Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. apríl 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/115/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113212554
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113212554.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: J.M. A., nar.

XX.XX.XXXX, bytom N. M. XX, B., zast. V.. P. A., bytom N. M. XX, B., proti žalovanému: LIAZ, s.r.o.,
Košická 20, Prešov, IČO: 36462161, zast. JUDr. Kvetoslavou Draganovskou, advokátkou so sídlom v
Prešove, Jarková 2, neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 5.637,22 eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 136,50 eur od 30.11.2012 do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 392,60
eur od 31.12.2012 do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 392,60 eur od 31.1.2013
do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 28.2.2013 do zaplatenia, s

5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 31.3.2013 do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 30.4.2013 do zaplatenia, s 5,5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 405,24 eur od 31.5.2013 do zaplatenia, s 5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 405,24
eur od 30.6.2013 do zaplatenia, s 5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 31.7.2013
do zaplatenia, s 5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 31.8.2013 do zaplatenia, s
5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 30.9.2013 do zaplatenia, s 5,5, % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 405,24 eur od 31.10.2013 do zaplatenia, s 5,25 % úrokom z omeškania

ročne zo sumy 405,24 eur od 30.11.2013 do zaplatenia, s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
405,24 eur od 31.12.2013 do zaplatenia, s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 257,88 eur od
31.1.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti nároku náhrady mzdy a úroku z omeškania žalobu z a m i e t a ,

III. žalobu v časti uplatneného nároku nemajetkovej ujmy a určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným končí dňom 31.5.2014 z a m i e t a ,

IV. žiadny z účastníkov n e m á na náhradu trov právo.

o d ô v o d n e n i e :

Pôvodným návrhom sa žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 22.12.2009 (v zmysle jej
zmeny zo dňa 3.11.2011) domáhal určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa
16.11.2009 je neplatná a pracovný pomer ďalej trvá. Ďalej, aby žalovanému bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi za obdobie od 17.11.2009 do 30.11.2011 a do budúcna náhradu mzdy v sume do
17.11.2009 do 31.12.2009 - 528,70 eur a za obdobie od 1.1.12010 do 31.12.2010 v sume 4.376,72 eur,

za obdobie od 1.1.12011 do 30.11.2011 v sume 4.130,83 eur, zaplatiť odvodové povinnosti príslušným
organizáciám za obdobie od 17.11.2009 do 30.11.2009, a nahradiť trovy konania.Návrhom predneseným na pojednávaní dňa 14.1.2014 prostredníctvom zástupkyne žalobca žiadal na
žalovanom zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za 49 mesiacov v celkovej sume 18.620,- eur za obdobie
od 17.11.2009 do 17.11.2013 a následne za ďalší mesiac do 17.12.2013 k tomu žiadal priznať úroky z

omeškania podľa základnej diskontnej sadzby určenej NBS vypočítané podľa kalkulačky v sume 1.345,-
eur a náhradu trov konania. Uplatnil si nemajetkovú škodu vo výške 1.000,- eur ročne, spolu 4.000,- eur.

Súd pripustil zmenu návrhu uznesením zo dňa 1.4.2014 keď po výzve súdu, zástupkyňa žalobcu
špecifikovala uplatnený nárok, žalobca si tak uplatnil na žalovanom 18.620,- eur spolu s úrokom z

omeškania 1.345,- eur za obdobie od 17.11.2009, náhradu nemajetkovej škody vo výške 970,- eur a
nemajetkovú ujmu vo výške 4.000,- eur s tým, že žiadal aj určiť, že pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovaným končí dňom 31.5.2014 po vyčerpaní zákonnej dovolenky.

Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril a uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.12.2009 domáhal
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a neuplatňoval si náhradu mzdy o čom svedčí, že boli

uplatnené nároky ako odstupné a odchodné. Kvalifikovanú zmenu návrhu vykonal až na pojednávaní
dňa 3.11.2011 a až týmto dátumom žalobca splnil kvalifikovanú podmienku pre uplatnenie nároku z
neplatného skončenia pracovného pomeru, a to oznámil zamestnávateľovi, že trvá naďalej na tom, aby
ho zamestnával. Prípadné nároky na náhradu mzdy teda uznal od dátumu 4.11.2011. Žalovaný poukázal
na to, že dňa 16.12.2013 vyzval žalobcu na nástup do práce, avšak bezúspešne. Žalovaný poukázal

na to, že pred prípadným rozhodovaním o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, aby
sa súd vysporiadal s rozhodujúcou skutočnosťou a to predložením rozhodnutia sociálnej poisťovne
zo dňa 18.11.2009, ktoré žalobca ako zamestnanec doručil žalovanému ako zamestnávateľovi ešte v
novembri roku 2009, na základe ktorého požadoval skončenie pracovného pomeru k 31.12. 2009 z
dôvodu dlhodobej straty zdravotnej spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu. Podľa tohto rozhodnutia

