Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/195/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201221
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012201221.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členiek senátu

JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu TOKAJ FURMINT SK, s.r.o.,
Malá Tŕňa č. 105, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta 21/A, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. 1020508/1/1114557/2012 zo dňa 08.08.2012 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 11.10.2012 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.10.2012 sa žalobca

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020508/1/1114557/2012 zo dňa 08.08.2012, ktorým
žalovaný podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na
ustanovenie § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších
predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 9813301/169425/2012/THU zo
dňa 20.02.2012. Uvedeným dodatočným platobným výmerom vydaným podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod
1 a § 15 ods.14 zákona č. 511/1992 Zb. nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej
hodnoty vo výške 3.530,10 eur za zdaňovacie obdobie november 2010 a bola mu určená vlastná daňová

povinnosť vo výške 10.246,23 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly
na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie odpočtu vykonanej Daňovým riaditeľstvom SR,
ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. I/332/2110-136688/2011/ŠimE zo dňa 14.12.2011.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
z faktúry č. SK 101110 od dodávateľa STAVIVÁ KLASIK - L, s.r.o. za dodávku eurohranolov červený
smrek v množstve 32,7 m3 a hranolov, foršní a dosák v množstve 42,5 m3 - daň z pridanej hodnoty v

sume 13.776,33 eur.

Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s týmto obchodom nepreukázal existenciu práva na
odpočítanie dane a ani použitie uvedených tovarov na svoje účely ako platiteľa dane z pridanej hodnoty,
čím porušil ustanovenie § 49 ods.1,2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. Žalobca na výzvu správcu dane zo
dňa 10.03.2011 nepredložil požadované doklady a nepodal informácie podľa § 15 ods.6 písm.g/ zákona
č. 511/1992 Zb., ktorými by preukázal reálnosť prijatých zdaniteľných obchodov. Pretože žalobca na

uvedenú výzvu nereagoval, bol ďalšou výzvou zo dňa 04.07.2011 vyzvaný na predloženie dokladov o
preprave uvedeného tovaru, predloženie dokladov o spotrebe PHM (ktorá spoločnosť znášala náklady
na prepravu), spôsob manipulácie z uvedenou komoditou - nakladanie a vykladanie, účel na kúpu, či
bol nakúpený tovar ďalej spracovaný -náklady na jeho spracovanie, resp. v prípade jeho predaja bolžalobca vyzvaný na predloženie dokladov o jeho predaji. Na túto výzvu žalobca nereagoval a žiaden
z požadovaných dôkazov, dokladov a informácií nepredložil. Týmto sa žalobca vzdal práva, ktoré mu
priznáva ustanovenie § 2 ods.8 a § 15 ods.5 písm.c/ zákona č. 511/1992 Zb., čím súčasne porušil

povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 2 ods.8 a § 15 ods.6 písm.e/ a § 29 ods.8 zákona č. 511/1992
Zb. Skladová evidencia komodity „eurohranol“ nemala vypovedaciu hodnotu, pretože neobsahovala
ani počiatočný stav zásob k 01.01.2010 a ani stav k 31.10.2010. Jediný dodávateľ tohto tovaru -
spoločnosť STAVIVÁ KLASIK, s.r.o., ktorej konateľom bol Q. B. W.., so správcom dane nekomunikoval
a daňové doklady k výkonu daňovej kontroly nepredložil. Nahliadnutím do spisu daňového subjektu

TOKAJ INVEST SK (úradný záznam zo dňa 09.11.2011) bolo zistené, že výrobcom eurohranolov
mal byť Q. B. - VENIKOM, s.r.o., ktorý všetku guľatinu, ktorú mal nadobudnúť aj vyfakturoval, takže
nemoholguľatinusmrekovúvmnožstve1524,99m3použiťnavýrobuvšetkýchfakturovanýchdrevených
výrobkov, pretože by potreboval 2536,05 m3. Pretože menovaný všetku nakúpenú guľatinu smrekovú
predal, nemal materiál na výrobu eurohranolov, drevených kolíkov, foršní a ďalších výrobkov z dreva.

