Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. jún 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 16C/164/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218302
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218302.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Návrh navrhovateľa vo veci samej z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmene exekútora v zákonnej lehote.

Ako oprávnený podal exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával, že
súdmuposkytne súdnuochranuavzákonnejlehoterozhodneozmeneexekútora.Vexekučnomkonaní
je pritom povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
tohto návrhu. Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu.
Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty na
rozhodnutie,pričomdotejtodobysanachádzal vstaveprávnejneistoty.Totoobdobiemuselnavrhovateľ

prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním
exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky
navrhovateľom. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému
vynaložil sumu 70 eur, na udržanie a správu informačného systému 40 eur a na administráciu listín

a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, ďalej na administratívne spracovanie
textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15 eur. Celkom v období medzi
podaním návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil márne sumu 175 eur. Ďalejnavrhovateľ vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, pričom
neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku
povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného.
Ďalej nezákonným zásahom boli vyvolané u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a

majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,
ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z
realizovanéhoobchoduvyvolalahospodárskustratu,nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným
súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok

poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur, čo predstavuje aliktvótnym pomerom
sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Keďže v predmetnej
exekučnej veci bol súd bezdôvodne nečinný viac ako 574 dní, uplatňuje ako primeranú náhradu škody
sumu 1.051,08 eur.

V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti navrhovateľom už v návrhu na začatie konania, súd predložil

spisnarozhodnutieonámietkezaujatosti sudcovOSPrievidza KrajskémusúduvTrenčíne.Uznesením
KS Trenčín č. k. 17NcC/656/2012-27 zo dňa 6.11.2012 bolo rozhodnuté , že sudkyňa JUDr. Jarmila
Schromová, ktorej bola vec pôvodne pridelená je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci
vedenej pod sp. zn. 8C1422012 a ostatní sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 16C/164/2012.

Odporca písomným vyjadrením z 16.5.2013 zaujal stanovisko k podanému návrhu. Poukázal na
zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť
nasúdnapriektomu,žedôkaznébremenoznášasám.Jenepravdivéaklamlivétvrdenie,ženavrhovateľ
nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto konaniach bol
účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre

ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože namieta nezákonné
konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta nesprávny úradný
postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či

uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Nie vo všetkých konaniach uvádza navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v
konaní, pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok,
ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy

predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody
niejeoprávnenýposudzovaťprieťahyvkonanísúdu,pretožetútoprávomocmáibapredsedasúdualebo
Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené odporcovi prvé žiadosti o
predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody,vktorých boliobsiahnutéajžiadostivoveciach,ktoré
sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už dňa 27.9. 2012, teda pred

uplynutím 6- mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /
ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom
napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel
o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané

sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným a podobne. Odporca preto
ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných žiadostí nepovažuje nárok navrhovateľa za
predbežne prerokovaný. Čo sa týka namietaného postupu, a to nerozhodnutia o návrhu na zmenu
exekútora v zákonom stanovenej lehote uviedol, že podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku má

exekučný súd povinnosť v rozhodnutí o zmene exekútora poveriť exekútora, ktorého navrhne oprávnenýa vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Pokiaľ aj v niektorých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu,

bolo to spôsobené predovšetkým tým, že pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú
súčinnosť. Navrhovateľ mohol podať účinný prostriedok nápravy a adresovať ho predsedovi súdu.
Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť
navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony - výzva na
vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie

exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora,
nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať
za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pôvodný súdny exekútor pritom vykonáva
úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, preto v súvislosti
s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody

a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhu neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by musel
navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ
ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva
pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu za

udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania
sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je

možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov
spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie
je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú

vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/
kb D /2010//, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc

slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie navrhovateľa
v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená

vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň

uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 13.9. 2013 o
17.06 hod. návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a ďalej návrh na prerušenie konania.

Uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 16C/164/2012-91 zo dňa 23.12. 2013 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/434/2014-106 zo dňa 16.4. 2014 súd návrh navrhovateľa na
prerušenie konania sp. zn. 16C/164/2012 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.5. 2014. V
odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Trenčíne okrem iného uviedol, že súd je povinný vprejednávanej veci ďalej konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1
ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že navrhovateľ preukázateľne podal ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu
krajského súdu o nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Odvolací

súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú doteraz dané zákonné podmienky na obligatórne
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., keďže otázka, či je konajúci sudca vylúčený z
dôvodov uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej sťažnosti, bola v prejednávanom prípade právoplatne
vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. Preto prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti,
týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.11. 2012, č. k. 17NcC 656/2012-27 nemôže

byť podľa názoru odvolacieho súdu, bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia,
zákonným dôvodom na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

I napriek nadobudnutiu právoplatnosti vyššie uvedeného uznesenia, navrhovateľ opätovne pred
vykonaním ďalšieho pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 5.6. 2014 ďalší, identický návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu a návrh na prerušenie konania.

Vzhľadom k tomu, že vo veci bol už určený termín pojednávania a s prihliadnutím na dôvody prerušenia
konania uvádzané navrhovateľom, keď o nevylúčení zákonného sudcu bolo právoplatne rozhodnuté
odvolacím súdom, súd vo veci konal a na pojednávaní dňa 9.6. 2014, vec prejednal a rozhodol aj o
návrhu na prerušenie konania, ako i vo veci samej. Keďže súd návrh na zrušenie termínu neakceptoval,
navrhovateľ svoju neúčasť náležite riadne a včas neospravedlnil postupom podľa § 119 O.s.p., preto

súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.. Odporca svoju
neúčasťospravedlnil,súhlasilstým,abysúdvecprejednalarozhodolajvjehoneprítomnosti. Vzhľadom
na tvrdenie navrhovateľa, že otvoreniu pojednávania musí predchádzať vyriešenie otázky zámeny
namietaného súdu a osoby domnelého zákonného sudcu, súd len okrajovo konštatuje, že o otázke
či zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, JUDr. Róbert Matulák je resp. nie je vylúčený z

prejednávania v tejto veci, rozhodol Krajský súd v Trenčíne. Na ozrejmenie správnosti uvedeného
postupu súd dáva do pozornosti aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd
v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy /vec vedená
na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že už pri vyrubovaní súdneho poplatku
rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť,

že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa o existencii procesnej vady v konaní za
opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne pochybnosti navrhovateľa o zákonnom
sudcovi nebránili vo veci ďalej konať. Súd preto v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa, keď prihliadol na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Navrhovateľ opätovným podaním podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Návrh
odôvodnil tým, že námietka porušenia nestrannosti je závažne podporená najmä pomerom sudcu k veci,

pretože sudca môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach, sudca je vylúčený aj
preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza
aj vzťah ekonomickej závislosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší ak, rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je
dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu

prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto
otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté
o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo

pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto
rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu,ktorýmsudcanebolvylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniavovecinemôžebyťdôvodom
na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v
uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez

ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti , o ktorej
nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 ods. 3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. Preto súd
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Odporca sa na nariadené pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť včas a náležite ospravedlnil, preto
súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa s
exekučným spisom OS Prievidza sp. zn. 9Er/2072/2006, obsahom spisu vedeného na tunajšom súde
pod sp. zn. Spr 425/2012, písomnými vyjadreniami účastníkov, zisteniami súdu, na základe čoho zistil

tento skutkový stav:

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 9Er/2072/2006, Ex 731/2006 oprávnený, Pohotovosť s.r.o
Bratislava, povinná Marta Baranová, oprávnený podal žiadosť o zmenu exekútora dňa 24.9. 2010.
Súd výzvou z 27.10. 2010 vyzval povereného súdneho exekútora o vyjadrenie k tejto zmene a o
zaslanie exekučného spisu. Dňa 2.12. 2010 doručil exekútor súdu exekučný spis a vyčíslil trovy konania.

Navrhovateľ /oprávnený z exekúcie/ dňa 2.3. 2011 na výzvu súdu doložil do spisu zmluvu o úvere,
ktorej súčasťou je aj rozhodcovská doložka. Dňa 29.3. 2012 exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a
zastavená. Keďže exekúcia bola zastavená, súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach Ex
41/2007, Ex 7446/2011 a Ex 11017/2008 nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom
konaní oprávnený nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušeniepovinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/2072/2006. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na
začatie konania, súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti

návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaných, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu
takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii
odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle

§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol
súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa

týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR
neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol ani
napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS

SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo
svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného
prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Súd však konštatuje,
že i keď je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa

exekučných konaní Ex 41/2007, Ex 7446/2011, Ex 11017/2008, pretože súd si zadovážil všetky
uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného
konania sa takáto príloha nenachádza. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto žiadosti podal, súd uzavrel, že
žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na

základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa
uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval
podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená
šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu

nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákonaplatného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s
nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na

náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody
sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené
všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednostného

právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu
Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene, keď súd bol bezdôvodne
nečinný viac ako 574 dní. V konaní je taktiež preukázané, že súd o zmene exekútora nerozhodol,
keď uznesením z 29.3. 2012 tunajší súd v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
2CoE/221/2012-43 zo dňa 2.8. 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 13.9. 2012. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal
sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažnosť bola vedená na tunajšom súde pod Spr 425/2012. Predseda
tunajšieho súdu vybavil sťažnosť ako dôvodnú, keď v písomnom vyjadrení adresovanom právnemu
zástupcovi navrhovateľa uviedol, že prieťahy zo strany súdu boli spôsobené najmä zaťaženosťou
exekučného oddelenia. Na spôsobené prieťahy bol upozornený vyšší súdny úradník, ktorý exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju dňa 29.3. 2012, čím bol tento nedostatok odstránený. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je kompetentný preskúmať okrem predsedu súdu len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z
pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i

exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z

hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, NS SR. V prípade, ak by sa

zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd,
aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho
stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a
len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.
Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012

Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih
spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v
zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného
postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu
verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených

záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej
úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov /viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťouod 1.1.2013/. Súd si samozrejme uvedomuje, že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania
ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom súdu, avšak z rovnakých dôvodov z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného

práva. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy
konaní,resp.porušeniaústavnéhopráva, aleizpohľadusplneniasivšeobecnejpreventívnejpovinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na
majetku /napríklad vo veci Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, účastník
konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom,

postupuje v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo možno pripísať
iba na ťarchu účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho
úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje
za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa
posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a
vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony

súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie
ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej

veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR
a podobne. V tejto súvislosti súd udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po
zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k

nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ
vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným
postupom. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka
konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval.

Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému

súduSRpreporušeniezákladnéhopráva nasúdnuochranu,právanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli
tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa,
ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie

písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach
konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012 z 3.7.2012, IV.ÚS 374/2012 z
9.8.2012/. Je teda zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné

kroky smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci /okrem sťažnosti na prieťahy doručenej predsedovi
tunajšieho súdu/. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako
náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a
správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami

na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu
o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o

informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo
vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Preto tvrdenie navrhovateľa
o možnej škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný systém
navrhovateľa neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo
exekučného konania, pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.
2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9. 2005
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako by došlo
k zastaveniu exekúcie.

V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku
sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.8. 2005, ak odsek
2 neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9. 2005, medzi ktorými § 44 ods. 7 a § 44 ods. 8 nie je. Uvedená úprava platila v

Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorým
bol do § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky § 44 ods. 7 a 8 sa len prečíslovali
na § 44 ods. 8 a 9.

V predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že podal dňa 9.2. 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora,
pričom mu bolo doručené uznesenie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 29.3.2012

a celkové omeškanie exekučného súdu s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 574 dní.
Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er/2072/2006 vyplýva,
že oprávnený podal žiadosť o zmenu exekútora dňa 24.9. 2010. Súd výzvou z 27.10. 2010 vyzval
povereného súdneho exekútora o vyjadrenie k tejto zmene a o zaslanie exekučného spisu. Dňa 2.12.
2010 doručil exekútor súdu exekučný spis a vyčíslil trovy konania. Navrhovateľ /oprávnený z exekúcie/

dňa 2.3. 2011 na výzvu súdu doložil do spisu zmluvu o úvere, ktorej súčasťou je aj rozhodcovská
doložka. Dňa 29.3. 2012 exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Keďže exekúcia
bola zastavená, súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.9. 2012. Je teda zrejmé, že v exekučnej veci k rozhodnutiu o zmene súdneho
exekútora vôbec nedošlo, a to z dôvodu zistenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú

a zastavenie exekúcie, pretože oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na podklade
nespôsobilého exekučného titulu. Exekučný súd sa v danej veci mimoriadne precízne a podrobne
zaoberal vadami rozhodcovského rozsudku , povahou prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku,
zákonnosťou tohto plnenia a nakoniec i neplatnosťou rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol
rozhodcovský rozsudok vydaný. Vo svojom deväťstranovom uznesení nakoniec súd rozhodol aj

o trovách exekúcie súdneho exekútora. Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní,
nemožno považovať postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné
prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a
tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie o zmene osoby súdneho
exekútora nebolo prioritné. K posúdeniu zákonnosti exekučného titulu súd nevyhnutne vyžadoval

súčinnosť soprávnenýmakoipôvodnýmsúdnymexekútoromtak,akovyplývazhoreuvedeného.Keďže
navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu
nesprávneho úradného postupu OS Prievidza vo veci 9Er/2072/2006, ktorý by mohol byť základom
pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, súd sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal.
Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej

lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda naplneniu
účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý
na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou
príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať, keď exekúcia ako
taká bola zastavená. Len pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor mohol vykonávať

všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora alebo do
rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v
zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa , že mu
vznikla majetková škoda v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy 1.051,08 eur sú ničím nepodloženéa účelové už i s ohľadom na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať, že exekúcia bude
právoplatne zastavená v dôsledku zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol vykonať exekúciu na
základe nezákonného exekučného titulu. Práve naopak, vymožením plnenia v prospech oprávneného,

a to i po zmene súdneho exekútora by vznikol stav, kedy by sa oprávnený dostal k plneniu na základe
nezákonného exekučného titulu.

Súd si je vedomý toho, že v exekučnom konaní došlo k vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie v čase,
kedy súd nerozhodol dlhší čas o žiadosti o zmene exekútora avšak s prihliadnutím na to, že exekúcia
bola vedená od samého začiatku nedôvodne v dôsledku nesprávneho exekučného titulu, nemožno v

nerozhodnutí súdu o zmene exekútora vidieť nesprávny úradný postup.

Navyše vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp.
zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného
súdu SR ( Pohotovosť) II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) v obdobných

veciach rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov
(súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd
v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným
súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní

- návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. K námietke, že okresný
súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v
zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom
notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto
výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala

vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).

Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2

ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-
ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného

práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní bol úspešný odporca,
ktorý si v konaní náhradu trov uplatnil, ich vznik však súdu nijako nepreukázal a preto mu súd náhradu
trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, dvojmo.

Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.