žalobca, ako zamestnanec odo dňa 18.11.2009 by nebol schopný vykonávať prácu, podľa pracovnej
zmluvy bez vážneho ohrozenia zdravia. Podľa platnej judikatúry, zamestnanec v takom prípade nemá
nárok na poskytnutie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a to aj vtedy, keď
oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V takom prípade vzniká nárok na náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku len za výpovednú dobu, t. j. za dobu dvoch mesiacov, podľa ustanovenia § 69

ods. 4 Zákonníka práce. V prípade, že súd takémuto návrhu nevyhovie a bude rozhodovať o nároku z
neplatného skončenia pracovného pomeru, žalovaný žiadal v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka
práce na primeranom znížení náhrady za čas presahujúci 12 mesiacov, nakoľko ide o nároky, ktoré
vznikli,podľaprávnejúpravyúčinnejdo28.2.2010.Vzhľadomnaokamihoznámeniaotrvanípracovného
pomeru je tieto potrebné viazať k dátumu 4.11.2011, ale so zohľadnením toho, či zamestnanec bol v tom

čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával, aký zárobok dosiahol alebo z akého
dôvodu sa do práce nezapojil. Podľa dokladov predložených žalobcom je preukázané, že v rozhodnom
období bol a stále je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku. Zároveň predložil doklad, že
odo dňa 26.4.2010 do 5.7.2012 bol podnikateľom, podľa živnostenského oprávnenia obvodného úradu
Veľký Krtíš. Predložil potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti od 24.10.2011, ktorá mala trvať

do 22.10.2012. Žalobca zároveň predložil pracovnú zmluvu zo dňa 30.10.2012, podľa ktorej mu vznikol
pracovný pomer na dobu určitú od 1.11.2012 do 31.12.2014 s dohodnutou mesačnou mzdou vo
výške minimálnej mzdy. Žalovaný navrhoval počas tohto obdobia, kedy bol žalobca osobou zárobkovo
činnou a kedy by aj nebol krytý dávkami nemocenského, ako podnikateľ dosahoval príjem a žiadal,
aby tento dosiahnutý príjem žalobca preukázal. Ďalej žalobca pokiaľ od 1.11.2012 bol v pracovnom

pomere s dohodnutou hrubou mzdou vo výške minimálnej mzdy, ktorá za rok 2012 predstavovala sumu
327,20 eur mesačne a v roku 2013 na sumu 337,70 eur mesačne, čím nedosahoval výšku mzdy u
žalovaného, žiadal, aby, prípadne žalobcovi bol priznaný len rozdiel vo výške dosiahnutej mzdy nakoľko
náhrada mzdy slúži na zabezpečenie životných potrieb zamestnanca a prípadné priznanie nemôže byť
vyššie, ako by dosahoval pri vyplatení mzdy u zamestnávateľa, podľa pracovnej zmluvy. V ďalšom

žalovaný poukázal na to, že listom zo dňa 16.12.2013 vyzval k nástupu do práce žalobcu, ktorý výzvu
nerešpektoval. Pokiaľ ide o domnienku žalobcu, že nastúpil na dovolenku, ktorej čerpanie si sám určil
za roky 2010, 2011, 2012 tu zdôraznil, že dobu čerpania dovolenky, ktorú výlučne určuje zamestnávateľ
a nejde o oprávnenia zamestnanca, ktorému naviac nevznikol nárok na dovolenku za určené obdobie.
Taktiež namietal priznanie úrokov z omeškania s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka

práce, resp. poukázal na to, že žalobcom paušálne vyčíslený úrok z omeškania vo výške 1345 euro
za obdobie od 17.11.2009 do 31.12.2013, ktorý oprel o výpočet podľa Obchodného zákonníka ako
dvojnásobok diskontnej sadzby nezodpovedá potrebnému právnemu predpisu ani sadzbe výške úrokov
v občianskoprávnych vzťahov, čo robí výpočet nejasný neurčitý a v konečnom dôsledku nepresný.Zároveň pravdepodobne žalobca uplatnil úroky aj za obdobie pred 3.11.2011, keď mu nárok neprislúcha.
Čo sa týka uplatnenia náhrady na nemajetkovú a majetkovú škodu vo výške 4.970,- eur toto navrhol
zamietnuť, nakoľko tu absentujú základné predpoklady pre jej uplatnenie zároveň uplatnený nárok

považoval za nejasný a neurčitý z toho dôvodu žiadal, aby súd priznal žalobcovi len nárok na náhradu
mzdy vo výške priemerného zárobku, a to podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch
mesiacov a vo zvyšku, aby bol uplatnený nárok zamietnutý.

Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu 12C 266/2009, rozsudkom

tunajšieho súdu č.k. 12C 266/2009-182 zo dňa 24.11.2011, písomnými a ústnymi vyjadreniami
zástupkyňa žalobcu, potvrdením o výpočte priemernej hodinovej mzdy zo dňa 4.12.2013, dodatkom
k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2008, kopijami dovolenkových lístkov (č. listu spisu 13), by zohnal
okamžitý nástup do zamestnania zo dňa 17.12.2013, trestným oznámením zo dňa 21.11.2013,
doplnením zmeny žaloby zo dňa 22.9.2010, kópiami podacích lístkov, rozhodnutím sociálnej poisťovne
ústredie zo dňa 20.12.2012, podaním zo dňa 15.1.2014, mzdovým listom za obdobie od novembra 2012

do decembra 2012, mzdovým listom za rok 2013, výpisom z účtu žalobcu za obdobie od 1.10.2013 do
31.12.2013, uplatnením nároku na nemocenské zo dňa 24.11.2013, rozhodnutím sociálnej poisťovne č.
XXX - XXXXXX - E. zo dňa 2.12.2013, potvrdením o pracovnej neschopnosti zo dňa 2.12.2011, listom
určeným sociálnej poisťovni zo strany žalobcu zo dňa 27.9.2013, potvrdením o skončení podnikania
zo dňa 4.7.2012, pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2012, pracovnou náplňou zo dňa 30.10.2012,

mzdovým listom za rok 2011, mzdovým listom za rok 2010, mzdovým listom za rok 2009, výzvou
na okamžitý nástup do zamestnania zo dňa 16.12.2013, kópiou podacieho hárku, s mzdovým listom
za obdobie od novembra 2009 do decembra 2009, za rok 2010, za rok 2011, za rok 2012, za rok
2013, výpisom z účtu žalobcu, oznámením nároku na nemocenské, rozhodnutím sociálnej poisťovne
pobočky Veľký Krtíš zo dňa 2.12.2013, kópiou potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, podaním

žalobcu sociálnej poisťovni zo dňa 27.9.2013, oznámením zo dňa 4.1.2012 doručované jeho žalovaným
žalobcovi, potvrdením o ukončení podnikania zo dňa 4.7.2012, pracovnou zmluvou, pracovnou náplňou,
mzdovými listami za rok 2011, 2010, 2009, písomným vyjadrením sociálnej poisťovne zo dňa 21.2.2014,
uznesením okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 21.2.5014, písomným vyjadrením žalovaného zo dňa
20.3.2014, výzvou na okamžitý nástup do zamestnania zo dňa 16.12.2013, kópiou podacieho lístka,

mzdovými listami za obdobie november, december 2009, mzdovými listami prácou varnými a žalovaným
za rok 2010, 2011, 2012, a 2013, zo spisu tunajšieho súdu spisovej značky 12P 266/2009 žalobným
návrhom,dohodouoskončenípracovnéhopomeru,zápisnicouzč.l.spisu166-168akzodňa3.11.2011,
vyjadrením žalobcu, s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, vyjadrením žalobcu zo dňa 6.11.2011 a
ostatným obsahom spisu, pričom súd zistil tento skutkový stav veci :

Žalobca pracoval u žalovaného do 17.11.2009, ako samostatný technológ, pričom medzi účastníkmi
nebolo sporné, že žalobca bol zamestnancom žalovaného, na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej
dňa 31.8.2000 (hoci uzatvorenej na dobu určitú do 30.9.2001, kde ak nedošlo uzatvoreniu k dodatku
nastala, by situácia daná hypotézou ust. § 71 ods. 2 zákonníka práce a platí, že tento pracovný pomer

sa zmenil na uzatvorený na neurčitý čas).

