Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, July 17, 2014

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 4C/222/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312208402
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Kekeňák, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBR:2014:6312208402.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom PhD., v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi
Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľsavkonanídomáhaltohto,abysúduložilodporcovipovinnosťzaplatiťmuztitulumajetkovej

škody sumu 3211,40 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 642,28 Eur, prípadne medzitímnym
rozsudkom rozhodol tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Brezno, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, pre pohľadávku navrhovateľa v zákonom stanovenej lehote. Záväzok navrhovateľa
mal vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi K. C., nar. XX.XX.XXXX. Rovnakých nárokov
sa s menšími odchýlkami domáhal navrhovateľ aj ďalšími návrhmi voči rovnakému odporcovi, a to v
konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie, ako bude uvedené nižšie.

Navrhovateľ podaný návrh odôvodňoval tak, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred
zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o
úvere.Súdbolpovinnývzmysleustanoveníexekučnéhoporiadkuposúdiťnávrh,exekučnýtitulažiadosť
súdneho exekútora a v 15. dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie,
prípadne o tejto žiadosti inak rozhodnúť. Do uvedenej lehoty súd nerozhodol a dostal sa do omeškania
so splnením si zákonnej povinnosti.

Podľa názoru navrhovateľa si exekučný súd prisvojil právomoc, ktorá mu nepatrí, tj. rozhodovať
rovnakým spôsobom ako v pôvodnom konaní, o merite veci, čím došlo k porušeniu fundamentálnej
zásady právneho štátu - zásady legality. Zákon dáva súdu možnosť zrušiť rozhodcovský rozsudok
len pri splnení formálnych a materiálnych podmienok (§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní),
ak však nedôjde k ich včasnému splneniu, táto právomoc súdu zaniká. Ak exekučný súd vydá
rozhodnutie, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcie, na základe toho, že opätovne

posudzoval práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu
medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Na jednej strane tak existuje
právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nemožno zrušiť, avšak tentoje materiálne nevykonateľný, na druhej strane je tu prekážka veci rozsúdenej, ktorý bráni začatiu
občianskeho súdneho konania z rovnakého právneho vzťahu.

Následne navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, ale napriek
tomu exekučný súd nepostavil v súlade so zákon. V predmetnom prípade podľa tvrdenia navrhovateľa
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi
dlhejdobe.Súdnajmänevykonávalžiadnetakéúkony,ktorébysmerovalikodstráneniuprávnejneistoty,

ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci nachádzal, čím porušil základné práva navrhovateľa zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Následne navrhovateľovi vznikla majetková aj nemajetková ujma. Majetková ujma predstavuje účelne
vynaložené náklady spojené s činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, celkovo v sume 125,- Eur, ktorá pozostáva zo sumy
70,- Eur vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, zo sumy 40,- Eur, ktorá predstavuje náklady na udržiavanie a správu
informačnéhosystémuazosumy15,-Eurnaadministratívnespracovanietextovurgencií,adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde.

Majetková škoda navrhovateľovi vznikla aj vo výške vymáhanej istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní, vedenom proti

dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere, pričom zo strany exekučného súdu
nemôže byť akceptovaný návrh na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva.

Druhým uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu

dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, tj. že neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, prípadne k insolvencii povinného. Navrhovateľ najmä mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného
titulu. Postup exekučného súdu teda zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho
hospodára. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť teda vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Navrhovateľ zdôraznil, že neexistuje akýkoľvek
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu, a možno konštatovať

úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
stane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Výšku nemajetkovej ujmy vyčísľoval navrhovateľ podľa dvoch rôznych kritérií. Podľa prvého potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov

právneho štátu, z ktorých vyplýva najmä právo navrhovateľa na včas a kvalitne poskytnutú súdnu
ochranu, v súlade s ktorým má byť vykonávaný aj výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany
všeobecných súdov. Pri určovaní primeranej sumy ako náhrady za nemajetkovú ujmu Navrhovateľ
vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu
SR pri konštatovaných prieťahov za určité obdobie, resp. trvanie týchto prieťahov. Primeranou

sumou podľa názoru navrhovateľa je v tomto prípade za každý rok omeškania približné 660,-
Eur za rok, resp. 55,- Eur za mesiac (Navrhovateľ zároveň uviedol rad rozhodnutí ÚS SR, z
ktorých pri úvahe a vyčíslení vychádzal). Podľa druhého uvažovaného kritéria podľa navrhovateľa
primeranou sumou náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovaniepodnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom exekučného súdu, je suma, zodpovedajúca dvadsiatim percentám z uplatňovanej
istiny s príslušenstvom. Omeškanie súdu tu malo trvať ako 425 dní.

Rovnako si navrhovateľ zdôvodňoval svoje návrhy aj v ostatných veciach, ktoré boli Okresným súdom
Brezno spojené do jedného konania, keď v týchto jednotlivých návrhoch si Navrhovateľ voči odporcovi

uplatnil vždy náhradu škody v sume 125,- Eur prípadne v sume rovnajúcej sa výške vymáhanej istiny v
exekučnomkonaní.Prenamietanépochybenieexekučnéhosúdu(vkaždomprípadesajednaloOkresný
súd Brezno) tak boli uplatnené nasledovné sumy:

Z exekučného konania voči povinnému X. K., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného
súdu trvať viac ako 260 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 11754,89 Eur a nemajetkovej

ujmy 2350,98 Eur, voči povinnému E. N., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu
trvať viac ako 10 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej
ujmy 550,- Eur, voči povinnému C. C., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu
trvať viac ako 6 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy
330,- Eur, voči povinnému K. C., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať

viac ako 6 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 330,-
Eur, voči povinnému K. N., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac
ako 6 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 330,-
Eur, voči povinnému X. K., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac
ako 7 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 385,- Eur,

voči povinnému S. D., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako 6
mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 330,- Eur.

Tunajší súd uznesením č.k. 4C/222/2012-25 zo dňa 08.04.2013 rozhodol o spojení vecí vedených pod
sp.zn. 4C/222/2012, sp.zn. 4C/226/2012, sp.zn. 4C/252/2012, sp.zn. 4C/286/2012, sp.zn. 4C/290/2012,

sp.zn. 4C/294/2012, sp.zn. 4C/307/2012, sp.zn. 4C/312/2012, na spoločné konania a ďalej budú
prejednávané pod sp.zn. 4C/222/2013.

Odporca Slovenská republika v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR sa k návrhu vyjadril pomerne
obsiahlo, pričom ho žiadal zamietnuť, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade odporca namietal

procesné pochybenia zo strany navrhovateľa, ktorý vo svojich návrhoch zmätočne označil povinných s
odlišným uvedením dátumov narodenia v prípade, keď boli uvádzaní v návrhoch viacnásobne. Spisové
značky príslušných exekučných konaní, pod ktorými sú veci vedené na exekučných súdoch, neboli
v návrhoch označené napriek tomu, že navrhovateľ tieto údaje k dispozícii má, pričom voči súdu
nepravdivo a zavádzajúco tvrdí, že súdu k jednotlivým exekučným veciam poskytuje všetky údaje,

ktoré má k dispozícii. Neuvedenie konkrétnej spisovej značky veci bolo okrem iného dôvodom aj na
odmietnutie ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podával na Ústavný súd SR. Navrhovateľ nepriložil
ani jeden relevantný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd,
čo je neprijateľné, aj samotné zdôvodnenie uplatnených nárokov je nejasné z pohľadu špecifikácie
konkrétneho právneho dôvodu vzniku nároku na náhradu škody, či vzniku nároku na nemajetkovú ujmu.