Správca dane zdôvodnil neuznanie odpočítania dane tým, že zdaniteľné obchody neboli zo strany
žalobcu preukázané, žalobca nepredložil relevantné dôkazy o tom, že sa obchod deklarovaný faktúrou
uskutočnil, že tovar reálne nadobudol, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu
práva nakladať s tovarom ako vlastník, pričom žalobca nemal zamestnancov, nemal hmotný majetok,
nevykazoval vo svojom účtovníctve žiadne režijné náklady - za dodávky elektrickej energie, vodné,

stočné, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok. Konateľ žalobcu Q. B.U. W.. pri miestnych
zisťovaniach jednotlivým kontrolným skupinám za rôzne zdaňovacie subjekty a rôzne zdaňovacie
obdobia prezentoval uskladnený „tovar“, ktorý patril všetkým jeho firmám a súčasne každej jednotlivo,
ktorý nikdy reálne neopustil skladové priestory. Preto je predpoklad, že tento tovar, ako aj deklarovaná
činnosť v spoločnosti prepojených osobou Q. B. W.. je prezentovaná len za účelom , aby voči daňovým

orgánom pri výkone daňových kontrol bolo možné z jeho strany poukázať na to, že tento tovar
vlastní a obchoduje s týmto tovarom, pričom deklaruje prevod vlastníckeho práva z jednej svojej
spoločnosti na druhú bez preukázania skutočného, fyzického uskutočnenia dodania takéhoto tovaru.
Konateľ spoločnosti V.. Q. B. W.. sa prezentoval neštandardnou činnosťou, fakturáciou tovaru medzi
sebou samým s rôznymi komoditami, uskladnením akejsi „vzorky tovaru“ viacerých spoločností v

jednom objekte, schátralými zariadeniami a nefunkčným vozovým parkom. V tejto súvislosti správca
dane poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora ES C-342/87 (Génius Holding BV), C-454/98
( Schmeink a Strobel), C-255/02 (Halifax plc), C-440/04 (Recolta Recycling SPRl) a C-439/04
(Axel Kittel). Na základe tejto judikatúry správca dane konštatoval, že žalobca mal za cieľ získanie
daňovej výhody - nárokovanie si na vrátenie nadmerných odpočtov, pričom v prípade žalobcu nešlo

o vykonávanie bežných obchodných transakcií za účelom dosahovania zisku z podnikania. Konateľ
žalobcu V.. Q. B. W.. nemohol nevedieť, že je zapojený do reťazca spoločností obchodujúcich s tovarom
fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, keďže všetko riadil sám a obchodoval sám so sebou.

V predmetnom v zdaňovacom období žalobca v daňovom priznaní deklaroval aj dodanie eurohranolov

na základe faktúry č. 151110/TF pre spoločnosť VEMADO, s.r.o. Šetrením správcu dane nebolo
preukázanéreálneuskutočnenietejtododávky,pretonevznikladaňovápovinnosťztitulu dodaniatovaru
podľa § 19 ods.1 zákona o DPH, ale žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť daň uvedenú na faktúre podľa
§ 71 ods.6 zákona o DPH.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 20.02.2012. Stotožnil sa so záverom správcu dane, podľa ktorého žalobca nesplnil
zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods.1,2 zákona č. 222/2004
Z.z. Z vykonaného dokazovania správcu dane vyplynulo, že vecné plnenie z predloženej faktúry
nenastalo. Nárokované právo žalobcu bolo odvodené z hospodárskej činnosti, pre ktoré objektívne

neexistuje žiadne iné vysvetlenie ako vytvorenie nárokovaného práva. Čisto umelý charakter plnenia
dokazuje aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi kontrolovanými spoločnosťami, ktorých
jediným cieľom bolo zníženie daňového zaťaženia a odčerpávanie nadmerných odpočtov zo štátneho
rozpočtu. Žalovaný konštatoval, že z ustanovenia § 29 ods.2 zákona o správe daní a poplatkov
vyplýva preukázať ním tvrdené skutočnosti. V prípade, ak niektoré skutočnosti nepreukáže, nesie z

