Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 23, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 63Cb/163/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113220881
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Holečková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6113220881.4

Rozhodnutie

Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu František Vangel - ANDREA SHOP, s miestom
podnikania Galantská cesta 5855/22, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 30 724 392, právne zast. JUDr.
Miroslavom Pekárom, advokátom, Krížna č. 52, 821 08 Bratislava, proti žalovanému Aston Oil s. r. o.,
so sídlom Cyprichova 2483/58, 831 05 Bratislava - Rača, IČO: 44 353 260, právne zast. JUDr. Ivanom
Hegerom, advokátom, so sídlom Na Troskách 3, 974 01 Banská Bystrica, o zrušenie rozhodcovského

rozsudku č. 1300000567, takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok č. 13000000567 zo dňa 19. 07.2013 vydaný Arbitrážnym
súdom zo sídlom ČSA 24, Banská Bystrica.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 112,77 Eur na účet právneho
zástupcu žalobcu, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02. 08. 2013 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku č. 1300000567 zo dňa 19.07.2013 vydaného
Arbitrážnym súdom, so sídlom ČSA 24, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, v konaní pred
jediným rozhodcom JUDr. Michalom Badinským, ktorým Arbitrážny súd rozhodol tak, že podnikateľ
fyzická osoba František Vangel - ANDREA SHOP, s miestom podnikania Galantská cesta 5855/22, 929
01 Dunajská Streda, IČO: 30 724 392 (žalovaný) je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti Aston Oil

s. r. o., so sídlom Cyprichova 2483/58, 831 05 Bratislava - Rača, IČO: 44 353 260 (žalobca) sumu 7
158,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 8 433,80 Eur odo dňa 01.
04. 2013 do 06.05.2013 a zo sumy 7 158,96 Eur od 07.05.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi
trovy konania, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti Arbitrážny súd
žalobu žalobcu zamietol. Svoj žalobný návrh žalobca odôvodnil tým, že pri vydaní vyššie uvedeného
rozsudku a v konaní, ktoré mu predchádzalo bolo porušené ustanovenie § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého účastníci rozhodcovského konania
majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má
poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V tejto súvislosti žalobca uviedol,
že napriek tomu, že na strane 2 rozhodcovského rozsudku, v jeho odôvodnení sa uvádza: „na základe
výzvy súdu zo dňa 21.06.2013 bola súdu dňa 26.06.2013 doručená odpoveď žalobcu (žalovaný v tomto
konaní) na výzvu súdu“, žalobcovi boli zo strany Arbitrážneho súdu v rámci rozhodcovského konania

doručené len nasledovné podania žalovaného (žalobca v rozhodcovskom konaní): návrh žalovaného
zo dňa 16.04.2013 (doručený Arbitrážnemu súdu dňa 19.04.2013) vrátane všetkých príloh v ňom
uvedených; vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.05.2013 (doručené Arbitrážnemu súdu dňa 20.05.2013)
a vyjadrenie žalovaného zo dňa 19.06.2013 (doručené Arbitrážnemu súdu dňa 19.06.2013) vrátane
prílohy (mail zo dňa 03.11.2011), pričom žalobcovi do ukončenia rozhodcovského konania a doručenia
rozhodcovského rozsudku nebola doručená odpoveď žalovaného zo dňa 26.06.2013 a teda žalobca o

odpovedi žalovaného na výzvu Arbitrážneho súdu potom ani nemal vedomosť. Žalobca ďalej uviedol,že predmetná odpoveď nebola uvedená v žiadnom z písomných podkladov rozhodcovského konania a
žalobca nemal do dňa podania žalobného návrhu vedomosť, čo bolo resp. je obsahom tejto odpovede
žalovaného zo dňa 26.06.2013. Na tom základe sa žalobca nemohol k príslušnému dôkazu či tvrdeniu

žalovaného zo dňa 26.06.2013 vyjadriť a toto právo mu bolo Arbitrážnym súdom priamo odopreté.
Napriekuvedenému,všakArbitrážnysúdprirozhodovaníonávrhužalovanéhovrozhodcovskomkonaní
posudzoval a vzal do úvahy aj tento listinný dôkaz. Žalobca ďalej uviedol, že napriek tomu, že na strane
2 rozhodcovského rozsudku sa uvádza: „Na výzvu súdu o doplnenie dokazovania zo dňa 18.07.2013
reagoval žalobca vyjadrením s predložením účtovnej evidencie zo dňa 26.06.2013, ktoré bolo súdu

doručené dňa 26.06.2013“, predmetné vyjadrenie žalovaného vrátane listinného dôkazu neboli nielenže
žalobcovi v tomto konaní doručené (aspoň na vedomie, keď už nie na zaujatie stanoviska k nim),
žalobca o tomto vyjadrení a predložení účtovnej evidencie ani len nemal vedomosť. To, že v danom
rozhodcovskom konaní išlo o vec medzi oboma účastníkmi rozhodcovského konania spornú (najmä v
otázke fiktívnosti faktúry, ktorú žalovaný vystavil voči žalobcovi v tomto konaní a zaplatenia časti ktorej
sa v rozhodcovskom konaní domáhal) a pre samotné rozhodnutie (priznanie pohľadávky žalovanému)

nesmierne významnú, preukazujú vyjadrenia žalobcu zo dňa 06.05.2013, ako aj jeho argumentácia
uvedená v úvodných odsekoch vyjadrenia žalobcu zo dňa 16.07.2013 (doručeného Arbitrážnemu súdu
dňa 17.07.2013). Podľa žalobcu bolo teda povinnosťou Arbitrážneho súdu upovedomiť žalobcu o
existencii vyššie uvedených vyjadrení a listinných dôkazov. Tým, že uvedené Arbitrážny súd nevykonal,
neupovedomil žalobcu o predložení týchto dôkazov a neumožnil mu sa k nim riadne a včas vyjadriť, príp.

ich namietnuť, bolo Arbitrážnym súdom porušené právo žalobcu v tomto konaní na poskytnutie rovnakej
možnosti ochrany jeho práv. Žalobca ďalej uviedol, že napriek tomu, že na strane 6 rozhodcovského
rozsudku Arbitrážny súd uvádza, že sa (okrem iného) oboznámil aj s dôkazom - „Zoznam prijatých
faktúr - výstup z účtovnej evidencie žalobcu zo dňa 13.05.2013“, nebol ani tento dôkaz žalobcovi v
tomto konaní známy ani Arbitrážnym súdom doručený, pričom jeho podstatný vplyv na rozhodnutie

Arbitrážneho súdu je však z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zrejmý (viď posledná veta na strane
8 rozhodcovského rozsudku a jej pokračovanie na strane 9). Zo žalobnej odpovede žalobcu zo dňa
06.05.2013, z vyjadrenia žalobcu zo dňa 16.07.2013 (doručené Arbitrážnemu súdu dňa 17.07.2013),
ako aj z listinných dôkazov predložených Arbitrážnemu súdu však vyplýva, že žalobca v rozhodcovskom
konaní popieral a namietal platnosť žalovaným vystavenej faktúry a oprávnenosť jej vystavenia v

danej výške. Žalobca označil túto faktúru za fiktívnu a práve preto navrhoval vykonanie dokazovania
predložením kompletného účtovníctva žalovaného a preukázaním zaplatenia fakturovanej sumy. Dôkaz
v podobe zoznamu prijatých faktúr - výstupu z evidencie žalovaného bol pre rozhodcovské konanie
podstatný,napriektomuneboltentodôkazpredloženýžalobcovinavyjadrenieanizaslanýnavedomie.Z
vyššie uvedených dôvodov potom žalobca požiadal tunajší súd, aby žiadal Arbitrážny súd o predloženie

celého spisového materiálu a pripojil uvedený spis spolu s listinnými dôkazmi do súdneho spisu. Vo
svojom žalobnom návrhu žalobca ďalej uviedol, že ho Arbitrážny súd zaviazal na plnenie odporujúce
dobrým mravom. Žalobca už vo svojej žalobnej odpovedi zo dňa 06.05.2013 Arbitrážnemu súdu
uviedol, že považuje faktúru žalovaného č. 20120085 za fiktívnu, čo sa týka dôvodu aj výšky jej
vystavenia. Uvedené tvrdenia podložil aj písomnými dôkazmi, okrem iného odbornými stanoviskami

spoločností zaoberajúcich sa dodávkou a montážami osvetlení, oddeľovacích priečok, zabezpečovacích
a kamerových systémov, IT rozvodov a telefónnych systémov a klimatizácie. V zmysle týchto odborných
vyjadrení je celková hodnota zmien a úprav vykonaných žalovaným na predmete nájmu maximálne
6.000,00 € (resp. túto výšku ani nedosahuje). V porovnaní so sumou fakturovanou žalovaným žalobcovi
faktúrou č. 20120085 vo výške 21.176,20 €, ide o bezprecedentný nepomer medzi skutočnou a

fiktívnou hodnotou technického zhodnotenia predmetu nájmu. Aj z uvedeného dôvodu potom žalobca
trval na tom, aby Arbitrážny súd vykonal súdnoznalecké dokazovanie o údajnej hodnote technického
zhodnotenia veci, aby si vyžiadal predloženie komplexného účtovníctva práve za účelom odstránenia
pochybnostíovýškecenytechnickéhozhodnoteniaajejskutočnéhouhradeniaspoločnostiUNIVERSAL
EXPORTS LTD, s.r.o. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že rozdiel medzi fakturovanou (a výlučne

dodacím listom, nepodpísaným žalobcom, údajne preukázanou cenou technického zhodnotenia) a
odborne odhadnutou sumou je 15.176,20 Eur, čo je viac ako dvojnásobok odhadnutej ceny a takéto
plnenie nemôže byť bez ďalšieho, len na základe sporného ustanovenia Zmluvy o nájme nebytových
priestorov zo dňa 19.02.2010, priznané žalovanému rozhodcovským rozsudkom. Arbitrážny súd napriek
uvedenému priznal žalovanému takéto plnenie, pričom vôbec nevyhodnotil dôkazy - odborné posudky,

ani sa nevyjadril k namietanému obrovskému rozdielu medzi uvedenými sumami. Podľa žalobcu malo
dôjsť k súdnoznaleckému dokazovaniu aj preto, že medzi účastníkmi rozhodcovského konania bol
sporný výklad ust. článku V, písm. a), bodu 3. Zmluvy o nájme nebytových priestorov, v ktorom bolo
uvedené: „... má nárok na finančné vyrovnanie pri ukončení nájmu a to tak, že cena za toto technickézhodnotenie bude určená z účtovníctva Nájomcu a bude nasledovne vyfakturovaná Prenajímateľovi,
resp. ...“. V tomto prípade žalobca namietal v rozhodcovskom konaní skutočnosť, že priznanie práva
refakturovaťtechnickézhodnotenievzmysleZmluvyonájmenebytovýchpriestorovneznamenádohodu

o refakturácii 1:1. Cena sa mala určiť z účtovníctva žalovaného a nie ako nesprávne vo svojom
rozsudku Arbitrážny súd uviedol „vo výške podľa účtovníctva“. Zároveň žalobca poukázal na ust. §
26 a § 29 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ustanovenia
zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Práve za účelom vyjasnenia
týchto sporných otázok žalobca navrhol vykonanie dokazovania predložením kompletného účtovníctva

žalovaného, čo mu bolo zo strany Arbitrážneho súdu odmietnuté a zároveň mu neboli doručené vyššie
uvedené dôkazy, ktoré sa týkali spornej výšky uplatňovanej pohľadávky. Tým došlo k porušeniu rovného
postavenia účastníkov rozhodcovského konania a k uloženiu takého plnenia žalobcovi, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi. Ako ďalší dôvod podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobca
uviedol skutočnosť, že odôvodnenie rozhodcovského rozsudku je zmätočné, nejasné, niektoré jeho
časti si odporujú, v mnohých bodoch sa Arbitrážny súd nevysporiadal s podstatnými a rozhodujúcimi

argumentmi žalobcu. Tu žalobca uvádza, že na strane 2 rozhodcovského rozsudku Arbitrážny súd
uvádza, že na základe jeho výzvy zo dňa 18.07.2013 reagoval žalobca vyjadrením s predložením
účtovnej evidencie zo dňa 26.06.2013, ktoré (podľa jazykového výkladu odôvodnenia - vyjadrenie) mu
bolo doručené dňa 26.06.2013. T.j. vyjadrenie bolo, podľa textácie odôvodnenia, doručené skôr, ako
samotná výzva na jeho podanie, čo je podľa žalobcu logický nezmysel. Žalobca ďalej uviedol, že na

strane 7 rozhodcovského rozsudku sa uvádza: „... je súd toho názoru, že žalovaný mohol tiež využiť
viaceré právne možnosti ako namietať stavebné úpravy, ako napríklad požadovať uvedenie veci do
pôvodného stavu v zmysle článku V písm. a) bodu 3 Nájomnej zmluvy, alebo odstúpiť od zmluvy podľa
článkuVIods.5písm.a)avšakanijednuztýchtomožnostínevyužil,atoanivčaserealizáciestavebných
úprav, ani po tom, ako sa o ich uskutočnení, podľa jeho tvrdení (z podanej žaloby) dozvedel, ani v

priebehu tohto konania“, pričom na strane 8 rozhodcovského rozsudku sa ale uvádza: „... súd uvádza, že
takýto postup nemá oporu ani v právnom poriadku ani nevyplýva zo zmluvného dojednania sporových
strán, nakoľko zabudovaním stavebných úprav sa tieto stávajú súčasťou majetku žalovaného (žalobca),
nie žalobcu, ktorý nemá možnosť tieto úpravy evidovať ako svoj majetok, ani ho teda odpisovať.“ Z
uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že Arbitrážny súd vytýkal žalobcovi, že neodstúpil od Zmluvy o

nájme nebytových priestorov z dôvodov vykonania zmien na predmete nájmu bez súhlasu žalobcu ako
prenajímateľa, pričom ale opomenul, že (ako sám považoval za nesporné) žalobca sa o uvedených
zmenách dozvedel až zo žaloby žalovaného podanej na Arbitrážny súd. Zmluva o nájme nebytových
priestorov bola ukončená ale dávno predtým, a to 03.10.2012 odstúpením žalobcu od nej z dôvodu
neplatenia nájomného. Toto ani žalovaný ani Arbitrážny súd podľa žalobcu nespochybnili. Podľa žalobcu

závery Arbitrážneho súdu si protirečia a nevychádzajú zo zisteného skutkového stavu a rovnako si
Arbitrážny súd protirečí, pokiaľ na jednej strane tvrdí, že žalobca ako prenajímateľ mal požadovať
uvedenie veci do pôvodného stavu a na druhej strane uvádza, že stavebné úpravy sa stali súčasťou
majetku žalobcu (teda odmieta možnosť ich reálneho odstránenia a uvedenia veci do pôvodného
stavu). Vyššie uvedené skutočnosti sú podľa žalobcu dôkazom toho, že rozhodnutím Arbitrážneho

súdu bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca ďalej uviedol, že Arbitrážny súd sa
vôbec nevysporiadal alebo sa len nedostatočne vysporiadal s podstatnými a pre rozhodnutie vo veci
samej významnými argumentmi žalobcu, konkrétne s povinnosťou žalovaného predložiť žalobcovi v
prípade akýchkoľvek úprav alebo zmien na predmete nájmu projektovú dokumentáciu, údajne vysokou
nepravdepodobnosťou, že by k realizácii stavebných úprav došlo bez vedomosti žalobcu, zastupovaním

žalobcu pri správe budovy, ktoré údajne nie len jednorazové alebo dočasné a pochybným jazykovým
výkladom Arbitrážneho súdu. Podľa žalobcu tak Arbitrážny súd založil svoje rozhodnutie vo veci samej
na „vysokej pravdepodobnosti“, záveroch nekorešpondujúcich s písomnými vyjadreniami a dôkazmi
predloženými vo veci, nepreukázaných predpokladoch, chybnej jazykovej interpretácii a absolútnom
ignorovaní podstatných argumentov žalobcu.

Následne podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 06.08.2013 podal žalobca návrh na odklad
vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku, pričom o uvedenom návrhu rozhodol tunajší
súd uznesením č.k. 63Cb/163/2013-46 zo dňa 15.11.2013 tak, že odložil vykonateľnosť uvedeného
rozhodcovského rozsudku.

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.09.2013 žalobca doplnil svoj pôvodný žalobný návrh

a to poukázaním na judikatúru (napr. rozhodnutia OS BA II. č.k. 42Cb/350/2009; OS BA II. č.k.26Cb/78/2010; KS BB č.k. 14Co/101/2012; KS BB 16Co/200/2013; OS BA III. 26Cb/115/2011; OS
BB 14C/157/2010; OS BB 14C 153/2011) z ktorej vyplývajú zásady, konkrétne zo zákona 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní a aj z rokovacieho priadku rozhodcovského súdu vyplýva povinnosť

súdu zasielať písomnosti doručené súdu od účastníkov konania protistrane. Táto povinnosť súdu je
zakotvená jednak v § 7 rokovacieho poriadku arbitrážneho súdu a jednak v § 26 ods. 5 zákona
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v prípade, ak rozhodcovský súd poruší svoju povinnosť
doručiť účastníkom ich vzájomné podania, a to aj s prílohami, dochádza k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov a odňatiu práva konať pred súdom, právne významným v danom prípade zostáva, že žalobca

v konaní niekoľkokrát navrhol ústne pojednávanie vo forme výsluchu svedkov, ktoré arbitrážny súd
odmietol vykonať. Vo veci, čo do základu, tak rozhodol len na základe jedného písomného dôkazu,
a to Nájomnej zmluvy, ktorej právny a jazykový výklad (avšak nesprávny) použil pre rozhodnutie
vo veci samej. Nakoľko rozhodcovský súd nepostupoval v súlade so svojím rokovacím poriadkom
a ani v súlade so zákonom, ktorý subsidiárne upravuje postup pred rozhodcovským súdom, tak
nesplnenímsitejtopovinnostizostranyrozhodcovskéhosúdubolaporušenázásadarovnostiúčastníkov

rozhodcovského konania, nakoľko strany rozhodcovského konania nemali rovnaké postavenie, keďže
nemali rovnaký prístup k dôkazom a podaniam, ktoré boli zaslané rozhodcovskému súdu. Na dôkaz
žalobca súdu predložil rozhodnutia jednotlivých súdov. Žalobca ďalej zopakoval dôvody podania žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom ako novú skutočnosť uviedol, že žalovaný bol v konaní
pred arbitrážnym súdom zastúpený advokátom Q.. J. S., ktorý je v príbuzenskom pomere s Q.. R. S.,

ktorá je od roku 2010 rozhodcom Arbitrážneho súdu v Banskej Bystrici. Na tom základe potom žalobca
vo svojom žalobnom návrhu dodatočne vzniesol námietku zaujatosti.

Tunajší súd doručil žalovanému dňa 11.12.2013 uznesenie č.k. 63Cb/163/2013-49 zo dňa 29.11.2013
spolu so žalobným návrhom žalobcu a prílohami, s tým, aby sa k nim v lehote 15 dní vyjadril.

V zmysle vyššie uvedeného podal dňa 20.01.2014 právny zástupca žalovaného osobne na podateľňu

tunajšieho súdu vyjadrenie k žalobnému návrhu. K časti žaloby, kde žalobca uvádza, že mu zo strany
Arbitrážneho súdu nebola doručená odpoveď žalovaného zo dňa 26.06.2013 na výzvu súdu zo dňa
21.06.2013 a teda nemal možnosť sa k nej vyjadriť, hoci podľa žalobcu zobral Arbitrážny súd pri
rozhodovaní do úvahy aj tento listinný dôkaz, žalovaný uviedol, že jeho podanie zo dňa 26.06.2013
nie je vyjadrením vo veci samej, ale len sprievodným listom k zaslanému zoznamu prijatých faktúr

zo dňa 13.05.2013. Z odôvodnenia rozsudku Arbitrážneho súdu nijako nevyplýva, že by odpoveď zo
dňa 26.06.2013 nejakým spôsobom ovplyvnila rozhodnutie Arbitrážneho súdu. Predmetná odpoveď je
v žalobcom napádanom rozsudku Arbitrážneho súdu uvedená len na strane 2 rozsudku Arbitrážneho
súdu, kde rozhodca sumarizuje obsah spisu Arbitrážneho súdu a zároveň na strane 6 rozsudku
Arbitrážneho súdu, kde rozhodca opätovne oboznamuje s obsahom spisu. K časti žaloby, kde žalobca

uvádza, že mu zo strany Arbitrážneho súdu nebola doručená odpoveď žalovaného zo dňa 26.06.2013,
doručená Arbitrážnemu súdu dňa 26.06.2013, na výzvu súdu zo dňa 18.07.2013 a že nemal možnosť
sa k nej vyjadriť, žalovaný uviedol, že sa jedná o chybu v písaní. Podľa žalovaného nie je možné
aby na výzvu Arbitrážneho súdu zo dňa 18.07.2013 bola súdu doručená odpoveď dňa 26.06.2013.
Žalovaný tiež uviedol, že mu zo strany Arbitrážneho súdu nebola doručená žiadna výzva zo dňa

18.7.2013 a teda sa nejedná o žiadnu inú odpoveď, ale o rovnakú odpoveď o ktorej hovorí žalobca
v časti III. písm. a) žaloby, teda o odpoveď na výzvu Arbitrážneho súdu zo dňa 21.06.2013 doručená
súdu dňa 26.06.2013. K tej časti žaloby, kde žalobca uvádza, že mu zo strany Arbitrážneho súdu
nebol doručený ani dôkaz - „ Zoznam prijatých faktúr - výstup z účtovnej evidencie žalobcu zo dňa
13.05.2013, žalovaný uviedol, že zo strany Arbitrážneho súdu bola žalobcovi doručená žaloba spolu so

všetkými prílohami, rovnako mu bolo doručené aj vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.5.2013 a rovnako
aj vyjadrenie žalovaného zo dňa 19.06.2013 spolu so všetkými prílohami. Okrem uvedených podaní zo
strany žalovaného bola Arbitrážnemu súdu zaslaná už len odpoveď žalovaného zo dňa 26.06.2013 na
výzvu súdu zo dňa 21.06.2013, doručená súdu dňa 26.6.2013. Podľa žalovaného je tvrdenie žalobcu,
že by mu zo strany Arbitrážneho súdu neboli doručené dve naše vyjadrenia, ktoré by mali mať zásadný

vplyv na rozhodnutie Arbitrážneho súdu a rovnako ani účtovná evidencia, sa nemôžu zakladať na
pravde, nakoľko účtovná evidencia nebola Arbitrážnemu súdu ani predkladaná. Jediné čo zrejme nebolo
žalobcovi zo strany Arbitrážneho súdu doručené, mohol byť zoznam prijatých faktúr (saldo) zo dňa
13.05.2013 spolu so sprievodným listom zo dňa 26.06.2013. Žalovaný ďalej uviedol že nesúhlasí s
tvrdením žalobcu podľa ktorého z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je zrejmý podstatný vplyv

predloženého zoznamu prijatých faktúr na rozhodnutie Arbitrážneho súdu, pričom uviedol, že na strane8 odôvodnenia rozsudku Arbitrážneho súdu sa uvádza „Ohľadne výšky finančného vyrovnania
sa súd pridržiaval zmluvného dojednania sporových strán a teda vychádzal z výšky ceny stavebných
úprav podľa účtovníctva žalobcu, teda z faktúry č. FA00102012 a č. 20120085.“ Podľa žalovaného

zoznam prijatých faktúr len dopĺňa, to čo žalovaný uviedol vo svojich vyjadreniach, ktoré boli žalobcovi
doručenéakuktorýmsažalobcaajvyjadril.Žalobcovibolidoručenéažalobcasaajoboznámilsdodacím
listom ako aj faktúrou, ktorá nám bola doručená od spoločnosti UNIVERSAL EXPORT LTD, s.r.o. za
úpravu nebytových priestorov v sume 21.176,20 EUR, na ktorej je uvedené zaúčtovaná a prevzatá
dňa 1.3.2012. Teda už z týchto vyjadrení ako aj dokladov vyplývala suma technického zhodnotenia,

ktorá bola určená z účtovných podkladov spoločnosti, t.j. z faktúry FA00102012 vystavenej dodávateľom
technického zhodnotenia predmetu nájmu - spoločnosti UNIVERSAL EXPORTS LTD, s.r.o., pričom
k faktúre prislúcha aj dodací list, v ktorom je rozpísané položkovite čo bolo dodané a ktoré služby
boli poskytnuté. Uvedená suma technického zhodnotenia bola následne refakturovaná žalovaným ako
nájomcom faktúrou č.20120085 žalobcovi ako prenajímateľovi. K uvedenému zaujal žalobca stanovisko
jednak vo svojej žalobnej odpovedi ako aj v doplňujúcom vyjadrení. Z predloženého zoznamu prijatých

faktúr nevyplývajú nové skutočnosti, ku ktorým sa žalobca nemohol vyjadriť, len opätovne potvrdzuje
tú skutočnosť, že spolu s inými faktúrami (ktoré nesúvisia s konaním) bola žalovanému od spoločnosti
UNIVERSAL EXPORTS LTD, s.r.o. doručená aj faktúra 102012 vystavená na sumu 21.176,20 EUR,
zaúčtovaná pod interným číslom PF0006/2012 vystavaná dňa 01.03.2012. K tvrdeniu žalobcu, že
Arbitrážny súd nevykonal niektoré dôkazy, žalovaný uviedol, že dôvody na zrušenie rozhodcovského

rozsudku sú taxatívne vymedzené v ust. § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a medzi týmito dôvodmi
sa nenachádzajú dôvody obdobné ako odvolacie dôvody podľa ust. § 205 O.s.p. Podľa žalovaného
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je opravným prostriedkom obdobným odvolaniu, ktoré
pozná Občiansky súdny poriadok a neslúži na odstraňovanie skutkových a právnych nedostatkov, ako
je tomu v prípade odvolania. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodcovským súdom postavenie

súdov odvolacích, a nemajú právomoc zasahovať do rozhodovacej právomoci rozhodcovských súdov.
Všeobecný súd teda v tomto prípade nemá právomoc hodnotiť vykonávanie dokazovania zo strany
rozhodcovského súdu, spôsob hodnotenia dôkazov ako i právne posúdenie veci. K tvrdeniu žalobcu,
že zo strany žalobcu bola snaha o predlžovanie konania a vyhýbanie sa plneniu povinností, žalovaný
uviedol, že v žalobe podanej na Arbitrážny súd sa nič také neuvádza. Až v reakcii žalovaného na

vyjadrenia žalobcu, v ktorých žalobca uvádzal, že o realizácii stavebných úprav a ani o ich rozsahu
nevedel a nikdy k nim nedal ani súhlas žalovaný uviedol, že jeho tvrdenia sa mu zdajú ako tendenčné
s účelom natiahnuť konanie s ohľadom na navrhované dokazovanie. V predmetnom vyjadrení žalovaný
zároveň uviedol, že dokazovanie nepovažuje za opodstatnené a predložil ako dôkaz aj e-mailovú
komunikáciu medzi žalovaným a žalobcom zo dňa 3.11.2011, z ktorej obsahu jednoznačne vyplýva,

že žalovaný žalobcovi oznámil aj prostredníctvom e-mailu vykonanie stavebných úprav. Pokiaľ ide
o tvrdenie žalobcu, že rozsudkom Arbitrážneho súdu bol zaviazaný na plnenie odporujúce dobrým
mravom, nakoľko podľa odborných vyjadrení, ktoré priložil k žalobnej odpovedi je celková hodnota zmien
a úprav vykonaných žalovaným na predmete nájmu maximálne 6.000,- EUR, pričom v porovnaní s nami
fakturovanou sumou 21.176,20 EUR ide o bezprecedentný nepomer, žalovaný uviedol, že v prípade

„odbornýchvyjadrení“užvsamotnomrozhodcovskomkonanížalovanýkonštatoval,žedanéspoločnosti
a ich odbornosť žalovanému nie sú známe a že odmieta v takej nízkej hodnote zrealizované technické
zhodnotenie. Už z prvého pohľadu na žalobcom predložené „odborné vyjadrenia“ je nepochybné, že
všetky boli vypracované rovnakou osobou, v mene rôznych subjektov ktoré ich len podpísali. Okrem
toho predmetné „odborné vyjadrenia“ sa týkajú len časti zrealizovaného zhodnotenia a nie celkového

rozsahu zrealizovaného zhodnotenia.

Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že z pohľadu sporu a zmluvného vzťahu ktorý bol medzi
sporovými stranami uzavretý, je irelevantné aká by bola hodnota zhodnotenia podľa odborných
vyjadrení, alebo prípadného znaleckého posudku, keďže sa na spôsobe finančného vyrovnania sporové
strany dohodli už pri samotnom uzavretí Zmluvy o nájme nebytových priestorov (nájomná zmluva), ktorej

uzavretie ani jedna zo sporových strán nerozporuje. V zmysle predmetnej nájomnej zmluvy je medzi
stranami dohodnuté, že nájomca - žalovaný má nárok na finančné vyrovnanie pri ukončení nájmu a
to tak, že cena za toto technické zhodnotenie bude určená z účtovníctva nájomcu - v tomto konaní
žalovaného. Z uvedeného je nesporné, že ide o dohodu zmluvných strán a teda, keďže nám nárok
na finančné plnenie vznikol na základe vzájomnej písomnej nájomnej zmluvy uzavretej so žalobcom,

nie je dôvod aby sa tento nárok považoval za nárok v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ mal žalobca
záujem, aby sa cena zhodnotenia pri skončení nájmu určovala podľa znaleckého ocenenia, alebo
podľa odborného odhadu, alebo aby nájomcovi nevznikol nárok na finančné vyrovnanie za zrealizovanézhodnotenie pri skončení nájmu, mal takúto úpravu ako prenajímateľ zapracovať do nájomnej zmluvy.
V záverečných ustanoveniach predmetnej nájomnej zmluvy bod 9. Článku IX. sa jednoznačne uvádza,
že : „ Zmluvné stany prehlasujú, že obsah tejto zmluvy určito a zrozumiteľne vyjadruje ich vážnu a

slobodnú vôľu byť viazaný touto zmluvou. Ďalej prehlasujú, že si zmluvu pred jej podpisom prečítali, jej
obsahu porozumeli, a na znak súhlasu s ním ju slobodne a dobrovoľne podpisujú.“ Je teda nesporné, že
v čase uzavretia nájomnej zmluvy bol žalobca uzrozumený a súhlasil s tým, že pre určenie výšky nároku
na finančné vyrovnanie nebude rozhodujúce, či v čase skončenia nájmu by cena zhodnotenia určená
znalcom bola rovnaká ako určená podľa účtovníctva, či prípadne niekoľkokrát vyššia alebo nižšia. Hoci

žalobcanamieta,žeArbitrážnysúdbolpovinnývykonaťnímnavrhnutéznaleckédokazovanienaurčenie
hodnoty zhodnotenia, žalovaný má za to, že Arbitrážny súd postupoval správne, keď nedal hodnotu
zhodnotenia určiť znaleckým posudkom vzhľadom na dohodu účastníkov uvedenú v nájomnej zmluve
o spôsobe určenia výšky nároku na finančné vyrovnanie. Žalobca ani v podanej žalobe nerozporuje,
že by k úpravám a zmenám predmetu nájmu resp. k zhodnoteniu nedošlo, ale uvádza, že podľa neho
toto zhodnotenie má hodnotu max. 6.000,- Eur s odvolaním sa na ním predložené „odborné vyjadrenia.“

Pokiaľ ďalej žalobca uvádza, že hodnotu zhodnotenia mal určiť znalec aj preto, že medzi účastníkmi
rozhodcovského konania bol sporný výklad ustanovenia článku V, písm. a.) bodu 3 nájomnej zmluvy,
žalovaný je toho názoru, že keby aj znalec určil, že hodnota zhodnotenia je vyššia alebo nižšia ako
cena ktorá je určená z nášho účtovníctva, nemalo by to na vzhľadom na vyššie uvedené, žiaden vplyv
na rozhodnutie vo veci alebo na výklad ustanovenia nájomnej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu,

že Arbitrážny súd považuje za nesporné, že žalobca sa o zmenách na predmete nájmu dozvedel až
zo žaloby, ktorá mu bola Arbitrážnym súdom doručená, žalovaný uviedol, že s týmto konštatovaním
nesúhlasí a nevyplýva ani z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na text
odôvodnenia na strane 7 rozhodcovského rozsudku, z uvedeného vyplýva, že súd uvádza len tvrdenie
žalobcu uvedené v žalobnej odpovedi, že podľa tvrdení žalobcu sa o stavebných úpravách žalobca

dozvedel len z nami podanej žaloby. Arbitrážny súd nekonštatuje, že by sa s tým tvrdením stotožnil,
práve naopak na strane 7 odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sa uvádza: “Súd v tejto súvislosti
poukazuje na emailovú komunikáciu medzi sporovými stranami zo dňa 03.11.2011,..... z ktorej podľa
názoru súdu jednoznačne vyplýva, vedomosť žalovaného s uskutočnenými stavebnými úpravami.....“.
Okrem uvedeného o zmenách v predmete nájmu vedel žalobca skôr ako mu bola doručená žaloba

(žaloba doručená podľa žalobnej odpovede dňa 24.04.2013 ) a to prinajmenšom z výzvy na úhradu dlhu
zodňa22.03.2013ktoráboladoručenážalobcovipredpodanímžalobynaArbitrážnysúd,zodpovedena
výzvu uvedenú v bode 1. zo dňa 04.04.2013, kde právna zástupkyňa žalobcu neuvádza, že by žalobca
nemal vedomosť o stavebných úpravách, ale len uvádza, že žalovaný ako nájomca nepostupoval
podľa článku V písm. a) bod 3 nájomnej zmluvy a preto žalovanému nárok na vystavenie faktúry

nevznikol. V predmetnej odpovedi zároveň uvádza, že žalobcovi bola dňa 11.10.2012 doručená okrem
iných dokumentov aj faktúra č. 20120085 zo dňa 05.10.2012 na sumu 21.176,20 EUR a jednostranný
zápočet. O zmenách v predmete nájmu vedel žalobca skôr ako mu bola doručená žaloba taktiež zo
zápisnice o vykonaní súpisu hnuteľných vecí zo dňa 15.03.2013, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
žalobca bol minimálne dňa 15.03.2013 v priestoroch kde boli zrealizované stavebné úpravy a teda

mal presnú vedomosť ešte pred doručením žaloby (24.04.2013) o rozsahu vykonaných stavebných
úprav. Nie je teda pravdou, ako uvádza žalobca, že by sa o stavebných úpravách mal dozvedieť až
z podanej žaloby. Žalovaný zároveň opätovne poukázal na tú skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku
sa nikde neuvádza, že by mal Arbitrážny súd za preukázané, že sa o stavebných úpravách dozvedel
žalobca až z doručenej žaloby, t.j. dňa 24.04.2013, práve naopak z odôvodnenia jasne vyplýva, že

Arbitrážny súd mal za preukázané, že o stavebných úpravách vedel žalobca oveľa skôr. K tvrdeniu
žalobcu, že nakoľko bol nájomný vzťah medzi sporovými stranami ukončený odstúpením od zmluvy
dňa 03.10.2012, nemohol si už žalobca uplatniť právo na odstúpenie od zmluvného vzťahu, ktorý už
neexistoval, žalovaný uviedol, že z časti zdôvodnenia vyplýva, že rozhodca poukazuje na viaceré právne
možnosti ako namietať stavebné úpravy, pričom odstúpenie je len jednou z nich a zároveň uvádza

aj možnosť požadovať uvedenie do pôvodného stavu. Pokiaľ podľa žalobcu nájomný vzťah skončil
odstúpením od zmluvy (s čím žalovaný nesúhlasí) mal stále možnosť požadovať uvedenie priestoru
do pôvodného stavu aj napriek tomu, že nájomný vzťah podľa neho zanikol odstúpením od nájomnej
zmluvy. Žalovaný má za to, že nájomný vzťah nezanikol odstúpením od zmluvy, tak ako žalovaný o tom
informoval aj žalobcu listom zo dňa 09.11.2012, ale uplynutím výpovednej doby na základe výpovede

z nájmu ktorú žalovaný žalobcovi oznámil listom zo dňa 09.10.2012. Nakoľko však otázka skončenia
nájmu a doby do kedy nájom trval nebola predmetom rozhodcovského konania, neboli tieto otázky
v konaní riešené ani jednou zo sporových strán. Žalovaný zároveň uviedol, že nesúhlasí s tvrdením
žalobcu, že si Arbitrážny súd protirečí pokiaľ na jednej strane tvrdí, že žalobca ako prenajímateľ malpožadovať uvedenie veci do pôvodného stavu a na druhej, že stavebné úpravy sa stali súčasťou majetku
žalobcu. Žalobca si len prispôsobuje odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, pretože v rozsudku sa
uvádza, že žalovaný mohol na základe nájomnej zmluvy právo na uvedenie do pôvodného stavu

využiť, ale neurobil tak. Nie je teda uvádzané, že žalobca tak mal urobiť ako tvrdí žalobca. Žalobcom
tvrdené protirečenia uvedené podľa žalobcu v rozhodcovskom rozsudku, nepovažuje teda žalovaný za
protirečenia. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že sa Arbitrážny súd vôbec nevysporiadal s argumentami
žalobcu, konkrétne povinnosťou predložiť projektovú dokumentáciu, vysokou nepravdepodobnosťou, že
by k realizácii stavených úprav došlo bez vedomia žalobcu, zastupovaním žalobcu pri správe budovy nie

len jednorázovo alebo dočasne a pochybným jazykovým výkladom Arbitrážneho súdu, žalovaný uviedol,
že počas celého rozhodcovského konania žalobca nepožadoval predloženie projektovej dokumentácie.
Keďže žalobca počas konania ani nepožadoval projektovú dokumentáciu, nebol dôvod sa týmto počas
konania zaoberať. Žalovaný ďalej uviedol, že skutočnosť, že žalobca o realizácii stavebných úprav
vedel bola podľa rozhodcovského rozsudku preukázaná zo samotného znenia nájomnej zmluvy ako
aj z mailovej komunikácie, ktorá bola súdu predložená. Zo samotnej nájomnej zmluvy je nesporné, že

prenajímateľ a nájomca (žalobca a žalovaný) sa už pri jej uzatváraní dohodli na realizácií stavebných
úprav ako aj na ich predpokladanom rozsahu, ktorý sa v nájomnej zmluve rovno vymenúva (montáž
osvetlení, oddeľovacie priečky, zabezpečovací systém, IT a telefónne rozvody, klimatizácia). To že k
ich skutočnej realizácií aj reálne došlo nerozporuje žiadna zo sporových strán a to, že o ich realizácii
žalobca ako prenajímateľ vedel, vyplýva z predložených dokladov a vyjadrení, tak ako je uvedené

aj v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. V prípade zastupovania žalobcu žalovaný uviedol, že
skutočnosť, že pán R. zastupuje žalobcu vo veciach týkajúcich sa budovy potvrdil aj žalobca v žalobe.
Keďže sám žalobca uviedol pána R. ako osobu, ktorú je v prípade potreby potrebné kontaktovať v
súvislosti so stavebnými úpravami, nemôže byť sporné, že by nebol v tejto veci oprávnený konať za
žalobcu. Je preto nepodstatné či zastáva funkciu správcu budovy, alebo ho žalovaný v mailovej

komunikácií správcom len nazval. Okrem toho rovnaká osoba konala za žalobcu aj pri iných úkonoch
týkajúcich sa budovy, v ktorej sa predmet nájmu nachádzal. W. R. bol ako zástupca žalobcu prítomný aj
pri vykonaní súpisu hnuteľných vecí zo dňa 15.03.2013. Rovnako podľa úradného záznamu kriminálnej
polície, ktorý predložil žalobca k doplneniu žaloby, pán R. vydal okrem iného aj podklady k účtovníctvu
ktorésanachádzalivpredmetenájmu.Jetedanepochybné,žepánR.nezastupuježalobculenojedinele

a to bez ohľadu na to, či je správcom budovy alebo nie. Pokiaľ ide o námietku zaujatosti vznesenú
žalobcom, žalovaný uviedol, že informácie uvádzané na internetovej stránke www.heger.sk nie sú
aktuálne.Q..R.S.máajpodľainternetovejstránkywww.sak.skpozastavenývýkonadvokátskejčinnosti.
Od začiatku roku 2012 je na materskej dovolenke a z tohto dôvodu nevykonáva advokátsku činnosť. Z
rovnakého dôvodu má pozastavený aj výkon činnosti rozhodcu Arbitrážneho súdu. Žalovaný zároveň

poukázal na tú skutočnosť, že spor rozhodoval rozhodca, ktorý nie je v žiadnom príbuzenskom alebo
inom pomere k žalovanému, či k jeho právnemu zástupcovi. Na základe vyššie uvedených skutočností
žalovaný potom žiadal, aby tunajší súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcu zaviazal na úhradu
trov konania.

Právny zástupca žalobcu vo svojom vyjadrení zo dňa 13.03.2014 k vyššie uvedenému vyjadreniu

žalovaného uviedol, že žalovaný dospel v zásade k totožnému záveru ako žalobca, keď osvedčil tú
skutočnosť, že jeho vyjadrenie zo dňa 26.06.2013 nebolo rozhodcovským súdom doručené žalobcovi.
Súčasne s predmetným vyjadrením, nebol žalobcovi doručený výstup z účtovnej evidencie žalovaného
zo dňa 13.05.2013, čiže dôkaz, ktorý bol rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní vykonaný.
Žalobca zároveň uviedol, že v štádiu, kedy nebol žalobca oboznámený s dôkazom vykonanom v

rozhodcovskom konaní, a teda mu bolo odopreté právo sa relevantne k vykonanému dôkazu vyjadriť,
nie sú na mieste „dohady“ o tom, aký vplyv by mohlo mať vyjadrenie žalobcu na priebeh rozhodcovského
konania. Podľa žalobcu faktom zostáva, že porušenie práva žalobcu nie je v rovine dohadov, ale v
rovine reality, ktorá jediná určuje, či došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov alebo nie. Nie je,
a ani nemôže byť úlohou súdu v tomto konaní skúmať, čo sa mohlo stať, keby rozhodcovský súd

neporušil práva žalobcu, keďže tieto úvahy by mali vždy len charakter úvah, úlohou súdu je zistiť, či
k porušeniu práv došlo alebo nie, pričom ako vyplýva z vyjadrení účastníkov, k takémuto porušeniu
evidentne došlo. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že v prípade doručovania podania žalovaného zo
dňa 26.06.2013, ktoré bolo, resp. malo byť zrealizované na základe neskoršej výzvy rozhodcovského
súdu zo dňa 18.7.2013 (deň pred vydaním rozhodcovského rozsudku) išlo o zrejmú chybu v odôvodnení

rozhodcovského rozsudku, ktorá je zrejmá aj z porovnania dátumov. Teda v prípade podania zo dňa
26.6.2013 ide o to isté podanie ako v predchádzajúcom bode, ktoré žalobcovi doručené nebolo. Pokiaľide o tvrdenia žalovaného, že žalobca vedel o realizácií technického zhodnotenia s čím súhlasil,
o čom svedčí e-mail žalovaného zo dňa 3.11.2011, žalobca uviedol, že e-mail zo dňa 3.11.2011
len informuje navrhovateľa ex post o nainštalovaní kamerového a bezpečnostného systému, pričom

nejde o žiadnu žiadosť o súhlas, a už vôbec nie odsúhlasenie nákladov. Podľa žalobcu je potom
nepochopiteľné, že rozhodcovský súd, ktorý rovnako poukázal na vyššie uvedený e-mail, vôbec neriešil
ďalšie súvzťažnosti, a to pokiaľ už 3.11.2011 bol nainštalovaný kamerový a bezp. systém, prečo
dodávateľ odporcu UNIVERSAL EXPORTS vstavil dodací list a faktúru až 1.3.2013, čiže 4 mesiace po
údajnom nainštalovaní, samotný e-mail zo dňa 3.11.2011 hovorí len o kamerovom a bezpečnostnom

systéme, ale žalobca si v rozhodcovskom konaní uplatnil aj montáž osvetlenia, oddeľovacie priečky, IT
rozvody a tel. ústredňu a klimatizačný systém - tieto skutočnosti vyplývajú z dodacieho listu UNIVERSAL
EXPORTS ako aj dodacieho listu žalovaného - z nepochopiteľných dôvodov nie sú tieto položky v
dodacom liste podrobne finančne špecifikované, aj keď ide o úplne rozdielne dodávky, žalobca ďalej
upozornil rozhodcovský súd na to, že tak spoločnosť žalovaného ako aj UNIVERSAL EXPORTS sú
osobymajetkovoapersonálneprepojené,pričomobespoločnostisídlilivpriestorochžalobcu.Jezrejmé,

že UNIVERSAL EXPORTS vystupoval len ako fakturačný medzičlánok pre formálne navýšenie účtovnej
hodnoty tzv. investícií, ktoré boli vykonané inou subdodávateľskou spoločnosťou v zlomkovej maximálne
1 cene. K tvrdeniu žalovaného, že reálna hodnota investícií do nehnuteľnosti žalobcu je irelevantná,
keďže cena zhodnotenia sa určuje podľa účtovníctva žalovaného, žalobca uviedol, že tak žalovaný
ani rozhodcovský súd nevenovali riadnu pozornosť čl. V. ods. 3, posledná veta nájomnej zmluvy z

ktorej vyplýva, že tento postup musí nájomca vopred oznámiť prenajímateľovi. Čiže pokiaľ nájomca
- žalovaný chcel realizovať investície, ktoré si chcel započítať voči prenajímateľovi, musela byť táto
skutočnosť vopred oznámená prenajímateľovi, aby tento z logických dôvodov mohol využiť svoje právo,
a tieto investície odsúhlasiť, resp. svoj súhlas odoprieť. Naviac akékoľvek aj odsúhlasené investície
mal nájomca - žalovaný vyfaktúrovať po skončení nájmu, pričom faktúru vystavil dňa 5.10.2012, avšak

vo svojom vyjadrení na strane 5 posledný odsek tvrdí, že podľa jeho právneho názoru nájom zanikol
až uplynutím výpovednej doby, podľa výpovede, ktorú dal žalovaný listom zo dňa 09.10.2012 (teda
po vystavení faktúry). K tvrdeniu žalovaného, že žalobca mohol kedykoľvek požiadať žalovaného o
uvedenie nehnuteľnosti do pôvodného stavu, čo však neučinil, žalobca uviedol, že akákoľvek prípadná
výzva na uvedenie priestoru do pôvodného stavu je právne irelevantná, ide o povinnosť, ktorá vyplýva

z § 13 zákona č. 166/1990 Zb., a z obsahu nájomnej zmluvy je zrejmé, že zmluvné strany sa nedohodli
inak. Žalobca zároveň uviedol, že v súčasnosti je v pozícií, keď má uhradiť tzv. zhodnotenie, ktoré
nikdy neodsúhlasil, a ktoré si nikdy neobjednal, ktorého požadovaná hodnota absolútne nekorešponduje
s reálnou hodnotou, a ktoré je postavené výlučne v špekulatívnej rovine a v snahe o bezdôvodné
obohatenie sa na úkor žalobcu. Nehovoriac o tom, že žalovaný do dnešného dňa priestory dobrovoľne

nevypratal, a spochybňuje aj skončenie nájmu. Žalobca napokon zopakoval dôvody na podanie žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Súd vo veci samej vytýčil pojednávanie na deň 23.06.2014, pričom právny zástupca žalobcu na
ňom uviedol, že zotrváva na podanom návrhu v celom rozsahu a žiadal, aby súd zrušil predmetný
rozhodcovský rozsudok. Zároveň uviedol, že rozhodcovský súd rozhodol predovšetkým na základe

článku 5 bod 3 nájomnej zmluvy a na základe písomného podania zo dňa 26. 06. 2013, pričom poukázal
na skutočnosť, že k podaniu zo dňa 26. 06. 2013 predložený žalovaným v tomto konaní sa žalobca v
tomto konaní nemal možnosť vyjadriť, keďže rozhodcovský súd tento dôkaz žalobcovi nedoručil, resp.
ho s ním neoboznámil. Tým rozhodcovský súd porušil základnú zásadu rozhodcovského konania a
to zásadu rovnosti, t. j. umožnenie vyjadrenia sa obom stranám k predloženým dokladom zo strany

účastníkov konania. Ďalším dôvodom pre podanie tejto žaloby je, že výklad ustanovenia článku 5
bod 3 nájomnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania zo strany rozhodcovského súdu bol tendenčný v
prospech žalovaného, nakoľko z uvedeného článku vyplývajú základné pojmy medzi účastníkmi konania
ako je odsúhlasenie projektovej dokumentácie a stavebné povolenie k technickému zhodnoteniu, v
prípade že bude potrebné. Tak isto tieto zo strany žalovaného neboli žalobcovi predložené pri realizácii

prác. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že zotrváva na svojom písomnom vyjadrení
učinenom v konaní v ktorom poukázal, že podanie z 26. 06. 2013 bol len sprievodným listom, ktorý
nemal zásadný význam pre rozhodnutie rozhodcovského súdu, nakoľko žalobcovi v tomto konaní bola
doručenáajfaktúraadokladyotom,žetátofaktúrabolazaúčtovanávúčtovníctvežalovaného.Pokiaľide
o článok 5 bod 3 nájomnej zmluvy, z uvedeného ustanovenia zmluvy nevyplýva povinnosť žalovaného

predložiť projektovú dokumentáciu resp. ďalšie doklady, nie sú stanovené podmienky pre predloženie
takejto dokumentácie ani do kedy ju bolo potrebné predložiť a sám žalobca poukázal, že si je vedomý, žepri podávaní tohto návrhu a preskúmaní rozhodnutia súdom, tunajšiemu súdu neprináleží posudzovať
existenciu nároku. Právny zástupca žalobcu uviedol, že námietky v súvislosti s predložením projektovej
dokumentácie nie sú účelové z jeho strany, nakoľko žalobca po realizácii týchto prác nemá príslušnú

dokumentáciuotomabymoholmaťvedomosťkdesapredmetnétietorozvodysietenachádzajúaakésú
to vôbec siete, káble rozvody. Jedná sa to pri všetkých prácach ktoré vykonal v zmysle fakturácie, resp.
refakturácie nákladov za vynaložené práce. Zo strany tunajšieho súdu bola potom právnemu zástupcovi
žalobcu poskytnutá možnosť nahliadnuť do výzvy Arbitrážneho súdu adresovanú žalovanému v tomto
konaní, aby preukázal že faktúra č. 000102012 zo dňa 01. 03. 2012, ktorá bola vystavená na sumu

vo výške 21 176,20 Eur je evidovaná v účtovníctve žalovaného, predložením účtovnej evidencie z
ktorej táto skutočnosť vyplýva. Zároveň tunajší súd poskytol právnemu zástupcovi žalobcu i podanie
žalovaného v tomto konaní z 26. 06. 2013, o ktorom žalovaný tvrdil že je len sprievodným listom a
s pripojeným dokladom Seznamom přijatých faktur (saldo), z ktorého vyplýva predmetná skutočnosť
žiadaná Arbitrážnym súdom. Následne právny zástupca žalobcu uviedol, že sa jedná o ten prípis z
26. 06. 2013, ktorý mu arbitrážny súd na vedomie ani na vyjadrenie nezaslal, pričom z predložených

dokladov tak isto zisťuje, že tento prípis mal aj prílohu a to zoznam prijatých faktúr. V žalobnom návrhu
žalobca poukazuje na to, že rozhodcovský súd resp. Arbitrážny súd nezaslal na vedomie a vyjadrenie
žalobcovi v tomto konaní ani výstup z účtovníctva z 13. 05. 2013. Právny zástupca žalovaného v tomto
konaní poukázal, že práve to saldo konto, ktoré bolo prílohou sprievodného listu zo dňa 26. 06. 2013 je
ten výstup z účtovníctva, kde priamo na uvedenom listinnom dôkaze vyplýva dátum 13. 05. 2013 kedy

bol uvedený zoznam prijatých faktúr ako saldo konto vytlačené žalovaným a pripojené k podaniu z 26.
06. 2013 na základe výzvy súdu. Právny zástupca žalovaného ďalej uviedol, že žalobcovi v tomto konaní
boli doručené ostatné všetky doklady, ku ktorým sa žalobca i pred rozhodcovským súdom v písomnej
forme vyjadril a uviedol, že nebola porušená zásada rovnosti pred rozhodcovským súdom.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a po oboznámení sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa

v spise, najmä rozhodcovským rozsudkom č.k. 1300000567 zo dňa 19.07.2013, obsahom spisu
rozhodcovského súdu, doplnením žalobného návrhu zo dňa 09.09.2013 vrátane príloh, vyjadrením
žalovaného zo dňa 16.01.2014 vrátane príloh, vyjadrením žalobcu zo dňa 10.03.2014, výpisom z OR
žalobcu a žalovaného, zistil nasledovný skutkový stav:

Zo spisového materiálu Arbitrážneho súdu, rozhodcovský súd zriadený pri obchodnej spoločnosti

Arbitrážny dom a.s., sp.zn. 1300000567 súd zistil, že dňa 19. 04. 2013 bol rozhodcovskému súdu
doručený žalobný návrh spoločnosti Aston Oil s. r. o.,, t. j. žalovaného v tomto súdnom konaní (ďalej
len žalovaný), proti fyzickej osobe podnikateľovi František Vangel - ANDREA SHOP, t. j. žalobcovi v
tomto súdnom konaní (ďalej len žalobca), o zaplatenie sumy 8 433,80 Eur s príslušenstvom. Podaním
zo dňa 19. 04. 2013 označeným ako „Výzva na zaslanie žalobnej odpovede“ rozhodcovský súd vyzval

žalobcu, aby sa do 10 dní vyjadril k žalobe, ktorú mu v prílohe zaslal. Uvedená výzva bola žalobcovi
doručená podľa priloženej doručenky dňa 24.04.2013. Rozhodcovský súd zároveň v uvedenej výzve
poučil žalobcu, že ak neoznámi svoju žalobnú odpoveď v stanovenej lehote, súd bude pokračovať
v rozhodcovskom konaní bez toho, aby považoval tento nedostatok za uznanie tvrdení žalovaného.
Podaním doručeným rozhodcovskému súdu dňa 07.05.2013 požiadal právny zástupca žalobcu o

predĺženie lehoty na predloženie žalobnej odpovede do 12.05.2013. Následne právny zástupca žalobcu
doručil rozhodcovskému súdu dňa 09.05.2013 žalobnú odpoveď, ktorou žiadal žalobu na zaplatenie
vyššie uvedenej sumy v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že dokument označený ako Zmluva o nájme
nebytových priestorov - dodatok č.1 nie je žalobcom podpísaný, žalobca takýto dokument nevidel. S
jeho obsahom nesúhlasil, ani neoznačil svojou pečiatkou a teda, že žiadny dodatok k Nájomnej zmluve

nepodpísal. Žalobca ďalej poukázal na to, že vyššie uvedený dodatok je absolútne neplatný. Žalobca
v žalobnej odpovedi tiež uviedol skutočnosti, ktoré tunajšiemu súdu už uviedol v žalobe o zrušenie
uvedeného rozhodcovského rozsudku a ktoré tunajší súd vyššie skutkovo opísal. Rozhodcovský súd
následne dňa 10.05.2013 doručil žalobnú odpoveď právnemu zástupcovi žalovaného, s tým, aby sa
k nej v lehote 5 dní vyjadril. Vo svojom vyjadrení doručenom rozhodcovskému súdu dňa 20.05.2013

právny zástupca žalovaného uviedol, že nemá vedomosť, že by podpis na dodatku nebol podpisom
prenajímateľa a tvrdenie žalobcu sa potom žalovanému javí ako tendenčné za účelom natiahnuť konanie
s ohľadom na znalecké dokazovanie a množstvo iných dôkazov, ktoré navrhuje vykonať. Žalovaný tak
trval na svojom stanovisku, že súhlas prenajímateľa mu bol daný nielen písomne podpisom dodatku,
ale navyše aj viac - krát ústne. Žalovaný ďalej uviedol skutočnosti, ktoré už uviedol vo svojom vyjadrení

adresovanom tunajšiemu súdu a ktoré tunajší súd už skutkovo vyššie opísal. Žalovaný následne vrozhodcovskom konaní podaním doručeným rozhodcovskému súdu dňa 19.06.2013 doplnil svoje vyššie
uvedené vyjadrenie zo dňa 20.05.2013. V danom prípade rozhodcovský súd doručil žalobcovi dňa
25.06.2013 v zmysle predloženej doručenky vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.05.2013, doplnenie

vyjadrenia žalovaného zo dňa 19.06.2013 a sprievodný list pod názvom „Zaslanie podania žalobcu“.
Rozhodcovský súd následne vyzval žalovaného, aby preukázal, že faktúra č. 000102012 zo dňa 01. 03.
2012, ktorá bola vystavená na sumu vo výške 21 176,20 Eur je evidovaná v účtovníctve žalovaného,
predložením účtovnej evidencie z ktorej táto skutočnosť vyplýva. Právny zástupca žalovaného doručil
rozhodcovskému súdu dňa 26.06.2013 výťah z účtovníctva vytlačený z účtovného programu žalovaného

s názvom seznam přijatých faktur (saldo), ktorý obsahuje aj zaúčtovanú faktúru č. 000102012 zo dňa
01.03.2012, vystavenú na sumu 21 176,20 Eur, splatnú dňa 15.03.2012, ktorá je zaúčtovaná pod
interným číslom žalovaného PF0076/2012. Z obsahu spisu rozhodcovského súdu však nevyplýva, že
by rozhodcovský súd doručil žalobcovi aj posledné podanie žalovaného zo dňa 26.06.2013 doručené
rozhodcovskému súdu v ten istý deň. Na tom základe bolo potom rozhodcovskému súdu doručené
vyjadrenie žalobcu len k vyjadreniu žalovaného zo dňa 17.05.2013 a len k doplňujúcemu vyjadreniu

žalovaného zo dňa 19.06.2013. Na základe vyššie tvrdených skutočností a predložených listín potom
rozhodcovský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č.k. 1300000567 zo dňa 19.07.2013 tak, že
zaviazal žalobcu /v postavení žalovaného/ k povinnosti zaplatiť žalovanému (v postavení žalobcu) sumu
7 158,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 8 433,80 Eur odo dňa 01.
04. 2013 do 06.05.2013 a zo sumy 7 158,96 Eur od 07.05.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy

konania, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti rozhodcovský súd
žalobu žalovaného /v postavení žalobcu/ zamietol.

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou
podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozsudku, len ak bola porušená zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní
rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť
na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie
v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o

pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav
zistil úplne, rýchlo a hospodárne. Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského
konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 5 zákona č. 244/2002 Z.z. účastníkom rozhodcovského konania sa musí doručiť
oznámenie o každom ústnom pojednávaní a zasadaní rozhodcovského súdu v dostatočnom časovom

predstihu, najmenej 30 dní pred začatím ústneho pojednávania alebo zasadania, ak sa doručuje
účastníkovi rozhodcovského konania do cudziny. Všetky listiny alebo iné informácie predložené
rozhodcovskému súdu jedným účastníkom rozhodcovského konania sa musia bez zbytočného odkladu
oznámiť všetkým účastníkom rozhodcovského konania. Rovnako sa musí všetkým účastníkom
rozhodcovského konania oznámiť obsah znaleckého posudku alebo listiny, o ktoré sa rozhodcovský súd

môže opierať pri svojom rozhodovaní.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi
rozhodcovského konania. Rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich
možného prínosu k objasneniu sporu.

Z vyššie uvedených skutočností, pripojených listinných dôkazov a najmä z predloženého spisu

rozhodcovského súdu mal tunajší súd za preukázané, že rozhodcovskému súdu bol doručený žalobný
návrh spoločnosti Aston Oil s. r. o.,, t. j. žalovaného v tomto súdnom konaní (ďalej len žalovaný),
proti fyzickej osobe podnikateľovi František Vangel - ANDREA SHOP, t. j. žalobcovi v tomto súdnom
konaní (ďalej len žalobca), o zaplatenie sumy 8 433,80 Eur s príslušenstvom. Tunajší súd mal taktiež zapreukázané, že podaním zo dňa 19. 04. 2013 označeným ako „Výzva na zaslanie žalobnej odpovede“
rozhodcovský súd vyzval žalobcu, aby sa do 10 dní vyjadril k žalobe, ktorú mu v prílohe zaslal.
Uvedená výzva bola žalobcovi doručená podľa priloženej doručenky dňa 24.04.2013, pričom následne

právny zástupca žalobcu doručil rozhodcovskému súdu dňa 09.05.2013 žalobnú odpoveď, ktorou žiadal
žalobu na zaplatenie vyššie uvedenej sumy v celom rozsahu zamietnuť. Rovnako mal tunajší súd
za preukázané, že rozhodcovský súd následne dňa 10.05.2013 doručil žalobnú odpoveď právnemu
zástupcovi žalovaného, s tým, aby sa k nej v lehote 5 dní vyjadril, pričom ten doručil vyjadrenie k
žalobnej odpovedi rozhodcovskému súdu dňa 20.05.2013, ktoré neskôr doplnil o vyjadrenie zo dňa

19.06.2013 doručené rozhodcovskému súdu v ten istý deň. Tunajší súd mal taktiež za preukázané,
že rozhodcovský súd doručil žalobcovi dňa 25.06.2013 v zmysle predloženej doručenky vyjadrenie
žalovaného zo dňa 17.05.2013, doplnenie vyjadrenia žalovaného zo dňa 19.06.2013 a sprievodný
list pod názvom „Zaslanie podania žalobcu“. Rozhodcovský súd následne vyzval žalovaného, aby
preukázal, že faktúra č. 000102012 zo dňa 01. 03. 2012, ktorá bola vystavená na sumu vo výške
21 176,20 Eur je evidovaná v účtovníctve žalovaného, predložením účtovnej evidencie z ktorej táto

skutočnosť vyplýva. Právny zástupca žalovaného doručil rozhodcovskému súdu dňa 26.06.2013 výťah
z účtovníctva vytlačený z účtovného programu žalovaného s názvom seznam přijatých faktur (saldo),
ktorý obsahuje aj zaúčtovanú faktúru č. 000102012 zo dňa 01.03.2012, vystavenú na sumu 21 176,20
Eur, splatnú dňa 15.03.2012, ktorá je zaúčtovaná pod interným číslom žalovaného PF0076/2012.
Z obsahu spisu rozhodcovského súdu má tunajší súd taktiež za preukázané, že rozhodcovský súd

nedoručil žalobcovi posledné podanie žalovaného zo dňa 26.06.2013 doručené rozhodcovskému súdu
v ten istý deň. Na tom základe bolo potom rozhodcovskému súdu doručené vyjadrenie žalobcu len
k vyjadreniu žalovaného zo dňa 17.05.2013 a len k doplňujúcemu vyjadreniu žalovaného zo dňa
19.06.2013. Teda žalobca sa vyjadroval len ku skutočnostiam jemu známym z vyjadrenia žalovaného
zo dňa 17.05.2013 a 19.06.2013, pričom obsah vyjadrenia žalovaného zo dňa 26.06.2013 mu nebol

do dňa vydania rozhodcovského rozsudku známy. Podľa tunajšieho súdu tým, že rozhodcovský súd
nedoručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného zo dňa 26.06.2013, ktoré sa týkalo zaúčtovania faktúry č.
00102012 zo dňa 01.03.2012 na sumu 21 176,20 Eur, splatnú dňa 15.03.2012, spôsobil, že žalobca sa
tak nemal možnosť vyjadriť ku skutočnostiam tam uvedeným a porušil tým zásadu rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania zakotvenú v § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov. V tejto súvislosti tunajší súd uvádza, že samotné ustanovenie § 17 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je premietnutím i Ústavou zabezpečeného práva na rovné
postavenie pred zákonom, nevynímajúc tým ani zákony upravujúce procesný postup súdov a iných
orgánov, ktorým bola zverená rozhodovacia právomoc. Rovné postavenie účastníkov rozhodcovského
konania tvorí základ špecifickosti daného konania a prispieva k zákonnosti rozhodnutí v ňom vydaných.

Uvedené ustanovenie rovnako korešponduje aj so zásadou rovnosti účastníkov v občianskom konaní
pred všeobecným súdom. Uvedené zásady sú súladné s čl. 47 ods. 2,3 Ústavy SR. Osobitným dôvodom
na podanie žaloby o zrušení rozhodcovského rozsudku súdom je porušenie zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z.). V zmysle uvedeného ustanovenia môže
byť porušená, ak druhá strana nedostala návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať

pred rozhodcovským súdom alebo ak sa jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu
a podobne. Tunajší súd potom dospel k záveru, že konanie rozhodcovského súdu nebolo v súlade s
ustanovením § 26 ods. 5 veta druhá zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a bolo v rozpore
so zásadou rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, pričom dôsledkom takéhoto konania je, že
tunajší súd žalobe žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovel a rozsudok rozhodcovského

súdu zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pokiaľ ide o ďalší žalobcom uvádzaný dôvod porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania, konkrétne, že rozhodcovský súd nevykonal vo veci samej znalecké dokazovanie a neuložil
žalovanému povinnosť predložiť súdu kompletné účtovníctvo žalovaného za účelom identifikácie
rozdielu medzi celkovou hodnotou zmien a úprav vykonaných žalovaným na predmete nájmu /

podľa žalobcu to bola hodnota len 6.000,00 Eur/ a sumou fakturovanou žalovaným žalobcovi
faktúrou č. 20120085 vo výške 21.176,20 Eur, v danom prípade tunajší súd vyššie uvedené konanie
rozhodcovského súdu nepovažoval za rozporné so zásadou rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania, nakoľko rozhodcovský súd má podľa § 27 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. právo úvahy pri
výbere a spôsobe vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu.Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Právny zástupca žalobcu si uplatnil náhradu trov konania vo výške 1 112,77 Eur. Tieto pozostávajú zo

zaplateného súdneho poplatku vo výške 331,50 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 781,27 Eur
(za 6 úkonov právnej služby: príprava a prevzatie veci, spísanie žalobného návrhu zo dňa 31.07.2013,
návrh na odklad vykonateľnosti zo dňa 05.08.2013, doplňujúce vyjadrenie zo dňa 09.09.2013 po 60,07
Eur + 4x režijný paušál na rok 2013 7,81 Eur, vyjadrenie zo dňa 10.03.2014, účasť na pojednávaní dňa
23.06.2014 po 61,87 Eur + 2x režijný paušál na rok 2014 8,04 Eur, spolu vo výške 411,34 Eur. Právny

zástupca žalobcu si zároveň uplatnil náhradu cestovného za cestu z Bratislavy do Banskej Bystrice a
späť /2 x 211km = 422km, 422km x 0,183 Eur = 77,22 Eur, spotreba 9,11/100km x 4,22 = 38,40 l Natural
95, cena PHM je 1,44 Eur / l x 38,40l = 55,30 Eur/ spolu vo výške 132,52 Eur a náhradu za stratu času
na pojednávanie zo dňa 23.06.2014 /cesta na pojednávanie a späť vo výške 1/60 výpočtového základu
(13,40 Eur) za každú začatú polhodinu. Cesta Bratislava - Banská Bystrica - 1h 52 min a 1h 52 min späť,
t.j. spolu 3 h a 44 min, t.j. 8 začatých polhodín po 13,40 Eur/ v celkovej výške 107,20 Eur + 20% DPH vo

výške 130,21 Eur. Z takto uplatnených trov konania súd uznal za dôvodnú a žalobcovi ako účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 781,27 Eur vrátane
náhrady cestovného a náhrady za stratu času a náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom
poplatku vo výške 331,50 Eur a uložil žalovanému, aby trovy právneho zastúpenia vrátane trov konania
spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku uhradil na účet právneho zástupcu žalobcu, a to všetko v

lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd. (§ 374 ods. 4 O. s. p.)

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

ktorej veci sa týka, v akom rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu
považuje za nesprávny, čoho sa dovolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a
podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd vyhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.