Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, April 11, 2014

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 16C/86/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5313202716
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Jančulová

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2014:5313202716.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Čadca samosudkyňou Mgr. Alenou Jančulovou v právnej veci navrhovateľa A. C.,

nar. XX.X.XXXX, bytom Č., M. G. Č.. XXXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Celestínom Stehurom,
advokátom,Advokátskakancelária,FraňaKráľa2080,Čadca,protiodporcoviSlovenskárepublika,zast.
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi sumu 936,03 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 936,03 € od 11.11.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu
navrhovateľa JUDr. Celestína Stehuru, advokáta, AK Čadca, č.ú.:XXXXXXXXXX/XXXX, vo výške 427.-

€, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom došlým súdu dňa 22.3.2013 sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia
náhrady škody vo výške 936,03 eura s príslušenstvom.

Podanie návrhu odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Čadci úradom
justičnej a kriminálnej polície policajného zboru Čadca ČVS:ORP- 1065/00 - CA -2008 zo dňa 14. 8.
2008 mu bolo vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona a trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Toto
rozhodnutie od počiatku považoval za nezákonné. Podal voči nemu v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá

však bola Okresnou prokuratúrou Čadca zamietnutá ako nedôvodná . Okresná prokuratúra podala dňa
20. 3. 2009 na Okresný súd Čadca obžalobu č. Pv 495 /08. Okresný súd Čadca trestným rozkazom
2 T 11/2009 ho uznal vinným zo spáchania skutku a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody, voči
ktorému podal dňa 14. 4. 9009 odpor. Okresný súd Čadca ho následne rozsudkom 2 T 11/2009 uznal
vinným a uložil mu peňažný trest vo výmere 900 eura . Voči tomuto rozsudku dňa 11. 12. 2009 podal
odvolanie.UznesenímKrajskéhosúduŽilina3To30/2010bolrozsudokOkresnéhosúduČadca zrušený
a vec vrátená súdu 1. stupňa na ďalšie prejednanie a rozhodnutie. Následne právoplatným rozsudkom

Okresného súdu Čadca 2 T 11/2009 zo dňa 30. 11. 2010 bol podľa § 258 písm. b) Trestného poriadku
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Čadca oslobodený, lebo skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný nie
je trestným činom. Dňa 10. 5. 2012 si voči odporkyni uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v
náhrade trov konania v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe z dôvodu rozhodnutia vyšetrovateľa
v celkovej výške 936,04 eura. Túto sumu uhradil svojmu advokátovi, ktorý ho v danej veci obhajoval.
Odporkyňa mu odmieta škodu uhradiť.Odporca sa k podanému návrhu písomne vyjadril dňa 25. 10. 2013 . Poukázal na nedostatok procesnej
spôsobilosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej
republiky. Dal do pozornosti súdu uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 6 Co 412/2011 podľa

ktorého, ak navrhovateľ označil organizačnú zložku štátu, ktorá nebola príslušná za štát konať, nešlo o
vadu podania ani o nedostatok konania, pretože ustanovenie § 21 ods. 4 O.s.p. kogentne upravuje, kto
vystupuje v konaní za štát, takže súd je povinným i z úradnej povinností správnu organizačnú zložku
zistiť a začať s ňou konať (bez toho, aby vydával uznesenie o pribratí do konania). V prípade, že súd
tento postup nedodržal a naďalej konal s nesprávnou organizačnou zložkou štátu, jednalo by sa o vadu

konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky zámenná v štátnych orgánoch oprávnených konať v mene štátu v priebehu konania
nie je i zámernou účastníctva (pasívne legitimovaným subjektom v konaní zostáva Slovenská republika),
pričom súd o tom nerozhoduje formou rozhodnutia. Je povinnosťou súdu určiť subjekt, oprávnený konať
za štát.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona číslo 514/2003 Z.z. (v znení novely) vo veciach náhrady škody,

ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetroval Policajného zboru alebo poverený
príslušník Policajného zboru a

1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ

Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora.

Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 514/2003 Z.z.,, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom

konaní alebo správnom konaní.

Orgánom procesne spôsobilým konať v mene Slovenskej republiky v tejto veci je generálna prokuratúra
SR. Na podporu svojho tvrdenia poukázal i na rozhodnutie Okresného súdu Žilina spisová značka 18
C 194/2005 12 - 98 zo dňa 14. 2. 9013 právoplatného dňa 16. 3. 2013.

