Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 7T/38/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010421
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1112010421.2

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho a prísediacich Ing. Petra
Bónu a Ladislava Potockého, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému U. W., na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 12.03.2015 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný:
U. W. narodený XX. XX. XXXX v F., C. republika, toho času na neznámom mieste, ušlý,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

I.
si ako fyzická osoba od poškodeného G.. G. T. na základe vzájomne uzatvorených ústnych zmlúv
o pôžičke postupne na rôznych miestach požičal finančné prostriedky v celkovej sume 6.249.500,-

Sk, konkrétne na Miletičovej ulici v Bratislave dňa 05.09.1997 sumu 300.000,- Sk, dňa 30.09.1997
sumu 3.300. 000,- Sk, dňa 30.09.1997 sumu 825.000,- Sk, na Chrobákovej ulici v Bratislave dňa
30.10.1997 sumu 230.000,-Sk, dňa 21.11.1997 sumu 200.000,-Sk, dňa 01.12.1997 sumu 200.000,-
Sk, dňa 03.12.1997 sumu 455.000,- Sk, dňa 05.12.1997 sumu 239.500,- Sk a dňa 15.01.1998 sumu
500.000,- Sk, ktoré si obvinený ako dlžník osobne prevzal a z ktorých vrátil sumu 659.000,-Sk, zvyšok

nevrátil, následne v priebehu roku 1998 odpredal všetok svoj osobný majetok, konkrétne osobné
motorové vozidlo zn. Mazda R. X, sedan, rok výroby XXXX, výrobné číslo karosérie U v. č. motora KF
XXXXXX, farby 12H oranžovočervená metalíza, EČV: W.-XXX W., za sumu 285.000,-Sk (9.460,27 Eur),
trojizbový byt č. X, nachádzajúci sa na G.. poschodí bytového domu na P. ulici v W., súpisné číslo XXXX,
orientačné číslo XXX, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. H., za sumu 300.000,-Sk, avšak podľa odborného
vyjadrenia č. 26/2015 zo dňa 17.02.2015, v čase scudzenia v hodnote 37.600,-Eur, napriek tomu, že mal

vedomosť o svojom záväzku voči osobe poškodeného, čo potvrdil aj v rámci úhrnnej zmluvy o pôžičke
zo dňa 15.01.1998, pričom dňa 03.11.1998 vycestoval s celou svojou rodinou do Kanady za účelom
trvalého pobytu, čím poškodenému G.. G. T. a poškodenej P. T. spôsobil škodu vo výške 47.060,27 Eur,

II.
dňa 31.10.1997 a dňa 17.11.1997 prevzal obvinený od poškodeného G.. G. T. na Chrobákovej ulici

v Bratislave finančné prostriedky v sume 2.250.000,-Sk a 1.500.000,-Sk, spolu celkom 3.750.000,-
Sk (124.477,20 Eur), ktoré mali byť na základe budúcej zmluvy o tichom spoločenstve (uzavretej
dňa 15.01.1998) účelovo použité ako vklad tichého spoločníka poškodeného G.. G. T. do obchodnej
spoločnosti J- BUMA, s.r.o., so sídlom Miletičova 15, IČO: 31 383 734 (v súčasnosti zrušená a vymazaná
z obchodného registra), čo obvinený potvrdil v uzavretej zmluve o tichom spoločenstve, obvinený však
uvedené finančné prostriedky do spoločnosti nevložil, nezahrnul ich ani do účtovníctva, pričom následne

dňa 10.02.1998 v rozpore s úhrnnou zmluvou o pôžičke a zmluvou o tichom spoločenstve previedol
51% obchodného podielu v spoločnosti J-BUMA, s.r.o. na osobu D. W., čo poškodenému G.. G. T.
zatajil, následne dňa 03.09.1998 previedol obvinený zvyšných 49 % obchodného podielu v spoločnosti
J-BUMA, s.r.o. na osoby G. U. a G. F., pričom následne o mesiac neskôr dňa 03.11.1998 s celou rodinou
vycestoval do Kanady za účelom trvalého pobytu, čím poškodeným G.. G. T. a poškodenej P. T. spôsobil
škodu vo výške 124.477,20 Eur,t e d a

v bode I.
zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že scudzil časť svojho majetku a činom spôsobil značnú škodu,

v bode II.

na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a činom spôsobil značnú
škodu,

č í m s p á c h a l

v bode I.
trestnýčinpoškodzovaniaveriteľapodľa256odsek1písmenoa),odsek3Trestnéhozákonač.140/1961
Zb., účinného v čase spáchania skutku (do 31.08.1999),

v bode II.

zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.

Za to sa
o d s u d z u j e

Podľa § 221 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno j/ Trestného
zákona, § 41 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri)
roky.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovaného zaväzuje nahradiť poškodeným G.. G. T., nar.
X.X.XXXX, bytom F. XB, W. a P. T., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XB, W. škodu vo výške 171.537,47 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodených G.. G. T., nar. X.X.XXXX, bytom F. XB, W. a P.
T., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XB, W., so zvyškom ich nároku na náhradu škody odkazuje na občianske
súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom svedka - poškodeného G.. G. T.,
svedkyne - poškodenej P. T. a svedka U. A., prečítaním zápisníc o výpovedi svedkov D. W. a G.
U., čítaním listinných dôkazov, a to listu obžalovaného U. W. zo dňa 10.08.1998, potvrdenia zo dňa
24.09.1998, zmluvy o pôžičke zo dňa 15.01.1998, zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 15.01.1998,
príjmového dokladu zo dňa 03.08.1998, prehlásenia zo dňa 14.09.1998, výpisu z OR Okresného

