺňa štandardné demokratické princípy v dôsledku všeobecnej nepriaznivej
situácie. Vychádzal pritom z príručky UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa
Ženevského dohovoru z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov“.

Odporca nepovažoval navrhovateľa za utečenca z dôvodu, že navrhovateľ počas konania ničím

nepreukázal, že by bol za dezerciu potrestaný z dôvodov, uvedených v Ženevskej konvencii z roku 1951.
Pomocou voľného prekladu UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Ženevskej
konvenciezroku1951apodľaProtokoluzroku1967opostaveníutečencov“,odporcapoukázalnato,že
zbehaleboosoba,vyhýbajúcasavojenskejslužbe,môžebyťpovažovanázautečenca,akviepreukázať,
že by bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných,

sociálnych alebo politických dôvodov.

Odporca dodal, že podľa Svetovej správy Human Rights Watch z 21.01.2014, tisíce L. utiekli z krajiny
v dôsledku krutých podmienok vo vojenskej službe. Vysoký komisár pre utečencov uviedol, že od roka
2011 utieklo asi 5% populácie krajiny. Väčšina dezercií, ako v prípade navrhovateľa, je vedených výlučne
z osobných dôvodov, nakoľko vojaci základnej vojenskej služby odmietajú žiť v zlých podmienkach.

Odporca mal za to, že sa nejedná o dôvody relevantné pre udelenia azylu.

Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil
podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia,
poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Odporca ďalej uviedol, že sa stotožnil so stanoviskom splnomocnenej právnej zástupkyni navrhovateľa,
ktorá uviedla, že vzhľadom na výpoveď navrhovateľa by mu mala byť poskytnutá určitá forma
medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle.

Odporca si za účelom posúdenia tvrdení žiadateľa o všeobecnej nepriaznivej situácii v L., zadovážil

aktuálne informácie o všeobecnej situácii v tejto krajine MU-ODZS-2014/000286-004 z 18.06.2014, MU-
ODZS-2014/000286-002 z 12.06.2014, ako aj zo správy EASO zo stretnutia k praktickej spolupráci v
L. z 15. a 16.10.2014.Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej
splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok, v ktorom žiadal rozhodnutie odporcu zrušiť v časti
o neudelenie azylu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svoj opravný prostriedok odôvodňoval tým, že rozhodnutie odporcu vychádzalo z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku pred tým, ako
pristúpil ku konkretizácii dôvodov opravného prostriedku, uviedol svoj stručný profil.

V opravnom prostriedku navrhovateľ pred citovaním ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku a
Kvalifikačnej smernice uviedol, že odporca má azylovú žiadosť posudzovať v nasledujúcich intenciách
navrhovateľa:

- ako dezertéra z armády,

- ako neúspešného žiadateľa o azyl,

- ako osobu, ktorá nelegálne opustila krajinu.

Podľa navrhovateľa objektívnosť obáv bola riadne preukázaná správami o krajine pôvodu, ktoré odporca
založil do administratívneho spisu a informáciami uvedenými v opravnom prostriedku. Za tým účelom

navrhovateľ citoval zo správ odporcom založeným do administratívneho spisu a Príručky UNHCR:
Pokyny pre posúdenie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov o azyl z L., UNHCR Eligibility
Guidelines for Assessing the International Protection Needs of Asylum - Seekers from L., 20.04.2011,
HCR/EG/ERT/11/01, prístupné na: http://www.refworld.org/docid/4dafe0ec2.html, str. 15 a 20.

Navrhovateľ uviedol, že požiadanie o azyl je považované za kritiku vlády, čo nie je tolerované. Za prejav

politickej opozície voči vláde sú považované osoby, ktoré nelegálne prekročili L. hranice. Navrhovateľ
poukázal na správne zistenie odporcu, že navrhovateľovi, ako neúspešnému žiadateľovi o azyl, v
prípade návratu do krajiny pôvodu by hrozilo uväznenie a teda aj mučenie, ktoré je pravidlom v L.
väzniciach.

Odporca svojim podaním zo dňa 06.03.2015 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa.

Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu dospel k názoru, že navrhovateľovi
sa nepodarilo opodstatniť svoje obavy z perzekúcie v prípade jeho návratu do L.. Odporca bol toho
názoru, že vyhýbanie sa výkonu vojenskej služby, ako aj dezercia, nepredstavujú prenasledovanie z
dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia, ak ho samotný žiadateľ o udelenie azylu v krajine
pôvodu neprejaví. Odporca tento názor vyvodzoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža

51/2010. Samotný fakt, že sa navrhovateľ obáva väzenia (neprimeraného trestu) v prípade návratu
do krajiny pôvodu, nie je podľa odporcu dôvodom na udelenie azylu. Tento právny názor vyvodil z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/28/2014. Odporca navrhol rozhodnutie v celom rozsahu
potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa

ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len
„O. s. p.“) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O. s. p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14
zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia
ustanovenia § 250q ods. 2 O. s. p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto

obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina
základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika
viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.

Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu

v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o
udelenie azylu zo dňa 08.10.2014 skutočnosťou, že „nechcel slúžiť v armáde“, ktorej odporca venoval
náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie, okrem výsluchu navrhovateľa, aj obsahom správ o krajine
pôvodu (č. l. 33-47 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj
uviedol.Krajskýsúdpriposudzovanírozhodnutiaodporcupoukazujenaskutočnosť,žeodporcasprávne

vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených
v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon
o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d) bod 1), okrem všeobecných predpokladov

(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe -
navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba
za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu,
teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.

Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského
dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli
splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v
zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa

zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych
orgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil takému konaniu ani zo strany neštátnych pôvodcov. Navrhovateľ
bol síce niekoľkokrát zadržiavaný a uväznený kvôli pokusom o útek z krajiny, ale tak, ako to vyplýva aj
z Príručky UNHCR z roku 1992 - Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie
z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (bod 167 a nasl.), za utečencov

nemožno považovať osoby, ak jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe
bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Na druhej strane UNHCR uznáva, že pokiaľ
by si výkon vojenskej služby vyžiadal účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho
vnútorným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest
alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe považovať za prenasledovanie.

Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské operácie (činy) podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle,
ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodného spoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Trest,hroziaci žiadateľovi o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe, je možné považovať za
prenasledovanie až po splnení týchto ostatných predpokladov definície.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu

javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako
neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie
azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa
nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Z Vyhlásenia
cudzina zo dňa 28.12.2012 vyplýva, že o udelenie azylu žiadal z politických a ekonomických dôvodov.

Z Dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 08.10.2014 vyplýva skutočnosť, že ak by navrhovateľ
nemusel slúžiť v armáde, tak by možno ani neopustil krajinu pôvodu.

Navrhovateľ tvrdil, že mu hrozí trest za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú službu a za opustenie
krajiny pôvodu, pričom poukázal na dostupné správy o krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že takéto
osoby čelia väzneniu v zlých podmienkach, sú mučení a častokrát miznú. Odporca v napadnutom
rozhodnutí sa zaoberal týmito skutočnosťami a vychádzajúc aj z Príručky UNHCR o oprávnenosti

potreby medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z L. dospel k záveru, že vyhýbanie sa vojenskej služby
a opustenie krajiny pôvodu, môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde.

Odporca správne posúdil postavenie osoby navrhovateľa, podliehajúcej povinnej vojenskej službe v
prípade jeho nenastúpenia alebo dezertovania z armády z hľadiska zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatrení, ktoré by mohli byť diskriminačné alebo vykonávané diskriminačným spôsobom

z pohľadu citovaných zákonných ustanovení zákona o azyle. Ak dospel k záveru, že sa nejedná o
perzekúciu, napĺňajúcu znaky prenasledovania uvedeného v ustanovení § 2 písm. d) zákona o azyle,
nepochybil.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o
postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom
prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď
v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.

Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadne nesprávneho
právneho posúdenia veci za dôvodné. Námietky navrhovateľa nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
došiel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil

skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov
pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona
o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne
výhrady a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne

potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O. s. p..

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemalipreto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.