Poverený zástupca odporcu ďalej uviedol, že žiadajú zároveň, aby súd návrh navrhovateľa ako

nedôvodný zamietol a to z toho dôvodu, pretože sťažnosť, ktorú navrhovateľ podal voči rozhodnutiu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bola prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná, nakoľko prokurátor
v postupe povereného príslušníka Okresného riaditeľstva PZ nezistil pochybenie a jeho rozhodnutie
považoval za zákonné a dôvodné. Poukázal na to, že nikdy nebola konštatovaná nezákonnosť konania
vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka policajného zboru, tak ako je to uvedené v § 6 ods.1 Zákona

č. 514/2013, pričom právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím
tohto orgánu, pričom poukázal na rozhodnutie KS Žilina sp.zn. 10Co/320/2009 zo dňa 29.4.2010, v
ktorom krajský súd konštatuje, že škoda by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by prokurátor alebo orgán

dozorujúci nad zákonnosťou postupu vyšetrovateľa v trestnom konaní výslovne označil rozhodnutie
vyšetrovateľa za nezákonné, alebo jeho konanie označil za nesprávny úradný postup a v príčinnej
súvislosti s týmto rozhodnutím by bola spôsobená škoda.

Právny zástupca navrhovateľa k vyjadreniu povereného zástupcu odporcu uviedol, že práve novelou
Zákona č. 514/2003 Z.z. platnou od 1.1.2013 je upravené, že všetky konania, ktoré začali, resp.

rozhodnutia, ktoré boli vydané pred účinnosťou tejto novely spravujú sa zákonom účinným v čase
vydania rozhodnutia. Rozhodnutie Okresného súdu Čadca 2T/11/2009 bolo vydané dňa 30.11.2010. V
tom čase ešte neexistovala novela, ktorá priznala prokurátore zodpovednosť. Čo sa týka zodpovednosti
prokurátora ako zástupcu štátu poukázali na to, že navrhovateľ podal na ministerstve vnútra žiadosť,
ktorou chcel svoju škodu vyporiadať. Táto žiadosť bola podaná v zmysle platného zákona. Márneuplynula 6 mesačná lehota. V tejto 6 mesačnej lehote, ak odporca mal za to, že nie je príslušný
na konanie vo veci, mal vec postúpiť na generálnu prokuráturu. Ďalej právny zástupca navrhovateľa
poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 4NcDo/15/2009 publikovaný v zbierke stanovísk NS SR pod č.

57/2010, kde sa jednoznačne uvádza, že právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa
trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ak
došlo k oslobodeniu navrhovateľa spod obžaloby rozsudkom okresného súdu, lebo nebolo dokázané,
že sa skutok stal, je možné považovať všetky rozhodnutia, ktoré predchádzali vydaniu oslobodzujúceho
rozsudku za nezákonné bez toho, aby došlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia pre nezákonnosť. Obdobnú situáciu riešil aj Okresný súd v Čadci vo veci 8C/185/2011
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Žilina 7Co/448/2012, kde jednoznačne bola odporkyňa
zaviazanánahradiťškoduspôsobenúnavrhovateľoviajednoznačnebolozazástupkyňuodporcuurčené
Ministerstvo vnútra SR.

Z obsahu spisu 16C/86/2013 a to z podaného návrhu č.l. 1 až 3, príjmového pokladničného dokladu
č.l. 4, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody č.l. 5, faktúra odmien a výdavkov za

advokátske služby č.l. 6, obsah spisu 2T/11/2009 - najmä uznesenie o začatí trestného stíhania č.l. 6,
uzneseniaovzneseníobvineniač.l.7,8,sťažnosťobvinenéhoč.l.9,uznesenieozamietnutísťažnostič.l.
10 až 12, návrhu na podanie obžaloby č.l. 156, 157, obžaloby č.l. 158 až 160, trestného rozkazu č.l. 163
a 166, odporu voči trestnému rozkazu č.l. 169, 170, rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 2T/11/2009
č.l. 196 až 205, odvolania č.l. 208, 209 vrátane jeho doplnenia č.l. 210 až 213, uznesenia Krajského

súdu Žilina č.k. 3To/30/2010 č.l. 220 až 224, rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 2T/11/2009 č.l. 248
až 255 súd zistil nasledujúci skutkový stav.