súdu Bratislava I zo dňa 20.11.1996, výpisu z OR Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.12.1997,
zmluvy o prevode časti obchodného podielu, zápisnice z mimoriadneho VZ zo dňa 09.02.1998, dodatku
č.10 k spoločenskej zmluve obchodnej spoločnosti J-BUMA s.r.o. zo dňa 10.02.1998, uznesenia
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Sro 14754/B, výpisu z OR Okresného súdu Bratislava I, zmluvy
o prevode (rozdelenie obchodného podielu) zo dňa 03.09.1988, zápisnice z mimoriadneho VZ zo

dňa 03.09.1998, dodatku č. 13 k spoločenskej zmluve, návrhu na zmenu OR, výpisu OR Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 28.01.2001, výpisu z katastra nehnuteľností, výpisy z LV XXX - čiastočný
zo dňa 11.11.1998, kúpnej zmluvy zo dňa 23.10.1998, návrhu na vklad do katastra nehnuteľnosti,
zmluvy o prevode práv a povinností z leasingovej zmluvy č. XXXXXX, preberacieho protokolu, kúpnej
zmluvy, platobného príkazu, potvrdenia o realizácii platieb, odovzdávacieho protokolu, kúpnej zmluvy,

leasingovej zmluvy, splátkového kalendára, odpisu NZ, zmluvy o prevode obchodného podielu, sumáruplatiebposkytnutýchobžalovanémuW.,jednotlivýchpotvrdenízaloženýchvspise,čestnéhoprehlásenia
zo dňa 12.10.1998, uznesení Okresného súdu Bratislava I, zmluvy o podnájme nebytových priestorov,
dodatkuč.2,oznámeniaPPZNUInterpol,lustrácievsystémeAvízo,výpisuzoznamupáchateľov,výpisu

z ústrednej evidencie priestupkov MS SR, odpisu RT obžalovaného a odborného vyjadrenia ohľadne
hodnoty nehnuteľnosti obžalovaného.

Na návrh prokurátora podaný už v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa
15.05.2012, č. k. 1 Pv 103/11-41 súd konal proti obžalovanému ako proti ušlému, nakoľko mal za to, že

obvinený svojim pobytom v cudzine sa okrem iného vyhýbal trestnému stíhaniu, v čoho dôsledku boli
podmienky upravené v § 358 odsek 1 Trestného poriadku pre postup podľa § 360 Trestného poriadku
splnené. Na tomto základe súd konal s obhajcom obžalovaného, ktorý vykonával práva obžalovaného.
Súd súčasne každé predvolanie na hlavné pojednávanie uverejnil na úradnej tabuli súdu.

Svedok - poškodený G.. G. T. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že ho v roku 1997 oslovil obžalovaný,

ktorý bol spoločníkom spoločnosti J-BUMA, aby mu umožnil prevádzkovať v jeho priestoroch hru
Bingo. Pri rokovaniach sa zblížili, a to až natoľko, že ho obžalovaný viackrát požiadal o pôžičku
peňazí pre potreby svojej spoločnosti, aby sa mohla na prevádzku pripraviť. Postupne mu poskytol
tie sumy, ktoré boli uvedené aj v obžalobe, pričom išlo o ústne pôžičky a v niektorých prípadoch
boli o tom aj písomné potvrdenia. Neskôr sa rozhodli, že všetky pôžičky dajú do jednej zmluvy, ktorá

bude mať všetky náležitosti, nakoľko sa nechal obžalovaným nahovoriť aj na to, aby sa stal tichým
spoločníkom v spoločnosti obžalovaného. Spísali zmluvu o tichom spoločenstve a súhrnnú zmluvu na
sumu 10.000.000,-Sk. Z toho 3.750.000,-Sk bol vklad poškodeného ako tichého spoločníka. Zvyšok
zostal naďalej jeho súkromnou pôžičkou. V roku 1998 bola vyhotovená zmluva v konečnom súčte.
Obžalovaný však vo februári tajne predal 51 % obchodného podielu spoločnosti, ktorou ručil za svoje

záväzky, pánovi W.. V septembri 1998 predal aj zvyšný 49 % obchodný podiel, čím sa zbavil predmetu
plnenia, aj napriek tomu, že s daným majetkom nemohol nakladať. Sumu 3.750.000,-Sk, ktoré prevzal
na vklad tichého spoločníka a prevzatie podpísal, však do spoločnosti nevložil a nezahrnul ju ani do
účtovníctva. Pred svojím odchodom do cudziny ešte uznal dlh, ale následne odpredal celý svoj osobný
majetok a zavreli sa za ním dvere. Svoj dlh mal splatiť v termíne uvedenom v zmluve. Časť mimo vkladu

tichého spoločníka sa zaviazal splatiť do 31.12.1998, do 20-teho dňa v mesiaci mal vracať zostatok so
4 % - ným úrokom a celým podielom na zisku až do úplného splatenia do 31.12.2000. Došlo však len
k čiastočnému plneniu v sume 659.000,-Sk. Obžalovaný mal dlh splatiť aj z finančných prostriedkov na
jeho účte v Kanade. Z strany obžalovaného došlo k čestnému prehláseniu, že dlh vráti do 31.12.1998,
avšak dňa 03.11.1998 odcestoval do Kanady. V čase uzavretia zmluvy o tichom spoločenstve bol

obžalovaný už výlučným spoločníkom spoločnosti J-BUMA, čo bola podmienka poškodeného pre jeho
vklad tichého spoločníka, pričom konateľom bol pán A.. Spoločnosť však mala dlžoby z úverov, voči
štátu a z nákupu strojov, pričom čiastka na vklad mala sanovať tieto problémy, hoci spoločnosť mala
zisky. Podľa poškodeného obžalovaný tuneloval vlastnú spoločnosť. Aj keď dal nejaký doklad z firmy,
reálne to do účtovníctva nezaviedol. O prvom prevode obchodného podielu sa dozvedel až následne