V tomto konaní nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej návrhu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po
neúspešnosti ktorého je možné takýto návrh podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
navrhovateľa. Odporca zdôraznila, že Navrhovateľ podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti

o predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve ministerstva nedoplnil žiadané
informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných
konaniach s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, prípadne oznámiť
dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, ďalej doklady preukazujúce vyčíslenie majetkovej škody,
či iné skutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri predbežnom

prerokovanípodanýchžiadostíatýmzmarilakúkoľvekmožnosťpredbežneprerokovaťnároknanáhradu
škody, o čo sám požiadal. Odporca preto nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný v
zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z.Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona,
je podľa odporcovi potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre
posudzovanie exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, neplatí stanovená 15-dňová lehota na

udelenie poverenia, prípadne na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd sa preto
nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu tým, že by o udelení poverenia rozhodoval po uplynutí
15-dňovej zákonnej lehoty. Okrem toho, ak súd v exekučnom konaní zamietol žiadosť o udelenie
poverenia po zákonom stanovenej lehote, nejedná sa o nesprávny úradný postup, mohlo by ísť jedine
o možnú nesprávnosť samotného rozhodnutia, resp. rozhodovacieho procesu, pričom je aj v tomto

prípade nutné vychádzať zo zákonnej povinnosti súdu z úradnej povinnosti skúmať prípadnú nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti
spotrebiteľa, či preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretia rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto takéto skúmanie súdu a rozhodovanie o správnosti
rozhodcovského rozsudku je legitímne. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nedodržanie lehoty,

stanovenej zákonom, nie je automaticky aj porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, je potrebné prihliadať na všetky okolnosti danej veci. Ak by mal exekučný súd
pochybiť zamietnutím návrhu na vydanie poverenia, potom by sa jednalo o možnú zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, avšak len vtedy, ak by takéto rozhodnutie bolo zrušené
alebo zmenené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom - táto podmienka splnená vo veci ne je.

Odporca ďalej poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu (v tomto prípade exekučného) v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred
Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti, obdobnú právomoc má predseda príslušného súdu

na podklade sťažností na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. Všeobecný súd potom môže
o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodovať na základe prieťahov v súdnom konaní
len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom
rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca dal do pozornosti súdu uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, č.k. I.ÚS 476/2012-12, ktorým bolo rozhodované o ústavných

sťažnostiach navrhovateľa, tieto boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté, pretože namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok zjavne príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Podľa Ústavného súdu SR doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej

povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky,
resp. že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľky takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

K vyčíslenej škode a k nemajetkovej ujme zo strany navrhovateľa vyjadril odporca názor, že 125,- Eur

v každej jednej exekučnej veci je len hypotetickou sumou, ktorá nezodpovedá ani uvedenou výškou,
ani jej zdôvodnením kritériám vzniku nároku na náhradu škody v určitej výške, pričom celkom zjavne
nejde o skutočnú škodu, ktorá by na strane navrhovateľa vznikla. Navrhovateľ nepreukázal ničím vznik
škody, ktorej náhrady sa domáha, tj. existenciu dlžníka, právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodcovský rozsudok nespôsobuje prekážku

veci rozsúdenej, ak bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá pre jeho nulitu, resp. neúčinnosť,
t.j. ak bola takýmto rozhodnutím súdu prelomená jeho materiálna právoplatnosť. Navrhovateľ by v
takomto konaní musel preukázať okrem iného, že jeho pohľadávka by v predmetnom exekučnom konaní
bola určite vymožená, k čomu nemohlo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, a
musel by preukázať aj výšku škody, tj. rozsah, v ktorom k tomuto vymoženiu mohlo dôjsť a nedošlo.

Nemajetková ujma je potom vyčísľovaná na základe doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorými
bolapriznávanápeňažnásatisfakciazautrpenýzásahdozákladnýchpráv,čovšakniejesprávnaúvaha.
Kritériá pri určení výšky takejto náhrady sú určené v § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom je
nevyhnutné zohľadniť špecifiká každej jednej veci, a každého jedného prípadu vzniku domnelej alebotvrdenej škody na strane navrhovateľa, nutné je tiež zohľadniť, že poškodeným subjektom je právnická
osoba, u ktorej sa podmienky vzniku takéhoto nároku posudzujú inak, než u osôb fyzických.

