Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 21, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 64Cb/96/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114213865
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6114213865.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci

navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 43 768
083, zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO: 36
857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník a zast. Mgr. Augustín
Španitz, advokát, Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, proti odporcovi VIREMA TRADE, s. r. o. so sídlom
Cukrovarská 1476, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 247 651, zast. Mgr. Gábor Gál, advokát, Agátova
2513/15, 924 01 Galanta, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy právneho zastúpenia v sume 320,80 Eur, do 3

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 18. 06. 2014, v spojení s podaním zo dňa 02. 07. 2014, domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. OS 41/2014 zo dňa 04. 06. 2014. Uviedol, že dňa 09. 06.
2014 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica
vo veci vedenej pod sp. zn. OS 41/2014. Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,

teda že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a z dôvodu podľa §
40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z., teda že sa na vydaní rozhodcovského rozsudku
zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského
rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu
pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je
potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah podaní sporových strán a v tomto
svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu, ktorý k vydaniu rozhodcovského

rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému súdu voči navrhovateľovi domáhal
zaplatenia sumy 55 659,70 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru.
Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej okrem iného uviedol, že
nárok odporcu zanikol započítaním s časťou pohľadávky, ktorá navrhovateľovi vznikla z titulu nároku
na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy o kúpe a predaji
tovaru potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď reagoval podaním,
v ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie §

37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, spochybňoval primeranosť dojednanej výšky zmluvnej
pokuty, konštatoval rozpor s ustanoveniami Zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkachv obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, navrhol Obchodnému súdu aplikovať
moderačné právo a podobne. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany odporcu
pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z pohľadu

odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách, jednak
samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o tzv. pocitovú
prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých ohľadoch bola
nepravdivá,pravduskresľujúca,povrchná,nepresnáažlživá.Napriektomuvšakišlooprezentáciusporu
mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti rezonovala. Z obsahu

mediálnychvýstupovjetaktiežzrejmé,žeichúčelommalobyťovplyvnenievecisamej.Tátomedializácia
bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú možnosť sa k nej vyjadriť.
Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania veci súdom, nepovažoval
za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil ústne pojednávanie.
Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v skutku rozsiahlo a nahlas a

bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové hodnotenie veci. Navrhovateľ
a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku V. bod 5.5.2, podľa ktorého
bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať navrhovateľa v písomnej
forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený. Opodstatnenosť takéhoto
dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na navrhovateľa kladené právnym

predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č.
152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje poznať dátum výroby tovaru na to, aby si
mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem. Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor
spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom
v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre

zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné
zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.
Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná
pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil
zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol

nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany
navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4
ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa
vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru,
že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže

jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady
poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným
spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že navrhovateľ explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo
veci nariadil pojednávanie. Obchodný súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa so zásadami

poctivého obchodného styku bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položil jedinú otázku.
Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na
konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná
znalosť aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo
vzťahu k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez

toho, že by navrhovateľa vypočul. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil subjekt (odporca), ktorý v konaní
sám bez okolkov priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku sankčného nároku, toto porušenie
nespochybňoval a iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených skutočností je zrejmé, že zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania bola porušená. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa
ku skutočnostiam, ktoré boli nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad

poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná
veta Rokovacieho poriadku Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v
rovnakej miere aj na zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený,
že zásada hospodárnosti a efektívnosti konania by nemala dominovať pred zásadou rovnosti, zásadou
riadneho zistenia skutkového stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je

presvedčený, že v danom prípade išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a
konajúci Obchodný súd rozhodol a ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho,
že by navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom,
ktorý explicitne požadoval! Obchodný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa zaoberali osobitným ekvitným ustanovením právnej úpravy rozhodcovského konania, a to rozhodnutiu podľa
zásad spravodlivosti, na čo ho účastníci konania v rozhodcovskej doložke výslovne oprávnili. Aplikácia
„zásad spravodlivosti“, ako to uviedol v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá oporu v

rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke
zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského
právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do
úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Pre odôvodnenie návrhu
na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z.

z. navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a článok 3 bod
5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ poukázal na
judikatúru ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom
práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je, aby rozhodnutie
v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť je
potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť
osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je
potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom
smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom
na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer

k veci, k stranám konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade
rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď
na adresu navrhovateľa, ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa
slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných
vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou

pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia
na adresu Obchodného súdu, s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať
navrhovateľ. Je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva)
v celoštátnej šírenom médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne
prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie

Obchodného súdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala
jeho právomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom
štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať
jednak v kontexte s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr
medializovanými výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra

pôdohospodárstva o „vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré
minister pôdohospodárstva verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol
akýkoľvek príslušný súd alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd
ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k
spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi

kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd
vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi
dodávateľov navrhovateľa, toto predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ
Obchodný súd nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak
medializovanáazároveňsatobudepovažovaťzadôkazoneserióznostiObchodnéhosúdu.Ktorýkoľvek

z rozhodcov Obchodného súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie
uvedenými skutočnosťami, pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam
ministra pôdohospodárstva a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by
Obchodný súd rozhodoval v medziach mediálne prezentovaných želaní. O dôvodoch na vylúčenie
rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok

vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., kde menovaný rozhodca v kontexte s aplikáciou
ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka procesnej obrane navrhovateľa nepriznal právnu obranu
a nijakým spôsobom sa nezaoberal všetkými funkciami zmluvnej pokuty a svoje úvahy výlučne
eliminoval na prevenčnú funkciu zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že úmyslom navrhovateľa bolopoškodiť či znevýhodniť odporcu, čo sú závery zhodné, resp. obsahovo identické alebo obdobné
s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o
tejto skutočnosti dozvedel, predpojatosť rozhodcov Obchodného súdu namietal podaniami s 10. 06.

