Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. december 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20C/198/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213676
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8114213676.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Marekom Bujňákom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu

majetkovej škody vo výške 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 550,- eur. O žalobe navrhol
rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Humenné, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonnom stanovenej lehote.

Záväzok žalobcu mal vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom I. O., K.. X.X.XXXX.

Žalobu odôvodnil tým, že v pozícií oprávneného subjektu navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným
súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere.

Exekučný súd bol povinný v zmysle ustanovení Exekučného poriadku po posúdení návrhu, exekučného
titulu a žiadosti súdneho exekútora v 15- dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie, prípadne v uvedenej lehote o žiadosti na vykonanie exekúcie rozhodnúť inak.

Podľa žalobcu Okresný súd Humenné rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
oneskorene po uplynutí zákonom stanovenej doby v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku až
dňa 8.6.2010, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenejdoby(omeškanieviacako10mesiacov).Žalobcamalzato,ževdanomprípadeneexistovala
okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia pristupuje až po veľmi dlhej dobe, hoci prejednaná vec

nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu.Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.

Zároveň žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného Ústavou Slovenskej republiky a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil s poukazom na doktrínu prijatú Ústavným súdom
pričom poukázal na nálezy Ústavného súdu III. US 203/06-25, III. US 235/04-3, III. US 347/05, III. US
142/06-28, III. US 118/06-40, III. US 110/04-55, III. US 125/04-44, III. US 229/04-52, III. US 21/05-30,

III. US 190/05-36, III. US 301/05-38 a III. US 82/03-25. Žalobca mal za to, že na každý rok poznačený
prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 55,- eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu. Nesprávny úradný postup okresného súdu podľa názoru
žalobcujedôsledkomjehonesústredenejčinnostitakejintenzity,ktorámázanásledokzbytočnéprieťahy
v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym uplynutím času boli reálne

ohrozené reálne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky
a taktiež k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, insolventnosť povinného. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má základ v požiadavke
na spravodlivom usporiadaní vzťahu a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

V predmetnom konaní žalobca konštatoval nečinnosť exekučného súdu v rozsahu 322 dní v konaní
vedenom proti povinnej I. O..

Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú

o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne
nereagovala.

Žalovanásožalobounesúhlasila.Konštatovala,žepodaniežalobcujepotrebnévyhodnotiťzazmätočné.
Žalobca uvádzal ako dôkazy odkaz na exekučný spis, v skutočnosti prenáša dôkaznú povinnosť na

súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na žalobcovi. Žalovaná navrhla konajúcemu súdu aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvádzajúc, že nie je jasný ani titul nároku na
náhraduškody.Žalovanápoukázalanato,žedňa23.04.2012jejbolidoručenéprvéžiadostiopredbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 boli na súd
doručené prvé žaloby vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty v zmysle

zákona, ale skôr. Preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Žalovaná poukázala na zákonné podmienky, pri splnení
ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to:
existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Čo sa týka atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona je potrebné
vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného titulu,

rozhodcovského rozsudku neplatí stanovená 15 dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ak táto bola na súde podaná po 1.6.2011. Pred týmto
dátumom § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znel „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR ako zákonodarný zbor v SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí

rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným
interpretáciám tohto zákona. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľa zákonodarca
nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d/ EP sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj
pred dňom 1.6.2011. Žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.US 16/2002, z
odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

Zároveň žalovaná poukázala na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto
skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli

konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Žalovaný ďalej uviedla, že ak mala žalobcovi vzniknúť škoda v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej

lehote,lehotanauplatnenietýchtonárokovuplynulaprikaždomtakomtonárokuosobitnepotrochrokoch
odo dňa kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. po troch rokoch od momentu zamietnutia žiadosti na
udelenie poverenia. Vzhľadom na uvedené vzniesla námietku premlčania pri uplatnenom nároku, pri
ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Žalovaná ďalej uviedla, že ak mala žalobcovi vzniknúť škoda v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia, lehota na uplatnenie týchto
nárokov uplynula pri každom takomto nároku osobitne po troch rokoch odo dňa, kedy sa žalobca o škode
dozvedel t.j. po troch rokoch od momentu vydania poverenia. Vzhľadom na uvedené vzniesla preto

žalovaná námietku premlčania pri každom nároku, pri ktorom došlo k vydaniu poverenia predo dňom
23.4.2009, t.j. 3 roky pred dňom kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku.

K vyčíslenej škode a nemajetkovej ujme vyjadrila žalovaná názor, že uplatnená suma titulom náhrady

škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu škody, pričom
zjavne nejde o škodu skutočnú a nemajetková ujma je vyčíslená na základe nesprávnej právnej úvahy.

Záverom žalovaná poukázala na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v neprospech
žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči

dlžníkom žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a negatívne
vnímanie žalobcu verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa, či zo strany
štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie
efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Toto

negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov zo strany
žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými právami.
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, čipoverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom a preto žalobca nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom
súdu. Zároveň konštatovala, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym

úradným postupom, keď nedošlo k porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu
a keďže nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, nemôže ísť v danom
prípade o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Súd pojednával v neprítomnosti oboch účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorým doručenie

predvolaniabolodoručenériadneavčas.Žalobca,jehoprávnyzástupcaažalovanáprevzalipredvolanie
dňa 14.11.2014. Právny zástupca žalobcu a žalovaná svoju neúčasť ospravedlnili, žalovaná zároveň
súhlasila s pojednávaním v jej neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu žiadal pojednávanie odročiť z
dôvodu, že v označenom čase boli vytýčené pojednávania žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. (zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.) voči žalovanej SR vedenej pred Okresným súdom
Trenčín, sp.kanc. 15C, 27C dňa 19.12.2014 v čase od 8.00 hod. do 14.00 hod. Klient pritom trval

na účasti splnomocneného advokáta a vylučoval substitúciu. Súčasne žiadal, aby sa nekonalo v jeho
neprítomnosti. K tomu súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS
68/1998, z 13. januára 1999, kde sú uviedol, že kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v
tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie
"dôležitého dôvodu" na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Taktiež je potrebné uviesť,

že právny zástupca žalobcu bez zbytočného odkladu neoznámil súdu dôvod na odročenie pojednávania
a deň, kedy sa o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel, tak ako to vyžaduje § 119 O.s.p.. K
ospravedlneniu došlo až podaním dňa 18.12.2014, ktoré bolo doručené súdu dňa 19.12.2014, teda v
deň pojednávania. Vzhľadom na uvedené súd pojednával v neprítomnosti oboch účastníkov a právneho
zástupcu žalobcu.

Súdvovecivykonaldokazovanieslistinnýmidôkazmiatovyjadrenímžalovanejzodňa5.3.2013,spisom
6C/133/2012, exekučným spisom 12Er/826/2009 a zistil tento skutkový stav:

Predmetom tohto konania je žaloba podaná pôvodne na Okresný súd Humenné pod spis. zn.

6C/133/2012, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy. Uvedená vec sa týkala exekučného konania vedeného na Okresnom súde Humenné
pod spis. zn. 12Er/826/2009 proti povinnej I. O., pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie napadla na súd dňa 25.9.2009, exekučný súd dňa 12.10.2009 zastavil exekučné konanie v
časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 1.071,48 eura od 23.11.2008 do

zaplatenia. Proti uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Odvolanie bolo uznesením zo dňa 31.3.2010
odmietnuté. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.5.2010 a súd vydal dňa 8.6.2010 vo zvyšnej
časti poverenie.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a)zákona514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá bolaspôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2).

Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa§15ods.1zákona514/2003Z.z.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z., Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení..

Podľa § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
v znení účinnom do 31.5.2010 (ďalej Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vykonaným dokazovaním hodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti súd dospel k záveru, že

žalobe nemožno vyhovieť.

V prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a
to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä

jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Podľa
vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne a to
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody.

V prvom rade je potrebné uviesť, že 15 dňovú lehotu uvedenú v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje súd za mimoriadne krátku na to, aby
mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod
sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v

zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku.

K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp.
zn.5Cdo291/2010,vzmyslektoréhojeexekučnýsúdoprávnenýapovinnýskúmaťmateriálnusprávnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko

ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon oprávňuje
súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa Občianskeho
súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez návrhu, ak
rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byť
podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež

vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi alebo
nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že nebola podaná žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto

pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve konkrétne okolnosti
tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecneznáme obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali
súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou
žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu
predložil na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval
vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské
konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch
súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých

obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať
nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito
podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto je veľmi obtiažne konať
tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon,
ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie
rozhodcovskej doložky a pod.) s čím sa súd musel dôsledne vyporiadať, nemožno považovať za

zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých
mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery
Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu

v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo
dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie

poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Toto je možné použiť aj pri
zastavení exekučného konanie v časti úrokov z omeškania.

Súd teda dospel k záveru, že v danom prípade dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia do vydania poverenia, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup
exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či
rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre jej vykonanie nezaväzujú povinnú na plnenie, ktoré je

objektívnenemožné,prípadneprávomnedovolenéaleboideoplnenieodporujúcedobrýmmravom,plne
opodstatnený a zákonom podložený. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku súd zastavil konanie
exekučného konanie v časti úrokov z omeškania a následne hneď vydal poverenie.

Ďalej je potrebné uviesť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania škody,

keď nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí
samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o
vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v
dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo
k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii povinného,

ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu. Súd
nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie Nálezov Ústavného súdu
Slovenskejrepublikyopriznanífinančnéhozadosťučineniazakonštatovanézbytočnéprieťahyvsúdnom
konaní.

Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k vydaniu poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené

prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané, keďže k
vydaniu poverenia došlo až po 23.4.2009.

Na základe vyššie uvedeného a z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre
priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak, že úspešnej

žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keď žalovanej trovy konania nevznikli a náhradu trov si
neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

V Prešove, dňa 19. decembra 2014