Medzi účastníkmi nebolo sporné a bolo preukázané, že uznesením OR PZ v Čadci, odboru poriadkovej
polície, Obvodné oddelenie Čadca č. ČVS:ORP-1065/00-CA-2008 zo dňa 14.8.2008 bolo voči Pavlovi
Horečnému vznesené obvinenie za pokus z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods.1, § 156 ods.1

Tr.zák. a za prečin výtržníctva podľa § 364 ods.1, písm.a) Tr.zák. spáchaného v spolupáchateľstve podľa
§ 20 Tr. zák.

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal navrhovateľ dňa 28.8.2008 sťažnosť, ktorá však bola
uznesením Okresnej prokuratúry Čadca č.k. Pv 495/08-12 zo dňa 9.9.2008 zamietnutá ako nedôvodná.

Dňa 21.1.2009 okresný prokurátor v Čadci podal obžalobu na navrhovateľa Pavla Horečného pre prečin

ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods.1 Tr. zák. a prečin
výtržníctva podľa § 364 ods.1, písm.a) Tr. zák. obidva skutky spáchané v spolupáchateľstve podľa §
20 Tr. zák.

Okresný súd Čadca vo veci vydal dňa 28.1.2009 trestný rozkaz pod č.k. 2T/11/2009-163, ktorým uznal
A. C. za vinného z vyššie uvedených skutkov a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s

podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Voči trestnému rozkazu podal A. C. dňa 15.4.2009 odpor.

Okresný súd Čadca vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 2.12.2009 č.k. 2T/11/2009-196, ktorým uznal
A. C. za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14
ods.1 Tr. zák. a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods.1, písm.a) Tr. zák., pričom obidva skutky spáchal

v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. a odsúdil ho k úhrnnému peňažnému trestu vo výmere 200,-
€. Zároveň ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 14 dní. Voči uvedenému rozsudku podal A. C. odvolanie, na základe
ktorého Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 3To/30/2010-220 zo dňa 29.4.2010 rozsudok okresného
súdu zrušil a vrátil ho, aby ho súd znova prejednal a rozhodol.Okresný súd Čadca opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 2To/11/2009-248 zo dňa 30.11.2010,
ktorým A. C. oslobodnil spod obžaloby, lebo skutok nie je trestným činom. V odôvodnení rozsudku
okresný súd poukázal na to, že žalovaný skutok by mohol iný orgán prejednať ako priestupok, no

vzhľadom na to, že od spáchania skutku uplynuli už viac ako dva roky stíhaný skutok bol premlčaný a
nemožno ho prejednať ani ako priestupok, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku
a A. C. podľa § 185 písm.b) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil. Rozsudok nadobudol u A. C.
právoplatnosť dňa 11.2.2011.

Sporným medzi účastníkmi nebolo ani to, že navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na

trovách obhajoby uhradil svojmu právnemu zástupcovi JUDr. Celestínovi Stehurovi sumu 936,03 €, ktorú
skutočnosť mal súd aj preukázanú z príjmového pokladničného dokladu č.l. 4.

Navrhovateľ sa žiadosťou zo dňa 10.5.2012 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l. 5)
obrátil na odporcu s nárokom na náhradu žalovanej škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
bola odporcovi zaslaná dňa 10.5.2012 (č.l. 23), ktorá skutočnosť ani nebola medzi účastníkmi sporná.

Odporca žiadosti navrhovateľa nevyhovel. Na jeho žiadosť v zákonom stanovenej 6 mesačnej lehote

nereagoval a ani navrhovateľovi neoznámil, či jeho žiadosti vyhovuje, resp. nevyhovuje.

Podľa § 27 ods.1 Zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 3 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, d)
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§4ods.1,písm.b)Zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu
spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru.

Podľa § 4 ods.3 Zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie

je príslušný vo veci konať podľa ods.1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15)
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia § 5 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa ustanovenia § 6 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Podľa ustanovenia § 6 ods.2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa ods.1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodenéhoopredbežnéprerokovanienároku(ďalejlenžiadosti)spríslušnýmorgánompodľa§4a11.