a náhodne, pričom obžalovaný mu to vysvetlil tak, že bol dlžný osobe pána W. a na vykrytie dlhu
previedol na neho obchodný podiel. Rovnako aj na U. previedol obchodný podiel z dôvodu dlžoby, ktorú
voči nemu mal. Keď sa toto poškodený dozvedel, vyvinul na obžalovaného tlak za účelom vrátenia
peňazí, v dôsledku čoho mu obžalovaný podpísal viaceré čestné prehlásenia, avšak nehodlal nič vrátiť,
keďže následne opustil územie Slovenskej republiky. V súvislosti s dôvodmi poskytnutia peňažných

prostriedkov poškodený vypovedal, že obžalovaný U. W. vystupoval seriózne v súvislosti s prevádzkou
hry Bingo v jeho priestoroch, predložil dobré kalkulácie podopreté serióznymi podkladmi, na základe
čoho mohlo ísť o dobrú investičnú príležitosť. Okrem toho sa vnútil do priazne jeho rodiny, stretávali sa
aj súkromne s rodinami. Samotný dlh nepopieral, nakoľko sa bál, keďže už v tom čase hrozilo podanie
trestného oznámenia.

Svedkyňa - poškodená P. T. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstate uviedla, že
obžalovaný sa k nim snažil pristupovať priateľsky, s manželom prejednávali záležitosti ohľadne nájmu
v ich priestoroch. Od samého začiatku si od nich požičiaval peniaze, o čom podpísal aj doklady, pričom
peniaze si požičiaval aj u nich doma, aj v meste. Taktiež obžalovaný podpísal s jej manželom zmluvu

o majetkovej účasti jej manžela v spoločnosti. Išlo asi o sumu 3,7 mil. korún. Tieto prostriedky mali byť
vložené so spoločnosti, ale zistili, že v účtovníctve nebolo nič zahrnuté. Z požičanej sumy vrátil iba veľmi
malú časť, asi 600.000,-Sk. Obchodné podiely previedol na W. a U., pričom následne predal aj celý svoj
majetok.Osoby,naktorépreviedolobchodnépodielynevedeli,žedospoločnostivložilipeniazeažetietoneboli vrátene. Keď mal vrátiť peniaze, vždy mal nejakú výhovorku. Obžalovaný si tiež s jej manželom
dohodol stretnutie v deň jeho odletu do Kanady, čo musel nepochybne vedieť už predtým. Finančné
prostriedky sa obžalovanému odovzdávali v hotovosti, o čom určite podpisovali doklady, avšak málokedy

bola pri tom. Spočiatku bol obžalovaný milý, presný, čo povedal, to vybavil. Začali sa stretávať aj s jeho
manželkou. Samotný dlh nespochybňoval, ale jeho splatenie odkladal. O tom, ako chcel obžalovaný
garantovať výnosnosť spoločnosti svedkyňa - poškodená nemala vedomosť.

Svedok U. A. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že poškodený G. T. bol predstavený ako tichý

spoločníkfirmy.T.poskytolnejaképeniaze,ažneskôrvyšlonajavo,žetýchpeňazíboloviac.Ekonomický
chod spoločnosti mal starosti výhradne obžalovaný U. W., ktorý disponoval aj finančnými prostriedkami.
Ekonómka riešila len mzdy a odvody. W. vystupoval ako vlastník spoločnosti a aj tvrdil, že firma je jeho.
Až neskôr vystupoval ako tichý spoločník aj G. T.. Obžalovaný mu však o finančných záležitostiach
spoločnosti nehovoril. On len písal žiadosti o splátky. Obžalovaný mal k dispozícii všetky peniaze
spoločnosti, pričom vzhľadom na to, že musel písať na štátne inštitúcie žiadosti o odklad platieb, vedel,

že spoločnosť mala dlhy. Tieto boli spôsobené tým, že obžalovaný zadržiaval peniaze s tým, že uviedol,
že sa to uhradí neskôr. Financie si nechával teda obžalovaný a až keď priháralo, tak sa to začalo
riešiť. Peniaze boli cez noc uložené kancelárii spoločnosti, ráno tam však už peniaze neboli. Ďalej
svedok uviedol, že pri požičiavaní peňazí obžalovanému G. T. nebol prítomný. O dlžobe obžalovaného
sa dozvedel od poškodeného. Ohľadne prevodu obchodných podielov sa svedok už vyjadriť nevedel.

Z výpovede svedka G. U. z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná so
súhlasom obhajcu (s právami obžalovaného, teda aj s právom súhlasiť s prečítaním výpovede svedka) a
prokurátora v súlade s § 263 odsek 1 Trestného poriadku vyplýva, že svedok bol v období rokov 1998 až
2005spoločníkomvspoločnostiJ-BUMAspoluaG.F.,ktorýmisastalinazákladepodnetuobžalovaného

U. W., s ktorým spísali zmluvu o prevode obchodného podielu. K pôžičkám medzi G. T. a menovaným
obžalovaným sa svedok vyjadriť nevedel. O týchto pôžičkách sa dozvedel len sprostredkovane od
ostatných zamestnancov prevádzky Bingo v čase jeho pôsobenia v spoločnosti. Po nástupe svedka
do spoločnosti už táto nefungovala. Investície si vyžadovali neúmerné finančné vklady a zisky boli v
nepomere k nákladom.