2014, svojim podaním vo všetkých veciach vedených na Obchodnom súde namietol predpojatosť
všetkých príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V tejto súvislosti je ešte
potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci vo veciach vedených na Obchodnom súde rozhodovali
celkom 4 rozhodcovia, všetky rozhodnutia Obchodného súdu sú čo do štruktúry odôvodnenia, právnych
úvah, sumarizácie zistení a častokrát i použitých výrazových prostriedkov nadmieru podobné a v

systémovej rovine identické. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z
pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno
vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom
inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba,

aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v
danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako
zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti. Je zrejmé, že na vydaní
rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého predpojatosť bola demonštrovaná vyššie a
zároveň, že navrhovateľ nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie tohto rozhodcu pred vydaním

rozhodcovského rozsudku. Je potrebné poukázať aj na ďalšie z radu pochybení Obchodného súdu
celkovo dotvárajúcich „obraz konania“. Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku vo veci samej
rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským rozsudkom, v ostatných prípadoch rozhoduje rozhodcovským
uznesením. Napriek tomu však Obchodný súd vo veciach, v ktorých mal rozhodovať rozhodcovským
uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským rozsudkom. Z dôvodu, že vydaný

Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase
podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná
ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol
ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že návrh navrhovateľa je účelový, tendenčný a nedôvodný.
Navrhovateľúmyselneneuvádzavšetkyskutočnostiviažucesakokolnostiamuvedenýmnavrhovateľom
v podanom návrhu. Navrhovateľ skutočnosti a argumenty vytrháva z kontextu, neuvádza ich úplne,
komplexne a v súvislostiach, ba v niektorých prípadoch zavádza. Navrhovateľ v konaní pred
rozhodcovským súdom, ktorý okrem iného vybral práve navrhovateľ a nanútil ho v texte zmluvy o kúpe

a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013 odporcovi, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu
Zmluvy, nebol úspešný a tak sa takouto cestou pokúša zvrátiť pre neho nepriaznivý rozhodcovský
rozsudok. Zo strany navrhovateľa sa jedná iba o chabý pokus, pričom dôvody uvedené v podanom
návrhu nemajú žiadny reálny základ a neobstoja. O nanútení zmluvy, resp. jej obsahu, ako aj
samotného rozhodcovského súdu, je možné hovoriť z nasledovného dôvodu - 26. 10. 2012 bol

prijatý nový zákon s účinnosťou od 01. 01. 2013 upravujúci problematiku neprijateľných podmienok v
obchodných vzťahoch platný aj pre segment potravín, ktorý sa priamo dotýka odporcu, ako aj ďalších
dodávateľovnavrhovateľa.JednásakonkrétneoZákonč.362/2012Z.z.oneprimeranýchpodmienkach
v obchodných vzťahoch. Bolo preto potrebné zmluvy uzavreté pred 01. 01. 2013, ktoré nespĺňali
podmienky podľa nového zákona, uviesť do súladu, a to najneskôr do 28. 02. 2013. Navrhovateľ

využijúc túto situáciu predložil svojim dodávateľom znenia nových zmlúv na podpis, pričom trval na ich
podpise v takom znení, ako boli predložené, hoci tieto návrhy zmlúv boli jednostranne výhodné len
pre navrhovateľa. Spripomienkované zmluvy dodávateľov navrhovateľ odmietol uzatvoriť a podpísať.
Argument navrhovateľa o predpojatosti rozhodcov rozhodcovského súdu neobstojí. Je zrejmé, že práve
navrhovateľ vybral konkrétny rozhodcovský súd a tým aj samotných rozhodcov. Odporca ako aj samotný

dodávatelia navrhovateľa by si konanie pred rozhodcovským súdom, a už tobôž pred rozhodcovským
súdom vybratým navrhovateľom, čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť, nevybrali. Z daného
je zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov, takto mal a mohol byť
jedine odporca. V jednom však odporca súhlasí s argumentáciou navrhovateľa, a to že v prípade
predpojatosti, resp. jej namietania sa jedná o tak závažný úkon, ktorý musí byť podložený a nie iba

nejaká obyčajná konštatácia o predpojatosti. Napriek celkom vyčerpávajúcej argumentácii navrhovateľa
v jeho návrhu ohľadom predpojatosti, navrhovateľ na to nejak pozabudol a predpojatosť rozhodcovrozhodcovského súdu len tak z ničoho nič konštatuje, pričom neuviedol žiadny relevantný argument,
ktorý by predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu riadne odôvodňoval. Z tohto dôvodu považuje
odporca námietku predpojatosti len za účelový úkon a pokus zo strany navrhovateľa ako zvrátiť pre

neho nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ namieta predpojatosť konkrétne rozhodcu JUDr.
Branislava Jablonku, PhD. (ktorý rozhodoval v navrhovateľom uvedenom konaní v prípade spoločnosti
Pannon Food Slovakia s. r. o.), ako aj JUDr. Jakuba Kajbu, ako aj všetkých rozhodcov rozhodcovského
súdu, teda nielen tých rozhodcov rozhodcovského súdu, ktorí rozhodovali alebo ešte rozhodujú obdobné
konania vedené rozhodcovským súdom proti navrhovateľovi. Je zaujímavé, že navrhovateľ predpojatosť

JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ako ani JUDr. Jakuba Kajbu, ktorý rozhodoval v navrhovateľom
napadnutom konaní, v konaní pred rozhodcovským súdom a to až do vynesenia rozhodcovského
rozsudku nenamietal! Dôvodom predpojatosti by podľa podaného návrhu navrhovateľa malo byť údajné
vyhlásenie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2014 a
11. 05. 2014. V konaní vedenom rozhodcovským súdom č. k. OS 41/2014 navrhovateľ dňa 15. 05.
2014 a dňa 28. 05. 2014 podával vyjadrenia k podaniam odporcu, t. j. 8 a 4 a 17 a 21 dní po údajnom

dôvode námietky predpojatosti, pričom o žiadnej predpojatosti sa v tomto svojom vyjadrení nevyjadruje
a ani ju nenamieta. Samotný rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 04. 06. 2014 a ani do tohto
termínu navrhovateľ nenamietal žiadnu predpojatosť konkrétneho rozhodcu rozhodujúceho tento spor,
tak ani žiadneho iného rozhodcu, ktorý rozhodoval v tom čase už prebiehajúce obdobné spory a už
tobôž nie celého rozhodcovského súdu. Ako je to možné, že žalovaný nenamietal predpojatosť ak už

mal existovať dôvod tento predpojatosti? Lebo tu predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu daná
nebola. Ak sa má uplatniť námietka predpojatosti, tak takúto námietku predpojatosti je nevyhnutné
predložiť v určitej lehote a v súvislostiach, ktorá je upravená v článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu. Navrhovateľ námietku predpojatosti v takejto lehote nepredložil. Navrhovateľ
námietku predpojatosti nevzniesol pri svojom prvom úkone potom, čo sa dozvedel o podľa neho dôvode

údajnej predpojatosti, ale počkal až na rozhodnutie vo veci samej, t. j. či bude pre navrhovateľa
priaznivé alebo nie. Do tej doby navrhovateľ uskutočnil ešte dva úkony, kedy mohol vzniesť námietku
predpojatosti, ale neurobil tak, pričom tak učinil až potom, čo bol rozhodcovský rozsudok v jeho
neprospech doručený, t. j. až potom začal navrhovateľ vznášať námietky predpojatosti. Navrhovateľ
nenamieta, resp. nehovorí o predpojatosti rozhodcov v tej časti ich rozhodovacej a argumentačnej

činnosti, ktorá je v prospech navrhovateľa, ale ako náhle konkrétny rozhodca rozhodcovského súdu
právne argumentuje už v prospech odporcových tvrdení, tak je už zrazu predpojatý! Navrhovateľ nezačal
podávať námietky predpojatosti v jednotlivých rozhodcovských konaniach potom, čo sa mal údajne
vyskytnúť ním uvádzaní dôvod predpojatosti, ale až potom čo obdržal prvé rozhodcovské rozsudky,
ktoré boli v jeho neprospech. Následne vo všetkých v tom čase ešte prebiehajúcich konaniach podal

tieto nedôvodné námietky predpojatosti. V tom čase navrhovateľ podal námietky predpojatosti proti
všetkým rozhodcom rozhodcovského súdu, avšak neskôr v konaní pred rozhodcovským súdom č. k.
OS 77/2014 namietal predpojatosť už len troch rozhodcov. V prípade iného klienta právneho zástupcu
odporcu, keďže nemal s odporcom platne uzatvorenú zmluvu o kúpe a predaji tovaru, a teda ani
rozhodcovskú doložku, podali žalobu na Okresný súd Bratislava V, pričom príslušnosť súdu bola určená

podľa sídla odporcu a konanie je vedené pod č. k. 23Cb 164/2004. V odpore navrhovateľ uvádza
ako dôvod odporu aj údajnú nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava V, ktorú odôvodňuje existenciou
rozhodcovskej doložky, a teda že konanie by malo prebiehať na rozhodcovskom súde. Právny zástupca
odporcu si oprávnene kladie otázku, ak by mali byť rozhodcovia rozhodcovského súdu predpojatí voči
navrhovateľovi, tak prečo by sa navrhovateľ domáhal toho, aby tento „predpojatý“ rozhodcovský súd

rozhodoval jeho obdobné spory? Tak teda je alebo nie je rozhodcovský súd predpojatý? Evidentne podľa
tohto konania navrhovateľa, teda ani podľa navrhovateľa, nie je rozhodcovský súd predpojatý! Teda
vyjadrenie k namietanej predpojatosti sudcov rozhodcovského súdu je také, že ho odporca považuje len
za čisto účelové, nedôvodné a chabý pokus zvrátiť výsledky konaní pred rozhodcovským súdom. Pokiaľ
ide o neposkytnutie dostatočného priestoru na argumentáciu v konaní pred rozhodcovským súdom,

navrhovateľ opakovane uvádza, že mu nebol poskytnutý dostatočný priestor, ako ani možnosť reagovať
na tvrdenie odporcu v konaní pred rozhodcovským súdom. Navrhovateľ podal v predmetnom konaní
pred rozhodcovským súdom 3 vyjadrenia, ktoré boli rozsahovo veľmi rozsiahle, pričom navrhovateľ
vždy reagoval na podanie alebo vyjadrenie odporcu, tzn. Nielenže mal navrhovateľ rovnaké možnosti
a priestor ako odporca, ale dokonca mal ešte výhodu v tom, že reagoval na už odporcom uvedené

skutočnosti a argumenty, t. j. vedel na čo sa má vo svojich vyjadreniach zamerať. Navrhovateľ namietal,
že nemal možnosť na ústnom pojednávaní obhájiť svoje argumenty. Ale toto je znova iba účelové a
zavádzajúce tvrdenie. Navrhovateľ predsa vedel, že konanie pred rozhodcovským súdom je konanie
hlavne písomné a odporca si je istý, že aj kvôli tomu si navrhovateľ vybral práve rozhodcovské konaniea rozhodcovský súd vo svojom rozsudku, resp. odôvodnení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by
v dovtedajšom priebehu konania neuviedol či už odporca alebo navrhovateľ, takže navrhovateľ mohol
reagovať a argumentovať ku každej skutočnosti, ktorá bola uvedená v odôvodnení rozhodcovského

