Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 20, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/96/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713207592
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713207592.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakias.r.o.,sosídlomBratislava,Karadžičova8,IČO:35831154,právnezastúpenéhoJUDr.Jánom
Šoltésom, advokátom, so sídlom V., M. X, proti žalovanému: R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. V. X/
X, U., t. č. na neznámom mieste, v konaní zastúpený opatrovníkom Slávkou Kalánkovou, tajomníčkou
Okresného súdu Martin, v konaní o zaplatenie 806,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/28/2014-79 zo dňa 13.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 806,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
806,88 eur od 27.06.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania pozostávajúce zo zaplateného
súdneho poplatku vo výške 48,- eur a trov právneho zastúpenia vo výške 142,22 eur, zamietol.

Nárok žalobcu posudzoval podľa § 100 ods. 1. 2, § 101, § 111, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 3, § 2, § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Vprejednávanejvecizvykonanéhodokazovaniaatonajmäzlistinnýchdôkazovpredloženýchžalobcom

mal okresný súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol dňa
03.12.2002 právny vzťah, a to na základe zmluvy o vydaní a používaní medzinárodnej kreditnej
karty evidovanej právnym predchodcom žalobcu pod evidenčným číslom 3114635, na základe ktorej
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úverový rámec v sume 663,88 eur (20.000,- Sk),
do výšky ktorého žalovaný čerpal od právneho predchodcu žalobcu peňažné prostriedky maximálne
do výšky disponibilného celkového úverového rámca a bol povinný uhradiť dlžnú sumu vyčíslenú
právnym predchodcom žalobcu v zaslanom výpise najskôr v deň uzávierky a najneskôr v deň splatnosti

daného cyklu, minimálne vo výške právnym predchodcom žalobcu stanovenej minimálnej splátky.
Okresný súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný v rozpore s dohodnutými zmluvnými podmienkami o
vydanie a používanie medzinárodnej kreditnej karty a napriek písomným výzvam právneho predchodcu
žalobcu porušil svoje povinnosti realizovať úhrady dlžnej sumy a dlžnú sumu právnemu predchodcovi
žalobcu neuhradil, v dôsledku čoho tento s účinnosťou k 26.06.2009 zmysle článku VIII bod 8. 1.2.
Obchodných podmienok Tatra banky a.s. pre medzinárodné kreditné karty vypovedal zmluvu o vydaní
a používaní medzinárodnej kreditnej karty a zároveň vyzval žalovaného na okamžitú úhradu dlžnejsumy vo výške 806,88 eur. Žalovaný bol v zmysle oznámenia povinný predmetnú dlžnú sumu vrátiť
okamžite po doručení oznámenia právnemu predchodcovi žalobcu. Tieto skutočnosti neboli v konaní
nikým spochybnené a tak ich okresný súd považoval za nesporné a pri svojom rozhodovaní z nich

vychádzal.

Okresný súd mal ďalej za preukázané, že spoločnosť Tatra banka a. s. zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 22.08.2012 postúpila svoju vyššie citovanú pohľadávku voči žalovanému spoločnosti Intrum
Justitia Slovakia s. r. o., ktorá spoločnosť ju následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
22.08.2012 postúpila žalobcovi, ktorý sa stal vlastníkom predmetnej pohľadávky voči žalovanému vo

výške 806,88 eur s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými.

Okresnýsúddôvodil,žepriuzatváranízmluvyovydaníapoužívanímedzinárodnejkreditnejkartyprávny
predchodca žalobcu vystupoval ako právnická osoba, ktorá koná v rámci svojho podnikania a žalovaný
ako fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý na základe formulárovej zmluvy spotrebiteľský úverový rámec
prostredníctvom kreditnej karty na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa okresného súdu uvedená právna úprava má základ v smernici Rady č. 93/13/EHS z