Z výpovede svedka D. W. z prípravného konania, ktorá bola takisto na hlavnom pojednávaní prečítaná
za splnenia vyššie uvedených podmienok vyplynulo, že tento si vzhľadom na odstup času nevedel
spomenúť na okolnosti jeho účasti v spoločnosti J-BUMA, s.r.o.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 15.01.1998 uzavretej medzi veriteľmi G.. G. T. a P. T. a dlžníkom U. W.,
vyplýva, že si obžalovaný od veriteľov požičal 10 miliónov slovenských korún, ktoré sa zaviazal splatiť do
31.12.2000 a v prípade, že sa tak nestane, sa zaviazal najneskôr do 15.01.2001 previesť svoj obchodný
podiel v spoločnosti J-BUMA s.r.o. na Ing. G. T.. Obžalovaný ako dlžník sa v tejto zmluve súčasne
zaviazal do 5 dní zabezpečiť uzatvorenie zmluvy o tichom spoločenstve medzi J-BUMA a G.. G. T. s jeho

podielom na zisku 50% s tým, že tento sa zaväzuje poskytnúť spoločnosti vklad v sume 3.750.000,-Sk,
o ktorý sa záväzok dlžníka súčasne zníži na 6.250.000,-Sk. Za úplné splatenie dlhu v danom termíne
dlžník ručil celým svojím osobným majetkom, ako aj všetkými aktívami, právami a majetkom spoločnosti
J-BUMA s.r.o. potvrdenie zo dňa 24.09.1998 o vrátení čiastky 629.000,-Sk.

Z obsahu spise je ďalej zrejmé, že dňa 15.01.1998 uzavreli obžalovaný U. W. ako spoločník a U. A. ako
konateľ v mene spoločnosti J-BUMA zmluvu o tichom spoločenstve s G.. G. T., v ktorej okrem iného
upravili výšku vkladu na sumu 3.750.000,-Sk, pričom jej obsahom je aj ustanovenie, v zmysle ktorého
výlučný spoločník podnikateľa (obžalovaný) nie je oprávnený svoj obchodný podiel či jeho časť previesť
na inú osobu bez súhlasu tichého spoločníka, resp. ho bude povinný ponúknuť prednostne tichému

spoločníkovi. Pri nedodržaní tohto ustanovenia zodpovedá tichému spoločníkovi v plnom rozsahu za
ujmu, ktorú mu prípadne spôsobil.

Súčasťou spisu je tiež zmluva o prevode časti obchodného podielu spoločnosti J-BUMA uzavretá
dňa 10.02.1998, ktorou U. W. previedol na D. W. 51% obchodný podiel, zápisnica z mimoriadneho

valného zhromaždenia, ktorej predmetom bolo schválenie rozdelenia obchodného podielu predmetnej
spoločnosti, ako aj zmluva o prevode /rozdelení/ obchodného podielu spoločnosti J-BUMA uzavretá dňa
03.09.1998, ktorou obžalovaný U. W. previedol na G. U. a G. F. zvyšný 49% obchodný podiel v uvedenejspoločnosti, a taktiež aj zápisnica z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti J-BUMA, ktorej
predmetom bolo schválenie daného prevodu.

Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z jednotlivých výpisov z obchodného registra spoločnosti J-BUMA
s.r.o.

Z uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi obžalovaným U. W. a F. A. zo dňa 23.10.1998, je možné zistiť, že
obžalovaný bol v rozhodnom čase vlastníkom nehnuteľnosti, bytu č. X, nachádzajúci sa na G. poschodí

bytového domu na P. ulici v W., súp. č. XXXX, orientačné č. XXX, zapísanom na okresnom úrade W. II,
odbor katastrálny, na LV č. XXXX, k. ú. H., ktorú previedol na inú osobu za cenu 300.000,-Sk.

Nazákladeodbornéhovyjadreniazodňa17.02.2015,č.26/2015,ktorésisúdvyžiadalzaúčelomzistenia
hodnotynehnuteľnostivčasejejprevodu,bolahodnotapredmetnejnehnuteľnostistanovenána37.600,-
Eur.

Obžalovaný na základe zmluvy o prevode práv a povinností z leasingovej zmluvy č. XXXXXXXX zo
dňa 22.10.1998 a kúpnej zmluvy zo dňa 22.10.1998 uzavretých s U.. H. X. previedol na naposledy
menovaného osobné motorové vozidlo zn. P. R. 6, sedan, rok výroby XXXX, oranžovočervenej metalízy
s EČV: W. XXX W., resp. práva a povinnosti z leasingovej zmluvy za odplatu 285.000,-Sk, čo tvorilo

základnú akontáciu.

V spisovom materiály sú taktiež zadokumentované potvrdenia obžalovaného U. W. overené notárom,
v ktorých obžalovaný potvrdil pôžičky od poškodených v sume 300.000,-Sk, 3,3 mil. Sk, 500.000,-Sk,
825.000,-Sk, 200.000,-Sk, 230.000,-Sk a 239.500,-Sk, ako aj čestné prehlásenie zo dňa 12.10.1998,

v ktorom obžalovaný uviedol, že dlžnú čiastku (vklad so spoločnosti - 3.750.000,-Sk) ako aj osobnú
pôžičku (6.250.000,-Sk) vráti najneskôr do 31.12.1998, pričom súčasne vyhlásil, že celá čiastka bola
vložená do spoločnosti.

K výroku o vine

Na základe vykonaného dokazovania a po vyhodnotení dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia
založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne tak, ako
to predpokladá § 2 odsek 12 Trestného poriadku dospel súd k záveru, že vina obžalovaného v
modifikovanej podobe s ohľadom na skutkové zistenia a na tom založenej právnej kvalifikácii bola bez

akýchkoľvek rozumných pochybnosti preukázaná.