rozsudku. Odporca v už podanom vyjadrení k žalobnej odpovedi uvádzal ako jeden z dôvodov nepoctivý
obchodný styk navrhovateľa podľa § 265 Obchodného zákonníka. To znamená, že navrhovateľ vedel,
že odporca použil aj právnu argumentáciu § 265 Obchodného zákonníka a tak teda mal možnosť
a dostatočný priestor sa k tomu vyjadriť, čo aj urobil vo svojom podaní zo dňa 15. 05. 2014. V
rozhodcovskom konaní, ale samozrejme aj v „riadnom“ súdnom konaní, je predsa logické, že jedna

zo strán bude v spore úspešná a druhá nie. Kam by sme sa dostali, ak by každá sporová strana
podávala po pre ňu nepriaznivom rozhodnutí námietky predpojatosti a namietala nerovnosť podmienok
a postavenia v konaní, ak na to nebol žiadny objektívny dôvod? Odporca má za to, že tak odporcovi,
ako aj navrhovateľovi bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu
v rozhodcovskom konaní, a teda mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Odporcu zarazila
v navrhovateľom podanej žalobe aj skutočnosť, že navrhovateľ píše, že právoplatný rozhodcovský

rozsudok je exekučným titulom a hrozí, že voči navrhovateľovi bude začaté konanie. Odporcovi nie
je zrejmé, na aké exekučné konanie sa navrhovateľ odvoláva. Veď navrhovateľ predsa medzi časom
uhradil svoj záväzok voči odporcovi, a to dňa 12. 06. 2014, t. j. ešte 6 dní pred tým ako podával tento
návrh vo veci! Tak z akého dôvodu by malo byť začaté exekučné konanie v čase podania tohto návrhu
ako aj potom, keď bol záväzok uhradený? Odporca si preto kladie otázku prečo navrhovateľ takto

zavádza Okresný súd Banská Bystrica v tejto veci a argumentuje nepravdivou skutočnosťou? Lebo
takéto zavádzajúce konanie je navrhovateľovi blízke a svedčí to o jeho charaktere aj pri konštatovaní
ostatných skutočností uvedených v podanej žalobe, ktoré navrhovateľ účelovo prispôsobuje svojim
zámerom a argumentácii.

Podaním zo dňa 11. 09. 2014 navrhovateľ uviedol, že netrvá na návrhu na odklad vykonateľnosti

rozhodcovskéhorozsudku,keďpotvrdzuje,ževdôsledkuhrozbyexekučnéhokonania,uhradilodporcovi
sumu, ktorej zaplatenie mu bolo uložené na základe rozhodcovského rozsudku.

Na prejednanie veci samej súd určil termín pojednávania na deň 21. 11. 2014, na ktorý sa účastníci
(právni zástupcovia) dostavili riadne a včas.

Na pojednávanie navrhovateľ ako ďalšieho zástupcu splnomocnil advokáta Mgr. Augustína Španitza.

S poukazom na § 25 ods. 1 O.s.p. ako zástupcu si účastník občiansko-súdneho konania môže vždy
zvoliť advokáta, keď plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť, pričom s poukazom na
§ 24 O.s.p. ak ide o zastúpenie advokátom, neplatí, že v tej istej veci môže mať účastník súčasne
len jedného zvoleného zástupcu. Navrhovateľ má v tomto súdnom konaní zvoleného zástupcu, ktorým
je spoločnosť JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o. Bratislava, v mene ktorej ako konateľ koná

advokát JUDr. Michal Matulník. Keďže podľa § 12 ods. 1 písm. e) Zákona č. 586/2003 Z. z. o
advokácii, advokát môže advokáciu vykonávať aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, hoci
navrhovateľ udelil plnomocenstvo právnickej osobe, je potrebné prijať extenzívny výklad, že v danom
prípade ide o zastúpenie advokátom, ktorý advokáciu vykonáva ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným, a teda navrhovateľ si v tomto súdnom konaní mohol ustanoviť aj ďalšieho zástupcu, a

to advokáta. Potom, hoci navrhovateľ advokátovi Mgr. Augustínovi Španitzovi udelil dňa 21. 11. 2014
plnomocenstvonazastupovanielennapojednávaníurčenomnadeň21.11.2014,keďžeplnomocenstvo
advokátovi nemožno obmedziť, je potrebné Mgr. Augustína Španitza považovať za právneho zástupcu
navrhovateľa, a to ako ďalšieho advokáta bez obmedzenia.

Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami označenými a predloženými

účastníkmi konania, ako aj oboznámením sa s celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály
rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01
Banská Bystrica sp. zn. OS 41/2014 a zistil, že dňa 21. 03. 2014 bol Obchodnému súdu, stálemu
rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., Banská Bystrica (ďalej len
„rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa VIREMA TRADE, s. r.

o., Sládkovičovo, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „ odporca“) proti odporcovi - Retail
Value Stores, a. s., Bratislava, teda navrhovateľovi v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“)o zaplatenie sumy 55 659,70 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne
titulom úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013. Z
predmetnej Zmluvy o kúpe a predaji tovaru - potraviny súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená

v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako
dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo
a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne
mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to
zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny

(ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu
škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy,
najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou
alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu,
zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu
Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú

podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd
bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to
zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia
konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd.
Podaním zo dňa 04. 04. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej

odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej
žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne uviedol, že
Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať
a vytlačiť zo stránky H..U..A. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek technický
problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú

vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať
rozhodca JUDr. Jakub Kajba. Podaním zo dňa 15. 04. 2014 zaslal navrhovateľ Rozhodcovskému súdu
Žalobnú odpoveď a započítaciu námietku, keď súčasne uviedol, že s ohľadom na okolnosti prípadu
navrhuje, aby súd nariadil pojednávanie. Podaním zo dňa 22. 04. 2014 Rozhodcovský súd odporcu
žiadal o vyjadrenie sa k žalobnej odpovedi navrhovateľa zo dňa 15. 04. 2014. Podaním zo dňa 29. 04.

2014 sa odporca vyjadril k žalobnej odpovedi navrhovateľa a žiadal, aby konajúci rozhodcovský súd v
predmetnomkonanínariadilústnepojednávaniepredrozhodnutímvoveci.Podanímzodňa05.05.2014
Rozhodcovskýsúdnavrhovateľažiadalovyjadreniesakpodaniuodporcuzodňa29.04.2014.Podaním
zo dňa 15. 05. 2014 sa navrhovateľ vyjadril k podaniam odporcu. Navrhovateľ zaslal rozhodcovskému
súdu ďalšie písomné Vyjadrenie k podaniam odporcu dňa 28. 05. 2014. Dňa 04. 06. 2014 vydal

Rozhodcovský súd Rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 41/2014, ktorým návrh odporcu na prerušenie
konania zamietol, návrh odporcu na vylúčenie nároku uplatneného navrhovateľom kompenzačnou
námietkou na samostatné konanie zamietol, uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 55
659,70 Eur a špecifikovaný úrok z omeškania vo výške 0,01 % denne a uložil navrhovateľovi povinnosť
nahradiť odporcovi špecifikované trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dňa 05.

06. 2014 Rozhodcovský súd zasielal navrhovateľovi predmetný rozhodcovský rozsudok a navrhovateľ
(právny zástupca) podľa poštovej doručenky rozsudok prevzal dňa 09. 06. 2014.

Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil a predložil aj Príspevok s
názvom „Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli
teraz.sk dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom „Ľ.. B.: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“

dodávateľov“ uverejnený na portáli E..A. dňa 11. 05. 2014, Screenshot webovej stránky Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“,
Príspevok označený ako „Minister B. podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“, Príspevok s
názvom „Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli
H..T..R. dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom „Stretnutie s občianskym združením Slovenský

obchod seriózne“ uverejnený na portáli H..M..A. dňa 27. 06. 2014, Príspevok s názvom „Carrefour
má problémy. Minister B. uvažuje o zrušení jeho licencie.“ uverejnený na portáli H..Q..A. dňa 14. 05.
2014, Príspevok s názvom „ministerstvo: Carrefour uplatňoval neprimerané podmienky v obchodných
vzťahoch“ uverejnený na portáli A..I..A. dňa 25. 06. 2014, Príspevok s názvom „Carrefour pod paľbou
kritiky zo strany dodávateľov“ uverejnený na portáli R..A. dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom

„ministerstvo pôdohospodárstva zmluvy preveruje, Carrefour ich obhajuje“ uverejnený na portáli E..A.
dňa18.05.2014,Príspevoksnázvom„CarrefourvSRuplatňovalneprimeranépodmienkyvobchodnýchvzťahoch“ uverejnený na portáli E..A. dňa 24. 06. 2014, Príspevok s názvom „Carrefour“ vypaľuje
slovenských dodávateľov, tvrdí B.“ uverejnený na portáli I..A., Príspevok s názvom „Carrefour si vyšliapol
na dodávateľov“ uverejnený v novinách Trend dňa 22. 05. 2014, ako aj ďalšie mediálne príspevky a ako

dôkaz označil a predložil aj návrh Zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 362/2012 o neprimeraných
podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom súd potraviny a ktorým sa dopĺňa Zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ako dôkaz navrhovateľ navrhol vykonať aj projekciu časti
programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.

Odporca ako dôkaz v tomto súdnom konaní označil a predložil Vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 10.

06. 2014 zo vznesenou námietkou predpojatosti proti rozhodcovi v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS
60/2014 vo veci navrhovateľa, ktorým bola spoločnosť LA MERCANTILE SLOVAKIA, s. r. o. Bratislava
proti navrhovateľovi ako odporcovi, Žalobnú odpoveď a námietku predpojatosti proti rozhodcovi zo dňa
03. 07. 2014 podanú navrhovateľom ako odporcom v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 77/2014 vo veci
navrhovateľa BAM EKO, a. s. Bratislava, Rozhodcovské uznesenie Rozhodcovského súdu sp. zn. OS
60/2014 zo dňa 03. 07. 2014, Odpor podaný navrhovateľom ako odporcom vo veci vedenej Okresným

súdom Bratislava V. sp. zn. 19Rob 75/2014 vo veci navrhovateľa MARESI Foodbroker, s. r. o. Bratislava,
Výzvu odporcu zo dňa 14. 02. 2014 adresovanú navrhovateľovi, Rokovací poriadok Rozhodcovského
súdu, Odpor podaný navrhovateľom v procesnom postavení odporcu vo veci vedenej Okresným súdom
Bratislava V. sp. zn. 19Rob 71/2014, Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2014 č. 3731/2014-024.