Súd rozsudkom č.k. 12 C 266/09 - 182 zo dňa 24.11.2011, právoplatným dňa 16.4.2013 určil, že dohoda
o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 16.11.2009 je neplatná a
pracovný pomer naďalej trvá, v prevyšujúcej časti žalobný nárok o náhradu mzdy vylúčil na samostatné

konanie.

Žalobou doručenou súdu dňa 22.12.2009 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia
právoplatného pomeru dohodou zo dňa 16.11.2009, a ďalších nárokov (náhrady mzdy, zaplatenia
odvodových povinností, odchodného a odstupného), a až v priebehu konania na pojednávaní konanom

dňa 3.11.2011 v prednese zmeny návrhu zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ naďalej zamestnával.

V zmysle ustálenej judikatúry (R 24/1996) požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával, nie je splnená, aj zamestnanec podal žalobu na súde žalobu len o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ZP.Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom skončení pracovného
pomeru naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom, zamestnanca. Adresovaným
zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Prejav vôle zamestnanca môže

byť uskutočnený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnane prejaviť. Pričom zamestnanec môže
zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával kedykoľvek po
tom, čo s ním zamestnávateľ neplatne skonči pracovný pomer, však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo
konanie o žalobe pre neplatnosť skončenia pracovného pomeru ukončené zamestnanec môže svoje

stanovisko, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával aj zmeniť. Z hľadiska § 79 ods. 1 a 3 ZP je
rozhodné aké svoje stanovisko o tom, že trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával, oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti
skončenia pracovného pomeru (Rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 2905/2000).

Podľa výpočtov žalovaného priemerný hodinový zárobok žalobcu pre pracovnoprávne účely podľa §

134 ods. 1 Zákonníka práce zisťovaním zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom
období nebolo možné, nakoľko v rozhodujúcom období bol práceneschopný a to od 5.12.2008 do
17.11.2009, z toho dôvodu vyčíslil žalovaný pravdepodobný priemerný zárobok podľa ustanovenia § 134
ods. 3 Zákonníka práce vo výške 2,23 eur za hodinu výpočtom 1,94 eur na hodinu + 15 % prémie 0,29
eur, podľa dodatku č. 5 k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2008 sa zmluvné strany, žalovaný a žalobca

dohodli na zmene pracovnej zmluvy na platových podmienkach s určením 1,94 eur za hodinu + 15 %
prémie s účinnosťou od 1.1.2009.

Rozhodnutím zo dňa 20.12.2012 Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť žalobcu o zvýšenie invalidného
dôchodku, pričom podľa odborného posudku zo dňa 27.11.2012 u žalobcu bola konštatovaná miera

poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 % a invalidita vznikla v dôsledku choroby.

Žalobca uplatnil okrem náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru aj nemajetkovú
škodu, ktorú odôvodnil pretrvávajúcou psychickou traumou u žalobcu ako zamestnanca pri domáhaní
sa základných ústavných práv v rámci dokazovania, že zamestnávateľ bol schopný sfalšovať podpis

zamestnanca, keď sa dozvedel, že je invalidný a mal mu prideliť primeranú prácu.

Majetkovú škodu zdôvodnil ako škodu vzniknutú cestovným, poštovným, stravnými lístkami,
administratívnymi nákladmi v rámci dokazovania a zastupovania, vymáhanie a domáhanie sa práv na
sociálnej zdravotnej poisťovni a podanie trestného oznámenia, ktoré bolo - prijaté - doručené súdu

dňa 10.1.2014.

Podľa mzdového listu zamestnávateľa V.. P. A. - F. Q..P..K. - Y., žalobca mal za mesiace november 2012
základnú mzdu 312,30 eur a december 280,50 eur. Za rok 2013 základnú mzdu za 12 mesiacov spolu
3.536,- eur.