toho dôsledky. Ak daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, napr. v súvislosti s preukázaním
uskutočnenia zdaniteľných obchodov, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má správca dane právo
vymerať daň podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňového
subjektu. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov, či oprávnenosť nároku na odpočítanie musí preukázaťkontrolovaný daňový subjekt, nie správca dane. Preukazovanie nákupu tovaru iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi, pričom všetky sú vystavované jednou osobou, V.. Q. B. W..
(ako fyzickej osoby, prípadne v osobe konateľa v kontrolovanom zdaňovacom období), nemôže

byť postačujúce. Z napadnutého dodatočného platobného výmeru vyplynulo, že reálne uskutočnenie
nákupu tovaru žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu jeho režijných
nákladov za dodávku elektrickej energie, vodného , stočného, nebola preukázaná prevádzka žalobcu
na adrese, na ktorej bola fakturovaná dodávka elektriny a vody, nákladov na výkon práce cudzími
zamestnancami, neexistencia žiadneho investičného majetku, vlastných dopravných prostriedkov. Z

toho vyplýva, že nebol vytvorený na minimálny predpoklad ekonomickej činnosti.

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu. Neakceptoval námietku žalobcu, podľa
ktorého v procese daňovej kontroly došlo k porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému
dôkaznému zaťažovaniu a nerovných podmienok využitím všetkých prostriedkov. Žalovaný uviedol, že
nespornou skutočnosťou je, že Q. B. W.. bol konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných

spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné
plnenia. Konateľ žalobcu konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti a ako konateľ vykonával v týchto
spoločnostiach všetkyčinnostisúvisiacesobchodno-ekonomickýmiaorganizačno-výrobnýmiaktivitami
týchto spoločností. Bol podľa vlastného vyjadrenia v celom reťazci svojich obchodných spoločností
nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať

dôkazné prostriedky ku kontrole, a preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto
spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Organizačné zabezpečenie
spoločnosti bolo plne v kompetencii Q. B. W.., bolo tiež na ňom, ako v kontrolovaných daňových
subjektoch zvládne lehoty stanovené v zmysle zákona a lehoty uložené správcom dane. Bolo tiež
plne v jeho kompetencii, akým spôsobom si zabezpečí uplatňovanie svojich práv, pričom väčšina

spoločností prepojených cez jeho osobu nemala zamestnancov. Zvládnutie riadenia takého množstva
spoločností (asi 70 spoločností, v ktorých bol konateľom prípadne splnomocneným zástupcom) a
takého širšieho rozsahu podnikateľských aktivít týchto spoločností jednou osobu je nereálne, a to nielen
z hľadiska výkonu daňovej kontroly, ale aj z hľadiska reálneho vykonávania ekonomickej činnosti.
Znášanie rizika tohto charakteru je však na strane podnikateľa. Žalobca nemôže byť zvýhodnený oproti

daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Nutnosť
a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne
prepojených osobou Q. B. W.. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov,
ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci, v ktorých bol Q. B. W.. konateľom.
Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto reťazca

dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločnosti. Preto takýto postup
je možné považovať za súladný so zásadou proporcionality.

Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnu aplikáciu § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty
správcom dane z dôvodu, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné

považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možní
aplikovať citované ustanovenie. K tejto odvolacej námietke žalovaný uviedol, že z obsahu uvedeného
rozsudku ESD vyplýva, že správca dane by mohol opraviť kontrolovaným daňovým subjektom priznanú
daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní len vtedy, ak by kontrolovaný daňový subjekt v dostatočnom
čase, t.j. do uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch

štátu. Tým by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. Za situácie, keď si odberateľ
kontrolovanéhodaňovéhosubjektuuplatnilodpočítaniedanezuvedenejfaktúry,byneponechanímdane
z pridanej hodnoty, ktorú je kontrolovaný daňový subjekt povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom
daňovom priznaní, došlo k narušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty .

K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnych záveroch vyvodených zo skutočností, že žalobca
neúčtoval režijné náklady, žalovaný uviedol, že aj z týchto skutočností vyplýva, že žiadnu
činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných
obchodov. Žalobca nemal v predmetnom zdaňovacom období, ale ani v obdobiach tomuto obdobiu
predchádzajúcichaanivobdobiachpotomtoobdobínasledujúcich,žiadnerežijnénákladypreukazujúce

akýkoľvek výkon ekonomickej činnosti deklarovaných obratov. Ak by bol žalobca využíval výkon
podnikateľskej činnosti, služby telekomunikačných operátorov a energie iných podnikateľských
subjektov so žalobcom personálne prepojených, ako to v odvolaní uvádza, o tomto by museli existovať
dôkazy,takuposkytovateľaakoajuprijímateľabymuselbyťtentoúčtovnýprípadzaúčtovanýnazákladeúčtovného dokladu. Okrem toho dodávateľ, platiteľ DPH, ktorý dodá tovar alebo službu bezodplatne,
je povinný do 15 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti vyhotoviť doklad, pretože ak pri kúpe bola
daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, považuje sa takéto dodanie tovaru za dodanie tovaru za

protihodnotu. Uvedené doklady neboli vyhotovené, ani daň z titulu bezodplatného plnenia dodávateľmi
nebola priznaná. Taktiež nebola predložená žiadna evidencia o zamestnancoch, menovitý zoznam osôb
a pracovné pozície, na ktorých mali pracovať, v ktorých dňoch a v ktorých spoločnostiach. Podľa
žalovaného dodatočný platobný výmer správcu dane obsahoval všetky náležitosti uvedené v § 30
zákona č. 511/1992 Zb., preto námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti dodatočného platobného výmeru

nie sú dôvodné.

K námietke žalobcu, podľa ktorého správca dane neoboznámil daňový subjekt s dokazovaním a
žalobcovi nebolo umožnené klásť otázky a navrhovať dôkazy, uviedol, že ako dôkazy sú v napadnutom
dodatočnom platobnom výmere použité len podklady získané z účtovníctiev spoločnosti, v ktorých
konateľom je tá istá osoba, t.j. Q. B. W.. a jeho vlastné vyjadrenia ako konateľa kontrolovaných

personálne prepojených spoločností, teda jemu dobre známe skutočnosti. Taktiež v tomto špecifickom
prípade, kde sú všetky dotknuté subjekty prepojené jednou fyzickou osobou ako i konateľom, nie je
realizovateľné právo klásť svedkom otázky a navrhovať dôkazy.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci

žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu dane predložil relevantné účtovné doklady k
daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane
na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca
spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených V.. Q. B.
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca

namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho
protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie
dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná
zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný
poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná V.. U. J., ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo,

ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej
konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou
stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu V.. Q. B..

Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie

zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár
a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do
dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli
vydané odovzdané podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1,3 a § 46 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu
odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992
Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,
v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv
tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť

žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa
žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené V.. Q. B. boli aj stovky
výziev,miestnezisťovanieústnychpojednávaní,kdedaňovéorgányvyžadovaliúčasťV..Q.B.akoosoby
nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto

skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo V.. Q. B. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej
kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa
u subjektov personálne prepojených V.. Q. B. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľnýchplnení.Výlučné konštatovanie,žedeklarovanézdaniteľnéobchodysauskutočňovalimedzi

spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo bez
ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. V.. Q. B. v súlade s článkom 2 ods.3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že V.. Q. B. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s

postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné,

stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže V.. Q. B. riadil
ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto
spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne
ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto

podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca uviedol,

že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom
predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že V.. Q. B. ako bývalý konateľ a spoločník

žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.
Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou V.. Q. B. sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom
ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti spoločnosti personálne prepojených V.. Q. B., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu

sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu
dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril V.. Q. B. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem

realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o
účtovnústratu(spôsobenúnapr.podpisminadobudnutéhomajetku). Napokonžalobcavytýkalsprávcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 20.12.2012 navrhol žalobu zamietnuť.

