Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/281/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209865
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209865.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 16C/181/2012-115 zo dňa 05. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 3310,22 Eur z titulu majetkovej škody a sumy 662,04 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca. Ten v
exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia s 97 dní omeškaním
a vydaním nezákonného rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, čím
súd porušil zásadu právnej istoty. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a nestranný súd.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného spisu 16Er/448/2011 mal preukázané, že exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o vydanie poverenia pre súdneho exekútora bola súdu
doručená dňa 20.5.2011 a uznesením zo dňa 15.6.2011 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
Oprávnený-navrhovateľprotiuzneseniunepodalodvolanie.Navrhovateľsvojupohľadávkunezabezpečil
preventívne zabezpečovacími prostriedkami, neprodukoval žiadne dôkazy, že skúmal majetkovú

situáciu povinného - návratnosť úveru. Dokonca poskytol povinnému úver, hoci bol neplatičom skorších
úverov poskytnutých navrhovateľom.
K prieťahom v tomto konaní nedošlo. Je toho názoru, že lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 EP sa vzťahuje
len na prípad, keď súd poverenie vydá.
Rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia, ani procesný postup
pred jeho vydaním nie je nesprávnym úradným postupom. Samotné rozhodnutie nemožno považovať za
nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny.

Žiadosti o udelenie poverenia súd buď vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne
musí vždy súd návrhu vyhovieť. Navrhovateľ nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo
rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Preto navrhovateľ nepreukázal splnenie prvej
podmienky, a to nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.Navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody - majetkovej ujmy. Nepreukázal v akom rozsahu sa
nedomohol exekvovanej sumy, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením

povinnosti odporcu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ
znáša aj primerané podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.
Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné poškodenie práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia. Nezdôvodnil aká
nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou,

závažnosť ujmy a následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho
právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako
konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako
nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Pritom neskúma solventnosť subjektov
(návratnosť), úvery poskytuje bez zabezpečenia. Uvedené nemožno vykladať na ťarchu odporcu.
Rozpor s dobrými mravmi videl na strane navrhovateľa, keď tento opakovane v rozpore so zákonom

poskytoval úvery neplatičom, v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Preto
nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim
alebo potencionálnym spotrebiteľom.
Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu.
Nepreukázal, že by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody, že majetková situácia povinného pred

rozhodnutím exekučného súdu bola taká, ktorá by umožnila uspokojenie jeho pohľadávky v celom
rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu mu
bolo znemožnené uspokojiť svoju pohľadávku v celom rozsahu od povinného. Povinný prestal splácať
úver po uzavretí úverovej zmluvy, a nie až po rozhodnutí exekučného súdu.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania odporcom, dňa 24.6.2011 bolo doručené uznesenie o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, kedy sa mohol navrhovateľ prvýkrát dozvedieť o škode, preto
3-ročná premlčacia doba by uplynula dňa 25.6.2014, návrh bol podaný dňa 27.9.2012, teda v premlčacej
dobe.
Pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania vychádzal z toho, že nejde o rozhodnutie, ktoré by záviselo
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní okresný súd oprávnený riešiť (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu
Čadca, z ktorého dôvodu o vylúčení sudcov nerozhodoval Krajský súd Žilina, ako nadriadený súd na
základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu Čadca z vlastnej
iniciatívy podľa § 15 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu a ten následne nariadenému súdu.
Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadeného

súdu preto nemohlo byť porušené. V prípade prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prejudiciálnu otázku
si môže súd vyriešiť aj sám.
Z rovnakých dôvodov nevyhovel ani návrhu navrhovateľa na zrušenie termínu pojednávania, ktoré
posúdil ako žiadosť o odročenie pojednávania. Poukázal tiež na to, že predvolanie bolo navrhovateľovi

doručené dňa 15.10.2013. Žiadosť o odročenie pojednávania doručil súdu dňa 05.11.2013 a
pojednávanie sa konalo dňa 05.11.2013. Pritom uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania veci mu bolo doručené dňa 15.10.2013.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý
si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej 3-dňovej lehote tieto nevyčíslil, preto mu náhradu trov

konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie

a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedolpojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných
prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len

samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
príslušnému súdnemu exekútorovi.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.

Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Vytýkal, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho

a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí s
tvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,keďpravýmprávnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy o výške
majetkovej ujme prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, preto je v

tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z

vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne

prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebnépodriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval

opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou

zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd
postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.
Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,

nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a

bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili stanoveného termínu

pojednávania vo veci určeného na deň 05.11.2013. Navrhovateľovi a rovnako aj právnemu zástupcovi
navrhovateľa bolo predvolanie na pojednávanie riadne doručené dňa 15.10.2013. Dňa 05.11.2013 ( v
deň pojednávania) bol súdu doručený návrh na zrušenie termínu a návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Okresný súd správne vyhodnotil
uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným

záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.

Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa správne postupovala, že

navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti. O jej návrhu na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania
veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu Čadca a nadriadeným
súdom - Krajský súd Žilina č.k. 6NcC/472/2013-37 zo dňa 8.8.2013. Odvolateľ v odvolaní neuviedol
žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom
posúdenia nadriadeného súdu. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti

Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.O tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže
posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod

pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi
pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v
posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom
vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri

ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom
súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia
ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne
schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého
vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné
vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,
na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011).
Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na
ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodoval
v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k

veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna

zápisnica dňa 05.11.2013.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je

možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním

žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než

účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti
štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky odvolací súdpovažoval za nadbytočné a nehospodárne vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia korešponduje
aj s vysloveným právnym názorom v Nálezoch Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS

112/2013-17, v ktorých bolo vyslovené, že v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie
v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to
smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť
všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní toho istého účastníka ipso facto zvyšuje
faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania tohto účastníka konania. V takýchto
prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní.

Povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi (žiadosťami o udelenie poverenia)
jedného účastníka sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Vzhľadom na uvedené v takom prípade
nejde o porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.

2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobné
práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť právam iného
účastníka.
Ďalej ústavný súd tiež konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že

exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d/ (t. j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa

udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska
zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

Aj v predmetnej veci je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne
vysokýpočetexekučnýchkonaní(ideotisíceexekučnýchkonaní-návrhovvtypovoobdobnýchveciach.
Taktiež exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, preto exekučný súd
bol povinný tento preskúmať z hľadísk ust. § 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V
preskúmavanej exekučnej veci bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia dňa 20.5.2011, preto

sa nadaný prípad nevzťahovala 15-dňová lehota vzhľadom na vyššie konštatované. S poukazom na
uvedené26-dňovádoba(rozhodnutievydané15.3.2011),ktorénadobudloprávoplatnosťdňa12.7.2011)
nemôže byť posúdená ako nesprávny úradný postup z dôvodu, že sa malo jednať o zbytočné prieťahy
vo veci.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah

vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný

súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.Vychádzajúczvyššieuvedeného,akoajzistenéhoskutkovéhostavuokresnýmsúdom,odvolacísúdako
vecne správny potvrdil rozsudok vo veci samej a aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.