Podľa vyjadrenia Sociálnej poisťovne zo dňa 26.11.2013 v súvislosti so žiadosťou žalobcu týkajúcej
sa dočasnej neschopnosti v období od 24.10.2011 od 21.10.2012, mu Sociálna poisťovňa odpovedala,
že bolo zistené, že v súvislosti s predmetnou dočasnou práceneschopnosťou si ešte v roku 2011
uplatnil nárok na nemocenské z povinného nemocenského poistenia samostatne zárobkovo činnej

osoby. Nemocenské mu bolo z tohto poistného vzťahu priznané za celé obdobie aj vyplatené.
Vzhľadom na neskoršie zmeny potom súvisiace s neplatnosťou pracovného pomeru a náhradou mzdy
sociálna poisťovňa odpovedala žalobcovi, že pre vznik nároku na nemocenské z povinného poisteniach
zamestnanca je potrebné, aby bola uskutočnená oprava údajov evidovaných Sociálnej poisťovni.
Sociálna poisťovňa pobočka Veľký Krtíš dňa 2.12.2013 vydala rozhodnutie ktorý ma prerušila konanie vo

veci nároku na nemocenské, ktoré si uplatnila a žalobca pri dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej
dňa 24.10.2011.

Podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. Q. bol žalobca práceneschopný od 24.10.2011.

Podľa potvrdenia o ukončení podnikania zo dňa 4.7.2012 Obvodného úradu Veľký Krtíš, odbor
živnostenského podnikania, žalobcovi bolo vydané potvrdenie o vykonávaní podnikania od 26.4.2010
do 5.7.2012.Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2012, žalobca ako zamestnanec uzatvoril so subjektom V.. P. A.
- F., pracovnú zmluvu s nástupom do práce od 1.11.2012. Pracovné zaradenie žalobcu bolo dohodnuté
technicko - administratívny pracovník, s miestom výkonu práce vo Veľkom Krtíši, pracovný pomer bol

dohodnutý na dobu určitú od 1.11.2012 do 31.12.2014 s dohodnutou hrubou mzdou 327,- eur mesačne.

Žalobca predložil mzdové listy za roky 2009, 2010, 2011, ktoré mal vypracované prostredníctvom
počítačového programu na druh zamestnania bežných zamestnanec s osemhodinovým pracovným
časom v zmysle, ktorého by hrubá mzda predstavovala podľa tohto počítačového programu v roku 2011

- 454,96 eur, v roku 2010- 428,83 eur, od roku 2009 - 409, 42 eur.

Sociálna poisťovňa, podaním zo dňa 21.2.2014 súdu oznámila, že dočasná pracovná neschopnosť v
žalobcu trvala od 24.10.2001 dňa 21.10.2012.

Žalovaný taktiež súdu predložil mzdový list za obdobie od novembra 2009 do decembra 2009 v zmysle,

ktorého hrubá mzda žalobcu predstavovala v decembri sumu 384,68 eur. Podľa tohto informačného
mzdového systému žalovaného, pokiaľ by žalobca bol pracoval v roku 2010, jeho hrubá mzda by
predstavovala mesačne sumu 369,24 eur, v roku 2011 mesačne 380,40 eur, v roku 2012 mesačne
392,60 eur, v roku 2013 - 405,24 eur.

Žalovaný súdu predložil výzvu na okamžitý nástup do zamestnania zo dňa 16.12.2013, ktorá bola
žalobcovi doručená dňa 16.12.2013.

Na základe takto zisteného skutkového stavu veci súd právne uzatvára:

Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len Zákonníka práce), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Podľa § 101 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k
tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na
dovolenkuzakalendárnyrok,prípadnenajejpomernúčasť,akpracovnýpomernetrvalnepretržitepočas
celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval
prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval
aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho

obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa

vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

Podľa § 134 ods. 5 Zákonníka práce, ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna
mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba
priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej

mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve a
priemerný zárobok zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny mzdový nárok ( § 120 ods. 4) , zvýši sa priemerný zárobok
na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu mzdovému nároku. Ak zamestnávateľ skráti ustanovený
týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 5 , zamestnávateľ zvýši priemerné zárobky dotknutých zamestnancov nepriamo úmerne
skráteniu týždenného pracovného času odo dňa účinnosti tejto zmeny; opačný postup zamestnávateľ
uplatní v prípade predĺženia ustanoveného týždenného pracovného času.

Podľa § 134 ods. 7 Zákonníka práce ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu

mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania
priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti)
sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach).
Počet rozhodujúcich období zamestnávateľ určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa mzda poskytuje.
Mzda poskytnutá zamestnancovi pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia podľa §

118 ods. 3 sa považuje
za mzdu poskytnutú za obdobie štyroch kalendárnych štvrťrokov. Pri určovaní pomerných častí mzdy
zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období
alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné obdobie.