Podľa článku 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený
spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., znenie k 01. 07. 2013 (ďalej len „Rokovací poriadok), vo veciach,
ktoré nie sú upravené v Rokovacom poriadku sa aplikuje Zákon o rozhodcovskom konaní a s ohľadom
na povahu veci primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej len O.s.p.). Zákon
č. 71/1992 Zb. sa na konanie pred Obchodným súdom použije iba v prípade, ak Rokovací poriadok alebo

iný predpis súdu (vrátane Sadzobníka) neurčuje inú úpravu. Výklad právnych predpisov, aplikovaných
na konanie pred Obchodným súdom (vrátane procesných noriem) vykonáva a o forme, rozsahu a
primeranosti ich použitia rozhoduje v konkrétnom prípade rozhodca, rozhodujúci konkrétny spor, ktorého
sa výklad týka.

Podľa článku 2 bod 2 Rokovacieho poriadku, konanie pred rozhodcovským súdom pred Obchodným

súdom je jednostupňové a spravidla písomné. V odôvodnených prípadoch, pokiaľ to rozhodca považuje
za nevyhnutné, môže rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania. Pokiaľ to rozhodca považuje za
účelné, môže sa aj opakovane pokúsiť, aby účastníci spor skončili zmierom.

Podľa článku 2 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri
prvom svojom úkone vo veci, ktorý vykoná po tom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec

rozhoduje. V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť
rozhodca vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie,
ktoré nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti,
podané z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu
prejednanéaleboonichbolorozhodnuté.Dôvodomnanámietkupredpojatostirozhodcuniesúokolnosti,

ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poplatkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri

prvom úkone vo veci, ktorý vykoná potom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec rozhoduje.
V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť rozhodca
vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré
nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti, podané
z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu prejednané

alebo o nich bolo rozhodnuté. Dôvodom na námietku predpojatosti rozhodcu nie sú okolnosti, ktoréspočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poriadkom Obchodného súdu.

Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 4 bod 8 Rokovacieho poriadku, účastníci sú povinní formulovať žalobu a žalobnú odpoveď
akoúplnépodanie,suvedenímvšetkýchskutočností,označenímapriloženímvšetkýchdôkazovtak,aby
na ich základe mohol Obchodný súd vo veci rozhodnúť; účastníci na ďalšie vyjadrenie pred rozhodnutím
vo veci samej, pokiaľ Rozhodcovský poriadok výslovne neurčí inak, nemusia byť vyzvaní.

Podľa článku 4 bod 9 Rokovacieho poriadku, ak žalobná odpoveď podľa názoru súdu obsahuje

skutočnosti, ktoré menia právnu alebo skutkovú podstatu veci alebo ku ktorým by sa žalobca podľa
názoru súdu mal osobitne vyjadriť, súd túto doručí žalobcovi a určí mu lehotu na vyjadrenie. V tejto
lehote môže žalobca zároveň zmeniť alebo doplniť žalobu. Ak účastník nedoručí súdu v lehote určenej
súdom žalobnú odpoveď, Obchodný súd pokračuje v konaní bez toho, aby to považoval za uznanie
tvrdení žalobcu.

Podľa článku 4 bod 10 Rokovacieho poriadku, žalobca môže žalobu zmeniť alebo doplniť, a to najmä na
základe žalobnej odpovede. Ak sa žalobca k žalobnej odpovedi iba písomne vyjadrí, pričom toto podanie
neobsahuje zmenu navrhovaného petitu, ani nové dôkazy, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie
je však povinný doručovať ho žalovanému na ďalšie vyjadrenie. Samotná zmena právnej kvalifikácie
nároku bez zmeny navrhovaného petitu sa nepovažuje za zmenu žaloby. Ak žalobca na základe

doručenej žalobnej odpovede zmení navrhovaný petit žaloby, doručí sa takéto podanie žalovanému na
vyjadrenie.

Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku, vo veci samej rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským
rozsudkom. V ostatných prípadoch Obchodný súd rozhoduje rozhodcovským uznesením. V
prípade senátneho rozhodovania veci vydáva a podpisuje uznesenia predseda senátu sám. Proti

rozhodcovskému uzneseniu Obchodného súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku
zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie

účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol
dosiahnuť.

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 41 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského

rozsudkupodľa§36,lehotazačínaplynúťoddoručeniarozhodnutiaoopraverozhodcovskéhorozsudku.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, osoba
ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých
skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom
na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakúpovinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem
prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ak sa

zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana, ktorá chce
podaťnámietkuvočirozhodcovi,zašledo15dníododňa,keďsadozvedelaookolnostiachpodľaodseku
1aleboonesplnenípodmienokpodľa§6ods.1,písomnéoznámeniedôvodovnámietkyvybranejosobe.
Ak vybraná osoba nebola určená podľa § 6 ods. 3, zašle písomné oznámenie súdu. Ak sa rozhodca, voči
ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá alebo ak druhá zmluvná strana nebude s námietkou

súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná osoba alebo súd.

Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účastníci
rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský

súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi
ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského
konania.

Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými

účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a
vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne.
Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, stály
rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku (§ 14).

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na
príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených
dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené
základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde,
teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o

zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky
pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh
aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na
základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku.

V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn.
OS 41/2014 zo dňa 04. 06. 2014 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na
splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda
navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na

zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
bol navrhovateľovi doručený dňa 09. 06. 2014 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol
súdu doručený dňa 18. 06. 2014, je preukázané, že tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku
bol podaný v zákonnej lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako
účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského
rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie navrhovateľ pred vydaním rozhodcovského rozsudku
nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania.

S poukazom na § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa môže
domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa
zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského
rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, keď aj účastník rozhodcovského konania má právo

podať námietku proti rozhodcovi, ak zo zreteľom na jeho pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno
mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal
negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a o
dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský
rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., ktorého závery sú zhodné, resp. obsahovo

identické, alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy.

Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým
rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi
označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na
rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie rozhodcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I.
ÚS 73/97).

Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to
zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci,
ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie

akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom
nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho
hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa
vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je
subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý
mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,
čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako

rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu.

V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje
rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo
vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o

jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú
všeobecnéanekonkrétneatietosamyosebenemôžubyťdôvodomnavylúčenierozhodcuvpredmetnej
veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú
konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím
nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu.

Súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že vylúčenie rozhodcu nie zo svojej viny nemohol
dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Navrhovateľ tvrdil, že o dôvode na predpojatosťsa mal dozvedieť dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok v inej veci a kedy
navrhovateľ zistil, že pri rozhodovaní bolo aplikované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka.
Ak však dôvodom námietky predpojatosti mali byť mediálne informácie, o týchto navrhovateľ musel

mať vedomosť ešte počas rozhodcovského konania, keď samotný navrhovateľ poukázal na príspevky
uverejnené na portáloch dňa 07. 05. 2014 a dňa 11. 05. 2014, ako aj program - reláciu Televízie TA3
zo dňa 11. 05. 2014, teda takmer z obdobia mesiac pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Neobstojí
preto tvrdenie navrhovateľa, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním
rozhodcovského rozsudku.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že zo zreteľom na pomer rozhodcu k veci alebo k zmluvným stranám
možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, keď súčasne ani nepreukázal, že vylúčenie rozhodcu
nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny, preto súd dospel k
záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona
č. 244/2002 Z. z..

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd potom nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, a to projekciu

časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05.
2014, keď ako už bolo konštatované, mediálne informácie súd nevyhodnotil ako dôvod, pre ktorý by mal
byť rozhodca predpojatý.

S poukazom na § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. účastník rozhodcovského konania sa
môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania, keď účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné
postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na
uplatnenie jeho práv alebo ich ochranu.

Navrhovateľ porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania videl v tom, že
Rozhodcovský súd interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady

poctivého obchodného styku bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným
spôsobomvyjadriť,urobiltaknapriektomu,ženavrhovateľžiadal,abyRozhodcovskýsúdvovecinariadil
pojednávanie, Rozhodcovský súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa so zásadami poctivého
obchodného styku bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položil jedinú otázku a Rozhodcovský
súd rozhodoval podľa zásad spravodlivosti, hoci v spore medzi účastníkmi bol povinný rozhodovať

výlučne na základe právneho poriadku Slovenskej republiky a Rozhodcovský súd vo veciach, v ktorých
mal rozhodovať rozhodcovským uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským
rozsudkom.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 04. 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44, z princípu
kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do

akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne
dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, nezáleží
pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti
konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne a z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo
záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

Súd potom považoval za preukázané, že podaním zo dňa 04. 04. 2014 Rozhodcovský súd zaslal
navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede, teda mu zaslal návrh s prílohami a žalobnú
odpoveď zaslal navrhovateľ rozhodcovskému súdu podaním zo dňa 15. 04. 2014. Následne podaním zo
dňa 22. 04. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o vyjadrenie sa k žalobnej odpovedi navrhovateľa zo
dňa 15. 04. 2014 a odporca sa k žalobnej odpovedi navrhovateľa vyjadril podaním zo dňa 29. 04. 2014,

ktoré podanie odporcu zaslal rozhodcovský súd navrhovateľovi dňa 05. 05. 2014 s tým, že ho žiadal, aby
sa k podaniu odporcu zo dňa 29. 04. 2014 vyjadril a navrhovateľ sa vyjadril k podaniam odporcu podaním
zo dňa 15. 05. 2014 a následne aj podaním zo dňa 28. 05. 2014. Súd teda považoval za preukázané,
že pred vydaním rozhodcovského rozsudku Rozhodcovský súd doručil navrhovateľovi všetky podaniaodporcu, ktoré odporca v rozhodcovskom konaní písomnou formou urobil. Navrhovateľ tak nielen
mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podaniam a tvrdeniam odporcu pred vydaním rozhodcovského
rozsudku, ale navrhovateľ túto možnosť aj využil, keď následne navrhovateľ sa písomne vyjadroval ku

všetkým písomným podaniam, ktoré odporca v rozhodcovskom konaní urobil.

Ďalej súd považoval za preukázané, že účastníci konania sa v čl. IX bod 9.2 Zmluvy zo dňa 28.
02. 2013 dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na rozhodnutie
Obchodnému súdu, keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd bude konať podľa jeho rokovacieho
poriadku a štatútu a konanie bude písomné. Súd teda považoval za preukázané, že samotní

účastníci sa dohodli, že konanie pred rozhodcovským súdom bude mať písomnú formu, keď aj
podľa Zásad konania predmetného Rozhodcovského súdu je konanie spravidla písomné, tak ako to
upravuje článok 2 bod 2 Rokovacieho poriadku. V danom prípade sa teda nielen účastníci dohodli
na písomnej forme rozhodcovského konania, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho
poriadku Rozhodcovského súdu. Ak teda zmluvné strany sa dohodnú, že ich spory sa budú riešiť v
rozhodcovskom konaní, musia si tým byť vedomé, že sú povinné podrobiť sa rokovaciemu poriadku

príslušnéhosúdu,keďjezákonnoupovinnosťourozhodcovskéhosúdupripravovaťaviesťrozhodcovské
konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.