Súd sa však nestotožnil so skutkovou a právnou vetou podanej obžaloby, nakoľko zistil, že žalovaný
skutok tak, ako bol popísaný v obžalobe, v skutočnosti predstavuje skutky dva s odlišnou právnou
kvalifikáciou. Na tomto základe bolo preto nevyhnutné upraviť skutkovú vetu a vymedziť tak skutok

I. a skutok II. pri súčasnom zachovaní totožnosti skutku (ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry
zachovaná, ak je aspoň čiastočne zachovaná totožnosť konania, alebo aspoň čiastočne zachovaná
totožnosť následku) a tieto následne subsumovať pod správnu skutkovú podstatu.

Nakoľko išlo o prísnejšie posudzovanie skutku, ako bol posudzovaný v podanej obžalobe, a to v zmysle

jeho rozdelenia na skutky dva a teda dva samostatné trestné činy, súd v súlade s Trestným poriadkom
na uvedenú zmenu skutku a právnu kvalifikáciu upozornil obhajcu ešte pred vyhlásením dokazovania
za skončené a umožnil mu v tomto smere podať návrhy na doplnenie dokazovania.

Pokiaľ ide o skutok v bode I. súd z výpovede svedkov - poškodených, ako aj z jednotlivých potvrdení

zo strany obžalovaného a z tzv. súhrnnej zmluve o pôžičke zistil, že tento si postupne od 05.09.1997
do 15.01.1998 postupne požičal od poškodených finančné prostriedky v celkovej sume 6.249.500,-
Sk (9 ústnych pôžičiek), z ktorých vrátil iba časť vo výške 659.000,-Sk. Z obsahu spisu je zrejmé, že
obžalovaný tento svoj dlh nijakým spôsobom nepopieral, naopak, existenciu tohto dlhu, ako už bolo
uvedené, písomne potvrdil na samostatných písomných potvrdení a v už uvedenej zmluve o pôžičke zo

dňa 15.01.1998, v ktorej sa svoj dlh zaviazal vrátiť do 31.12.2000.

V prejednávanej trestnej veci však nebolo ničím preukázané, že by obžalovaný už v čase poskytnutia
finančných prostriedkov zo strany poškodeného G.. G. T. mal v úmysle peňažné prostriedky nevrátiť,resp. že by vedel, že ich nebude môcť vrátiť, o čo by bolo možné oprieť úmyselné konanie obžalovaného
vsmereuvedeniapoškodenéhodoomylu,abysanaškodujehomajetkuobohatiltak,akotopredpokladá
skutková podstata trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení

účinnom v čase spáchania skutku. Samotné nesplnenie záväzku vrátiť požičané finančné prostriedky
v dohodnutej lehote samo osebe ešte takýto úmysel nedokazuje. Skutočnosti uvedené zo strany
poškodeného môžu predstavovať len akési indície o takomto úmysle obžalovaného, ktoré však pre
ustálenie viny z trestného činu podvodu podľa uvedeného ustanovenia Trestného zákona bez ďalších
dôkazov nemôžu obstáť, nakoľko by mohlo ísť len o domnienky. Ak by až po uzatvorení zmluvy o pôžičke

vznikli prekážky, ktoré by bránili dlžníkovi splniť záväzok z pôžičky a ktoré nemohol v čase uzatvorenia
zmluvy ani predvídať, alebo pokiaľ bol síce schopný finančné prostriedky vrátiť a ich vrátenie odkladal
alebo dodatočne pojal úmysel finančné prostriedky nevrátiť vôbec, nemôže ísť o trestný čin podvodu.
V tejto súvislosti vo vzťahu k tomuto skutku z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností
nevyplynulo, že by obžalovaný už od začiatku konal v tzv. podvodnom úmysle peňažné prostriedky
nevrátiť. Nie nepodstatnou je pritom tá skutočnosť, že časť pôžičky v sume 659.000,-Sk poškodenému

(poškodeným) vrátil.

V danej trestnej veci je však nepochybné, že obžalovaný dňa 03.11.1998 vycestoval aj s rodinou natrvalo
do Kanady, pričom v krátkom čase predtým dňa 22.10.1998 a 23.10.1998 odpredal všetok svoj osobný
majetok, z ktorého sa podarilo ustáliť osobné motorové vozidlo zn. P. R. 6, sedan, rok výroby XXXX,

výrobné číslo karosérie U v. č. motora KF XXXXXX, farby XXH oranžovočervená metalíza, EČV: W.,
za sumu 285.000,-Sk (9.460,27 Eur), a trojizbový byt č. X, nachádzajúci sa na G.. Poschodí bytového
domu na P. ulici v W., súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XXX, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. H., za
sumu 300.000,-Sk, pričom z týchto prostriedkov ani čiastočne svoj dlh voči poškodeným neuhradil.

Súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný si musel byť vedomý tohto svojho dlhu, ako
aj tej skutočnosti, že ak predá svoj majetok a neuhradí dlh poškodenému (poškodeným), nebude
mať poškodený (poškodení) reálnu možnosť uspokojiť sa z dlžníkovho majetku ani len čiastočne.
Pritom vzhľadom na časové súvislosti (v podstate len niekoľko dní medzi scudzením svojho majetku a
odchodomdocudziny)jeevidentnýúmyselobžalovanéhozbaviťsa(scudziť)svojhomajetkuazmariťtak

uspokojeniesvojhoveriteľa,resp.veriteľovvosobáchpoškodených.Tentozáveraúmyselobžalovaného
možno oprieť a o fakt vyplývajúci z výpovedí poškodených, že obžalovaný si s poškodeným G.. G. T.
dohodol schôdzku na deň svojho odletu do Kanady, na ktorú, prirodzene, nemohol prísť, pričom aj o
tomto musel mať vedomosť v dostatočnom časovom predstihu, aby poškodeného o tom informoval, čo
však neurobil, hoci v prípade "čistých" úmyslov by na to nemal dôvod. V neposlednom rade o úmysle

obžalovaného svedčí tiež jeho konanie, ktorý previedol svoj obchodný podiel na iné osoby, hoci tak v
zmysle zmluvy o tichom spoločenstve nemohol urobiť bez súhlasu tichého spoločníka (G.. G. T.), resp.
bol povinný ho najprv ponúknuť tichému spoločníkovi.