Podľa § 15 ods.2 Zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 17 ods.2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnympostupom,úhradasaajnemajetkovéhoujmavpeniazoch,akniejemožnéuspokojiťjuinak.

Podľa § 17 ods.3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods.2 sa určuje
s prihliadnutím najmä:

(a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

(b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

(c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

(d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 442 ods.1 Zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník)
úhrada sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase

poškodenia.

Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti Zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. dňa
14.8.2008 na daný prípad bolo potrebné aplikovať Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (viď prechodné ustanovenie § 27 ods.1).

V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní, pričom dospel k

záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene SR konalo Ministerstvo vnútra
SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť Zákona č. 514/2003 Z.z. spočívajúcu v tom, že
pokiaľ ide o trestné konania, zákon účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia tu dával povinnosť
vystupovať v mene SR až trom ústredným orgánom štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR,
Ministerstvu vnútra SR (ďalej len MV SR) aj Generálnej prokuratúre SR (ďalej len GP SR).

Podľa § 4 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. zákona účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti SR, ak po 1) škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2) škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3) škoduspôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu.

Ministerstvo vnútra SR koná, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán

policajného zboru.

Možno teda povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR.
Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (Zákona č. 514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď
§ 4 ods.1, písm.a), bod 1 Zákona). Tento zákon (účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia)
však v ustanovení § 4 ods.1, písm.b) uvádza, že ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ

alebo poverený orgán policajného zboru je príslušné MV SR. V danej veci navrhovateľ za nezákonné
rozhodnutie (a teda rozhodnutie, od ktorého si uplatňuje žalovaný nárok) označil práve rozhodnutie
vyšetrovateľa zo dňa 14.8.2008 ČVS:ORP-1065/00-CA-2008. Je teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi
spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa neskôr (po právoplatnom oslobodení spod
obžaloby) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že orgánom

oprávneným konať v mene štátu bolo práve MV SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi
konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene
štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu je štát ako
samostatná právnická osoba. Práve pre tieto prípady zákon upravuje postup, že ak štátny orgán, na
ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie nároku sa necíti byť oprávnený konať

v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť príslušnému orgánu a informovať o
tom navrhovateľa (§ 15 ods.2 Zákona), čo však odporca neurobil. Absenciu takéhoto postupu potom
nie je možné vykladať na ťarchu navrhovateľa ako osoby poškodenej ani za predpokladu, že by
vo veci malo konať za SR Ministerstvo spravodlivosti prípadne Generálna prokuratúra SR. Nakoľko
podstatné je, že zodpovedným subjektom je SR ako samostatný subjekt práva. Pochybenie, resp. omyl

v označení orgánu verejnej moci v danom prípade nemôže byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej
úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Okrem uvedeného MV SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku neodstúpilo inému orgánu štátu. Za danej situácie si teda MV SR založila svoju
pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinný sa žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku zaoberať, resp. ak by bola podaná na viaceré orgány štátu žiadosť

potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý, čo bol v danom prípade
odporca).

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danej veci bolo povinné za SR vystupovať práve MV SR.
Na uvedenom podľa názoru súdu nič nemení ani skutočnosť prezentovaná zástupcom odporcu, že s
účinnosťou od 1.1.2013 došlo k zmene zákona č. 514/2003 Z.z. v tom smere, že MV SR je príslušným

orgánom zastupovať štát len vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru
alebo poverený príslušník policajného zboru a zároveň prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu a preto orgánom vystupujúcim v mene
štátu má byť GP SR a nie MV SR. Súd sa s týmto názorom nestotožňuje, nakoľko ako už bolo uvedené
vyššie, ak mal odporca, resp. MV SR za to, že nie je oprávnený konať v mene štátu mal žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu, teda GP SR a upovedomiť o
tom žiadateľa, v opačnom prípade platí, že si sám založil svoju príslušnosť konať v mene štátu ohľadne
tohto nároku. Napokon ako už uviedol zástupca odporcu predmetná novela nadobudla účinnosť až dňa
1.1.2013, pričom táto neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. Za uvedenej situácie potom platí
(vzhľadom na zásadu právnej istoty, zákazu retroaktivity, výklad legislatívnych pravidiel), že predmetná

novela sa vzťahuje len na konania začaté po jej účinnosti. Pokiaľ jej zákon nepriznal spätné účinky
(nepravú retroaktivitu) nemožno jej ustanovenia vzťahovať na prípady začaté pred jej prijatím. Došlo
by k situácii, kedy by sa pravidla menili počas priebehu konania, čo narušuje princíp právnej istoty
garantovaný Ústavou SR.