Navrhovateľ opomenul špecifikovať, ako situácia ovplyvnila jeho podnikateľské postupy, ako konkrétne
došlo k zániku podnikateľských aktivít. Neprijateľné je takisto paušalizovanie tejto náhrady na 20% istiny
a príslušenstva, ktoré nie je podložené žiadnymi reálnymi skutočnosťami ani rozumnou úvahou.

Záverom odporca poukázal na aspekt dobrých mravov, na ktoré sa Navrhovateľ odvoláva, pričom

z pohľadu odporcovi práve toto kritérium hovorí v neprospech navrhovateľa vzhľadom na charakter
nárokov a na charakter obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom navrhovateľa vznikli,
na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a na negatívne vnímanie navrhovateľa
verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa či zo strany štátnych orgánov,
ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany
práv spotrebiteľov. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie či využívania

právnych inštitútov zo strany navrhovateľa, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecne
uznávanými spotrebiteľskými právami. Ak potom v prípadnom exekučnom konaní, v ktorom má byť
vymáhaná pohľadávka navrhovateľa voči jeho dlžníkovi, zároveň spotrebiteľovi, súd vynakladá väčšie
úsilie a dlhšie časové obdobie na podrobné skúmanie podmienok uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy,
dodržania právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa atď., potom Navrhovateľ nemôže poukazovať na

rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom súdu. K príčinnej súvislosti odporca uviedla, že
táto nie je daná ani pre prípad uplatnenej náhrady škody z nezákonného rozhodnutia súdu ani z náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý je zo strany navrhovateľa tvrdený.

Na základe týchto skutočností odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 17.07.2014 podal navrhovateľ podaním
zo dňa 11.07.2014, doručeným dňa 14.07.2014 návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie a
prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo
veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle

ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na
vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho
súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu navrhovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd
SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil, a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie
až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Tunajší súd uznesením č.k. 4C/222/2012-226 zo dňa 17.07.2014 návrh navrhovateľa na prerušenie
konania zamietol.

Súd pri rozhodovaní postupoval najmä podľa týchto zákonných ustanovení:

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnéhorozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje.

Podľa § 62 ods. 1 zákona 757/2004 Z.z., sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v
konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi
úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Tunajší súd poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 17.07.2014 súd vo veci rozhodol
rozsudkom vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 119
ods. 3 O.s.p., pretože navrhovateľ nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov, pre ktoré by mal súd
odročiť pojednávanie vytýčené na 17.07.2014. Na odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu, že
vo veci má konať vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle

ustanoveniaO.s.p.vdôsledkučohonavrhovateľpodalnaÚstavnýsúdSRsťažnosť,vzmyslecitovaných
ustanovení zákona nebol dôvod, keďže Krajský súd v Banskej Bystrici už právoplatne rozhodol o
námietkach zaujatosti vznesených navrhovateľom a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ
nepreukázal, že uvedená ústavná sťažnosť bola vôbec odoslaná na Ústavný súd a prijatá na ďalšie
konanie.

Súd v prvom rade konštatoval, že odporca dôvodne namietal skutočnosť, že navrhovateľ dostatočne
právne nezdôvodnil vznik nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy, z obsahu žalôb
je však zrejmé, že ide o nárok, ktorý mal vzniknúť ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom
pri výkone jeho právomocí, v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem iného tomu zodpovedá aj argumentácia
navrhovateľa ohľadne uplatnenia nárokov na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie v
zmysle § 15 ods. 1 uvedeného zákona.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť štátu voči poškodenému subjektu môže nastať

buď na základe nezákonného rozhodnutia, na základe nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe
alebo nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ vo svojej návrhu nekonkretizuje, či exekučné súdy pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili
nesprávny úradný postup, pričom pre oba prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámci
exekučného konania, platia v otázke vzniku zodpovednosti štátu v citovanom zákone odlišné pravidlá.
Zákon výslovne stanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na

náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda pôsobená, bolo
zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 5a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup

zákon považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb (§ 9 uvedeného zákona).Bolo možné konštatovať, že navrhovateľ si celkom zjavne uplatnil náhradu škody aj náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu

(zbytočné prieťahy, nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote) exekučného súdu v jednotlivých
exekučných konaniach, kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky voči
svojím dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Výška škody aj výška nemajetkovej ujmy je zo strany
navrhovateľa vyčísľovaná vždy ako dôsledok toho, že exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú
15-dňovú lehotu, v ktorej je inak potrebné buď udeliť poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, alebo zamietnuť jeho žiadosť o udelenie poverenia.

Po preskúmaní dôvodov a argumentácie, uvedenej v návrhu, súd konštatoval, že nie je možné
návrhu vyhovieť, a to už prima facie, bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet vo vzťahu k
navrhovateľovi a jeho podnikateľskej činnosti.

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva v účelne vynaložených
nákladoch spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky za
obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. V prípade každej exekučnej veci vyčíslil navrhovateľ tieto náklady na 70,- Eur, ktoré
boli vynaložené prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,

ďalejna40,-Eurzaudržiavanieasprávuinformačnéhosystému,napokonna15,-Eurzaadministratívne
spracovanie textov urgencií voči exekučnému súdu a publikačné výdaje spojené s ich vyhotovením, ako
aj za poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde. Navrhovateľ alternatívne zdôvodňoval majetkovú ujmu tak, že spočíva v sume, ktorá mala byť
vymáhaná v konkrétnom exekučnom konaní, ale táto v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu

nemôže už byť právoplatne priznaná rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže tak byť ani prijatá na
vymáhanie exekučným súdom.

Nemajetkovú ujmu navrhovateľ zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa navrhovateľa, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal

riziko zániku povinného, riziko zmerania účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným, a
napokon riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ okrem toho mohol v prípade včasného zamietnutia
žiadosti včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva, získaním náhradného exekučného titulu. Vzniknutú situáciu nie je možné
reštituovať a napraviť, čo u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u majiteľov navrhovateľa

vyvolalo pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.
Došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ovplyvnené boli jeho ďalšie
podnikateľské postupy, vznikla neistota v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa aj jeho
majiteľov.

Za adekvátnu náhradu považoval navrhovateľ sumu, ktorá zodpovedá dĺžke času jednotlivých
exekučných konaní a dobe zbytočných prieťahov súdu, pričom za každý mesiac omeškania je
primeranou náhrada vo výške 55,- Eur, resp. za rok náhrada vo výške 660,- Eur. Pri výpočte vychádzal
Navrhovateľ z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ako je to uvedené vyššie. Alternatívne za

adekvátnu náhradu považoval sumu, ktorá zodpovedá dvadsiatim percentám z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom (tu je nutné pripomenúť, že príslušenstvo nijak nebolo špecifikované a nebolo uvedené
ani v žalobnom petite).

K tvrdenej materiálnej ujme súd zhodnotil, že navrhovateľ vyčíslením a charakteristikou účelne

vynaložených nákladov mienil vznik skutočnej škody, tj. ujmy v dôsledku zmenšenia jeho majetku, v
zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Problematickými v tomto prípade sú dva aspekty tvrdení
navrhovateľa. Prvým je vyčíslenie nákladov vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci, druhým potom
príčinná súvislosť ich vzniku. Pri nákladoch navrhovateľa celkom zrejme nejde o ich presné vyčíslenie,
zodpovedajúce skutočnosti v zmysle kauzálnej väzby na tvrdené prieťahy v konkrétnom exekučnom

konaní, ale len paušalizovaná suma, vyčíslená neznámym spôsobom, z neznámych východzích hodnôt,
bezohľadunato,čipriuplatňovaníkonkrétnehonárokuvexekučnomkonanídošlokprieťahomvurčitom
časovom rozsahu, s určitým počtom potrebných podaní na súd, reakcií na výzvy alebo rozhodnutia
súdu a teda s potrebou konkrétneho množstva a rozsahu administratívnych prác, úkonov, výdajov napoštovné a pod. Napríklad takzvané udržiavanie a správa informačného systému, ohodnotené k jednej
exekučnejvecisumou40Eurjezrejmoupaušalizáciou,aleajprávnymnezmyslomvovzťahukatribútom
zodpovednosti za škodu v zmysle občianskoprávnych predpisov (protiprávne konanie, škoda, priama

príčinná súvislosť). Súd nemôže prijať argumentáciu navrhovateľa v tomto zmysle, tj. že by náklady,
ktoré vyčíslil, boli priamo spôsobené konaním alebo nekonaním exekučného súdu. Medzi vznikom tých
nákladov, ktoré Navrhovateľ uviedol a konaním resp. nekonaním súdu nie je žiadna priama súvislosť,
ktorú by Navrhovateľ vysvetlil a právne zdôvodnil. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s argumentáciou
odporcovi a uzavrel, že zdôvodnenie aj spôsob výpočtu majetkovej škody navrhovateľa v zmysle návrhy

je neprípustné a nemožno mu vyhovieť.

Problematickým je aj právne zdôvodnenie tohto nároku vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci a
najmä vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu súdu. V prípade, že súd pri žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava predložený exekučný titul, rozhodcovský
rozsudok, je povinný tak robiť s ohľadom na jestvujúce právne predpisy, počnúc medzinárodnou úpravou

spotrebiteľského práva (smernica č. 93/13/EHS), cez ustanovenia § 52 a nasledovných Občianskeho
zákonníka a končiac ustanoveniami o preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní
v § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. Súd je povinný ex offo podrobiť rozhodcovský rozsudok skúmaniu z
hľadiska ochrany spotrebiteľa, pričom prioritná je dôslednosť takéhoto skúmania, nie je 15-dňová
lehota, stanovená na udelenie poverenia. Jej nedodržanie nemôže mať za následok nesprávny úradný

postup, ak si súd splnil povinnosť uvedeného riadneho preskúmania exekučného titulu. Súd nemôže
prijať argumentáciu navrhovateľa ani v tom smere, že v dôsledku takéhoto postupu už nebude možné
dlžnú sumu voči dlžníkovi žalovať pred všeobecným súdom a následne ju vymôcť. Ak po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku súd dospeje k záveru, že ide o vadné rozhodnutie, resp. nespôsobilý
exekučný titul, je tým prelomená jeho materiálna právoplatnosť aj spôsobilosť byť prekážkou pre riadne

sporové konanie pred všeobecným súdom. Je teda nepochybné, že zamietnutím žiadosti o udelenie
poverenia, resp. posudzovaním exekučného titulu vznikla navrhovateľovi majetková ujma, avšak nie v
dôsledku nezákonného, lež zákonného postupu exekučného súdu. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil
s argumentáciou odporcovi a uzavrel, že aj toto zdôvodnenie majetkovej škody navrhovateľa v zmysle
návrhy je neprípustné a nemožno mu vyhovieť.

Pri nemajetkovej ujme súd znovu musí poukázať na neprípustnú paušalizáciu náhrady, ktorá vychádza z
rozhodcovej praxe nášho ústavného súdu, tento nedostatok by však mohol byť v konaní konvalidovaný,
ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu ku konkrétnemu
exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Výška náhrady totiž vždy spočíva v úvahe súdu, vychádza

zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností atď., presná suma náhrady sa nedá
vypočítať exaktným spôsobom a s konečnou platnosťou ju môže určiť až súd. Závažnejším pochybením
sú však tvrdenia navrhovateľa o legitímnych očakávaniach a zmarených podnikateľských plánoch a
aktivitách, frustrácii, úzkosti a pocitu nespravodlivosti. Súd musí pri tomto nároku v zmysle § 17 ods. 3
zák. č. 514/2003 Z.z. zohľadňovať osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Notorietou je už v súčasnosti osoba navrhovateľa aj jeho obchodné praktiky vo vzťahu k spotrebiteľom,