Podľa § 134 ods. 10 Zákonníka prác ustanovenia odsekov 1 až 9 platia primerane na účely zisťovania pravdepodobného
zárobku.

Podľa § 134 ods. 11 Zákonníka práce podrobnosti zisťovania priemerného zárobku alebo

pravdepodobného zárobku možno dohodnúť v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve.

Podľa § 135 Zákonníka práce priemerný zárobok zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktoré
predchádza dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa zistí z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi
na výplatu v rozhodujúcom období a z času odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období

zníženého o hodiny zodpovedajúce trvaniu prestávok na jedenie a oddych v rozhodujúcom období.
Rovnako sa na zisťovanie priemerného zárobku v ďalšom rozhodujúcom období zníži počet hodín
odpracovaných zamestnancom od začiatku rozhodujúceho obdobia do nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, ak tento zákon nadobudne účinnosť v priebehu rozhodujúceho obdobia.

Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na
svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu
alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume

najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u
zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku.Ustanovenie § 134 Zákonníka práce podrobne upravuje spôsob určenia priemerného zárobku.
Pri jeho výpočte sa vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období a z
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období (odsek 1). Rozhodujúcim obdobím

je v zásade predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Iba ak zamestnanec neodpracoval v rozhodujúcom
období aspoň 22 dní alebo 170 hodín, použije sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný
zárobok. Pravdepodobný zárobok sa takisto zistí z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku
rozhodujúceho obdobia, prípadne z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol (odsek 3).

V zmysle § 11 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len OZ), má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena, prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo

dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ, , pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v roku 2011, výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej banky platná 1.
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 3 ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ak sa počas trvania omeškania v mene základná
úrokovásadzbaeurópskejcentrálnejbankyaakjetopreveriteľavýhodnejšie,výškaúrokovzomeškania
je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej banky platná
prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba
európskej centrálnej banky sa použije počas celého polroka.

Ak k omeškaniu dlžníka so zaplatením dlžnej sumy došlo v čase od 1. februára 2013 do 7. mája 2013
bola najvyššia prípustná výška úrokov z omeškania v občianskoprávnych veciach stanovená na 5,75
%. Od 1. februára 2013 došlo k legislatívnej zmene ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorou sa znížil počet
percentuálnych bodov na stanovenie zákonnej výšky úrokov z omeškania z 8 na 5. Od 8. mája 2013

došlo k zníženiu na úroveň 5,5 % a od 12.11.2013 na 5,25 %.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 24.11.2011 spisovej značky 12C 266/09 bolo určené, že
výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 16.11.2009 je neplatná, ak pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovaným trvá. Rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 16.4.2013.

V zmysle § 79 Zákonníka práce v účinnom znení zamestnancovi patrí náhrada mzdy jeho priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Žalobou doručenou súdu dňa 22.12.2009 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia

právoplatného pomeru dohodou zo dňa 16.11.2009, a ďalších nárokov (náhrady mzdy, zaplatenia
odvodových povinností, odchodného a odstupného), a až v priebehu konania na pojednávaní konanom
dňa 3.11.2011 v prednese zmeny návrhu zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ naďalej zamestnával.

Teda pokiaľ bola uplatnená náhrada mzdy za obdobie od 17.11.2009, túto mohol súd priznať až
od 4.11.2011, kedy bez pochybností bolo možné na základe prejavu vôle žalobcu uzavrieť, že trvá na
ďalšom zamestnávaní v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce.Žalobca v priebehu konania neprodukoval žiadne tvrdenia a následne ani dôkazy, že by
zamestnávateľovi pred týmto skorším termínom oznámil aspoň ústne, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Súd pri tom opakovane poučoval zástupkyňu žalobcu v zmysle ustanovení § 120 ods. 1 a § 120 ods.

4 O.s.p. v súčasne bola oboznámená o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci, v zmysle
ustanovenia § 30 O.s.p..

Pri posudzovaní výšky náhrady mzdy súd vychádzal z ustanovenia § 134 a 135 Zákonníka práce, v
danom prípade pracovný pomer skončil dňa 16.11.2009 rozhodujúcim obdobím, by bol preto kalendárny

štvrťrok od 1.7.2009 do 30.9.2009, žalobca však v rozhodujúcom v období na zistenie priemerného
zárobku bol práceneschopný a to od 5.12.2008 do 17.11.2009.

Žalovaný následne súdu predložil (č. listu spisu 10) pravdepodobný priemerný hodinový zárobok vo
výške 2,23 eur na hodinu pozostávajúci z vyčíslenia 1,94 eur na hodinu + 15 % prémie 0,29 eur z mysle
dodatku č. 5 k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2008 v zmysle, ktorého potvrdil, že zmluvné strany sa

dohodli, že bod č. 3 písm. e/ pracovnej zmluvy zo dňa 31.8.2000 sa zruší a nahradí cenovým bodom
kde sa zmluvné strany dohodli na platobných podmienkach T 5, ST.N.PR.:2, 1,94 eur /hodina + 15 %
prémie, s účinnosťou od 1.1.2009.

Náhrada mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru podľa § 79, 80 Zákonníka práce patrí

oprávnenému v tom prípade ak bola neplatnosť rozviazania pracovného pomeru určená súdom, ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, pracovný pomer
trvá (súd nerozhodol, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával) potom vzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku
ktorá funkcia je reparačná, satisfakčná a sankčná. Zamestnávateľ môže žiadať súd, aby jeho povinnosť

nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi
vôbec nepriznať (zohľadniac z hľadiska, napr. zapojenie zamestnanca do inej práce, jej druh a miesto
výkonu). Čo aj v tejto právnej veci a žalovaný navrhoval (č. listu spisu 55 až 58). Žalobca s týmto
nesúhlasil, a to z dôvodu pohŕdania súdom a nerešpektovania právoplatného rozsudku súdu.

Podľa predložených mzdových listov žalovaným z jeho informačného systému k výpočtu mzdy za rok
2011, žalobca by dosahoval pravdepodobný zárobok v hrubej mzde 380,40 eur mesačne.

V danom prípade by teda žalobcovi mala patriť náhrada mzdy vo výške 380,40 eur mesačne za rok 2011
(keďže súd za to, že na ďalšom zamestnávaní žalobca trval až od 4.11.2011). Pritom z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že žalobca bol práceneschopný od 24.10.2011 do 21.10.2012.

Podľa názoru súdu tento nárok žalobcu, teda nie je dôvodný za obdobie trvania práceneschopnosti teda
od 24.10.2011 a do 21.10.2012, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
R90/1970 ako aj stanovisko Najvyššieho súdu českej republiky R85/2004/I z, ktorých vyplýva, že ak

zamestnanec nie je schopný, napríklad pre práceneschopnosť, kedy mu patrí nemocenské vykonávať
prácu, nemá nárok na náhradu mzdy.

Žalovaný zároveň žiadal, aby súd priznal žalobcovi náhradu mzdy, len za dva mesiace reps. nepriznal
za obdobie presahujúce 12 mesiacov od uplynutia výpovednej lehoty s odôvodnením, že žalobca mal

konštatovanú posudkovým lekárom zníženú pracovnú schopnosť, teda bol uznaný čiastočne invalidným
a vzhľadom na zdravotný stav stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu.

V danom prípade súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
25.10.2007 pod sp. zn. 4Cdo327/2006, z odôvodnenia, ktorého vyplýva, že pri posúdení náhrady mzdy

zamestnancovi a jej znížení na žiadosť zamestnávateľa má súd brať zreteľ a vysloviť, že zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy iba vtedy, ak sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok zásadne rovnocenných alebo výhodnejších, než mal pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy kedy mu zamestnávateľ prácu prideľoval.

Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo 157/2010 vyplýva, že
súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci zarásť mesiacov primerane
zničiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy zneplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by
bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.

Takýto výklad je ústavne súladný z dôvodu, že rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytovanie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecne právnych zásad, podľa ktorých v každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospekt z vlastnej nepoctivosti.

Na základe vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozhodnom období od 26.4.2010 do
5.7.2012 malživnostenskéoprávnenie.Včaseod24.10.2011ado21.10.2012bolvšakpráceneschopný
a následne od 2.11.2012 na dobu určitú do 31.12.2014 je zamestnaný s dohodnutou hrubou mzdou
327,- eur mesačne, ako technicko - administratívny pracovník s výkonom práce vo Veľkom Krtíši. Pričom
zamestnávateľom žalobcu je jeho manželka.

