Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/24/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200190
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8010200190.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu AFT,
spol. s r.o., Breznica, so sídlom Breznica č. 207, 091 01 Breznica, IČO : 364 746 73, právne
zastúpeného JUDr. Vladimírom Pavlovom, advokátom so sídlom v Košiciach, Mlynárska č. 19, 040 01
Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného, pôvodne Daňového riaditeľstva SR č.
I/225/16351-136068/2009/990723-r zo dňa 12. januára 2010 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 12. januára

2010 č. I/225/16351-1636068/2009/9920723-r v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane
Daňového úradu Stropkov zo dňa 11. septembra 2009 pod č. 736/230/9245/09/Ber podľa § 250j ods. 2
písm. a), c) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 440,87 Eur, ktoré je žalovaný
povinný zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu
JUDr. Vladimíra Pavlova advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa
12. januára 2010 pod č. I/225/16351-136068/2009/990723-r v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Daňového úradu Stropkov zo dňa 11. septembra 2009 pod č. 736/230/9245/09/Ber, ktoré žiadal zrušiť

a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.

Žalobca v úvode žaloby poukázal na rozhodnutie žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Stropkov, ktorým bol vyrubený rozdiel dane s príjmov právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2007 v sume 51 279,59 EUR žalobcovi. Žalobca dôvodil tým, že rozhodnutie
žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nedostatočne zistenom
skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení veci, v konaní žalovaného bola zistená taká vada,
ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený

na svojich právach.

Žalobca ďalej argumentoval tým, že v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu
poukázal na podstatné nedostatky a nezrovnalosti v protokole, ktoré mali podľa neho podstatný vplyv na
právne posúdenie veci. Správca dane vypracoval dodatok k protokolu, v ktorom sa s námietkami žalobcu
nevyporiadal, k námietkam sa nevyjadril a v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozhodnutia
bez akýchkoľvek úprav opísal znenie predmetného protokolu. Podľa žalobcu došlo týmto k porušeniuustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu, vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane, správca dane zaznamená k dodatku protokolu.

Dôvodil tým, že v písomnom vyjadrení k protokolu zo dňa 21. septembra 2009 položil správcovi dane
konkrétne otázky, ktoré správca dane v dodatku k protokolu nezaznamenal a ani ich nevyhodnotil.
Žalovaný sa k tejto námietke žalobcu vyjadril v napadnutom rozhodnutím na str. 8 ods. 5 a konštatoval,
že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na podstatu veci a preto trval na
svojich pôvodných zisteniach.

Žalobca ďalej tvrdil, že podstatou celého problému je to, že žalobca zastáva názor, že mu na území
Francúzska v zmysle čl. 5 ods. 4 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a vládou
Francúzskej republiky o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov ( Zmluva - vyhláška
č. 73/1975 Zb. ) vznikla činnosťou mandatára stála prevádzkareň, pretože na výkon jeho činnosti na
území Francúzska nemožno aplikovať ustanovenie čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, pretože činnosť, ktorú
tam vykonával nepozostávala zo stavby alebo montáže. Podľa žalobcu ani žalovaný ako odvolací orgán

sa dostatočne nevyporiadal s námietkou žalobcu, že jeho činnosť vo Francúzsku nepozostávala zo
stavby, alebo montáže. Podľa žalobcu tvrdenie, že poskytovanie vlastných pracovníkov na vykonávanie
stavebných prác pre francúzske firmy je naplnením čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy bez akéhokoľvek
bližšieho zdôvodnenia, je v rozpore s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní,
podľa ktorého žalovaný ako odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu

požadovanom v odvolaní. Žalobca ďalej konštatoval, že nevie akými úvahami sa tak správca dane
ako aj žalovaný riadili keď ich tvrdenia, že činnosť žalobcu na území Francúzska pozostáva zo stavby
alebo montáže, pričom odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov tieto skutočnosti neobsahujú.
Ďalej žalobca dôvodil tým, že mu bolo vytknuté, že francúzsky odberateľ len evidoval dochádzku,
t.j. počet pracovných hodín pracovníkmi žalobcu a nevykonával žiadny súpis vykonaných prác, ktoré

žalobca po uplynutí každého mesiaca vystavil francúzskemu odberateľovi, za ktoré po uplynutí každého
mesiacažalobcavystavilfrancúzskemuodberateľovifaktúru.Žalobcapoukázalnato,žejehospoločnosť
nikdy neriadila stavbu a ani nezodpovedala investorovi za jej dodanie. Vo svojej podstate dodával
francúzskym odberateľom kvalifikovanú pracovnú silu v oblasti stavebníctva a žalovaný sa podľa neho
nezaoberal ani otázkou kto dodával materiál. Podľa názoru žalobcu bez dostatočného objasnenia týchto

skutočností a či právnej kvalifikácie či činnosť žalobcu pozostávala zo stavby alebo montáže, sú závery
tak prvostupňového orgánu ako aj žalovaného predčasné.