05.04.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách. V tomto smere súd poukazuje aj
na citované ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v ktorom je
vymedzený pojem spotrebiteľskej zmluvy, kde spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ zmluvy ich podstatných spôsobom neovplyvňuje. Na základe uvedeného

okresný súd konštatoval, že došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným sa teda spravuje prednostne ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov
upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Podľa okresného súdu je nepochybné, že
zmluva o splátkovom úvere, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
má spotrebiteľský charakter. Platná právna úprava v čase uzavretia zmluvy umožňuje vyvodiť právny

záver, že aj atypická zmluva bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda
spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva
spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa
Občianskeho, ale aj Obchodného zákonníka, ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona, vyhovujúca
vyššie uvedenej charakteristike, teda, že ide o zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa

uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje a súčasne je zrejmé, že zmluvou stranou na jednej strane je dodávateľ s poukazom
na predmet jeho podnikania, vychádzajúc z výpisu z Obchodného registra právneho predchodcu
žalobcu a vymedzený predmet činnosti a na druhej strane spotrebiteľ, teda žalovaný, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripravený návrh na uzavretie zmluvy. I napriek tomu,

že následne došlo k postúpeniu pohľadávky, nestráca charakter spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenia
spotrebiteľského práva treba totiž aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na
spotrebiteľskú zmluvu.

Opatrovník v konaní vzniesol námietku premlčania. Podľa okresného súdu v zmysle ustanovenia § 100
Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje pohľadávku, ktorá
pozostáva z neuhradených splátok splatných v žalovanej výške ku dňu účinnosti výpovede zo zmluvy
zo dňa 22.06.2009. Tento nárok bol žalovaný povinný uhradiť okamžite po doručení výpovede. V zmysle
čl. IV bod 4.5.4. Všeobecných obchodných podmienok Tatra banka, a.s. sa oznámenie považovalo

za doručené tretí deň po jeho vyhotovení, t.z. 25.06.2009. Deň nasledujúci po doručení bol žalovaný
povinný uhradiť pohľadávku a nasledujúci deň, ak pohľadávku neuhradil, začala plynúť premlčacia
lehota. Súd za začiatok plynutia premlčacej lehoty určil deň 27.06.2009 a trojročná premlčacia lehota
uplynula najneskôr dňom 27.06.2012. Žalobný návrh bol súdu doručený dňa 21.05.2013, teda až
po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom na účinne vznesenú námietku premlčania opatrovníkom

žalovaného, okresný súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov, potrebných na účelne uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaný ako úspešný účastník byv konaní mal právo na náhradu trov konania, tieto si však neuplatnil, a preto okresný súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas a v zákonnej lehote odvolanie. Žalobca uvádza, že právny

názor súdu prvého stupňa ohľadne premlčania je nesprávny, keďže v danom prípade premlčacia doba
začala plynúť od 27.06.2009 a návrh bol podaný dňa 21.05.2013, čiže v 4-ročnej premlčacej lehote.
Odvolateľ konštatoval, že predmetná zmluva bola uzavretá v zmysle § 497 Obchodného zákonníka
v spojení s ustanoveniami zákona č. 285/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom sa jedná o
záväzkovývzťah,ktorýmápovahuabsolútnehoobchodu.PodliehatedarežimuObchodnéhozákonníka.

Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním peňazí dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných
strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok žalobcu poskytnúť v prospech žalovaného finančné
plnenieazároveňzáväzokžalovanéhotaktoposkytnutéplnenienavýšenéoúrok,splácaťvdohodnutých
splátkach. Dôvodil, že prvostupňový súd na uvedený právny vzťah aplikoval nesprávny predpis v
otázke posúdenia plynutia premlčacej doby, a to Občiansky zákonník, napriek tomu, že právna úprava
premlčania v Obchodnom zákonníku má ucelenú komplexnú povahu a z toho dôvodu ustanovenia

Občianskeho zákonníka o premlčaní sa na vzťahy upravené Obchodným zákonníkom nebudú aplikovať.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013, podľa ktorého
záväzkové vzťahy z úverovej zmluvy, vrátane otázky premlčania sa použijú ustanovenia Obchodného
zákonníka a nie Občianskeho zákonníka. Úprava premlčania nie je otázkou, ktorá smeruje k ochrane
spotrebiteľa. Súd prvého stupňa ochránil spotrebiteľa aj nad rámec zákonnej úpravy a právnych

predpisov. Takýto postup vedie k narušenie základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej
istoty, resp. k porušeniu princípu rovnosti účastníkov civilného konania. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby
odvolací súd odvolaniu vyhovel v plnom rozsahu.