V tomto smere súd poukazuje na to, že doposiaľ každá novela Zákona č. 514/2003 Z.z. mala

prechodné ustanovenie, ktoré znelo nasledovne: „Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (novelou) a za škodu spôsobenúnesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (novely), sa spravuje
predpismi účinnými do“. Jedine posledná novela citovaného zákona účinná od 1.1.2013 nemá žiadne
prechodné ustanovenie. V danom prípade potom platí, že sa vzťahuje len na právne vzťahy (ich vznik a

nároky z nich), ktoré vznikli za jej účinnosti. Preto súd v danom spore aplikoval Zákon č. 514/2003 Z.z.
účinný pred poslednou novelou (z dôvodu zákazu spätnej retroaktivity).

Zároveň súd poukazuje, že by bolo v danom štádiu konania nehospodárne, aby súd vzhľadom na zmenu
právnej úpravy zamenil zástupcu odporcu, nakoľko ak MV SR malo za to, že vo veci za štát má podľa
novelizovanej úpravy konať GP SR, mohla žiadosť o predbežné prerokovanie postúpiť počas súdneho

konania tomuto orgánu. Ak však už raz jeden orgán a to (MV SR) žiadosti navrhovateľa nevyhovelo,
mal by vzhľadom na svoju právnu argumentáciu vec dotiahnuť dokonca a vystupovať aj v tomto konaní.
V opačnom prípade by v priebehu súdneho konania nastala situácia, že by súd musel nanovo odkázať
navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na nový orgán (nakoľko GP SR by možno nárok
uspokojila aj mimosúdne, nanovo by musel žalobu doručovať na vyjadrenie tomuto novému orgánu a
nanovo by musel na pojednávanie predvolávať nového zástupcu štátu).

Podľa súdu pre zachovanie princípu právnej istoty treba ustáliť, že ak nezákonné rozhodnutie bolo
vydané pred predmetnou novelou účinnou od 1.1.2013, ak došlo aj k samotnému predbežnému
prerokovaniu pred touto novelou, ak orgán zastupujúci štát pred touto novelou nárok pri prerokovaní
neuznal, tak je potrebné, aby v mene štátu konal orgán, ktorý o navrhovateľovom nároku doposiaľ konal,
t.j. MV SR

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností, mal súd za to, že na strane odporcu bol navrhovateľom
správne označený ako konajúci orgán v mene štátu MV SR.

Osobitosťou náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je to, že pred uplatnením nároku na náhradu
škody na súde treba spravidla nárok vopred prerokovať s príslušným orgánom podanou písomnou
žiadosťou. Tento nárok má uspokojiť predovšetkým orgán príslušný na prerokovanie nároku, keď v

zmysle § 4 ods.1, písm. l) tohto zákona, koná vo veci náhrady škody orgán, u ktorého bola podaná
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15). Na uvedené zákonné ustanovenie súd prihliadal pri
posudzovaní námietky odporcu o nedostatku právomoci MV SR konať za štát v danom prípade. Pri
absencii prechodných ustanovení novely zákona č. 514/2003 Z.z. za situácie, že nárok na náhradu
škody bol založený pred jej účinnosťou a pred jej účinnosťou došlo i k podaniu žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na orgáne, ktorý bol označený za orgán konajúci za pasívne legitimovaný štát,
oprávneným orgánom konať v predmetnej veci za štát je rozhodne MV SR.( K uvedenému záveru dospel
vo svojom rozhodnutí KS Bratislava č.k. 4 Co 296/2013).

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, to je takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s

objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím
riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods.2 Zákona č.
514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predkladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda
zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z.).

V prejednávanej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 14.8.2008, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následného vedeného trestného
konania voči jeho osobe. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť nebolo preukázané, že tento skutok
je trestným činom, preto bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Čadca oslobodený. Nebolo

dokázané, že skutok je trestným činom (viď výroková časť rozsudku). Keďže toto uznesenie nebolo
pre nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods.1 cit. zákona bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie
spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 cit. zák. rovnaký význam ako jeho zrušenie pre
nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahypodanie oprávneného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného
konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala v zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v Zákone č. 514/2003 Z.z. Tá sleduje, aby každá zákonom

predpokladaná majetková ujmy spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej
osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené
obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym
a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené,
bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje

výklad ustanovenia § 6 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým a logickým výkladom tohto
zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a 8 Zákona č. 514/2003 Z.z. treba
vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia
§ 6 cit. zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť,
ak k ním došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad k spáchaniu trestného činu
vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného

stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam,
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods.6 cit. zákona, ktoré
treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké.
Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody,
spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až 6 Zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný

čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená minulosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne
ďalšie prípady uvedené v § 8 ods.6).

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 14.8.2008 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení
Zákona č. 514/2003 Z.z. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným

rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Podľa ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná
škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti
za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu,

ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného
majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku
treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Skutočnúškoduvšaknemožnoobmedziťlennaškoduspôsobenúnaveciach.Podpojmomtzv.skutočná
škodatrebazahrnúťajškodu,ktorúpoškodenýutrpelnainýchmajetkovýchprávach,aleboajujmu,ktorú

poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému
tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady
vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.
Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu majetku), hoci sa to pri predpokladanej činnosti

dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza
do úvahy. Príčinná súvislosť ako jedna zo základných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu
znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku.
Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno
ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu,

treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak
majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej zhlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie
sprostredkovaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom pokiaľ ide o majetkovú škodu skúmal, či predmetné

nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody, tak
ako si ju navrhovateľ uplatnil. Súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody došlo v dôsledku
nezákonného rozhodnutia, resp. škoda bola ním vyvolaná (nebyť nezákonného rozhodnutia nevznikla
by ani škoda).

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych

dôsledkov na obvineného, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 Zákona č.
514/2003 Z.z. a to bez ohľadu na to, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo
či si ho zvolil sám (§ 38 ods.1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení
obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení

Zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená
v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté
trestné stíhanie a vznesené obvinenie. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie
jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí 6-mesačnej lehoty obrátil so svojím nárokom
na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy

obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní,
ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného
alebo ustanoveného advokáta účelne pre hájenie záujmov navrhovateľa v trestnom konaní, ale
posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov majetok v príčinnej súvislosti v vedením

trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti
s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o
túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho
osobe. Nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho osobe nemusel by navrhovateľ zo
svojhomajetkuvynaložiťpeniazenazaplatenieadvokáta.Podmienkouzodpovednostnéhovzťahupodľa

Zákona č. 514/2003 Z.z. je po 1) vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu
že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania,
2) vznik škody, 3) príčina súvislosť medzi podmienkami 1), 2). Podmienka 1) bola u navrhovateľa
naplnená - navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie a bol
spod obžaloby právoplatne oslobodený. Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody možno uviesť, že škoda

je tradične definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným akvivalentom,
t.j. peniazmi. Za skutočnú škodu sa teda považuje majetková ujmy vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva
v zmenšení, v znížení, či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej
tejto definície je zrejmé, že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady
na to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. K tejto súvislosti

možno poukázať na to, že zákonodarca už zvolil metódu explicitného zahrnutia, nákladov konania pod
pojem škody v Zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky 3, je zrejmé, že oslobodenie spod obžaloby alebo zastavenie
trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonne vznesenie obvinenia vyvolalo zo
strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiaducich právnych

dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; to je
úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby. Teda náklady konania
vedúce k zastaveniu trestného stíhania, resp. k oslobodeniu spod obžaloby sú v príčinnej súvislosti so
vznesením obvinenia, nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej
súvislosti medzi podmienkami 1) a 2). Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom Zákona č.

514/2003 Z.z., nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania
vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby,
voči ktorým bolo nezákonné vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal
žiadny rozumný zmysel, t.j. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutejtýmto osobám v neskoršom konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej,
akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť
k odškodneniu týchto osôb.

Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu
spod obžaloby, či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného
stíhania, je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo
stíhanej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého.

Podľa Ústavy SR článok 46 ods.3 má každý právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným

rozhodnutím. Nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa Zákona
č. 514/2003 Z.z. Tento zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod
obžaloby, avšak treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to úpravy zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže
na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna

judikatúra má za to, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod
obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Vzhľadom na uvedené je potrebné vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a teda v rámci
spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Avšak tento právny nárok treba

hľadať nielen v článku 46 ods.3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods.1
vyššie uvedeného zákona. Ak má štát byť skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na
druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže

ako mylní, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nerozhoduje, či orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

V súlade s ustálenou súdnou praxou, teda štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody

spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zrušeného Zákona č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov
podľa tohto zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov zotrvala súdna prax aj po prijatí Zákona č.

514/2003Z.z.,ktorýzakladáobjektívnuzodpovednosťštátu(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemôže
zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil
právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom
verejnej moci je výsledok tohto konania. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že v zmyslu právnej zodpovednosti štátu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená
(rozhodnutie NS SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).

Súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR 2.ÚS 25/2011-33, v ktorom ústavný súd zastáva názor,
že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnilpredpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods.1 Zákona č. 514/2003 Z.z.) tak, ako
bolo judikované všeobecnými súdmi, napríklad uznesenie NS SR sp.zn. 4NcDo/15/2009, ale rovnaké

dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V zmyslom a účelom Zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s článkom
46 ods.3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným

postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému
spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný,
najmä v tom prípade, ak bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad
o tom, že sa dopustil trestného činu sa nenaplnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 936,03 €, nakoľko
práve o túto sumu sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči

jeho osobe, čo vyplýva aj z príjmového pokladničného dokladu založeného v súdnom spise.

Podľa ustanovenia § 18 ods.1, 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z.

(1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vzniku v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo

rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu.

(2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom.

(3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.
Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe
zahŕňa aj náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným

predpisom), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (úroky z omeškania) v tomto smere súd poznamenáva, že
ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú a preto sa má použiť právna úpravy

splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje, že ak čas plnenia nie
je dohodnutý ustanoveným právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh
prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do
omeškania so splnením nároku na náhrady škody dňa 11.11.2012, t.j. po uplynutí 6-mesačnej lehoty na

predbežné prerokovanie nároku.

Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody 936,03 € aj úroky z omeškania z tejto
sumy vo výške 9 % ročne (výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková
sadzba ECB k prvému dňu omeškania § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.1 Nariadenia č.
87/1995 od 11.11.2012 až do zaplatenia).O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý bol v
tomto konaní v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie práva
proti odporcovi, ktorý v konaní úspešný nebol.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 427,-€ boli súdom priznané podľa
Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších zmien ( ďalej len vyhlášky). Základnú sadzbu tarifnej
odmeny súd určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky a priznal odmenu za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. a), b) c)
vyhláškyzatietoúkony: 1)prevzatieaprípravazastúpeniavrátaneprvejporadysklientomdňa8.3.2012
vo výške 51,45 €, podanie návrhu na začatie konania dňa 21.3.2013 vo výške 51,45 €, zastupovanie na
pojednávaní dňa 25.10.2013 vo výške 51,45 €, dňa 29.1.2013 vyjadrenie k vyjadreniu odporcu 51,45 €,

zastupovanie na pojednávaní dňa 11.4.2014 vo výške 51,45 € ( 5 x 51,45.- € ) = 308,70.- € . Taktiež
mu bol priznaný aj tzv. režijný paušál podľa § 16 ods.3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za tieto úkony a to 1
x 7,63 €, 3 x 7,81 € a 2 x 8,04 € = 47,14 €, spolu 355,84 €.

Nakoľko právny zástupca navrhovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty (viď osvedčenie o
registrácii č.l. 48) s poukazom na ustanovenie § 18 ods.3 Vyhlášky bola mu zvýšená odmena a náhrady

aj o daň z pridanej hodnoty, t.j. o sumu 71,16 €, spolu trovy konania vo výške 427,-€.

Podľa § 149 ods.1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný ju zaplatiť advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované,
je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, sa rozhodlo bez návrhu,
nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali, bol odvolacím súdom schválený zmier)

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na

súdny výkon rozhodnutia.