Ďalej s poukazom na ustanovenie § 48 ods. 6 Zákona o správe daní žalobca argumentoval tým, že
odvolací správny orgán sa musí vyporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Zdôraznil,
že v odvolaní podrobne žalobca analyzoval jednotlivé ustanovenia čl. 5 ods. 3 a 4 Zmluvy, pričom

poukázal na legálnu a zákonnú možnosť ich výkladu, ktorá by zdôvodňovala vznik stálej prevádzkarne
jeho spoločnosti na území Francúzska. K tejto problematike žalovaný len stroho uviedol, že „aplikáciu
čl. 5 ods. 4 Zmluvy vylučuje ustanovenie čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, ktoré predstavuje výnimku so
všeobecných pravidiel pre vznik stálej prevádzkarne“. Žiadne bližšie vyjadrenie k predloženej analýze zo
strany žalobcu k výkladu predmetných článkov Zmluvy žalovaný nepredložil, ani sa nevyjadril k aplikácii

klasickej právnej zásady in dubio mitius“.

Žalobca ďalej citoval čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 2 ods.
1, § 29 ods. 2, § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti na ktoré žalobca poukázal v žalobe tvrdil, že rozhodnutia správnych
orgánov boli vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladajú na nedostatočne zistenom skutkovom

stave, nesprávnom posúdení, pričom v konaní žalovaného bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 25. mája 2010 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Poukázal pritom na dôvody rozhodnutia žalovaného, v ktorom sa podľa jeho názoru
vyporiadal so všetkými námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní.Krajský súd rozsudkom zo dňa 21. októbra 2011 č.k. 1 S 24/2010 - 52 žalobu zamietol. Žalobca sa
voči rozsudku Krajského súdu v Prešove odvolal a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 31. januára 2013 č.k. 5 Sžf 4/2012 rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

KrajskýsúdvPrešovevovecirozhodolbeznariadeniapojednávaniadňa31.júla2013stým,žeúčastníci
vyjadrili súhlas vo veci opätovne rozhodnúť bez nariadenia pojendávania.

Z administratívneho spisu predloženého žalovaným vyplýva, že Daňový úrad Stropkov dňa 11.
septembra 2009 pod č. 736/230/9245/09/Ber vydal dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6 písm.
b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z

príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 51 279,59 Eur, podľa výroku ktorého v
daňovom priznaní je uvedená daň 2 270 756 Sk, pričom daň zistená správcom dane po daňovej kontrole
bola 3 815 605 Sk a rozdiel dane predstavuje 1 544 849 Sk. Rozdiel dane v sume 51 279,59 Eur je
daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru
na účet Daňového úradu Stropkov.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil tým, že Daňový úrad Stropkov u daňového subjektu
spoločnosti AFT, spol. s r.o., IČO: 36474673, 091 01 Breznica 207 vykonal daňovú kontrolu, o výsledku
ktorej vyhotovil protokol č. 736/320/7774/2009/Lof zo dňa 30. júla 2009 a dodatok k protokolu zo dňa
28. augusta 2009. Protokol o daňovej kontrole bol doručený dňa 04. septembra 2009.

Správca dane zistil, že pri kontrole účtovníctva za účtovné obdobie roka 2007 boli porušené ustanovenia

zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov.

Daňovýsubjektpodaldňa31.marca2008daňovépriznaniekdanizpríjmuprávnickejosobyzarok2007.
Vykázal v daňovom priznaní výsledok hospodárenia pred zdanením a základ dane vo výške 11 951 351
Sk. V priebehu výkonu daňovej kontroly vo svojom vyjadrení ku skutočnostiam zistených pri daňovej
kontrole zo dňa 13. februára 2009 navrhol správcovi dane, aby ukončil daňovú kontrolu z dôvodu, že

spoločnosť žalobcu vykonávala podnikateľskú činnosť na území Francúzska podľa francúzskych
predpisov, vznikla jej tam stála prevádzkareň a teda jej príjmy z výkonu podnikateľskej činnosti na území
Francúzska sú v súlade s čl. 25 Zmluvy medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou
Francúzskej republiky o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov vyňaté zo zdanenia na
území Slovenskej republiky a že je bezpredmetné vykonávať kontrolu výdavkov spoločnosti AFT, spol.

s r.o.. ktoré sa viažu k príjmom z výkonu podnikateľskej činnosti vo Francúzsku a posudzovať ich z
hľadiska slovenských právnych predpisov, pretože zo zdanenia sa vynímajú všetky príjmy podliehajúce
zdaneniu v zahraničí. Z uvedeného dôvodu navrhol správcovi dane, aby ukončil daňovú kontrolu a v
súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo za dodržanie aj ostatných zásad daňového konania.

Daňový subjekt vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že za zdaňovacie obdobia rokov 2006 a 2007 došlo
zo strany daňového subjektu k pochybeniu pri zostavovaní daňových priznaní za uvedené zdaňovacie
obdobia v tom zmysle, že daňový subjekt nepostupoval podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého mal pred aplikáciou zákona použiť
ustanovenia Zmluvy. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že jeho spoločnosť vykonávala podnikateľskú

činnosť na území Francúzska podľa francúzskych predpisov, vznikla jej tam stála prevádzkareň, bola
tam riadne registrovaná k DPH a teda jej príjmy z výkonu podnikateľskej činnosti na území Francúzska
boli v súlade s čl. 25 Zmluvy vyňaté zo zdanenia na území Slovenskej republiky.

Na základe vyššie uvedeného správca dane vyzval daňový subjekt výzvou zo dňa 17. februára 2009,
aby predložil dôkazy k svojim tvrdeniam, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa 13. februára 2009.

Na túto výzvu reagoval žalobca vyjadrením z 05. marca 2009, v ktorom uviedol, že spoločnosti žalobcu
vznikla za obdobie rokov 2005 až 2008 stála prevádzkareň na území Francúzska, pričom jej príjmy
podliehajú zdaneniu vo Francúzsku. Odvolal sa pritom na článok 5 ods. 4 Zmluvy, v zmysle ktorého
osoba konajúca v jednom zmluvnom štáte pre účet podniku druhého zmluvného štátu sa považuje za
stálu prevádzkareň v prvom štáte, ak má v tomto štáte splnomocnenie, ktoré tam obvykle využíva a ktoré

jej dovoľuje uzavierať zmluvy v mene podniku, pokiaľ činnosť tejto osoby nie je obmedzená na nákuptovaru pre podnik. Ďalej uviedol, že osobou konajúcou v mene spoločnosti žalobcu vo Francúzsku bola
spoločnosť Prokonekce s.r.o., Korouhvice 22, 592 65 Rovečné, Česká republika, s ktorou má spoločnosť
žalobcu uzatvorenú mandátnu zmluvu zo dňa 5. januára 2006.

V zmysle vyššie uvedeného správca dane vyzval daňový subjekt výzvou zo dňa 25. mája 2009, aby
vyčíslil príjmy daňového subjektu priraditeľné v jeho údajnej stálej prevádzkarni podľa čl. 5 ods. 4 Zmluvy
na vyčíslenie základu dane tejto stálej prevádzkarne na území Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 14
o dani z príjmov, a aby preukázal zahrnutie týchto príjmov priraditeľných údajnej stálej prevádzkarni
do celosvetového základu dane daňového subjektu na území Slovenskej republiky podľa § 17 ods.

14 Zákona o dani z príjmov, a zároveň aby preukázal závislosť zástupcu (mandatára) - spoločnosti
Prokonekce, s.r.o., Česká republika vo vzťahu k spoločnosti žalobcu v zmysle článku 5 ods. 4 Zmluvy.
Vo svojom vyjadrení k výzve zo dňa 8. júna 2009 žalobca síce vyčíslil príjmy vo výške 80 918 142 Sk,
ktoré podľa neho sú priraditeľné stálej prevádzkarni vo Francúzsku, avšak nevyčíslil základ dane tejto
stálej prevádzkarne podľa § 17 ods. 14 zákona o dani z príjmov. Týmto vyjadrením nepreukázal ani
závislosť zástupcu vo vzťahu k daňovému subjektu podľa čl. 5 ods. 4 Zmluvy.

Správca dane ďalšou výzvou zo dňa 24. júna 2009 vyzval žalobcu, aby vyčíslil a konkrétne uviedol z
akých činností boli dosiahnuté príjmy vo výške 80 918 142 Sk na území Francúzska. Vo vyjadrení zo dňa
2. júla 2009 žalobca uviedol, že odberateľom vo Francúzsku boli dodávané stavebné práce na území
Francúzska, ktoré im boli vyfakturované faktúrami č. 07001 až 07167.

Správca dane na základe týchto vyjadrení žalobcu posúdil vznik stálej prevádzkarne vo Francúzsku s

poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 Zákona o dani z príjmov a čl. 25 B písm. a) Zmluvy. Zo znenia
citovaného článku vyplýva, že Slovenská republika je povinná vyňať zdaniteľné príjmy z podnikateľskej
činnosti zo zdanenia na svojom území za predpokladu, že na zdanenie týchto príjmov má právny nárok
podľa tejto zmluvy aj Francúzska republika. Uvedené platí bez ohľadu na skutočnosť, či toto právo na
zdanenie bolo aj efektívne týmto štátom uplatnené.

Ďalej správca dane citoval ustanovenie § 45 ods.1 Zákona o dani z príjmov s poukazom na ustanovenie
§29ods.8,nacitáciučl.7ods.1,čl.5ods.4Zmluvy,akoajčl.5ods.3písm.f)tejtoZmluvy.Vychádzajúc
z uvedeného podľa čl. 7 Zmluvy príjmy daňovníka zo stavebných činností nie sú zdaniteľné na území
Francúzskej republiky a nemožno ich podľa článku 25 B písm. a) vyňať zo základu dane daňovníka na
území Slovenskej republiky.

Spoločnosť žalobcu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu JUDr. A. N. vo svojom vyjadrení
k výzve zo dňa 2. júla 2009 uviedla a preukázala, že jej príjmy vyčíslené vo výške 80 918 142,- Sk
boli dosiahnuté na území Francúzska za poskytnuté stavebné práce pre odberateľov vo Francúzsku.
Na základe uvedeného však príjmy zo stavebných činností nie sú zdaniteľné na území Francúzska,
nezakladajú na tomto území stálu prevádzkareň a príjmy z nich nemožno vyňať zo zdanenia na území

Slovenskej republiky. V zmysle týchto ustanovení Zákona o dani z príjmov, ako aj jednotlivých článkov
Zmluvy správca dane rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pritom v
rámci dokazovania a v rámci daňovej kontroly vypočul aj pracovníkov, ktorí pracovali vo Francúzsku
ako stavební robotníci. Súčasťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia sú aj výpovede týchto
pracovníkov.

Na základe odvolania žalobcu, v ktorom namietal identické skutočnosti, ako sú uvedené v žalobe,
žalovaný rozhodnutím uvedeným v úvodnej časti rozsudku potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že preskúmal napadnuté rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu v rozsahu požadovanom v odvolaní, poukázal pritom na priebeh

konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj na dôvody, pre ktoré prvostupňový správny
orgán rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a okrem toho poukázal aj na
dôvody odvolania žalobcu.

Ďalej argumentoval v odôvodnení citáciou príslušných ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. d) bod 2, § 2
písm. f), h), i), § 17 ods. 2 písm. a), § 17 ods. 14, § 21 ods. 1, § 45 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. odani z príjmov v znení neskorších predpisov. Zároveň citoval ustanovenie § 2 ods. 3, § 29 ods. 2, § 29
ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov v znení platnom v roku 2007, ako aj čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 3 B
písm. a), čl. 3 ods. 2, čl. 5 ods. 1, čl. 3 písm. f), čl. 5 ods. 4, čl. 7 ods. 1 a čl. 25 B písm. a) Zmluvy medzi

vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o zamedzení dvojakého
zdanenia v odbore daní z príjmu.

Žalovaný dôvodil tým, že žalobca neuviedol konkrétne námietky k jednotlivým nákladom, ktoré správca
dane z dôvodov uvedených v dodatočnom platobnom výmere neuznal za daňové náklady a vylúčil ich
zo základu dane. Žalobca namietal správcom dane nedostatočné a nesprávne posúdenie jeho činnosti

vykonávanej na území Francúzskej republiky, z ktorej mu plynuli príjmy, a to v súvislosti so zamedzením
dvojakého zdanenia podľa platnej zmluvy uzatvorenej medzi Československou socialistickou republikou
a Francúzskou republikou.

K námietke žalobcu o porušení § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že správca dane neskúmal
okolnosti výkonu podnikateľskej činnosti daňového subjektu na území Francúzska ale vychádzal z
riadne zisteného skutkového stavu, nakoľko žalobca, ktorý je daňovníkom s neobmedzenou daňovou

povinnosťou, vykonával v roku 2007 na území Francúzskej republiky stavebné činnosti pre viacerých
odberateľov a na viacerých miestach. Vyhľadávaním obchodných partnerov, rokovaním a prípravou
obchodných zmlúv s nimi, ako aj ďalšími činnosťami bola poverená na základe mandátnej zmluvy
spoločnosť Prokonekce, s.r.o., Korouhvice 22, Česká republika ako mandatár. Tento skutkový stav
potvrdil aj samotný žalobca. V priebehu daňovej kontroly žalobca ako daňový subjekt dospel k záveru,

že činnosťou mandatára na území Francúzskej republiky mu vznikla stála prevádzkareň, na základe
čoho mu majú byť vyňaté príjmy dosiahnuté vo Francúzsku z celosvetového základu dane na území
Slovenskej republiky.

Žalovaný po preskúmaní spisového materiálu konštatoval, že podľa vyššie uvedených právnych
predpisov, ak príjmy zo zdrojov na území Francúzskej republiky sa môžu zdaňovať aj v tomto zmluvnom

štáte, Slovenská republika je povinná vyňať zdaniteľné príjmy z podnikateľskej činnosti zo zdanenia na
svojom území. V tomto prípade by tomu tak bolo, ak by daňovému subjektu, t.j. žalobcovi vznikla stála
prevádzkareň činnosťou jeho zástupcu v zmysle čl. 5 ods. 4 Zmluvy, na ktorý sa žalobca odvoláva,
pričom závislosť mandatára pôsobiaceho na území Francúzskej republiky musí byť preukázaná spolu s
ďalšími relevantnými podmienkami pre vznik takejto stálej prevádzkarne.

Žalobca ďalej svoje námietky proti postupu správcu dane odôvodnil problematickým výkladom
ustanovení čl. 5 Zmluvy a v odvolaní sa zaoberá vlastným výkladom dotknutého ustanovenia s
odvolaním sa na Vzorovú dohodu OECD 1977. Tento výklad považoval žalovaný za nesprávny, pričom
správcadanevzaldoúvahyzneniečl.5ods.4Zmluvy,avšakpriposudzovanívznikustálejprevádzkarne
vychádzal zo skutočností, aké činnosti boli vykonávané žalobcom na území Francúzskej republiky.

Keďže z mandátnej zmluvy vyplýva, že išlo o poskytnutie služieb pre odberateľov v oblasti stavebníctva
a žalobca sám uviedol, že išlo o poskytovanie vlastných pracovníkov na vykonávanie stavebných
prác pre firmy vo Francúzsku, podľa žalovaného aplikáciu čl. 5 ods. 4 Zmluvy vylučuje ustanovenie
čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecných pravidiel pre vznik stálej
prevádzkarne, a podľa ktorého sa činnosť pozostávajúca zo stavby alebo montáže nepovažuje za stálu

prevádzkareň. Pretože príjmy zo stavebných činností nepodliehajú zdaneniu na území Francúzskej
republiky, potom v zmysle čl. 7 Zmluvy tieto príjmy daňového subjektu sú zdaniteľné v Slovenskej
republike. Z uvedeného vyplýva, že vyňatie týchto príjmov podľa čl. 25 bod B písm. a) Zmluvy nie je
možné. Iné príjmy z činností, ktoré by podliehali zdaneniu vo Francúzskej republike, žalobca nemal, nie
je preto opodstatnené oslobodenie príjmov zo základu dane na území Slovenskej republiky.

Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt navrhol ukončenie daňovej kontroly z dôvodu
vyňatia príjmov zo zdrojov na území Francúzskej republiky zo základu dane až počas prebiehajúcej
daňovej kontroly, kedy správca dane zistil závažné nedostatky. Podľa podaných daňových priznaní za
roky 2005 až 2008, v ktorých podľa daňového subjektu vykonával stavebné činnosti vo Francúzsku už
od roku 2005, všetky dosiahnuté príjmy spoločnosť zahrnula do celosvetového základu dane na území

Slovenskej republiky, kde ich aj zdanila.

Žalovaný k námietke žalobcu, že v odôvodnení dodatočného platobného výmeru sa nezaoberal
konkrétnymi námietkami uvedenými vo vyjadrení k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly,
žalovaný uviedol, že správca dane tieto námietky zobral do úvahy a uviedol ich v dodatku k protokolu.Pretože daňový subjekt neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na podstatu veci, správca
dane trval na svojich pôvodných zisteniach.

K námietke o porušení ustanovenia § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

žalovaný uviedol, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere popísal zistený skutkový stav a
uviedol právne predpisy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v danom prípade, keďže ide o stavebné
činnosti, stála prevádzkareň nevznikla. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane nebol povinný skúmať,
či v prípade mandatára išlo o závislého, resp. nezávislého zástupcu a túto skutočnosť odôvodňovať.
Námietka žalobcu ako daňového subjektu je preto neopodstatnená.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia

žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj

fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy ( ďalej len „rozhodnutia a postup správneho orgánu“ ). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( § 244 ods.2,3,
O.s.p. ).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Pri preskúmaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia ( § 250i ods. 1 O.s.p. ).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia §
249 ods. 2 O.s.p. uviesť, okrem všeobecných náležitostí žaloby ( § 42 ods. 3 a § 72 ods. 1 O.s.p. )
aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký
konečný návrh robí.

V predmetnej žalobe sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s
prvostupňovýmrozhodnutímsprávnehoorgánuavráteniavecižalovanémusprávnemuorgánunaďalšie
konanie z dôvodov, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z
nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní žalovaného bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a týmito rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich právach.Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. správe daní a poplatkov, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a

právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v § 1 písm. a) upravuje daň z príjmov fyzickej osoby alebo
právnickej osoby ( ďalej len „daň“ ) .... .

Podľa§1ods.2zákonač.595/2003Z.z.odanizpríjmovvznenípredpisov, medzinárodnázmluva,ktorá
bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo dohoda, ktorá bola
uzatvorená alebo schválená vládou Slovenskej republiky a ktorá upravuje zdanenie a s tým súvisiace

právne vzťahy vo vzťahu k nesamosprávnym územiam, ktoré v medzinárodných vzťahoch vystupujú
samostatne (ďalej len "medzinárodná zmluva"), má prednosť pred týmto zákonom.

Podľa § 2 písm. d) bod 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie daňovníkom s
neobmedzenou daňovou povinnosťou právnická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky sídlo
alebo miesto skutočného vedenia; miestom skutočného vedenia je miesto, kde sa prijímajú riadiace a

obchodné rozhodnutia štatutárnych orgánov a dozorných orgánov právnickej osoby, aj ak adresa tohto
miesta nie je zapísaná v obchodnom registri.

Podľa § 2 písm. f) citovaného zákona, predmetom dane daňovníka s neobmedzenou daňovou
povinnosťou príjem (výnos) plynúci zo zdrojov na území Slovenskej republiky a zo zdrojov v zahraničí.

Podľa § 2 písm. h) citovaného zákona, zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je

oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 2 písm. i) citovaného zákona, daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1)
daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami
a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto
zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej
výške,

Podľa § 17 ods. 14 citovaného zákona, súčasťou základu dane daňovníka s neobmedzenou daňovou

povinnosťou je aj základ dane alebo daňová strata stálej prevádzkarne umiestnenej v zahraničí. Pri
jeho zisťovaní sa postupuje podľa odseku 1 s výnimkou výdavkov, ktoré je daňovník povinný uhrádzať
podľa právnych predpisov platných v štáte, v ktorom je zdroj príjmu, ktoré možno uplatniť do daňových
výdavkovvrozsahuustanovenomvtýchtoprávnychpredpisoch.Rovnakopostupujedaňovníkprizmene
sídla alebo miesta skutočného vedenia obchodnej spoločnosti alebo družstva zo zahraničia na územie

Slovenskej republiky, ak v zahraničí zostáva jeho stála prevádzkareň.

Podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia
so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých
vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej

a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku

a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania (§ 23),b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek,

c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj
vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle

tolerované,

d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych
orgánov a ďalších orgánov právnických osôb,

e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi a
výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, 103)

f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb

s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia,

g) výdavky na technické zhodnotenie (§ 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické
zhodnotenie (§ 29 ods. 2),

h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16, 60
eura za jeden predmet,

i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a
blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku
daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady)
podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p),

j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane,

k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií.

Podľa § 45 ods. 1 citovaného zákona, ak plynú daňovníkovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou
príjmy zo štátu, s ktorým Slovenská republika má uzavretú zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia
(ďalej len "zmluva"), postupuje sa pri zamedzení dvojitého zdanenia podľa tejto zmluvy s výnimkou
uvedenouvods.3písm.c).Aksapodľazmluvyuplatňujemetódazápočtudane,daňzaplatenávdruhom

zmluvnomštátesazapočítanaúhradudanepodľatohtozákonanajviacsumou,ktorámôžebyťvdruhom
zmluvnom štáte vyberaná v súlade s touto zmluvou, pričom zápočet dane sa vykoná najviac v sume
dane pripadajúcej na príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí. Úhrn príjmov (základov dane) podliehajúcich
zdaneniuvzahraničí,priktorýchjeuplatňovanýzápočetdanepodľazmluvy,sazaokrúhľujenaeurocenty
nadol.

Základom dane z príjmov podliehajúcich zdaneniu v zahraničí sa na účely zápočtu dane rozumie základ
dane vyčíslený podľa § 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo zdrojov v zahraničí a
daňovými výdavkami vyčíslený podľa § 17 ods. 14. Percentuálny podiel príjmov zo zdrojov v zahraničí
k celkovému základu dane v zdaňovacom období sa zaokrúhľuje na dve desatinné miesta, pričom u
daňovníka, ktorý je fyzickou osobou, sa rozumie celkovým základom dane (na účely zápočtu dane)

základ dane neznížený o nezdaniteľné časti základu dane podľa § 11. Maximálna výška dane zaplatenej
v zahraničí, ktorú je možné započítať, sa zaokrúhli na eurocenty nahor. Započítať možno iba daň
vzťahujúcu sa na príjmy zahrnuté do základu dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Ak sa podľa zmluvy
uplatňuje metóda vyňatia príjmov, základom dane z príjmov podliehajúcich zdaneniu v zahraničí na účely
vyňatia príjmov je základ dane vyčíslený podľa § 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo

zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslený podľa § 17 ods. 14.

Podľa čl. 2 ods. 2 Zmluvy medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej
republiky o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore z dani z príjmu, táto Zmluva sa vzťahuje na dane
z príjmu a z majetku vyberané v oboch zmluvných štátoch, nech už je spôsob vyberania akýkoľvek.Podľa čl. 2 ods. 3 B písm. a) Zmluvy, súčasné dane, na ktoré sa Zmluva vzťahuje pokiaľ ide o
Československo odvod zo zisku.

Podľa čl. 3 ods. 2 Zmluvy, každý výraz, ktorý nie je inak definovaný, má pre aplikáciu tejto Zmluvy

zmluvným štátom zmysel, ktorý mu určujú právne predpisy spomenutého štátu, ktoré upravujú dane,
ktoré sú predmetom tejto Zmluvy, pokiaľ súvislosť nevyžaduje odlišný výklad.

Podľa čl. 5 ods. 1 citovanej Zmluvy, výraz "stála prevádzkáreň" označuje v zmysle tejto zmluvy trvalé
zariadenie na podnikanie, v ktorom podnik vykonáva úplne alebo čiastočne svoju činnosť.

Podľa čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, za stálu prevádzkáreň sa nepovažuje ak činnosť podniku pozostáva
zo stavby alebo montáže.

Podľa čl. 5 ods. 4 Zmluvy, osoba konajúca v jednom zmluvnom štáte pre účet podniku druhého
zmluvného štátu - iná než zástupca majúci nezávislé postavenie, o ktorom sa hovorí v odseku 5 -
sa považuje za "stálu prevádzkáreň" v prvom štáte, ak má v tomto štáte splnomocnenie, ktoré tam
obvykle využíva a ktoré jej dovoľuje uzavierať zmluvy v mene podniku, pokiaľ činnosť tejto osoby nie je
obmedzená na nákup tovaru pre podnik.

V zmysle čl. 7 ods. 1 Zmluvy, výnosy podniku jedného zmluvného štátu sa zdania iba v tomto štáte,
pokiaľ podnik nevykonáva svoju činnosť v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádzkárne,
ktorá je tam umiestnená. Ak podnik vykonáva svoju činnosť týmto spôsobom, zdania sa výnosy podniku
v druhom štáte, ale iba v takom rozsahu, v akom ich možno pričítať spomenutej stálej prevádzkárni.

Podľa čl. 25 B písm. a) Zmluvy, dvojaké zdanenie sa vylúči týmto spôsobom: v Československu: a)

iné príjmy než tie, ktoré sú uvedené pod písmenom b), sú oslobodené od československých daní
vypočítaných v článku 2 ods. 3-B, ak tieto príjmy podliehajú zdaneniu vo Francúzsku podľa tejto Zmluvy.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v
daňovomkonanísapostupuje vsúladesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,chrániasazáujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správa dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Senát krajského súdu preskúmal zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa § 250j ods.
1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe opätovne potom, ako Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 31. januára 2013 pod č. 5 Sžf/4/2012 pôvodne vydaný rozsudok Krajskéhosúdu v Prešove zo dňa 21. októbra 2011 č.k. 1 S 24/2010 - 52, ktorým žalobu zamietol a nepriznal
náhradu trov konania účastníkom, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Senát krajského súdu dospel
jednohlasne k záveru, že rozhodnutia daňových úradov je potrebné zrušiť nakoľko rozhodnutia, ktoré

vydali správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj jeho odôvodnenia jednoznačne a
nepochybne vyplýva, že postup, ktorý predchádzal vydaniu dodatočného daňového výmeru, ktorým
bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 v sume
51 279,59 Eur bol v rozpore so zásadou zákonnosti daňového konania a rozhodnutie bolo vydané

predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Aj následne v rozhodnutí žalovaného,
ktorý prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, pričom sa zo závermi stotožnil, postupoval
odvolací orgán v rozpore s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. .

Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že správca dane neuznal zúčtované výdavky
za stavebné práce na základe vyjadrenia daňového subjektu ako zdaniteľné príjmy podľa Zmluvy medzi

Československou socialistickou republikou a Francúzskou republikou, ktoré nepodliehajú zdaneniu, tak
ako to žiadal v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu žalobca.

Základnou otázkou v predmetnom daňovom konaní bolo právne posúdenie, či činnosťou mandatára na
území Francúzskej republiky žalobcovi vznikla stála prevádzkareň v zmysle článku 5 ods. 4 Zmluvy, na
základe čoho mu majú byť následne vyňaté príjmy dosiahnuté vo Francúzsku z celosvetového základu

dane z príjmov na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k metóde zákazu dvojitého zdanenia bolo
potrebné zo strany daňového subjektu, ktorým žalobca v tomto konaní je, aby preukázal zdaniteľnosť
príjmov na území druhého štátu podľa Zmluvy, teda na území Francúzskej republiky a zároveň aby
preukázal zahrnutie týchto príjmov do základu dane daňovníka na území Slovenskej republiky s
poukazom na ustanovenie § 17 ods. 14 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov.

Súd je toho názoru, že žalobca dôkazné bremeno v tomto konkrétnom prípade uniesol s poukazom
na ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého „ daňový subjekt preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového

konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom“. Tieto skutočnosti bol povinný daňový subjekt, t.j. žalobca preukázať s poukazom
na § 45 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého ak plynú daňovníkovi s neobmedzenou daňovou
povinnosťou príjmy zo štátu, s ktorým Slovenská republika má uzavretú zmluvu o zamedzení dvojitého
zdanenia, postupuje sa pri zamedzení dvojitého zdanenia podľa tejto zmluvy.

Ak sa podľa zmluvy uplatňuje metóda zápočtu dane, daň zaplatená v druhom zmluvnom štáte sa
započíta na úhradu dane podľa tohto zákona najviac sumou, ktorá môže byť v druhom zmluvnom štáte
vyberaná v súlade s touto zmluvou, pričom zápočet dane sa vykoná najviac v sume dane pripadajúcej na
príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí. Základom dane z príjmov podliehajúcich zdaneniu v zahraničí sa
na účely zápočtu dane rozumie základ dane vyčíslený podľa čl. 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými

príjmami zo zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslenými podľa § 17 ods. 14. Ak sa podľa
zmluvy uplatňuje metóda vyňatia príjmov, základom dane z príjmov podliehajúcich v zahraničí na účely
vyňatia príjmov je základ dane vyčíslený podľa § 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo
zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslenými podľa § 17 ods. 14.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalobca ako daňový subjekt bol písomne vyzývaný na

preukázanie konkrétnych skutočností potrebných v daňovom konaní pre najúplnejšie a správne zistenia
určenia daňovej povinnosti. Písomnými podaniami žalobca deklaroval existenciu stálej prevádzkarne,
konkrétne listinnými dôkazmi vo francúzskom jazyku. Pokiaľ správcovi dane nepostačovalo na
preukázanie stálej prevádzkarne tvrdenie žalobcu, že činnosťou mandatára v zmysle uzatvorenejMandátnej zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou Prokonekce, s.r.o., Česká republika s odvolaním na
čl. 5 ods. 4 Zmluvy medzi Československou republikou a Francúzskou republikou je výkon stavebných
prác pre odberateľov na území Francúzskej republiky, ktoré si aj žalobca fakturoval. Predmetný výkon

prác nespochybňovali ani správne orgány. Avšak tento výkon stavebných prác nebol preukázaním
podľa správcu dane existencie stálej prevádzkarne. Žalobca preukázal príjem z celosvetového základu
dane, ktorý by bol vo Francúzskej republike zdaniteľný a z toho vyplýva, že následne mal byť tento
zdaniteľný príjem považovaný za preukázanie príjmu do základu dane na území Slovenskej republiky.
Aj keď v daňovom konaní na území Slovenskej republiky po daňovom priznaní tento príjem síce označil

ako príjem dosiahnutý na území Francúzska, tento údaj správca dane neakceptoval, avšak na jeho
jednoznačné preukázanie nezabezpečil žiadny adekvátny dôkaz.

Súd mal ďalej preukázané z obsahu spisu, že k vyjadreniu zo dňa 05. marca 2009 žalobca doložil
písomné doklady vo francúzskom jazyku, ktoré však aj napriek viacnásobnej výzve daňového úradu
neboli preložené do slovenského jazyka, a ani správca dane nedal tieto doklady v rámci daňového
konania preložiť, čo považuje súd zo strany správcu dane za nesprávny postup, pretože z obsahu

písomných dokladov vo francúzskom jazyku nemal jednoznačne preukázané, či žalobca mal alebo
nemal stálu prevádzkareň na území Francúzskej republiky a ani to, či žalobca uhrádzal daň na území
Francúzskej republiky.

Súd je toho názoru, že správca dane, ako aj žalovaný sa dôsledne nezaoberali všetkými námietkami
zo strany daňového subjektu a skutočnosťami, ktoré boli v daňovom konaní jednoznačne preukázané a

skutkový stav veci nezistili dostatočne, čo následne spôsobilo to, že rozhodnutie správcu dane, ako aj
rozhodnutie žalovaného boli vydané predčasne bez náležite zisteného skutkového stavu veci ohľadom
stálej prevádzkarne a platenia daní na území Francúzskej republiky.

K námietke žalobcu uvádzanej v žalobe ohľadom porušenia ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov súd konštatuje, že táto námietka nemá vplyv na zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu s poukazom na to, že formát zaznamenávania jednotlivých úkonov v
protokole, ako aj v následných dodatkoch k protokolu nie je nikde zákonom určená.

Súd je toho názoru, že daňové orgány vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho
posúdeniavecianedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuveciajpotomčo poukazujúcnaustanovenia
zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovení Zmluvy medzi

Československou republikou a Francúzskou republikou, pretože žalobca aj podľa názoru súdu ( viď
rozhodnutie NS SR ) preukázal, že na území Francúzskej republiky mal stálu prevádzkareň, z ktorej mu
plynuli zdaniteľné príjmy, ktoré na území Francúzskej republiky aj priznal a daň uhradil.

Správca dane, ako aj žalovaný postupovali nie v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami § 2 a §
29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pričom nezohľadnili všetky skutočnosti, ktoré

mali vplyv na správne určenie daňovej povinnosti, hlavne s poukazom na citované vyjadrenia žalobcu,
ako aj na písomné podania na výzvy o predložení vyčíslenia príjmov zo stálej prevádzkarne na území
Francúzskej republike, ktoré žalobcovi plynuli. Postup a konanie žalobcu mal správca dane akceptovať,
pretože tento nepochybne preukázal splnenie podmienok upravených v § 17 ods. 14 zákona č. 595/2003
Z.z. v znení neskorších predpisov. Vykonávanie stavebných prác nebolo spochybnené, aj keď toto

vykonávanie stavebných prác nebolo síce predmetom zdanenia na území Francúzskej republiky, tak
ako to už vyššie konštatuje súd v odôvodnení rozsudku, avšak boli to príjmy žalobcu, ktoré nemožno
neakceptovať a tieto skutočne existovali.

Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvádzanými žalobcom, ktorý v žalobe poukazuje na
vykonané dokazovanie správcom dane a na nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav veci.Súd konštatoval, že správca dane nesprávne právne posúdil existenciu stálej prevádzkarne žalobcu
vo Francúzku s poukazom na článok 5 ods. 4 Zmluvy a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutia
zrušiť aj pre nesprávne právne posúdenie, nakoľko z podnikateľskej činnosti, ktorú žalobca na území

Francúzskej republiky od roku 2005 vykonal podľa zákonov platných na území Francúzskej republiky,
ako aj podľa splnených povinností ohľadom platenia DPH na území Francúzskej republiky s riadne
pridelením identifikačným číslom pre daň (FR 38484564414) bola jednoznačne preukázaná existencia
prevádzkarne žalobcu na území Francúzska v súlade s článkom 5 ods. 1,2 Zmluvy.

Za rozhodujúce pri posudzovaní existencie „stálej prevádzkarne“ podľa súdu je uzatvorená mandátna

zmluva medzi žalobcom a českou spoločnosťou Prokonekce, s.r.o., z ktorej obsahu vyplýva, že
existencia stálej prevádzkarne žalobcu bola preukázaná aj podľa článku 5 ods. 4 Zmluvy podľa druhu a
rozsahu činnosti, ktorú v prospech žalobcu táto spoločnosť vykonávala.

Na základe uvedených skutočností bolo povinnosťou správcu dane postupovať podľa článku 25 Zmluvy
a priznané príjmy žalobcu zo zdrojov na území Francúzska vo výške 51 279,59 Eur za zdaňovacie
obdobie roku 2007 vyňať zo zdanenia na území Slovenskej republike pretože žalobca tieto príjmy zdanil

na území Francúzskej republiky.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal postup a rozhodnutie žalovaného v spojení s
rozhodnutím prvostupňového orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že
rozhodnutia a postup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu boli vydané predčasne na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, preto ich

zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je žalovaný povinný opätovne v odvolaní žalobcu rozhodnúť, pričom je viazaný
právnym názorom krajského súdu v tomto rozsudku s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 7 O.s.p.

Žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech priznal náhradu trov konania v tomto rozsahu:

- zaplatený súdny poplatok 66 Eur x 2 = 132 Eur ( podanie žaloby a odvolanie )

- trovy právneho zastúpenia pozostávajú z :

- prevzatie a príprava zastúpenia 57 Eur,

- podanie žaloby 57 Eur,

- účasť na pojednávaní 57 Eur,

- podanie odvolania 57 Eur,

- paušál za 4 právne úkony 4 x 7,41 Eur,

- 20% DPH podľa kópie osvedčenia o registrácii DPH zo dňa 5.3.2009 pod IČ pre daň SK 1074243627
vo výške 51,23 Eur.

Súd priznal žalobcovi trovy konania vo výške 440,87 Eur, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť na účet
právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vladimírovi Pavlovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Senát krajského súdu sa na výroku rozsudku uzniesol jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.