Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712205626
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2712205626.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

Dušana Čima a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: WM Consulting & Communication, s.r.o.,
921 01 Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 34127798, zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Roman
Kvasnica, advokát, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, proti žalovanému: G. D., nar. XX. S. XXXX, bytom
T., E. L.. XXX/XX, o 1.445,33 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Skalica z 22. januára 2013 sp. zn. 1C/280/2012-65 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu
z 9. decembra 2013 č. k. 1C/280/2012-93 a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Skalica zo 17.
decembra 2013 č. k. 1C/280/2012-98 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia k nemu v napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e .

Dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že určuje za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti
zmluvnú podmienku z čl. I bodu 1 zmluvy Slovenskej sporiteľne, a.s., Bratislava, Tomášikova 48 a
žalovaného o splátkovom úvere č. 0252807310 z 11. mája 2006, nazvaného „Základné podmienky“ v
znení : „Dlžník je povinný plniť Poplatok za správu úveru: 50 Sk, mesačne“.

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu trov prvostupňového konania v sume 666,70 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume
86,50 eur na iných trovách, a to splnomocnenkyni žalobkyne, všetko do 3 dní.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom z 22. januára 2013 (tým pôvodným, ďalej tiež len „prvý rozsudok“) súd prvého
stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.775,23 eur, 17,7% úrok ročne zo sumy
1.279,04 eur od 3. mája 2012 do zaplatenia, 8% úrok z omeškania ročne zo sumy 1.279,04 eur od
3. mája 2012 do zaplatenia a náhradu trov konania splnomocnencovi žalobkyne a to trovy právneho
zastúpenia v sume 666,70 eur a iné trovy v sume 86,50 eur, všetko do 3 od právoplatnosti rozsudku; II.
vo zvyšku žalobu zamietol (v časti požiadavky na poplatky vyjadrené sumou 166,29 eur a úroku i úroku
z omeškania z takejto sumy).

Opravným uznesením z 9. decembra 2013 písomné vyhotovenie prvého rozsudku opravil tak, že jeho

úvodná časť pri označení zástupcu žalobkyne namiesto splnomocnencom: JUDr. Peter Kvasňovský, so
sídlom Hatalova 12/C, 831 03, Bratislava, IČO: 31 818 331, správne znie „... advokátom: JUDr. PeterKvasňovský, advokát, so sídlom Šancova 56, 811 05 Bratislava, IČO: 31 818 331...“ a vo výroku v
časti označenia zástupcu žalobkyne namiesto splnomocnencovi žalobkyne správne znie: „...advokátovi
žalobkyne...“ s tým, že ostatné časti rozsudku zostávajú nezmenené.

Dopĺňacím rozsudkom zo 17. decembra 2013 určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o
splátkovom úvere č. 0252807310 zo dňa 11. mája 2006 v článku I. Základné podmienky, v bode 1,
ktorej obsahom je povinnosť žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť žalobkyni ako dodávateľovi poplatok
za správu úveru v sume 50 Sk (1,66 eur) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Prvý rozsudok odôvodnil vo veci samej právne ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 písm. a/, b/, c/, d/ a e/, § 4 ods. 2 písm. g/, ods. 4 a 5 zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 až 4 a § 517 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) účinného v čase uzavretia zmluvy
účastníkov o splátkovom úvere (ďalej len úverová zmluva), viacerými ustanoveniami úverovej zmluvy
i všeobecných obchodných podmienok žalobkyne, osvojujúc si tiež rozhodovaciu líniu reprezentovanú

rozhodnutím Vrchného Krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája 2011 v obdobnej tzv. spotrebiteľskej veci,
vedenej takýmto súdom pod sp. zn. 17 U 192/10. Vecne mal za to, že úverová zmluva mala charakter
spotrebiteľskej zmluvy a konkrétne i spotrebiteľského úveru, na ktorý dopadala aj úprava zo zákona
o spotrebiteľských úveroch (čo nespochybňovala ani žalobkyňa). Nad rámec teoretického rozboru
inštitútov spotrebiteľských zmlúv aj úverov konštatoval, že úverová zmluva požiadavkám kladeným na