Podľa názoru žalovaného by následne mal súd priznať žalobcovi len rozdiel mzdy, ktorú dosahoval
u zamestnávateľa, u ktorého bol zamestnaný od 2.11.2011 po súčasnosť resp. kedy bol vyzvaný k
nástupu do zamestnania, čo súd považuje za neprípustné, nakoľko práve nepoctivého konania sa
dopustil žalovaný, keď neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom, pričom vôbec v danom čase sa
nezaoberal skutočnosťou, ktorú mu zamestnanec oznámil svoju zníženú pracovnú schopnosť.

Snaha zamestnanca zapojiť sa do pracovného procesu v prípade neplatného skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa za účelom zabezpečenia si finančných prostriedkov a uspokojenie
základných životných potrieb, podľa názoru súdu nemôže byť dôvodom zníženia alebo dokonca
nepriznania náhrady mzdy za súčasného tvrdenia zamestnávateľa a na tom nič nemení ani súčasná

zdravotná situácia na strane žalobcu, nakoľko jeho pracovná schopnosť je len znížená nie vylúčená.

Súd preto priznal žalobcovi plnú náhradu mzdy za obdobie od ukončenia práceneschopnosti t. j. od
21.10. 2012 do 18.12.2013 t. j. do dňa nasledujúceho po dni kedy obdržal žalobca výzvu k okamžitému
nástupu do zamestnania a to vo výške pravdepodobného zárobku, podľa informačného mzdového

systému žalovaného, za 8 pracovných dní z mesiaca október 2012 (392,60 eur : 23 pracovných dní
=17, 6 eur za 1 pracovný deň x 8 pracovných dní = 136,50 eur), 136,50 eur, november 2012 - 392,60
eur, december 2012 - 392,60 eur, január až november 2013 po 405,24 eur (405,24 eur x 11mesiacov
= 4457,64 eur ) december 2013 od 1. decembra 2013 do 18.12.2013 t. j. 14 pracovných dní podľa
pracovného kalendára (18,42 eur denná mzda x 14 pracovných dní =257,88 eur) spolu 5.637,22 eur.

Na základe uvedeného preto súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie náhrady mzdy spolu s úrokom z
omeškania určeným v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. odo dňa od konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, nakoľko v pracovnej zmluve sa nedohodlo inak.

Čo sa týka náhrady dovolenky tu súd poukazuje, vzhľadom na produkované vyjadrenia zo strany
zástupkyne žalobcu ohľadom náhrad za nevyčerpanú dovolenku na to, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa zaoberal touto problematikou a na základe dovolania žalobcu v obdobnej právnej veci
rozsudkom z 26.2.2009 sp. zn. 3Cdo 6/2008 zamietol s odôvodnením, že v období sporu pre neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru sa opravujú vzťahy účastníkov konania lex specialis. Náhrada mzdy za

dovolenku podľa týchto ustanovení nepatrí ani z dôvodu, že neprideľovanie práce počas trvania sporu
o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sa pre účely nároku na dovolenku neposudzuje
ako výkon práce.

Čo sa týka časti uplatneného nároku titulom nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu v danom prípade

súd žalobu zamietol majúc za to, že dostatočnú satisfakciu poskytuje priznaná náhrada mzdy a išlo
by tak o duplicitné priznanie finančnej satisfakcie. V tomto smere naviac ani zo strany žalobcu neboli
prednesené tvrdenia ani a ani unesené dôkazné bremeno s riadnym zdôvodnením o uplatňovanej výšky
tejto nemajetkovej ujmy akým, konkrétnym konaním žalovaného došlo k zásahu do osobnosti žalobcu.
Taktiež, čo sa týka určenia skončenia pracovného pomeru ku dňu 31.5.2014 teda v budúcnosti, nebolo

možné o tom rozhodnúť v danom prípade súd poukazuje na ustanovenia Zákonníka práce, ktoré presne
upravujú spôsoby ukončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi a iba v prípade, že toto považuje
niektorý z účastníkov právneho úkonu za neplatné, odkazuje na možnosť brániť sa žalobou na súde.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ust, ak mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo. V danom prípade aj keď žalobca uplatnenú sumu 970 euro špecifikoval

ako náhradu majetkovej škody, túto odôvodňoval nákladmi, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním,
preto súd toto považoval za uplatnený nárok na náhradu trov konania (žalobca v konaní mal len laickú
právnu pomoc). Keďže však v konaní bol jeho úspech len čiastočný súd vyslovil, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo.