Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/234/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411204811
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5411204811.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
„Spoločenstvo Alej slobody 1888", so sídlom Alej slobody 1888, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 140 929,
zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Ivicou Firstovou, advokátkou, so sídlom J. XXXX, XXX XX L.
A., proti žalovanému: Jozef Škuta, s miestom podnikania Družby 2017/24, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 14
271 109, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou, so sídlom P. Z..
X, XXX XX B. X, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.800,- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/54/2011-365 zo dňa 19. júna

2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/54/2011-365 zo dňa 19. júna 2014 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č.k. 8Cb/54/2011-365 zo dňa 19. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok č.l. 365") ako
v poradí druhým rozsudkom v danej veci okresný súd žalobu, o vydanie bezdôvodného obohatenia
v sume 2.800,- Eur s príslušenstvom, zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní
po právoplatnosti od rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na

žalobu, doručenú súdu 02.12.2011, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou
zaplatiť žalobcovi istinu 6.673,48 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania od 23.09.2009 do zaplatenia. Podľa
žaloby, 22.08.2009 žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného
zákonníka, predmetom ktorej bolo vykonanie rekonštrukčných prác na bytovke spravovanej žalobcom.
Podpisu zmluvy predchádzala ponuka, pričom súčasťou tejto zmluvy bol aj krycí list rozpočtu na
sumu 43.117,27 Eur. Zmluva o dielo bola podpísaná bývalým predsedom spoločenstva, Ing. Q. O.
(vo funkcii od 07.10.2009 do 06.12.2010). Od 06.12.2010 sa predsedníčkou spoločenstva stala Ing.

Adriána Lacová. Jej nástupom do funkcie došlo ku kontrole dokumentov, faktúr a listín, ktoré mali
súvislosť s vykonanou rekonštrukciou. Po vykonanej kontrole žalobca dospel k záveru, že žalovaný sa
na úkor žalobcu neoprávnene obohatil o sumu cca 6.673,48 Eur. Podaním z 18.05.2012 žalobca zobral
žalobu čiastočne späť a žiadal o zaplatenie 3.983,31 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 09.12.2009
do zaplatenia a trovami konania; čiastočné späťvzatie žaloby vychádzalo zo záverov posudku znalca.
Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil z dôvodov vecnej a právnej nedôvodnosti podanej
žaloby. Žalovaný podaním, doručeným súdu 25.06.2012 uplatnil v prvostupňovom konaní (z dôvodu

opatrnosti) v rámci obrany proti žalobe kompenzačný nárok (§ 98 OSP) na zaplatenie 2.800,- Eur
ako ceny za vykonané práce naviac. Keďže žalovaný neuviedol žiadne vážne dôvody, pre ktoré s
čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil a ktoré by odôvodňovali pokračovanie v konaní aj v časti
dotknutej späťvzatím, okresný súd v zmysle ust. § 96 ods. 1 OSP v predmetnej časti, v rozsahu výrokuII/, konanie zastavil. Prvým rozsudkom vo veci zo dňa 28. júna 2014 č.k. 8Cb/54/2011-210 (ďalej aj
„rozsudok č.l. 210") okresný súd: I/ žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.800,- Eur od 22.01.2012 do zaplatenia v

lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II/ konanie v časti o zaplatenie sumy 2.690,17 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 6.673,48 Eur od 23.09.2009 do 15.12.2009, s
úrokomzomeškaniavovýške9,5%ročnezosumy2.690,17Eurod16.12.2009dozaplateniaavovýške
0,5 % ročne zo sumy 3.983,31 Eur za obdobie od 16.12.2009 do zaplatenia zastavil; III/ vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a IV/ žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške

204,49 Eur, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený rozsudok č.l. 210 nadobudol
vo výrokoch II/ a III/ právoplatnosť dňa 18.08.2012.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného uznesením sp.zn. 14Cob/319/2012 zo dňa 24.10.2013,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.12.2014, rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k.
8Cb/54/2011-210 zo dňa 28. júna 2012 v napadnutom výroku I/ o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 2.800,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.800,- Eur
od 22.01.2012 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku IV/ o trovách
prvostupňového konania, zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 24.10.2013 vykonal a doplnil

dokazovanie, z neho vyvodil skutkové zistenia a závery a za aplikácie ust. § 536 ods. 1, 3 zák.
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ"), § 272 ods.
1, 2 OBZ, § 546 ods. 1 OBZ, § 549 ods. 1, 2 OBZ, § 451 ods. 1, 2 OBZ, dospel k záveru o
nepreukázaní dôvodnosti žaloby i v časti o zaplatenie sumy 2.800,- Eur s príslušenstvom titulom vydania
bezdôvodného obohatenia. Okresný súd konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy

2.800,- EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré mu malo vzniknúť tým, že
žalovanému vyplatil v súvislosti s vykonaním diela celkovo 45.917,27 EUR, hoci mu mal zaplatiť len
43.117,27 EUR, t.j., že uhradil o 2.800,- EUR viac, bez právneho dôvodu. Žalovaný sa bránil tým,
že suma 2.800,- EUR predstavuje cenu prác naviac, ktoré boli so žalovaným dojednané v priebehu
ním realizovaných stavebných prác na rekonštrukcii bytového domu č. 1888. Dohodu o platnom

dojednaní prác naviac žalobca poprel, argumentujúc najmä tým, že vyplatená suma vo výške 2.800,-
EUR predstavovala zálohovú platbu na cenu diela dojednanú v písomnej zmluve o dielo, a práce a
náklady do rozpočtu nezhrnuté, môže zhotoviteľ účtovať iba vtedy, ak ich objednávateľ písomne schválil
alebo písomne objednal. Podľa okresného súdu v zmysle § 272 OBZ sa písomná forma pre platnosť
právnych úkonov vyžaduje len vtedy, ak to stanovuje zákon, alebo ak o to požiada strana pri rokovaní

o uzavretí zmluvy. Zmluva o dielo nemusí byť uzavretá písomne. Účastníci zmluvu o dielo uzavreli
dňa 07.10.2009 písomne, pričom zmluva neobsahuje ustanovenie, že sa môže meniť iba dohodou
strán v písomnej forme, t.j. zmena zmluvy, či už kvalitatívna alebo kvantitatívna spočívajúca v rozšírení
predmetu diela (čo zahŕňa aj dojednanie prác naviac), resp. spočívajúca v znížení predmetu, mohla
byť dojednaná s poukazom na § 272 ods. 2 OBZ aj ústnou formou. Na zmenu diela sa vzťahuje

úprava uvedená v § 549 OBZ, v zmysle ktorého je podmienkou úspešnosti nároku na vyplatenie ceny
za vykonané práce naviac, predchádzajúca dohoda objednávateľa a zhotoviteľa na rozšírení diela
alebo na jeho kvalitatívnej zmene, t.j. dohoda o zmene zmluvy o dielo. Okresný súd konštatoval, že
žalovaný predovšetkým výpoveďou svedka Ing. O. preukázal, že k dohode o zmene diela došlo na
základe písomnej objednávky vypracovanej Ing. O. (ktorého úkony týkajúce sa rekonštrukcie bytového

domu uskutočňovanej od augusta 2009, zaväzovali žalobcu), ktorú žalovanému odovzdal a tento ju
akceptoval, ako aj na základe ústnych požiadaviek Ing. O. na ďalšie naviac práce, ktoré neuvádza
písomný zoznam z čl. 134 a ktorých potreba sa ukázala v priebehu uskutočňovania objednaného
diela. Niektoré ústne požiadavky na ďalšie práce boli uvedené aj v písomnej objednávke žalobcu
prostredníctvom jeho štatutára Ing. O. z 15.01.2010, ktorá bola na základe dohody Ing. O. a žalovaného

vyhotovená žalobcom až dodatočne - napr. práce pod položkami č. 4, 6. Pokiaľ žalovaný vyúčtoval
faktúrou z 23.09.2009 sumu 2.800,- EUR, tak podľa okresného súdu táto mu bola uhradená žalobcom
najskôr ako záloha na dojednané stavebné práce, a po vyúčtovaní prác naviac platba predstavovala
cenu za práce naviac za rozšírenie predmetu diela zahrnuté pod položkami č. 1-3, 8-17, ako aj ceny
nákladov resp. ich doplatky, týkajúce sa kvalitatívnej zmeny pôvodne dojednaného plnenia, zahrnuté

pod položkami č. 4-6 (týkajúcich sa dodávky skiel a pevnej časti vchodu SPEKTRAL). Zmena výšky
ceny za dielo v dôsledku dojednaných zmien v kvalite či v rozsahu pôvodne dojednaného plnenia,
nemusí byť stranami dojednaná, objednávateľ je v zmysle § 549 ods. 1, 2 OBZ povinný zaplatiť
cenu primerane zvýšenú resp. zníženú dojednaným zmenám. Žalovaný doručil faktúru s prílohou nazaplatenie sumy 2.800,- EUR žalobcovi, čo potvrdila aj svedkyňa F., a žalobca vyúčtovanú cenu za
plnenia uvedené v prílohe faktúry bez výhrad akceptoval, t.j. nemal žiadne výhrady k jej primeranosti,
čo nakoniec vyjadroval aj vo svojej výpovedi Ing. O. (vtedajší štatutár žalobcu), že suma 2.800,- EUR

predstavuje cenu za práce naviac, ktoré boli žalovaným urobené a tieto peniaze mu patria. Nič na
uvedenom nemení skutočnosť, ak Ing. O. tieto úkony (dojednanie uvedených zmien písomnej zmluvy
o dielo, akceptáciu ceny vyúčtovanej žalovaným za práce navyše, resp. ceny predstavujúcej doplatky
nákladov v dôsledku zmeny diela) robil bez vedomosti, či predchádzajúceho schválenia vlastníkmi
bytov, resp. ďalších orgánov spoločenstva. Pokiaľ svojim konaním porušil svoje povinnosti vyplývajúce

mu z funkcie predsedu spoločenstva, žalobca sa mal domáhať nárokov z toho vyplývajúcich priamo
voči nemu. Okresný súd prijal záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že
suma 2.800,- EUR bola vyplatená žalovanému bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by mu vzniklo
bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalovaný v konaní dostatočne preukázal svoju obranu, t.j. že suma
2.800,- EUR, ktorá mu bola vyplatená žalobcom nad rámec pôvodne dojednanej ceny diela (vo výške
43.117,27 EUR), mu patrí titulom objednaných, vykonaných a odovzdaných stavebných prác, ktoré

predstavujú práce naviac, nad rozsah pôvodne dojednaného predmetu zmluvy o dielo, resp. predstavujú
doplatky za plnenia v dôsledku dojednaných kvalitatívnych zmien pôvodne dojednaného predmetu diela.
Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vo vzťahu k trovám konania okresný súd
vyslovil, že o nich bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods.
3 OSP).

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v písomnom podaní
jeho právnej zástupkyne (č.l. 376-378 spisu). Žalobca napadnutý rozsudok okresného súdu považoval
za nesprávny, nemajúci oporu v zistenom skutkovom stave, v rozpore so zákonom, pričom uviedol, že
„žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho vzniku pohľadávky ako aj výšky". Podľa žalobcu

bolo v konaní preukázané, že žalobca zaplatil žalovanému zo zmluvy o dielo o 2.800,- Eur viac oproti
dohodnutej cene v zmluve o dielo podpísanej žalovaným 22.08.2009 a žalobcom 07.10.2009 (ďalej aj
„ZOD"); obrana žalovaného spočívala v tom, že mali byť uzavreté viaceré zmluvy, ktorými si žalobca
doobjednával stavebné práce súvisiace s rekonštrukciou bytovky a doobjednané práce mali byť na
sumu 2.800,- Eur. Žalobca uviedol, že bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať, že účastníci

uzavreli ďalšiu zmluvu o dielo a že žalovaný podľa nej poskytol plnenie - potom započítanie jeho
pohľadávky voči pohľadávke žalobcu by bolo oprávnené. Z vykonaného dokazovania však žalovaným
vznesená obrana nevyplynula, pričom žalobca poukázal na rozporné tvrdenia žalovaného o uzavretí
ďalšejzmluvysožalobcomzodňa15.01.2010.Podľažalobcuvšakpoobjednanípráczodňa15.01.2010
zo strany žalovaného k realizácii týchto prác nedošlo; „k ich vyhotoveniu nedošlo ani v roku 2009, kedy

žalobca všetky ním uvádzané práce namietol a spochybnil, čo bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov
a listinnými dôkazmi. Dielo bolo odovzdané 13. decembra 2009. Čiže nárok na zaplatenie nevznikol.
Následne žalovaný tvrdil, že uvedené práce boli objednané už skôr a v rámci istoty do budúcna požiadal
žalobcu o vyhotovenie objednávky". Podľa žalobcu predmetná faktúra na 2.800,- Eur z 23.09.2009
bola vystavená na úhradu zálohy a „žalovaný účelovo priložil rozpis prác na sumu 2.800,- Eur, aby

nemusel vrátiť žalobcovi danú sumu". Žalobca zdôraznil, že zálohovo sumu 2.800,- Eur zaplatil už
22.09.2009,predsamotnýmpodpisomZODaspochybnilvýpoveďsvedkaIng.Q.O.,bývaléhopredsedu
spoločenstva, o objednaní naviac prác, keď „vlastníci bytov potvrdili, že sa jednalo o práce, resp. opravy,
ktoré požadujú opraviť". Tiež svedkyňa P. F. vypovedala, že u žalovaného žiadne práce neobjednávala.
Podľa žalobcu nebolo preukázané platné uzavretie zmluvy, napriek tomu okresný súd „zaviazal na

plnenie žalobcu". Žalobca poukázal, že namietol aj žalovaným vyhotovené práce navyše; v priebehu
dokazovania žalovaný nepreukázal, že tieto práce v skutočnosti aj vykonal. Okresný súd pritom „obrátil
dôkaznú situáciu, kedy mal žalobca preukazovať to, že žalovaný nevykonal to čo vykonal. Predsa ak sa
žalovaný domáhal zaplatenia sumy 2.800,- Eur musí preukázať aj svoj nárok na zaplatenie tejto sumy, a
nie aby žalobca preukazoval to, že tento nárok nemá". Podľa žalobcu žalovaný okrem doložených faktúr

ničím nepreukázal vykonanie naviac prác v cene 2.800,- Eur. K tomu žalobca podotkol, že žalovaný
objednanie týchto práce navyše nepreukázal, resp. nepreukázal, že konal s oprávneným subjektom,
ktorý si mal tieto práce objednať; nevyplýva to z výpovede Ing. Q. O., ani z výpovede ekonómky P.
F.. V tomto smere mal podľa žalobcu žalovaný „doplniť dokazovanie na preukázanie svojho nároku".
Žalobca svoj nárok na vrátenie sumy 2.800,- Eur z titulu bezdôvodného obohatenia preukázal a „ak chcel

žalovaný presne tú istú sumu (aká náhoda) započítať voči žalobcovi z titulu objednaných prác, mal túto
skutočnosť preukázať". Žalobca s odkazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. d), e), f) OSP žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právnej zástupkyne
(č.l. 383-384 spisu). Zdôraznil, že pokiaľ od počiatku sporu žalobca uplatňoval nárok o zaplatenie

celkovo 6.673,48 Eur, tak doteraz bol aj so sumou 3.873,48 Eur neúspešný a rovnako nepreukázal ani
zvyšný nárok na zaplatenie sumy 2.800,- Eur s príslušenstvom. Podľa žalovaného bolo v prvostupňovom
konaní dostatočne objasnené, o čom vypovedal Ing. Q. O. a k čomu predložil špecializovanú písomnosť
(č. listu súdneho spisu 134). Žalovaný uviedol, že bol v pozícii dobromyseľného a zmluvne krytého
dodávateľa stavebných výkonov nad rámec ZOD; za ne mu bolo riadne žalobcom zaplatené, tým sa

žalovaný neobohatil, naopak žalobca konzumoval primerané plnenie. Žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v zmysle § 219 OSP potvrdil; uplatnil a vyčíslil i trovy odvolacieho konania.

Dňa 23.10.2014, po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty (§ 204 ods. 1 veta prvá OSP), ktorá na strane
žalobcu skončila dňa 07.07.2014 (pondelok), žalobca doručil Krajskému súdu v Žiline písomné podanie
jeho právnej zástupkyne, podané na pošte Dolný Kubín dňa 22.10.2014 (obálka na č.l. 396 spisu),

označené ako „ -Doplnenie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín", prílohu ktorého
tvorilo pripojené písomné „čestné prehlásenie" označené žalobcom ako dôkaz, datované 12.10.2014.
Žalobca uviedol, že v pôvodnom konaní nebolo preukázané, že by zo strany bývalého predsedu
spoločenstva, Ing. Q. O., boli objednané práce navyše; „...boli uplatnené reklamačné závady na
zhotovovanom diele", čo má potvrdzovať doložené čestné prehlásenie. Žalobca zopakoval svoj odvolací

návrh.

Kdoručenémupodaniužalobcu(č.l.394-395spisu)savyjadrilžalovanývpísomnompodaníjehoprávnej
zástupkyne (č.l. 404-405 spisu). Uviedol, že pokiaľ súčasťou listiny (čestné prehlásenie) mal byť zoznam
požiadaviek, tak žiadny zoznam nebol pripojený. K obsahu čestného prehlásenia upozornil na rozpor

so svedeckou výpoveďou Ing. O., ktorú vykonal po poučení podľa § 126 OSP. Uvedenú listinu žalovaný
označil za nevierohodný a nepoužiteľný dôkaz, s poukazom na § 120 ods. 4 OSP.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a s verejným vyhlásením rozsudku za

splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP napadnutý rozsudok
okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie uvedená právna úprava.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav vo veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom

konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania
žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil
správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej
správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí zvyšnej časti žaloby
a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto

meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti.

Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení

rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval
tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a
rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnutév napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu.

Ťažisko rozhodovania prvostupňového súdu spočívalo v danom prípade vo vyhodnocovaní, či
došlo k preukázaniu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.800,- Eur s
príslušenstvom voči žalovanému.

Preskúmaním prvostupňového konania a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací

súd konštatoval, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so
zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav
tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V
napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej
veci, preto nebol priestor pre krajský súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného
rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne

správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyjadreným vo včas podanom odvolaní
(č.l. 376-378 spisu), potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd zvýrazňuje, že všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový sa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A,

s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Vyššie uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

V procesnej rovine je potrebné poukázať na ust. § 205 ods. 3 OSP, podľa ktorého rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. V
danom prípade žalobcovi ako odvolateľovi začala 15-dňová odvolacia lehota plynúť v deň nasledujúci
po doručení napadnutého rozsudku, t.j. od 21.06.2014 a skončila v pondelok dňa 07.07.2014 (15. deň

lehotypripadolnasobotu,pretosakoniecprocesnejodvolacejlehotyposunulvzmysle§57ods.2OSPv
spojení s § 211 ods. 2 OSP na najbližší pracovný deň, ktorým bol pondelok 07.07.2014). Ak teda žalobca
dňa 22.10.2014 podal na pošte doplnenie odvolania, doručené dňa 23.10.2014 Krajskému súdu v Žiline,
vykonal tak po uplynutí odvolacej lehoty. Odvolací súd je však pri rozhodovaní viazaný len odvolacími
dôvodmi a rozsahom odvolania, podaného v rámci odvolacej lehoty (§ 205 ods. 3 OSP), ktoré zákonné

procesné kritériá spĺňalo len odvolanie žalobcu v podaní jeho právnej zástupkyne na č.l. 376-378 spisu,
nie však dodatočne doručené podanie na č.l. 394 a nasl. spisu. Súčasne odvolací súd poukazuje na
opakované splnenie procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa ust. § 120 ods. 4 OSP
(naposledynapojednávaní29.mája2014,č.l.351spisu),podľaktoréhosúdjepovinnýokremvecípodľa
odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do

vyhláseniauznesenia,ktorýmsakončídokazovanieavoveciach,vktorýchsanenariaďujepojednávanie
(§115a)najneskôrdovyhláseniarozhodnutiavovecisamej,pretoženadôkazyaskutočnostipredložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom
len za podmienok uvedených v § 205a. Žalobca k doplneniu odvolania (okrem nedodržania odvolacej
lehoty) pripojil nový dôkaz, čestné prehlásenie Ing. Q. O., datované 12.10.2014, vo vzťahu ku ktorému

však netvrdil ani nepreukázal niektorú z taxatívne stanovených podmienok podľa § 205a ods. 1 OSP,
len za splnenia ktorých by bolo možné odvolacím súdom prihliadať na nové skutočnosti a nové dôkazy,
ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. Ide o premietnutie procesného systému neúplnej
apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd pri rozhodovanína doplnenie odvolania žalobcu vrátane doloženého listinného dôkazu (č.l. 394-395 spisu) nemohol
prihliadať a zhodnocoval napadnutý rozsudok okresného súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, len v
rozsahu a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní na č.l. 376-379 spisu, a to tých relevantných

dôvodov, ktoré mali väzbu na skutkový stav uzavretý pred súdom prvého stupňa, ktorým bol odvolací
súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP).

Na podporu vyššie zdôvodneného postupu v odvolacom konaní krajský súd podporne poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.06.2012, sp.zn. 6Cdo 30/2012, v zmysle

ktorého „uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 OSP".

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že za nosnú spornú otázku vymedzil, kto je nositeľom
dôkazného bremena vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie 2.800,- Eur s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia, a to za skutkových a právnych súvislostí v danej veci. Krajský súd
už v skoršom, zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že vo všeobecnosti sa dôkazným bremenom rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z

tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa
hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti ani o tom,
že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom

účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky;
ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Podľa judikatúry vyšších všeobecných
súdov podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia zistený (§ 451
ods. 1 OZ). Záväzkový právny vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných

predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného),
protiprávnosť získaného bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu
(postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou
osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten,
kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pre záver o (ne)dôvodnosti nároku

uplatňovaného žalobcom voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho
dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 OZ), bolo treba, aby žalobca
preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j., aby
preukázal,žežalovaný(vakejkonkrétnejvýške)bezdôvodnéobohateniezískal,žemu(vakejkonkrétnej
výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a

vznikom majetkovej ujmy (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája
2012, sp.zn. 7Cdo 117/2011). Je možné súhlasiť so žalobcom, že primárne uniesol dôkazné bremeno,
avšak len vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovanému oproti základnej ZOD zaplatil viac o 2.800,- Eur, keď v
ZOD bola dojednaná cena diela 43.117,27 Eur, no v skutočnosti žalovanému zaplatil 45.917,27 Eur. V
konečnom dôsledku však žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že z celkovo zaplatenej sumy časť

vo výške 2.800,- Eur tvorila bezdôvodné obohatenie, ktoré by mu mal žalovaný vydať, keďže žalovaný
v rámci obrany proti žalobe dostatočne preukázal, že pre žalobcu poskytol stavebné práce kvalitatívne
i kvantitatívne vo väčšom rozsahu, než ako vyplývalo zo základnej ZOD, uzavretej 07.10.2012. V tomto
smere okresný súd v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení z 24.10.2013 doplnil a
zameral dokazovanie práve k obrane žalovaného a v napadnutom rozsudku podrobne skutkovo i právne

zdôvodnil svoje zistenia a závery o unesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k poskytnutému
tvrdeniu, že pre žalobcu vykonal ďalšie stavebné práce na predmetnom diele tak ako vyplývajú najmä z
popisu prác na č.l. 45 spisu v spojení s výpoveďou žalobcu, svedka Ing. Q. O., listiny na č.l. 134 spisu a
objednávky žalovaného z 15.01.2010. Išlo tiež o listinný dôkaz na č.l. 46 spisu, vystavený a podpísaný
žalobcom, obsah ktorého dotvrdzoval, hoci časovo dodatočne, dohodu účastníkov o naviac prácach.

Odvolací súd v zhode so závermi okresného súdu akcentuje výpoveď svedka Ing. Q. O., v rozhodnom
čase zástupcu žalobcu, ktorý na pojednávaní 05.06.2012 (č.l. 152-157 spisu), po riadnom procesnom
poučení svedka podľa § 126 OSP, potvrdil tak vykonanie naviac prác žalovaným, nad rámec ZOD, ako
aj akceptovanie ich ceny v rozsahu 2.800,- Eur. Svedok výslovne uviedol: „Vzhľadom k tomu, že prácenaviac požadovali vlastníci bytov a práce boli urobené, a spoločenstvo bolo spokojné s rekonštrukčnými
prácami na bytovke, tak si myslím, že peniaze vo výške 2.800,- Eur, ktoré boli vyúčtované žalovaným a
boli mu zaplatené, mu patria. Čo sa týka predmetu písomnej zmluvy o dielo ako aj všetkých objednaných

prác,takžalovanýichurobilvporiadku.Všetkojeuždorobené".IsvedkyňaP.F.napojednávaní29.mája
2014 (č.l. 348-352 spisu) potvrdila, že „na pokyn Ing. O. bola preto zálohová faktúra na sumu 2.800,- Eur
zlikvidovaná resp. zrušená a bola predložená táto platba novou fakturáciou žalovaného na sumu 2.800,-
Eur, ktorá sa týkala vyúčtovania ďalších prác. Tak isto k faktúre na sumu 2.800,- Eur bol doložený aj
rozpis prác, ktorých sa faktúra týkala". Aj z týchto dôkazov, ktoré okresný súd v prvostupňovom konaní

správne zhodnocoval spolu s ďalšími vykonanými, najmä listinnými dôkazmi tak jednotlivo ako aj v
ich vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v súvislosti so sporom účastníkov
v prvostupňovom konaní najavo, za dodržania postupu v zmysle § 132 OSP, správne vyhodnotil, že
žalovaný v prvostupňovom konaní dostatočne preukázal svoju obranu voči žalobe, t.j. že suma 2.800,-
Eur, ktorá mu bola vyplatená žalobcom nad rámec pôvodne dojednanej ceny diela (vo výške 43.117,27
Eur), mu patrí titulom objednaných, vykonaných a odovzdaných stavebných prác, ktoré predstavujú

práce naviac. I z tohto záveru bola existencia dôkazného bremena nepochybne na strane žalobcu a bolo
vecne správne konštatovanie okresného súdu, že žalobca dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného v rozsahu 2.800,- Eur, podľa stavu k momentu rozhodovania súdu, a to
na úkor žalobcu, ktoré by mal žalovaný žalobcovi vydať, neuniesol. Z tohto relevantného záveru potom
okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol a odvolací súd predmetné rozhodnutie

súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP).

Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena
tiež uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo napokon na strane
žalobcu. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho

neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov
(vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, buď v
dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo
v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia účastníkom konania, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi,
na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie

skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný
vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov
je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že
účastník dôkazy neprodukuje v predpísanom procesnom štádiu prvostupňového konania (§ 120 ods. 4,

§ 205a ods. 1 OSP).

K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je
potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav

neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval
správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval
právne normy o bezdôvodnom obohatení v § 451 a nasl. OZ a vo vzťahu k obrane žalovaného najmä
ust. § 536 a nasl. OBZ o zmluve o dielo.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že za daného dôkazného skutkového a právneho medzi

účastníkmi, keď došlo v rozhodnej dobe medzi nimi ku konsenzu ohľadom vykonaného diela i naviac
prác,takpokonzumovanívzájomnýchprávapovinnostídohodnutýchmedziúčastníkmi,niejemožnésa
úspešne zo strany žalobcu ako jedného z účastníkov tohto už zrealizovaného konsenzuálneho právneho
vzťahu, hmotnoprávne založeného v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, následne, spätne
domáhať prehodnotenia tohto uzavretého a už konzumovaného konsenzu, po vzájomne poskytnutom

adekvátnom protiplnení, zrejme z titulu zmeny názoru na obsah dohôd po zmene štatutárneho zástupcu
žalobcu. V tomto smere odvolací súd tiež dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde
v občianskom súdnom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového (nieskutočného) stavu tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na
prístup k súdu, právo na súdnu ochranu, nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní a jeho celkového vyznenia podporne a
primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn.
5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Zdôkaznejsituácievprvostupňovomkonanívoväzbenavyvodenézáverytakokresnéhoakoikrajského
súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v
meritórnom výroku o zamietnutí žaloby, ako i na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania s tým,

že o ich náhrade bude rozhodnuté v ďalšom procesnom štádiu konania (§ 219 ods. 1, 2 OSP).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 4 OSP v spojení s ust. § 151 ods. 3
OSP tak, že vzhľadom na zvolený postup prvostupňového súdu bude tento súd rozhodovať aj o trovách
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolací súd prijal v senáte hlasovaním pomerom 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.