Vo vzťahu k argumentu obhajoby, že obžalovaný mal nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve

so svojou manželkou, v čoho dôsledku s nehnuteľnosťou nemohol disponovať samostatne a teda k
jej prevodu mohlo dôjsť len so súhlasom manželky, čím nie je preukázaný úmysel obžalovaného,
súd uvádza, že tento úmysel je preukázaný vyššie uvedenými časovými súvislosťami a ostatnými
vo veci zistenými skutočnosťami. Skutočnosť, že obžalovaný nemohol s nehnuteľnosťou disponovať
samostatne v nijakom smere nespochybňuje záver o úmyselnom zavinení obžalovaného, obzvlášť ak

vezmeme do úvahy, že zázemie v cudzine (Kanade) mal práve obžalovaný, ktorý do cudziny aj s celou
rodinou (teda aj manželkou) vycestoval, čo logicky vyúsťuje v presvedčenie, že obžalovaný súhlas
manželky so scudzením nehnuteľnosti mohol predpokladať takmer v rovine istoty.

Na základe uvedeného možno konanie obžalovaného právne kvalifikovať ako trestný čin poškodzovania

veriteľa podľa 256 odsek 1 písmeno a), odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., účinného v čase
spáchania skutku (do 31.08.1999).

Pre ustálenie uvedenej právnej kvalifikácie bolo pritom nevyhnutné zisť stav a hodnotu majetku
obžalovaného, ktorým v rozhodnom čase disponoval, nakoľko za škodu pri tomto trestnom čine pre účely

prísnejšejprávnejkvalifikácie,jepotrebnépovažovaťhodnotuscudzenéhomajetkudlžníka,ktorýbybolo
možné použiť k uspokojeniu pohľadávky jeho veriteľa, keby si dlžník nepočínal spôsobom uvedeným
v § 256 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona. Táto škoda zodpovedá výške pohľadávky veriteľa lenvtedy, ak je hodnota majetku dlžníka rovnaká alebo vyššia, čo vyplýva z logického výkladu predmetného
ustanovenia.

Z tohto dôvodu súd zisťoval skutočné majetkové pomery obžalovaného, ktoré však vzhľadom na odstup
času a aj na tom základe nemožnosť zabezpečiť ďalšie dôkazy, už nebolo možné ustáliť úplne. V
súčasnosti už nebolo možné zistiť reálny stav a hodnotu celého majetku obžalovaného v čase pred
jeho odchodom do cudziny. Napriek tomu bolo zrejmé, že hodnota, resp. cena, za ktorú obžalovaný
predal svoju vyššie špecifikovanú nehnuteľnosť (300.000,-Sk) nezodpovedala skutočnosti, preto súd

zabezpečil odborné vyjadrenie Ústavu stavebnej ekonomiky, s.r.o., v zmysle ktorého bola hodnota danej
nehnuteľnosti v čase jej scudzenia stanovená na sumu 37.600,-Eur, čo spolu s finančnými prostriedkami,
ktoré obžalovaný získal za osobné motorové vozidlo (9.460,27 Eur) predstavovalo sumu 47.060,27 Eur.
Táto suma tak predstavuje škodu pre účely právnej kvalifikácie vo vzťahu ku skutku v bode I. Do hodnoty
majetku súd nezahrnul cenu obchodných podielov, ktoré obžalovaný previedol na iné osoby, nakoľko z
obsahu spisu je možné mať pochybnosti o ich hodnote, resp. aj o tom, či došlo a mohlo dôjsť k reálnemu

plneniu, resp. či nedochádzalo k započítaniu pohľadávok.

Spôsobená škoda tak v zmysle § 89 odsek 11 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v
čase spáchania skutku predstavuje značnú škodu, čo zakladá právne posudzovanie skutku v zmysle
kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 256 odsek 1 písmeno a/, odsek 3 uvedeného Trestného

zákona.

Vo vzťahu ku skutku v bode II. išlo zo strany obžalovaného typické podvodné konanie. V danom prípade
bol nepochybne preukázaný aj úmysel obžalovaného uviesť poškodeného G.. G. T. do omylu, aby sa
na škodu jeho majetku obohatil. Tu je potrebné konštatovať, že úmysel ako subjektívna kategória sa

väčšinou zisťuje cez objektívne skutočnosti, z ktorých takýto úmysel vyplýva. V predmetnej trestnej
veci je nesporné, že obžalovaný uzatvoril s poškodeným zmluvu o tichom spoločenstve, pričom sumou
3.750.000,-Sk, ktorú poškodený obžalovanému účelovo odovzdal ako vklad tichého spoločníka do
spoločnosti J-BUMA s.r.o., sa mal poškodený podieľať na podnikaní tejto spoločnosti. Obžalovaný
však uvedené finančné prostriedky do účtovníctva uvedenej spoločnosti nezaevidoval, pričom krátko po

uzavretí zmluvy o tichom spoločenstve previedol 51% svojho obchodného podielu na inú osobu (odlišnú
od poškodeného), hoci na to v zmysle zmluvy o tichom spoločenstve nebol oprávnený. Opätovne možno
úmysel (v tomto prípade podvodný) obžalovaného oprieť aj o časové súvislosti, kedy medzi uzatvorením
zmluvy o tichom spoločenstve a predmetným prevodom obchodného podielu ubehol necelý mesiac, z
čoho možno dostatočne odôvodnene usudzovať, že obžalovaný už v čase podpisu danej zmluvy nemal

záujem na tom, aby poškodený bol tichým spoločníkom a ani nemal záujem na tom, aby bol obchodný
podiel prevedený na poškodeného. Nakoľko poškodeným poskytnuté finančné prostriedky ako vklad do
spoločnosti, v skutočnosti neboli do spoločnosti vložené, nemohol sa tento ani podieľať na podnikaní
tejto spoločnosti pri nových spoločníkoch.

