Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, February 17, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 8C/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112214918
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Chamula

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112214918.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom Mgr. Dušanom Chamulom, v právnej veci žalobcu:

Intrum Justitia Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom v Bratislave, ul. Karadžičova 8, právne
zastúpenému JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Bratislave,
Karadžičova č. 8, P.O. BOX 205, proti žalovanému: H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom: U. X, Ž., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO:
42 176 778, so sídlom v Prešove, ul. Važecká 16, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom,
so sídlom advokátskej kancelárie v Svidníku, Sov. hrdinov č.163/667, v konaní o zaplatenie 589,74 Eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh na návrh na prerušenie tohto konania do skončenia konania vedeného na súdnom dvore EÚ
pod č. C-460/12 z a m i e t a .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 589,74 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne
zo sumy 589,74 Eur od 1.11.2007 do zaplatenia a zároveň na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána
Šoltésa zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške konania vo výške 35,- Eur.

Na zaplatenie všetkých uvedených povinností vo veci samej aj náhrady trov konania súd p o v o ľ
u j e žalovanému splátky vo výške 50,- Eur mesačne, splatné vždy do 20-teho dňa kalendárneho
mesiaca počnúc prvým kalendárnym mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento

rozsudok nadobudne právoplatnosť až do úplného splatenia pohľadávky a náhrady trov konania s tým,
že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas, sa stane splatným celý dlh.

Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného sa náhrada trov konania n e p r i z n
á v a, ani sa mu povinnosť náhrady trov konania n e u k l a d á.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.4.2013 sa žalobca domáhal zaplatenia podľa výrokovej
časti tohto rozsudku. Žalobu odôvodnil plnením zo Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXX (ďalej
tiež „predmetná“ zmluva), ktorú so žalovaným uzatvorila Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo nám. 3,
Bratislava, IČO: 00686930, ktorá následne pohľadávku postúpila žalobcovi.

Vo veci súd vydal platobný rozkaz č.k. 14Ro/117/2012 zo dňa 20.11.2012.

Vedľajší účastník na strane žalovaného napadol platobný rozkaz odvolaním zo dňa 27.11.2012 a vo
veci samej sa vyjadril tak, že namieta spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy v tomto konaní a
vo všeobecnosti navrhol preskúmať zmluvné podmienky a osobitne praktiky žalobcu ako dodávateľa,
ktorý listom oznámil, že od zmluvy odstupuje a zároveň 14.12.2009 účet ruší, dňom zrušenia účtuzaniká zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, k čomu vzniká právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Zároveň vzniesol námietku premlčania, keďže Dohodu o uznaní záväzku a dohodu o
uhradení pohľadávky dodávateľ pripravil pre spotrebiteľa, tento nemal možnosť žiadnym spôsobom

ovplyvniť ich obsah, obe tieto zmluvné podmienky sú neprijateľné a preto absolútne neplatné, pre
väčšinu spotrebiteľov sú neznámymi kategóriami. Spotrebiteľ nemá záujem na predĺžení premlčacej
doby na 10 rokov. Navyše vzhľadom na odstúpenie od zmluvy, ktorej dôsledkom je zrušenie zmluvy
od počiatku, neprichádza Dohodu o uznaní záväzku a dohodu o uhradení pohľadávky vôbec do úvahy.
Ak by sa súd nestotožnil s argumentáciu vedľajšieho účastníka, tento navrhuje prerušiť toto konanie do

skončenia konania vedeného na súdnom dvore EÚ pod č. C-460/12, kde prejudiciálnu otázku predložil
Krajský súd Prešov uznesením sp. zn. 6Co/99/2011 z 2.10.2012. Svoju argumentáciu vedľajší účastník
podoprel aj rozhodovacou činnosťou súdov aj v ďalších veciach.

Podaním z 24.1.2013 žalobca v právnom zastúpení navrhol odpor podaný v tomto konaní zamietnuť ako
podaný neoprávnenou osobou, lebo účinky vedľajšieho účastníctva môžu nastať až po podaní odporu.

Vo veci súd nariadil pojednávanie dňa 17.2.2014, ktorého sa žalobca a vedľajší účastník na strane

žalovaného nezúčastnili, preto súd pri splnení podmienok § 101 ods. 2 vec prejednal v ich neprítomnosti.

Na pojednávaní konanom dňa 17.2.2014 sa žalovaný vyjadril a osobne vypovedal tak, že uplatnenú
pohľadávku chce zaplatiť, peniaze nemal. Po osobnom nahliadnutí žalovaný uviedol, že predmetnú
zmluvu o bežnom účte podpísal a podpis majiteľa účtu na nej je jeho, s prihliadnutím na výpis z bankovej
knihy a oznámenie o postúpení pohľadávky skonštatoval, že mal vtedy taký zostatok, lebo vtedy išiel do

mínusu, uznanie dlhu a dohodu o splátkach on podpísal. Napokon po oboznámení odporu vedľajšieho
účastníka súhlasí s tým, aby takýto odpor v tejto veci bol vedľajším účastníkom na jeho strane podaný.
Osobitne po poučení sudcu o dokazovaní v občianskom súdnom konaní uviedol, že klamať nejde, preto
hovorí, že vo vyčíslenom zostatku na tom účte okolo 18.000,- Sk on naozaj bol. Na druhú stranu nechce
ísť sám proti sebe, preto súhlasí s tým, aby súd prijal všetko, čo bolo na jeho obranu napísané. Na

skutkovú otázku súdu, za akých okolností podpísal zmluvu o bežnom účte čl. 4 a čo všetko bolo vtedy
prejednané, odpovedal, že už si toto popisovanie nepamätá, je to už s veľkým odstupom času. Vôbec si
ani nepamätá, či vtedy napríklad hovorili o nejakom úroku alebo následku nesplácania toho prečerpania
a podobne. A k uznaniu záväzku a podpisu dohody o splatení záväzku došlo tak, že to chodilo písomne,
zaslal mu to veriteľ („oni“). On - žalovaný teda potvrdzuje, že súhlasil s tým, aby taký jeho záväzok, ktorý

mal, on splácal v splátkach, ale nie je pravda to, čo tvrdí zástupca žalobcu, že on by ich kontaktoval a o
tútomožnosťžiadal.Čiženežiadalich,alekeďmutozaslali,taktopodpísal,asitopodpísaldomaaposlal
im to naspäť. On sa pri podpisovaní takto predloženej listiny nezamýšľal nad tým, čo by bola vyčíslená
suma 973,80 €, ale bol si vedomý dlhu u Tatra banky, ktorá zodpovedá tej uvedenej sume 589,74 €. V
konaní povedal, čoho si je vedomý a zvyšok nechá na rozhodnutie súdu, pre prípad zaviazania podľa

tej žaloby žiada o povolenie úhrady v splátkach, lebo živnosť zrušil pre nedostatok práce, predložil
kontrolný preukaz evidovaného nezamestnaného na ÚPSVaR Ž. s vyznačenými návštevami, naposledy
13.1.2014.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného a listinnými dôkazmi a zistil:

Podľa Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 14.9.2005

Tatra Banka, a.s., ako banka zriadil žalovanému účet. Banka zriadila možnosť povoleného prečerpania
účtu a platobnú kartu VISA Electron, s možnosťou prečerpania do 20.000,- Sk. Podľa podpísaného textu
zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o bežnom účte sú Všeobecné obchodné podmienky banky
(č.l. 10 - 15 spisu), Sadzobník poplatkov banky, Obchodné podmienky balíkov služieb (č.l. 16 spisu), v
prípade objednania poistenia Poistné podmienky banky.Podľa výpisu z bankovej knihy (č.l. 5 spisu) bol žalovanému dňa 14.9.2005 otvorený bežný účet, dňa
13.9.2006 poskytnuté povolené prečerpanie účtu omeškanie vzniklo od 31.10.2007, posledný platný
rámec bol zrušený 27.11.2007, napokon ku dňu postúpenia pohľadávky 14.12.2009 zostalo dlžnou

istinou žalovaného 589,74 Eur.

Tatra Banka, a.s., previedla pohľadávky včítane pohľadávky voči žalovanému Zmluvou o postúpení
pohľadávok z 14.12.2009 na žalobcu (č.l. 8 - 9 spisu).

Nedatovaným listom (č.l. 6 spisu) bez preukázaného doručenia, resp. pokusu o doručenie žalobca podal
„oznam o ukončení zmluvného vzťahu a o postúpení pohľadávky“ a vyzval žalovaného na zaplatenie
predmetnej pohľadávky.

Podpísanímlistinydatovanejdňom19.1.2010(č.l.7spisu)žalovanýuznaldlhužalobcu,ktorýpozostáva
„z istiny vo výške 589,74 Eur, úroku z omeškania vo výške 24,50 % zo sumy 589,74 Eur od 1.11.2007
do zaplatenia, t.j. spolu vo výške 973,80 Eur“ a dohodol sa so žalovaným na úhrade tohto dlhu v 16
splátkach vo výške 60,90 Eur splatných do 29. dňa kalendárneho mesiaca.

Podľa § 93 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej OSP)

1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má
právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je.

2) Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. 10a)

3) Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

4) V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba.
Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení
všetkých okolností.

Čo sa týka postavenia vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v tunajšom konaní, súd jeho
postavenie východiskovo rešpektuje aj bez jeho vlastného právneho záujmu v tejto veci podľa § 93 ods.
2 OSP, (t.j. príznačne na rozdiel vedľajšieho účastníka definovaného podľa § 93 ods. 1 OSP textom:
„...ktorý má záujem na jeho výsledku...“ ) napriek námietke žalobcu v podaní z 24.1.2013, ktorý navrhol
odpor podaný v tomto konaní zamietnuť, lebo inak by pri procesne pasívnom žalovanom v danom štádiu

konania nemala zmysel právna úprava tohto typu vedľajšieho účastníka. V tomto zmysle tunajší súd
argumentačne nepovažuje za významné ani uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 6Cdo 207/2011 zo
dňa 10.10.2012, lebo išlo o účastníctvo v exekučnej veci a najvyšší súd odmietol sťažnosť vedľajšieho
účastníka na strane povinného - spotrebiteľa z dôvodu, že mu nebol vykonaný zásah do práv účastníka
na prístup k spravodlivosti, osobitne po oboznámení rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a teda rozhodol v zmysle právnej ochrany spotrebiteľa. Tento argument teda
nie je argumentom o všeobecnej neprípustnosti podaní vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 OSP
v štádiu rozkazného konania, ako nastalo v tunajšom prípade. Napriek rozhodovacej činnosti súdov
v niektorých iných veciach tak tunajší súd považuje vedľajšieho účastníka na strane žalovaného za
oprávneného podať aj odpor proti platobnému rozkazu, a to s účinkami jeho automatického zrušenia,

lebo podľa účelu právnej úpravy cit. ust. § 93 ods. 2 OSP neuznáva argument, že účinky vedľajšieho
účastníctva môžu nastať až po podaní odporu.Navyše v tomto prípade po tom, ako tunajší súd východiskovo (po procesnej stránke) uznal možnosť
podania odporu, tu s námietkou premlčania zo strany vedľajšieho účastníka, bol tento úkon
dodatočne schválený samotným žalovaným, ktorý sa dostavil na pojednávanie. Podľa vyhodnotenia

tohto procesného postoja žalovaného súdom - žalovaný tak skutkovo potvrdil uplatnenú pohľadávku v
jej výške (uplatnená ako istina), keď osobne vypovedal, že tohto zostatku si bol vedomý, ale nešlo o
uznanie dlhu, keďže po právnej stránke žalovaný súhlasil s doterajším podaním vedľajšieho účastníka,
pokiaľ malo smerovať k jeho obrane. Za týchto okolností súd vyhodnotil uplatnenú sumu prečerpania
ako skutkovo zistenú, ale preskúmal ďalšiu právnu obranu na strane žalovaného.

Podľa § 588 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení nesk. predpisov (ďalej OZ) Ak niekto

uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania
trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o
jeho premlčaní.

Podľa § 101 OZ Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 OZ

1) Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať
rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i
výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota
na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

2) Rovnaká premlčacia doba platí aj pre jednotlivé splátky, na ktoré bolo plnenie v rozhodnutí alebo v
uznaní práva rozložené; premlčacia doba sa pri jednotlivých splátkach začína odo dňa ich zročnosti. Ak
sa nesplnením niektorej zo splátok stane zročným celý dlh ( § 565), začne plynúť desaťročná premlčacia
doba od zročnosti nesplnenej splátky.

3) Úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané

alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia,
zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

Súd sa z dôvodu hospodárnosti konania prioritne zaoberal vznesenou námietkou premlčania. Použitie
námietky premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané
právo nemožno oprávnenému priznať v súdnom konaní a ako také vymôcť, hoci právo existuje v

naturálnej forme a možno ho dobrovoľne splniť (premlčanie nie je spojené so zánikom nároku). Ďalšie
konanie by bolo bez právneho záujmu na výsledku konania (na meritórnom rozhodnutí), išlo by len o
akademické rozhodovanie, takže činnosť súdu by tým strácala akýkoľvek zmysel. Nemožnosť priznania
nároku je v prípade vzniku premlčania daná tým, že oprávnený mal počas plynutia premlčacej doby
dostatok času, aby sa staral o vykonanie svojho práva, a aby ho uplatnil.

Súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je upravená osobitným
právnym predpisom a to zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorým sa podľa prechodného ust. § 25 ods. 1 zák.
č. 129/2010 Z.z. spravuje záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Pri spotrebiteľských úveroch
sa nejedná o vzťah medzi podnikateľmi ako o typický obchodno-záväzkový vzťah, ale o vzťah medzi
spotrebiteľom ako fyzickou osobou nepodnikateľom a veriteľom, ktorý vykazuje všetky znaky občiansko-

právneho vzťahu. Súd preto premlčaciu dobu neposudzoval podľa ust. § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka, ale podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu vzťahu zákonom o ochrane spotrebiteľa a zákonom o
spotrebiteľských úveroch, súd pri posudzovaní premlčania aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka ako právneho predpisu upravujúceho vzťahy fyzických osôb - nepodnikateľov, teda vzťahy,ktoré nemajú obchodno-záväzkovú povahu. Vychádzal pritom z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
účinného do 31.12.2007 (t.j. v čase trvania zmluvného vzťahu), podľa ktorého za spotrebiteľskú zmluvu
v širšom zmysle možno považovať každú zmluvu uzavieranú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a tým

určenú úpravu režimom Občianskeho zákonníka. Súd pritom prihliadal aj na ustálenú judikatúru v súlade
s eurokonformným výkladom smernice 93--/13/EHS a verejno-právny charakter ochrany spotrebiteľa
(povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento pojem je potrebné
zahrnúťajsúd)vykladaťsvojeprávovčonajvyššejmožnejmiereeurokonformne,čiževsúladesprávom
Európskych spoločenstiev, (t.j. tak aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou).

Podľa údajov poskytnutých samotným žalobcom omeškanie žalovaného z celej istiny úveru nastalo

dňom 31.10.2007, čo znamená, že od 1.11.2007 začala plynúť premlčacia doba. Žaloba bola
doručená súdu dňa 26.4.2012. Je pravdou, že v prípade zachovania trojročnej premlčacej doby podľa
východiskových úvah táto by uplynula 28.11.2010, teda dlh by bol v čase podania tunajšej žaloby
premlčaný.

Lenže napokon súd nevyhodnotil tunajší dlh ako premlčaný, lebo uznal význam uznania dlhu vyššie

oboznámeným podpísaním vyššie oboznámenej listiny datovanej dňom 19.1.2010 (č.l. 7 spisu) a za
týchto okolností bola námietka premlčania v tomto konaní hmotnoprávne neúčinná. Pri týchto právnych
úvahách súd zohľadnil právny význam uznania dlhu, ktorým je Ad 1/ založenie predpokladu existencie
dlhu - teda príznačne nie nový záväzok, ktorého prijateľnosť v zmluve spotrebiteľského charakteru
by bola preskúmateľná súdom automaticky v rámci materiálnej ochrany spotrebiteľa, ako aj Ad 2/

predĺženie premlčacej doby. Čiže akýkoľvek záväzok, ktorý by spotrebiteľovi vznikol priamo zo zmluvy
spotrebiteľského charakteru, by aj tak bol preskúmateľný, teda aj proti predpokladu vyplývajúceho z
dodatočného uznania dlhu. Pritom podľa účelu cit. ust. § 588 OZ je uznanie dlhu zákonom predvídaný
spôsob zabezpečenia dlhu. Vzhľadom na to, že následok podľa cit. ust. § 110 ods. 1 OZ o predĺžení
premlčacej doby je relatívne nezávislý, tak predĺženie premlčacej doby na 10 rokov do 28.11.2017

súd v tomto prípade uznal. Inak povedané, keď už podnikajúci veriteľ disponuje listinou uznania dlhu
zo strany dlžníka - spotrebiteľa, je podľa názoru tunajšieho súdu spravodlivé predĺženie premlčacej
doby právne uznať s následkom meritórnej preskúmateľnosti pohľadávky aj proti prípadnej námietke
premlčania, a to v konaní začatom po uplynutí v pravidelnej trojročnej premlčacej dobe pred uplynutím
desaťročnej premlčacej doby, ale zároveň zachovať materiálnu kontrolu vzhľadom na spotrebiteľský

charakter východiskovej zmluvy. Vtedy osobitne je podľa názoru tunajšieho súdu spravodlivé posúdiť
súlad konania s dobrými mravmi, ak by došlo k uplatneniu meritórneho práva s väčším časovým
odstupom, s dopadom na právne spochybnenie práva veriteľa získať príslušenstvo pohľadávky, ktoré
by osobitne vzniklo v určitom časovom období po pravidelnom čase premlčania pohľadávky. V tomto
prípade, keď príslušenstvom pohľadávky je výhradne úrok z omeškania v sadzbe 8,5 %, súd považuje za

súladnésdobrýmimravmiajuplatnenietunajšejžalobynasúdeccapo4,5rokuodvyčísleniapredmetnej
pohľadávky ku dňu 31.10.2007, preto priznal uplatnený úrok z omeškania za celý čas omeškania už
od 1.11.2007.

Osobitne keďže dňa 19.1.2010 nešlo o premlčaný dlh východiskovo podľa § 101 OZ, nemalo v tomto
prípade význam skúmať, či v čase uznania dlhu 19.1.2010 tunajší žalovaný vedel o jeho premlčaní.

Súd uznáva aj spôsob uznania dlhu poštovou komunikáciu opísanou žalovaným, lebo mal možnosť
podpísať túto dohodu v domácom prostredí bez iných vplyvov, než aké vyplývajú z jeho postavenia
dlžníka, resp. obsahu listiny, ako sa súd vyporiadal bezprostredne vyššie. Zároveň súd skutkovo verí
žalovanému v tom, že o možnosť uznania dlhu a o dohodu o splátkach nežiadal, ale že túto zaslal
žalobca, lenže ani to podľa názoru súdu nie je prekážkou právneho uznania tohto uznania dlhu zo strany

dlžníka.

Súd si je vedomý slabšieho právneho postavenia spotrebiteľa z hľadiska pripravenosti na vykonávanie
právnych úkonov aj pri relatívne samostatnom právnom úkone uznania dlhu, ako aj toho, že podľa
obsahu listiny uznania dlhu išlo zároveň o listinu dohody o splátkach, čo mohlo ovplyvniť pozornosť a
rozhodovaciu schopnosť spotrebiteľa. Lenže ani táto okolnosť nebráni „prijateľnosti“ takéhoto uznania

dlhu v kontexte osobitnej právnej ochrany vedomostí dlžníka podľa poslednej vety § 588 OZ, teda kým
dlh ešte východiskovo nebol premlčaný, čiže naďalej v zmysle právnych úvah oboznámených vyššie jepodľa názoru súdu spravodlivé uznať predĺženie premlčacej doby, ale zároveň aj zachovať materiálnu
kontrolu vzhľadom na spotrebiteľský charakter východiskovej zmluvy.

Súd si je vedomý aj vyššie oboznámeného obsahu listiny uznania dlhu a o dohody o splátkach, kde

bola vyčíslená suma 973,80 €, a to podľa vyššie oboznámeného sprievodného textu bez konkrétneho
vyčíslenia, teda nejasne vo vzťahu ku konštatovaniu o práve na zaplatenie úroku z omeškania „vo
výške 24,50 % zo sumy 589,74 Eur od 1.11.2007 do zaplatenia“. Táto suma by podľa názoru súdu
bola spravodlivo preskúmateľná súdom aj proti predpokladu existencie dlhu vyplývajúceho z písomného
uznania dlhu. Lenže napokon každopádne takéhoto plnenia prevyšujúceho istinu vo výške 589,74 Eur

sa žalobca v tomto konaní nedomáha.

Pokiaľ vedľajší účastník na strane žalovaného podal návrh na prerušenie tohto konania do skončenia
konania vedeného na súdnom dvore EÚ pod č. C-460/12, v ktorom do uvedeného konania predložil
prejudiciálnu otázku Krajský súd Prešov uznesením sp. zn. 6Co/99/2011 z 2.10.2012 (č.l. 33 - 38 spisu),
táto znie: „A/: Majú sa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie a čl. 6 ods. 1 a 7 ods. 1 smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že im

odporuje právna úprava členského štátu, akou je právne úprava vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu
súdu rozhodujúcemu na návrh dodávateľa o premlčanej pohľadávke proti spotrebiteľovi neumožňuje
ex offo prihliadnuť na premlčanie, aj keď sa voči spotrebiteľovi uplatňujú z neprijateľných zmluvných
podmienok ?“ ; B/: „Ak je odpoveď na prvú otázku záporná, majú sa čl. 6 ods. 1 a 7 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že súd má

z úradnej povinnosti poskytnúť spotrebiteľovi poučenie o jeho práve namietať premlčanie pohľadávky
veriteľa?“ Podľa odôvodnenia tohto uznesenia Krajský súd Prešov oboznámil ako napadnutú domácu
právnu úpravu § 100 ods. 1 OZ a najmä § 5 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku,
podľa obsahu ktorého súdy poskytujú účastníkom poučenia o ich procesných, príznačne teda nie o
hmotných právach.

Súd v rámci úvah o význame predmetného uznania dlhu tento návrh na prerušenie konania zamietol
(vzhľadom na spojenie s s myšlienkovou činnosťou súdu pri uvážení toho, čo je podstatné priamo
pre rozhodnutie o veci samej, už bez praktickej potreby predkladať prípadné odvolanie proti tomuto
uzneseniu odvolaciemu súdu skôr ako prípadné odvolanie vo veci samej - pozn. tunajšieho súdu), lebo
táto prejudiciálna otázka sa netýka tunajšej veci. Tu každopádne námietka premlčania bola podaná a

touto námietkou sa tunajší súd podrobne zaoberal, preto je iba hypotetické a teda zbytočné zvažovať
prípadné rozhodnutie o premlčanej pohľadávke bez námietky premlčania ex offo. Navyše tu vyššie
podané právne úvahy o význame predmetného uznania dlhu (príznačne s konštatovaným vedomím
slabšieho právneho postavenia spotrebiteľa z hľadiska pripravenosti na vykonávanie právnych úkonov
aj pri relatívne samostatnom právnom úkone uznania dlhu) sú v rámci toho, čím sa tunajší súd zaoberal,

hypoteticky použiteľné aj v prípade, keby bolo v právomoci súdu rozhodovať o premlčaných dlhoch aj
bez námietky premlčania.

Podľa § 269 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení nesk. predpisov (ďalej ObZ)
Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci
dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Podľa § 708 ObZ

1) Zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre
jeho majiteľa.

2) Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma.Podľa § 497 ObZ Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 ObZ Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno
dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podľa § 506 ObZ Ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po
dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú
sumu s úrokmi.

Podľa § 1 ods. 1, 3 zák. č. 258/2001 Z.z. O spotrebiteľských úveroch účinného do 10.3.2010 (ďalej „zák.

č. 258/2001 Z.z.“)

1) Tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

3) Zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom

účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods.
6. Kreditnou kartou na účely tohto zákona sa rozumie platobná karta, ktorá umožňuje dlžníkovi prístup
k peňažným prostriedkom čerpaným do výšky úverového limitu povoleného veriteľom a dohodnutého
s dlžníkom.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z.

Na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové

náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 52zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej OZ):

1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 9 OZ v znení účinnom v súčasnosti:

1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná

podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ
možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

3) Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom

sa nepovažujú za individuálne dojednané.

5) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

9) Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na
ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov: Ak záväzkový vzťah vznikol pred
1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj
za dobu omeškania po 31. januári 2013.

Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.12.2008: Výška
úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Formou prečerpania - debetu na osobnom účte žalovaného vznikol žalovanému záväzok vrátiť sumu
prečerpania 589,74 Eur z nepomenovanej zmluvy podľa cit. ust. § 269 ods. v spojení s § 708 ObZ, s
prvkamizmluvyoúverepodľa§497ObZ,ktorávtomtozmysledefinujezákladnýúčelzmluvypredmetnej
zmluvy v tom, že ide o dočasné poskytnutie peňazí. V tom, že žalovaný dosiahol debetný zostatok, súd

vychádzal z hodnoverného vyčíslenia žalobcu, ktoré bolo potvrdené osobnou výpoveďou žalovaného v
tom zmysle, že takéhoto zostatku približne vo výške 18.000,- Sk (18.000,- Sk = 597,49 Eur - pozn. súdu)
si bol vedomý. K vyčíslenému dlhu sa žalobca domáha iba zákonného úroku z omeškania v sadzbe
8,50 % ročne, na čo má žalobca právo podľa cit. ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s Nar. Vl. čl. 87/1995
Z.z. účinných v čase vzniku omeškania. Keďže žalovaný nepreukázal, že by zaplatil sumu v skutkovo

nespochybnenej výške 589,74 Eur, súd ho zaviazal na zaplatenie tejto sumy so zákonným úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne od 1.11.2007 do zaplatenia.

Z hľadiska právneho hodnotenia žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver podľa zák. č. 258/2001
Z.z. účinného do 10.6.2010, lebo v tomto prípade bolo prečerpanie bežného účtu žalovaného povolené
formou platobných kariet (cit. ust. § 1 ods. 1, 3 zák. č. 258/2001 Z.z. a contrario). Dojednanie povolenia

prečerpania účtu bolo predtlačenou možnosťou v zmluve podpísanej sporovými stranami a následne
sa konštatuje aj vo výpise z bankovej knihy č.l. 6 spisu. Vzťah zmluvy o úvere podľa obchodného
zákonníka a zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch súd hodnotí akovzťah všeobecného k špeciálnemu, lebo právna úprava zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
zakotvenie základných náležitostí zmluvy, ktorými sú dočasné poskytnutie peňazí, a to za odplatu, teda
základné náležitosti podľa názoru súdu zhodné ako u zmluvy o úvere. Každopádne keď žalovaný vznik

povoleného prečerpania práve v uplatnenej výške skutkovo potvrdil tak, že prečerpaný účet v uplatnenej
výške mal, pre potreby rozhodnutia tohto typu súdneho sporu o zaplatenie sumy bolo spravodlivé zo
vzniku tohto prečerpania skutkovo vychádzať, lebo to už nebolo skutkovo odôvodnené inými právnymi
dôvodmi, ktoré by inak vyplývali zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Zároveň podľa názoru súdu ustanoveniami osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch nie je
dotknuté ani ustanovenie § 506 ObZ o práve veriteľa „odstúpiť“ od zmluvy so vznikom práva domáhať sa

vrátenia dlhu s úrokmi. Toto ustanovenie je pre súd ťažiskové pre možnosť priznania práv z predmetnej
úverovej zmluvy, lebo je špeciálne zakotvené ako právo veriteľa zo zmluvy o úvere, aj keď právna
terminológia v texte zákona je zhodná ako v prípade odstúpenia od zmluvy podľa ustanovenia § 48
Občianskeho zákonníka, ktorého následkom by bolo zrušenie zmluvy od samého počiatku a možnosť
domáhať sa vydania plnenia prakticky výhradne titulom bezdôvodného obohatenia. V tomto prípade

o takomto odstúpení od zmluvy podľa § 506 ObZ svedčí nedatovaný list (č.l. 6 spisu), ktorým veriteľ
podáva „oznámenie o ukončení zmluvného vzťahu a o postúpení pohľadávky“, ako aj to, že veriteľ podľa
vystavenej platobnej histórie a tunajšej žaloby účtoval úrok z omeškania z celej sumy prečerpania účtu
od 1.11.2007. Lenže v rámci týchto právnych úvah aj keď sa súd priklonil k priznaniu plnenia titulom
zmluvy a nie titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nič to nemenilo na zaviazaní žalovaného na

zaplatenie sumy prečerpania 589,74 Eur so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
1.11.2007 do zaplatenia.

Predmetnázmluvanavyševykazujeznakyhromadnéhopredloženiaspotrebiteľovizostranydodávateľa,
preto súd zároveň právne podriadil hodnotenie tejto zmluvy aj ustanoveniam § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv súd interpretuje ako systematicky špecifický okruh

ustanovení o prejave vôle, vedúci k materiálnej ochranu spotrebiteľov pred podmienkami, ktoré zákon
označuje ako neprijateľné, teda podľa interpretácie súdu ako bežne nepredvídateľné u obstarania tovaru
alebo služby, ak neboli individuálne dojednané, teda s ohľadom na pozornosť, čas a energiu, akú
môže spotrebiteľ tomuto bežnému obstaraniu venovať. V tomto fakticky zákon uprednostňuje úpravu
vzájomných zmluvných práv a povinností v hlavných ustanoveniach zmluvy, teda v predmete a cene

plnenia, a to určito, jasne, zrozumiteľne (viď cit. ust. § 53 ods. 1 OZ). Automatický prieskum platnosti
týchto podmienok súdom navyše podľa názoru tunajšieho súdu znamená, že ich platnosť je súčasťou
samotného „sporu o právo“ aj bez ohľadu na vzdelanostné alebo sociálne postavenie spotrebiteľa,
s otvorenou možnosťou prípadných ďalších právnych námietok, napr. v spojení s osobou účastníka
zmluvy, podľa procesného tvrdenia sporových strán. Právnym následkom tohto právneho preskúmania

by mohlo byť nepriznanie časti plnenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá by bola z toho
dôvodu bola absolútne neplatná. Lenže sudca ani žiadne neprijateľné zmluvné podmienky v tomto
prípade nezaznamenal, keď napokon (na rozdiel od listiny uznania dlhu) sa žalobca nedomáhal plnenia
iným titulom, než práve istiny pohľadávky, s úrokom z omeškania podľa predpisov občianskeho práva
po jej vyčíslení ku dňu 31.10.2007.

Na základe vyššie oboznámenej zmluvy o postúpení pohľadávok súd priznal plnenie podľa výrokovej
časti tohto rozsudku žalobcovi podľa § 524 Obč. zákonníka.

Po oboznámení s ďalšou právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka na strane žalovaného spojenou
s predložením výtlačkov rozhodnutí v iných právnych veciach tunajší súd konštatuje, že:

- stotožňuje sa s rozsudkom Krajského súdu Košice č.k. 4 Cob/75/2012 z 26.10.2012 v tom, že je možné

prihliadnuťnanámietkupremlčaniavedľajšiehoúčastníkanastranežalovaného,ajvtom,žeuzatvorenie
dohody o uznaní dlhu a o splátkach jedným z troch žalovaných by bolo neúčinné, ak by dlh zanikolprávnym úkonomvoči inému žalovanému ako dlžníkovi, keďže nie je možné k zaniknutému dlhu pristúpiť
- v tunajšom konaní však dohodu o uznaní dlhu a o splátkach uzatvoril jediný dlžník;

- nepovažuje za argumentačne priamo významný rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. 4 Co/19/2012 z

7.9.2012, keďže v tamojšom konaní išlo o uznanie dlhu, ktorý v čase uznania ešte bol premlčaný - ale
v tunajšom konaní nebol premlčaný;

- nepovažuje za argumentačne priamo významný rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. 11 Co/37/2012
z 7.6.2012, keďže v tamojšom konaní išlo o uznanie dlhu, ktorý v čase uznania bol premlčaný, o čom
svedčilo osobitné predtlačené ustanovenie v texte uznania dlhu, že dlžník si bol premlčania uznaného

dlhu vedomý - ale v tunajšom konaní nebol premlčaný. Osobitne podľa názoru tunajšieho súdu aj
keď bolo možné preskúmavať predloženú dohodu o uznaní dlhu a o splátkach, špecificky z hľadiska
prieskumu danosti vôle spotrebiteľa ako menej pripraveného účastníka právneho vzťahu s dodávateľom,
ako tunajší súd vykonal vyššie, nejde o nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, lebo tá by sa podľa povahy veci aj s prihliadnutím na demonštratívny odkaz na § 8
a na prílohu č. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. týkala ekonomického správania priemerného spotrebiteľa, resp.

priemerného člena skupiny adresátov, teda správania, ktoré by bolo rozhodnutím o obchodnej transakcii,
ale v tomto prípade ide o dodatočné správanie pri zabezpečení pohľadávky;

- v rámci opakujúcej sa argumentácie sa tunajší súd osobitne nestotožňuje s právnou argumentáciou
k odstúpeniu od zmluvy, k čomu ak došlo špeciálne zo strany veriteľa pre nesplácanie úveru dlžníkom,
tak pre zakotvenie cit. ust. § 506 ObZ jeho následkom nie je zrušenie zmluvy od samého počiatku vznik

práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale právo veriteľa na vrátenie celého dlhu aj s úrokmi.
Osobitne sa tunajší súd nestotožňuje s priznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi tohto
typu - občianskemu združeniu, pre jeho nevyvážené systematické postavenie vo vzťahu k možnému
úspechu v konaní;

- spoločne k celej právnej argumentácii tunajší súd dodáva, že rozsudok v každej jednej sporovej veci

slúži predovšetkým na zabezpečenie právnej istoty v danom konkrétnom konaní. Nejedná sa o „pravé“
judikáty v tom zmysle, že by súdy zaviedli nový právny inštitút a tento si principiálne odôvodnili a
„nastavili“, teda že by určili jeho výšku - napríklad premlčanie s konkrétnou premlčacou dobou, kde by
originálnym zdrojom normy bol súd. V každom z oboznámených cudzích rozhodnutí išlo o aplikáciu
práva, ktorého zdrojom bol zákon. V tomto zmysle k tunajšiemu zistenému skutkovému stavu tunajší

súd každopádne vypracoval vlastné právne úvahy.

O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení nesk. predpisov (ďalej OSP), keď v konaní bol úspešný žalobca. Preto súd
priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej miere odôvodnenej zaplateným súdnym poplatkom 16,50
Eur a náhradou trov právneho zastúpenia.

Trovy právneho zastúpenia predstavujú odmenu advokáta za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a
príprava zastúpenia, návrh na začatie konania) podľa § l4 ods. l písm. a), b) vyhl. č. 655/2004 Z. z.,
jednotlivo ako odmena vo výške 38,18 Eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. K vykonaným
úkonom súd priznal navrhovateľovi aj náhradu tzv. režijného paušálu podľa § l6 ods. 3 vyhl. č. 655/2004
Z. z. za 2 úkony vykonané v r. 2013 v uplatnenej výške 2 x 7,63 Eur. Súd priznal navrhovateľovi i 20%

DPH podľa § 18 ods. 3 z vykonaných právnych úkonov (dosiaľ medzisúčet 91,62 x 0,20) vo výške 18,32
Eur. Trovy právneho zastúpenia súd priznal vo výške 109,94 Eur, iné trovy konania 35,- Eur.

Žalovaný podľa § 149 ods. 1 O.s.p je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku na účet advokáta žalobcu, ktorý v pôvodnej žalobe uvádza jeho bankové
spojenie účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXXXX.

O trovách konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného súd na jednu stranu rozhodoval práve
na jeho vlastný návrh, na druhú stranu žalovaný ako hlavný účastník na tejto procesnej strane nebol v
konaní úspešný. Za týchto okolností súd mimoriadne rozhodol tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného sa náhrada trov konania nepriznáva, ani sa mu povinnosť náhrady trov konania neukladá,aby sa súd zaoberal všetkými procesnými očakávaniami. Analogicky žalobca ani len nepočíta s tým,
aby si uplatnil náhradu trov konania, osobitne titulom úspechu vo veci, voči vedľajším účastníkom na
strane žalovaného, ktorí budú v konaní vystupovať. Podľa názoru tunajšieho súdu ani neprichádzalo

priznať vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania z dôvodu úspechu vo veci
rovnako, ako by analogicky ani neprichádzalo zaviazať vedľajšieho účastníka na strane žalovaného na
zaplatenie náhrady trov konania v prípade neúspechu žalovaného vo veci. Medzi žalovaným a vedľajším
účastníkom na jeho strane nie je vzťah zástupcu a zastúpeného. Podľa súčasnej právnej úpravy cit.
ust. § 93 OSP v konaní môže na strane spotrebiteľa vystupovať toľko vedľajších účastníkov, koľko ich

má predmet ochrany práv spotrebiteľa a koľko ich prakticky prejaví záujem sa tohto konania zúčastniť.
Vedľajší účastník v konaní koná vo vlastnom mene, pričom osobitne podľa cit. ust. § 93 ods. 2 nemusí
mať vlastný záujem na výsledku sporu ako vedľajší účastník podľa odseku 1 uvedeného paragrafu.
Zároveň keďže úspech alebo neúspech v spore sa od začiatku týkal výhradne hlavného účastníka
zmluvy, tak podľa názoru súdu nie je spravodlivé náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi titulom
úspechu vo veci, resp. analogicky ho na túto povinnosť zaviazať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Žiline, v 5 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).