Opatrovníčka žalovaného sa písomne k odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. §
219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v zmysle
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.

Odvolanie žalobcu obsahuje v zásade dve odvolacie námietky. Žalobca nesúhlasí s aplikáciou ust. §
100 ods. 1, 2, § 101, § 111 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc za to, že v danom prípade
bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce otázku premlčania. Zároveň

namietal,ževdanomprípademázmluvaoúverecharakterabsolútnehoobchodu,apretoniejedôvodné
na vzťah, ktorý je hmotnoprávne upravený ustanoveniami Obchodného zákonníka, vrátane premlčania,
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Odvolacie námietky nie sú dôvodné. Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust.
§ 100 ods. 1, 2, § 101, § 111 Občianskeho zákonníka o premlčaní.

Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľana úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila

(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného

zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

Odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak by účinne nebola vznesená námietka premlčania, bolo by
povinnosťou okresného súdu aplikovať ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01.05.2014
na súdenú vec. Toto ustanovenie zakotvuje povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok

uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá
by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny
charakter. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z.
a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované
po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase

rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

Zároveň odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vyhodnotil, že medzi žalobcom ako
právnym nástupcom pôvodného veriteľa a žalovaným ako dlžníkom vznikol právny vzťah, a to na
základe zmluvy o vydaní a používaní medzinárodnej kreditnej karty evidovanej predchodcom žalobcu,
na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úverový rámec v sume 663,88 eur,

do výšky ktorého žalovaný čerpal od právneho predchodcu žalobcu peňažné prostriedky maximálne do
výšky disponibilného celkového úverového rámca a bol povinný uhradiť dlžnú sumu vyčíslenú právnym
predchodcom žalobcu v zaslanom výpise najskôr v deň uzávierky a najneskôr v deň splatnosti daného
cyklu, minimálne vo výške právnym predchodcom žalobcu stanovenej minimálnej splátky. Prvostupňový
súd taktiež správne ustálil, že žalovaný v rozpore s dohodnutými zmluvnými podmienkami o vydanie a

používanie medzinárodnej kreditnej karty a napriek písomným výzvam právneho predchodcu žalobcu
porušil svoje povinnosti realizovať úhrady dlžnej sumy a dlžnú sumu právnemu predchodcovi žalobcu
neuhradil, v dôsledku čoho tento s účinnosťou k 26.06.2009 vypovedal zmluvu o vydaní a používaní
medzinárodnej kreditnej karty a zároveň vyzval žalovaného na okamžitú úhradu dlžnej sumy vo výške
806,88 eur. Tieto skutočnosti neboli spochybňované ani v prvostupňovom a ani odvolacom konaní.

Napokon sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý správne konštatoval,
že žalobca si uplatňuje pohľadávku, ktorá pozostáva z neuhradených splátok splatných v žalovanej
výške ku dňu účinnosti výpovede zmluvy zo dňa 22.06.2009. Tento nárok bol žalovaný povinný okamžite
uhradiť, a to po doručení výpovede, pričom za oznámenie sa považovalo doručenie na tretí deň po jeho
vyhotovení, t. j. 25.06.2009. Správny bol aj záver prvostupňového súdu, ktorý stanovil začiatok plynutia

premlčacej lehoty na deň 27.06.2009, ktorý nijako nespochybnil ani odvolateľ, pričom premlčacia lehota
uplynula najneskôr dňom 27.06.2012. Neobstojí preto námietka odvolateľa o tom, že premlčacia doba
uplynula dňa 27.06.2013, i keď žalobný návrh bol súdu doručený dňa 21.05.2013, pretože aplikácia 4-
ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka v danom prípade do úvahy neprichádza.

Odvolací súd dospel k záveru, že neobstojí námietka odvolateľa, poukazujúca na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013, keďže v danom prípade, ako bolo
vyššie uvedené, bola takáto interpretácia záväzkových vzťahov prekonaná. Okrem toho odvolací súd
nie je viazaný rozhodnutím iného súdu, hoci i Najvyššieho súdu SR, keďže viazanosť právnym názorom
nadriadeného súdu je daná len pre konanie, v ktorom bol tento právny názor vyslovený.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o

trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142 ods.
1 O. s. p. Žalovaný bol v konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.