V súvislosti s argumentáciou obhajcu, v zmysle ktorej došlo k uzatvoreniu zmluvy o tichom spoločenstve
medzi poškodeným G.. G. T. a právnickou osobou J-BUMA s.r.o. zastúpenej konateľom U. A. je potrebné
uviesť, že to bol práve obžalovaný, ktorý s poškodeným otázku tichého spoločníctva preberal (a na tiché
spoločenstvo v predmetnej spoločnosti mal poškodeného v podstate "naviesť"), pričom možno poukázať
aj na výpoveď svedka U. A. ohľadne jeho úlohy v danej spoločnosti, ako aj ohľadne toho, že so všetkými

financiami narábal práve obžalovaný, ktorý okrem toho tiež bol účastný uzavierania danej zmluvy, ktorú
ajpodpísal,čojesícezhľadiskaprávnejrelevancievzmysleustanoveníObchodnéhozákonníkasporné,
nie však z hľadiska podvodného konania z jeho strany v rovine faktickej. Je to totiž práve faktická povaha
podvodného konania obžalovaného, ktorá mu dáva trestnoprávny rozmer, čo plne korešponduje aj so
znením danej skutkovej podstaty trestného činu, zásadou individuálnej trestnej zodpovednosti v spojení

s otázkou viny.

Pokiaľ ide o uplatnenie princípu "ultima ratio" v danom prípade, na ktoré poukazuje obhajca, súd uvádza,
že tento princíp bol zo strany súdu zohľadnený v tom smere, že v posudzovanej trestnej veci je plne
namieste vyvodzovanie trestnej zodpovednosti obžalovaného aj ako krajného prostriedku, nakoľko zo

zistených okolností podľa názoru súdu niet pochybností o tom, že poškodení sa ochrany svojich práv
prostriedkami upravenými v rámci iných právnych odvetví domôcť nemôžu a ani nemohli. Princíp "ultima
ratio" v rámci trestného práva nemožno chápať výlučne tak, že poškodení sa musia najskôr obrátiť na
súd v občianskoprávnych veciach, prípadne iný príslušný orgán za účelom poskytnutia ochrany svojichpráv. Ochranu je pritom potrebné vnímať komplexne, nielen cez ochranu práv poškodených. Rovnako
nemožno obžalovaného zbaviť trestnej zodpovednosti cez uplatnenie tohto princípu len na tom základe,
že si poškodení nedali dostatočný pozor, nezachovali minimálnu mieru opatrnosti a pod. Princíp "ultima

ratio" a zásadu subsidiarity trestnej represie je nevyhnutné vnímať aj cez povahu činu a jeho závažnosť
(v tomto smere možno tiež poukázať na ostatnú judikatúru, v zmysle ktorej sa princíp "ultima ratio"
môže uplatniť len v rámci ustanovenia § 10 odsek 2 Trestného zákona, ktorý upravuje materiálny znak,
resp. materiálny korektív pri prečinoch). V danom prípade všetky okolnosti prípadu, povaha a závažnosť
spáchanýchskutkovvosvojejpodstatevylučujezáver,žebybolomožnéposkytnúťochranunapadnutým

záujmom a právam prostredníctvom iných právnych odvetví.

Pri právnom posudzovaní tohto skutku z hľadiska trestnosti súd musel aplikovať ustanovenia Trestného
zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, nakoľko podľa jeho ustanovenia § 2 odsek 1 o
časovej pôsobnosti sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď
bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré

zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

V predmetnej trestnej veci je priaznivejší práve Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov, a to vzhľadom na inak upravenú výšku škody a jej jednotlivé zákonom stanovené násobky, od
ktorých sa následne odvíja právne vyjadrená kvalifikovaná výška škody. Spôsobená škoda (3.750.000,-

Sk) sa pri použití ustanovenia § 89 odsek 11 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. prejaví ako škoda
veľkého rozsahu, čo by zakladalo právnu kvalifikáciu podľa § 250 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona č.
140/1961 Zb. s trestnou sadzbou 5 až 12 rokov. Pri použití § 125 odsek 1 Trestného zákona č. 300/2005
Z. z. by naopak išlo len o škodu značnú, čo by zakladalo právnu kvalifikáciu podľa § 221 odsek 1,
odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. s trestnou sadzbou 3 až 10 rokov. Je nesporné,

že naposledy uvedená varianta je pre obžalovaného priaznivejšia, a to aj po zohľadnené ostatných
ustanovení Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.

K výroku o treste

V súvislosti s výrokom o treste súd poznamenáva, že pri ukladaní trestu vychádzal z účelu trestu
vyjadrenéhov§34odsek1Trestnéhozákona,vzmyslektoréhotrestmázabezpečiťochranuspoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom súčasne prihliadal aj na ostatné

Trestným zákonom upravené zásady pre ukladanie trestov.

Z tohto hľadiska súd mohol uložiť trest odňatia slobody vo výmere ustanovenej Trestným zákonom (§
34 odsek 2 Trestného zákona). Ďalej bol povinný prihliadať najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho

pomery a možnosť jeho nápravy (§ 34 odsek 4 Trestného zákona).

Pri ukladaní trestu odňatia slobody bolo nevyhnutné predovšetkým ustáliť konkrétnu trestnú sadzbu
po jej úprave aplikujúc ustanovenia Trestného zákona, ktorých použitím dochádza k zmene trestných
sadzieb, v danom prípade tak dolnej, ako aj hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody

smerom nahor.

