Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. august 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/115/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207818
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2708207818.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO : 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grősslingova 4, IČO : 36864421,
proti povinnej R. E., nar. XX.X.XXXX, bytom X., T. XXXX/XX, o 265,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 10. novembra 2011, č. k. 2 Er/4965/2008 - 35,
takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením napadnutým odvolaním vyhlásil exekúciu neprípustnou a zastavil ju
a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Exekútorský

úrad, Bratislava, Záhradnícka 60, náhradu trov exekúcie vo výške 39,50 eur do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

Rozhodnutie odôvodnil ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a neprípustnosť exekúcie z
iného dôvodu, pre ktorý ju nemožno vykonať, ktorým je neúčinný exekučný titul. Vychádzal pritom
z toho, že na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

v Bratislave z 9.7.2008, sp. zn. SR/06213/08 poveril 16.1.2009 poverením č. 5206005430 súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad, Bratislava, Záhradnícka 60, vykonaním exekúcie.
Zo Zmluvy o úvere č. 3440852, uzavretej medzi účastníkmi exekučného konania 30.8.2007, ktorej
súčasťou boli aj obchodné podmienky vyplýva, že v bode 17. je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Uvedená rozhodcovská doložka síce dáva možnosť
výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ktorý výber je však daný len tomu

účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi to býva dodávateľ, resp. veriteľ, kto podá návrh na
začatie konania proti spotrebiteľovi. Veriteľ na základe tejto doložky môže predložiť vec na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tým súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak dôjde k
výberurozhodcovskéhosúdužalujúcimdodávateľom,jespotrebiteľnútenýsapodrobiťrozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovskú doložku posúdil neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Vyslovil,

že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodovať, z ktorého dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je neúčinný, tým
je daný rozpor exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vzhľadom
k tomu, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi zistil, že exekučný titul
má nedostatky a zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom, zastavil exekúciu dodatočne v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. O

trovách konania rozhodol podľa § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 a § 196 Exekučného poriadku, keď súdnemu
exekútorovi priznal v zmysle jeho vyčíslenia spolu 39,50 eur pozostávajúcich z minimálnej odmeny 33,19eur v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. + 19% DPH 6,31 eur. Nepriznanie odmeny za
spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice vo výške 16,60 eur odôvodnil tým, že táto náhrada
nevyplýva z tretieho oddielu citovanej vyhlášky, ktorý rieši odmenu pri vylúčení súdneho exekútora z

vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie, t. j. nie je úkonom exekučnej činnosti odmeňovaným
podľa § 14 a § 15 citovanej vyhlášky. Odmenu zaplatiť oprávnenému uložil z dôvodu, že oprávnený
navrhol vykonať exekúciu na základe nespôsobilého exekučného titulu, z ktorého dôvodu jeho konanie
posúdil ako zavinenie oprávneným na zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a
vrátenie veci mu na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil rozhodnutím súdu nad rámec mu zverenej
právomoci, nepodaním návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatím svojim
postupom možnosti účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zisteným skutkovým stavom a tým,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ namietal, že všeobecný
súd, konajúci v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo po preskúmaní
súladu exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). Argumentoval tým, že zákonodarca priznal exekučným súdom právomoc posudzovať
zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku

v zmysle § 40 ods. 1 ZoRK. Okrem uvedeného, dlžníkovi nebránila žiadna okolnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecnému súdu. Uviedol, že exekučný súd porušil zásadu
viazanosti rozsudkom všeobecného súdu a rozhodcovského súdu (§ 159 ods. 2 O. s. p.). V rámci
prieskumu nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)
rozsudku všeobecného súdu a ani rozsudku rozhodcovského súdu, nakoľko nedisponuje právomocou

rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Poukázal na to, že ustanovenie § 45 ods. 2
ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní
a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. K zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia môže exekučný súd
pristúpiť len na návrh účastníka konania v zmysle § 45 ods. 1 ZoRK. Je však limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK. Namietal tiež, že exekučný
súd založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva a založil ho aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v
danom prípade neprípustné a nemožné. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.

Podľa odvolateľa, exekučný súd bol oprávnený skúmať len súlad plnenia priznaného rozhodcovským
rozsudkom s dobrými mravmi a nie súlad rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Argumentoval tým,
že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v
Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka a je preto absolútnym
obchodom. Nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, nakoľko

spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Definície spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až
zákonom č. 568/2007, ktorá novela nadobudla účinnosť 1.1.2008. Preto ju nie je možné považovať
za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v

znení platnom v čase jej uzavretia. Namietal záver súdu o rozhodcovskej doložke s tým, že povinná
nie je spotrebiteľom a keby aj bol súd názoru, že ide o spotrebiteľa, tak uzatvorená zmluva o
úvere obsahuje nevýhradnú rozhodcovskú doložku, preto nemôže byť považovaná za neprijateľnú.
Poukázal na odbornú literatúru, podľa ktorej rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
pre spotrebiteľa nevýhradná, t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi

rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde, nebude dotknutá ust. § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). V danom prípade má spotrebiteľ kedykoľvek právo
sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo
pre dodávateľa úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pričom z ust. § 53 ods. 4 písm. r)

Občianskeho zákonníka nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba
ho obmedziť, ktoré ustanovenie naviac vôbec neobmedzuje dodávateľa. Uviedol, že v zmysle príslušnej
smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné
právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložkyplne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal tiež na to, že súd posudzoval
vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania
zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, v ktorom konaní uznal

exekučnýtitulsúladným,apretonásledneudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.
Namietal, že súd prvého stupňa i napriek tomu, že neprišlo k zmene skutkového ani právneho stavu od
okamihu udelenia poverenia až do zastavenia exekúcie, exekúciu i napriek tomu zastavil. Nesúhlasil ani
s povinnosťou zaplatiť náhradu trov súdnemu exekútorovi.

Povinná ani súdny exekútor odvolací návrh nepodali a k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec v medziach odvolania, bez
pojednávania, pretože nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby
prejednania veci na pojednávaní (§ 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Predmetom konania je vyhlásenie exekúcie neprípustnou, jej zastavenie a trovy exekúcie.

Predovšetkým bolo potrebným zodpovedať otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským
rozsudkom, ktorú oprávnený namietal.

Zodpovedanie otázky viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom je potrebné hľadať vo
vzájomnom vzťahu § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 159
O. s. p. a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovenia § 35 zákona o rozhodcovskom
konaní vyplýva, že rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre

účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Z účinkov
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku exitujú výnimky rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom tejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by bolo ust. § 35
zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o takejto žalobe nemohol

rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol viazaný. Takýto výklad by však šiel
proti nepochybne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil
oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu v tomto ustanovení uvedenom. Z
uvedeného dôvodu je preto potrebné ust. § 35 zák. o rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 159 O.
s. p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie

je viazaný súd, ktorý tento rozsudok preskúmava na základe § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví : a) z

dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §
40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

V ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní je zakotvený osobitný prieskumný inštitút
- prieskumná právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Týmto ustanovením zákonodarca umožnil exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu
nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45
zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale
zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného
odporuje dobrým mravom.

Priskúmanívalidityinýchexekučnýchtitulov,nežtýchvydanýchsúdmi,niejevždyustanovenáviazanosť
len výrokom rozhodnutia, predovšetkým často rozpornosť exekučného titulu so zákonom je tak zjavná,
že na ňu možno usúdiť z jednoduchého porovnania výroku titulu s príslušnou právnou normou. Vrozhodcovských konaniach sa súd nevyhne skúmaniu zmlúv aj pre potrebu vyhodnotenia rozhodcovskej
doložky, čo obdobne platí aj pri posudzovaní charakteru vzťahu a tým daného určenia práva rozhodného
na skúmanie súladnosti samotného titulu so zákonom.

Správny bol teda postup súdu prvého stupňa, ktorý vo veci skúmal, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť, keby sám rozhodoval vo veci samej, a teda správne
posudzoval i obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu z
9.7.2008 sp. zn. SR/06213/08, z hľadiska objektívnej možnosti v súlade s právom alebo dobrými mravmi,

pričom toto posudzovanie je neoddeliteľne späté s posúdením platnosti uzatvorenej zmluvy.

Odvolací súd sa ďalej zaoberal charakterom predmetnej zmluvy, označenej zmluvou o úvere - uzavretou
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení do 31.12.2007 vzhľadom k uzavretiu zmluvy

30.8.2007) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná
podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 neprijateľné podmienky

upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku , ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď, ako sa oboznámi

s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajúzcieľomzabezpečiť,abyspotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd preskúmal zmluvu o úvere č. 3440852 uzavretú medzi účastníkmi konania 30.8.2007. Jej
predmetom bolo poskytnutie istiny úveru 331,94 eur (10 000 Sk), ktorú sa dlžník - povinná zaviazala
zaplatiť v 10 mesačných splátkach po 59,75 eur (1 800 Sk) od 22.9.2007. Zo zmluvy vyplýva, že

jej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V odseku 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru rozhodcovská doložka obsahuje dojednanie, v zmysle ktorého všetky
spory vzniknuté zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a. s., so sídlom v Bratislave.
Pokiaľ niektorý z účastníkov zmluvy podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za

rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu odvolací súd vychádzal z vnútroštátnych právnych
noriem, ako aj z noriem európskeho práva. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že vzťah,
ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere - uzavretej 30.8.2007 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka je vzťahom spotrebiteľským.

Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54
ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1

prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s
účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v

rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase
uzatvoreniazmluvynenachádzala,nemožnovyvodiť,ževyžadovanieodspotrebiteľavrámcidojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie jeneprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal z príslušného prameňa
práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v
ObčianskomzákonníkujeposkytnúťspotrebiteľomvSlovenskejrepublikeakočlenskomštáteminimálne

taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa názoru odvolacieho súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve

neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
odvolací súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť. Obsah zmluvy bol vopred daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok

alebo odmietnuť. Rovnako obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.

Odvolací súd dospel k záveru, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko
sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy neovplyvní, na

základeexekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudok(pričomrozhodcovskúzmluvusispotrebiteľ
osobitne nevyjednal), ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory
bude rozhodovať rozhodca v rozhodcovskom konaní.

Uvedené skutočnosti sú zrejmé zo zmluvy o úvere a viedli odvolací súd k tomu, že podrobil súdnej

kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy
nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka.

Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby
bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
otom,žetakátozmluvnápodmienkasapriečidobrýmmravom.Zároveňtýmvznikázákladpredocielenie

skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu.

O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu. Povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej doložke nemá na výber, ak bude
zažalovaný na rozhodcovskom súde. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a
musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o

férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.

Odvolací súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za
nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné

aplikovať ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky -
rozhodcovskej doložky Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ak by sa mal podľa nej vydaný
rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť.
Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celéexekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na

základe uvedeného odvolací súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a je v rozpore
príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice 93/13/EHS.

Ak bol vydaný rozhodcovský rozsudok rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je
vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka a ktorú odvolací súd považuje ako celok za
neprijateľnú a neplatnú, tak v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa
správne vyhlásil exekúciu neprípustnou a zastavil ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným

zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude

rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.).

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie doručil odvolateľ okresnému súdu podanie 7.9.2012 označené
ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého

podania poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože
sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica
prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských

zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ
v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s
poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu
textu písmena q) bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú
podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom na

požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q)
ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských
konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne

a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov),
keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku
je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny
dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení : 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,
je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismirozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázkepodľačlánku267ZmluvyofungovaníEÚ(ďalejaj„ZFEÚ“)mápovahuosobitnéhonesporovéhoa
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade

zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž

nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových
právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom

povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v
zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke

hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom
uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní
en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom

individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom
dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom
rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru
dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že nespochybňuje názor

odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou
dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou Najvyššieho
súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedenýchdôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke

právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských

zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie
v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že
daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne

a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj

druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom

bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa

stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi

spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Jeúlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ

nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je

zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúciepodľa§57ods.1a2Exekučnéhoporiadku,obespočívajúcevtom,žepohľadávkuveriteľavoči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)

je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.