ňu zákonom zodpovedala až na zmluvné podmienky oprávňujúce žalobkyňu požadovať (a žalovaného
v pozícii spotrebiteľa platiť) rôzne poplatky (v zmluve bližšie konkretizované len u poplatku za správu
úveru), ktoré boli ale podľa názoru súdu prvého stupňa neprijateľnými, keď napr. poplatku za vedenie
úverového účtu nezodpovedá žiadne skutočné protiplnenie banky a takýto poplatok slúži len banke
(výhradne jej záujmom a účtovným účelom) a podobne je to s poplatkom za upomienku (na ktorý

niet zákonného nároku a nemôže veriteľovi patriť za stavu, ak tento uplatňuje paušálnu náhradu ujmy
za omeškanie). Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. ods. 3 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a iba paušálnym
poukazom na Vyhlášku č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátsku tarifu), vecne len nepatrným neúspechom
žalobkyne a rekapituláciou tejto vzniknutých trov na právnej službe a súvisiacich náhradách.

Opravné uznesenie k prvému rozsudku bolo právne odôvodnené ust. §§ 164 O. s. p. a vecne len
potrebou opravy zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti rozsudku ako aj opisovacej chyby vo výroku
písomného vyhotovenia rozsudku.

Dopĺňací rozsudok odôvodnil právne ust. § 53 ods. 1 až 4, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 O. z.; § 153 ods.
4 a § 166 ods. 1 až 3 O. s. p.; čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) a poukazom na § 23a
ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v
spojených prípadoch C-240/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, vecne najmä zotrvaním na názore o
neprijateľnosti už vyššie priblížených zmluvných podmienok a opomenutím vysloviť takúto neprijateľnosť
aj vo výroku prvého rozsudku.

Proti obom rozsudkom (prvému i dopĺňaciemu) podala včas odvolanie iba žalobkyňa.

Prvý rozsudok napadla len v zamietajúcej časti vo veci samej a dopĺňací rozsudok v celom rozsahu
s návrhom na zrušenie prvého rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie (s alternatívou v podobe zmeny rozsudku a vyhovenia žalobe i tam, kde tak súd
prvého stupňa urobiť odmietol) a so zrejmým návrhom na jednoduché zrušenie dopĺňacieho rozsudku,

vytýkajúc súdu prvého stupňa predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, ako aj vyvodenie
z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení a do tretice i porušenie práva účastníkov
na spravodlivé súdne konanie (ku ktorému malo prísť upretím účastníkom práva na dostatočné
odôvodnenie zvoleného spôsobu rozhodnutia). V prípade námietok vadným právnym posúdenímveci i nedostatočnosťou odôvodnenia namietala predovšetkým priamou nepoužiteľnosťou záverov z
okresným súdom uvádzaného nemeckého rozhodnutia, keďže použitá mala byť odchylná tuzemská
úprava z O. z., zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o platobných službách (zákona č. 492/2009

Z. z.). Z tých prvý vo výpočte neprijateľných podmienok podmienku určenú za neprijateľnú súdom prvého
stupňa neobsahoval a ďalšie dva účtovanie poplatkov používateľom platobných služieb pripúšťajú
(nezakazujú), pričom okresný súd svoj opačný názor neoprel o žiadne ustanovenie slovenského
právneho poriadku a v odôvodnení prvého rozsudku ani neanalyzoval, či výška poplatku za správu
úveru je v rozpore s dobrými mravmi a či žalovaný za príslušný poplatok obdržal od žalobkyne službu,

rovnako ako ani nevyzval žalobkyňu, aby rozsah služieb uhrádzaný vo forme poplatku za správu úveru
objasnila. Odvolaním proti dopĺňaciemu rozsudku potom súdu prvého stupňa vytkla i neposudzovanie
ním veci aj podľa Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej tiež „Obch. z.“), majúc za to že na zmluvný vzťah, uzavretý medzi žalobkyňou a žalovaným
vzhľadom k dátumu jeho uzavretia (11.5.2006) nie je možné aplikovať ust. § 52 - § 54 O. z., a to ani s
poukazom na zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ani vzhľadom na ust.§ 879j O. z. a v ďalšom

argumentovala aj nemožnosťou vyhodnotenia okresným súdom uvádzaných zmluvných podmienok za
neprijateľné a celkovým vylúčením takýchto podmienok zo súdneho prieskumu s poukazom na to, že
aj keby zmluvný vzťah účastníkov bol založený po 1. januári 2008, problematizovaný poplatok sa týkal
hlavného predmetu plnenia, jeho výška bola primeraná, bolo za ním poskytovanie reálnych služieb a
plnení a dojednanie o poplatku bolo vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. So zreteľom k nedostatku

slovenskej judikatúry treba potom vychádzať z názorov v odbornej tlači (nakoľko i ochrana spotrebiteľa
má svoje medze).

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Právoplatným uznesením Krajského súdu v Trnave z 30.9.2014 č. k. 10Co/44/2014-147, 10Co/382/2014
odvolací súd pripustil, aby do konania namiesto dovtedajšej žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.,

Bratislava, Tomášikova 48) ako nová žalobkyňa vstúpila WM Consulting & Communication, s.r.o., 921
01 Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 34127798, majúc za to, že z návrhu žalobkyne a novej veriteľky
na zmenu účastníka konania a zo Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi nimi bezpečne
vyplýva, že v priebehu konania došlo k právnemu úkonu sledujúcemu prevod pohľadávky vo výške istiny
1.445,32 eur s príslušenstvom so všetkými právami s ňou spojenými voči dlžníkovi - žalovanému (ktorá

je predmetom tohto konania) zo žalobkyne na novú veriteľku, ktorou je osoba majúca vstúpiť do konania
namiesto pôvodnej žalobkyne.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. vec v medziach oboch
odvolanížalobkyne(súcpritomviazanýidôvodmiodvolaní),tedaspreskúmanímsprávnostirozhodnutia
prvým rozsudkom vo výslovne napadnutej časti vo veci samej, kde došlo v prvom stupni k zamietnutiu

žaloby a tiež čo do rozhodnutia o trovách konania (majúceho povahu rozhodnutia závislého na čo i len
čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a dopĺňacieho rozsudku v celom rozsahu (keďže týmto
bolo rozhodnuté „len“ o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky; povaha takéhoto rozhodnutia aj bez
ohľadu na jeho vydávanie - pokiaľ súd k záveru o takejto potrebe dospeje - bez návrhu prakticky vylučuje
možnosť len obmedzeného prieskumu správnosti, nakoľko tu konkrétna zmluvná podmienka môže byť

iba neprijateľnou a preto neplatnou alebo naopak prijateľnou a preto platnou - rozumej nič medzitým a
do tretice rozhodnutie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky a rozhodnutie o tzv. zvyškovom zamietnutí
žaloby mali taktiež charakter rozhodnutí na sebe vzájomne závislých). Urobil tak podľa § 214 ods. 1 O.
s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu síce šlo o vec samu, na druhej strane ale bez potreby
dopĺňania či opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol vec pred vydaním

prvého rozsudku na pojednávaní a neskoršie vydanie dopĺňacieho rozsudku bez pojednávania nebolo
sprevádzané potrebou doplnenia alebo zopakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý
verejný záujem), pričom dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej
treba považovať za správny prakticky bez výhrad (hoc aj so zjavnou potrebou doplnenia argumentácie

súdu prvého stupňa) a ďalšie dve závislé rozhodnutia (o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o
trovách konania) s menšími výhradami, nemajúcimi však vplyv na spôsob rozhodnutia v prvom stupni (tu
rozumej 1. určenie zmluvnej podmienky za neprijateľnú a 2. uloženie tzv. náhradovej povinnosti v konaní
prevažne neúspešnému žalovanému a to práve sumami ustálenými v prvom rozsudku), pretože súdprvého stupňa si aj podľa názoru odvolacieho súdu otázky urobené tiež predmetom odvolacieho konania
v prejednávanej veci zodpovedal správne (čo bolo namieste uzavrieť navzdory nutnosti čiastočného
stotožneniasasvýhradamiodvolateľkykodôvodneniupredovšetkýmprvéhorozsudku,oprotitomuvšak

i navzdory evidentnému nesúhlasu žalobkyne s tým, čo na adresu tzv. bankových poplatkov už zaznelo
od súdu prvého stupňa a ešte i zaznie v ďalšej časti).

V prvom rade sa žiada uviesť, že pôvodná žalobkyňa (Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova
48) platne postúpila predmetnú pohľadávku z úveru aj s príslušenstvom a všetkými právami s ňou
spojenými žalobkyni (WM Consulting & Communication, s.r.o., 921 01 Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO:

34127798) Zmluvou o postúpení pohľadávky č. 0976/2014/CE zo 14.5.2014, z čoho vyplýva aktívna
vecná legitimácia žalobkyne v prejednávanej veci.

Hoci tunajší súd už tradične považuje nedostatky v odôvodňovaní súdnych rozhodnutí za jeden
z postupov súdov, ktorými sa účastníkom konania odníma reálna možnosť konať pred súdom (v
podobe zásahu do tej zložky práva na spravodlivé súdne konanie, ktorou je právo účastníka a
jemu zodpovedajúca povinnosť súdu na poskytnutie uspokojivého a aspoň objektívne presvedčivého

odôvodnenia - nepodceňujúc pritom rozhodne ani právnu stránku veci, prečo bolo potrebné rozhodnúť
práve určitým spôsobom), závery takejto skoršej judikatúry (od ktorých dosiaľ nevznikol dôvod
ustupovať, tu pre prípad záujmu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 25. apríla 2013 sp. zn.
10Co/20/2012) sa zjavne žiada doplniť tým, že na zaťaženie konania (resp. presnejšie jeho výsledku) tu
diskutovanouvadoutrebausudzovaťlenvprípadochabsolútnejnezrozumiteľnostialebonepodloženosti

úvah súdu nižšieho (tu prvého) stupňa, ktorými sa malo dospieť k nevyhnutnosti rozhodnutia práve
neskôr namietaným spôsobom. U zákonnej požiadavky na vypravenie rozhodnutia súdu aj právnou
argumentáciou o prípad skoršej nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov alebo aj nezrozumiteľnosť
(tu por. i § 221 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005) ale ide len
vtedy, ak rozhodnutie neobsahuje žiadne právne zdôvodnenie zvoleného spôsobu rozhodnutia alebo len

zdôvodnenie ustanoveniami zjavne sa na konkrétnu vec nevzťahujúcimi (čo ale nie je prípad možných
medzier vo výpočte rozhodných ustanovení právnych prepisov, medzier v ich výklade alebo prípadného
neprijímania poskytovaného výkladu a polemizovania s ním niektorým z účastníkov konania).

Pretože súd prvého stupňa sa v odôvodnení oboch svojich rozsudkov odvolal aj na ustanovenia
O. z. o spotrebiteľských zmluvách a tiež zákona o spotrebiteľských úveroch (u ktorého dopad

na prejednávanú vec nepopieral žiaden z účastníkov) a hľadanie korektných odpovedí na otázky
dostatočnosti poskytnutého výkladu použitých ustanovení, ako aj opodstatnenosti doplnenia takejto
argumentácie súdu prvého stupňa odkazom na jedno z cudzozemských rozhodnutí v spotrebiteľských
veciach boli práve úlohou odvolacieho súdu, majúceho sa postarať tiež o vyporiadanie sa aj s
nadneseným problémom nepoužitia všetkej rozhodnej úpravy, o porušenie práva na spravodlivé konanie

tu nešlo.

Odvolacie námietky nesprávnosťou (neúplnosťou) právneho posúdenia veci v dôsledku nepoužitia (zo
strany súdu prvého stupňa) aj Obch. z. a zákona o platobných službách boli potom bezzákladnými.
S prvou z nich sa tunajší súd vyporiadal už v minulosti a to s prijatím stále aktuálneho záveru,
vyjadreného tak, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len

vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov
v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie (tu por. napr. uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44), ktorý v prejednávanej veci možno doplniť i
tak, že úprava v Obch. z. musí vo vzťahoch za účasti spotrebiteľa celkom logicky ustúpiť aj špecifickej
úprave prijatej práve za účelom ochrany spotrebiteľa (pravidlo „lex specialis derogat lex generalis“,

pričom tu predpisom všeobecnej povahy treba samozrejme rozumieť Obch. z. ako zákon upravujúci
len všeobecný zmluvný typ zmluvy o úvere a predpisom špeciálnym naopak zákon o spotrebiteľských
úveroch). Druhá z námietok bola potom v tejto veci celkom nepríhodnou, keď odvolávajúcej sa žalobkyni
podľavšetkéhouniklo,žezákonč.492/2009Z.z.oplatobnýchslužbáchaozmeneadoplneníniektorých
zákonov nadobudol účinnosť až 1. decembra 2009 (v tejto súv. por. čl. XXI zákona, o ktorom tu je reč) a

prostriedkom na obhájenie tzv. bankových poplatkov vo vzťahu založenom úverovou zmluvou uzavretou
viac než tri a pol roka predtým (už 11. mája 2006) byť nemohol.Uspieť nešlo ani s námietkou, podľa ktorej zmluvná podmienka označená súdom prvého stupňa za
neprijateľnú, takou byť nemôže, pretože O. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok takúto podmienku neobsahoval, či dokonca s

námietkou z odvolania proti dopĺňaciemu rozsudku, že na zmluvný vzťah, uzavretý medzi pôvodnou
žalobkyňou a žalovaným vzhľadom k dátumu jeho uzavretia (11.5.2006) nie je možné aplikovať ust. §
52 - § 54 O. z., a to ani s poukazom na zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ani vzhľadom
na ust.§ 879j O. z..

Úprava normami spotrebiteľského práva totiž nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej
sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov).

Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem O. z. bol
už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v
rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom
znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv.
typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa

má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/
neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje

predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho
ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré
sú v rozpore s dobrými mravmi. Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale
znamenalo, že už v čase uzavretia úverovej zmluvy pôvodnej žalobkyne a žalovaného z prejednávanej
veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie

najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa
vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 (teda ešte pred
uzavretím zmluvy) skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej
už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch.
z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý

čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava
pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci).

Súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy bolo ako ustanovenie
§ 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (neskôr ods. 4) rovnakého paragrafu
zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho
odseku 4, dnes ods. 5, za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý
bez možnosti nazerania naň ako na úplný a uzavretý, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej
vete ustanovenia), teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich

najkrikľavejšie porušenia rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv
a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i
dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských
zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa
možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda

obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám
profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho
práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na
vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky
do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu

právnu úpravu dotvorili výkladom. Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe potom pri jej
náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i odhliadajúc od úpravy
v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni tzv. komunitárneho (alebo tiež únijného) práva.Odvolací súd napokon nezdieľa ani ten názor prezentovaný odvolateľkou, podľa ktorého by v prípade
teoretického uzavretia úverovej zmluvy po 1.1.2008 podmienka určená za neprijateľnú súdom prvého
stupňa v prejednávanej veci mala byť vylúčenou z prieskumu súdom v rámci spotrebiteľskej ochrany

preto, že opačný postup by mal byť odporujúcim úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 vety druhej O. z.,
keďže takto podľa neho ustanovenie zákona použité na podporu argumentácie z odvolania vykladať
nemožno.

Zákonnú formuláciu, o ktorú tu ide, vyjadrenú slovami „to neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,

jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané“, totiž nejde vykladať
izolovane od prvej vety ustanovenia, ktorého je takáto formulácia súčasťou, formulovanej tak, že
„spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").“
Podstatou takejto úpravy pri jej najkomplexnejšom chápaní tak nemôže byť vylúčenie zmluvných
podmienok, zodpovedajúcich parametrom z ust. § 53 ods. 1 vety druhej O. z., zo súdneho prieskumu

ich prijateľnosti (či opaku v podobe neprijateľnosti), ale ňou je len formálne oslabenie zákazu zanášania
takýchto podmienok do spotrebiteľských zmlúv v tom smere, že takéto podmienky sa do spotrebiteľskej
zmluvy dostať môžu a nemusia byť považované za neprijateľné apriori (bez ďalšieho), i keď kritérium
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa napĺňajú,
nakoľko tu za významné treba považovať i to, že podstata takýchto podmienok bola pre spotrebiteľa

poznateľnou už v čase vstupovania ním do zmluvného vzťahu a spotrebiteľ sa pre uzavretie zmluvy
rozhodol s plným vedomím trvania jeho zmluvného partnera na príslušnej podmienke. Za predpokladu,
že ide o takto posudzovateľný prípad, potom treba (najmä preto, že aj pri takomto ponímaní pôjde o
nepochybnéoslabenieochranyposkytovanejnesporneslabšejstranespotrebiteľskéhovzťahu)osobitnú
pozornosť venovať tomu, či parametre definujúce podmienku spôsobom zakladajúcim predsa len nižšiu

ochranu spotrebiteľa sú v konkrétnej veci prítomné. O prípad takejto prítomnosti (tak, ako ich má na
mysli rozoberané ustanovenie zákona) by tu ale podľa odvolacieho súdu rovnako nešlo. Navyše tu bol
tiež neprehliadnuteľný problém s možnosťou kvalifikácie úkonov majúcich sa spoplatňovať ako hlavného
predmetu plnenia alebo prinajmenšom niečoho, čo sa takéhoto hlavného predmetu má týkať, pretože
pokus o takúto interpretáciu by mohol skončiť len v jednej z dvoch slepých uličiek, z ktorých tou prvou

by bolo vydávanie za hlavný predmet plnenia úplne všetkého, čo sa môže pri úverovom kontrakte udiať
(rozumej každého jednotlivého úkonu) a tou druhou vydávanie za niečo, čo sa týka hlavného predmetu
plnenia, taktiež takmer všetkého, teda i toho, čo môže mať so samotným záujmom spotrebiteľa získať
na niečo od banky finančné prostriedky súvis len celkom okrajový alebo i žiadny (to za stavu, keď
predmetom zmysluplnej diskusie nemôže byť, že jedna i druhá z tu ponúkaných interpretácií významovo

popiera účel úpravy, ktorou je len zníženie spotrebiteľskej ochrany a nie jej úplné vylúčenie).

Práve ostatný spomínaný aspekt bol potom rozhodujúcim i pre posúdenie toho, či v prejednávanej veci u
podmienky predstavovanej poplatkom za správu úveru došlo k naplneniu kritéria definovaného v zákone
slovami „podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia“. Odvolací súd však poznamenáva, že
podľa § 879j O. z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom

2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však
posudzujú podľa doterajších predpisov.

Z uvedeného vyplýva, že ostatne citovaná zákonná úprava dopadá len na nároky z predmetnej úverovej
zmluvy vzniknuté po 1.1.2008.

V tomto prípade potom odvolací súd má jednak za to, že u podraďovania zmluvných podmienok pod

režim ust. § 53 ods. 1 vety druhej O. z. a posudzovania toho, či sa týkajú hlavného predmetu plnenia,
je namieste skôr reštriktívnejší (zužujúci) výklad, keďže len ten zamedzí tomu, aby sa spod režimu
zvýšenej ochrany normami spotrebiteľského práva vymaňovali aj podmienky, ktorých súvis s hlavným
predmetom plnenia možno vybadať len vo všeobecnej rovine a ktoré často slúžia len organizačnému
zabezpečovaniu podnikateľskej činnosti toho, kto do zmluvného vzťahu so spotrebiteľom vstupuje,

okrem toho však je tu nezanedbateľný tiež rozmer problému akcentovaný už súdom prvého stupňa,ktorým je to, že i pri posudzovaní následnej otázky prijateľnosti zmluvnej podmienky je takpovediac
kľúčovým to, či konkrétne dojednanie predstavuje prínos pre obe strany spotrebiteľského vzťahu.

Korektné odpovede na obe takéto otázky mali povahu tzv. spojených nádob a prvá musela znieť

tak, že podmienka spočívajúca v dojednaní práva banky (a povinnosti klienta) na poplatok za správu
úveru sa hlavného predmetu plnenia vo vyššie opisovanom ponímaní priamo netýka, pretože hlavným
predmetom plnenia je tu poskytnutie úveru (zo strany banky) a jeho splácanie (zo strany klienta), vedenie
evidencie o priebehu čerpania a splácania úveru je logickou súčasťou podnikateľskej činnosti na poli
bankovníctva, zahrnuteľnou do odplaty za poskytnutie disponibilných finančných prostriedkov veriteľa

dlžníkovi (rozumej do úrokov majúcich zohľadniť i tu diskutované obslužné činnosti bez toho, aby tieto
bolo treba honorovať osobitne a tým zvyšovať celkovú cenu požičiavaných peňazí) a ak sa má hlavného
predmetu plnenia týkať poplatok za správu úveru, bude sa ho týkať prakticky každá podmienka súvisiaca
s tým, že tu ide o úver (ktorý príliš široký výklad ale zjavne je v rozpore s účelom úpravy, ktorým je
zabezpečenie čo najväčšej možnej ochrany spotrebiteľa). Odpoveď na druhú otázku potom v zhode so
súdom prvého stupňa bolo možné sformulovať tak, že kritériu prijateľnosti podmienky a rovnovážnosti

práv a povinností strán spotrebiteľského vzťahu nezodpovedá podmienka o poplatku, ktorý nemá pre
spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos a za ktorý sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia, ale takáto
podmienka slúži výlučne záujmu zmluvného partnera spotrebiteľa na maximalizácii zisku spojeného s
existenciou zmluvného vzťahu.

Preto bolo zamietnutie žaloby v napadnutej časti, rovnako ako aj určenie súdom prvého stupňa

spochybnenej zmluvnej podmienky za neprijateľnú potrebné považovať za správne a namieste bolo v
takýchto častiach prvý rozsudok v znení opravného uznesenia k nemu i dopĺňací rozsudok podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť, v prípade prvého rozsudku priamo a u dopĺňacieho rozsudku s jeho len
formálnou právnou zmenou bez zmeny podstaty rozhodnutia za použitia ust. § 220 O. s. p., keďže v
tomto prípade bolo treba napraviť opomenutie súdu prvého stupňa vysloviť podmienku aj za neplatnú

(nielen neprijateľnú) a pre rozhodovanie odvolacieho súdu až po 1. júni 2014 reagovať tiež na zmenu v
právnej úprave, v dôsledku ktorej je tu povinnosť do výroku rozsudku prevziať presné znenie podmienky
určenej za neprijateľnú /v tejto súv. por. i čl. II a VIII zákona č. 106/2014 Z. z./.

U rozhodnutia o trovách konania bolo potom treba zosúladiť príslušný čiastkový výrok prvého rozsudku s
platnou úpravou procesného práva, ktorá predpokladá na jednej strane rozdelenie priznávanej náhrady

na trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, avšak s povinnosťou v jednom i druhom prípade uložiť
povinnosť na zaplatenie náhrady žalobkyni a na strane druhej určenie advokáta alebo tzv. advokátskej
obchodnej spoločnosti len za platobné miesto (nie konečného adresáta) náhrady; čo bolo dôvodom, pre
ktorý odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania ako inak vecne správny podľa §
220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom bol v ňom plne úspešným žalovaný (žalobkyňa
s odvolaním nezaznamenala ani čiastočný vecný úspech) a bol to tak on, komu vzniklo právo na
náhradu jeho trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaný však nepodal návrh na
priznanie mu náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a túto ani (pre prípad vzniku trov, zo spisu sa však
nepodávajúcich)vzákonomustanovenejlehote(trochpracovnýchdníodvyhláseniarozsudku)nevyčíslil

(ktorým spôsobom by ešte jedine šlo nahradiť nedostatok skoršej aktivity), preto mu odvolací súd
náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.