V prejednávanej trestnej veci, vzhľadom na spáchanie dvoch trestných činov dvomi samostatnými
skutkami, z ktorých jeden bol zločinom (skutok v bode II, pri posúdení skutku v bode I. z toho hľadiska,
či ide o prečin alebo zločin, súd aplikoval prechodné ustanovenie § 437 odsek 1 Trestného zákona,

podľa ktorého ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto
zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej
sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, na základe čoho bolo možnú
skutok v bode I. po právnej stránke ustálil ako prečin), bolo potrebné ukladať úhrnný trest odňatia

slobody za použitia zostrujúcej (tzv. asperačnej zásady v jej modifikovanej podobe) podľa § 41 odsek
1, odsek 2 Trestného zákona, pričom ešte predtým bolo potrebné trestnú sadzbu upraviť niektorým zo
spôsobov upravených v § 38 Trestného zákona po zohľadnení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností /
postup podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona môže nasledovať až po úprave trestnej sadzby podľa § 38Trestného zákona, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2009 pod č. 32
(Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. apríla 2009, sp. zn. 23 To 1/2009)/.

Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona
spočívajúcu vo vedení riadneho života pred spáchaní trestného činu, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu
okolnosť, a to ani tú, ktorá spočíva v predchádzajúcom odsúdení, nakoľko v prípade obžalovaného U. W.
od posledného a doposiaľ jediného odsúdenia uplynula dostatočne dlhá doba na to, aby sú vzhľadom na

povahutohtoodsúdeniauvedenúpriťažujúcuokolnosťnezohľadniltak,akotopredpokladá§37písmeno
m/ Trestného zákona. Súd obžalovanému nepriznal ani priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno
h/ Trestného zákona (spáchanie viac trestných činov), nakoľko táto skutočnosť bola zohľadnená v
aplikácii asperačnej (zostrujúcej) zásady v zmysle § 41 odsek 2 Trestného zákona a prihliadanie na
uvedenú priťažujúcu okolnosť by viedlo k dvojitému pričítaniu tej istej skutočnosti v neprospech osoby
obžalovaného.

So zreteľom na predpokladaný postup pri úprave trestnej sadzby súd konkrétne rozpätie trestnej sadzby,
v rámci ktorej sa mohol pohybovať pri ukladaní trestu odňatia slobody ustálil na 3 roky až 10 rokov a
3 mesiace.

Pri uložení druhu trestu (s poukazom na § 34 odsek 6 veta druhá Trestného zákona súd musel
ukladať trest odňatia slobody) a jeho konkrétnej výmery súd okrem závažného následku spôsobenie
značnej škody presahujúcu 171.000,-Eur, spôsob spáchania činu obžalovaným, ktorý si u poškodených
vybudoval dôveru, ktorú následne zneužil za okolností, ktoré vyplývajú z odôvodnenia tohto rozsudku,
nízku pohnútku činu v podobe majetkovú prospechu a v neposlednom rade skutočnosť, že obžalovaný

využil svoje zázemie a pravdepodobne aj existenciu iného štátneho občianstva na vycestovanie do
cudziny, pričom si musel byť vedomý, že za už uvedených okolností sa týmto spôsobom vyhne splneniu
si svojho záväzku a poškodeným tak znemožní domôcť sa svojich práv, súd považoval uloženie trestu
odňatia slobody bez podmienečného odkladu jeho výkonu, teda nepodmienečný trest odňatia slobody,
nasamejdolnejhranicitrestnejsadzbyvovýmere3rokovzaadekvátny,zodpovedajúcizávažnostičinua

všetkým okolnostiam prípadu. Na samej dolnej hranici trestnej sadzby súd uvedený druh trestu ukladal aj
sozreteľomnačas,ktorýodspáchaniaskutkovuplynul,avšaknatútoskutočnosťneprihliadalabsolútne,
nakoľko na to dĺžke času sa podpísala aj tá sama skutočnosť, že obžalovaný "ušiel" do cudziny. V
konečnom dôsledku táto skutočnosť viedla aj k tomu, že obžalovaným spáchané skutky, vzhľadom na
časovú pôsobnosť Trestných zákonov a zásad z nej vyplývajúcich, boli z hľadiska právnej kvalifikácie

posudzované miernejšie, pričom na ustálenie konkrétnej trestnej sadzby mal vplyv aj nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky týkajúci sa ustanovenia Trestného zákona upravujúceho asperačnú zásadu,
a to v smere pre obžalovaného priaznivejšom.

S poukazom na uvedené, pri snahe o spravodlivé potrestanie páchateľa tak, ako to predpokladá § 1

Trestného poriadku, v ktorom je obsiahnutý samotný účel trestného konania, súd dospel k záveru, že
za spáchanie uvedených skutkov obžalovaným zodpovedá uloženie trestu odňatia slobody v uvedenej
výmere.

Pre výkon uloženého trestu odňatia slobody súd obžalovaného zaradil do do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia v súlade s § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona, nakoľko
obžalovanývposlednýchdesiatichrokochpredspáchanímtrestnéhočinunebolvovýkonetrestuodňatia
slobody.

Pokiaľ ide o náhradu škody poškodeným, túto im súd priznal v rozsahu škody popísanej v skutkovej

vete rozsudku podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku vychádzajúc pritom z tej časti dikcie tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo
jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým
bol obžalovaný uznaný za vinného. V ostatnej časti súd poškodených so svojím nárokom odkázal na
občianske súdne konanie.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, spravujúc sa úvahami uvedenými v tomto
odôvodnení, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia cestou Okresného súdu
Bratislava I na Krajský súd v Bratislave.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.