ktorým poskytoval úvery. Nepočetne krát došlo pri ich skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej únie
(komisia,ESĽP)kukonštatovaniurôznychzákonuodporujúcichpostupov,ktorýminavrhovateľvyvolal(a
to zámerne) stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv, vždy v neprospech spotrebiteľov.
Obsahom úverovej zmluvy, ale najmä všeobecnými podmienkami poskytovania úveru, ktoré navrhovateľ
klientompredkladalaktorébolivopredzostavenýmiformulárovýmizmluvamiazmluvnýmipodmienkami,

stanovoval neprimeranú odplatu za úver, neprimerane vysoké sankcie za porušenie podmienok
splácania, nevýhodné podmienky pri predčasnom splatení úveru atď. V neposlednom rade klientom
zásadným spôsobom sťažil uplatnenie ich spotrebiteľských práv a rozhodovanie sporov presunul na
rozhodcovské súdy (bez možnosti odmietnuť takúto zmluvnú podmienku spotrebiteľom), ktoré sa aj
pri skúmaní Európskej komisie javili ako predpojaté a neuplatňujúce právne predpisy na ochranu

spotrebiteľa.

Posledne uvedený aspekt sa odrazil na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli ako exekučný
titul predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora na súdy, a tov enormnom počte. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské
konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, potrebu výziev voči
navrhovateľovi na doplnenie listín a v mnohých prípadoch zamietnutie žiadosti s tým, že predmetný

rozhodcovský rozsudok nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom. Nie je súdu celkom zrejmé,
aké mal navrhovateľ očakávania vo vzťahu k predmetným exekučným konaniam, keď legitímnymi by
boli vo vzťahu k rýchlemu a zároveň správnemu postupu súdu len v prípade, že by z jeho strany
nedochádzalo k zneužívaniu práva, namiesto férovej spotrebiteľskej politiky, t.j. primeraných úrokových
sadzieb, primeraných sankcií, umožnenia odmietnuť ponúkané rozhodcovské konanie, prípadne výber

takého rozhodcovského súdu, ktorý je oboznámený so spotrebiteľským právom a aj ho uplatňuje
(t.j. nepôsobí len ako obchodný partner poskytovateľa úveru). Skutočnosť bola taká, že v dôsledku
množiacich sa nekalých podnikateľských praktík rôznych subjektov, poskytujúcich úvery, štátne orgány,
vrátane súdov, takmer na každej mocenskej úrovni museli (a stále musia) vynakladať nadmerné úsilie
na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Ak takéto subjekty zahltili súdy svojimi podaniami a
uplatnili si svoje práva, vyplývajúce aj z vyššie uvedených nekalých praktík, potom ich reálne očakávania

museli obsahovať aj vedomie rizík, ktoré z toho vyplývajú. Podobné je možné konštatovať aj k pocitom
frustrácie, úzkosti a pocitu nespravodlivosti navrhovateľa, resp. jeho štatutárov či majiteľov vo vzťahu k
postupu exekučného súdu. Súd uznáva, že frustrovane sa môže cítiť aj ten podnikateľ, ktorý nekonal
férovo, ale rozhodne to nemôže byť pripisované na vrub jeho spotrebiteľa alebo štátu.

Súd vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, neuznal argumenty navrhovateľa
a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nedôvodný. Z dôvodu hospodárnosti
konania súd neskúmal ďalšie okolnosti tvrdené sporovými stranami ani nevykonával ďalšie dokazovanie
vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V spore úspešný odporca si vo svojom
písomnom vyjadrení síce uplatnil náhradu trov konania, avšak tieto bližšie nevyčíslil a zo súdneho spisu
anižiadnevzniknutétrovynevyplývajú.Pretosúdrozhodoltak,žeodporcovisatátonáhradanepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v 2

vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený m ô
ž e podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).