Konštatoval, že hlavnou žalobnou námietkou je nesprávne skutkové a právne posúdenie veci správcom
dane a žalovaným, pričom toto tvrdenie žalobca dostatočne nekonkretizoval. Žalobca v zmysle
upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 28.01.2011 nepredložil požadované doklady

predmetnej daňovej kontrole, hoci v tom čase vtedajší konateľ žalobcu ešte vo väzbe nebol. Správca
dane si fotokópie dokladov obstaral od orgánov činných v trestnom konaní. Na výzvy správcu
dane zo dňa 10.03.2011 (doručená dňa 21.03.2011) a zo dňa 04.07.2011 (doručená 29.07.2011)
žalobca nereagoval, nepredložil požadované doklady a tiež nepodal vysvetlenia ku skutočnostiam, ktoré
boli obsahom výziev. K námietke žalobcu o nemožnosti splniť výzvy daňového úradu počas väzby

konateľa žalovaný uviedol, že väzba konateľa bráni len jeho osobnému vystupovaniu v daňovom
konaní, nepredstavuje však objektívnu príčinu, ktorá by daňovému subjektu bránila podávať písomné
vyjadrenia, či vysvetlenia. Navyše kontrolovaný daňový subjekt má zákonnú možnosť z dôvodu väzby
konateľa dať sa zastupovať zástupcom, a tak zabezpečiť, aby nebol ukrátený na svojich právach. To,že kontrolovaný daňový subjekt po smrti pôvodného splnomocneného zástupcu tak neurobil, nezakladá
žiadne porušenie povinnosti zo strany daňových orgánov, ale len vedome si neuplatnenie svojich
práv zo strany daňového subjektu. Ku komunikačným problémom medzi advokátskou kanceláriou

Kolesár a partneri, s.r.o. a žalobcom po smrti JUDr. Juraja Kolesára žalovaný uviedol, že z uvedeného
dôvodu problémy v komunikácii medzi splnomocnencom a splnomocniteľom nemôžu byť dôvodom na
oslobodenie daňového subjektu od plnenia si zákonných povinností.

Žalovaný ďalej uviedol, že deklarované dodanie tovaru u žalobcu sa ukázalo len ako formálne, pričom

k vecnému plneniu nedošlo. Nárokované právo bolo odvodené z hospodárskych činností, pre ktoré
objektívne neexistuje žiadne iné vysvetlenie ako vytvorenie nárokovaného práva. Čisto umelý charakter
plnení dokazuje aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi kontrolovanými spoločnosťami,
ktorých jediným cieľom bolo zníženie daňového zaťaženia a odčerpávanie nadmerných odpočtov zo
štátneho rozpočtu. Žalovaný ďalej v reakcii na jednotlivé žalobné námietky poukázal na dôvody uvedené
v napadnutom rozhodnutí. Preto navrhol žalobu zamietnuť.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( za splnenia podmienok
uvedených v § 250f o ds.2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s
administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná.

V daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 si žalobca uplatnil
odpočítaniedanepodľa§51ods.1písm.a/zákonač.222/2004Z.z.vsume13.776,33eur,priznalvlastnú
daňovú povinnosť vo výške 10.246,23 eur a uplatnil si nadmerný odpočet v sume 3.530,10 eur.

Výzvami zo dňa 10.03.2011 a 04.07.2011 bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich
tvrdenia žalobcu v predložení dokladov a podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne
dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal žiadne vysvetlenia k sporným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ Košice, v

liste č. ČVS: PPZ-152/BPK-V-2010 z 23.12.2011 oznámilo konateľke žalobcu P. O., že v dňoch
01.03.2011 a 02.03.2011 boli vykonané domové prehliadky v spoločnostiach, ktorých konateľom bol
Q. B.. Na uvedených prehliadkach boli prítomní zamestnanci spoločnosti, ktorí podpisovali zápisnice z
vykonaných prehliadok a kópie týchto zápisníc prevzali. Zápisnice boli taktiež odovzdané obvinenému
Q. B. a v tom čase zvoleným obhajcom.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odstavca 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2001 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre

zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 13.776,33 eur na základe
dodávateľskej faktúry od dodávateľa STAVIVA KLASIK - L, s.r.o. Uskutočnený nákup tovaru oduvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba faktúrou a pokladničnými dokladmi (výdavkový a
príjmový pokladničný doklad), pričom faktúru ako aj pokladničné doklady vystavoval V.. Q. B. W.. Súd
sa stotožňuje so záverom správcu dane a žalovaného, že predmetná transakcia nesledovala skutočne

obchodný účel, bola len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho
rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal vo

väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojeného osobou V.. Q. B.
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok. Povinnosti
uložené správcom dane v uvedených výzvach neboli uložené fyzickej osobe - konateľovi žalobcu, ale
žalobcovi ako právnickej osobe. Ak štatutárny zástupca žalobcu v daňovej kontrole nemohol vykonávať
jednotlivé úkony osobne z dôvodu väzby, nič mu nebránilo v ďalšom priebehu výkonu daňovej kontroly
ustanoviť zástupcu, ktorý by tieto úkony za žalobcu zabezpečoval.

Preto možno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol
ukrátený na svojich právach uvedených v ustanovení § 15 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. Nesplnenie
povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/ zákona
č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky

preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s
poukázaním na nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim
zastupovaním v daňovom konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri,
s.r.o., Púpavová 61, Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo
nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaný

daňovým subjektom (žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normou verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri domovej prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza,
že v tomto konaní nie je neoprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti

s výkonom domovej prehliadky. Naviac už z uvedeného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa
23.12.2011 vyplýva, že kópie zápisníc zo zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti,
obvinenému Q. B. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou
žalobcu orgánmi polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany
žalobcu, pretože terajšia konateľka žalobcu žiadal poskytnúť tieto informácie až po ukončení daňovej

kontroly.

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1,3 zákona
č. 511/1992 Zb. Túto žalobnú námietku žalobca bližšie nekonkretizoval. Neuviedol, ktoré skutkové

zistenia správcu dane nie sú súčasťou dôvodov rozhodnutia, v čom spočívalo nesprávne
zhodnotenie vykonaných dôkazov, s ktorými návrhmi, pripomienkami a vyjadreniami žalobcu sa
žalovaný nevyporiadal, resp. ich nezhodnotil po právnej stránke. Preto sa k tejto žalobnej námietke môže
súd vyjadriť iba v tom smere, že rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu
zisteného vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval aj

z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho
rozhodnutia sa žalovaný podrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami, uviedol skutočnosti,
ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úlohami bol vedený pri hodnotení
vykonaných dôkazov a aplikácií relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol Q. B. W.. vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť

požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom ( účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba

sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za

uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, Ž. Q. B. W.. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Vtedajší konateľ žalobcu Q. B. W.. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým

preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol Q. B. W.., bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere
správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené

osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených osobou Q. B. W.. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili.
Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci
spoločnosti, v ktorých Q. B. W.. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto
bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v

ktorej je Q. B. W.. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutietohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným
výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou Q. B. W.., ale nie
samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

Q. B. W.. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť
uplatnených nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto

daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol V.. Q. B. W.. Veľkému počtu spoločností
personálne a majetkovo prepojených osobou Q. B. W.. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že Q. B. W.. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť Q. B.
W.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných

zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali
veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca
neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito

zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené V.. Q. B.

W.. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného mohol
žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných plnení.
Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu
neadekvátna, pretože konateľ žalobcu Q. B. W.. je konateľom vo všetkých svojich obchodných

spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne
musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že V.. Q. B. W.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných

obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne
odôvodnené za situácie, keď V.. Q. B. W.., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral
obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a
prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s
podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi,

ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne V.. Q. B. W..

Pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd
žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).Vo veci rozhodol senát pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.