Bolo potom na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnutné, že mohol rozhodnúť o nariadení ústneho
pojednávania v danej veci. V danom prípade však rozhodca, hoci to obaja účastníci vo veci navrhli,
nepovažoval vykonanie ústneho pojednávania za účelné, pričom v odôvodnení rozhodcovského

rozsudku (strana 13) sa rozhodcovský súd dôsledne a dostatočne vysporiadal s tým, prečo nepovažoval
nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné, keď vychádzal najmä z toho, že predložené dôkazy
sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci bez nariadenia
ústneho pojednávania, účastníci si dohodli v rozhodcovskej zmluve písomnú formu konania, písomné
konanie je tiež v súlade s rýchlosťou a hospodárnosťou konania, medzi účastníkmi konania bola sporná

platnosť právnych úkonov, resp. právne posúdenie spôsobu ich vykonávania, a teda otázky právne,
k týmto právnym otázkam sa obaja účastníci konania podrobne vyjadrili, účastníci tiež neoznačili, ani
nepredložili také dôkazy, ktorých vykonanie by vyžadovalo vykonanie ústneho pojednávania.

Rozhodcovský súd teda neporušil zásadu rovnosti účastníkov konania tým, že nerozhodol o nariadení
ústneho pojednávania. Neobstojí preto ani tvrdenie navrhovateľa, že rozhodcovský súd rozhodol a

ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by mal navrhovateľ možnosť
vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval. Vyjadrenie
účastníka v rozhodcovskom konaní písomnou formou je totiž potrebné považovať za primeraný spôsob
vyjadrenia sa účastníka rozhodcovského konania.

Súd potom poukazuje aj na skutočnosť, že v danom prípade nebolo sporné, že návrh predmetnej zmluvy

medzi účastníkmi konania predložil navrhovateľ, a teda je potrebné prisvedčiť tvrdeniu odporcu, že
to bol predovšetkým navrhovateľ, ktorý mal záujem, aby sa spory medzi účastníkmi konania riešili v
rozhodcovskom konaní.

Súd poukazuje ešte aj na to, že pokiaľ navrhovateľ mal za to, že zásada rovnosti účastníkov
bola porušená tým, že rozhodcovský súd rozhodoval podľa zásad spravodlivosti, takáto skutočnosť

nepredstavuje posúdenie procesných podmienok konania pred rozhodcovským súdom, a teda
nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rovnako pokiaľ navrhovateľ namietal,
že rozhodcovský súd vo veciach, v ktorých mal rozhodovať rozhodcovským uznesením, buď
nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským rozsudkom, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval, ani nepreukázal a ani žiadnym spôsobom neuviedol, ako by prípadne takáto konkrétna

skutočnosť zakladala zákonný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania mal pred vydaním
rozhodcovského rozsudku možnosť písomne sa vyjadriť ku všetkým podaniam odporcu, teda ku
všetkým skutočnostiam a dôkazom, vzhľadom na to, že účastníci konania si dohodli písomnú formurozhodcovského konania, čo zodpovedalo aj rokovaciemu poriadku Rozhodcovského súdu a hoci
následne účastníci žiadali o nariadenie ústneho pojednávania, tým, že rozhodcovský súd pojednávanie
nenariadil, nebola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keďže tak odporca

ako aj navrhovateľ mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a mali možnosť relevantným
spôsobom v písomnej forme sa k veci a dôkazom vyjadriť, dospel súd k záveru, že v danom prípade nie
je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002
Z. z..

Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd návrh navrhovateľa zamietol.

Spolu s návrhom za začatie konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozhodcovského rozsudku, ktorý návrh vzal podaním zo dňa 11. 09. 2014 späť. Súd však
v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že keďže podľa § 40 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. ak
podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok
zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozsudku odložiť a konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku nemienil odložiť

pred meritórnym rozhodnutím veci, o takomto návrhu navrhovateľa nerozhodoval.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
priznal právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy odporcu
pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 320,80 Eur s DPH za právne zastúpenie v sume 251,68
Eur za 3 úkony právnej služby po 61,87 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k návrhu, účasť

na pojednávaní dňa 21. 11. 2014), k tomu režijný paušál 3 x 8,04 Eur a 20 % DPH v sume 41,95 Eur, z
náhrady trov cestovného pri použití osobného motorového vozidla AUDI Q7 pri ceste na pojednávanie
dňa 21. 11. 2014 z Galanty do Banskej Bystrice a späť v rozsahu ich 1/3 v sume 37,90 Eur (priemerná
spotreba 9,2 l/100km, cena pohonných hmôt 1,291 Eur/l, sadzba základnej náhrady za opotrebenie
vozidla 0,183 Eur/km, počet kilometrov 314 km, 20 % DPH v sume 19,95 Eur, t. j. celkom cestovné

v sume 113,70 Eur) a z náhrady za stratu času za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 21. 11.
2014 v rozsahu ich 1/3 sume 31,22 Eur (6 polhodín po 13,40 Eur, 20 % DPH v sume 13,27 Eur, t. j.
celkom náhrada za stratu času 93,67). Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná podľa § 9 ods.
1, § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods.
3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

s tým, že keďže predmetom tohto súdneho konania nebolo posúdenie hmotno-právneho nároku, ale
posudzovanie procesných podmienok rozhodcovského konania, základná sadzba tarifnej odmeny bola
určená z neoceniteľného základu, s tým, že náhrada trov cestovného a náhrada za stratu času bola
priznaná v rozsahu ich 1/3, keďže dňa 21. 11. 2014 sa právny zástupca odporcu na Okresnom súde
Banská Bystrica zúčastnil pojednávania v troch veciach (sp. zn. 64Cb 95/2014, sp. zn. 64Cb 96/2014

a sp. zn. 64Cb 98/2014) a s tým, že trovy právneho zastúpenia boli priznané podľa vyčíslenia právnym
zástupcom odporcu (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. je potrebné, aby navrhovateľ povinnosť uloženú týmto rozhodnutím splnil
do 3 dní od jeho právoplatnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej
Bystrici.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávne
obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona